Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 13, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413226156
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4413226156.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.
Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v právnej veci žalobkyne: G.. Y. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Q., H. XX, zastúpená: JUDr. Martin Ganczner, advokát so sídlom Nové Zámky, Forgáchova bašta 7,
proti žalovanému: U. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., X. Q. XXX/XX, zastúpený: JUDr. Pavol Polakovič,
advokát so sídlom Bratislava, Detvianska 14, o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo

sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do zaplatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 8. októbra 2019, č. k. 5Csp/88/2017-158, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.

Žalobkyni voči žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie) rozsudkom z 8. októbra 2019, č. k.
5Csp/88/2017-158 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do 16.05.2012, zo sumy 3.000 eur od 17.05.2012 do zaplatenia,
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok).
1.2. Žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 500 eur od 17.05.2012 do
zaplatenia zamietol (II. výrok).

1.3. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2.1. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2013
domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 3.500 eur s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke. K
žalobe pripojila potvrdenie o výške pôžičky zo 06.12.2011. Tunajší súd vo veci rozhodol v poradí
prvým rozsudkom č. k. 5Csp/88/2017-37 zo dňa 12.10.2017 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel a
žalovaného zaviazal na úhradu žalovanej sumy 3.500 eur s úrokom z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do zaplatenia.

2.2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že v priebehu
konania potvrdil, že si požičal od žalobkyne sumu 5.500 eur, z ktorej jej už sumu 2.000 eur vrátil. Uviedol,
že sa obe strany zhodli na tom, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa presunie termín splatnosti sumy
3.500 eur na 14.12.2012. Podľa jeho názoru sa súd vôbec nezaoberal, akú pôžičku žalobkyňa poskytla
žalovanému a bolo povinnosťou súdu zaoberať sa tým, či nešlo o spotrebný úver, čo má vplyv na to, či

súd mal alebo nemal dať možnosť žalovanému splácať dlžnú sumu. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol,
že podľa neho sa mal súd zaoberať tiež tým, kedy malo prísť k úhrade dlžnej sumy po spísaní potvrdenia
zo dňa 06.12.2011, keďže z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že účastníci si dohodlineskoršítermínsplatnosti,atok14.12.2012.Tým,žesúdzaviazalžalovanéhozaplatiťúrokzomeškania
od 15.12.2011 pochybil a pochybil tiež tým, že určil úrok 9 %, aj keď k 14.12.2012 bol úrok vo výške 8,75
%. A najzávažnejším pochybením zo strany súdu bolo to, že spochybnil, že išlo o spotrebný úver, ktorý

mal umožniť žalovanému splácať v splátkach tak, aby celú dlžnú sumu uhradil do 2 rokov. Vytýkal súdu,
že sa nezaoberal tým, že žalovaný je ťažko chorý a nevie si požičať, resp. zarobiť dlžnú sumu tak, aby
ju mohol zaplatiť v celosti. Žalovaný súčasne vyhlásil, že je ochotný dlžnú sumu uhradiť, avšak žiadal
súd, aby mu svojím výrokom umožnil dlžnú sumu splácať. Žiadal odvolací senát o zmenu rozhodnutia
tak, že umožní žalovanému splácať dlžnú sumu v splátkach delených na 12 mesiacov a taktiež zváži,

či je potrebné zaviazať žalovaného na úrok z omeškania a ak by aj zvážil, malo by to byť až od konca
roku 2012 v úrokovej sadzbe, ako to prikazuje zákon.
2.3. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá ho považovala za neopodstatnené, nedôvodné
a nestotožnila sa s názormi v ňom uvedenými. Mala za to, že súd správne vyhodnotil skutkový a právny
stav, vec správne právne posúdil a rozhodol. Uviedla, že v žiadnom prípade nešlo o spotrebný úver,
keďže žalovanému prenechala peniaze na základe dohody, ktorá bola v konaní správne posúdená

ako zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka a išlo o zmluvu o pôžičke medzi dvomi
fyzickýmiosobami.Záväzokmedzižalobkyňouažalovanýmnespĺňaobligatórnenáležitostispotrebného
úveru. Podľa žalobkyne boli správne posúdené aj úroky z omeškania, keďže žalovaný mal svoj dlh splatiť
najneskôrdo14.12.2011.Úrokyzomeškaniaboližalobkyňousprávneuplatnenévzmysleust.§517ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z. z., podľa ktorých je výška úrokov z omeškania

o 8 percentuálnych bodov vyššia ako je základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu meškania.
Výška požadovaných úrokov z omeškania bola v konaní preukázaná potvrdením banky, pričom hlavná
refinančná operácia je podľa § 17 ods. 1 zákona č. 659/2009 Z. z. o zavedení eura základnou úrokovou
sadzbou ECB. Hlavná refinančná operácia bola k 14.12.2011 vo výške 1 %. K požiadavke žalovaného
o možnosť splatenia dlžoby v splátkach uviedla, že aj táto žiadosť je nedôvodná, pretože žalovaný

sám uviedol, že požičané peniaze minul v kasíne na hazard, z čoho jednoznačne vyplýva, že peniaze
nepotrebovalnauspokojovaniesvojichzákladnýchživotnýchpotrieb,čomázrejmezabezpečenéziných
zdrojov. Preto žalobkyňa navrhla rozsudok prvej inštancie potvrdiť v celom rozsahu.
2.4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že krajský súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 3.500 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku považoval za

vecne správny, keďže vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a je aj správne právne posúdený.
Na doplnenie vecnej správnosti tohto výroku rozsudku odvolací súd dodal, že z obsahu spisu, a to
zo žaloby žalobkyne ako aj z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplynulo, že
žalobkyňauzavrelasožalovanýmdňa06.12.2011ústnezmluvuopôžičke,nazákladektorejmupožičala
sumu 5.500 eur, čo aj žalovaný písomne potvrdil dňa 06.12.2011 v Potvrdení o výške požičanej sumy a

zaviazal sa uvedenú sumu vrátiť do 14.12.2011. Žalovaný vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie
dňa 12.10.2017 uviedol, že si je vedomý, že je žalobkyni dlžný žalovanú sumu, ale nevie to zaplatiť,
pretože nemá stály príjem a chcel by to splácať z invalidného dôchodku. Odvolací súd poukázal na to,
že súd prvej inštancie v zmysle § 181 ods. 2 CSP stranám sporu uviedol, že nárok žalobkyne posudzuje
podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka ako zmluvu o pôžičke a že nie je sporné, že strany účastníci

konania zmluvu uzatvorili a že žalovaný túto pôžičku žalobkyni v celom rozsahu nezaplatil. Žalovaný
v záverečnom návrhu uviedol, že nesúhlasí s úrokmi, pretože ich mal zahrnuté už do tej sumy 5.500
eur, požičal si len 5.000 eur a úroky boli 500 eur, preto podpísal 5.500 eur. Žalovaný v odvolaní
proti prvoinštančnému rozsudku uviedol, že sa obe strany zhodli, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa
presunie termín splatnosti sumy 3.500 eur na 14.12.2012. Názor žalovaného, že v prípade predmetnej

pôžičky išlo o spotrebiteľský úver medzi stranami, podľa odvolacieho súdu nie je správny, pretože išlo o
poskytnutie pôžičky medzi dvoma fyzickými osobami a nie o poskytnutie pôžičky medzi žalobkyňou ako
dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom, keďže žalobkyňa nie je osobou, ktorá by pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.

2.5. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok, čo sa týka povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni 3.500 eur potvrdil, avšak rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011
do zaplatenia a závislý výrok o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a podľa § 391
ods. 1 CSP vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal totiž za to,

že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vôbec nevyplýva, ako sa vysporiadal s uvedením
právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 12.10.2017, keď uviedla: „V máji 2012 žalovaný vrátil
žalobkyni 2.000 eur. Zostatok vo výške 3.500 eur doposiaľ nezaplatil. Žalovaný sa v tomto potvrdení
zaviazal, že sumu vráti do 14.11.2012“. Pritom žalovaný v odvolaní proti prvoinštančnému rozsudkuuvádzal práve to, že obe strany sa zhodli, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa presunie termín splatnosti
sumy 3.500 eur na 14.12.2012. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie nezaoberal odstránením
rozporu medzi tvrdením právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní 12.10.2017, že žalovaný sa v

potvrdení zaviazal, že sumu 3.500 eur vráti do 14.12.2012 a skutkovým tvrdením v žalobe, v ktorej
žalobkyňa požadovala 9 % úrok z omeškania zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do zaplatenia.
Odvolací súd tiež vytkol súdu prvej inštancie, že nevyzval žalobkyňu, resp. jej právneho zástupcu, aby
predložili súdu výzvu žalobkyne zo dňa 11.09.2012 adresovanú žalovanému, ktorú síce ako dôkaz v
žalobe označili, ale ju k žalobe nepripojili, z ktorej obsahu by sa dalo zistiť, do kedy mal podľa tejto

výzvy žalovaný uhradiť žalobkyni požadovanú sumu 3.500 eur. Od zistenia tejto spornej skutočnosti
sa potom odvíja aj výška úrokov z omeškania, keďže výška rokov z omeškania v občianskoprávnych
vzťahoch od 14.12.2011 do 10.07.2012 bola 9 % ročne a od 11.07.2012 do 31.01.2013 bola 8,75 %
ročne. Pretože súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie za účelom odstránenia rozporov ohľadne tej
skutočnosti, či došlo k dohode medzi stranami sporu o zaplatení sumy 3.500 eur do 14.12.2012 alebo
nie, a v prípade, že k dohode nedošlo, by mal žalovaný zaplatiť úrok z omeškania od 15.12.2011, ide

nedostatočne zistený skutkový stav majúci za následok nesprávne právne posúdenie, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 3.500 eur
od 15.12.2011 do zaplatenia a závislom výroku o trovách konania zrušil vec vrátil prvoinštančnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť vyžiadať od žalobkyne, resp.
jej právneho zástupcu výzvu zo dňa 11.09.2012, ktorou žalovaného po tom, ako jej v máji 2012 uhradil

sumu 2.000 eur vyzývala na zaplatenie sumy 3.500 eur a vykonať dokazovanie za účelom zistenia,
či došlo k dohode medzi stranami o tom, že žalovaný uhradí žalobkyni sumu 3.500,- eur v lehote do
14.12.2012 a až potom vo veci rozhodne.
3. Po vrátení veci z odvolacieho súdu na súd prvej inštancie bolo povinnosťou súdu opätovne rozhodnúť
o žalobkyňou uplatnenom príslušenstve pohľadávky, t. j. o 9 % úroku z omeškania zo sumy 3.500 eur

od 15.12.2011 do zaplatenia a o trovách konania. Čo sa týka povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
istinu 3.500 eur, v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancii potvrdil, o tejto pohľadávke
už bolo právoplatne rozhodnuté.
4. Súd prvej inštancie, viazaný pokynom odvolacieho súdu vyzval žalobkyňu cestou jej právneho
zástupcu, aby súdu predložila výzvu z 11.9.2012. Súdu bola predložená výzva z 11.09.2012,

je to však výzva, ktorou už právny zástupca žalobkyne vyzýva žalovaného na úhradu dlžnej sumy 2.000
eur. Z uvedenej výzvy vyplýva, že ňou právny zástupca žalobkyne vyzýva žalovaného na vrátenie časti
pôžičky, ktorá bola žalovanému poskytnutá v celkovej sume 5.500 eur na dobu do 14.12.2011. Žiadna
iná lehota splatnosti pôžičky, okrem pôvodne dohodnutého dátumu 14.12.2011 z tejto výzvy nevyplýva.
Je pravda, že právny zástupca žalobkyne vo výzve poskytol žalovanému lehotu na uhradenie dlžnej

sumy do konca septembra 2012, ale z obsahu tejto výzvy je zrejmé, že lehota bola poskytnutá len z
dôvodu, že ak tak žalovaný neurobí, pristúpi žalobkyňa k vymáhaniu dlhu súdnou cestou. Túto výzvu
súd vyhodnotil ako predžalobnú výzvu, v ktorej žalobkyňa upozornila žalovaného na dlžobu a na
skutočnosť, že ak jej dlžnú pôžičku, resp. jej zostatok v určenej lehote nevráti, podá žalobu na súd. Z
uvedenej výzvy nevyplýva, že medzi zmluvnými stranami došlo k zmene pôvodne dohodnutej splatnosti

pôžičky 14.12.2011 na iný deň, tak ako to tvrdí žalovaný, alebo že by k zmene splatnosti došlo nejakým
iným relevantným spôsobom. To, že k zmene termínu splatnosti pôžičky nijakým spôsobom nedošlo
potvrdila aj samotná žalobkyňa na poslednom pojednávaní. A čo sa týka odvolacím súdom vytknutých
rozporných tvrdení právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní dňa 12.10.2017, že cit.: ,,Žalovaný
sa v tomto potvrdení zaviazal, že sumu vráti do 14.11.2014“ koniec cit., tak k tomuto právna zástupkyňa

žalobkyne uviedla, že toto bolo na pojednávaní uvedené len omylom. Poukázala na to, že zo všetkých
listinných dôkazov aj z potvrdenia vyplýva, že pôžička sa mala vrátiť do 14.12.2011 a žiadna iná dohoda
splatnosti, resp. dohoda o jej zmene neexistovala.
5. Súd teda dospel k záveru, že pôžička bola splatná tak, ako to vyplýva z potvrdenia zo dňa 06.12.2011,
t. j. bola splatná 14.12.2011. Akúkoľvek inú dohodu o lehote splatnosti pôžičky žalobkyňa spochybnila a

odmietla. Táto lehota splatnosti vyplýva z predmetného písomného potvrdenia podpísaného žalovaným.
Žalovaný síce v konaní tvrdil, že sa obe strany zhodli, že žalobkyňa súhlasila s tým, že sa presunie
termín splatnosti sumy 3.500 eur na 14.12.2012, toto svoje tvrdenie však nijakým právne relevantným
spôsobomnepreukázal.Pretovychádzajúcztoho,čobolovkonanípreukázané,másúdzato,žepôžičku
mal žalovaný žalobkyni vrátiť do 14.12.2011. Nasledujúcim dňom, t. j. dňom 15.12.2011 sa žalovaný

dostal do omeškania s úhradou nevrátenej časti pôžičky a od nasledujúceho dňa 15.12.2011 mala
žalobkyňa nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy až do jej zaplatenia. Žalobkyňa mala nárok na úrok
z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z. z., v zmysle
ktorých bola výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzbaECB platná k prvému dňu meškania. Výška úrokov z omeškania bola k prvému dňu omeškania, t. j. k
15.12.2011 vo výške 9 % ročne. T. j. žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania v správnej výške 9 %
ročne. Žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania zo sumy 3.500 eur a ako bolo uvedené, od 15.12.2011

do zaplatenia.
6. Potom, ako bola vec vrátená tunajšiemu súdu, žalovaný predložil na podporu svojich tvrdení súdu dve
potvrdenia o výške pôžičky. Jedno zo dňa 06.12.2011 podľa ktorého mu žalobkyňa požičala 5.500 eur a
druhé zo dňa 08.11.2011, podľa ktorého mu žalobkyňa požičala ďalších 5.500 eur. Súdu predložil papier
s rukou napísaným textom, podľa ktorého 18.11.2011 prevzala ,,O.“ sumu 5.500 eur. Ďalej predložil

doklad o vklade sumy 2.500 eur na účet žalobkyne a tvrdil, že on mal od žalobkyne len dve pôžičky, z
ktorých prvú už vrátil dávno. A súčasne tvrdil, že z druhej pôžičky vrátil 2.000 eur v hotovosti a 2.500 eur
prevodom na účet žalobkyne, k čomu doložil doklad o vklade sumy 2.500 eur v banke na účet žalobkyne.
Čo sa týka žalovanej istiny, táto už predmetom konania po vrátení veci z odvolacieho
súdu nebola, touto sa súd už zaoberať nemohol. Čo sa však týka príslušenstva pohľadávky, tak v tejto
časti bolo prvé prvoinštančné rozhodnutie súdu zrušené a vrátené na ďalšie konanie, avšak len v tejto

zrušenej časti. Preto sa súd zaoberal uvedenými tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalovaným na
pojednávaní dňa 05.09.2019, ale len vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania. K týmto tvrdeniam
a dôkazom, za účelom ich ozrejmenia, bola v konaní vypočutá aj samotná žalobkyňa na pojednávaní
dňa 08.10.2019. Žalobkyňa uviedla, že požičala viackrát peniaze žalovanému. Že je pravda, že zvykol
s vrátením peňazí párkrát, pár dní meškať, ale vždycky jej peniaze vrátil, až na túto pôžičku. Čo sa týka

dokladu, potvrdenia o výške požičanej sumy z 08.11.2011 (č. l. 144), k uvedenému povedala, že tieto si
žalovaný od nej požičal a 18.11.2011 ich vrátil, t. j. aj tu meškal s vrátením tri dni, pretože ich mal vrátiť
do 15.11.2011. Uviedla, že viac krát nevrátil celú sumu, ale vrátil ju po častiach. A tak to bolo aj v tomto
prípade. Uviedla, že mu požičala v decembri 2011 viackrát nejakú sumu a na menšie pôžičky papiere ani
nerobili. Žalobkyňa uviedla, že z tej sumy 5.500 eur, ktorej časť je predmetom tohto konania, jej žalovaný

vrátil 2.000 eur dňa 16.05.2012, a to vkladom na jej účet. Jednalo sa pritom o pôžičku, ktorú mal vrátiť
do 14.12.2011. Toto bolo jediný krát čo vkladal nejaké peniaze na jej účet. Tiež uviedla, že žalovaný sa
jej od toho 14.12.2011 vyhýbal a vyhýbal sa aj jej prevádzke. Tých 2.500 eur, ktoré vložil na jej účet, tak
z toho sumu 500 eur použila na vyrovnanie pôžičky predchádzajúcej. Jednalo sa o pôžičku, ktorú mu
dala medzi 08.11.2011 a tou poslednou pôžičkou, ktorej sa týka tento spor. K tvrdeniu žalovaného, že

si od nej požičal peniaze len 2 krát žalobkyňa uviedla, že si požičal viackrát, nielen dvakrát. Aj 20 až
30 krát, ale je pravda, že písomne potvrdené pôžičky žalovaným mala len cca 5-6 krát. Ostatné pôžičky
mu dávala bez papierikov na základe dôvery, bol jej stálym zákazníkom 3-4 roky. Na otázku súdu, či z
tejto pôžičky 5.500 eur, ktorej časť je predmetom tohto konania, žalovaný zaplatil žalobkyni niečo aj v
hotovosti, žalobkyňa uviedla že nie, že jej zaplatil až tým vkladom na účet. Žalobkyňa uviedla, že dva

roky čakala, kým jej to dobrovoľne neuhradí, bola trpezlivá, vyzývala ho, prosila ho, ale keďže sa jej
zatajoval, inej cesty nebolo. Na otázku súdu, či chce žalobkyňa navrhnúť nejaký dôkaz na preukázanie
existencie aj tej inej pôžičky, na ktorú údajne malo byť použitých 500 eur z tých žalovaným zaplatených
2.500 eur, žalobkyňa po porade s právnym zástupcom ďalšie dôkazy nenavrhla.
7. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel prvoinštančný súd k záveru, že v čase splatnosti pôžičky

14.12.2011 bol žalovaný bezpochyby v omeškaní s úhradou sumy 3.500 eur, dokonca v tom čase
bol v omeškaní s úhradou celej pôžičky 5.500 eur, pretože jej čiastočnú úhradu vykonal až vyššie
uvedeným vkladom dňa 16.5.2012 a to vkladom sumy 2.500 eur na účet žalobkyne. Žalobkyňa si však
uplatnila úroky z omeškania síce od 15.12.2011, t. j. od nasledujúceho dňa po dohodnutom dátume
splatnosti pôžičky, do zaplatenia, avšak len zo sumy 3.500 eur. Keďže ku dňu 15.12.2011 bol žalovaný

s úhradou tejto sumy 3.500 eur v omeškaní, súd žalobkyni priznal zákonný úrok z omeškania vo výške
9 % ročne zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011. Žalovaný súdu predložil doklad, že 16.05.2012 vložil na
účet žalobkyne 2.500 eur a žalobkyňa potvrdila, že z nich 2.000 eur bolo použitých na úhradu časti
pôžičky, ktorú podľa potvrdenia zo 06.12.2011 mal žalobkyni vrátiť do 14.12.2011, na úhradu tej sumy,
ktorá nie je predmetom tohto konania. Aj keď žalovaný tvrdil, že vklad 2.500 eur bol už druhou úhradou

spornej pôžičky, tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Preto súd vychádzajúc z toho čo
bolo a čo nebolo jednoznačne preukázané, dospel k záveru, že žalovaný nepreukázal tak ako sa o to
snažil, že žalobkyni zo spornej pôžičky vrátil už sumu 4.500 eur (2.000 eur v hotovosti a 2.500 eur).
Žalobkyňa hotovostnú čiastočnú úhradu vo výške 2.000 eur poprela a z úhrady 2.500 eur vkladom na
jej účet uviedla, že len 2.000 eur z nich bolo použitých na túto pôžičku. A zostatok pôžičky 3.500 eur je

predmetom tohto konania. Žalovaný teda nepreukázal, že okrem tej sumy 2.500 eur, zaplatil žalobkyni
aj v hotovosti sumu 2.000 eur. Naopak, žalobkyňa v konaní nepreukázala, že z tej úhrady 2.500 eur
sa časť vo výške 500 eur týkala nejakého iného peňažného záväzku žalovaného a akého. Preto súd
dospel k závetu, že v súčasnosti, t. j. v čase druhého rozhodovania tunajšieho súdu o príslušenstvepohľadávky, bola zo žalovanej sumy 3500 eur zo strany žalovaného uhradená (okrem sumy 2.000 eur,
ktorá od počiatku nebola predmetom tohto konania) dňa 16.05.2012 uhradená aj suma 500 eur. Preto
súd o časti, v ktorej bol v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vrátený na ďalšie konanie,

rozhodol tak, že žalobkyni priznal úrok z omeškania zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do 16.05.2012
(kedyboloztejtosumyuhradených500eur)anáslednezosumy3.000 eurod17.05.2012dozaplatenia.
Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 500 eur od 17.05.2012 do zaplatenia
súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
8. Okrem príslušenstva pohľadávky súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 255

ods.1a§262ods.1C.s.p..Žalobcabolvkonaníúspešnýtakmervcelomrozsahu,žalobebolovyhovené
takmer v celom rozsahu (žalobkyni bola priznaná celá žalovaná istiny s príslušenstvom a neúspešná
bola len v nepatrnej časti úroku z omeškania), preto súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol
tak, že ich náhradu v celom rozsahu priznal žalobkyni voči v konaní neúspešnejšiemu žalovanému.
O konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a to v
súlade s § 262 ods. 2 C.s.p..

9. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie výlučne v časti úroku z
omeškania zo sumy 3.000 eur, pretože túto sumu už žalobkyni vrátil, čo prezentoval i súdu dokladmi z
Q. zo dňa 130.4.2018 a 15.06.2018, kde zasielal sumy po 50 eur, dokladom, kde žiadal C. o poskytnutie
dokladu o úhrade sumy 2.500 eur zo dňa 16.05.2012, ale C. mu uvedený doklad neposkytla. Preto žiadal
súd, aby zaviazal žalobkyňu na predloženie výpisov z jej účtu č. XXX XXX XXX za mesiac máj 2012, ale

súd nevykonal dokazovanie navrhnutým smerom. Žalobca nemá doklad o realizovanej platbe cestou C..
10.1. Žalovanýdňa07.10.2019predložilsúdužiadosť-ospravedlnenienapojednávaniena08.10.2019
zo zdravotných dôvodov a mal za to, že takáto žiadosť je dôvodom na odročenie pojednávania, aby
mu bolo umožnené vyjadriť sa na pojednávaní k úhrade sumy 2.500 eur. Súd však žalovanému
neoznámil, že napriek ospravedlneniu bude pojednávať v jeho neprítomnosti. Žalovaný je osobou s

ťažkým zdravotným postihnutím, s ťažkou vnímateľnosťou, a preto mal za to, že súd pojednávanie
odročí.
10.2. Žalovaný vytýkal súdu, že sa v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal s ospravedlnením
žalovaného, ani s dokladmi, ktoré predložil súdu, ani nepožiadal C. o predloženie výpisov o vykonanej
úhrade žalovaným v prospech účtu žalobkyne. Žalovaný nemá právny vzťah s C., ktorá mu odmietla

predložiť požadované doklady, preto tento úkon vie vykonať len cestou súdu, ktorému je banka povinná
predložiť potrebné doklady. V spojení s vyššie uvedeným je zrejmé, žalovanému bolo odňaté ústavné
právo na súdnu ochranu. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec znovu vrátiť na doplnenie dokazovania
ohľadom úhrady splátky v sume 2.500 eur na účet žalobcu v máji 2012. Podobne súd vôbec nehodnotil
dôkazný materiál, a to žalovaným predložené doklady o vklade súm po 50 eur v prospech účtu žalobcu,

ako splátku dlžnej sumy.
11.1. Žalobkyňa sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomne vyjadrila k odvolaniu
žalovaného, ktoré považuje za nedôvodné a nesprávne. Žalovaný v odvolaní najmä namieta, že zaplatil
žalobkyni sumu 2.500 eur na účet, pričom táto suma bola zohľadnená už pri podaní žaloby, z ktorej
vyplýva, že požičaná bola suma 5.500 eur, avšak žalovaný časť tejto pôžičky v sume 2.000 eur vrátil, a

preto bola žalovaná suma 3.500 eur. V tejto súvislosti uviedla, že rozhodnutie v danej veci čo do istiny
je právoplatné, sporný zostal len úrok z omeškania, o ktorom prvostupňový súd rozhodol po vrátení veci
Krajským súdom v Nitre.
11.2. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že sa uskutočnilo pojednávanie dňa 08.10.2019 bez jeho
prítomnosti aj napriek tomu, že žalovaný tvrdí, že ospravedlnil svoju neúčasť zo zdravotných dôvodov,

je žalobkyňa toho názoru, že prvostupňový súd postupoval správne a zákonne, keď vo veci pojednával
a rozhodol dňa 08.10.2019. Žalovaný sa snaží svojimi vyjadreniami len oddialiť plnenie si svojich
povinností voči žalobkyni, na čo využíva všetky prostriedky, vrátane odvolávania sa voči rozhodnutiam,
pričom jeho tvrdenia sú účelové. Navrhla, aby odvolanie žalovaného bolo zamietnuté a žalobkyni bola
priznaná náhrada trov odvolacieho konania.

12.1. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne písomne vyjadril prostredníctvom zvoleného právneho
zástupcu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu o tom, že je dlžníkom sumy 3.500 eur. U. O. má psychické
problémy v tom, že nevie si rýchle určité veci rozpamätať a trvá mu to dlhšie čo bolo i v tomto prípade,
keď nevedel na pojednávaní uviesť presne akú sumu zaplatil a kedy, preto musel navštíviť banku a tieto
skutočnosti si pripomenúť. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že požičala žalovanému sumu 5.500

eur, z čoho jej žalovaný vrátil v hotovosti sumu 2.000 eur a dlžná suma zostala 3.500 eur. Nespornou
sumou zaplatenou v hotovosti bola suma 2.000 eur.
12.2. Ďalej uviedol, že žalovaný na pojednávaní dňa 05.09.2019 predložil potvrdenie, že dňa
16.05.2012 zaplatil na účet žalobkyne, č. ú.: XXXXXXXXX/XXXX sumu 2.500 eur. Ďalej doklady ozaplatení súm 2 x 50 eur, teda celkovo zaplatil sumu 4.600 eur. Keďže žalobkyňa na pojednávaní nebola,
požiadal súd, aby vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, resp. vyžiadal od banky potvrdenie, kto
je majiteľom účtu a či uvedená suma jej bola pripísaná na účet. Následne dňa 08.10.2019 sa žalovaný

ospravedlnil na pojednávanie pre chorobu, pričom mal záujem, aby bol účastný na pojednávaní, aby
mal prehľad o vysporiadaní sa žalobkyne s predloženými dokladmi. Súd napriek ospravedlneniu vec
rozhodol ako keby nič nezaplatil. Žalovaný je invalidný dôchodca, ako je uvedené, má problémy s
vyjadrovaním a myslením, preto súd mal odročiť pojednávanie, alebo mu ustanoviť právneho zástupcu,
čo nevykonal. Súd v danej veci mal povinnosť sa vysporiadať so spornými skutočnosťami a logicky

tieto vysvetliť v rozsudku, čo nevykonal, a preto je sporný rozsudok nepreskúmateľný. Žalovaný v tomto
štádiu konania nevie prečo súd nezohľadnil sumu 2.500 eur a 2 x 50 eur, ktorú sumu žalovaný neuviedol
v pôvodnom konaní z dôvodov ako sú vyššie uvedené. Žalovaný má za to, že dokladom z banky
jednoznačne preukázal, že nie je dlžný sumu 3.500 eur, ako to uvádza žalobca. V prípade, ak tam bolo
niečo sporné, mal súd mu túto skutočnosť uviesť a umožniť mu, aby sa k veci vyjadril, čo súd nevykonal.
Na základe uvedeného navrhuje rozhodnúť tak, ako je uvedené v odvolaní.

13. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
- ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti odvolania v zmysle § 363 CSP, preskúmal
napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie
žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP, keď v zmysle § 219

ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej
tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením)
a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je odvolaním žalovaného proti napadnutému
vyhovujúcemu výroku I. o úroku z omeškania a závislému výroku III. o náhrade trov konania vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozsudku.
14.1. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
14.2. Aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,môžesa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
14.3. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vykonal potrebné dokazovanie zamerajúc sa na riadne
zistenie skutkového stavu veci, pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne dospel aj
k správnemu právnemu záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške

9 % ročne zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do 16.05.2012 a zo sumy 3.000 eur od 17.05.2012 do
zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

16.1. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,

presvedčivá a je toho názoru, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní vyriešil už
súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu
nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a druhoinštančné konanie tvoria jeden celok.17.1. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa v odvolaní žalovaného namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v ust. § 220 CSP.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto
časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe o zaplatenie úrokov z omeškania z právoplatne priznanej
sumy 3.500 eur za obdobie od 05.12.2011 do 16.05.2012 a od 17.05.2012 do zaplatenia zo sumy
3.000 eur vyhovel. V žiadnom prípade nie je možné napadnutý výrok rozsudku o úrokoch z omeškania

považovať za nepreskúmateľný. Súd prvej inštancie tiež v odôvodnení uviedol, prečo žalobu v časti o
zaplatenie úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 500 eur od 17.05.2012 do zaplatenia zamietol, avšak
tento II. výrok napadnutého rozsudku nebol predmetom odvolacieho prieskumu, pretože žalobkyňa sa
neodvolala.

17.2. Na margo vecnej správnosti odvolaním žalovaného napadnutého rozsudku odvolací súd
poznamenáva, že predmetom odvolacieho konania už nebola istina v sume 3.500 eur, pretože o tej
už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 12. októbra 2017,
č. k. 5Csp/88/2017-37, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. marca 2019, č. k.
5Co/66/2019-115.

18. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez
akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov
(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).

19.1. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namieta, že je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, pretože on
sa ospravedlnil na pojednávanie 08.10.2019 zo zdravotných dôvodov a mal za to, že takáto žiadosť
je dôvodom na odročenie pojednávania, aby mu bolo umožnené vyjadriť sa na pojednávaní k úhrade
sumy 2.500 eur, ale súd prvej inštancie mu neoznámil, že napriek ospravedlneniu bude pojednávať v

jeho neprítomnosti, čím mu bolo odňaté ústavné právo na súdnu ochranu, k tomu odvolací súd uvádza,
že tento argument žalovaného nie je opodstatnený, pretože žalovaný sa síce ospravedlnil z neúčasti na
pojednávaní dňa 08.10.2019, ale nepožiadal o odročenie pojednávania a opätovné vyjadrovanie sa k
úhrade sumy 2.500 eur by bolo právne irelevantné, keďže o žalobkyňou požadovanej istine 3.500 eur už
bolo predtým právoplatne rozhodnuté (pozri bod 17.2 tohto odôvodnenia rozsudku) a povinnosťou súdu

prvej inštancie bolo rozhodnúť o žalobkyňou uplatnenom príslušenstve, t. j. o 9 % úroku z omeškania
zo sumy 3.500 eur od 15.12.2011 do zaplatenia a o trovách konania.

19.2. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď v konaní úspešnej žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, lebo žalobkyňa bol neúspešná

len v nepatrnej časti úroku z omeškania.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. a III. ako vecne správny potvrdil.

21.1. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni voči žalovanému priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania
ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.21.2. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).