Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 25, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/269/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116208152
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116208152.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov: 1. W.. I. G., nar. XX.X.XXXX, bytom
T. XXXX/X, J., 2. X. G., rod. Ď., nar. X.XX.XXXX, bytom T. XXXX/X, J., zastúpení advokátom JUDr. Pavel
Piovarčí ml., so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20, proti žalovanému: W.. O. J.,
nar. X.X.XXXX, bytom I. č. X, T., zastúpenému advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, so sídlom
Advokátskej kancelárie v Košiciach, Bajzova 2, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 3. apríla 2018 č.k. 36C/101/2016-321 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovia majú nárok proti žalovanému na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „okresný súd“) rozsudkom zo dňa 3.
apríla 2018 č.k. 36C/101/2016-321 určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území B., okres Košice I, obec Košice - Staré mesto,
vedených na LV č. XXXXX: - byt č. X, X. poschodie, vchod č. X, v obytnom dome na I. Č.. X E. T.,
súpisné číslo XXXX, postavený na parcele registra „C“ č. XXXX/XXX, druh: zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX m2 a na parcele registra „C“ č. XXXX/XXX, druh: zastavané plochy a nádvoria o výmere

XXX m2, v podiele 1/2 z celku, - podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku registra „C“ č. XXXX/XXX, druh zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX m2 a na parcele registra „C“ č. XXXX/XXX, druh: zastavané plochy a nádvoria o výmere
XXX m2, vo veľkosti XXX/XXXXX (výrok I.). Priznal žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané tieto skutočnosti:

Darovacou zmluvou zo dňa 14.9.2001 žalobcovia ako darcovia obdarovali žalovaného a jeho manželku
(- svoju dcéru B. J.) a predmetom daru boli nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXXX, nachádzajúce sa
v katastrálnom území T. - D. (t.č. B. - pozn. súdu), obec T. - D.É. C., - byt č. X, X. poschodie, vchod č.
X, v obytnom dome na I. Č.. X E. T.W., súpisné číslo XXXX, postavený na parcele registra „C“ č. XXXX/
XXX, druh: zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 a na parcele registra „C“ č. XXXX/XXX, druh:
zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, - podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných
zariadeniachdomuaspoluvlastníckypodielkpozemkuregistra„C“č.XXXX/XXX,druhzastavanéplochy

anádvoriaovýmereXXXm2anaparceleregistra„C“č.XXXX/XXX,druh:zastavanéplochyanádvoriao
výmere XXX m2 , vo veľkosti XXX/XXXXX, ktoré obdarovaní nadobudli do podielového spoluvlastníctva
každý v 1/2. Vklad predmetnej darovacej zmluvy bol povolený T. Ú. E. T., Správou katastra Košice I dňa
28.3.2002 pod č. XXX/XX. Právne účinky vkladu nastali dňa 15.3.2002. Dohodou o zrušení darovacejzmluvy, a o dobrovoľnom vrátení daru zo dňa 2.10.2015, (resp. 28.1.2015) spísanou medzi žalobcami
ako darcami a obdarovanou - W.. B. J. došlo zo strany obdarovanej k vráteniu daru v zmysle uzavretej
darovacej zmluvy zo dňa 14.9.2001 v podiele 1/2 k celku. Z výpisu z B. Č..XXXXX, katastrálne územie B.

vyplýva, že žalobcovi 1. a 2. sú podielovými spoluvlastníkmi (bezpodielovými spoluvlastníkmi) v podiele
1/2 k celku nehnuteľnosti, ktorých sa žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva; vo zvyšnej
jednej polovici je podielovým spoluvlastníkom žalovaný. Žalobcovia prostredníctvom svojho advokáta
výzvou zo dňa 11.2.2016, (doručenou žalovanému dňa 15.2.2016) vyzvali žalovaného na vrátenie
daru darovaného mu v zmysle uzavretej darovacej zmluvy zo dňa 14.9.2001 v podiele 1/2 k celku, a

poukázali na dôvod vrátenia daru, t.j. na skutočnosť, že zo strany žalovaného dochádza vo vzťahu
k žalobcom, resp. ich rodinným príslušníkom dlhodobo k správaniu, ktoré je podľa názoru žalobcov
hrubým porušením dobrých mravov. V predmetnej výzve žalobcovia vyšpecifikovali dôvody, pre ktoré
žiadajú dar vrátiť, nasledovne : 1. Vo vzťahu k žalobcom v období od roku 2014 až doposiaľ (11.2.2016 -
dátum na výzve - poznámka súdu) sa žalovaný mal viackrát dopustiť ich vulgárneho urážania, viacerých
hrozieb a zastrašovania. Ako obdarovaný voči ním ako darcom, a tiež ako zať voči ním ako svokrovcom

neprejavoval a neprejavuje záujem a neudržiava s nimi dobré vzťahy; 2. Vo vzťahu k dcére žalobcov
W.. B. J. - (manželke žalovaného) v totožnom období mal (žalovaný) na ňu opakovane vyvíjať psychicky
a fyzicky nátlak, vulgárne ju urážať, hroziť jej fyzickou ujmou a likvidáciou, ponižovať ju, a bezdôvodne
prenasledovať a monitorovať jej činnosť a podrobovať ju neustálej a bezdôvodnej kritike; 3. Vo vzťahu
k vnučke žalobcov a maloletej dcére žalovaného R. J. v totožnom období sa mal voči nej mal dopúšťať

fyzických útokov, psychického nátlaku, ponižovania a zastrašovania a dňa 1.1.2016 ju mal vyhodiť z bytu
a ponechať ju bez starostlivosti, pričom od toho času žalobcovia realizujú faktickú osobnú starostlivosť o
maloletú R., o ktorú sa žalovaný nijako nezaujíma. V predmetnej výzve poukázali na § 630 Občianskeho
zákonníka a uviedli, že vo výzve popísané správanie a konanie žalovaného jednak voči ním, ako aj voči
rodinným príslušníkom, žalobcovia považujú za neprípustné a neakceptovateľné a vnímajú ho za hrubo

porušujúce dobré mravy, neúctu a nevďak žalovaného ako obdarovaného. Touto výzvou bol žalovaný
vyzvaný na vrátenie daru v lehote 10 pracovných dní od doručenia výzvy.

3. Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho na vrátenie daru z hľadiska jeho určitosti je
nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétne skutočnosti, v ktorých vidí hrubé porušenie dobrých

mravov obdarovaným voči ním alebo členom ich rodiny. Len tak pri súčasnom splnení zákonných
predpokladov podľa § 630 Občianskeho zákonníka, nastanú zamýšľané právne účinky jednostranného
hmotnoprávneho úkonu darcu, t.j. zrušenie darovacej zmluvy, a obnovenie jeho vlastníctva ex nunc, t. j.
okamihom, kedy jeho prejav vôle došiel obdarovanému. Označenie (identifikáciou) škodlivého správania
obdarovaného voči darcovi vo výzve na vrátenie daru, prípadne v žalobe, je daný okruh sporných

skutočností, ktoré sú predmetom dokazovania. (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.
33Cdo/ 2661/2013).

4. Žalobcovia ako darcovia vo výzve na vrátenie daru, ktorú adresovali žalovanému ako obdarovanému
prostredníctvom svojho advokáta zo dňa 11.2.2016, (a ktoré žalovanému bolo doručené dňa 15.2.2016)

vyšpecifikovali, v čom vidia hrubé porušovanie dobrých mravov zo strany žalovaného, a to jednak voči
nim ako darcom a členom ich rodiny, konkrétne voči ich dcére B. J. - manželke žalovaného a k ich
vnučke - maloletej R. J., dcére žalovaného a označili aj obdobie, v ktorom malo, podľa tvrdení žalobcov,
dôjsť zo strany žalovaného k hrubému porušovaniu dobrých mravov - od roku 2014 až (doposiaľ), t.j.
do 11.2.2016 - dátum uvedený vo výzve.

5. Žalobcovia identifikovali škodlivé správanie žalovaného ako obdarovaného voči nim tak, že žalovaný
sa vo vzťahu k nim mal v období od roku 2014 až do 11.2.2016 dopustiť (ich) vulgárneho urážania,
viacerých hrozieb a zastrašovania, a neprejavoval a neprejavuje voči nim záujem a neudržiava s nimi
dobré rodinné vzťahy.

6. Súd vo vzťahu k prvému škodlivému správaniu obdarovaného - žalovaného voči darcom - žalobcom,
označeného žalobcami vo výzve na vrátenie daru a po zhodnotení vykonaného dokazovania k
uvedenému dôvodu mal za to, že žalobcovia ako darcovia nepreukázali také závažné správanie
obdarovaného voči nim ako darcom, ktoré z hľadiska svojho rozsahu a intenzity by vykazovalo

znaky porušenia dobrých mravov hrubým spôsobom. Súd uviedol, že nie každé správanie, ktoré
nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch
medzi ľuďmi, napĺňa skutkovú podstatu § 630 Občianskeho zákonníka. Predpokladom aplikácie tohto
ustanovenia je (pri zohľadnení vzájomného správania dotknutých subjektov) kvalifikované porušeniemorálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený
podľa objektívnych kritérií, a nielen podľa subjektívneho názoru darcu. Žalobcami označené správanie
žalovaného ako obdarovaného voči nim ako darcom nie je možné kvalifikovať ako hrubé porušenie

morálnych pravidiel, tak ako si to vyžaduje § 630 Občianskeho zákonníka. V prejednávanom prípade
nebolo preukázané, aby žalovaný svojim správaním voči žalobcom naplnil skutkovú podstatu pre
vrátenie daru. Súd pripúšťa, že vzťahy medzi žalobcami a žalovaným svedčia o narušení vzájomných
vzťahov. Je pravdou to, že primárne sa má vychádzať z toho, že žalovaný ako obdarovaný by mal
mať úctu a rešpektovať žalobcov ako darcov, avšak právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé

negatívne správanie obdarovaného voči darcovi. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie
je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale musí ísť o
také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov. Súd poukazuje aj na nevhodné správanie sa žalobcu 1. voči žalovanému,
ktoré naplnilo znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

7. Vo vzťahu k druhému označenému škodlivému správaniu obdarovaného voči dcére žalobcov W.. B.W.
J., žalobcovia vo svojich výpovediach zhodne uviedli, že žalovaný ich dcéru psychicky deptal, týral, stalo
sa, že s ňou dlhšiu dobu neprehovoril, vulgárne jej nadával a to aj pred maloletými deťmi, že je kurva a
piča sprostá; nadával jej, že je špina, podvodník, a mal sa jej vyhrážať, že keď jej pribije, tak jej dá stena

druhú. Žalobkyňa 2. vo svojej výpovedi poukázala na to, že ťažobu, v akej žila jej dcéra v manželstve (v
tom čase) so žalovaným, pociťovala ako ujmu vlastnú a uviedla, že vzťahy medzi jej dcérou a žalovaným
sa vyhrotili natoľko, že najprv žalovaný a následne aj jej dcéra podali návrh na rozvod manželstva.

8. Napäté vzťahy medzi žalovaným a jeho manželkou - (dcérou žalobcov) vyplývajú aj z pripojených

spisov Okresného súdu Košice I, sp. zn. 21P/18/2014, sp. zn. 21P/155/2015, predmetom ktorých bol
rozvod ich manželstva. V prvom prípade podal návrh na rozvod manželstva žalovaný, a v druhom
prípade to bola jeho manželka. V konaní, ktoré začalo na návrh žalovaného na rozvod manželstva, bolo
v konaní nariadené znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru psychológia - G.. Ľ. Q., ktorá vypracovala
znalecký posudok č. 4/2014, v ktorom podala vyjadrenie o osobnostnej štruktúre žalovaného, a jeho

manželky. Z psychologického vyšetrenia žalovaného vyplynul záver, že žalovaný v tom čase nedokázal
kriticky zhodnotiť sám seba a svoje konanie; reagoval výrazne emocionálne. Nedokázal mať racionálny
nadhľad na udalosti, ktoré predchádzali jeho rozhodnutiu podať návrh na rozvod manželstva. Konal
podľa vlastných predstáv s pocitom, že koná správne, bez ohľadu na to, aby kriticky pripustil aj
svoj podiel viny na rozpade manželstva. U žalovaného absentovala primeraná sebareflexia a vinu za

rozpad manželstva pripisoval neustálym hádkam medzi ním a manželkou, jej nerozvážnom požičiavaní
financií od rôznych finančných inštitúcií, čím podľa žalovaného ohrozila celú rodinu. Z psychologického
vyšetrenia manželky žalovaného - (dcéry žalobcov) vyplynulo, že v tom čase manželka žalovaného bola
výrazne vnútorne napätá, a citlivá na pretrvávajúcu rodinnú situáciu, najmä na to, ako s ňou žalovaný
v tom čase jednal, ako ju urážal a ponižoval, čo ju psychicky deptalo. Znalkyňou bolo vyhodnotené

správanie manželky žalovaného so zníženou toleranciou na psychickú záťaž a bola zaznamenaná
absencia primeranej sebareflexie (sama si síce pripustila istý podiel vlastnej viny na skrachovaní ich
manželského spolužitia, ale zároveň poukázala aj na rovnaký podiel zo strany žalovaného). Znalkyňou
bolo zaznamenané, že počas klinického pozorovania správania sa manželky žalovaného, že táto
danú situáciu v tom čase nedokázala racionálne spracovať, a do popredia sa dostávali najmä emócie

spojené s jej sklamaním v partnerskom vzťahu, ako aj jej osobným zlyhaním, ktoré vyústilo do
rozpadu ich manželstva. Manželka žalovaného bola vyhodnotená ako autokratická osobnosť, a jej
interpersonálne prejavy sa vyznačovali dominantným správaním, a vyvolávaním konfliktných situácií, pri
ktorýchmalasnahusapresadiť.Znalkyňoubolokonštatované,žemanželkažalovanéhovtomčasemala
neustálu tendenciu ovládať a ovplyvňovať iných, najmä submisívnych a nepriebojných jedincov, ktorými

manipulovala a pri ktorých presadzovala vlastné názory. Bolo konštatované, že manželka žalovaného
v tom čase nedokázala riešiť problémy racionálne, konala a reagovala unáhlene; bola nedočkavá,
nedokázala prijať žiadnu zvláštnu prehru, vlastné zlyhanie, vlastné chyby priznávala len veľmi ťažko,
a trvalo dlhší čas, kým pripustila, že sa mýlila alebo konala nerozvážne. Znalecký posudok PhDr. Ľ.
Capovej bol vypracovaný ku dňu 30.10.2014. Vo veci samej súd rozhodol rozsudkom zo dňa 3.3.2015

tak, že návrh na rozvod manželstva zamietol; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.3.2015. Súd
zamietol návrh na rozvod manželstva, ktorý podal žalovaný z dôvodu, že síce v manželstve došlo k
problémom, ktoré však obidvaja manželia chceli riešiť, aj vzhľadom na maloleté deti pochádzajúce z ich
manželstva, majúc za to, že v prejednávanom prípade nedošlo ku kvalifikovanému trvalému rozvratumanželstva. Po právoplatnom zamietnutí návrhu na rozvod manželstva, ktorý podal žalovaný, podala
návrh na rozvod manželstva manželka žalovaného návrhom došlým súdu dňa 6.10.2015 (konanie bolo
vedené pod sp. zn. 21P/155/2015). V návrhu manželka žalovaného (dcéra žalobcov) poukázala na to,

že aj po právoplatnom zamietnutí návrhu na rozvod manželstva, sa rodinná situácia nestabilizovala.
Manželia určitú dobu žili oddelene, pričom so žalovaným v tom čase, a to do februára 2015 bývala
maloletá R., ktorá od februára 2015 sa prisťahovala k nej od žalovaného z dôvodu, že ju mal žalovaný
biť. Manželka žalovaného v návrhu uviedla, že aj napriek tomu, že spolu nežili v spoločnej domácnosti,
žalovaný ju navštevoval v ich spoločnom byte asi trikrát do týždňa, pričom žalovaný vyvíjal prehnané

snahy o návrat do spoločnej domácnosti a obnovenie manželského spolužitia. Ako náhle sa to u nej
nestretlo s úspechom, mal byť ku nej agresívny, kričať na ňu a nadávať jej. Poukázala na to, že v tom
čase nemala záujem na obnovení manželského spolužitia, lebo voči žalovanému stratila dôveru, pretože
(už) v minulosti ju a maloleté deti dvakrát opustil. Poukázala na to, že žalovaný sa k nej v predmetnom
časovom období správal hrubo, a jeho správanie hraničilo až s psychickým týraním; neustále ju slovne
napádal, nadával jej, a osočoval ju. Uviedla, že o týchto závažných skutočnostiach opakovane urobila

oznámenie na polícii. O návrhu bolo rozhodnuté uznesením okresného súdu zo dňa 14.1.2016 tak, že
konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu na rozvod manželstva manželkou žalovaného.

9. Súd k tomuto dôvodu označeného žalobcami „ o škodlivom správaní sa obdarovaného voči členom
ich rodiny - ich dcére - manželke žalovaného“ uviedol, že nespochybňuje subjektívny pocit žalobcov vo

vzťahu žalovaný a ich dcéra, vzhľadom na skutočnosti, ktoré nastali v (nimi) označenom období medzi
nimi ako manželmi a ktorú situáciu, ktorá v tom čase v manželstve nastala, mohli vnímať (pociťovať) ako
ujmu vlastnú. Je nepochybné, že v inkriminovanom období medzi žalovaným a medzi jeho manželkou
išlo o správanie typické pre rozvádzajúce sa manželstvo (zánik spoločnej domácnosti, nezáujem o
spolužitie, strata citových väzieb, nedôvera a pod.), ktoré však bolo napravené; žalovaný s dcérou

žalobcov naďalej žijú v manželskom spolužití a toto správanie nemožno s prihliadnutím ku všetkým
zisteným okolnostiam daného prípadu kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

10. Vo vzťahu k tretiemu označenému škodlivému správaniu obdarovaného voči členom rodiny žalobcov
ako darcov - vnučke žalobcov - dcére žalovaného - maloletej R., súd zhodnotiac vykonané dokazovanie

dospel k záveru, že u žalovaného v označenom období išlo o také závadné správanie voči maloletej R.,
ktoré možno charakterizovať ako kvalifikované porušovanie morálnych pravidiel konkrétnym správaním
obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti súd hodnotil podľa objektívnych kritérií.

11. Súd na základe dôkazov, zhodnotiac aj výpovede strán sporu, berúc do úvahy najmä psychologický

a psychiatrický posudok vyhotovený v konaní pod sp. zn. 11P/19/2016 dospel k záveru, že vzťah
medzi žalovaným a maloletou R. v inkriminovanom období možno kvalifikovať ako správanie sa
žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný svojím nezodpovedným správaním voči maloletej R.
nerešpektoval, so zreteľom na jej vek a rozumovú vyspelosť, jej potreby, v niektorých prípadoch voči
maloletej vystupoval autoritatívne až s prehranými príkazmi, svojím správaním destabilizoval výchovné

prostredie, negatívne pôsobil na jej city. Žalovaný akékoľvek nevhodné správanie voči maloletej R.
poprel. Pripustil, že s maloletou R. boli výchovné problémy, ktoré sa však on, ako aj jeho manželka,
snažili v inkriminovanom období zvládať podľa svojich možností a schopností; vinu za takéto správanie
pripisoval práve žalobcom, ktorí podľa jeho názoru ( a tvrdení) mali maloletú R. zmanipulovať voči nemu;
pripustil, že asi trikrát mal maloletú zbiť, avšak iba údermi po zadku.

12. Uvedené je však v rozpore s tvrdeniami maloletej R., ktorá v rámci psychologického vyšetrenia
psychologičkou G.. E. P. G.., (ktorá vypracovala znalecký posudok č. 49/2017 v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 11P/19/2016) uviedla znalkyni, že otec ju mal stále doma
biť, obmedzovať, a nadávať jej, a napokon ju z domu aj vyhodil. Citové väzby maloletej R. k otcovi

sú podmienené negatívnymi emocionálnymi zážitkami. Maloletá R. odmieta akýkoľvek kontakt s
ním. Negatívny postoj maloletej R. k otcovi bol podmienený negatívnym opakovaným emocionálnym
pôsobením otca na maloletú, ako aj na celú rodinu, pričom maloletá sa k osobe otca vyjadrila ako k
problémovému človeku, ktorý stále doma spôsoboval napätie a hádal sa s mamou. Znalkyňa uzavrela,
že s vysokou pravdepodobnosťou vyústenie manželských dlhodobo neriešených problémov vyústilo do

rozpadu danej rodiny vo forme radikálnej, negatívnej reaktivity vo vzťahu k otcovi. Ako najzávažnejšie
hrubé porušenie dobrých mravov správaním sa žalovaného voči maloletej súd videl v nedobrovoľnom
odchode maloletej (možno hovoriť o vyhodení maloletej R. z bytu) dňa 1.1.2016, pričom takáto osobná
negatívna skúsenosť mala a má na maloletú R. negatívny dopad. Jej odchod z domu nebol svojvoľný adobrovoľný, ale bol výsledkom dlhodobých nezhôd v rodine, ktorý vyústil do konfliktu medzi maloletou
R. a žalovaným - otcom, s následkom vyhodenia maloletej R. otcom z ich spoločného bytu. Znalkyňou
bol urobený jednoznačný záver, že tak ako žalovaný ako otec, takisto aj jeho manželka, nie sú

prístupní komunikácii o tom, že problémová je rodina, zlyhanie vo výchovnom procese rodičov, a nie
psychopatológia ich dcéry, ktorú sa snažili preukázať psychiatrickým vyšetrením s diagnostikovaním
Aspergerovho syndrómu s následným odporúčaním umiestnenia dieťaťa do psychiatrickej liečebne
alebo reedukačného zariadenie. Osobnosť žalovaného bola znalkyňou (vy)hodnotená tak, že žalovaný
sa chce mierne javiť v lepšom svetle, čo nie je symptomatické vo vzťahu k populačnej norme v situácii,

v ktorej je podmienená skutočnosť, pre ktorú sa realizovalo znalecké dokazovanie. Takéto nevhodné
správanie žalovaného voči maloletej R., hraničiace až s psychickým týraním, sa odrazilo najmä na
psychike maloletej R., a ide o správanie, ktoré sa hrubo prieči dobrým mravom. Psychologička vo
svojom psychologickom posudku uviedla, že v čase urobenia znaleckého úkonu maloletá R. bola už
po odoznení akútnej stresovej reakcie (vyhodenie z domu) a negatívnom emocionálnom zážitku v
primárnej rodine. Vo svojom prežívaní si zracionalizovala negatívnu skúsenosť z primárnej rodiny a

rozhodla sa preto, aby mohla žiť, aby mohla zostať u starých rodičov. Neboli preukázané tvrdenia
žalovaného o ovplyvňovaní maloletej R. zo strany žalobcov. Maloletá R. situáciu, ktorá v inkriminovanom
období bola v jej primárnej rodine vnímala veľmi citlivo, sama (vzhľadom aj na svoj vek a rozumové
schopnosti) sa vyjadrila k svojím potrebám,nespravodlivosť ktoré bude mať v pokojnom prostredí.
Znalkyňa z odboru psychológie pri vypracúvaní znaleckého posudku pribrala znalkyňu z odboru

zdravotníctva, odvetvie psychiatria z dôvodu posúdenia aktuálneho psychického stavu maloletej R.
J.. Tento znalecký úkon vykonala psychiatrička C.. T. S., a ktorá poukázala na to, že maloletá pri
výpovediach, ktoré sa týkali prežitých traumatizujúcich udalostí, prežívala zjavne psychický dyskomfort,
bola plačlivá pôsobila smutným a úzkostným dojmom. Psychiatričkou bolo vyhodnotené, že maloletá
je schopná si vytvoriť logický a reálny výsledok, je schopná si uvedomovať duševný stav iných ľudí,

ich myslenie, pocity, dôvody správania a pod. Je schopná v spoločnosti osôb vytvárať primeranú
sociálne emočnú reciprocitu. Psychiatrička uviedla, že maloletá bola približne od svojich 12 rokov
vo svojej rodine vystavovaná opakujúcim, stresujúcim udalostiam ako boli vzájomné konflikty, hádky
medzi biologickými rodičmi. Samotná maloletá bola vystavovaná opakovane emocionálne vypätým
situáciám, bola vystavená neprimeraným a úmyselným fyzickým trestom zo strany jej rodičov, bola

vystavená psychickému strádaniu - psychickej a fyzickej deprivácii, stratila pocit bezpečia a istoty
domova, chýbal jej predovšetkým vrelý a láskavý a empatický prístup zo strany rodičov, najmä otca.
Psychiatrička poukázala na to, že maloletá vo svojej nukleárnej rodine zažívala a aj v súčasnosti
zažíva zo strany rodičov nezáujem, nelásku. Rodičia svoje nedostatky prenášali na dcéru, vyčítali jej,
že je zodpovedná za ich manželskú krízu. V dôsledku disharmonického rodinného prostredia maloletá

javila a javí známky psychickej traumatizácie, ktorá má za následok poruchu integrácie a regulácie
psychických funkcií v oblasti kognitívnej, emocionálnej a behaviorálnej. V kognitívnej (poznávacej)
oblasti maloletá opakovane pri stresových situáciách v rodine prežívala bezmocnosť, bezradnosť,
nespravodlivosť, a má v pamäti zážitky svojho poníženia zo strany najbližších príbuzných (matka, otec,
matka od otca). Rodičia chceli maloletej vsugerovať, že je zodpovedná za ich manželskú krízu. Rodičia

maloletej manipulovali a manipulujú s realitou, využívajú obranné psychické mechanizmy projekcie,
kedy svoje chyby, nedostatky prenášajú na svoju dcéru, popierajú svoje nevhodné správanie voči dcére.
Psychiatrička uviedla, že maloletá bola svojimi rodičmi mentálne deptaná, čo jej znižovalo sebavedomie
a sebadôveru, uzatvárala sa sama do seba. V emocionálnej oblasti opakovane prežívala negatívne
emocionálne zážitky ako strach z otca, hnev na otca, hnev na matku, depresívne nálady, podráždenosť.

Vo svojej nukleárnej rodine počas spoločného súžitia s biologickými rodičmi maloletá prežívala trvalú
úzkostnú nepohodu, čo spôsobilo zhoršenie jej kognitívneho výkonu, objavili sa poruchy koncentrácie
pozornosti, zhoršenie školského prospechu, vyskytli sa kvalitatívne poruchy spánku (nočné mory).
Maloletá mávala a v súčasnosti ešte pretrváva obava z výskytu nepriaznivých negatívnych udalostí,
ktorá vyplýva z otcovho nevyspytateľného správania. V behaviorálnej sfére sa u maloletej objavili

stavy neposlušnosti, podráždenosti, opozične vzdorovité správanie, ktoré bolo výlučne viazané na
rodinné prostredie a bolo potencované pubertálnou rebéliou (pubertálny negativizmus). Psychiatrička
uviedla, že jej nevhodné, opozične a provokatívne správanie bolo často vyvolané aktuálnymi situačnými
podnetmi aj v dôsledku toho, že sa identifikovala s nevhodnými vzorcami správania od svojich rodičov.
Psychiatrička skonštatovala, že u maloletej v dôsledku negatívnych kognitívnych postojov a v dôsledku

negatívneho emocionálneho prežívania sa narušil jej zdravý duševný (psychosociálny a emocionálny)
vývoj. Aj v súčasnosti je výrazne narušená citová väzba maloletej ku svojím rodičom. Maloletá má voči
rodičom ambivalentné pocity, ktoré vyplývajú z jej minulých traumatických zážitkov, ale aj zo súčasných
postojov rodičov k jej osobe. Voči otcovi má jednoznačne maloletá výlučne negatívny postoj, je jejv súčasnosti ľahostajný. Psychiatrička v závere svojho posudku uviedla, že maloletá bola od svojich
dvanástich rokov opakovane vystavovaná traumatickým udalostiam zo strany biologických rodičov,
bola vystavená psychickému strádaniu - psychickej a citovej deprivácie, stratila pocit istoty a bezpečia

domova. Táto psychická traumatizácia sa klinicky manifestuje poruchou adaptácie so zmiešanou
úzkostne depresívnou reakciou mierneho stupňa. U maloletej neboli zistené poruchy autistického
spektra. Psychiatrička ďalej uviedla, že aj v súčasnosti, po prekonaných stresových udalostiach, sa
maloletá nachádza vo fáze predbežnej adaptácie (fáza hojenia) na prežitú traumu. Jedná sa o iniciálnu
fázu racionálneho spracovania prežitej traumy. V súčasnosti jej psychický stav predstavuje krehkú,

nestabilnú rovnováhu, ktorá sa ľahko môže narušiť pod vplyvom vnútorných alebo vonkajších podnetov.
V súčasnej dobe u maloletej nenastalo ukončenie traumatického procesu (nie je vo fáze zhojenia), nie
je schopná s náhľadom integrovať traumatické spomienky medzi iné spomienky z prežitej minulosti.
Aj v znaleckom posudku vypracovanom znalkyňou G.. Ľ.A. Q. ( X. Č.. XX/XXXX ) v konaní sp. zn.
21 P/18/2014 bolo vyhodnotené, že maloletá R. v inkriminovanom období postrádala pevné rodinné
zázemie, bola v citovom chaose, v tom čase bola viac citovo naviazaná na otca ako na matku, k

čomu (negatívny postoj k matke) prispel aj otec svojim nevhodným a neprimeraným správaním k matke
maloletej, ktorá ho začala v takomto správaní napodobňovať.

13. Žalovaný na svoju obranu poukázal na uznesenia vydané orgánmi činnými v trestnom konaní
vo veciach, v ktorých mal byť podozrivý zo spáchania trestného činu voči maloletej R. a ktoré boli

odmietnuté. Jeho obrana je v rozpore s vyššie uvedenými závermi znalkýň. To, že sa nepreukázalo v
trestnom konaní spáchanie trestného činu žalovaným, t.j. že jeho konanie nevykazovalo znaky skutkovej
podstaty toho ktorého trestného činu, z ktorého spáchania bol podozrivý, ešte samo o sebe neznamená,
aby takéto dôkazy vyvrátili zistenia znalkýň z odboru psychológia a psychiatria. Nevhodné správanie
žalovaného voči maloletej R. bolo objektívne preukázané znaleckým posudkom, správanie žalovaného

ako otca voči maloletej R. sa ocitlo nad únosnou hranicou vzájomného správania sa otca k dcére. Súd
správanie žalovaného voči maloletej R. - ako členovi rodiny darcov hodnotí ako hrubo porušujúce dobré
mravy značnej intenzity. Súd správanie žalovaného voči vnučke žalobcov ako darcov, t.j. ako členovi
ich rodiny vyhodnotil ako nevhodné správanie sa, ktoré žalobcovia mohli v uvedenom období vnímať
ako ujmu vlastnú.

14. Súd konštatoval, že žalobcovia preukázali hodnovernými dôkazmi, ktoré súd posúdil a vyhodnotil v
závislosti od všetkých osobitosti tohto prípadu objektívne, že žalovaný - obdarovaný svojím závadným,
nevhodným správaním voči vnučke žalobcov - darcom, ktoré možno s ohľadom na všetky okolnosti
tohto prípadu kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, vykazujúce porušenie značnej intenzity

a sústavnosti, naplnil skutkovú podstatu § 630 Občianskeho zákonníka.

15. Vrátenie daru v tomto prípade možno považovať za sankciu, ktorou žalobcovia ako darcovia
postihujú obdarovaného - žalovaného za jeho správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Súd
zhrnúc vyššie uvedené závery, ktoré vyšli z vykonaného dokazovania najavo dospel k záveru, že žaloba

žalobcov je dôvodná a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

16. Žalovaný na podporou svojich skutkových tvrdení, okrem poukazu na listinné dôkazy, ktoré dokladal
do spisu sp. zn. 11P/19/2016, navrhol vo veci vypočuť B. J. a maloletú R. J. a neskôr navrhol v spore
vypočuť aj svojich rodičov. Súd tento návrh na vykonanie tohto dôkazu zamietol poukazujúc na to, že na

zhodnotenie skutkových okolností pre vykonanie dokazovania v tomto spore, boli postačujúce skutkové
tvrdenia uvedené v pripojených spisoch vzhľadom k predmetu konania.

17. Súd považoval za potrebné dodať, že matka maloletej R. J. vo svojich výpovediach pred orgánmi
činnými v trestnom konaní vypovedala (v podstate) v prospech žalovaného, ktorý bol podozrivý zo

spáchania trestných činov voči maloletej R. v tom zmysle, že žalovaný ju (maloletú) nijakým spôsobom
netýral, fyzicky ju nenapádal, nenadával jej a nevyhodil ju z domu; výpoveď B. J. je v rozpore so
skutkovými okolnosťami uvedenými v návrhu na rozvod manželstva, ktorý podala na Okresný súd
Košice I dňa 6.10.2015 (21P/155/2015 - pozn. súdu) a možno povedať, že je to v podstate aj odozva
na situáciu, ktorá vyvstala v primárnej rodine maloletej R. po 1.1.2016, kedy maloletá R. bola najprv

predbežným opatrením zverená do náhradnej osobnej starostlivosti žalobcov. Aj skutkové tvrdenia
uvedenémanželkoužalovanéhovčestnomprehlásení,naktorépoukazovalžalovaný,vosvojejpodstate
súzhodnésjejtvrdeniamiprednesenýmipredorgánmičinnými trestnomkonaní,asúdzastávanázor,že
manželka žalovaného, nekriticky, neobjektívne prispôsobovala svoje výpovede, svoje skutkové tvrdenias ohľadom na obdobie, v ktorom sa nachádzala a čo bolo pre ňu v tom čase najvhodnejšie. Nemôže
obstáť ani tvrdenie manželky žalovaného o manipulácii žalobcov či už vo vzťahu k jej osobe alebo vo
vzťahu k maloletej R.. Manželka žalovaného v rozhodnom (inkriminovanom) období bola a aj doposiaľ

je osobou spôsobilou na právne úkony, bola a je zodpovedná za svoje konanie a jej tvrdenia, že
bola pod tlakom svojich rodičov - žalobcov nemá žiadne racionálne zdôvodnenie; jej postoj sa javí
skôr ako infantilný. V tomto smere je potrebné prisvedčiť argumentácii žalobcov, že uvedené oslabuje
vierohodnosť jej čestného vyhlásenia, ktoré napr. úplne neguje skutočnosti uvádzané v rámci konania
o rozvod. Neobstoja ani tvrdenia či už žalovaného, ani jeho manželky, dokonca ani rodičov žalovaného

o tom, že maloletá R. je zmanipulovaná žalobcami a súd poukazuje na závery obsiahnuté v znaleckom
posudku č. 49/2017, ktoré priamo vyvracajú tieto tvrdenie, kde bolo konštatované, že maloletá nebola a
nie je pod vplyvom žiadnej zo zainteresovaných osôb. Tento znalecký posudok neguje sklon maloletej
R. ku fabulovaniu, zveličovaniu, zakrývaniu podstatných skutočnosti a jej tvrdenia majú podľa znalkýň
vysokú validitu.

18. Žalovaný poukázal aj na čestné prehlásenia svojich rodičov, majúc zato, že z týchto je zrejmé, že
jeho rodičia (C. J. S. R. J.) majú vedomosť o vzniknutej situácii v jeho rodine v inkriminovanom období,
boli svedkami snahy o manipuláciu žalobcov jeho manželky a dcéry a vedia sa zodpovedne vyjadriť o
osočovaní jeho osoby žalobcami, o čom mali byť informovaní maloletou R..

19. Z týchto čestných prehlásení vyplývajú skutočnosti tvrdené samotným žalovaným. Otec žalovaného
tvrdil, že nadobudol dojem, že správanie maloletej R. bolo očividne zmanipulované zo strany žalobcov,
ktorí pomocou nej mali v úmysle jeho syna - žalovaného vyprovokovať, následne to oznámiť na polícii
a takto ho zdiskreditovať a získať polovicu bytu, ktorú im žalovaný odmietol vrátiť. Tiež tvrdil, že počas
jeho pobytu v byte rodiny žalovaného, bol svedkom drzého správania maloletej R. voči jeho synovi,

pričom jeho syn tak fyzicky ako aj slovne neublížil či už svojej manželke alebo maloletej R.. Matka
žalovaného tiež potvrdila tvrdenia uvádzané žalovaným. Uviedla, že nikdy nebola svedkom toho, aby
žalovanýfyzickyaleboverbálnezaútočilnasvojudcérualebomanželku.Poprela,abymaloletúR.fyzicky
napadla; maloletá sa v jej prítomnosti, potom, čo jej syn odišiel, stala neovládateľná; a po jeho príchode
a po objasnení okolností, ktoré sa stali, žalovaný najprv maloletej dohováral a následne ju výchovne

udrel po zadku.

20. Súd zaujal názor, že je logické, že rodičia žalovaného sa „postavili“ na stranu žalovaného,
vychádzajúc zo vzťahu rodič - dieťa a naopak (pokiaľ sú tieto vzťahy nenarušené) a svojimi tvrdeniami
uvedenými v čestných prehláseniach tzv. “podržali“ stranu žalovaného ako svojho syna, a vinu z

konfliktných vzťahov v rodine dali maloletej R. a žalobcom. Tieto ich tvrdenia súd vyhodnotil ako
neobjektívne, poukazujúc na to, čo vyšlo počas tohto konania najavo z ostatných dôkazov.

21. Výrok o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1,2
CSP. V spore boli žalobcovia úspešní, a tak majú nárok na náhradu preukázaných, odôvodnených a

účelne vynaložených trov konania v rozsahu 100 %.

22. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnutý
rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie podal z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. e/, písm. f/, písm. g/, písm. h/ CSP. Nestotožnil sa so

závermi súdu prvej inštancie a má za to, že súd sa opomenul vyporiadať s relevantnými skutočnosťami,
ktoré v priebehu konania uvádzal. Zároveň mu súd znemožnil vykonať dôkazy, ktoré v prejednávanej
veci navrhol a ktoré považoval za relevantné pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Týmto postupom bolo
porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
b/ CSP.

23. Uviedol, že súd si v priebehu konania osvojil skutkový základ, ktorý nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Dôkazy predložené žalobcami vykladal v širšom rozsahu, než ,mu prináleží, čo podľa
odvolateľa zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, a na druhej strane opomenul
zohľadniť dôkazy, ktoré navrhol žalovaný, čo zakladá vadu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Na

nesprávne a nedostatočné zistenie skutkového stavu nesprávne aplikoval právnu normu a tým došlo k
naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.24. V prvom okruhu, súd hodnotil správanie sa žalovaného k žalobcom. Podľa vyjadrenia žalobcov
mal žalovaný im vulgárne nadávať, zastrašovať ich a urážať. Počas konania žalovaný poukázal na
trestné konanie vedené na základe trestného oznámenia žalobcov, ktoré Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, úrad inšpekčnej služby uznesením zo dňa 3.2.2016 č. ČVS : SKIS-2/OISV-V-2016 odmietol.
Rovnako aj ďalšie rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, a to uznesenie Ministerstva
vnútra SR, odbor inšpekčnej služby zo dňa 18.3.2016 č.j. SKIS-46/0ISV-V-2016, ktorým sa nepotvrdili
tvrdenia žalobcov, a trestné oznámenie žalobcov bolo odmietnuté. V konaní vedenom pod sp. zn.
4Pv 491/16/8802 sa žalobkyňa sama priznala, že bolo voči nej vznesené obvinenie pre podozrenie

z trestného činu ohovárania. Súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcov a konštatoval, že na základe
vykonaného dokazovania nemal za preukázané, aby sa žalovaný voči žalobcom správal tak, že by jeho
konanie bolo možné označiť za rozpor s dobrými mravmi.

25. Následne súd skúmal konanie žalovaného k jeho manželke. Po opise konaní o rozvod manželstva
(prvý návrh na rozvod podal žalovaný a druhý návrh na rozvod podala jeho manželka) a vyjadrení

znalkyne G.. Ľ. Q. k osobnostným stránkam manželov súd vyslovil záver, že rozpory medzi manželmi
považuje za prechodné. Súd akceptoval, že obaja manželia sa snažili o obnovenie manželského
spolužitia, a preto správanie sa manželov v tomto konaní označil ako ojedinelý exces typický pre
rozvádzajúcich sa manželov. V tomto okruhu súd nenašiel dôvod, ktorý by nahradil nárok žalobcov
na vrátenie daru. Posledným okruhom, ktorým sa súd zaoberal, bolo správanie sa žalovaného k

maloletej dcére R., vnučke žalobcov. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že jeho správanie v
inkriminovanom období k maloletej R. bolo také, že ho možno kvalifikovať ako správanie v rozpore s
dobrými mravmi. V prvom rade súd neuviedol prečo nezohľadnil ďalšie dôkazy, ktoré boli predložené v
konaní a ktoré negujú závery, ku ktorým dospel súd, a to čestné prehlásenie jeho manželky a čestné
prehláseniejehorodičov,rozhodnutiaorgánovčinnýchvtrestnomkonaníaznaleckýposudokG..Q..Súd

neozrejmil, prečo odmietol výsluch jeho manželky a dôvody, pre ktoré Emma vypovedala pred znalkyňou
G.. P., G.. v rozpore s objektívnou skutočnosťou. V prejednávanej veci predložil čestné prehlásenia
manželky zo dňa 28. marca 2018, v ktorom popisuje, že voči maloletej nikdy nevystupoval agresívne
alebovulgárne.Plnilsilenrodičovsképovinnostiasnažilsavychovávaťmaloletútakakonajlepšievedel.
Maloletej sa to nepáčilo a veľakrát sa sťažovala práve žalobcom. Opísala incident s notebookom - pri

naťahovaní o notebook mu maloletá dala facku, a on jej dal na zadok.

26. Hneď deň po tomto incidente odišla R. so žalobkyňou na vianočné trhy a porozprávala jej, čo sa u
nich - v ich domácnosti stalo. Z trhov sa vrátila s „golierom“ na krku. Manželka žalovaného potvrdila,
že dcéra ich odmietala počúvať, odvrávala im a ignorovala ich. Súd hrubé porušenie dobrých mravov

našiel v tom, že žalovaný maloletú vyhnal z domu. Žalovaný uviedol, že toto tvrdenie nie je pravdivé.
Skutočnosti, ktoré maloletá popísala, sa odohrali v roku 2016, avšak úplne inak. Počas cesty autobusom
sa ich maloletá dcéra stratila, a po návrate domov odišla bez slova na políciu nahlásiť, že ju žalovaný
vyhnal z bytu. Nebola to pravda. Dcéra v tom čase bola veľmi emočne rozladená situáciou v rodine
a nechala sa starými rodičmi ovplyvňovať. Súd nevypočul manželku žalovaného, len konštatoval, že

manželka žalovaného nekriticky a neobjektívne prispôsobovala svoje výpovede a skutkové tvrdenia s
ohľadom na obdobie, v ktorom sa nachádzala, a čo bolo pre ňu v tom čase najvhodnejšie. Považoval
za nesprávne, ak súd v rozpore so zásadou ústnosti vychádzal len z jedného listinného podkladu, a to
znaleckého posudku G.. P., G., ktorý získal z iného konania. Navrhol vypočuť aj svojich rodičov R. a C.
J. na to, ako sa maloletá R. správala k žalovanému a ako sa správala k ním ako k starým rodičom.

27. Súd odmietol výsluch uvedených svedkov, a preto do spisu založil čestné prehlásenia rodičov
žalovaného. Opísal incident, ktorý sa udial pred Veľkou nocou v roku 2015, kedy pri návšteve sestry
(jeho matky) dostala maloletá nekontrolovateľný záchvat zlosti, že si s ňou nedokázali poradiť.

28. Po výchovnom pohovore, ktorý mal s maloletou, táto sa neospravedlnila, ale začala mu odvrávať, a
tak dostala na zadok. Z trucu potom maloletá R. odišla bývať k jeho manželke v čase, keď istý čas žili
s manželkou odlúčene. Maloletá R. na podnet žalobcov vypovedala o tom, že ju žalovaný opakovane
zbil a psychicky ju týral. V rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní sa uvádza, že on R. nezbil a
psychicky netýral. Poukázal aj na znalecký posudok G.. Q., v ktorom znalkyňa opísala, že žalovaný sa

príkladne staral o dieťa. Aj maloletá mala pred znalkyňou povedať, že jej pomáha s úlohami a že sa jej
venoval. Pre pretrvávajúce problémy maloletá niekoľkokrát navštívila ambulanciu psychiatričky C.. O..
Zo správy C.. O. zo dňa 29. januára 2016 citoval, že „dievča ušlo z domu, lebo po rozchode rodičov žila s
otcom, matku nechcelo“. Súd v odôvodnení rozsudku podáva závery, v ktorých citoval znalecký posudokznalkyne G.. E. P., G.. a dôkazy a závery zo znaleckých posudkov vypracovaných v iných konaniach
spomína len okrajovo. Vyčítal súdu, že opomenul odstrániť rozpor medzi znaleckým posudkom G.. P.,
G.. a G.. Q., a bez náležitého zdôvodnenia sa priklonil iba k znaleckému posudku znalkyne G.. P. G..

29. Podľa žalovaného nie je zrejmé, prečo si súd osvojil záver znaleckého posudku G.. E. P. G.., a
nezohľadnil jeho tvrdenia. Súd nezohľadnil princíp vzájomnosti, na ktorý poukazoval už aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/5/1997. Podľa žalovaného práve žalobcovia boli
príčinou konfliktov, ktoré medzi nimi nastali, ktoré sa negatívne odrazili aj na správaní sa a prežívaní

maloletej R..

30. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny. Uviedli, že odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli
prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že počas
pojednávania v označenej veci došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný počas konania

na súde prvej inštancie bol zastúpený advokátom. V zápisnici o pojednávaní zo dňa 26.októbra 2017
súd prvej inštancie konštatoval absenciu akéhokoľvek vyjadrenia žalovaného k doručenej žalobe, a
k neuplatneniu prostriedkov procesnej obrany. Žalovanému bol daný priestor k zaujatiu stanoviska v
prejednávanej veci. Súd prvej inštancie v rámci posúdenia dôvodnosti žaloby hodnotil správanie sa
žalovaného v rozpore s dobrými mravmi v troch rovinách - vo vzťahu k žalobcom, vo vzťahu k ich dcére

a napokon vo vzťahu k vnučke - maloletej R.. V dvoch prípadoch ohľadom správania sa žalovaného voči
žalobcom a taktiež ohľadom správania sa žalovaného voči ich dcére (manželke žalovaného) súd prvej
inštancie argumentoval, že dôvody pre správanie sa v rozpore s dobrými mravmi nenašiel.

31. Vo vzťahu k tretej rovine a to správanie sa žalovaného k maloletej R., t.j. vnučke žalobcov a

dcére žalovaného, súd prvej inštancie správne vychádzal zo spisu Okresného súdu Košice I sp.zn.
11P/19/2016, v rámci ktorého bolo vykonané aj znalecké dokazovanie znalkyňou G.. E. P., G.. Uvedená
znalkyňa vypracovala znalecký posudok č. 49/2017. V uvedenom konaní ide o zákonný dôkaz.
Žalobcoviauviedli,ževovšetkýchveciach,ktorýchspisysisúddokonaniapripojil,bolitietooboznámené
na pojednávaniach, (strany sporu sa k ním vyjadrili), a tak bol ustálený a preukázaný skutkový stav v

zmysle CSP. Upriamili pozornosť odvolacieho súdu na postup žalovaného a jeho manželky (ako rodičov
maloletej), ktorí opakovane vo všetkých konaniach, na ktoré v rámci dokazovania poukazovali, nekriticky
pristupujú k vzniknutej situácii s primárnou motiváciou, bagatelizovať vlastné zlyhanie pri starostlivosti
o výchove maloletej vnučky, a zodpovednosť preniesť na ňu a ostatné okolie (napr. aj na starých
rodičov) bez toho, aby hľadali riešenie vzniknutej situácie, aby sa ich dcéra vrátila žiť k nim do spoločnej

domácnosti a došlo k urovnaniu vzťahov medzi rodičmi a dcérou. Žalovaný a jeho manželka sledujú
iba jediný cieľ a to vykresliť sa v každej situácii pozitívne. Takýto záver bol konštatovaný aj vo veci
Okresného súdu Košice I sp.zn. 11P/19/2016).

32. Nesúhlasili s tvrdením žalovaného, že čestné vyhlásenia jeho manželky a jeho rodičov, resp. ich

výsluchy na pojednávaní sú spôsobilé komplexnejšie posúdiť a vykresliť správanie sa maloletej k
žalovanému ako jej otcovi, než kvalifikované vyšetrenie odborníkom - znalcom, výsledkom čoho je aj
znalecký posudok, ktorý spĺňa všetky zákonné atribúty. Naviac s prihliadnutím na intenzívne rodinné
väzby vyvstáva aj otázka hodnovernosti skutočnosti, ktoré by rodičia žalovaného a jeho manželka
uviedli. Podľa žalobcov neobstojí ani argumentácia žalovaného poukazujúca na trestné konania, pretože

skutočnosť, že voči žalovanému nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, to ešte neznamená, že
jeho konanie nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalobcovia nesúhlasili ani s tvrdením žalovaného, že
súd prvej inštancie nezohľadnil princíp vzájomnosti, lebo práve zohľadnenie tohto princípu vzájomnosti
malo za následok zamietnutie žaloby žalobcov v 1. a 2. rade ohľadom správania sa žalovaného voči
ním a ohľadom správania žalovaného k jeho manželke.

33. V sumáre vyjadrenia žalobcovia uviedli, že tvrdenia žalovaného v odvolaní sú účelové. Snahou
žalovaného je dosiahnutie vykreslenie svojej osoby v pozitívnom svetle a vyvinenia sa z nevhodnej
výchovy svojej dcéry, ktorá pre nevhodné správanie sa žalovaného, ako otca, tohto dlhodobo odmieta,
a nemá záujem s ním udržiavať akýkoľvek kontakt. Postoj žalovaného teda iba dokresľuje jeho celkový

obraz správania sa k maloletej, a dáva za pravdu súdu prvej inštancie, že konanie, postoj a správanie
sa žalovaného k maloletej R. malo jednoznačne znaky hrubého rozporu s dobrými mravmi.34. Odvolacie dôvody neboli naplnené. Súd z vykonaných listinných dôkazov, výsluchu strán sporu,
ako aj ich prednesov na pojednávaniach vzal do úvahy práve tie skutočnosti, ktoré boli významné pre
rozhodnutie vo veci samej.

35. Podľa žalobcov súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vo viac než dostatočnom rozsahu, o čom
svedčí aj pripojenie všetkých súdnych spisov, ktoré sa vzťahujú k stranám sporu.

36. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcov uviedol, že nepovažuje za potrebné a ani vhodné, aby

hožalobcoviaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcupoučovali,včomspočívaprávonaspravodlivý
proces. Upozornil, že tvrdenia žalobcov sa predkladajú ako fakty, pričom podľa žalovaného sa jedná o
klamlivé a ničím nepodložené vyjadrenia. Na úvodnom pojednávaní boli zo strany žalobcov navrhnuté
dôkazy, ktoré mali preukázať ich tvrdenia. Súd vyzýval žalovaného, aby v lehote 15 dní od pojednávania
(26.10.2017) využil prostriedky procesnej obrany. Vyjadrením zo dňa 14.novembra 2017 navrhol, aby
súd na pojednávaní vypočul jeho manželku a dcéru, ktoré sa najlepšie dokážu vyjadriť k vzniknutej

situácii. Súd podľa jeho názoru nedostatočne ozrejmil, prečo sa rozhodol tieto návrhy na doplnenie
dokazovania nevykonať. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, prečo si osvojil tvrdenia žalobcov bez
toho, aby ich podrobil logickým úvahám vo svetle všetkých listinných dôkazov.

37. Súd neprihliadol na jeho svedeckú výpoveď, ale stotožnil sa s výpoveďou žalobkyne v 2.rade

(aj napriek tomu, že jej výpoveď v inom konaní nebola pravdivá). Súd postavil svoj právny názor na
výpovediach žalobcov a znaleckom posudku č. 49/2017 G.. E. P., G., ktorý vychádzal len z toho, čo pred
znalkyňou vypovedala dcéra žalovaného maloletá R..

38. Výpovede žalobcov sú v rozpore s rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, a závery

znaleckého posudku č. 49/2017 sú v rozpore so znaleckým dokazovaním vykonaným G.. Q. pod č.
4/2014. G.. Q. v znaleckom posudku č. 04/2014 uviedla, že otec sa príkladne a zodpovedne stará
o maloletú, a maloletá zneužíva jeho benevolenciu pri jej výchove. Znalkyňa tiež uviedla, že dieťa
kooperuje s tým rodičom, ktorý mu viac dovolí, a preto je v tomto smere manipulovateľná. Vyslovil názor,
že pri existencii značného množstva rozporov bolo namieste, aby súd vykonal dokazovanie, ktorým by

tieto rozpory odstránil.

39. Z rozhodnutia súdu nie je zrejmé, prečo nekriticky prijal len tvrdenia žalobcov a tieto nekonfrontoval
s výpoveďami iných svedkov, ktorých výsluch zamietol. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 332/09, v ktorom bol vyslovený názor, že nevykonanie

navrhnutého dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie
podľačl.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky.PoukázalajnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky z 26.januára 2011 sp.zn. 6Cdo/259/2010.

40. Poznamenal, že súdne rozhodnutie by malo predstavovať spravodlivý a legitímny záver, ktorý bude
presvedčivý a uveriteľný. Preto nie je namieste, ak súd len jednostranne vyhodnotil vzťah žalovaného
k maloletej dcére a pritom opomína sa riadne vyporiadať s tým, ako žalobcovia postupne manipulovali
jeho dcéru proti nemu, o čom svedčí aj záver znaleckého posudku G.. Q., a čestné prehlásenia doložené
do spisu. Nesúhlasil s vyjadrením žalobcov, že súd prvej inštancie si správne osvojil skutkový stav tak,

ako ho zistili súdy v iných poručeneckých veciach, lebo nekritické stotožnenie sa so zisteným skutkovým
stavom iným súdom je absolútne nepostačujúce pre riadne a spravodlivé rozhodnutie. Vyjadrenie
žalobcov vzbudzuje dojem, že keď sa im nepodarilo uspieť v trestných konaniach, kde žalovaného krivo
obvinili, snažia sa presvedčiť súd, že jeho konanie je minimálne v rozpore s dobrými mravmi.

41. Uvedené stanovisko bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcov dňa 24.7.2018.

42. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení §

379 a § 380 CSP a z hľadísk odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. e/, písm.
f/, písm. g/ a písm. h/ CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.43. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387
ods. 1 CSP.

44. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. novembra 2019 o 9.45 hod.
v pojednávacej sieni č. dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
zverejnené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 20.11.2019 podľa § 219 ods. 1, 3 CSP.

45. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, t.j., že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné právo v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, písm. d/, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, písm. e/, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,písm.f/,žesúdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, písm. g/, že zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,

ktoré neboli uplatnené alebo písm. h/, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

46. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

47. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie

také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka (strany sporu), ktoré nemožno podradiť pod ust.
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

48. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových

zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,

najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

49. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 CSP, a to
vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti, zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti,alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

50. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný vtedy, ak zistený stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky
k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod

nachádza uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch
sudcovskej koncentrácie konania.

51. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva

na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

52. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

53. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani, že
by do úvahy vzal skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by

výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom, vyplývajúcom
z ustanovení § 191 až § 194 CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

54. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané

dôkazyvyhodnotilpodľa§191CSP,tedakaždýdôkazhodnotiljednotlivoavšetkydôkazyvovzájomných
súvislostiach, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, že
sa zaoberal aj (ne)vierohodnosťou tých(to) dôkazov, ktorými vierohodnosť bola spochybnená a z
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil.

55. Odvolací súd nezistil porušenie procesných práv, a ani vady konania, ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

56. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj dôvody

napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na
ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

57. Žalovaný argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie správne vyporiadal v rozhodovaní vo

veci samej. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

58. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd uvádza nasledovné :

59. V zmysle § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) sa darca môže domáhať vrátenia daru, ak
sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Toto
ustanovenie upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe
jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím

správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým
jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade ako aj súrodencov,
výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne
pociťoval ako vlastnú ujmu (R 88/1998).60. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru vzniká darcovi okamihom správania obdarovaného, ktoré
naplňujeznakyuvedenév§630OZ.Pokiaľdarcatotoprávorealizuje,zanikádarovacívzťahmomentom,

keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie daru) došiel obdarovanému.

61. Ustanovenie § 630 OZ umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania
- súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky
a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za

jeho správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné
označuje len správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú
postihovať aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu SR uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004).

62. Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi.

63. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom
porušení dobrých mravov obdarovaným (viď. R 31/1999).

64. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom

na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých
mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravom spôsobom vyznačujúcim
sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môže
byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a podobne. V
súlade s § 630 OZ možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré

sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri
posudzovaní správania sa obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného
darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného
voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého
správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov sa vezme

na zreteľ tiež správanie darcu, za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči
obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného
správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže
úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keď by bola
nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo

také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu
(viď. rozsudok NS SR sp.zn. 2 Cdo/108/2007).

65. V preskúmavanej veci je v spise na č.l. 19 a 20 založený právny úkon darcov (žalobcov) adresovaný
obdarovanému (žalovanému) obsahujúci výzvu, aby žalovaný vrátil dar v zmysle uzavretej darovacej

zmluvy zo dňa 14.9.2001 v podiele 1/2 k celku. V predmetnej výzve vyšpecifikovali dôvody, pre ktoré
žiadajú dar vrátiť, a to za 1/ vo vzťahu k žalobcom v období od r. 2014 až doposiaľ, žalovaný sa
mal viackrát dopustiť ich údajného urážania, viacerých hrozieb zastrašovania, 2/ vo vzťahu k dcére
(žalobcov) W.. B. J., manželke žalovaného, lebo v totožnom období mal žalovaný na ňu opakovane
vyvíjať psychický a fyzicky nátlak, vulgárne ju urážať, hroziť jej fyzickou ujmou a likvidáciou, a osobitne

vo vzťahu 3/ k vnučke žalobcov a maloletej dcére žalovaného R. J. v totožnom období sa voči nej mal
dopúšťať fyzických útokov, psychického nátlaku, ponižovania, a zastrašovania, a dňa 1.1.2016 ju mal
vyhodiť z bytu a ponechať ju bez starostlivosti, pričom od toho času žalobcovia realizuje faktickú osobnú
starostlivosť o maloletú R., o ktorú sa žalovaný nijako nezaujíma. V predmetnej výzve poukázali na §
630 OZ a uviedli, že vo výzve popísané správanie a konanie žalovaného jednak voči nim, ako aj voči

rodinným príslušníkom považuje za neprípustné a neakceptovateľné a vnímajú ho ako hrubo porušujúce
dobré mravy, neúctu a nevďak žalovaného ako obdarovaného. Touto výzvou bol žalovaný vyzvaný na
vrátenie daru v lehote 10 pracovných dní od doručenia výzvy. Táto výzva bola doručená žalovanému
dňa 15.2.2016.

66. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného alebo obyčajný nevďak, ale také správanie (chovanie), ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať, a to hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ideo porušenie značnej intenzity alebo porušenie sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami,
neposkytnutím potrebnej pomoci a pod..

67. Zákon však nestanovuje, že by závadné správanie (chovanie) muselo dosiahnuť intenzitu trestného
činu alebo priestupku.

68. Otázka, či správaním obdarovaného boli hrubo porušené dobré mravy, je predovšetkým otázkou
skutkovou.

69. Pre správne zodpovedanie predmetnej otázky je preto nutné (potrebné), aby v každom jednotlivom
prípade bolo hrubé správanie obdarovaného nielen (darcom) tvrdené, ale tiež preukázané.

70.Odvolacísúdsastotožnilsoskutkovýmzistenímsúduprvejinštancie,žemedzižalovanýmavnučkou
žalobcov dochádzalo ku konfliktom, ktoré vyvrcholili tým, že žalovaný dňa 1.1.2016 vyhodil dcéru R. z

bytu, čo malo a má na maloletú (mladistvú) negatívny dopad - stratila pocit bezpečia a istoty domova.
Po vyhodení z bytu ujali sa jej starí rodičia (žalobcovia).

71. Treba poznamenať, že dcéra - vnučka R. J. od svojich 12 rokov bola vystavená opakovaným
stresujúcim udalostiam na svojej nukleárnej rodine zo strany biologických rodičov.

72. Jednoznačne bolo preukázané, že mladistvá bola vystavená psychickému strádaniu - psychickej a
citovej deprivácie, a ako bolo konštatované, stratila pocit istoty a bezpečia domova.

73. Zo znaleckého záveru znalkyne C.. T. S., z odboru Zdravotníctva a farmácie, Psychiatrie zo

dňa 14.11.2017 vyplýva, že u mladistvej v dôsledku negatívnych kognitívnych postojov a v dôsledku
negatívneho emocionálneho prežívania sa narušil jej zdravý duševný (psychosociálny a emocionálny)
vývoj. Je výrazne narušená citová väzba mladistvej ku svojim rodičom. Mladistvá má voči svojim rodičom
ambivalentné pocity, ktoré vyplývajú z jej minulých traumatických zážitkov, ale aj zo súčasných postojov
rodičov k jej osobe. Mladistvá zaujíma kriticky negatívny postoj voči matke, a má však obavu o matku,

ak bude zotrvávať v súžití s jej otcom.

74. Voči otcovi zaujíma výlučne negatívny postoj, je jej ľahostajný, ale netúži potom, aby bol otec
potrestaný.

75. Správanie sa žalovaného voči dcére (vnučke žalobcov) malo takú intenzitu hrubého narušenia
dobrých mravov žalovaným, ktorý zodpovedá naplneniu podmienok vrátenia daru podľa § 630 OZ.

76. Vzťah otca, ktorý vyhodí svoju dcéru z bytu a ktorý sa nezaujíma o maloleté dieťa, ktoré je zverené do
náhradnej starostlivosti starých rodičov je nielen z hľadiska etického a morálneho, ale aj z uznávaných

pravidiel hrubo porušuje dobré mravy v zmysle § 630 OZ.

77.Otomsvedčiaajzáverysúduprvejinštancie,ktorésúuvedenévbode31rozsudku,naktoréodvolací
súd poukazuje a nebude ich na tomto mieste znovu opakovať.

78. Nepatričné sú námietky žalovaného o tom, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho návrhom na
doplnenie dokazovania o výsluch jednak manželky, ako aj svojich rodičov, lebo súd prvej inštancie
podrobne rozviedol dôvody, prečo zamietol tento návrh na doplnenie dokazovania a z akých dôvodov,
viď body 38-39, ako aj v bode 40 rozsudku.

79. Žalovaný v odvolaní namietal aj spôsob dokazovania a vyhodnotenie vykonaného dokazovania.

80 Odvolací súd poznamenáva, že strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej
miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu,
akpovahaprejednávanejvecivyžadujezvýšenúochranustranysporuscieľomvyvažovaťnerovnovážne

postavenie strán sporu (Článok 6 základných zásad CSP).

81. Rovnosť pred súdom je výrazom rovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred zákonom
a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesnýchstránpriaplikáciihmotnýchiprocesnýchpredpisov,ktorýmkoľveksúdomvočiktorémukoľvekúčastníkovi
konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje

civilný súd (m.m.PL ÚS 43/95).

82. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti procesných
strán. Súd prvej inštancie vytvoril obom procesným stranám rovnakú možnosť vyjadriť sa k veci, k
vykonávanému dokazovaniu, k priebehu konania a k vyjadreniam protistrany.

83. Vzhľadom na námietky žalovaného smerujúce najmä k nevyváženému spôsobu dokazovania
odvolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného sporového konania, v rámci ktorej si súd
vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe
obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné, a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

84. Súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a
rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie strán sporu.

85. Súdna prax aj podľa predchádzajúcej úpravy dospela k záveru, že nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov nezakladá vadu zmätočnosti. Nová právna úprava na samej podstate nič
nezmenila.

86. Odvolací súd len opakovane pripomína, že do obsahu základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I.ÚS 97/97).

87. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte

tohto rozsudku.

88. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto
nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobcovia boli v odvolacom konaní v plnom rozsahu

úspešní, a preto im súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník zohľadňujúc § 251 CSP.

89. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).