Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415210211
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1415210211.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu : JUDr. Darina Kuchtová a Mgr. Barbora Barteková, v právnej veci žalobcu: Q.. H. G., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/X, O., právne zastúpenej advokátom JUDr. Vratislav Šteffek, so
sídlom Nám. Martina Benku 6, Bratislava, proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska, so sídlom
Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
náhrady mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 05.03.2019, č.k.
4Cpr 2/2015-470, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 4Cpr 2/2015-470 zo dňa 5.3.2019

v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
13.941,60 € brutto spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od
16.03.2016 do zaplatenia úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od
16.04.2016 do zaplatenia; od 16.05.2016 do zaplatenia; od 16.06.2016 do zaplatenia; od 16.07.2016
do zaplatenia; od 16.08.2016 do zaplatenia; od 16.09.2016 do zaplatenia; od 16.10.2016 do zaplatenia;
od 16.11.2016 do zaplatenia; od 16.12.2016 do zaplatenia; od 16.01.2017 do zaplatenia, a to všetko do

troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Žalobkyňa sa žalobou osobne podanou súdu prvej inštancie dňa 18.08.2015 domáhala, aby súd určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.07.2015 je neplatné a pracovný pomer
žalobkyne naďalej trvá, žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného
mesačného zárobku od 05.01.2016 až do doby keď jej začne prideľovať prácu a náhradu trov konania.
3. Okresný súd Bratislava IV prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 24.01.2017, sp. zn. 4C/2/2017-280,

ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.07.2015 je neplatné a pracovný
pomer žalobkyne naďalej trvá. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume
jeho priemerného mesačného zárobku vo výške 1.159,31 eur mesačne od 05.01.2016 až do doby keď jej
začne prideľovať prácu. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni nároku na náhradu trov konania v rozsahu
100%.
4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave Rozsudkom sp. zn. 14CoPr/11/2017 - 337 zo dňa
17.11.2017 rozsudok v časti o určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.07.2015

je neplatné a pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá potvrdil. V časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť náhradu mzdy v sume 1.159,31 € mesačne od 05.01.2016 až do doby, kedy jej začne prideľovať
prácu, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie , keď mal za to, že súd prvej inštancie vo
výroku rozsudku neuviedol, či mzda má byť žalobkyni vyplatená vo výške brutto alebo netto. Pri určenívýšky náhrady mzdy vychádzal za rok 2014 a 2. štvrťrok 2015, ale neuviedol konkrétne z akých údajov
vychádzal.
5. Súd prvej inštancie uznesením pripustil zmenu petitu žaloby v znení: ,,Žalovaný je povinný v lehote

3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného mesačného
zárobku vo výške 1.240 € mesačne od 05.01.2016 do 05.01.2018 spolu s:
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.03.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.04.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.05.2016 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.06.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.07.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.08.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.09.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.10.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.11.2016 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.12.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.01.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.02.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.03.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.04.2017 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.05.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.06.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.07.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.08.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.09.2017 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.10.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.11.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.12.2017 do zaplatenia,
-úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.240 € od 16.01.2018 do zaplatenia.
6. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu 28.12.2018 doručila špecifikáciu žalobného návrhu,

ktorý súd prvej inštancie na pojednávaní za prítomnosti sporových strán pripustil v znení: ,,Žalovaný
je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej
priemerného mesačného zárobku vo výške 1.159,31 € brutto mesačne od 05.01.2016 do 05.01.2018
spolu s:
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.03.2016 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.04.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.05.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.06.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.07.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.08.2016 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.09.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.10.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.11.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.12.2016 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.01.2017 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.02.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.03.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.04.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 11.159,31 € brutto od 16.05.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.06.2017 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.07.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.08.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.09.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.10.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.11.2017 do zaplatenia,

- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.12.2017 do zaplatenia,
- úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.159,31 € brutto od 16.01.2018 do zaplatenia.
7. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v prejednávanej veci bolo nesporne preukázané,
že žalovaný dal žalobkyni neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 15.07.2015 aže jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Žalobkyňa od 16.07.2015 do 04.01.2016 bola
práceneschopná. Žalobkyňa skončila pracovný pomer dohodou , ktorú uzavrela dňa 05.01.2018 so
zamestnávateľom. Pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou skončil

dňa 05.01.2018. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa od 04.01.2016 (deň ukončenia
PN) nastúpila do práce a to na základe dohody o vykonaní práce so zamestnávateľom Bratislavské
kultúrne a informačné stredisko na dobu do 29.01.2016. Žalobkyňa od 30.01.2016 do 31.07.2016 bola
vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Od 01.08.2016 do 31.12.2016 bola zamestnancom
MIRAFILM s.r.o.. Na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.12.2016 a dohody zo dňa 18.12.2017

žalobkyňa uzatvorila so zamestnávateľom NOVÁ SCÉNA od 01.01.2017 do 31.12.2018 pracovala (ku
dňu 03.04.2018 nebola odhlásená, čo možno považovať, že pracuje naďalej). Súd prvej inštancie mal
za to, že žalobkyňa nemala skutočnú vôľu pracovať a jej konanie (po rozhodnutí Krajského súdu),
nastúpenie do zamestnania, pokračovania v pracovnom pomere u žalovaného
kedy jej bolo pridelené pracovné miesto žalobkyňa riešila rozviazaním pracovného pomeru dohodou.
Žalovaný pristúpil na požiadavky žalobkyne, rozviazal s ňou pracovný pomer dohodou a odstupným

vo výške štyroch priemerných mesačných platov (spolu 4.960,00 eur č.l. 347). Pri výpočte náhrady
mzdy súd prvej inštancie vychádzal z rozhodujúceho obdobia z priemerného zárobku
žalobkyne podľa predložených mzdových listov apríl, máj a jún 2015. Žalobkyňa v mesiaci apríl 2015,
ktorom bolo 22 pracovných dní mala vyplatenú mzdu vo výške 1.160,- eur , odpracovala 176 hodín (z
toho 16 hodín sviatok), v mesiaci máj 2015, ktorom bolo 21 pracovných dní mala vyplatenú mzdu vo

výške 1.049,53 €, odpracovala 152 hodín (z toho 16 hodín sviatok), v mesiaci jún 2015,
ktorom bolo 22 pracovných dní mala vyplatenú mzdu vo výške 1.107,27 eur, odpracovala 168 hodín.
Priemer pracovných dní za rozhodné obdobie je 21,66 dní, odpracované hodiny 496. Za rozhodujúce
obdobie bolo žalobkyni vyplatená suma 3.325,60 € brutto. Priemerný hodinový zárobok je 6,7048 € a
priemerný denný zárobok je 53,6384 € x 21,66 dní = priemerný mesačný zárobok žalobkyne činil brutto

1.161,80 eur brutto a túto sumu bral pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy za rozhodujúcu. Súd prvej
inštancie v zmysle ust. § 79 ods. 2 priznal zákonný nárok žalobkyni na náhradu mzdy za obdobie od 05.
januára 2016 až do 05. januára 2017 t.j. 12 mesiacov. Zaviazal žalovaného k zaplateniu náhrady mzdy
žalobkyni vo výške 13.941,60 € brutto. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedeného a v zmysle
ustanovenia § 79 ods.2 Zákonníka práce prihliadal na skutočnosti, že žalobkyňa bola od 16.07.2015 do

03.01.2016 na PN, od 30.01.2016 do 29.07.2016 bola evidovaná na úrade práce , od augusta 2016 do
31.12.2016, zamestnaná v MIRAFILM s.r.o., od 01.01. 2017 je zamestnankyňou v Divadle
Nová scéna a od 01.01.2018 je jedinou spoločníčkou a konateľkou spoločnosti ILOVEFILM s.r.o.. Súd
prvej inštancie prihliadal, že žalobkyňa mala pravidelný príjem zamestnanec a začala vykonávať ako
fyzická osoba podnikateľskú činnosť. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa sa zapojila do práce

u iných zamestnávateľov za podmienok rovnocenných ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej
zmluvy, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť riadne mu prideľovať prácu, a za dobu presahujúcu
12 mesiacov zamietol. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal úroky z omeškania za neuhradenú náhradu
mzdy, ktorá bola splatná 15. deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Súd
prvej inštancie priznal úroky z omeškania podľa jednotlivých mesiacov uplatnené žalobkyňou v konaní,

ktoré boli navrhnuté v priebehu konania na pojednávaní dňa 28.12.2018 (od 16.03.2016 až 16.01.2017).
Súd prvej inštancie poukázal, že predmetný nárok nie je možné prisúdiť skôr, než súd prvej inštancie
rozhodol o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a bez splnenia ktorej nie je možné rozhodnúť
o nároku na náhradu mzdy. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z
neplatného rozviazania pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť náhrady nevzniká až súdnym

rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti
má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre
občianskoprávnevzťahy.Úrokzomeškaniajevosvojejpodstatemajetkovousankciou,mázamestnanca
odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy. Žalovaný sa dostal do omeškania a
preto v časti úrokov z omeškania súd prvej inštancie návrhu vyhovel.

8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 21 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna strana nemá na náhradu trov právo. Žalobkyňa
žiadala uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť náhradu mzdy jej priemerného zárobku za 24 mesiacov
spolu s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu mzdy za 12 mesiacov. Čistý

pomer úspechu vo veci svedčí žalovanému, ktorému v konaní žiadne trovy nevznikli, a preto im nárok
na náhradu nepriznal. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania súd prvej
inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.9. Súdu prvej inštancie doručila žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorá namietala nesprávne
právne posúdenie veci z dôvodu, že použitá aplikácia ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce je
súdom prvej inštancie absolútne nesprávna. Je zrejmé, že súd prvej inštancie na predmetnú právnu vec

aplikoval ustanovenie, ktorého znenie je neúčinné. Dovetok ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce je
neúčinným ustanovením, nakoľko zo Zákonníka práce bola táto formulácia vylúčená novelou - právnym
predpisom č. 348/2007 Z.z., účinným od 01.09.2007. Z uvedeného teda vyplýva, že súdom prvej
inštancie aplikované ustanovenie je nesprávne, nakoľko toto ustanovenie bolo neúčinným jednak už v
čase neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyne zo strany žalovaného (t.j. dňa 15.07.2015)

a jednak aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (t.j. dňa 05.03.2019). Žalobkyňa má súčasne za
to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnej interpretácii ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že jediným dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie
nepriznal žalobkyni náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, je skutočnosť, že žalobkyňa sa po
neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnala u iných zamestnávateľov a teda, že dosahovala
pravidelný príjem. Žalobkyňa uvádza, že v zmysle judikatúry môže súd rozhodnúť o znížení náhrady

mzdy presahujúcej 12 mesiacov iba výnimočne. Dôvodom na takéto zníženie náhrady mzdy nie je
skutočnosť, že sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnal, a že dosahoval
príjem. Zníženie náhrady mzdy pripadá do úvahy iba pokiaľ by zamestnanec konal v rozpore s dobrými
mravmi, resp. pokiaľ by jeho výkon práva na náhradu mzdy nebol v súlade s dobrými
mravmi, a teda zo strany zamestnanca by dochádzalo k zneužitiu práva priznaného týmto právnym

inštitútom. Konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa nemala vôľu u žalovaného naďalej
pracovať, je podľa žalobkyne arbitrárne, ide o domnienku, ktorá nie je podložená žiadnym
relevantným dôkazom. Skutočnosť, že medzi sporovými stranami došlo k platnému uzatvoreniu dohody
o skončení pracovného pomeru ku dňu 05.01.2018, nezakladá preukázanú okolnosť, že žalobkyňa by
nechcela byť u žalovaného zamestnaná. Ďalej bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobkyňa sa

stala konateľkou a spoločníčkou obchodnej spoločnosti ILOVEFILM s.r.o. až dňa 03.02.2018, teda až
po tom, ako bol platne ukončený pracovný pomer dohodou sporových strán dňa 05.01.2018. Súčasne
bolo v konaní preukázané, že do platného skončenia pracovného pomeru žalobkyne, t.j. do 05.01.2018,
žalobkyňa nebola po celú túto dobu v pracovnoprávnom pomere. Z predložených listinných dôkazov
je zrejmé, že žalobkyňa bola v čase od 30.01.2016 do 31.07.2016 nezamestnaná v evidencii Úradu

práce, čo je obdobie 6 mesiacov. Taktiež nie je pravdou záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa
zapojila do práce u iných zamestnávateľov za podmienok rovnocenných ako by mala pri výkone práce
pre žalovaného. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva záver, že žalobkyňa bola zamestnaná
v Divadle Nová scéna, pričom jej plat bol stanovený na sumu 497,08 € brutto mesačne. Žalobkyňa má
za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobný návrh o náhradu mzdy za obdobie od

05.01.2016 do 05.01.2018 spolu s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) je v celom rozsahu dôvodný,
pretože v danom prípade nenastala okolnosť, pre ktorú by súd prvej inštancie mal rozhodnúť o znížení,
príp. nepriznaní náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.
10. Žalovaný doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne, v ktorom uviedol, že v
plnom rozsahu trvá na svojich písomných vyjadreniach počas celého konania a na listinných dôkazoch.

Žalovanýsavplnomrozsahustotožňujesnapadnutýmrozsudkomanavrhuje,abyodvolacísúdzamietol
odvolanie žalobkyne a napadnutý rozsudok v plnom rozsahu potvrdil.
11. Žalobkyňa následne doručila súdu prvej inštancie svoje vyjadrenie, v ktorom uviedla, že vyjadrenie
žalovaného neobsahuje žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo popierali argumentáciu
žalobkyne uvedenú v jej podanom odvolaní voči napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňa

zotrváva na podanom odvolaní a žiada, aby jej odvolací súd v celom rozsahu vyhovel.
12. Ďalšie vyjadrenia strán neboli súdu doručené.
13. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku a po preskúmaní odvolacích námietok žalobkyne
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, keď riadne, nadväzne a

zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty procesných strán,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu
je vecne správne. Odvolací súd považoval za potrebné v predmetnej veci uviesť nasledovné:
14. Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79

ods. 2 ZP predstavuje z procesného hľadiska obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha
zaplatenia náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 ZP. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy nemožno preto uplatniť samostatným návrhom na začatie konania, ale iba
v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatnéhoskončenia pracovného pomeru, pričom súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie
náhrady mzdy požaduje. Požiadavka zamestnávateľa, aby zamestnancovi nebola náhrada mzdy vôbec
priznaná, v sebe zahŕňa tiež žiadosť o primerané zníženie náhrady mzdy. K zníženiu, poprípade

nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 2 ZP môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení
všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez
vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných
alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby si
zamestnávateľplnilsvojupovinnosťprideľovaťmudohodnutúprácu.Prirozhodovaníotom,činažiadosť

zamestnávateľa súd zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu
dvanásť mesiacov, súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu
tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné pri tom
je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom pracovnou
zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska daného účelu považovať za
rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať

takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo práci, ktorá je
dohodnutému druhu práce rovnocenná, alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší
než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce, a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by
mohol (keby takú prácu vykonával) dosiahnuť. Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do
práce u iného zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu

u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo by z
hľadiska daného účelu možné od zamestnanca spravodlivo požadovať, aby sa po neplatnom skončení
pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek tomu učinil, nemôže to viesť k záveru,
že požadovaná náhrada mzdy má byť znížená alebo dokonca nepriznaná.
15. Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zjavne omylom

uviedol ustanovenie, ktorého znenie nebolo v danom čase účinné. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol § 79 ods. 2 ZP účinným do 31.08.2007, nakoľko zo Zákonníka práce bola
táto formulácia vylúčená novelou č. 348/2007 Z. z., účinnou od 01.09.2007. Z uvedeného teda vyplýva,
že uvedené ustanovenie bolo nesprávne uvedené, nakoľko toto ustanovenie bolo neúčinným jednak už
v čase neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyne zo strany žalovaného, ktoré nastalo dňa

15.07.2015, a rovnako aj v následnom čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Napriek tomu odvolací
súdkonštatuje,ženapredmetnúvecaplikovalsprávneustanovenie,nakoľkovodôvodnenísapridržiaval
v tom čase účinného ustanovenia § 79 ods. 2 ZP. Súd prvej inštancie predmetnú vec správne právne
posúdil a pridržiaval sa ustálenej súdnej praxe.
16. Odvolací súd konštatuje, že poskytnutie náhrady mzdy je osobitným nárokom zamestnanca proti

zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Táto náhrada podľa § 79 ods. 1
Zákonníka práce patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku, a to odo dňa, kedy oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Základným predpokladom
pre priznanie náhrady mzdy je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej

zamestnával.
17. Pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12
mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť,
prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať. Aby súd mohol náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
takto moderovať, zamestnávateľ musí jej zníženie alebo nepriznanie na súde uplatniť (navrhnúť); bez

takejto žiadosti nemôže súd náhradu mzdy sám znížiť resp. nepriznať. Návrh zamestnávateľa, aby
náhrada mzdy zamestnancovi nebola vôbec priznaná, involvuje aj návrh na primerané zníženie náhrady
mzdy. Naopak však návrh zamestnávateľa na zníženie náhrady mzdy umožňuje súdu náhradu mzdy len
znížiť, ale nie vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom,
v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje.

18. Ak o znížení resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd rozhodnúť
len na základe žiadosti zamestnávateľa, treba trvať na tom, že dôkazné bremeno preukázať podmienky
pre takého prípadné rozhodnutie zaťažuje zamestnávateľa. V prípade, že zamestnávateľ
tvrdí, že sú tu skutkové okolnosti pre zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov a navrhne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak zamestnanec ich nepovažuje za

opodstatnené alebo významné pre zníženie resp. pre nepriznanie náhrady mzdy, je jeho procesnou
povinnosťou tieto tvrdenia zamestnávateľa účinne poprieť a o predmetných skutkových okolnostiach
uviesť vlastné tvrdenia o tom, že nie je dôvod, aby mu náhrada mzdy nebola priznaná v ním uplatnenej
výške.19. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si
zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na
ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má

povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne
pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom (por. R 90/1970). Kým však táto náhrada
mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná
povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.

20. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné
životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd
spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú
významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov
z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za

ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu
konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či
pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho

vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem
alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
21. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 6 Cdo 157/2010 a 6 Cdo 100/2016

uviedol, že spoločensko-ekonomické zmeny, ku ktorým došlo po roku 1989, priniesli hodnotovú
zmenu právneho poriadku, ktorá mala za následok zmenu chápania významu normatívneho textu
(právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Dovtedajšia judikatúra
predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť (povinnosť zapojiť sa do práce) sa v dôsledku tejto
hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím stala nepoužiteľnou.

V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca
hodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z uvedeného
potom vyplýva, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť

zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre
zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Najvyšší
súdSlovenskejrepublikytakdospelkzáveru,žeustanovenie§79ods.2Zákonníkaprácetrebavykladať
tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať

náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1
Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. S týmto názorom
sa stotožnil aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 28.06.2016, sp. zn. III. ÚS 446/2016.
22. Odvolací súd sa plne stotožňuje s týmto názorom s tým, že takáto interpretácia je ústavne súladná a
zároveň zodpovedá zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu a naplneniu všeobecných

právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto
nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti.
23. Zároveň ale platí, že výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Účelom ustanovenia § 79 ods. 2
Zákonníka práce je zabrániť nie tomu, aby zamestnávateľ bol za svoj nesprávny postup postihnutý tým,

že zamestnancovi zaistí rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával, ale má zabrániť nedôvodnému
zvýhodňovaniu zamestnanca. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v
rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle
§ 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen
dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.

24. Pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov
však nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s
ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie
neznamená a nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaképlnenie, ako keby prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť
nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi
vôbec nepriznal, súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti

majúce vplyv na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti je potrebné
poukázaťnato,žeotázkaurčeniaprimeranejnáhradymzdyzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru
za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných
skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v
iných veciach. Zamestnancovi môže byť však priznaná náhrada mzdy maximálne za čas 36 mesiacov.

25. Ako bolo uvedené už vyššie, aby súd mohol náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov takto
moderovať, zamestnávateľ musí jej zníženie alebo nepriznanie na súde uplatniť (navrhnúť); bez takejto
žiadosti nemôže súd náhradu mzdy sám znížiť resp. nepriznať.
26. Z týchto dôvodov ak súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri posudzovaní sociálnej situácie
žalobkyne prihliadol na skutočnosť, že žalobkyňa bola od 16.07.2015 do 03.01.2016 na PN, od
30.01.2016 do 29.07.2016 bola evidovaná na úrade práce, od augusta 2016 do 31.12.2016, zamestnaná

v MIRAFILM s.r.o., od 01.01.2017 je zamestnankyňou v Divadle Nová scéna a prihliadol
na to, že žalobkyňa mala pravidelný príjem a začala vykonávať ako fyzická osoba podnikateľskú
činnosť, v dôsledku tohto zistenia využil moderačné právo podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce; aplikáciu
uvedeného ustanovenia nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú, právne neudržateľnú alebo v
rozpore s jeho účelom a zmyslom, pretože skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený

pracovný pomer, poberá ďalší zárobok, sa odráža v jeho sociálnej sfére, ovplyvňuje jeho sociálnu
situáciu (pomery), a preto môže mať vplyv na posúdenie nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov, a to z hľadiska, či takýto nárok plní svoju predpokladanú sociálnu funkciu.
27. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne
správny potvrdil.

28. Žalovaný ako úspešná strana sporu v odvolacom konaní má podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §
255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný
úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262
odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).