Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Cob/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318202277
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4318202277.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu Mgr.
Erika Németha a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: ERA trans s.r.o., sídlo Saratovská ul.
51, Levice, IČO: 47 368 403, proti žalovanému: H. A., nar. XX.XX.XXXX, zapísaná v Živnostenském
rejstříku Českej republiky pod IČ: 47 881 810 so sídlom nám. Míru 656, 679 63 Velké Opatovice,
Česká republika, zastúpený hosťujúcim euroadvokátom (pôsobiacim v Českej republike s profesijným

označením advokát): Mgr. Pavel Procházka, sídlo Lidická 2006/26, 602 00 Brno, Česká republika, IČ: 71
467 751, o zaplatenie sumy 8.215,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného
súdu Levice č. k. 16Cb/54/2018 - 295 z 9. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice č. k. 16Cb/54/2018 - 295 z 9. októbra 2019 p o t
v r d z u j e .

II. Odvolací súd žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice ako súd prvej inštancie (v poradí druhým) uznesením, označeným v záhlaví,
rozhodol, že: konanie zastavuje (I. výrok), a že žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov

konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne založil na ustanoveniach čl. 1 ods. 1 čl. 4 ods. 1, čl. 5
ods. 1, čl. 71 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012oprávomociaouznávaníavýkonerozsudkovvobčianskychaobchodnýchveciach(prepracované
znenie) v účinnom znení, čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 4, čl. 4, čl. 31 ods. 1 Dohovoru o prepravnej zmluve v

medzinárodnej diaľničnej nákladnej doprave (CMR), vyhláseného vyhláškou ministra zahraničných vecí
č. 11/1975 Zb., § 9, § 256 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Súd prvej inštancie (ďalej v tomto bode odôvodnenia vrátane jeho podbodov aj len ako „súd“) svoje
rozhodnutie v podstate odôvodnil nasledovne:

3.1. Súd, riadiac sa právnym názorom Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu, vyjadreného v
zrušujúcom uznesení č. k. 26Cob/74/2018 - 142 z 30. novembra 2018, ktorým zrušil v poradí prvé
uznesenie súdu prvej inštancie č. k. 16Cb/54/2018 - 91 z 20. septembra 2018 o zastavení konania,
nariadil vo veci predbežné prejednanie sporu, na ktorom za účasti strán sporu vykonal dokazovanie za
účelom odstránenia spornosti v otázke právomoci súdu.

3.2. V rámci posúdenia toho, či súd má právomoc vo veci konať, súd v prvom rade musel ustáliť
otázku, či medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený zmluvný vzťah (z ktorého nárok si žalobca vkonaní uplatňuje) zo zasielateľskej zmluvy, t. j. či sa má právomoc posúdiť podľa Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach, alebo či išlo medzi stranami sporu o zmluvný vzťah o preprave veci, t. j. či zmluvný

vzťah spadá do pôsobnosti Dohovoru CMR.

3.3. Súd vykonal dokazovanie, v rámci ktorého nebol viazaný len návrhmi sporových strán sporu, na
základe ktorého zistil tento skutkový a právny stav:

3.4. Žalobca v konaní tvrdil, že medzi sporovými stranami boli uzatvorené zasielateľské zmluvy, pričom
žalovaný naopak tvrdil, že medzi nimi boli uzatvorené zmluvy o preprave, a preto sa na zmluvný vzťah
vzťahuje Dohovor CMR.

3.5. Dohovor CMR otázku, čo sa vlastne zmluvou o preprave rozumie, neupravuje. Zmluvu o preprave
však možno definovať ako zmluvu, ktorej hlavným predmetom je vykonanie prepravy.

3.5.1. Odlíšenie zmluvy o preprave od zasielateľskej zmluvy je problematické, keďže predmetom zmluvy
o preprave veci je vykonanie prepravy a predmetom zasielateľskej zmluvy je obstaranie vhodnej
prepravy, pričom obstaraním prepravy sa rozumie predovšetkým uzatvorenie zmlúv o preprave veci do
dohodnutého miesta určenia. Odlíšenie komplikuje aj tá skutočnosť, že Dohovor CMR nevyžaduje, aby

dopravca prepravu vykonal osobne a prijíma možnosť, že dopravca zverí celú prepravu alebo jej časť
niekomuinému,dokoncastýmvýslovnepočíta,čobolajdanýprípad,kedyanižalobca,akoanižalovaný
prepravu nevykonali sami, ale prepravu vykonal tretí subjekt. Na druhej strane však netreba zabúdať ani
na tú skutočnosť, že zasielateľ má tiež možnosť prepravu aj sám uskutočniť.

3.5.2. Na odlíšenie oboch typov zmlúv je preto potrebné vykonať dokazovanie a posúdiť celý rad kritérií,
aj keď prvotným kritériom je preskúmanie samotnej zmluvy a jej obsahu, z ktorej vyplývalo, že žalovaný
sa označil ako špeditér a so žalobcom ako dopravcom uzatvoril objednávky - „smlouvy o přepravě“,
v rámci ktorých vybodkoval miesto na dopísanie ŠPZ, určil rozmery dopravného prostriedku, vymedzil
miesto a termín nakládky, miesto a termín vykládky, cenu a tiež splatnosť. Následne objednávku - zmluvu

o preprave podpísal tak, že k odtlačku pečiatky pripojil svoj podpis. V prejednávanej veci pri niektorých
objednávkach, založených v spise, bola ručne vypísaná ŠPZ a tiež bol na týchto objednávkach pripojený
podpis a odtlačok pečiatky žalobcu, avšak žiadne iné zmeny, návrhy, či modifikácie zmluvy zo strany
žalobcu vykonané neboli. Neobstál preto argument žalobcu, že došlo k návrhu nového zmluvného
vzťahu zo strany žalobcu, ktorý sa aj vykonal, teda že by konkludentne, prípadne telefonicky, či na

základe mailového oznámenia o zmene zmluvného vzťahu, žalovaný súhlasil so zasielateľskou zmluvou
a to tým, že bola uvedená ŠPZ, ktorá nepatrila motorovému vozidlu vo vlastníctve žalobcu. Práve
naopak z uvedeného tvrdenia jednoznačne vyplývalo to, že žalovaný pôvodne aj podľa žalobcu zadal
zmluvu o preprave. Žalobca mal za to, že prax mu umožňuje zmeniť zmluvný vzťah na zasielateľský,
a že sa on sám mohol rozhodnúť, či tovar prepraví alebo obstará prepravu a podľa toho modifikovať

jednostranne zmluvný vzťah. Uvedené pritom dal na vedomie žalovanému len tou skutočnosťou, že
uviedol ŠPZ motorového vozidla, ktorá mu evidentne nepatrila, pretože išlo o ŠPZ poľského dopravcu.
V tomto ohľade však opomenul skutočnosť, že dopravca dopravu vykonať nemusí sám, ale môže použiť
na vykonanie prepravy iného dopravcu, a preto takáto modifikácia zmluvného vzťahu je neprípustná,
naviac absentovala pri nej písomná forma, ako ani z nej nebolo jednoznačne zrejmé, že došlo k zmene

zmluvného vzťahu, a že o tejto skutočnosti bol vyslovene žalovaný informovaný, ako aj s ňou vyjadril
súhlas. Samotné nahlásenie ŠPZ preto neznamenalo hneď tú skutočnosť, že žalobca vykonal pre
žalovaného zasielateľskú zmluvu. Naviac, ani z vyjadrenia S. (zamestnankyňa žalobcu), ktorá pred
orgánmi činnými v trestnom konaní uviedla, že nemali v tom čase vhodný kamión, preto sa rozhodli
dopravu obstarať, nevyplývala tá skutočnosť, že by zo strany žalovaného nebola zadaná požiadavka

na vykonanie prepravy, teda mal záujem práve o vykonanie prepravy, a nie o obstaranie prepravy, s
ktorou súhlas nedal. Uvedené potvrdila aj svedkyňa F., ktorá uviedla, že žalovaný zadal na portáli, že
má záujem o vykonanie prepravy.

3.5.3. S poukazom na uvedené súd ustálil, že zámerom na strane žalovaného pri uzatváraní zmluvného

vzťahu bolo vykonanie prepravy, a preto aj samotné označenie zmluvného vzťahu ako zmluva o
preprave, vyjadruje obsah predmetného zmluvného vzťahu. Žalobca neosvedčil skutočnosť, že by dal
jasne žalovanému na vedomie skutočnosť, že bude pre neho vykonávať obstaranie prepravy (keď
oznámenie ŠPZ vozidiel nepatriacich žalobcovi nie je vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosťou,z ktorej vyplýva, že žalobca plní zo zasielateľskej zmluvy). Uvedené nevyplývalo ani z fakturácie
pripojenej v spise, kde sa žalobca označil ako dodávateľ a žalovaného označil ako odberateľa,
pričom uviedol, že fakturuje za služby pri preprave a následne uviedol názov položky cenu za

dopravu. Z takto vymedzených položiek na fakturácii vôbec nevyplýva, že by žalobca vykonával pre
žalovaného obstaranie prepravy, práve naopak ako názov položky uviedol cenu za dopravu. Čo sa týkalo
vymedzenia pojmu za služby pri preprave, uvedené je veľmi nepresné vyjadrenie, pretože nespadá
ani do zmluvy o preprave (t. j. vykonanie prepravy), ako ani do zasielateľskej zmluvy (t. j. obstaranie
prepravy) a vychádza tiež z tej skutočnosti, že žalobca, ako aj ním zabezpečení svedkovia si počas

vyjadrení mýlili pojmy, v rámci ktorých nerozlišovali spojenie vykonali prepravu, resp. sprostredkovali
prepravu a uvedené považovali len za dodatočnú možnosť ako zabezpečiť splnenie objednávky s tým,
že ak majú voľný kamión vykonajú prepravu, ak nemajú, zabezpečia iný kamión, pričom oni sami sa
pasovali potom do pozície zasielateľa, avšak bez toho, aby o tom oboznámili aj druhú zmluvnú stranu
- žalovaného.

3.5.4. Rovnako tak v konaní nebolo preukázané, že by bolo žalovanému v začiatku zmluvného vzťahu
zaslané poistenie, ktoré by preukazovalo, že žalobca je len zasielateľ, a nie aj dopravca. Uvedené sa
síce žalobca snažil preukázať svedeckou výpoveďou F., avšak tá v sumáre uviedla len tú skutočnosť,
že v začiatku zmluvnej spolupráce zvykla zasielať dokumenty, ktoré mala v položke na ploche a tieto si
vždy každý spolupracovník žiadal, avšak zneistela pri otázke, či táto situácia nastala aj pri žalovanom,

až následne dodala, že určite, avšak následne potvrdila, že jej toto poistenie posielala až pri strate
tovaru, čo odporuje logickej nadväznosti, pretože ak by žalovaný mal pri vzniku zmluvného vzťahu
doklad o poistení, nemusela by ho žiadať pri strate tovaru. Uvedené bolo síce pochybenie žalovaného,
avšak nebolo ho možné preniesť na tú skutočnosť, že by žalobca jednoznačne žalovanému uviedol,
že s ním uzatvára zasielateľskú zmluvu, v rámci ktorej pre neho obstará len prepravu a bude zo

zmluvného vzťahu zodpovedať len ako zasielateľ. Uvedené nebolo preukázané ani písomným podaním
žalovaného, adresovaným spoločnosti Mora Moravia, s.r.o., keďže v tomto podaní žalovaný opakoval
skutočnosti, ktoré boli uvedené v trestnom oznámení a taktiež uviedol, že žalobca je i dopravcom, a
mohol teda prepravu obstarať i sám. Teda hodnotiac uvedený dôkaz v kontexte s ostatnými dôkazmi, súd
musel dospieť k tomu záveru, že aj z tohto dôkazu bolo preukázané to, že žalovaný zadal požiadavku

na vykonanie prepravy, avšak žalobca, keďže nemal vhodný kamión, dopravu len sprostredkoval a
následne sa sám považoval za zasielateľa, a to len na základe tej skutočnosti, že dopravu nevykonal
sám. Rovnako tak bolo potrebné namietnuť tú skutočnosť, že zmluva o preprave bola zo strany
žalovaného zaslaná písomne, teda aj žalobca ak chcel vykonať akékoľvek zmeny, či podať návrh
na uzatvorenie zasielateľskej zmluvy, uvedené mal vykonať písomne, pričom až akceptáciou takto

zmenenej zmluvy zo strany žalovaného by zmluvný vzťah mohol vzniknúť.

3.5.5. Pri absencii iných dôkazov, pričom dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, súd musel vychádzať
zo skutočností zachytených v zmluve o preprave, ako aj vo fakturácií a ustáliť, že z predmetných listín
vyplýva, že žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu o preprave, ktorú žalobca akceptoval, prepravu

vykonal, žalovanému fakturoval cenu za dopravu a zaslal CMR, preukazujúci vykonanie dopravy jeho
zmluvne zaviazaným dopravcom.

3.6. Súd prihliadol aj k ďalším kritériám, ako je účel zmluvného vzťahu, skutočne poskytnuté plnenie,
všetky záväzky zmluvnej strany, ktorá mala poskytnúť plnenie pre zmluvu, vlastníctvo vozidiel a ich

skutočné používanie, predmet činnosti podnikateľa, povahu zmlúv skôr uzatváraných medzi rovnakými
subjektmi a pod., pričom v právnej doktríne prevažuje názor, že v pochybnostiach má byť daná zmluva
posúdená ako zmluva o preprave, nakoľko zmluvná strana koná ako zasielateľ a nie ako dopravca
len vtedy, pokiaľ sa výrazným spôsobom zaviazala len k zorganizovaniu prepravy, čo však nebol daný
prípad.

3.6.1. Súd nemal zo zmluvného vzťahu za preukázané, že by sa žalobca ako zmluvná strana
v rámci zmluvného vzťahu výrazným spôsobom zaviazal len k zorganizovaniu prepravy. Uvedenú
skutočnosť sa žalobca snažil dokázať, pričom v tomto ohľade poskytol výpovede svedkov a vyjadrenie
jedného konateľa, avšak s poukazom na iné skutočnosti, vyplývajúce z listinných dôkazov a najmä

hodnotiac odstup času pri hodnotení svedeckých výpovedí, sa uvedené dôkazy nejavili ako nesporné
a jednoznačne preukazujúce skutočnosť, že by bol žalobca zasielateľ, preto v rámci pochybností bolo
potrebné prihliadnuť na to, že zmluvu bolo potrebné posúdiť ako zmluvu o preprave.3.6.2. Súd pri tom vychádzal aj z účelu zmluvného vzťahu, v rámci čoho bolo už vyššie uvedené, že
žalovaný hľadal prepravcu. Predmetná skutočnosť nevyplývala len z výpovede žalovaného, ale aj z
výpovede F., ktorá uviedla, že žalovaný zadal na portáli, že má záujem o vykonanie prepravy. Rovnako

tak uvedenú skutočnosť nepriamo potvrdila S., ktorá uviedla, že keby mali vhodný kamión, prepravu by
vykonali a taktiež nepriamo túto skutočnosť potvrdil aj konateľ žalobcu.
3.6.3. Neobstojí pritom tvrdenie žalobcu, že je irelevantné, čo je uvedené na dokladoch, ale podstatné
je to, ako bola doprava vykonaná, pretože v tomto ohľade bolo dôkazné bremeno na žalobcovi, a ten
ho žiadnym spôsobom neuniesol, keďže nepreukázal, že by zo zmluvného vzťahu nezodpovedal ako

dopravca, a to i napriek tomu, že reálne dopravu sám nevykonal, ale použil svojho zmluvného partnera.
Pri uvedenom hodnotení bolo potrebné prihliadnuť tiež aj na to, ako žalobca vo vzťahu k žalovanému
vystupoval a ako sa verejne prezentoval. V tomto ohľade súd poukázal na to, že z webovej stránky
žalobcu, ako aj jeho výpisu z obchodného registra, kde okrem zasielateľstva sa uvádza aj medzinárodná
nákladná doprava, nevyplýva, že by sa žalobca venoval len zasielateľstvu v rámci medzinárodnej
nákladnej dopravy, ale práve naopak, prezentoval skúsenosti aj s touto stránkou obchodu, a prezentoval

sa tak, že medzinárodnú nákladnú dopravu aj sám vykonáva. Rovnako tomu, že žalobca vykonáva
aj prepravu tovaru, nasvedčoval aj jeho názov, ako aj skutočnosť, že v čase zmluvnej spolupráce so
žalovaným žalobca mal aj vlastné vozidlá určené na prepravu, čo potvrdila aj S., ktorá uviedla, že keby
mali vhodný kamión, prepravu by vykonali sami. Rovnako tak sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu,
žepreukázanímprepravnejzmluvyjenákladnýlist,pretožeakovyplývazčl.4DohovoruCMR,dokladom

o uzavretí prepravnej zmluvy je síce nákladný list, avšak ak chýba, nie je tým existencia alebo platnosť
prepravnej zmluvy dotknutá a vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru.

3.7. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že zmluva žalovaného so spoločnosťou Mora Moravia, s.r.o., je
posudzovaná ako zasielateľská zmluva, a to i napriek tomu, že je totožná s predmetnou zmluvou,

ktorá je priamo zo strany žalovaného posudzovaná ako prepravná zmluva. Uvedené bude predmetom
dokazovania v konaní pred Okresným súdom v Blansku, avšak z doteraz vykonaného dokazovania sa
javí, že aj táto zmluva je posudzovaná predbežne ako prepravná zmluva, keďže poisťovňa spoločnosti
Mora Moravia, s.r.o., si uplatňuje voči žalovanému náhradu škody, ktorú uhradila spoločnosti Mora
Moravia, s.r.o., a tak ako uviedla aj S. pri svojej výpovedi v trestnom konaní, je predpoklad, že následne

si žalovaný uplatní škodu u nich a oni si uplatnia škodu u svojho dopravcu, ktorý je za týmto účelom
poistený, teda už v čase spisovania trestného oznámenia žalobca si bol vedomý svojej zodpovednosti,
ktorá vyslovene vyplývala zo zmluvného vzťahu prepravného, pretože ako zasielateľ by v takomto
rozsahu nezodpovedal, ako to sám žalobca na pojednávaní uvádzal.

3.8. Čo sa týkalo namietaného premlčania nároku žalobcu uplatneného v predmetnom konaní, súd
posúdil túto námietku ako irelevantnú, keďže súd nemôže zodpovedať za to, že žalobca podal žalobu
na súd, ktorý nemá právomoc vo veci samej rozhodnúť. Naviac, z obsahu spisu vyplýva, že už pred
podaním predmetnej žaloby prebiehalo konanie na Okresnom súde v Blansku a žalobcovi nič nebránilo,
aby si svoj nárok uplatnil v tomto konaní, a to pred uplynutím premlčacej doby.

3.9. Keďže medzi stranami sporu bola uzatvorená zmluva o preprave a žalobca mal sídlo na území
Slovenskej republiky a žalovaný na území Českej republiky, bolo potrebné na daný zmluvný vzťah
aplikovať Dohovor CMR, ktorý predstavuje unifikovanú právu úpravu, priamo aplikovateľnú. Konkrétne
sa v danom prípade právomoc určuje na základe článku 31 Dohovoru CMR. Vychádzajúc zo skutočnosti,

že všetky nakládky sa vykonávali na území Českej republiky a vykládky na území Poľskej republiky, a
zo zmluvy o preprave veci nevyplývalo, že by si zmluvné strany určili, na súde ktorého štátu sa bude
viesť prípadný spor vzniknutý z uvedenej prepravnej zmluvy, čo medzi stranami sporu nebolo ani sporné,
dospel súd k záveru, že právomoc slovenských súdov nie je na prejednanie danej veci daná, keďže
podľa čl. 31 Dohovoru CMR nie je možné spor na slovenskom súde viesť.

3.10. Keďže súd aplikujúc čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR dospel k záveru, že spor nepatrí do právomoci
súdu Slovenskej republiky, konanie podľa § 9 CSP zastavil.

3.11. Keďže žalobca podal žalobu na súde Slovenskej republiky, ktorý nemá právomoc na jej

prejednanie, v dôsledku čoho súd konanie musel zastaviť, súd dospel k záveru, že žalobca zavinil
zastavenie konania, a preto žalovanému patrí náhrada trov konania. Súd poukázal v tejto súvislosti na to,
že zavinenie sa posudzuje z procesného hľadiska, nie podľa merita veci. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí, samostatnýmuznesením. Rovnako tak rozhodne súd po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia aj o vrátení alikvotnej
časti súdneho poplatku.

4. Uznesenie súdu prvej inštancie napadol v celom rozsahu včas podaným odvolaním žalobca ako
odvolateľ. Žalobca vecne vymedzil odvolacie dôvody v podanom odvolaní v podstate nasledovne:

4.1. Súd prvej inštancie pri výsluchu svedkyne F., bývalej zamestnankyne žalobcu, porušil zásadu
nestrannosti a rovného postavenia strán sporu, keď navádzal svedkyňu na inú výpoveď, než akú sa

snažila podať, zneisťoval ju a v diktáte do zápisnice neuviedol všetky odpovede a ani celý obsah jej
znenia. Toto je podľa žalobcu zrejmé z druhej časti zvukového záznamu z predbežného prejednania
sporu v časoch 7 min. 43 sek. - 8 min a 9 min. 45 sek. - 11 min. 8 sek. Súd prvej inštancie ďalej
obvinil svedkyňu z toho, že bola ovplyvnená zo strany zamestnankyne žalobcu (na zvukovom zázname
28. min. 30 sek.) a následne v rámci výsluchu žalobcom kládol svedkyni špekulatívne otázky a snažil
sa navodiť zdanie nedôveryhodnosti svedkyne. Svedkyňa ďalej podľa žalobcu jednoznačne v rámci

výsluchu súdom a aj stranami sporu niekoľkokrát uviedla, že určite žalovanému oznámila, že spoločnosť
žalobcu je zasielateľom. Naviac išlo o dlhodobú spoluprácu a žalovanému už z jeho skúseností, ale
aj vzájomnej komunikácie bolo zrejmé, že žalobca je vo vzťahu k nemu iba zasielateľom, a to nielen
počas polročnej spolupráce od prvého kontaktu strán sporu, ale aj v čase, keď žalobca pre žalovaného
vykonávalpredmetnéneuhradenézasielateľskéslužby.Súdprvejinštanciesanevysporiadalstvrdením,

že určite a jednoznačne žalovanému povedala, že žalobca je zasielateľ. Súd prvej inštancie použil v
napadnutom rozhodnutí len formulácie odpovedí straniace žalovanému. Súd prvej inštancie tým porušil
právo na spravodlivý proces a spôsobil vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

4.2. Žalobca poukázal, že podľa § 266 Obchodného zákonníka je potrebné právny úkon posudzovať

podľa vôle konajúceho, ak bol taký úmysel druhej strane známy, alebo ak jej musel byť známy. Pri
výklade vôle majú byť zohľadnené všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, vrátane rokovaní o
uzatvorení zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli. Súd prvej inštancie s poukazom na toto
vôbec nereflektoval dlhodobý charakter spolupráce, to, že žalovaný mal vždy doklady o tom, ktorý
konkrétny dopravca prepravy skutočne vykonal, vyjadrenie žalovaného v liste pre spoločnosť MORA

MORAVIA o tom, že žalobca je zasielateľom, značnú mieru skúseností strán sporu v odbore, tvrdenie
svedkyne F., že pri rokovaní o uzatvorení zmlúv (objednávok) žalovaného o zasielateľskom charaktere
služiebinformovala,zaslalamupoisteniezasielateľa(priopakovanejspoluprácimutotopoisteniezaslala
nepochybne aj viackrát, keďže to bol rutinný postup u všetkých obchodných vzťahov), ako aj obchodné
zvyklosti zachovávané v tomto obchodnom odvetví, spočívajúce v zovšeobecňovaní pojmu „preprava“

v objednávkach.

4.3. Podľa žalobcu bolo v konaní preukázané, že žalovaný si po celý čas spolupráce, trvajúcej viac
ako 8 mesiacov, kedy boli medzi stranami uzatvorené desiatky objednávok, nado všetku pochybnosť
vedomý, že so spoločnosťou žalobcu spolupracuje ako so zasielateľom. Zo skutkových tvrdení žalobcu

a vykonaných dôkazov jasne vyplynulo, že vzťahy medzi žalobcom a žalovaným vychádzajú z
obchodného práva, týkajú sa zasielateľskej zmluvy a nevzťahuje sa na nich Dohovor CMR. Súd prvej
inštancie v dôsledku nereflektovania týchto dôkazov nesprávne posúdil a určoval právomoc podľa čl.
31 Dohovoru CMR.

4.4. Keďže súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôležitosť a zrejme aj pravdivosť vykonaných
dôkazov, dospel na základe nich k nesprávnym skutkovým zisteniam a aj k nesprávnemu právnemu
záveru.

4.5.Žalobcavodvolacomnávrhunavrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutéuznesenieasámrozhodol

vo veci tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.215,- eur, paušálnu
náhradu nákladov vo výške 40,- eur za každú neuhradenú faktúru, úroky z omeškania tak, ako boli
uplatnené v návrhu na vydanie európskeho platobného rozkazu ako aj trovy konania, vrátane trov
právneho zastúpenia.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý v podstate uviedol nasledovné:5.1. Žalovaný má v prvom rade za to, že napadnuté uznesenie je úplne správne, keď súd prvej inštancie
dospel po vykonaní dôkazov a ich správnom a logickom vyhodnotení k správnym skutkovým zisteniam
a vec aj správne právne posúdil. Napadnuté uznesenie je aj dôkladne a presvedčivo odôvodnené.

5.2. Čo sa týka odvolania žalobcu, toto považuje žalovaný za úplne nedôvodné. Žalovaný zásadne
nesúhlasí s celým obsahom odvolania žalobcu, s jeho tvrdeniami, argumentmi a prípadnými právnymi
závermi. Skutkové tvrdenia uvádzané v odvolaní považuje za nepravdivé.

5.3. Tvrdenia žalobcu uvádzané aj v odvolaní nemajú oporu v skutkovom stave a vo vykonanom
dokazovaní, pričom v tejto súvislosti žalovaný odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a podania.

5.4. Žalovaný zásadne nesúhlasí s tým, čo žalobca uviedol v odvolaní v časti označenej ako „skutkové
okolnosti“. Nie je pravdou, že by so žalovaný so žalobcom nadviazal obchodné vzťahy týkajúce sa
zasielateľstva. Rovnako nie je pravdou, že by žalobca pre žalovaného opakovane vykonával služby

spočívajúce v obstaraní prepravy veci. Nie je pravdou, že jednotlivé zmluvné vzťahy so žalobcom boli
obstaraním prepravy. Tieto údajné skutkové okolnosti žalobcu nie sú jednak pravdivé a jednak ich
žalobca ani nepreukázal.

5.5. Je pravdou, že až v priebehu sporu začal žalovaný tvrdiť, že nešlo v danej veci o zasielateľstvo,

ale o prepravné zmluvy. K tomu žalovaný zopakoval, že o právnom názore na medzi ním a žalobcom
uzatváraný zmluvný typ, vie žalobca od tej doby, čo žalovaný u neho uplatnil nárok na náhradu škody za
odcudzený tovar z realizovanej prepravy z januára 2017. Už 27.02.2017 žalovaný u žalobcu reklamoval
nedodanie tovaru a vyfakturoval mu spôsobenú škodu a následne so žalobcom komunikoval právny
zástupca žalovaného listom z 31.05.2017 a následne bola podaná žaloba. Jasne bol žalobcovi uvedený

právny názor na vec, a to, že sa jedná medzi ním a žalovaným o zmluvu o preprave. Teda, už v tejto
dobe muselo (alebo malo) byť žalobcovi známe, že takto žalovaný posudzuje všetky zmluvné vzťahy
medzi nimi.

5.6. Žalovaný poukázal na to, že žalobca konajúci konateľom prítomným na pojednávaní a rovnako

tak obe vypočuté svedkyne absolútne nerozlišujú medzi prevedením dopravy a obstaraním prepravy
(zasielateľstvom), resp. automaticky dovodzujú, že pokiaľ nerealizujú prepravu tovaru vlastnými
vozidlami, ale použijú iného dopravcu, sú zasielateľom. Žalobca v tejto súvislosti úplne chybne (a zrejme
tiež účelovo) argumentuje údajnou dlhodobosťou spolupráce, vôľou konajúceho, skúsenosťami strán,
obchodnými zvyklosťami a pod. Týmto žalobca len prezentuje vlastný pohľad na vec a nie objektívny

stav, a to všetko v situácií, kedy zmluvného partnera akokoľvek neinformuje o údajnom zasielateľskom
charaktere zmluvného vzťahu, resp. o tom, že v rámci zmluvného vzťahu sám len obstaráva (chce
obstarávať) prepravu, naproti tomu, aby sa so zmluvným partnerom na obstaraní prepravy akokoľvek
fakticky dohodol.

5.7. Žalovaný nesúhlasí ani s tým, že by výsluch svedkyne F. prebehol neštandardne. Súd prvej inštancie
vzal z jej výpovede všetko podstatné, čo povedala spontánne na začiatku svojho výsluchu, teda, že
nevie určite, či zasielala žalovanému poistenie a ohľadom zasielateľského charakteru zmluvného vzťahu
uviedla, že keď zasiela poľské ŠPZ, je jasné, že vykonávajú činnosť sprostredkovateľa. Až následne,
zrejme uvedomujúc si, čo by bolo vhodné, aby ako bývalá zamestnankyňa, ktorá riadne vykonávala

svoju prácu, mala povedať, začala uvádzať, že určite poistenie zasielala, a že oznámila žalovanému, že
žalobca je zasielateľom. Súd prvej inštancie úplne správne posúdil výpoveď svedkyne a týmto ďalším
tvrdeniam neprikladal väčší význam. Napokon sa s výpoveďou tejto svedkyne a aj ďalšej svedkyne S.
veľmi presvedčivo súd prvej inštancie v rozhodnutí vysporiadal.

5.8. Žalovaný vo vyjadrení navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a uložil žalobcovi
povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril v odvolacej replike žalobca.

6.1. Žalobca uviedol, že naďalej považuje argumentáciu žalovaného za účelovú a s jeho vyjadreniami v
celom rozsahu nesúhlasí. Vyjadrenie žalovaného neprinieslo žiadne nové argumentačné postoje alebo
zmeny. Žalobca naďalej zastáva názor, že jeho tvrdenia sú v súlade so skutkovým stavom a naďalejzotrváva aj na naplnení v odvolaní uvedených odvolacích dôvodov. Žalobca zotrval na procesnom
návrhu uvedenom v odvolaní.

7. Žalovaný sa k odvolacej replike žalobcu vyjadril v odvolacej duplike.

7.1. Žalovaný uviedol, že k vyjadreniu žalobcu sa ďalej už vecne vyjadriť nedá, keďže už žiadne vecné
argumenty žalobca neuvádza. Nad rámec toho sa žalovaný ohradil proti tvrdeniu žalobcu, že jeho
argumentácia mala byť účelová. Žalovaný taktiež zotrval na svojom procesnom návrhu uvedenom vo

vyjadrení k odvolaniu.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) po zistení, že sú splnené procesné podmienky vecného
prejednania odvolania (§ 386 a contrario CSP), preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 a contrario CSP) odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, v medziach daných

rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP, § 380 ods. 2 a contrario CSP)
a po vykonaní odvolacieho prieskumu dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je vecne správne, a
preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

12. Keďže odvolací súd v odvolacom konaní dokazovanie neopakoval ani nedopĺňal, keď na taký postup

neboli splnené podmienky podľa § 384 CSP, bol pri rozhodovaní viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). Odvolací súd preto na tomto mieste bližšie neopakuje skutkové
zistenia súdu prvej inštancie uvedené v napadnutom uznesení, keď tieto sú už podrobne uvedené v
rámci bodu 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia, ale na tieto v súlade so zásadou hospodárnosti odkazuje.

13. Odvolací súd svoje rozhodnutie ďalej založil primárne na nasledovných ustanoveniach právnych
predpisov:

13.1. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

13.2. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012oprávomociaouznávaníavýkonerozsudkovvobčianskychaobchodnýchveciach(prepracované
znenie) v konsolidovanom znení (ďalej len „Nariadenie Brusel Ibis“), toto nariadenie sa uplatňuje v
občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä

na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej
moci (acta iure imperii).

13.3. Podľa čl. 71 ods. 1 Nariadenia Brusel Ibis, toto nariadenie nemá vplyv na dohovory, ktorých sú
členské štáty zmluvnými stranami, a ktoré upravujú právomoc alebo uznávanie a výkon rozsudkov v

špecifických veciach.

13.4. Podľa čl. 71 ods. 2 písm. a) Nariadenia Brusel Ibis, na účely jednotného výkladu sa odsek 1 bude
uplatňovať takto: toto nariadenie nebráni súdu členského štátu, ktorý je zmluvnou stranou dohovoru
týkajúcehosašpecifickejveci,abysizaložilprávomocpodľatohtodohovoru,ajkeďžalovanýmábydlisko

v inom členskom štáte, ktorý nie je zmluvnou stranou tohto dohovoru. Súd konajúci o žalobe však musí
vždy uplatniť článok 28 tohto nariadenia.13.5. Podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave
(CMR) (ďalej len „Dohovor CMR“), publikovaného vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 11/1975 Zb.,
tento Dohovor sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto

prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia vo dvoch rôznych
štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu
na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán.

13.6. Podľa čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMR, spory vzniknuvšie z prepráv podliehajúcich tomuto Dohovoru

môže žalobca viesť, pokiaľ ich nevedie na súdoch zmluvných štátov určených dohodou strán, na súdoch
toho štátu, na území ktorého

a) má žalovaný trvalé bydlisko, hlavné sídlo podniku alebo pobočku alebo zastupiteľstvo, ktorých
prostredníctvom bola prepravná zmluva uzavretá, alebo

b) leží miesto, kde sa zásielka prevzala na prepravu alebo miesto určené na jej vydanie;

a iných súdoch nemôže žalobca spor viesť.

14. Odvolací súd po vykonaní odvolacieho prieskumu napadnutého uznesenia dospel k záveru, že súd

prvej inštancie správne zistil skutkový stav, a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny
záverasvojerozhodnutieajsprávne,vrozsahudostatočnomprejehopreskúmanie,odôvodnil.Odvolací
súd sa z týchto dôvodov v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto
sa podľa § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, a to bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a za účelom vysporiadania sa s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné:

15. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pri výsluchu svedkyne M. F., bývalej
zamestnankyne žalobcu, túto navádzal na inú výpoveď, zneisťoval ju, do zápisnice nemal uviesť celý

obsah znenia výpovede, obvinil ju z ovplyvňovania zo strany zamestnankyne žalobcu a mal klásť
špekulatívne otázky. Rovnako žalobca v odvolaní namietal aj hodnotenie tejto svedeckej výpovede
súdom prvej inštancie.

16. K uvedenému odvolací súd v prvom rade uvádza, že v rámci odvolacieho prieskumu si vypočul aj

oba zvukové záznamy, vyhotovené z predbežného prejednania sporu, uskutočneného dňa 09.10.2019,
na ktorom bolo vyhlásené aj odvolaním napadnuté uznesenie. Súčasne zdôrazňuje, že vypočutie
zvukového záznamu z predbežného prejednania sporu nie je dokazovaním (nezisťuje sa ním skutkový
stav), ale len sa ním preskúmava z hľadiska odvolateľom vymedzených odvolacích dôvodov ich
naplnenie a až v prípade ich preukázania tieto môžu vyvolať v závislosti od ich povahy potrebu aj

zopakovať, či doplniť dokazovanie, ktoré, ak ho vykonáva priamo odvolací súd, sa musí vykonať na
odvolacom pojednávaní. Keďže vypočutie zvukového záznamu z predbežného prejednania sporu nie je
dokazovaním, odvolací súd toto nevykonával na odvolacom pojednávaní (§ 385 a contrario CSP).

17. Odvolací súd po oboznámení sa so zvukovými záznamami z predbežného prejednania sporu,

na ktorých je kompletne zachytený priebeh predbežného prejednania sporu, vrátane žalobcom
namietaného výsluchu svedkyne M. F., ktorej výsluch žalobca navrhol, konštatuje, že vyššie uvedené
odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k vedeniu výsluchu svedkyne F. nie sú dôvodné.

18. Práve na začiatku výsluchu svedkyne F., vrátane žalobcom namietaných časových úsekov zvukovej

nahrávky, ktoré majú preukazovať naplnenie ním vymedzeného odvolacieho dôvodu, táto svedkyňa
na otázku súdu prvej inštancie, či zasielala žalovanému potvrdenie o poistení alebo iný doklad, či
potvrdenie o poistení žalobcu, táto svedkyňa spontánne uviedla „Ježiš, to si ja už nepamätám.“ Súd prvej
inštancie na toto nadviazal otázkou, či na začiatku zmluvného vzťahu zasielali niečo také, svedkyňa
už odpovedala, že „určite áno“. Keďže na otázky smerujúce k zisteniu pravdivosti skutkového tvrdenia

žalobcu, ktorý v konaní uvádzal, že žalovanému aj zo zasielaného poistenia malo byť zrejmé, že koná
ako zasielateľ, a nie ako prepravca, svedkyňa F. najskôr odpovedala, že si to nepamätá, avšak pri
odpovedi na ďalšiu otázku týkajúcu sa rovnakej zisťovanej skutočnosti už odpovedala s určitosťou, bola
prirodzená a vhodná otázka súdu prvej inštancie, či vie teda určite, či na začiatku zmluvného vzťahuzasielali niečo také (t. j. potvrdenie o poistení alebo iný doklad, či potvrdenie o poistení žalobcu), na čo
vzápätí svedkyňa už zasa uviedla, že „neviem to určite, ale väčšinou [to] každému posielame“.

19. Uvedenému postupu súdu prvej inštancie nemožno nič vytknúť. Naopak, pri výsluchu svedkyne
F., vzhľadom na to, že jej jednotlivé odpovede na otázky týkajúce sa rovnakej podstatnej skutočnosti
boli rôzne, keď raz si už nepamätala, či poistenie zasielali žalovanému, vzápätí to vedela s určitosťou,
bol správny postup súdu prvej inštancie, keď si ďalšou otázkou chcel potvrdiť, či teda svedkyňa ňou
uvedenú skutočnosť vie s určitosťou alebo nie. Uvedené nemožno v žiadnom prípade považovať za

navádzanie svedkyne na inú výpoveď, jej zneisťovanie, či z hľadiska právneho za porušenie zásady
nestrannosti a rovného postavenia strán sporu. Z jednoznačnej otázky, ktorá bola súdom prvej inštancie
naviac položená kladne („viete to určite?“) nemožno akokoľvek vyvodiť navádzanie svedkyne na určitú
odpoveď.

20. Naviac, odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri hodnotení svedeckej výpovede je aj

významné, ako sa svedok správal (či vypovedal spontánne, akú mal mimiku a pod.). Pri hodnotení
svedeckej výpovede sa okrem iného hodnotí aj kontext zmyslového vnímania a schopnosti svedka
vypovedať o tom, čo vnímal svojimi zmyslami a v rámci tohto čiastkového hodnotenia je významné napr.
posúdenie časového odstupu výpovede od relevantnej skutočnosti.

21. Aj vzhľadom na časový odstup výsluchu svedkyne F. od relevantnej zisťovanej skutočnosti, ktorou
bolo zasielanie poistenia, resp. potvrdenia, či iného dokladu o poistení žalovanému, bola otázka súdu
prvej inštancie (obzvlášť s prihliadnutím na formuláciu predchádzajúcich odpovedí tejto svedkyne na
otázky súdu prvej inštancie), či to, čo uviedla vo vzťahu k uvedenej zisťovanej skutočnosti vie s
určitosťou, namieste. Súd prvej inštancie bol totiž povinný pri hodnotení svedeckej výpovede zohľadniť

a na ten účel aj skúmať, aký vplyv má časový odstup na vierohodnosť podanej svedeckej výpovede.

22. Žalobca rovnako nesprávne namieta, že by súd prvej inštancie obvinil svedkyňu F. z toho, že by
bola ovplyvňovaná žalobcom. Žalobca sa spýtal svedkyne F. v rámci časti, v ktorej kládol svedkyni
otázky, sugestívnu otázku, ktorá už v sebe obsahovala odpoveď, a to „Firma ERA trans mala nejaké

poistenie, a to sa volalo poistenie zasielateľa, je tak?“. Prípustnosť tejto otázky vzápätí na to namietol
žalovaný, ktorej námietke súd prvej inštancie vyhovel a otázku nepripustil. Následne sa žalobca spýtal
súdu prvej inštancie, „ako sa jej má toto opýtať“. Na to súd prvej inštancie vysvetlil žalobcovi aj to, že
na danú otázku svedkyňa už odpovedala, a že len tá skutočnosť, že odpoveď na ňu neobsahovala
to, čo si žalobca predstavoval, neodôvodňuje opätovné kladenie danej otázky. Súd prvej inštancie v

tejto súvislosti uviedol, že keď si niečo svedkyňa nepamätá, tak si to nepamätá. Táto reakcia súdu
prvej inštancie zodpovedala predchádzajúcim odpovediam svedkyne F. na obdobné otázky, ktoré jej na
začiatku výsluchu kládol súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie laicky vysvetlil žalobcovi, a to práve
v ním označenej časti zvukového záznamu (po 28. minúte zvukového záznamu z poobedňajšej časti
predbežného prejednania sporu), že nemožno čakať od svedka, ktorý už dva roky pre neho nepracuje,

že si bude všetko presne pamätať, a že ak by to tak bolo, že si svedok všetko tak podrobne aj po uplynutí
daného času pamätá, vznikala by otázka, či to má naučené, alebo či sa to tak skutočne aj stalo. Na to
žalobca aj svedkyňa F. uviedli, že nie sú v kontakte. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti aj konštatoval,
že keď vchádzal do pojednávanej miestnosti, rozprávala sa svedkyňa F. aj so svedkyňou S.. K tomu
svedkyňa F. uviedla, že sa rozprávali o iných veciach. Súd prvej inštancie poukázal na to, že niektoré veci

si svedkyňa F. pamätá veľmi presne a iné nie, čo vyvoláva otázku, či u nej nie je skôr sugescia. Výslovne
súd prvej inštancie však následne uviedol, že netvrdí, že by bola svedkyňa F. navedená na výpoveď.

23. Z uvedeného postupu súdu prvej inštancie v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by obvinil,
či čo len konštatoval, že svedkyňa F. bola navedená na určitú výpoveď, a to z kohokoľvek strany,

alebo že by bola ovplyvnená. Súd prvej inštancie totiž uviedol pravý opak (výslovne uviedol, že netvrdí,
že by svedkyňa F. bola navedená na výpoveď). Súčasne primerane reagoval na sugestívnu otázku
položenú žalobcom, namietnutú zo strany žalovaného, keď žalobcovi vysvetlil, že to, že si svedkyňa
F. určité skutočnosti presne nepamätá, je prirodzené aj vzhľadom na odstup času, a že práve ak by
si všetky skutočnosti podrobne napriek odstupu času pamätala, vyvolalo by to ďalšie otázky, ktoré by

bolo potrebné posúdiť z hľadiska hodnotenia jej svedeckej výpovede. Súčasne jasne a logicky súd prvej
inštancie vysvetlil žalobcovi, že ak si svedkyňa na niečo už s určitosťou nepamätá a toto uvedie, nemôže
očakávať, že na ďalšie jeho obsahovo totožné otázky bude odpovedať rovnako.24. Zo samotného poukazu súdu prvej inštancie na to, že sa svedkyňa F. pred výsluchom na chodbe
pred pojednávacou miestnosťou rozprávala s ďalšou ešte nevypočutou svedkyňou S. (zamestnankyňou
žalobcu) nemožno vyvodiť bez ďalšieho obvinenie svedkyne F. z ovplyvnenia zo strany tejto svedkyne

žalobcu. Súčasne však táto skutočnosť môže byť významná v závislosti od ďalších skutočností pre
hodnotenie danej svedeckej výpovede pri rozhodovaní. Civilný sporový poriadok upravuje v § 199
ods. 1 veta druhá CSP zásadu výsluchu svedka samostatne, v neprítomnosti svedkov, ktorých súd
ešte nevyslúchol. Uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku má za cieľ vylúčiť ovplyvňovanie
svedkov a zaistiť pravdivosť ich výpovedí. Preto, keď počas konania vyšlo najavo, že sa títo svedkovia

pred ich výsluchom rozprávali na chodbe pred pojednávacou miestnosťou, nemožno nič vytknúť postupu
súdu prvej inštancie, ktorý aj na túto skutočnosť poukázal pri výsluchu svedkyne F. v rámci odôvodnenia
nepripustenia sugestívnej otázky žalobcu s ohľadom na dovtedy realizovaný výsluch a umožnil súčasne
na to aj svedkyni F. reagovať. Vylúčenie ovplyvnenia výpovede svedka je totiž významným kritériom
pri hodnotení svedeckej výpovede. V tejto súvislosti je dôležité pre úplnosť pripomenúť, že súd je pri
hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo počas konania vyšlo

najavo.

25. Súd prvej inštancie sa v napadnutom uznesení podrobne vysporiadal so svedeckou výpoveďou
svedkyne F. ako aj svedkyne S. a tieto aj vyhodnotil jednotlivo i v súvislosti s ostatnými vykonanými
dôkazmi.

26. Odvolací súd preto nezistil z napadnutého uznesenia ani z priebehu predbežného prejednania
sporu, ktorého obsah bol zachytený na zvukovej nahrávke, žiadne skutočnosti nasvedčujúce naplneniu
odvolacích dôvodov týkajúcich sa vykonania výsluchu svedkyne F. (teda, že by postupom súdu prvej
inštancie pri výsluchu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že by konanie malo inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, alebo že by súd prvej inštancie aj na základe tohto

dôkazu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam).

27. Čo sa týka odvolacej námietky, že celý obsah výpovede svedkyne F. nie je zachytený v zápisnici o
predbežnom prejednaní sporu, tak odvolací súd uvádza, že v zápisnici o procesnom úkone, akým je aj
predbežné prejednanie sporu, sa podľa § 99 ods. 1 CSP uvádza len podstatný obsah prednesov, a nie

doslovný prepis (keď tento je naviac zachytený na obligatórne vyhotovovaných zvukových záznamoch
z procesných úkonov podľa § 98 ods. 1 CSP). Porovnaním priebehu predbežného prejednania sporu
so zápisnicou z jeho priebehu vyhotovenou odvolací súd zistil, že zápisnica o predbežnom prejednaní
sporu obsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 99 ods. 1 CSP, a teda súd prvej inštancie sa pri
jej spísaní nedopustil žiadnych procesných pochybení, obzvlášť nie takých, ktoré by boli relevantným

odvolacím dôvodom.

28. Žalobca uvádza v odvolaní vlastné hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne F., ktoré však nemá
oporu vo vykonanom výsluchu, a ani vo vykonanom dokazovaní ako celku. Žalobca konkrétne uvádza,
že svedkyňa F. mala jednoznačne potvrdiť, že žalovanému oznámila, že žalobca je len zasielateľom,

a že s týmto tvrdením sa súd prvej inštancie nevysporiadal napriek tomu, že toto svedectvo bolo pre
konanie zásadné. Ani tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné.

29. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že s touto svedeckou výpoveďou sa súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobne vysporiadal, uviedol jej hodnotenie, a to aj v spojení s

ostatnými dôkazmi a na základe vykonaných dôkazov dospel k skutkovým zisteniam, majúcim oporu vo
vykonanomdokazovaní.Odvolacísúdvtejtosúvislostipoukazujenajmänabody37.až39.odôvodnenia
súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že žalobca je len
zasielateľ, a nie aj dopravca, a že by bolo žalovanému na začiatku zmluvného vzťahu zaslané poistenie,
ktoré by preukazovalo, že žalobca je len zasielateľ, a nie aj dopravca. Uviedol, že žalobca sa túto

skutočnosťsnažilpreukázaťsvedeckouvýpoveďouF.,ktorázneistelapriotázke,čitátosituácia(zaslanie
poistenia) nastala aj pri žalovanom, až následne dodala, že určite, avšak následne potvrdila, že mu toto
poistenie zasielala až pri strate tovaru, čo odporuje logickej nadväznosti, pretože ak by žalovaný mal pri
vzniku zmluvného vzťahu doklad o poistení, nemusel by ho žiadať pri strate tovaru.

30. Svedkyňa F. naviac potvrdila, že žalovaný zadal na portáli, že má záujem o vykonanie prepravy
(nie jej obstaranie) a v súlade s tým aj zasielala návrh zmluvy označenej ako zmluva o preprave, ktorej
súčasťou boli prepravné podmienky, v ktorých bode 1. bolo ustanovené, že dopravca sa zaväzuje, že
dopraví vec z miesta nakládky do miesta vykládky a v bode 10. že dopravca je povinný vykonať prepravupodľa Dohovoru CMR (listinný dôkaz vykonaný súdom prvej inštancie na č. l. 125 - 126). Uvedené
teda svedčí práve o tom, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého nároky si žalobca
uplatňuje v tomto konaní, je vzťahom zo zmluvy o preprave, na ktorú sa vzhľadom na cudzie prvky

v ňom vyskytujúce vzťahuje Dohovor CMR (čl. 1 ods. 1). Z výpovede svedkyne F., žalovaného a aj
listinnýchdôkazov-objednávok(zmlúvopreprave)žalovanéhoaprepravnýchpodmienokvyplývapráve
úmysel žalovaného uzatvoriť zmluvu o preprave, a nie zasielateľskú zmluvu. Žalobca poukazuje na to,
že právny úkon je potrebné posudzovať podľa vôle konajúceho, ak bol taký úmysel druhej strane známy
alebo ak jej musel byť známy, avšak z objednávok a aj zo skutočnosti, že žalovaný zadal na portáli,

že má záujem o vykonanie prepravy, svedčí úmysel žalovaného uzatvoriť zmluvu o preprave (a nie
zasielateľskú zmluvu) a z písomnej objednávky a aj z písomne uvedenej požiadavky na portáli musel
byť žalobcovi tento úmysel žalovaného zrejmý.

31. Správne súd prvej inštancie pri hodnotení výpovedi svedkov prihliadol aj na to, že žalobca a
aj ním zabezpečení svedkovia (svedkyňa F., svedkyňa S.) si počas vyjadrení mýlili pojmy, v rámci

ktorých nerozlišovali spojenie vykonať prepravu (ktorá je predmetom zmluvy o preprave, na ktorú sa
vzťahuje Dohovor CMR) a obstarať prepravu (ktorá je predmetom zasielateľskej zmluvy, neupravenej
medzinárodnou zmluvou), pričom obstaranie prepravy považovali len za dodatočnú možnosť ako
zabezpečiť splnenie objednávky s tým, že ak majú voľný kamión, vykonajú prepravu, ak nemajú,
zabezpečia iný kamión, pričom žalobca sa sám pasoval do pozície zasielateľa, bez toho, aby o tom

oboznámil aj žalovaného. Táto skutočnosť výrazne znižuje význam svedeckých výpovedí uvedených
svedkov, keď súčasťou hodnotenia svedeckej výpovede je aj hodnotenie prípadnej odbornosti svedka.
Vypočutí svedkovia a ani samotný žalobca, ktorý bol na predbežnom prejednaní sporu taktiež
vypočutý, totiž zreteľne nedisponovali preukázanými odbornými znalosťami v oblasti prepravy tovaru a
zasielateľstva, ku ktorým, a o ktorých vypovedali.

32. Zo žiadneho vykonaného dôkazu pritom, ako správne na to aj súd prvej inštancie poukázal,
nevyplynulo,žebyžalovanémužalobcaoznámil,žekonáakozasielateľ,ažebystoutozmenouzaslanej
objednávky - návrhu zmluvy o preprave, ktorej súčasťou boli prepravné podmienky, žalovaný súhlasil.
Uvedené v žiadnom prípade nemožno vyvodiť z toho, že žalovanému žalobca oznámil poľské ŠPZ

vozidiel, ktoré prepravu vykonali, keď aj pri zmluve o preprave veci, na ktorú sa vzťahuje Dohovor
CMR, dopravca môže svoj záväzok plniť aj pomocou ďalšieho dopravcu (v podrobnostiach odvolací súd
poukazuje na predchádzajúce právoplatné uznesenie odvolacieho súdu v tejto veci, č. k. 26Cob/74/2018
- 142 z 30. novembra 2018, body 38. až 44. odôvodnenia, najmä body 41. a 42. k odlíšeniu zmluvy o
preprave veci od zasielateľskej zmluvy a ich právnej úprave). Neobstojí ani poukaz žalobcu na dlhodobú

spoluprácu, keďže všetky zmluvné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvárané rovnakým
spôsobom, na základe obsahovo totožnej objednávky - zmluvy o preprave a prepravných podmienok a
vo vzťahu k žiadnej z takto uzatvorených zmlúv nebolo preukázané, že by nebola zmluvou o preprave,
ale práve zasielateľskou zmluvou.

33. Odvolací súd preto dospel k záveru, že hodnotenie svedeckej výpovede svedkyne F. vykonal súd
prvej inštancie správne, v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP, a
toto hodnotenie podrobne a preskúmateľne v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol.

34.Khodnoteniudôkazovsúduprvejinštancieodvolacísúdnapokonpoukazujenato,žetotomôžerobiť

vždy len ten súd, ktorý dôkazy vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, normatívne upravená v §
191 ods. 1 CSP totiž vyjadruje, že záver, ktorý si súd (obsadený sudcom vykonávajúcim dôkazy) urobí
o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných
dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z
tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,

akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr.
že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v
konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. Existenciu uvedených
pochybení odvolací súd v prejednávanej veci aj vzhľadom na už vyššie uvedené nezistil, čo vylučuje

jednak polemiku so skutkovými závermi súdu prvej inštancie a jednak aj zopakovanie dokazovania na
za tým účelom nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 384 ods. 1 a contrario CSP).35. Súd prvej inštancie sa vysporiadal v odôvodnení napadnutého uznesenia so všetkými relevantnými
skutočnosťami pre posúdenie veci. Nie je pravdou, že by sa súd prvej inštancie nezaoberal napr.
podaním žalovaného adresovaným spoločnosti Mora Moravia, s.r.o., keď k tomuto v bode 37.

odôvodnenia napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že toto podanie nepreukazuje, že
žalobca konal ako zasielateľ. Súd prvej inštancie vyhodnotil tento dôkaz s poukazom na to, že v
tomto podaní žalovaný len opakoval skutočnosti, ktoré boli uvedené v trestnom oznámení podanom
zamestnankyňou žalobcu - Y. S. a taktiež uviedla, že žalobca je i dopravcom a mohol prepravu obstarať
aj sám. Tento dôkaz, v spojení s ostatnými dôkazmi, preukazoval, že žalovaný zadal požiadavku

na vykonanie prepravy, avšak žalobca, keďže nemal vhodný kamión, dopravu len sprostredkoval a
následne sa sám považoval za zasielateľa len na základe tej skutočnosti, že dopravu nevykonal sám.
Odvolací súd nemá k uvedenému hodnoteniu dôkazov, v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi, čo
vytknúť, keď je náležite odôvodnené a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.

36. Žalobca napokon neopodstatnene poukazuje na to, že súd prvej inštancie nereflektoval na obchodné

zvyklosti zachovávané v tomto obchodnom odvetví, spočívajúcim v zovšeobecňovaní pojmu „preprava“
v objednávkach. Je to naopak žalobca, ktorý nereflektuje na to, že žalovaný v objednávke neuviedol
len, že objednáva prepravu, ale zmluvu označil ako zmluvu o preprave, ale pripojil k nej aj prepravné
podmienky, z ktorých vyplýva, že u dopravcu - žalobcu objednáva dopravu veci z miesta nakládky do
miesta vykládky (a nie že objednáva obstaranie prepravy), a že dopravca - žalobca je povinný dopravu

vykonať podľa Dohovoru CMR.

37. Naviac, kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujú samostatné zmluvné typy - zmluvu
o preprave veci (predmetom ktorej je preprava veci) a zasielateľskú zmluvu (predmetom ktorej je
obstaranie prepravy). Táto samotná skutočnosť bráni uplatneniu prípadných obchodných zvyklostí -

pravidiel (ak by aj existovali, čo v konaní žalobca nepreukázal), podľa ktorých by sa pojem „preprava“
v objednávkach v danom obchodnom odvetví zovšeobecňoval v takej miere, že by sa nerozlišovalo
medzi prepravou veci (ktorá je predmetom zmluvy o preprave veci) a obstaraním prepravy veci (ktorá
je predmetom zasielateľskej zmluvy), keďže by sa tým úplne poprel rozdiel medzi nimi a z neho
vyplývajúca samostatná úprava týchto zmluvných typov, obsahom ktorých sú odlišné práva a povinnosti

zmluvných strán. Obchodný zákonník v § 264 ods. 1 pritom umožňuje prihliadať len na také obchodné
zvyklosti,ktoréniesúvrozporesozákonom-tedaajkogentnýmiustanoveniamiObchodnéhozákonníka
upravujúcimi samostatne predmet zasielateľskej zmluvy a predmet zmluvy o preprave a rozlišujúcimi
medzi nimi. Už toto samotné vylučuje existenciu takých pravidiel, podľa ktorých by pojem preprava bol
v objednávkach používaný aj na označenie obstarania prepravy. Naviac, ak sa chcel žalobca dovolávať

obchodných zvyklostí zachovávaných v príslušnom obchodnom odvetví, zaťažovalo ho v tomto smere
bremeno tvrdenia a dôkazu, ktoré neuniesol (a uniesť vzhľadom na uvedené ani nemohol).

38. Predmetom dokazovania vykonávaného na predbežnom prejednaní sporu boli v zmysle
predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k. 26Cob/74/2018 - 142 z 30. novembra

2018 skutkové okolnosti potrebné pre posúdenie zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z
ktoréhomaližalobcovivzniknúťžalobouuplatnenénároky.Totozisteniebolorozhodujúceprestanovenie
štátu, ktorého súdy majú právomoc na rozhodnutie. Žalobca tvrdil, že zmluvy, z ktorých nároky v
konaní uplatnil, uzatvorené so žalovaným, sú zasielateľskými zmluvami. Žalovaný mal naopak za
to, že zmluvy, ktoré uzatvoril so žalobcom, sú zmluvami o preprave veci. Odvolací súd sa už v

uvedenom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zaoberal spoločnými znakmi i rozdielmi medzi
týmito zmluvnými typmi ako aj kritériami, podľa ktorých je potrebné stanoviť, či je daná zmluva zmluvou
zasielateľskou alebo zmluvou o preprave veci (bod 38. až 44. odôvodnenia právoplatného uznesenia
odvolacieho súdu č. k. 26Cob/74/2018 - 142 z 30. novembra 2018).

39. Zo skutkových zistení, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a ktoré súd prvej inštancie
podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého uznesenia, správne súd prvej inštancie dospel k záveru
o predbežnej právnej otázke, že zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, z ktorých si žalobca v konaní
uplatňuje peňažné nároky, sú zmluvami o preprave veci, na ktoré sa vzťahuje vzhľadom na cudzie prvky
v zmluvnom vzťahu sa vyskytujúce podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru CMR tento dohovor.

40. Odvolací súd v stručnosti aj vo vzťahu k poslednému odvolaciemu dôvodu - nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci opätovne poukazuje na to, že samotná zmluva zaslaná žalovaným žalobcovi bola
označená súčasne ako „zmluva o preprave“ (označená aj ako „objednávka“), a jej súčasťou boliprepravné podmienky, z ktorých obsahu explicitne vyplývalo, že predmetom zmluvy je záväzok žalobcu
ako dopravcu prepraviť vec z miesta nakládky do miesta vykládky (a nie obstarať vhodnú prepravu) a
súčasne, že žalobca je povinný prepravu uskutočniť podľa Dohovoru CMR. Uvedený predmet zmluvy

zodpovedá zmluve o preprave, ktorú aj na účely Dohovoru CMR možno s poukazom na doktrínu (napr.
LOJDA, Jiří. Rozsah a způsob použití Úmluvy CMR. Obchodněprávní revue. 2014, č. 4, s. 121-127),
keďže Dohovor CMR jej definíciu neobsahuje, definovať ako zmluvu, ktorej hlavným predmetom je
vykonanie prepravy. Uvedený predmet zmluvy naopak nezodpovedá zasielateľskej zmluve, ktorej
predmetom je obstaranie vhodnej prepravy. Rovnako žalovaný na portáli, prostredníctvom ktorého

hľadal svojho zmluvného partnera, na ňom zadal požiadavku na vykonanie prepravy. Žalobca mal v
čase prepravy aj vlastné vozidlá a prezentoval sa tak, že sám vykonáva aj medzinárodnú nákladu
dopravu, čomu nasvedčoval aj jeho názov. Ďalej bolo preukázané, že ak by žalobca mal vhodný kamión
na prepravu, sám túto uskutoční. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca žalovanému na jeho
objednávku reagoval spôsobom, z ktorého by vyplynulo, že má záujem prepravu nie vykonať, ale
obstarať ako zasielateľ, a že by s touto zmenou predmetu zmluvy žalovaný akokoľvek prejavil súhlas.

41. Preto vychádzajúc predovšetkým zo samotnej zmluvy - a to nielen jej označenia, ale hlavne jej
obsahu a v ňom dojednaných práv a povinností (pričom v danej veci bol obsah zmluvy čiastočne
inkorporovaný aj v prepravných podmienkach ako súčasti zmluvy) ako prvotného a najvýznamnejšieho
kritéria pre odlíšenie zmluvy o preprave od zasielateľských zmlúv, ale aj ďalších kritérií - predmet

činnosti žalobcu a jej prezentácia vo vzťahu k žalovanému (žalobca sa prezentuje aj ako vykonávateľ
medzinárodnej nákladnej prepravy), vlastníctvo vozidiel, ktorými vykonáva predmet činnosti (keď bolo
zistené, že vlastní vozidlá určené na prepravu), posudzujúc tieto komplexne s najväčšou váhou
prikladanou samotnému obsahu zmluvy, sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom,
že zmluvy, z ktorých si žalobca žalobou uplatňoval peňažné nároky, mali základ v zmluvách, ktoré sú

zmluvami o preprave, a nie zasielateľskými zmluvami.

42. Skutočnosť, že žalobca v jednotlivých prípadoch zveril vykonanie celej prepravy tretím osobám,
nemení nič na jeho postavení ako dopravcu, keďže Dohovor CMR výslovne počíta s možnosťou, že
dopravca zverí celú prepravu alebo jej časť niekomu inému.

43. Odvolací súd opätovne poukazuje aj na doktrínu (napr. LOJDA, Jiří. Rozsah a způsob použití Úmluvy
CMR. Obchodněprávní revue. 2014, č. 4, s. 121-127) a komparatívne zahraničnú súdnu prax členských
štátov Dohovoru CMR (posudzujúcu, či ide v danej veci o zmluvu o preprave, na ktorú sa vzťahuje
Dohovor CMR alebo o zasielateľskú zmluvu - z nej napr. rozsudok poľského súdu Sąd Apelacyjny vo

Varšave zo 4. decembra 2003, sp. zn. I ACa 696/2003), z ktorej vyplýva, že v pochybnostiach má byť
daná zmluva posúdená ako zmluva o preprave, pričom zmluvná strana koná ako zasielateľ, a nie ako
dopravca len vtedy, pokiaľ sa výrazným spôsobom zaviazala len k zorganizovaniu prepravy.

44. V prejednávanej veci však z vykonaného dokazovania v žiadnom prípade nevyplynul skutkový záver,

že by sa žalobca výrazným spôsobom zaviazal len k zorganizovaniu prepravy. Naopak, vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že žalobca so žalovaným uzatvorili práve zmluvy o preprave, na ktoré
sa vzťahuje Dohovor CMR. Obiter dictum odvolací súd uvádza, že aj v prípade, ak by jednotlivé kritéria
odlíšenia zmluvy o preprave od zasielateľskej zmluvy nenasvedčovali tomu, že bola uzatvorená zmluva
o preprave, tak výrazne ako v prejednávanej veci (najmä so zreteľom na samotný obsah zmluvy a

sekundárneajnaostatnékritéria),aleexistovalibyväčšiepochybnostiotom,akúzmluvuzmluvnéstrany
medzi sebou uzatvorili a súčasne by z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa zmluvná strana
výrazným spôsobom zaviazala len k zorganizovaniu prepravy, bolo by aj takúto zmluvu potrebné posúdiť
vzhľadom na vyššie uvedené ako zmluvu o preprave.

45. S poukazom na uvedený záver o tom, že žalobou uplatňované nároky sú nárokmi, ktoré mali
vzniknúť zo zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným, ktoré sú zmluvami o preprave, na ktoré
sa vzhľadom na cudzí prvok v nich vzťahuje podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru CMR tento dohovor, súd
prvej inštancie správne posudzoval svoju právomoc na konanie v prejednávanej veci podľa čl. 31 ods.
1 Dohovoru CMR, ktorý má podľa čl. 71 ods. 1 Nariadenia Brusel Ibis aplikačnú prednosť pred týmto

nariadením, ktoré má samo o sebe prednosť pred vnútroštátnym právom.

46. Keďže medzi žalobcom a žalovaným absentuje dohoda o právomoci na prejednanie predmetného
sporu slovenským súdom, a ani podľa žiadneho z kritérií ustanovených v čl. 31 ods. 1 Dohovoru CMRnemá slovenský súd právomoc na prejednanie predmetného sporu, pričom uvedený článok Dohovoru
CMR explicitne zakazuje viesť spor na inom súde ako tom, ktorý sa určí podľa kritérií vymedzených v čl.
31 ods. 1 Dohovoru CMR, správne súd prvej inštancie po tomto zistení konanie napadnutým uznesením

podľa § 9 CSP zastavil. Správne súd prvej inštancie v nadväznosti na zastavenie konania rozhodol podľa
§ 256 ods. 1 CSP aj o akcesorickom nároku na náhradu trov konania, ktorý priznal žalovanému proti
žalobcovi, ktorý zavinil zastavenie konania tým, že podal žalobu na súde, ktorý nemá na jej prejednanie
právomoc.

47. Ani odvolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, tak ako aj ostatné
odvolacie dôvody vymedzené žalobcom v odvolaní, tak nebol v prejednávanej veci naplnený.

48. Vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov smerujúcich voči II. výroku napadnutého uznesenia,
ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov (prvoinštančného) konania, vo vzťahu k
tomuto výroku odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP nedopĺňa žiadne ďalšie dôvody na zdôraznenie

jeho správnosti.

49. Z uvedených dôvodov, keď odvolací súd dospel k záveru o správnosti odvolaním napadnutého
uznesenia (a to nielen vecnej - teda čo do výroku, ale i čo do odôvodnenia) v celom rozsahu, napadnuté
uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (a súčasne sa podľa § 387 ods. 2 CSP obmedzil na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia).

50. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalovaný oproti žalobcovi
ako odvolateľovi (keď potvrdenie napadnutého rozhodnutia je po procesnej stránke považované za

neúspech odvolateľa v odvolacom konaní). Odvolací súd preto priznal žalovanému proti žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (t. j. 100 %), o ktorej výške rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a ktoré
vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP, § 6 ods. 1 písm. a/ zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych
úradníkoch).

51. Odvolací súd z týchto dôvodov rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

52. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktoCivilnýsporovýporiadok(CSP)pripúšťa
(§419-§423CSP).Dovolaniemôžepodaťstrana,vktorejneprospechbolorozhodnutievydanévlehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti CSP zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.