Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 13, 2019

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 31C/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117218536
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Skubáková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2019:2117218536.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Katarínou Skubákovou v právnej veci sporu žalobcu: Y. H., W.

XX.X.XXXX, F. W. L. XX, T., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody Ú.U. Q. W. T., proti žalovaným: X. Ú.
W. U. M. I.Ň. L. Q. W. T., L. L. H. N. X, Q. W. T., 2. J. C. A. U.A. E. R. L., L. L. Š. X, F., 3. V. T. M., L. L.
H. F.Š. X, M., o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovaní v 1., 2. a v 3. rade majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, každý v rozsahu
100% trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.7.2017 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd

žalovaných zaviazal uhradiť mu spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 1.500,- eur, ktorá mu vznikla
umiestnením do diferenčnej skupiny "C" na základe evidencie rozhodnutí o disciplinárnych trestoch,
pričom spočíva v obmedzeniach diferenčnej skupiny "C" oproti skupine "B".
2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že bol v konaní Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.
1T/136/2010 uznaný vinným a rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 18.4.2013, sp. zn.
2To/14/2013 odsúdený na 9 rokov nepodmienečne. Žalobca začal vykonávať trest odňatia slobody v
ÚVTOSDubnicanadVáhom,kdebol4xdisciplinárnepotrestaný.Následneboliorgánomverejnejsprávy

ÚVTOS Ilava vydané ďalšie dve rozhodnutia o disciplinárnych trestoch. Dňa 19.7.2016 Najvyšší súd SR
rozsudkom sp. zn. 2Tob/10/2016 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa
18.4.2013, sp. zn. 2To/14/2013 a súčasne zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Najvyšší súd SR
rozhodol dňa 19.7.2016 zrušením rozsudku o žalobcovom prepustení na slobodu a následne uznesením
rozhodol o jeho vzatí do väzby. Žalobca bol opätovne uznaný vinným v totožnom konaní rozsudkom
Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/73/2016 zo dňa 22.9.2016 na sedem rokov nepodmienečne. Neskôr

žalobca zistil, že v osobnom spise odsúdeného, ktorý mu bol založený na základe rozsudku Krajského
súdu Trenčín zo dňa 18.4.2013, ktorý bol Najvyšším súdom zrušený, sú naďalej evidované rozhodnutia
o disciplinárnych trestoch, ktoré boli vydané v nadväznosti na zrušený rozsudok. Žalobca zastáva právny
názor,žerozhodnutiaodisciplinárnychtrestochÚVTOSbolivydanéakoobsahovonadväzujúcenavtom
čase právoplatný rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/73/2016 zo dňa 22.9.2016. Žalobca sa
neúspešne dožadoval nápravy a vykonania rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 19.7.2016 aj vo zvyšnej
časti,atozrušeniavšetkýchrozhodnutíobsahovonadväzujúcichnazrušenýrozsudokkudňu19.7.2016,

a to žiadosťou riaditeľovi ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, vybavenou osobným pohovorom. Na druhom
stupni potom žiadosťou na GR ZVJS vybavenou dňa 5.12.2016. Na treťom stupni totožnou žiadosťou
na Krajskú prokuratúru Trnava vybavenou dňa 22.3.2017. Uvedené orgány žiadostiam nevyhoveli, a to
aj s odôvodneniami v rozpore so zákonom, keď zákonodarca zreteľne a jasne uviedol, že sa zrušujúaj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad, a to bez konkretizovania akýchkoľvek podmienok. Stojí za úvahu, či
nemal byť založený nový spis na podklade nového odsudzujúceho rozhodnutia, na nový trest odňatia

slobody od 22.9.2016. Žalobou tak žalobca žiadal zrušiť z osobného spisu všetky rozhodnutia vydané
pred 14.7.2016, resp. založiť nový spis od 19.7.2016 alebo 22.9.2016, zachovávať jeho zákonné práva a
uhradiť nemajetkovú ujmu, ktorá časť žaloby (ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy) pôvodne doručenej
Krajskému súdu v Trnave bola postúpená uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 44Sa/11/2017-7 zo
dňa 29.6.2017 Okresnému súdu Trnava.

3. Žalovaní so žalobou nesúhlasili a žiadali ju zamietnuť.
4. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení doručenom súdu dňa 4.4.2018 uviedol, že nesúhlasí so žalobou
a žiada ju zamietnuť. Poukázal na znenie § 5 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 437/2006 Z.z., ktorou sa
vydáva Poriadok výkonu väzby a na RGR č. 10/2011 o väzenskej administratíve. Žalobca vykonával bez
prerušenia viacero väzieb, resp. trestov odňatia slobody a vo vedení osobného spisu sa pokračovalo
v súlade s interným predpisom. K veci žalobcu sa žalovaný 1. vyjadril aj pre Krajskú prokuratúru

v Trnave a dozorujúci orgán nekonštatoval postup ústavu v rozpore s právnymi predpismi. Žalobca
bol dňa 18.10.2016 premiestnený na výkon trestu do ústavu v Hrnčiarovciach. Po absolvovaní
nástupného oddielu bol dňa 24.10.2016 umiestnený na oddiel s diferenciačnou skupinou "C". Už
psychologické vyšetrenie v roku 2013 odporúčalo preradenie žalobcu do diferenciačnej skupiny "C", ak
nebude dodržiavať ústavný poriadok a plniť povinnosti. Žalobca bol v rokoch 2014 a 2015 opakovane

disciplinárne potrestaný a vzhľadom k uvedeným poznatkom o jeho správaní vo výkone trestu mu
bola určená diferenciačná skupina "C". Určenie konkrétnej skupiny je výlučnou právomocou riaditeľa
ústavu, a to prerokovaní v komisii, zloženej z príslušníkov Zboru, ktorí sa podieľajú na zaobchádzaní
s odsúdenými, a ktorí majú príslušné vzdelanie na to, aby pôsobili na odsúdeného. K obmedzeniam
uvádzaným žalobcom v skupine "C" oproti "B" možno uviesť, že v zmysle § 3 ods. 2 zákona o výkone

trestu všetky práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú všetkým odsúdeným v súlade so zásadou
rovnakého zaobchádzania. V právach odsúdeného žalobca nebol postupom žalovaného 1. obmedzený.
Rozhodnutia o uložení disciplinárnych trestov nie sú ďalšími rozhodnutiami na zrušený rozsudok
nadväzujúcimi. V prípade rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu sa nejedná o rozhodnutie súdu
a uplatňovanie jeho právomoci, ale o disciplinárne konanie a rozhodnutie iného oprávneného orgánu,

ide tak o odlišné konania. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 2To/73/2016 zo dňa 22.9.2016
odsúdil žalobcu na súhrnný trest odňatia slobody, do ktorého sa mu započítala väzba a vykonaný
trest odňatia slobody, a teda aj obdobie výkonu trestu odňatia slobody, počas ktorého mu boli uložené
disciplinárne tresty. Zákon o výkone trestu odňatia slobody nepripúšťa postup, ktorým by bolo zrušenie
právoplatného rozhodnutia o disciplinárnom treste, tak ako to navrhuje žalobca. Postup ústavu bol tiež

dozorovaný príslušným orgánom (žalovaný 3.), ktorý nekonštatoval nezákonnosť postupu žalovaného 1.
Žalobca nepreukázal neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva, keď bližšie neodôvodnil
neoprávnenosť zásahu žalovaného a nepreukázal existenciu ujmy na osobnosti a ani vzájomnú príčinnú
súvislosť. Žalobcom uvedené údajné porušenia práv, vyplývajúce z jeho umiestnenia do skupiny "C",
nevyvolali u neho takú ujmu, aby bolo potrebné kompenzovanie formou finančného zadosťučinenia. Pri

určovaní diferenciačnej skupiny žalovaný 1. postupoval v súlade so zákonom.
5. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení doručenom súdu dňa 3.4.2018 uvádzal, že Generálne riaditeľstvo
ZVJSakaždýÚstavsúsamostatnourozpočtovouorganizáciouštátuamajúpostavenieprávnickejosoby
s vlastnou právnou subjektivitou. Výkon trestu odňatia slobody priamo zabezpečujú a realizujú príslušné
Ústavy. Žalobca vykonáva trest odňatia slobody v ústave s minimálnym stupňom stráženia, v súčasnosti

je umiestnený v diferenciačnej skupine "B". Žalobca je od 16.11.2013 bez prerušenia v jurisdikcii ústavov
zboru, v čase od 19.7.2016 do 22.9.2016 bol vo výkone väzby a následne až dodnes je vo výkone trestu.
Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky "O odsúdenom sa založí osobný spis". Podľa interného predpisu zboru RGR
č. 10/2011 o väzenskej administratíve sa pri prevzatí odsúdeného v príslušnom ústave založí osobný
spis v tlačenej podobe, ktorý sa vedie počas trvania väzby alebo výkonu trestu. Ak väznená osoba

vykonáva bez prerušenia viacero väzieb a trestov, pokračuje sa vo vedení založeného osobného spisu
aždoprepusteniaosobynaslobodu.Ozaradeníodsúdenýchvrámcivnútornejdiferenciácierozhodnutie
riaditeľ ústavu a osobné spisu vedú príslušné ústavy a nie žalovaný 2. Taktiež uviedol, že základným
predpokladom priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej miere
znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti. Predpokladom realizácie práva na ochranu

osobnosti je existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Žalovaný 2. neurčoval ani nemenil žalobcovi
diferenciačnúskupinu,neudeľovalmudisciplinárnetrestyaaninevediejehoosobnýspis,atedanemôže
byť ani pôvodcom domnelého neoprávneného zásahu, a ani subjektom pasívne legitimovaným v konaní.Žalobcom uvedené údajné porušenia práv, vyplývajúce z jeho preradenia do skupiny "C", nemôžu
byť spôsobilé vyvolať u neho takú ujmu, aby bolo potrebné jej kompenzovanie formou finančného
zadosťučinenia. Žalobca nepreukázal existenciu a ani výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy. Žalovaný

2. vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko preradenie sa uskutočnilo v ústave
na výkon trestu, nie je tak v hmotnoprávnom vzťahu so žalobcom, a teda nie je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti voči žalobcovi. Dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor, ktorý
disponuje pri výkone dozoru aj potrebnými nástrojmi, a má povinnosť písomným príkazom zrušiť
alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov Zboru, ak sú v rozpore so

zákonom.
6. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.3.2017 uviedol, že namieta svoju pasívnu
vecnú legitimáciu, keď z jeho strany k žiadnemu neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu nedošlo. Diferenciačnú skupinu pri výkone trestu odňatia slobody určuje riaditeľ ÚVTOS na
návrh umiestňovacej komisie v zmysle vyhlášky MS SR č. 368/2008 Z.z., ktorou sa vydáva Poriadok
výkonu trestu odňatia slobody. O umiestnení odsúdeného do difrenciačnej skupiny teda nerozhoduje

prokurátor a zo strany žalovaného 3. teda nedošlo a nemohlo dôjsť k žiadnemu neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu v súvislosti s jeho umiestnením v ÚVTOS. K meritu veci uviedol, že
prokurátor vybavil podnet odsúdeného žalobcu spočívajúci v tom, že v osobnom spise ústav pre účely
aktuálneho výkonu trestu eviduje 6 rozhodnutí o disciplinárnych trestoch, ktoré mali byť podľa žalobcu
zrušené na základe rozsudku Najvyššieho súdu 2Tdo 10/2016 zo dňa 19.7.2016, čo malo vplyv na

jeho umiestnenie do diferenciačnej skupiny. Žalobca v predmetnej veci už pred vydaním daného
rozsudku vykonával trest odňatia slobody v príslušnom ústave, v rámci ktorého bol podľa evidencie
ústavu v piatich prípadoch disciplinárne potrestaný. Prokurátor pri vybavovaní podnetu konštatoval, že
ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou postupoval správne a v súlade so zákonom, keď eviduje a prihliada
na disciplinárne tresty uložené žalobcovi za disciplinárne previnenia vo výkone trestu v disciplinárnych

konaniach skončených pred vydaním rozsudku NS SR 2Tdo 10/2016 zo dňa 19.7.2016. Tieto tresty
sa týkajú disciplinárnych previnení spáchaných žalobcom v rámci vykonávania trestu odňatia slobody v
jednej trestnej veci, inak povedané, spáchaných žalobcom v rámci výkonu trestu, ktorý mu je započítaný
do aktuálne vykonávaného trestu odňatia slobody, pričom sa jedná o jednu a tú istú trestnú vec.
Rozsudkom NS SR 2Tdo 10/2016 zo dňa 19.7.2016 však neboli a ani nemohli byť zrušené dotknuté

rozhodnutia príslušných orgánov uložené žalobcovi v zmysle zákona o výkone trestu odňatia slobody,
keďže disciplinárne tresty sú ukladané v osobitných disciplinárnych konaniach podľa osobitného zákona,
nie podľa Trestného poriadku. Pri predmetných disciplinárnych rozhodnutiach a veciach nešlo o také
ďalšie na zrušený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.4.2013 nadväzujúce rozhodnutia,
ktoré by vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Právoplatné rozhodnutia

o uložení disciplinárnych trestov za disciplinárne previnenia odsúdených, ktoré boli vydané podľa
príslušných ustanovení zákona č. 475/2005 Z.z. nemožno preskúmavať a ani zrušiť v trestnom konaní
a rozhodnutím, ktoré by bolo vydané príslušným orgánom v trestnom konaní, ale len v konaní podľa
osobitného zákona. Na základe uvedeného žiadal žalobu zamietnuť.

7. Žalobca v replike zo dňa 19.5.2018 uviedol, že žalovaní 2. a 3. namietajú nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie, čo je v rozpore so znením z.č. 475/2005 Z.z., podľa ktorého je aj GR ZVJS ako aj prokuratúra
orgán, ktorý prejednáva sťažnosti odsúdených a dohliada nad zachovávaním zákonnosti. Uviedol, že
nemajetkováujmamuvzniklanajmäa)obmedzenímtelefonovania2xdomesiacavdif.skupine„C“,v„B“
neobmedzene b)umiestnením jeho osoby medzi problémových a konfliktných odsúdených do horších

spoločenských pomerov c) v možnosti zaradenia do práce, d) rozdiele v programoch zaobchádzania, e)
zamietnutím návrhu na podmienečné prepustenie vo veci sp. zn. 1PP/155/2017 z 31.1.2018 z dôvodu
nezrušenia disciplinárnych trestov, resp. nezaloženia nového spisu. Pri použití § 45 ods. 2 Tr. Zákona,
teda pri súhrnnom či úhrnnom treste sa započítava len doba vo výkone trestu a nepoužijú sa rozhodnutia
vykonané v započítanom období.

8. Žalovaný 1. v duplike (čl. 69) sa vyjadril k jednotlivým aspektom žalobcom tvrdeného zásahu do
jeho osobnostných práv vo výkone trestu. Taktiež zopakoval, že žalobca neuniesol povinnosť tvrdenia
a dôkazné bremeno v tom smere, že nepreukázal neoprávnený zásah do chráneného osobnostného
práva, nepreukázal ujmu na osobnosti ani príčinnú súvislosť.

9. Žalovaný 2. v duplike (čl. 67) uviedol, že zotrváva na námietke nedostatku vecnej legitimácie, keď
generálne riaditeľstvo sa nepodieľalo na priamom výkone trestu odňatia slobody žalobcu, nie sú to
osoby s disciplinárnou právomocou voči odsúdeným vo výkone trestu, nevedú osobný spis žalobcu,nevypracúvajú hodnotenie za účelom podmienečného prepustenia. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy,
žebysagenerálneriaditeľstvodopustiloneoprávnenéhozásahudojehoosobnosti.Kfunkciiprokurátora
uviedol, že, ak by k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov došlo vo výkone trestu odňatia

slobody,príslušnýprokurátorbyvrámcidozorunadzachovávanímzákonnostivÚstavetakétoporušenie
konštatoval. Súd v civilnom sporovom konaní predbežne neposudzuje nedodržanie právnych predpisov
vo výkone trestu, pretože na to je oprávnený iný orgán verejnej moci, a to príslušný prokurátor. Ak
by prokurátor v rámci previerky zachovávania zákonnosti zistil porušenie právnych predpisov, súd by
vychádzal z tohto rozhodnutia a následne by mohol konštatovať, že k neoprávnenému zásahu došlo.

Žalobca neoprávnený zásah do osobnostných práv nepreukázal.

10. Žalovaný 3. v duplike (čl. 87) uviedol, že nárok žalobcu neuznáva, a to tak z dôvodu nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie, ktorú nezakladá ani skutočnosť, že žalovaný 3. je orgánom, ktorý v zmysle §
18 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, dozerá na to, aby v zariadeniach, v ktorých sa
vykonáva trest odňatia slobody, boli dodržiavané zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy,

ako aj z dôvodu neodôvodnenia uplatnenia nároku a jeho výšky a z dôvodu správneho umiestnenia
žalobcu ako odsúdeného do diferenciačnej skupiny “C”.

11. Vovyjadrenízodňa16.12.2018žalobcanásledneuviedol,ženezaloženienovéhospisupredstavuje
zásah do jeho osobnosti (ďalšou nezákonnou evidenciou údajov o predchádzajúcom odsúdení) aj vo

vyhodnotení riaditeľa ústavu zo dňa 28.11.2017 aj napriek tomu, že sa jednalo o nové odsúdenie.

12. Podaním zo dňa 8.9.2019 doručeným súdu dňa 10.9.2019 navrhol žalobca zmenu a doplnenie
žaloby v zmysle požadovania náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla okrem už dosiaľ uvedeného
i v následku zneváženia jeho osoby pred Okresným súdom Trnava, a takto za jeho následné nutné

ďalšie zotrvanie vo výkone trestu odňatia slobody a ďalšie vo vyhodnoteniach uvádzané informácie
o t.č. zahladených disciplinárnych trestoch v rozpore so zákonom, a to vo (novo uplatňovanej) výške
1.500,- eur nerozdielne za každý začatý mesiac od novembra 2016 až po právoplatnosť rozsudku. Na
pojednávaní dňa 9.11.2019 súd uvedenú zmenu žaloby, vzhľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti
konania, s poukazom na zásadu koncentrácie konania (keď vo veci už prebehli početné vyjadrenia k

pôvodnémuzneniužaloby)asúčasnúmožnosťpodanianovejsamostatnejžalobyžalobcom,nepripustil.

13. Súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 13.9.2019, vykonajúc dokazovanie oboznámením sa
s upovedomením Krajskej prokuratúry Trnava zo dňa 22.3.2017 o vybavení podnetu (čl. 37-39),
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/73/2016-3149 (čl. 57) , nariadením výkonu trestu zo

dňa 22.9.2016 (čl. 58), informáciou zo systému (čl. 59), hodnotením žalobcu k návrhu na podmienečné
prepustenie zo dňa 28.11.2017( č.l. 74), žiadosťou o vykonanie súdneho rozhodnutia z 5.12.2016 (č.l.
91, čl. 95), psychologickým posudkom (č.l. 99), uzneseniami č.l. 115 až 119, ako aj ostatným obsahom
spisového materiálu.

14. Žalobca na pojednávaní v rámci prednesu uviedol, že konaním žalovaných boli poškodené jeho
práva na slobodu a bezpečnosť, na rodinný život a iné. Účel žaloby bol, aby vo väzení užíval
dobrú povesť, aby mohol byť podmienečne prepustený. Každý odsúdený požíva určitú povesť vo
VTOS, pričom platí, že čím viac záznamov, tým horšia povesť. Na základe nezákonne evidovaných
disciplinárnych trestov s ním bolo zaobchádzané, čím vznikol najskorší zásah do jeho práv, neskôr

aj závažnejší v podobe opakovaného zamietnutia návrhu na podmienečné prepustenie. Zákonodarca
zreteľne ustanovil, že zrušením rozhodnutia sa zrušujú aj ďalšie rozhodnutia na zrušené obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, teda je tam jediná
podmienka bez bližšej špecifikácie. Žalovaní sa pridržiavali doterajších vyjadrení.

15. Súd v konaní nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie obsahom celého spisu Krajskej
prokuratúry Trnava 3KN 20/17/2200, keď ho vyzval na označenie, či doloženie relevantných listín zo
spisu, ktoré žalobca neoznačil, pričom súd uvádza, že vzhľadom na podstatu sporu a zistený skutkový
stav veci, považuje akékoľvek ďalšie dokazovanie za nadbytočné a nehospodárne, nakoľko by nemalo
vplyv na právne posúdenie veci súdom.

16. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav. Medzi stranami nebolo
sporné, že žalobca vykonáva trest odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou na základe
rozhodnutia Krajského súdu Trenčín č.k. 2To/73/2016- 3149 z 22.9.2016, že do trestu mu bolazapočítanáväzbaapredchádzajúcivýkontrestuodňatiaslobodyod23.10.2013do19.7.2016nazáklade
predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 2To/19/2013 (nariadenie
výkonu trestu čl. 58), že pred vydaním rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 z 19.7.2016

(zrušujúceho predchádzajúce rozhodnutie) bol žalobca vo výkone trestu za rovnaký trestný čin viackrát
disciplinárne potrestaný, že prokuratúra vybavila podnet žalobcu ohľadom vedenia jeho osobnej karty
odsúdeného, o čom bol upovedomený (upovedomenie čl. 37), že v jeho osobnom spise odsúdeného sú
evidované disciplinárne tresty uložené mu pred vydaním rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo
10/2016 z 19.7.2016 (evidencia čl.59).

17. Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 1,2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ÚSR“), každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo

dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 18 ods. 1 a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, prokurátor dozerá na to, aby v

celách policajného zaistenia, v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody,
ochranné liečenie, ochranná výchova alebo detenci, boli držané alebo umiestnené osoby len na základe
rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu a aby sa v týchto miestach dodržiavali
zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.
Podľa § 18 ods. 3 c) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre, prokurátor je povinný písomným

príkazomzrušiťrozhodnutiealebopozastaviťvykonávanierozhodnutia,príkazualeboopatreniaorgánov
vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo odseku 2 alebo ich nadriadeného orgánu, ak
sú v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom.
Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku, súčasne s výrokom uvedeným v odseku 1 dovolací súd zruší
napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, alebo aj chybné konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu

predchádzalo. Po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd podľa okolností prípadu zruší
aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa. Ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého
rozhodnutia alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací
súd len tento výrok. Ak však zruší hoci len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste,
ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Zruší aj ďalšie rozhodnutia na zrušené

rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 368/2008, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia
slobody (ďalej len „vyhláška“), odsúdený vykonáva trest v diferenciačnej skupine „A“, „B“, „C“
alebo v špecializovanom oddiele; v špecializovanom oddiele, okrem oddielu doživotných trestov, sa
diferenciačná skupina neurčuje.

Podľa § 9 ods. 4 vyhlášky, diferenciačnú skupinu určí riaditeľ ústavu na návrh komisie najmä na základe
a) záverov a odporúčaní psychologického vyšetrenia, b) poznatkov o správaní odsúdeného vo výkone
trestu a výkone väzby, c) poznania osobnostného narušenia, d) poznania postojov k plneniu povinností
a programu zaobchádzania.
Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky, do diferenciačnej skupiny „C“ v ústave s minimálnym stupňom stráženia sa

umiestni odsúdený, ak a) neplní program zaobchádzania, b) opakovane sa počas výkonu väzby alebo
výkonu trestu dopustil disciplinárneho previnenia, c) to odporúča záver psychologického vyšetrenia

18. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

19. Vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade súd skúmal, či je vzhľadom na vznesenú námietku, daná ich
pasívna vecná legitimácia v spore. Žalobca, ako podstatu zásahu do jeho osobnosti špecifikoval jeho
neoprávnené umiestnenie do diferenciačnej skupiny „C“ na základe nesprávnej evidencie rozhodnutí o
disciplinárnych trestoch (evidencia čl. 59) pre nezaloženie nového spisu po zrušení predchádzajúcehoodsudzujúceho rozsudku NS SR. Súd uvádza, že umiestňovanie odsúdených do diferenciačných skupín
je v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky v kompetencii riaditeľa ústavu na návrh komisie, a to na základe, v
danom ustanovení špecifikovaných kritérií. Žalovaní v 2. a 3. rade nie sú subjektmi, ktorí by priamo

rozhodovali o umiestnení obvinených a odsúdených, či o vedení spisu odsúdeného, a preto súd ich
nepovažuje za vecne legitimovaných. Žalovaný v 3. rade, hoci vykonáva dozor nad dodržiavaním
zákonnosti, nie je primárnym subjektom rozhodovania o veciach súvisiacich s výkonom trestu, ktorý
primárny subjekt (žalovaný v 1. rade - konajúci v týchto veciach osobou riaditeľa ústavu) jediný môže
byť vecne legitimovaným za zásahy do osobnosti žalobcu organizáciou a realizáciou výkonu trestu v

Ústave. Obdobne žalovaný v 2. rade sa nepodieľal na priamom výkone trestu odňatia slobody žalobcu,
nejde o osobu s disciplinárnou právomocou voči odsúdeným vo výkone trestu, nevedie osobný spis
žalobcu, ani nevypracúva hodnotenie za účelom podmienečného prepustenia. Zo strany žalovaných v
2. a 3. rade tak nemohlo dôjsť zaradením žalobcu do určitej diferenciačnej skupiny a vedením spisu
žalobcu k zásahu do osobnostných práv žalobcu pri výkone jeho trestu odňatia slobody, a preto súd
žalobu voči nim zamietol.

20. Účelom žaloby na ochranu osobnosti je poskytnúť ochranu osobe, do ktorej osobnosti bolo
neprávom zasiahnuté, za účelom dosiahnutia morálnej satisfakcie v podobe ospravedlnenia, resp. v
prípade závažnejších zásahov satisfakcie finančnej v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby je tak jeho

neoprávnenosť. Neoprávnenosť zásahu mala v danej veci spočívať v nezákonnom vedení osobného
spisu žalobcu (evidujúc jeho staršie disciplinárne tresty) s dôsledkami pre jeho existenciu a podmienky
vo výkone trestu (rozdiely v dif. skupinách) ako aj v tvrdených dôsledkoch pre rozhodovanie o
podmienečnom prepustení žalobcu.

21. Zákonnosť postupu žalovaného v 1. rade pri vedení osobného spisu odsúdeného ako i pri
zaraďovaní odsúdených do diferenciačných skupín preskúmava, a v danej veci i už preskúmal, na
základe podnetu žalobcu, príslušný orgán, a to žalovaný v 3. rade, ktorý v Upovedomení o vybavení
podnetu žalobcu zo dňa 22.3.2017 (čl. 37-39 ) konštatoval, že Ústav postupoval správne a v súlade so
zákonom, keď eviduje a v rámci zabezpečovania a realizácie výkonu trestu odňatia slobody prihliada na

disciplinárne tresty uložené žalobcovi za disciplinárne previnenia vo výkone trestu v konaniach začatých
a právoplatne skončených pred vydaním rozsudku NS SR sp. zn. 2Tdo 10/2016 zo dňa 19.7.2016. Tieto
tresty sa týkajú disciplinárnych previnení žalobcu spáchaných v jednej trestnej veci, t.j. spáchaných
v rámci vykonávania trestu odňatia slobody, ktorý je žalobcovi započítaný do aktuálne vykonávaného
trestu odňatia slobody, pričom sa jedná o jednu a tú istú trestnú vec. O disciplinárnych trestoch je

rozhodovanévosobitnýchkonaniachpodľaosobitnéhozákona(zák.č.475/2005ovýkonetrestuodňatia
slobody) a nie podľa Trestného poriadku, a teda nešlo o také ďalšie na zrušený rozsudok KS Trenčín
zo dňa 18.4.2013 obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, ktoré by, vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. Ako správne a odôvodnené tak žalovaný v 3. rade vyhodnotil i umiestnenie
žalobcu do diferenciačnej skupiny „C“.

22. Súd má za to, že v civilnom sporovom konaní o ochranu osobnosti nie je oprávnený ako predbežnú
otázku sám posudzovať dodržiavanie zákonnosti v zariadeniach, kde sa vykonáva trest odňatia slobody,
keď táto právomoc je v zmysle § 18 ods. 1 písm a) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre zverená
inému orgánu verejnej moci - žalovanému v 3. rade, ktorý dozor už uskutočnil a vyhodnotil (v tomto

konaní namietaný) postup žalobcu v 1. rade ako zákonný a správny. Vychádzajúc z uvedeného, nie je v
danej právnej veci splnená základná podmienka pre priznanie nároku na poskytnutie ochrany žalobcovi,
keď v konaní nebol preukázaný žiaden neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv. Súd len na
doplnenie uvádza, že i keby mal sám preskúmavať zákonnosť postupu žalovaného 1. čo do vedenia
osobného spisu žalobcu, či jeho zaradenia do diferenciačnej skupiny „C“, plne sa stotožňuje s právnym

posúdením veci žalovaným v 3. rade v rámci výkonu dozoru nad zachovávaním zákonnosti ( obsiahnutý
v Upovedomení čl. 37-39), keď v prípade žalobcu ide o výkon trestu odňatia slobody v jednej a tej istej
trestnej veci ( ako zákonná sankcia za konkrétny protiprávny skutok), pričom účelom disciplinárnych
trestov a odmien má byť práve usmerňovanie a sledovanie nápravy odsúdeného pri výkone konkrétneho
trestu odňatia slobody (za konkrétny spáchaný trestný čin), bez ohľadu na procesnú podstatu priebehu

konaniavoveciodsúdeného(zrušeniepôvodnéhorozsudku),keďvprípadedisciplinárnychtrestovnejde
o tresty uložené v zmysle Trestného zákona, ktoré by zrušením predchádzajúceho rozhodnutia strácali
podklad, keď trestná vec uvedeného odsúdeného (obvineného), resp. jeho zodpovedajúce obmedzenie
osobnej slobody, ďalej beží. Rovnako sa nezrušujú právoplatne uložené disciplinárne tresty uloženéneskôr oslobodeným odsúdeným za konanie ohrozujúce riadny výkon verejnej správy vo väzniciach,
keďdisciplinárnetrestysúukladanévzmysleosobitnéhozákonavosobitnomkonaní(ôsmačasťzákona
č. 574/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody). Rozhodnutia o uložení disciplinárnych trestov tak

nie sú ďalšími rozhodnutiami na zrušený rozsudok nadväzujúcimi (v zmysle § 386 ods. 2 Trestného
poriadku), pričom sa nejedná o rozhodnutia súdu a uplatňovanie jeho právomoci, ale o samostatné
disciplinárne konania a rozhodnutia iného oprávneného orgánu, majúce iný účel a podstatu - zachovanie
poriadku a bezpečnosti v priestoroch ÚVTOS, pričom ich nie je možné zrušiť ani preskúmavať v trestnom
konaní podľa Trestného poriadku. Uvedenému výkladu zodpovedá aj započítanie pôvodne vykonanej

časti trestu odňatia slobody do novo ukladaného trestu (nariadenie výkonu trestu čl. 58) ako i bežná
prax vedenia osobných spisov v zmysle rozkazu generálneho riaditeľa ZVJS č. 10/2011 o väzenskej
administratíve, podľa ktorého sa „pri prevzatí obvineného alebo odsúdeného v príslušnom ústave založí
osobný spis v tlačenej podobe, ktorý sa vedie počas trvania väzby alebo výkonu trestu, pričom sa
doň vkladajú určené písomnosti. Ak väznená osoba vykonáva bez prerušenia viacero väzieb a trestov,
pokračuje sa vo vedení založeného osobného spisu až do prepustenia osoby na slobodu.“ Uvedené

vedenieosobnéhospisumápraktickývýznamipreposudzovaniemožnéhopodmienečnéhoprepustenia
odsúdeného na slobodu, kde súd žiada ako podklad hodnotenie k návrhu na podmienečné prepustenie
od Ústavu (ako na čl. 74), avšak súd uvádza, že vzhľadom na obsah Uznesenia Krajského súdu v
Trnave č.k. 3Tos/51/2018-67 zo dňa 19.4.2018 (čl.115), je zrejmé, že v tomto prípade neprepustenie
žalobcu na slobodu nebolo dôsledkom iba v minulosti spáchaných disciplinárnych previnení (a teda

ovplyvnené len vedením spisu žalobcu), ale bolo i dôsledkom nenaplnenia druhej materiálnej podmienky
podmienečného prepustenia, a to že u žalovaného nevidel súd prognózu, že by viedol riadny život,
a to najmä s prihliadnutím na opakované páchanie trestnej činnosti (čl. 115). Bez ohľadu na vedenie
osobného spisu (ktoré súd považuje za zákonné) a súvisiace hodnotenie odsúdeného vo výkone
trestu, by tak žalobca s poukazom na znenie citovaného Uznesenia nebol podmienečne prepustený

na slobodu, a preto v tejto časti nie je daná ani príčinná súvislosť medzi vedením spisu žalobcu
a spôsobom rozhodnutia o jeho prepustení ako dôsledkom. Zákonnosť umiestnenia žalobcu do
diferenciačnej skupiny „C“ konštatovaná Krajskou prokuratúrou, je v tomto konaní podložená tiež
obsahom psychologického posúdenia žalobcu zo dňa 3.10.2016 (čl.99) odporúčajúceho uvedené
zaradenie, s perspektívou zaradenia do diferenciačnej skupiny „B“, ktoré posúdenie je podkladom pre

rozhodnutie o umiestnení odsúdených (§ 9 ods. 4 vyhlášky).

23. Na základe uvedeného súd konštatuje, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď vo veci nebolo
preukázané že by došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv, keď postup žalovaného
v 1. rade pri vedení osobného spisu žalobcu, ako aj pri jeho zaradení do príslušnej diferenciačnej

skupiny, bol zákonný a správny, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol i vo vzťahu
k žalovanému v 1. rade.

24. Podľa § 255 ods. 1,2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(1) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.(2)
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

25. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní v plnom rozsahu, keď žaloba bola
zamietnutá, priznal voči žalobcovi nárok nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil.Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).