Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/89/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315212338
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1315212338.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu
JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: N. J., B.. XX. X. XXXX,
X. J. XX, X., proti žalovanej: Slovenská republika v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR,
Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody vo výške 5.000 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III z 12. septembra 2019 č. k. 7C/393/2015-20, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej
domáhal zaplatenia sumy 5000 eur titulom odškodnenia za väzbu.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe
doručenej súdu prvej inštancie dňa 9.6.2015 domáhal odškodnenia z dôvodu, že bol vo väzbe od

2.1.2004 do 29.9.2004 a potom bol spod obžaloby oslobodený. Jeho žiadosť predbežné prejednanie
náhrady škody bola na Ministerstve spravodlivosti SR neúspešná. Žalovaná v konaní uplatnila námietku
premlčania s odôvodnením, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné
väznenie v období od 2.1.2004 do 29.9.2004, pričom Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom
zo dňa 15.4.2004 č.k. 5T/6/2004 žalobcu spod obžaloby oslobodil. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 6.10.2004 a podľa žalovanej premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku

uplynula dňom 6.10.2005. Žalobca o predbežné prerokovanie nároku požiadal až dňa 12.12.2005 a
žalobu podal na súd prvej inštancie až dňa 9.6.2015. Okrem uvedeného žalovaná namietla, že žalobca
ním požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy ničím skutkovo nezdôvodnil.
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žalobu treba zamietnuť. V súvislosti
s námietkou premlčania nároku uplatnenou žalovanou súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku uviedol: „V danej veci je nesporné, že námietka premlčania vznesená žalovanou je dôvodná.
Aplikáciou citovaného ust. § 23 zák. č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. 6. 2004, teda v dobe rozhodnej
pre uplatnenie si nároku; súd zhodne s právnym názorom žalovanej uvádza, že námietka premlčania
je dôvodná. Žalobca bol oslobodený rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 5T/6/2004 zo
dňa 15.4.2004, právoplatným dňa 6.10.2004. Uznesením zo dňa 15.4.2004 bol žalobca prepustený z
väzby na slobodu. Kvôli sťažnosti prokurátora rozhodoval o väzbe Krajský súd v Bratislave, uznesením
zo dňa 29.9.2004 sťažnosť prokurátora zamietol a k prepusteniu žalobcu z výkonu väzby došlo až

dňa 29.9.2004. Pretože bol žalobca vzatý do väzby uznesením zo dňa 4.1.2004, platí pre uplatnenie
nároku na náhradu škody lehota v zmysle citovaného ust. § 23 zák. č. 58/1969 o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do30.6.2004, mal si svoj nárok uplatniť v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia o
prepustení t. j. od 6.10.2004, do 6.10.2005.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu
zamietol.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal žalovanému nárok voči žalobcovi v
celom rozsahu, nakoľko bol žalovaný plne úspešný.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Uviedol, že v roku 2004 podal žiadosť na
Ministerstvo spravodlivosti aj s náležitými dokumentami a následne aj žiadosť na súd o odškodnenie,
ale jeho žiadostiam nebolo vyhovené. Pobyt vo väzbe považoval na nezákonný od počiatku a tiež mu

znemožnilmupoprepustenízväzbyspoločenskéapracovnéuplatnenieataktiežmuspôsobilzdravotné
problémy. Vo vzťahu k premlčaniu, ktoré bolo dôvodom zamietnutia jeho žaloby, vyslovil názor, že
vzhľadom na konanie orgánov, ktoré konali bez dôkazov a vzhľadom na skutočnosť, že sa odškodňujú
vojnoví zločinci aj po 20 rokoch, mu ním požadované odškodnenie právom patrí. Z uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd jeho žalobe vyhovel.
6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

7. Otázkou premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe sa zaoberal
Najvyšší súd SR v rozsudku z 30.9.2019 sp. zn. 6Cdo 75/2017. V odôvodnení tohto rozsudku súd prvej

inštancie okrem iného uviedol: „Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd otázku č. 2/ (či premlčanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe má byť posudzované podľa § 23 zákona
č. 58/1969 Zb.) vyriešil správne, keď premlčanie nároku posudzoval podľa Občianskeho zákonníka.
Zákon č. 58/1969 Zb. totiž náhradu nemajetkovej ujmy neupravoval, a teda nepoznal. Na tom nič nemení
skutočnosť, že odškodnenie vo forme náhrady škody ako peňažného plnenia pripúšťal pri bolesti a

sťažení spoločenského uplatnenia, ktoré vo svojej podstate mali povahu ujmy nemajetkovej. Premlčanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za rozhodnutie o väzbe preto nemôže byť posudzované podľa
§ 23 zákona č. 58/1969 Zb., ale ho treba posudzovať podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, ktorého subsidiárne použitie upravoval § 20 zákona č. 58/1969 Zb. Nemožnosť priznania
náhrady nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa

zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu, že tento zákon takúto náhradu neupravoval, konštatoval Najvyšší súd
už v rozsudku z 31. mája 2007 sp. zn. 4 Cdo 177/2005, v ktorom práve z tohto dôvodu vyslovil názor o
možnosti jej priznania aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
majúcim prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou. V súvislosti s otázkou premlčania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. poukazuje dovolací súd aj na uznesenie

najvyššieho súdu z 22.11.2017 sp. zn. 7Cdo 194/2016, v ktorom Najvyšší súd vyslovil názor, že zákon
č. 58/1969 Zb. mal vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu osobitného predpisu, čo zjavne mohlo
platiť len na otázky upravované oboma týmito predpismi. O prípad takejto konkurencie nešlo pri práve na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré zákon č. 58/1969 Zb. nepoznal. Preto muselo byť logicky
vylúčené tiež to, aby mohol upraviť aj podmienky výkonu ním nepoznaného práva (vrátane premlčania ).“

8. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď premlčanie predmetného
nároku posudzoval v zmysle § 23 zák. č. 58/1969 Zb. Súd prvej inštancie mal v kontexte vyššie
citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR premlčanie predmetného nároku posudzovať v zmysle §
106 Obč. zák. v spojení s § 20 zák. č. 58/1969 Zb. Táto nesprávnosť v právnom posúdení námietky
premlčania však nespôsobuje nesprávnosť napadnutého rozsudku. 2-ročná subjektívna premlčacia

doba na uplatnenie predmetného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 106 ods. 1 Obč.
zák. začala žalobcovi plynúť deň po právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku, teda dňa 7.10.2004.
Momentom právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku sa totiž žalobca dozvedel o škode a o tom, kto za
ňu zodpovedá. Žalobca podal dňa 12.12.2005 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. V zmysle § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. premlčanie po dobu 6 mesiacov spočívalo. Od 7.10.2004

do 12.12.2005 plynula premlčacia doba a plynula teda 14 mesiacov. Od 12.12.2005 do 12.6.2006
premlčacia doba neplynula a jej zvyšok v trvaní 10 mesiacov začal plynúť dňa 13.6.2006 a uplynul
dňom 12.6.2007. Žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie až dňa 9. 6. 2015, teda oneskorene - po
uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Keďže žalovaná sa premlčania dovolala, premlčané právo nebolo
možné žalobcovi priznať (§ 100 ods. 1 posledná veta Obč. zák. v spojení s § 20 zák. č. 58/1969 Zb.).

Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na to, že predmetný nárok je premlčaný z hľadiska uplynutia 2 -
ročnej subjektívnej premlčacej doby, nebolo potrebné zaoberať sa tým, či je predmetný nárok
premlčaný aj z hľadiska plynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby upravenej v § 106 ods. 2 Obč. zák.
Pre úplnosť však treba uviesť, že nárok je premlčaný aj z hľadiska 3 - ročnej objektívnej premlčacej doby.Udalosťou, z ktorej vznikla škoda je totiž výkon väzby, z ktorej bol žalobca prepustený dňa 29. 9. 2004.
Dňa 30.9.2004 začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia doba a táto aj po pripočítaní 6 mesiacov v
zmysle § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. uplynula evidentne ešte pred rokom 2015, kedy žalobca podal

žalobu na súd prvej inštancie.
9. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho odvolací súd
potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods.1 v spojení

s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).