Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 20, 2019

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 3Csp/67/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8818201428
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Vaľuš
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2019:8818201428.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Milanom Vaľušom v spore žalobkyne: P. Č., H..
XX.XX.XXXX, R. C. D. XXX/XX, XXX XX N. H. R., zast. Mgr. Stanislava Tichá, advokátka, Zakvášov
1519/55, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25,
824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04
Bratislava, o zaplatenie 422,65 eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 422,65,- eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne od 02.02.2016 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, o ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku a ktoré je p o v i n n ýzaplatiť
žalovaný.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 422,65 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 422,65 eur od 02.02.2016 do zaplatenia, a to všetko
v lehote do troch od právoplatnosti rozsudku a priznania nároku na náhradu trov konania.

2. Svoju žalobu odôvodnila tým, že Žalovaný ako dlžník - spotrebiteľ požiadal žalovaného ako veriteľa -
dodávateľa, o poskytnutie spotrebiteľského úveru. Žalovaný mu predložil na podpis formulár s názvom

Žiadosť o poskytnutie úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „žiadosť/
zmluva"), ktorý vyplnil finančný agent žalovaného a žalobca ho dňa XX.XX.XXXX podpísal s niektorými
nasledovnými podmienkami úveru: poskytnutá čiastka (úverový limit) 1 500,00 EUR, splatnosť úveru
42 mesiacov, mesačná splátka vrátane úrokov 80,37 EUR, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 3
375,54 EUR, predpokladaná RPMN za úver 70,01 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %, priemerná
RPMN za úver 6,06 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 EUR. Žalovaný následne schválil žalobcovi
revolvingový úver (bod 6. Žiadosti/Zmluvy) a podpísal žiadosť/zmluvu s niektorými nasledovnými

podmienkami úveru: poskytnutá čiastka (úverový limit) 1 500,00 EUR, splatnosť úveru 42 mesiacov,
mesačná splátka vrátane úrokov 80,37 EUR, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 3 375,54 EUR,
RPMN za úver 69,72 %, ročná úroková sadzba úveru 70,01 %, priemerná RPMN za úver vo výške
46,06 %, poskytnutá čiastka revolvingu 790,84 EUR, ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,25 %.
Súčasťou žiadosti/zmluvy bol aj bod 8.,ktorý obsahuje Dohodu o poskytnutí služby, na základe ktorého
sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení podmienok „službu" spočívajúcu

v možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť za túto „službu"
veriteľovi odplatu vo výške 215,75 EUR, splatnú v deň uzavretia tejto dohody, pričom (bod 8.4.)
zároveň obsahuje dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok dlžníka a veriteľa - pohľadávky naposkytnutie úveru a pohľadávky na zaplatenie poplatku za „službu". Obdobne bod 8 obsahuje Dohodu
o poskytnutí služby aj vo vzťahu k revolvingovému úveru. Bod 7. žiadosti/zmluvy obsahuje dohodu, že
dlžník s veriteľom v ďalšom odkazujú na úpravu obsiahnutú v zmluvných dojednaniach o revolvingovom

úvere na zadnej strane žiadosti/zmluvy, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou žiadosti/zmluvy s tým, že
sa s nimi oboznámili a nemajú k ním žiadne výhrady a zaväzujú sa ich dodržiavať (obe strany). Je
nepochybné, že uzatvorená úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle a podľa § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle a podľa zákona č.
129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,vzneníúčinnomkudňuichuzatvorenia(„zákonoSÚ").Zákon

o spotrebiteľských úveroch (ďalen len „ZoSÚ) § 9 ods. 2 upravuje tzv. obligatórne náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, pričom každá takáto zmluva musí obsahovať aj tieto údaje: - (písm. f) dobu
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, - (písm.
g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
- (písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index
alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru, - (písm. k) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov, - (písm. 1) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, a iné zmluvné (povinné) dojednania. Z obsahu
doloženého formulára úverovej zmluvy predloženej žalobcovi na podpis žalovaným je zrejmé, že vo

vzťahu k obligatórnym náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere, táto má aj nasledovné nedostatky:
V úverovej zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru; tento údaj musí byt v zmluve výslovne
uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru a
podobne). V úverovej zmluve absentuje výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko nie
je v zmluve výslovne rozpísané, v akej časti zo sumy splátky je splátka istiny, v akej splátka úroku

a v akej výške splátka prípadných poplatkov. V zmluve tiež absentuje údaj o splatnosti jednotlivých
splátok,zahŕňajúcprvúaposlednúsplátku.Vúverovejzmluveabsentujeúdajopresnejvýškeúveru,ako
povinnej náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe úverovej zmluvy sa odporca zaviazal,
že poskytne žalobcovi úver vo výške 1 500,00 EUR (tak ako bola koncipovaná žiadosť (bod 5) a vyplnený
bod 6 (odpoveď). Žalovaný však skutočne vyplatil žalobcovi len sumu 1 284,25 EUR čo odôvodnil tým,

že ku dňu poskytnutia úveru podľa úverovej zmluvy bol splatný poplatok za poskytnutie „služby" podľa
bodu 8 žiadosti/zmluvy, vo výške 215,75 EUR, ktorý si žalovaný započítal oproti úveru žalobcu. Máme
za to, že dohoda obsiahnutá v bode 8 žiadosti/zmluvy je neprijateľnou podmienkou (v zmysle § 53 ods.
1 Obč. zákonníka), nakoľko vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu reálne nie je
dodané, resp. nemusí byt nikdy dodané a ktoré slúži v skutočnosti len záujmom odporcu ako dodávateľa.

Žalovaný formulovaním danej zmluvnej podmienky (dojednanie poplatku v bode 8 žiadosti/zmluvy)
zneužil svoje postavenie v neprospech žalobcu. Odporca sa úpravou bodu 8 žiadosti/zmluvy snažil
len navodiť situáciu, že bod 8 predstavuje službu v prospech žalobcu a že ide o skutočné plnenie, za
ktoré mu prináleží odplata a zakrýva tým podstatu, že nikdy nemal záujem poskytnúť úver v dohodnutej
výške, ale snažil sa nájsť zmluvne nedovolené prostriedky k tomu, aby mohol účtovať žalobcovi skryté

poplatky za poskytnutie úveru. Rovnako tak aj dohodu, súhlas so započítaním, obsiahnutú v bode
10. Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere, ktoré boli prílohou žiadosti/zmluvy, možno
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko tá odporuje ratio legis inštitútu úveru tým, že
žalovaný poskytuje žalobcovi nižší úver, ako bolo dojednané. V žiadosti/zmluve je nesúlad ohľadne
výšky RPMN, nakoľko údaj o výške RPMN úveru uvedený v bode 5 žiadosti/zmluvy (70,01 %), ktorá je

návrhom na uzatvorenie zmluvy, nie je v súlade s údajom o výške RPMN úveru uvedený v akceptácii
návrhu v bode 6 zmluvy/žiadosti (69,72 %). Vychádzajúc z podmienok uvedených v§5 zákona oSÚ
spotrebiteľských úveroch v spojení s§44 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, je potrebné považovať
ustanovenia úverovej zmluvy v časti RPMN za neplatné. Prijatie návrhu na uzavretie úverovej zmluvy
žalobcom, urobené úkonmi žalovaného (vyplnením bodu 6 žiadosti o poskytnutie úveru, vyhotovením

listu a odoslaním listu - oznámenia v zmysle bodu 2.2. zmluvných dojednaní) obsahoval zmenu v údaji
o výške RPMN. Takýto písomný prejav, ak sa zmenila výška RPMN, bolo potrebné považovať za nový
návrh v časti, ktorá sa týkala tejto zmeny. Zo strany žalobcu však nebol urobený žiadny ďalší písomný
úkon, z ktorého by nepochybne vyplývalo, že RPMN akceptoval. Z uvedeného vyplýva, že výška RPMNje iná v návrhu ako je v akceptácii. Z hľadiska zmluvného práva je irelevantné, či takáto zmena je pre
spotrebiteľa výhodná alebo nevýhodná, podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne. Je
preto potrebné aplikovať § 44 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka podľa ktorého, prijatie návrhu,

ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za
nový návrh. Výška RPMN bola uvedená v bode 6 odchýlne ako v návrhu (žiadosti) o uzavretie úverovej
zmluvy (bod 5) a preto neobstojí ani možná aplikácia druhej vety § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Nesprávny výpočet výšky RPMN a to ako v bode 5 (70,01 %) a tiež v bode 6 (69,72 %) žiadosti/
zmluvy, nakoľko žalovaný pri výpočte RPMN nevychádzal zo skutočnej výšky poskytnutých peňažných

prostriedkov, pretože len takúto sumu možno považovať za úver, pričom táto by výrazne prevyšovala
RPMN uvedenú v bode 5av bode 6a predstavuje v skutočnosti 92,98 %. Nesprávny výpočet RPMN
vyplýva tiež z toho, že výška ročnej úrokovej sadzby (miery) úveru je vyššia, ako výška RPMN, pritom
ročnápercentuálnamieranákladovpredstavujecelkovénákladyspotrebiteľavrátaneúrokovapoplatkov
(§ 19 zákona o SÚ). Z toho je teda zrejmé, že výška RPMN nemôže byť nikdy nižšia ako výška úrokovej
sadzby, v ideálnom prípade by sa hodnota RPMN mohla rovnať hodnote úrokovej miery, ale tento údaj

o RPMN obsahuje aj možné iné poplatky okrem úrokov a preto je spravidla vyššia ako je len úroková
miera v danej zmluve. Neprimeraná výška odplaty (úrokovej sadzby) za poskytnutie úveru, ktorá je
70,01 %, podstatne prevyšuje odplatu stanovenú v ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, vychádzajúc zo skutočnosti, že vo všeobecnosti súdy za
podstatné prevýšenie odplaty v zmysle uvedeného, považujú jej prevýšenie o viac ako 20 %. Podľa

priemernej úrokovej štatistiky zverejnenej na internetovej stránke Národnej banky Slovenska (https://
www.nbs.sk/sk/statisticke-udeje/financne-trhy/urokove-sadzby) predstavovali úroky slovenských bánk
z nových obchodov v roku 2013 pre spotrebiteľské úvery s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov 11,16
% p.a. Podľa § 11 ods. 1 zákona o SÚ sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov, tiež ak, podľa písm. b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až I), s), z) a aa), d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne
ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom
úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia spotrebiteľského úveru
alebo s ním súvisia, g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu
prípustnú výšku odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov. Vzhľadom na nedostatky Zmluvy o

revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a aj absenciu niektorých náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, ktoré
sme opísali v ods. 6 tohto návrhu a v súlade s právnou úpravou uvedenou v ods. 7. tohto návrhu, ktorej
zmyslom je ochrana záujmov spotrebiteľov, je úver poskytnutý žalovaným žalobcovi na základe tejto
úverovej zmluvy bezúročný a bez poplatkov. Žalobca v prílohe tohto podania predkladá súdu listiny,
z ktorých je zrejmé, že z vyplateného úveru vo výške 1 284,25 EUR, poskytnutého mu na základe

Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zaplatil za obdobie do 01.02.2016 sumu vo výške
1 706,90 EUR ako je zrejmé z dokladu vystaveného samotným odporcom, čím zaplatil sumu vyššiu
než bola suma poskytnutého úveru bez úrokov a poplatkov. Rozdiel predstavuje sumu 422,65 EUR.
Dôvod vzniku bezdôvodného obohatenia v tomto prípade je najmä plnenie bez právneho dôvodu.
Vzhľadom na to, že úver poskytnutý žalovaným žalobcovi pre nedostatky uvedené vyššie, je potrebné

považovať za bezúročný a bez poplatkov, bol žalobca žalovanému povinný zaplatiť (vrátiť) len to, čo
od neho skutočne dostal. Nakoľko žalobca zaplatil žalovanému viac netušiac, že tak pre bezúročnosť a
bezpoplatnosť úveru nie je povinný urobiť, žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, nakoľko
od neho prijal plnenia bez právneho dôvodu. Ďalším dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia je
aj plnenie odplaty z neplatného právneho úkonu, ktorým je v tomto prípade dohoda o poskytnutí

„služby" obsiahnutá v bode 8 žiadosti/zmluvy. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná ex tune
Cod začiatku), čo znamená, že nemohla byť relevantným dôvodom plnenia. Žalobcovi nebola nikdy
vyplatená suma úveru tak, ako bola dohodnutá, ale v nižšej výške po započítaní odplaty z dohody o
poskytnutí „služby“, ktorá bola ale neexistujúcou pohľadávkou žalovaného. Žalovaný sa teda mohol
na úkor žalobcu neoprávnene obohatiť vo výške započítania, ak by sme za výšku úveru považovali

sumu uvedenú v zmluve a nie skutočne vyplatenú. 13. V súvislosti s touto žalobou tiež poukazujeme
na nespočet rozhodnutí všeobecných súdov SR vo všetkých inštanciách, ktoré riešili a to aj vo vzťahu
k žalovanému (a k iným nebankovým spoločnostiam i bankám) bezúročnosti a bezodplatnosti úverov,
neprijateľnosť zmluvných podmienok a zákaz ich používania, vydanie bezdôvodného obohatenia (napr.
rozhodnutie KS v Prešove, sp. zn. 1860/109/2014, KS v Trenčíne 560/934/2015). Ďalej poukazujeme aj

na rozhodnutia Súdneho dvora EU týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na príslušné ustanovenia zákona
o SÚ a Občianskeho zákonníka, týkajúce sa ochrany spotrebiteľov, eurokonformný výklad smerníc
EÚ (napr. smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernice 2005/29/ES o nekalých obchodnýchpraktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu) a tiež na množstvo záverov Komisie
pre posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách MS SR, ktorá konštatovala neprijateľnosť
zmluvných podmienok žalovaného pri poskytovaní úverov. Žalobca si uplatňuje aj úrok z omeškania vo

výške 5 % ročne z dlžnej sumy od dňa nasledujúceho po poslednej platbe, ktorú uhradil žalovanému,
teda od 02.02.2016.

3. Žalobca k žalobe doložil Žiadosť / Zmluvu č. XXXXXXXXXX so zmluvnými dojednaniami, Oznámenie
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, výpočet RPMN, prehľad klienta (karta klienta).

4. Podľa Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru / zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že žalobcovi bola poskytnutá čiastka úveru 1.500 eur. Splatnosť úveru
bola dohodnutá na 42 splátok. Mesačná splátka bola dohodnutá vo výške 80,37 eur. Celková čiastka,
ktorú musí dlžník zaplatiť je vo výške 3.375,54 eur. Predpokladaná výška RPMN za úver 69,72 %.
Ročná úroková sadzba úveru je 70,01%. Priemerná RPMN za úver 46,06%. Výška čiastky poskytnutého

revolvingu 490,84 eur. Celková čiastka pri revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť je vo výške 1.928,88
eur. Predpokladaná RPMN úveru pri revolvingu 60,49%. Ročná úroková sadzba revolvingu 76,21 %.
Ročná úroková sadzba úrokov z omeškania 5,25%.

5. V zmysle žiadosti / zmluvy bola podľa bodu 8 uzavretá v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka

Dohoda o poskytnutí služby. Predmetom tejto dohody je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho
žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne
troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti / zmluvy uzavretej
medzi veriteľom a dlžníkom a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby
spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 215,75 eur a b) za poskytnutie služby

spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok revolvingu vo výške 112,08 eur v prípade, ak bude
dlžníkovi revolving poskytnutý.

6. Podľa bodu 5.1 Zmluvných dojednaní, za poskytnutie úveru sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi
zmluvnú odmenu.

7. Podľa bodu 13.1. písm. a) Zmluvných dojednaní, v prípade omeškania dlžníka (spoludlžníka 1,
spoludlžníka 2) s úhradou splátky úveru alebo iného peňažného záväzku podľa tejto Zmluvy o RÚ o 35
a viac dní po termíne splatnosti, všetky záväzky dlžníka (spoludlžníka 1, spoludlžníka 2), ktoré sa podľa
tejto Zmluvy o RÚ mali stať splatnými v budúcnosti, sa stávajú okamžite splatnými, pokiaľ sa zmluvné

strany nedohodnú inak.

8. Žalovaný vo svojom písomnom prednese uviedol, že žalobca uvádza, že v zmluve absentujú
viaceré náležitosti zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, následkom ktorých je nutné
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Konkrétne má ísť o nasledovné náležitosti : údaj o

konečnej splatnosti, rozpísanie splátky na časť istina, úrok a iné poplatky a termíny splátok, údaj o
presnej výške úveru, nesprávny údaj o RPMN, ďalej, že nedošlo k dohode o RPMN a zmluva obsahuje
neprimerane vysokú výšku odplaty. V prvom rade žalovaný poukazuje na to, že otázka eurokonformného
výkladu vnútroštátneho práva v súvislosti so zákonom č. 129/2010 Z.z. bola donedávna posudzovaná
rôzne a dospela až do stavu, kedy časť súdnej praxe negovala závery rozhodnutia Súdneho dvora

EÚ vo veci C-42/15. Túto prax jednoznačne stopol Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení sp.zn. 3Cdo
146/2017 vyslovil: To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy
pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07,
bod 110. Uvedené žalovaný uvádza z dôvodu, že ide o princíp/spôsob, ktorý je potrebné rešpektovať

pri výklade vnútroštátneho zákona. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 vo výroku 4 vyslovil podstatnú
vec: Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky
náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o
úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť

spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ide o pravidlo výkladu, ktoré treba rešpektovať a skúmať,
či tá ktorá náležitosť (aj keby v zmluve nebola uvedená, čo pre prípad zmluvného vzťahu sporových
strán popierame nižšie) ešte neznamená, že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o
náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsahzáväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN
a výška úveru. Na základe uvedeného žalovaný uvádza, že tvrdenia žalobcu o bezúročnosti úveru
sú nesprávne a v rozpore so zákonom. Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa

nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva
o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria
zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy
tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku
4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa

posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1
zmluvných dojednaní vyplýva Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční
za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ. Deň splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený
v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného
zákonného ustanovenia. Na podporu uvádzaného poukazujeme na odôvodnenie rozsudku Krajského
súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166, ktorý ohľadne významu oznámenia veriteľa ako súčasti

zmluvy súd uviedol V zmysle čl.7 zmluvných dojednaní (č.l.138) predstavuje zároveň toto oznámenie
neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán teda toto oznámení tvorí súčasť zmluvy
uzavretej medzi jej účastníkmi. Vychádzajúc z počtu splátok, ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o
konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti poslednej splátky. Tvrdíme, že doba trvania
zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne uvedené a je splnená zákonná požiadavka.

Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam termín konečnej splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení
úveru, zaslanom dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej
splátky. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je pritom požiadavkou na uvedenie presného
dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza
pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“, alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy

čerpania“, ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatku z predchádzajúceho výpisu a jeho dátume“ či ods. 2
písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške splátok“). Zo zákona je zrejmé, že pojem „termín“
a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v zákone, ale sa pre odlišné situácie, v ktorých sa
má uviesť dátum a kedy termín. Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C-42/15, kedy samotný súdny dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby

zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II
rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín
konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje
identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov. Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje určenie

„termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to - určením podľa dátumu splatnosti splátok v
jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5
zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Poukazujeme tiež na to, že záver spájajúci
bezúročnosťúverusneuvedenímtermínukonečnejsplatnostiodporujetiežsmernici2008/48/ES.Súdny

dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že
nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva
o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude
považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ani neuvedenie termínu konečnej

splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože nie je v zmysle uvedené spôsobilé
spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho záväzku v zmysle zmluvy. Závery označeného
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena právnej úpravy v zákone č. 129/2010 Z.z., ktorá
bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10. 2017. Zákonom, ktorý sa mení a dopĺňa zákon č.
483/2001 Z.z. a ďalšie právne predpisy (medzi nimi aj zákon č. 129/2010 Z.z.) bolo schválené o. i. aj

to, že (bod 32) „V § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru“. Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zákona č. 129/2010 Z.z. so smernicou 2008/48/
ES. Z toho je zrejmé, že požiadavka na uvádzanie „termínu konečnej splatnosti“ je požiadavkou nad
rámec smernice (čo je v zmysle rozsudku SD EÚ C-42/15, bod 58 : Uvedené ustanovenie by sa však
nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili

povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2
uvedenej smernice.) a s jej uvádzaním či neuvádzaním ani nie je možné spájať následok v podobe
bezúročnosti úveru. V súvislosti s uvádzaním „konečnej splatnosti úveru“ tvrdíme, že žalobcove tvrdenie
sú nesprávne, a to z nasledovných dôvodov : (i) v zmysle výkladu Súdneho dvora EÚ vo veci C -42/15 bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle ktorého je bezúročnosť úveru
možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú náležitosť zmluvy, (ii) údaj o
konečnej splatnosti všetky uzavretá zmluva obsahuje, (iii) súdna prax ohľadne uvádzania konečnej

splatnosti nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a sporný výklad zákona bol na
ťarchu sporovej strany a (iv) zmena zákona č. 129/210 Z.z., ktorá je účinná od 01.05. 2018 a ktorá
bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice potvrdzuje fakt, že s „konečnou
splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a jeho uvádzanie malo byť súčasťou
ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona je vlastne popretím takéhoto cieľa.

Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods.
2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než
sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom
rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni
tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere

neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať
za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ svojím výkladom teda vymedzil
dve podstatné skutočnosti, a to že s inou náležitosťou, akou je náležitosť uvedená v článku 10 ods.
2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti, pretože takúto inú náležitosť nie je

možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť. Druhou skutočnosťou je, že bezúročnosť úveru je možné
spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť posúdiť rozsah záväzku spotrebiteľa (čo termín
konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah nedefinuje. Rozsah záväzku vymedzuje počet a
výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN). Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná
únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť

práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z.
(článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnený tým, že ide o zohľadnenie záverov Súdneho dvora
Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová a v
nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje okolnosti, za ktorých
sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná splatnosť“ mala byť náležitosťou

zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona, a ani samotné
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo
zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné
zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu
konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v

podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, ktoré
sa týkalo práve výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte unijného práva, konštatoval
(bod 24 odôvodnenia) Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje

od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim
potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola
ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v
sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia

skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne.
Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na
tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva
usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú

účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Podľa rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116: „Požiadavka výkladu
vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje
vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Spoločenstva pri
rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Mau, C 160/01, Zb. s. I-4791, bod

34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva formulovaná v práve
Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice,
neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy
vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie kvýsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49
a 50).“ Súdny dvor EÚ ( § 110 Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino C-105/03) vymedzil
hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem . Ňou určil, kedy nepriamy

účinok neprichádza do úvahy. Je však dôležité povedať, že contra legem nie je totožné s contra verba
legis. Výklad „contra verba legis“ je prístup, kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a
prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona, a slová
zákona „ustupujú“ do úzadia. Napokon, tento výkladový postup je vlastný aj vnútroštátnemu právu
a samotný Ústavný súd SR ho pozná a pripúšťa. Výklad „contra legem“ predstavuje popretie účelu

zákona. Náležitosť „konečná splatnosť“ nepozná ani únijné právo a od 01.05. 2018 ani vnútroštátne
právo. Tento náležitosti tak nie je možné priradiť žiadny účel, ktorý by malo plniť, pretože ak by daný
údaj nejaký účel plnil, potom by nebol vypustený zo zákona bez náhrady. Absencia účelu pri uvádzaní
„konečnej splatnosti“ tak znamená aj to, že pri úvere do 30.04. 2018 neuvedenie tohto údaju by pri
formalistickom výklade zákona znamenalo bezúročnosť úveru, a od 01.05. 2018 pri rovnakom úvere
a pri jeho neuvedení by to neznamenalo nič. Je preukázané (aj obsahom rozhodnutia Súdneho dvora

EÚ vo veci C-42/15) že spôsob výkladu vnútroštátneho práva a implementácia smernice 2008/48/ES
nebola správna a teda zo samotného neprávneho stavu, resp. stavu, ktorý odporuje stavu, aký mal byť
implementáciou smerníc EÚ dosiahnutý, nie je možné vyvodzovať záver o protiprávnosti. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky na úver,
istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v
zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Pokiaľ ide o členenie jednotlivých splátok, výklad
podávaný žalobcom neobstojí a je založený na formalistickom prístupe pri výklade právnej normy.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 : Nie je potrebné,
aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná

skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno
od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie

len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením
odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť
už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze III. ÚS 341/07 uviedol : „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej
aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie

obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o
metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne
zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“ Existujú 4 základné výkladné metódy : jazyková,
logická, systematická, teleologická. Výklad právnej normy nemôžu byť založený len na jednom spôsobe

výkladu, a už vôbec nie iba na jazykovom. Najvyšší súd SR v uznesení 6MCdo 22/2010 „Na tomto mieste
považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva
taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení.
Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom
pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov,

ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba
doslovnýmznenímzákonnýchustanovení,alemôže(avniektorýchprípadochmusí),aktovyžadujeúčel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v
ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu
boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k

výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu.“
Jazykový doslovný výklad právnej normy podávaný žalobcom odporuje v prvom rade systematickému
výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia
či pri zohľadnení iných zákonných ustanovení (prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s
výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť

§ 9 ods. 5. Podľa jeho znenia spotrebiteľ má právo požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu
rozpis splátok, a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom nevidíme
žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané
údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovomvýklade popiera význam § 9 ods. 5. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej
zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva
má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať

termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú
tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov
medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená,
že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá
už musela byť uvedená v zmluve (pri výklade§ 9 ods. 2 písm. k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri

zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad
tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo
sledované právo spotrebiteľa podľa článku 10 odstavec 2 písmeno i) smernice. Z uvedeného vyplýva,
že pri už konflikte dvoch výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve
metódy rešpektovať. Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie
splátky nepožaduje. Uvádzanie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. platí pre

všetky úvery bez ohľadu na to, či je splácanie anuitné (t.j. pomer časti určenej na istinu a časti na
úroky sa v každej splátke mení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania)
alebo lineárne (pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke nemení, výška splátky
ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania). Je však sotva predstaviteľné ako užitočné a v
záujme spotrebiteľa by bolo, aby sa v zmluve pri úvere s tzv. anuitnou splátkou uvádzalo x počet splátok

s rozdelením na časť istina a úrok, ak toto rozdelenie bude pre každú splátku iné. Čiže prakticky pri
úvere s maximálne povolenou dobou splácania 8 rokov (96 splátok) by išlo o 192 číselných údajov,
ktorých výpovedná hodnota pre spotrebiteľa by bola nulová. Alebo pri úvere, pri ktorom spotrebiteľ
spláca v splátkach len úrok a istinu uhrádza napríklad ku konkrétnemu dátumu. Takýto úver predpokladá
výslovne § 9 ods. 2 písm. n) zákona č. 129/2010 Z.z. Je pomerne obtiažne zistiť, aký význam by malo

uvádzanie rozpisu splátky pri takomto type úveru, ak je zo zmluvy jasné, že splátkou sa spláca len úrok
(istina sa neamortizuje) a aká je výška splátky. Napriek tomu by pri jazykovom výklade právnej normy
muselo byť uvádzané, že istina v splátke je 0,- Eur. Poukazujeme týmto na nesprávnosť jazykového
výkladu, ktorý bol v napádanom rozsudku uvádzaný ako jediný. Uplatnenie jazykového výkladu právnej
normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa

potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie
javia ako zbytočné či bezvýznamné. Na strane druhej, rozhodnutia iných súdov SR súd používa v
tejto veci bez opory v zákone na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Tzv. rozčleňovanie splátky je teda
výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010 Z.z. síce je nepresným
prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy

prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej
vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný pri rozhodovaní zabezpečiť
aj súd členského štátu. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01)
body 115 a 116 Požiadavka výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo
systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil

plnú účinnosť práva Spoločenstva pri rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája
2003, Mau, C 160/01, Zb. s. I-4791, bod 34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s
právom Spoločenstva formulovaná v práve Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych
ustanovení prijatých na prebratie smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení,
ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej

miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto
zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49 a 50). Žalovaný popiera aj tvrdenie o tom, že
z úverových zmlúv nie je zrejmý termín splatnosti jednotlivých splátok. Ako žalovaný uviedol vyššie,
zmluvnými stranami bol dohodnutý spôsob určenia tohto údaju, a to v článku 2., ods. 2.1 zmluvných
dojednaní, podľa ktorého Dlžník podpisom a odovzdaním Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru

Veriteľovi súhlasí s tým, že termín splatnosti splátky bude v prípade schválenia jeho žiadosti stanovený
na konkrétny deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca takto:
V nadväznosti na Deň poskytnutia úveru (ods. 2.3.) bude dátum splatnosti prvej splátky určený na
deň medzi v poradí prvým až pätnástym dňom (vrátane) kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
Dni poskytnutia úveru tak, že medzi Dňom poskytnutia úveru a dňom splatnosti prvej splátky bude

doba nie kratšia ako 32 za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane) a súčasne nie dlhšia ako 48
za sebou idúcich kalendárnych dní (vrátane). Splatnosť nasledujúcej splátky v príslušnom mesiaci
bezprostredne nasledujúcom po splatnosti predchádzajúcej splátky bude v deň s číselným poradím
rovnakým ako číselné poradie dňa splatnosti predchádzajúcej splátky v príslušnom predchádzajúcommesiaci. Žalovaný popiera tvrdenia žalobcu o nesprávnom výpočte RPMN. Údaj o RPMN sa počíta
podľa zákonného matematického vzorca tvoriaceho prílohu k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, do ktorého je okrem iných údajov premietnutý aj údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Podľa ust. §

2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podľa § 19. Z ustanovenia písmena g) vyplýva, že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítajú
náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre získanie úveru. Aj uzatvorenie
prihlášky je voliteľné. Ak by teda žalovaný dokument vôbec nepodpísal, tento by nikdy nevznikol. Pokiaľ

by odplata za poistenie bola zahrnutá do celkových nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so
zákonom. Smernica Rady 2008/48/ES z 29.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľských úveroch a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS vo svojej Kapitole 1. čl. 3 písm. g) hovorí: „celkové náklady spotrebiteľa
spojené s úverom“ sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné,

ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal
za ponúkaných podmienok“ Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že do RPMN sa započítava odplata za
služby výlučne v prípade, ak boli podmienkou získania úveru, čo v tomto prípade splnené nie je, nakoľko
ide o dobrovoľné služby v zmysle článku I., bod 2 Dohody o poskytnutí služby. Tvrdenie žalobcu ďalej
neobstojí aj preto, lebo na jednej strane označuje dohodu o poskytovaní služieb za neplatnú (čiže z

neplatného úkonu náklady nevznikajú, plnenia nemajú povahu nákladov) a na strane druhej pri počítaní
RPMN vychádza z toho, že z dohody vznikajú náklady, čo by predpokladalo jej platnosť. Žalovaný
popiera tvrdenia žalobcu o neuvedení presného údaja o výške úveru, pričom svoje tvrdenia zakladá
na porovnávaní sumy úveru uvedenej v zmluve a vyplatenej čiastke. V prvom rade žalobca pri svojich
tvrdeniachúplneopomínaskutočnosti,ktorésúspojenésvyplatením„nižšej“sumyakojesumauvedená

v zmluve. Suma úveru vo výške 1.500,- Eur bola v prospech žalobcu poskytnutá tak, že časť z tejto sumy
bola súčasťou vzájomného vyporiadania (kompenzácie) pohľadávok a časť vyplatená v prospech účtu
žalobcu. Poskytnutie úveru predstavuje z právneho hľadiska splnenie záväzku veriteľa poskytnúť úver.
Žiadna právna úprava neurčuje, že pojem „poskytnutie úveru“ je rovnocenný či dokonca synonymom
„vyplatenia úverových peňažných prostriedkov“. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Poskytnutím úveru

sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie
nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma
splnenia záväzku - teda aj započítanie. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Obdo V 47/2001
(ZSP 8/2004) Zmluvu o úvere charakterizuje záväzok veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné
prostriedky v určitej výške a záväzok dlžníka poskytnú prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Naplnenie

úverového vzťahu nie je podmienené priamym plnením dlžníkovi v hotovosti alebo bezhotovostným
plnením na jeho účet v peňažnom ústave, ale poskytnutie peňažných prostriedkov môže mať aj formu
plnenia záväzkov dlžníka priamo jeho veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňažnom ústave.
Tak ako v prípade účelového úveru, kedy poskytovateľ úveru poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi
na účet tretej osoby (napríklad na financovanie predmetu kúpy, ku ktorej sa úver účelovo viaže a

podobne), rovnako aj v prípade uhradenia jedného úveru druhým (z právneho hľadiska najčastejšie
ide o započítanie pohľadávok) vždy pôjde o poskytnutie úveru. Poskytnutím úveru sa teda rozumie
úkon, ktorým sa splní záväzok poskytovateľa úveru uvoľniť peňažné prostriedky spôsobom a vo forme,
ktorá je medzi stranami dohodnutá. Žalobca vyššie uvedenou argumentáciou napáda závery, kedy
sa berie výška úveru ako výsledná suma poskytnutých finančných prostriedkov. To, že žalovanému

bola na účet poukázaná nižšia suma, ako je uvedené v zmluve, nie je spôsobené tým, že by mu bol
poskytnutý nižší úver, ako bol dohodnutý a ako vyplýva z uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere, ale
skutočnosťou,žezmluvnéstranysadohodlinazapočítaníodplatyzamožnosťodkladusplátok.Samotná
Dohoda o poskytnutí služby nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Spotrebiteľ Dohodu o poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žaloby ani netvrdil a ani

nepreukázal opak. Z bodu 8., ods. 8.6 Dohody o poskytnutí služby: „Veriteľ vyhlasuje, že uzavretie
tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník
vyhlasuje, že túto Dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel
a svojím podpisom vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami.“ Uvedené ustanovenie je len jedným
z faktorov, ktorý každému spotrebiteľovi indikuje pri zachovaní jeho elementárnej zodpovednosti a

obozretnosti oddelenosť dohody o poskytnutí služby ako niečoho samostatného od samotnej zmluvy o
revolvingovom úvere. Dohoda o poskytnutí služby je osobitne podpisovaná. Dlžník podpísaním tlačiva
Žiadosti/Zmluvy nepristupuje a neuzatvára automaticky Dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie
Dohody o poskytnutí služby je samostatné, napokon zdôrazňuje aj osobitné, individuálne rozlíšenieDohodyodostatnéhoobsahuZmluvyoRÚ.Nazákladeuvedenéhožalobcatvrdí,žedohodaoposkytnutí
služby je individuálnym dojednaním v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Oprávnenosť postupu
žalovaného v prípade uzatvorenia dohody o poskytnutí služby podporujeme napríklad aj rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 43CoR/5/2016-14, ktorý ohľadne Dohody o poskytnutí služby
(bod 45 odôvodnenia) uvádza: „... odvolací súd po zhodnotení skutočnosti zistených zo Zmluvy o
revolvingovom úvere konštatuje, že v bode 8 Zmluvy o poskytnutí služby je dohodnutá odplata za
poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splátok úveru vo výške 168,17 Eur, pričom v bode
8.6 Veriteľ vyhlásil, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy

o revolvingovom úvere, a dlžník vyhlásil, že túto dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe
slobodnej vôle, porozumel jej obsahu a vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami. Keďže ide o
odplatu za dohodnutú službu, nebol dôvod, aby táto bola tiež zahrnutá do ročnej priemernej miery
nákladov (RPMN) úveru. Postup žalovaného, ktorý si dohodnutú odmenu vo výške 168,17 Eur odrátal od
poskytnutého úveru, vyplýva zo samotnej dohody v bode 8.1 Dohody o poskytnutí služby, žalobca teda
s takýmto postupom súhlasil.“ Z tvrdení žalobcu nie je zrejmé a ani zistiteľné, o aké nútenie by malo ísť

a či je takéto konanie pripočítateľné žalovanému. Poskytnutie odkladu splátok predpokladá iniciatívne
konania dlžníka, preto iba na základe toho, že žalobca svoje právo nevyužil, sa nemožno domáhať
neprijateľnosti takéhoto dojednania. Žalobca uvádza, že bod 5. a bod 6. zmluvy o revolvingovom úvere
neobsahujú identické údaje, teda návrh zmluvy nie je totožný s prijatím tohto návrhu, a preto má ísť v
zmysle zákonného znenia o predloženie nového návrhu zo strany veriteľa. Tvrdenia žalobcu odporujú

ustanoveniamupravujúcimvznikúverovejzmluvy.Všeobecneplatí,žepreto,abynejakázmluvavznikla,
musí mať obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom. Ak tieto dodržané nie sú, potom
nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide o iné ako obligatórne náležitosti (t.j. fakultatívne), potom
absencia takýchto fakultatívnych dojednaní (či už pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za
následok len to, že takéto dojednania nie sú platné. Ich nedodržanie ale nemá za následok nevzniknutie

zmluvy. Aj podľa právnej teórie (napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník. Komentár. EPOS. 2007, str. 119):
„Všetky právnej úkony ku svojej platnosti vyžadujú podstatné zložky, t.j. také, bez ktorých by nešlo
právny úkon (essentialia negotii). Právny úkon okrem toho obsahuje/ môže obsahovať aj pravidelné
zložky (naturalia negotii), ktoré sa pravidelne vyskytujú pri každom právnom úkone. V prípade právnych
úkonoch sa z času na čas vyskytujú náhodné zložky (accidentalia negotii). Pravidelné a náhodné zložky

právneho úkonu sú nepodstatnými zložkami právneho úkonu. Ich absencia nebráni tomu, aby išlo o
platný právny úkon.“ Určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493
Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia: „Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“ Pokiaľ ide o rozdiel medzi bodom 5 a bodom

6 zmluvy v údaji o RPMN. Samotný údaj RPMN sa však dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda
navrhnúť, akceptovať a pod.), pričom táto skutočnosť vyplýva v prvom rade z právnej úpravy a tiež aj
zo súdnej praxe. Zákon č. 129/2010 Z.z. a ani iný právny predpis neurčujú, že údaj o „RPMN“ bude
dohodnutý. Ak súd prvej inštancie uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý nebol, potom by
v prvom rade mal zdôvodniť že tento údaj sa dá dohodnúť. Toto v napádanom rozsudku chýba úplne.

Podľa § 2 písmeno i) zákona č. 129/2010 Z.z. Na účely tohto zákona sa rozumie ročnou percentuálnou
mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné
percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.
129/2010 Z.z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase
uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom
čase. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania

úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru).
Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia
(viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý,
ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru či

revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca
stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou
RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010 Z.z. Porušenie by
práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako údajne „navrhol“ žalobca v oboch zmluvnýchvzťahoch.PretoževtakomprípadebytaktourčenáRPMNnebolavypočítanoupodľazákonač.129/2010
Z.z. Krajský súd v Trenčíne v uznesení č. k. 5Co/839/2015, zo dňa 29.06.2016 uviedol: „Za právne
irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania

považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, skutočnosť, že navrhovateľ pri prijatí návrhu
odporcu na uzatvorenie zmluvy napísal do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaje o
RPMN úveru a predpokladanej RPMN revolvingového úveru líšiace sa od týchto údajov, ktoré uviedol
odporca vo svojom návrhu na uzatvorenie zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť
neznamená, že navrhovateľ prijal návrh odporcu na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle §

44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo, že navrhovateľ odmietol návrh odporcu na uzatvorenie
zmluvy, adresoval mu nový návrh, ktorý však potom nebol odporcom prijatý a preto medzi účastníkmi
nedošlo k uzatvoreniu zmluvy. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali
účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru
a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dojednali na výške úveru, termíne

jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných nákladoch
úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená
hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu
uviedol alebo nie.“ Poukazujeme na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.

12Co/60/2017-74, zo dňa 31.05.2017, ktorý, posudzujúc odôvodnenie súdu prvej inštancie obdobné ako
výhrady formulované v tomto prípade žalobcom uvádza: „V časti 6. označenej ako údaje o schválenom
úvere žalovaný ako veriteľ žiadosť žalobkyne schválil s rovnakými údajmi. Pre vznik zmluvy o úvere
postačuje dohoda zmluvných strán o úvere, úroku a dobe splatnosti; nevyžaduje sa údaj o ročnej
percentuálnej miere nákladov, následkom neuvedenia ktorej je, že úver bude považovaný za bezúročný

a bez poplatkov v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Z ustanovenia
§ 2 písm. i/, § 9 ods. 2 písm. j/ a § 19 aj z prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že
údaj o RPMN sa nedá dohodnúť, lebo ide o vypočítaný ukazovateľ, ktorý sa má vypočítať v čase
uzavretia zmluvy o úvere, nie v čase podania žiadosti o úver. Ak sa tento údaj nedá dohodnúť, nedá
sa použiť ani § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ Tvrdenie žalobcu o tom, že výsledná RPMN

nesmie byť nižšia ako ročná úroková sadzba, popierame, nakoľko údaj o RPMN sa počíta podľa
zákonného matematického vzorca tvoriaceho prílohu k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, do ktorého je okrem iných údajov premietnutý aj údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Z porovnania
údajov RPMN a úroková sadzba vyplýva, že úroková sadzba je uvedená vo vyššej hodnote, ako je v
skutočnosti, keďže jej hodnota je nižšia. Táto skutočnosť však na uvedenie uvedeného údaja nemá

vplyv. Popierame aj tvrdenie žalobcu o výške odplaty, nakoľko táto je v súlade s právnou úpravou
zohľadňujúcou priemernú odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Žalobca namiesto právnej
úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy nedôvodne porovnáva štatistické údaje iného poskytovateľa
úverov (za diametrálne odlišných podmienok schválenia, bonity, zabezpečenia atď.), navyše za stavu,
kedy zákonodarca výšku odplaty reguloval explicitne. Žalobca navyše absolútne nerešpektuje rozdielnu

právnuúpravuvobdobíuzatvoreniazmluvy.Výškaodplatyzaúverposkytnutýnazákladespotrebiteľskej
zmluvy s poradovými číslami bola upravená v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu

spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Finančným trhom sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a
transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pri tom ide o nepriame
sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov.“ resp. „je hmotne
motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí.“(Sidak, M., Ďuračinská, M.

a kol. Finančné právo. 1 vydanie. Bratislava. C. H. Beck. 2012) Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy
reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú
sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov -
bankovýchanebankovýchsubjektoch-sícemôžebyťúrokovásadzba(jejvýška)výrazneodlišná,avšak
napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi

poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne
regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v
oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. V zákone bolo teda výslovne určené,
že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečeniazáväzku,objemposkytnutýchprostriedkovalehotasplatnosti.Žalobcatotovôbecnerešpektuje,rovnako
ako fakt, kedy aplikáciu ním označeného ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenia podľa
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne - banka

si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie platieb a pod., čiže
úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel
dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Obvyklá výška odplaty bola 45,94 %, a táto nebola podstatne
prevýšená. Podstatné prevýšenie je podľa súdnej praxe ustálené na viac ako 25 - 27 %. Uvedené
podporuje napríklad aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14Co/1016/2014, zo dňa

30.03.2016, v ktorého odôvodnení sa uvádza, cit.: „Administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských
úveroch bol zrušený spolu so zrušením zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý bol nahradený Zákonom
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 09.03.2010, ktorý nadobudol účinnosť od 11.07.2010
a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka účinnosť od 01.07.2010. Súčasťou navrhovanej právnej
úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Navrhované znenie § 53 ods. 6 sledovalo štandardizovanie a zjednotenie režimu posudzovania odplaty
pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Zákon č. 129/2010
Z. z. upustil režim administratívneho stropu odplaty. Dôvodom pre nové znenie ustanovenia § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.07.2010 bolo to, že má ísť o spresnenie ukazovateľa,
z ktorého sa vychádza pri posudzovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Údajovú bázu,

pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov na
finančnom trhu, poskytujú hlásenia uverejňované štvrťročne ministerstvom financií na základe hlásení
subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Z novelizovaného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že referenčné kritérium, podľa ktorého sa má posudzovať primeranosť, sa preniesla
zo sektoru bánk na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné

prostriedky spotrebiteľom ...“ Žalovaný úvodom poukazuje na skutočnosť, že o nárokoch v zmysle
Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov zo dňa 30.01. 2017,
sp.zn. 122/06/16. rozhodcovského súdu, pričom žalobcom uvádzané tvrdenia mohli byť uplatnené v
danom konaní. Svoju povinnosť vyplývajúcu z právoplatného rozhodnutia si žalobca nesplnil a teda na

jeho úkor ani nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia. Spomenutý rozhodcovský rozsudok
nebol napadnutý žalobou o jeho zrušenie podľa zákona č. 335/2014 Z.z. v zákonom určenej lehote,
ktorá má povahu prekluzívnej lehoty. Nie je prípustné, aby zákonná úprava určená na preskúmanie
rozhodcovského rozsudku bola obchádzaná podaním žaloby o zaplatenie, kedy dlžník (pôvodne
žalovaný v rozhodcovskom konaní) podá žalobu (o plnenie, o určenie) a aby sa na rozhodcovské

rozhodnutie neprihliadalo. Ak by tomu tak malo byť, potom zákonná úprava dôvodov pre podanie žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, prekluzívna povaha lehoty na podanie žaloby, zákonná úprava
postupu pre prípad, ak dôjde k zrušeniu rozhodcovského rozsudku (porov. §§ 45 - 47 zákona č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) nemá žiadny význam. Pritom stanovenie dôvodov pre
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ex offo oprávnení súdu vo vzťahu k ochrane

spotrebiteľa a aj objektívne najdlhšej lehoty v právnom poriadku, po uplynutí ktorej môže rozhodnutie
nadobudnúť právoplatnosť (v porovnaní s rozsudkom súdu ide o 6 násobne dlhšiu lehotu !) je potrebné
posudzovať z hľadiska, že márne uplynutie lehoty pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku znamená vznik prekážky rei iudicate. Rozhodcovský rozsudok je rovnocenným rozhodnutím
ako rozhodnutie všeobecného súdu, hoci podmienky jeho vydania, preskúmania a možnosti napadnutia

sú podstatne voľnejšie a širšie, ako v prípade rozhodnutia všeobecného súdu. Ak zákon priznáva
takémuto rozhodnutiu vlastnosť právoplatnosť a vykonateľnosť, potom je ich potrebné rešpektovať.
Podľa § 41 ods. 1, ods. 2 zákona č. 335/2014 Z.z. Doručený rozhodcovský rozsudok má za
podmienok podľa § 46 ods. 2 pre účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý má účinky právoplatného rozsudku

súdu podľa odseku 1, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa
osobitného predpisu. Tvrdíme preto, že postup žalobcu a podanie žaloby za situácie, kedy je tu
právoplatnérozhodnutie,ktoréjeprežalobcuzáväzné,jeobchádzanímprávnejúpravyžalobyozrušenie
rozhodcovského rozsudku. Dané rozhodnutie je pre žalobcu záväzným (§ 41 ods. 1 zákona č. 335/2014
Z.z.) a teda je ho povinný rešpektovať ako dôsledok jeho právoplatnosti. Podaná žaloba tak nespĺňa

zákonný predpoklad, ktorý je uvedený v § 131 Civilného sporového poriadku, a to ochrana porušeného
alebo ohrozeného práva žalobcu. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby súd žalobu v celom
rozsahu zamietol súčasne zaviazal žalobcu k náhrade trov právneho zastúpenia žalovaného.9. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 28.12.2018 uvádza, že v zmluve absentujú viaceré náležitosti zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, následkom ktorých je nutné úver považovať za bezúročný a
bez poplatkov. Konkrétne má ísť o nasledovné náležitosti : údaj o konečnej splatnosti, rozpísanie splátky

načasťistina,úrokainépoplatkyatermínysplátok,údajopresnejvýškeúveru,nesprávnyúdajoRPMN,
ďalej, že nedošlo k dohode o RPMN a zmluva obsahuje neprimerane vysokú výšku odplaty. V prvom
rade žalovaný poukazuje na to, že otázka eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súvislosti
so zákonom č. 129/2010 Z.z. bola donedávna posudzovaná rôzne a dospela až do stavu, kedy časť
súdnej praxe negovala závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Túto prax jednoznačne

stopol Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení sp.zn. 3Cdo 146/2017 vyslovil: To však nič nemení na tom,
že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali
dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri
bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Uvedené žalovaný uvádza z dôvodu,
že ide o princíp/spôsob, ktorý je potrebné rešpektovať pri výklade vnútroštátneho zákona. Súdny dvor
EÚ vo veci C-42/15 vo výroku 4 vyslovil podstatnú vec: Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať

v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v
prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Ide o pravidlo
výkladu, ktoré treba rešpektovať a skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj keby v zmluve nebola uvedená, čo

pre prípad zmluvného vzťahu sporových strán popierame nižšie) ešte neznamená, že úver je bezúročný.
Bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť
rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele: celková čiastka,
ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Na základe uvedeného žalovaný uvádza, že tvrdenia
žalobcu o bezúročnosti úveru sú nesprávne a v rozpore so zákonom. Zmluva o úvere je tvorená

ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského
úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale aj zmluvnými
dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných
dojednaní). Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej

splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti
úveru. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva Zmluva o RÚ je uzavretá na
dobu neurčitú s tým, že revolving sa uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ. Deň
splatnosti poslednej splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím
je splnená požiadavky vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Na podporu uvádzaného

poukazujeme na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 13Co/111/2014 - 166, ktorý
ohľadnevýznamuoznámeniaveriteľaakosúčastizmluvysúduviedolVzmyslečl.7zmluvnýchdojednaní
(č.l.138) predstavuje zároveň toto oznámenie neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Podľa vôle zmluvných strán
teda toto oznámení tvorí súčasť zmluvy uzavretej medzi jej účastníkmi. Vychádzajúc z počtu splátok,
ich splatnosti je logické, že exaktný údaj o konečnej splatnosti úveru je zhodný s dátumom splatnosti

poslednej splátky. Tvrdíme, že doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne
uvedené a je splnená zákonná požiadavka. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam termín konečnej
splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň
obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ nie je
pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil

spojenie „dátum“ (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - „dátum narodenia“,
alebo v § 10 ods. 2 písm. b), „dátumy čerpania“, ods. 2 písmeno c) „údaj o zostatku z predchádzajúceho
výpisu a jeho dátume“ či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia „dátume a výške splátok“). Zo zákona
je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v zákone, ale sa pre
odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín. Podporne je možné poukázať aj na

rozhodnutieSúdnehodvoraEÚvoveciC-42/15,kedysamotnýsúdnydvoruvádza,žeohľadnesplatnosti
splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny
dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať
dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým dôsledkom a prepojením tohto
záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré

termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov. Zmluva o
revolvingovom úvere obsahuje určenie „termínu konečnej splatnosti“ viacerými spôsobmi, a to - určením
podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom
vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednejsplátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Poukazujeme
tiež na to, že záver spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti odporuje
tiež smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že Článok 23 smernice 2008/48

sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2
tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti úveru, pretože

nie je v zmysle uvedené spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho záväzku
v zmysle zmluvy. Závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena právnej
úpravy v zákone č. 129/2010 Z.z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10. 2017. Zákonom,
ktorý sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. a ďalšie právne predpisy (medzi nimi aj zákon č.
129/2010 Z.z.) bolo schválené o. i. aj to, že (bod 32) „V § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová „a
termín konečnejsplatnosti spotrebiteľského úveru“. Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zákona

č. 129/2010 Z.z. so smernicou 2008/48/ES. Z toho je zrejmé, že požiadavka na uvádzanie „termínu
konečnej splatnosti“ je požiadavkou nad rámec smernice (čo je v zmysle rozsudku SD EÚ C-42/15, bod
58 : Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice.) a s jej uvádzaním či neuvádzaním ani nie je

možné spájať následok v podobe bezúročnosti úveru. V súvislosti s uvádzaním „konečnej splatnosti
úveru“ tvrdíme, že žalobcove tvrdenie sú nesprávne, a to z nasledovných dôvodov : (i) v zmysle výkladu
Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle
ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú
náležitosť zmluvy, (ii) údaj o konečnej splatnosti všetky uzavretá zmluva obsahuje, (iii) súdna prax

ohľadne uvádzania konečnej splatnosti nie je jednotná a je preto neprípustné, aby nejednoznačný a
sporný výklad zákona bol na ťarchu sporovej strany a (iv) zmena zákona č. 129/210 Z.z., ktorá je
účinná od 01.05. 2018 a ktorá bola prijatá z dôvodu odstránenia nepresností implementácie smernice
potvrdzuje fakt, že s „konečnou splatnosťou“ nie je možné spájať žiadny následok. Ak by tento údaj a
jeho uvádzanie malo byť súčasťou ochrany spotrebiteľa, potom jeho vypustenie z ustanovení zákona

je vlastne popretím takéhoto cieľa. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že
Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak,
že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do
zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny
dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má

vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil,
že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice,
táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť,
ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súdny dvor
EÚ svojím výkladom teda vymedzil dve podstatné skutočnosti, a to že s inou náležitosťou, akou je

náležitosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o bezúročnosti,
pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť. Druhou skutočnosťou
je, že bezúročnosť úveru je možné spájať len s náležitosťou, ktorá spochybňuje možnosť posúdiť
rozsah záväzku spotrebiteľa (čo termín konečnej splatnosti nie je, pretože ten žiadny rozsah nedefinuje.
Rozsah záväzku vymedzuje počet a výška splátky, celková čiastka na splatenie a RPMN). Náležitosť

„konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona
č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Stalo sa
tak novelou č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnený tým, že ide o zohľadnenie
záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s./Klára Bíróová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a upravuje

okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ak by „konečná splatnosť“ mala
byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena zákona,
a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Ak uvádzanie konečnej splatnosti
úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je
potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu

termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok
v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve
ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť
posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017, ktorésa týkalo práve výkladu ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. v kontexte unijného práva, konštatoval
(bod 24 odôvodnenia) Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje
od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom

právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim
potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola
ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v
sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia
skúmať, či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne.

Tento nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť
výslovné znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na
tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva
usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú
účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Podľa rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01) body 115 a 116: „Požiadavka výkladu

vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva vyplýva zo systému Zmluvy, ktorá tým umožňuje
vnútroštátnemu súdu, aby v rámci svojich právomocí zabezpečil plnú účinnosť práva Spoločenstva pri
rozhodovaní o spore (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Mau, C-160/01, Zb. s. I-4791, bod
34). Táto zásada výkladu vnútroštátneho práva v súlade s právom Spoločenstva formulovaná v práve
Spoločenstva sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie smernice,

neobmedzuje sa však iba na výklad týchto ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy
vnútroštátne právo ako celok, a posúdil, do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k
výsledku, ktorý odporuje smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok Carbonari a i., už citovaný, body 49
a 50).“ Súdny dvor EÚ ( § 110 Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino C-105/03) vymedzil
hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem . Ňou určil, kedy nepriamy

účinok neprichádza do úvahy. Je však dôležité povedať, že contra legem nie je totožné s contra verba
legis. Výklad „contra verba legis“ je prístup, kedy v rámci možných výkladových metód sa hľadá a
prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona, a slová
zákona „ustupujú“ do úzadia. Napokon, tento výkladový postup je vlastný aj vnútroštátnemu právu
a samotný Ústavný súd SR ho pozná a pripúšťa. Výklad „contra legem“ predstavuje popretie účelu

zákona. Náležitosť „konečná splatnosť“ nepozná ani únijné právo a od 01.05. 2018 ani vnútroštátne
právo. Tento náležitosti tak nie je možné priradiť žiadny účel, ktorý by malo plniť, pretože ak by daný
údaj nejaký účel plnil, potom by nebol vypustený zo zákona bez náhrady. Absencia účelu pri uvádzaní
„konečnej splatnosti“ tak znamená aj to, že pri úvere do 30.04. 2018 neuvedenie tohto údaju by pri
formalistickom výklade zákona znamenalo bezúročnosť úveru, a od 01.05. 2018 pri rovnakom úvere

a pri jeho neuvedení by to neznamenalo nič. Je preukázané (aj obsahom rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15) že spôsob výkladu vnútroštátneho práva a implementácia smernice 2008/48/ES
nebola správna a teda zo samotného neprávneho stavu, resp. stavu, ktorý odporuje stavu, aký mal byť
implementáciou smerníc EÚ dosiahnutý, nie je možné vyvodzovať záver o protiprávnosti. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky na úver,

istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v
zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Pokiaľ ide o členenie jednotlivých splátok, výklad
podávaný žalobcom neobstojí a je založený na formalistickom prístupe pri výklade právnej normy.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 : Nie je potrebné,

aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná
skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno
od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny,

úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie
len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením
odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť
už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom. Ústavný súd Slovenskej republiky
v náleze III. ÚS 341/07 uviedol : „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej

aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o
metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom
jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálnezdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“ Existujú 4 základné výkladné metódy : jazyková,
logická, systematická, teleologická. Výklad právnej normy nemôžu byť založený len na jednom spôsobe
výkladu, a už vôbec nie iba na jazykovom. Najvyšší súd SR v uznesení 6MCdo 22/2010 „Na tomto mieste

považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva
taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení.
Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom
pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostane slúži celý rad ďalších postupov,
ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba

doslovnýmznenímzákonnýchustanovení,alemôže(avniektorýchprípadochmusí),aktovyžadujeúčel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v
ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu
boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k
výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu.“
Jazykový doslovný výklad právnej normy podávaný žalobcom odporuje v prvom rade systematickému

výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia
či pri zohľadnení iných zákonných ustanovení (prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s
výkladom § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. je prvým ustanovením, ktoré treba zohľadniť
§ 9 ods. 5. Podľa jeho znenia spotrebiteľ má právo požadovať tzv. amortizačnú tabuľku obsahujúcu
rozpis splátok, a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky, potom nevidíme

žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku podľa § 9 ods. 5 zákona. Veď dané
údaje by už mal priamo v zmluve. To len potvrdzuje skutočnosť o tom, že záver založený na jazykovom
výklade popiera význam § 9 ods. 5. Účelom právnej úpravy uvádzania splátky v spotrebiteľskej úverovej
zmluve je to, aby bol spotrebiteľ informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva
má obsahovať rozpis splátky na časť istina, úrok a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať

termín splatnosti či počet splátok, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú
tabuľku by teda nemala žiadny význam (§ 9 ods. 5 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvných vzťahov
medzi stranami sporu), keďže takáto amortizačná tabuľka by už bola súčasťou zmluvy. To znamená,
že zákonodarca by zbytočne konštruoval právo spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku, ak by tá
už musela byť uvedená v zmluve (pri výklade§ 9 ods. 2 písm. k), aký zaujal súd prvej inštancie). Pri

zachovaní princípu racionality zákonodarcu je preto na mieste tvrdiť, že zákonodarca neuvažoval nad
tým, aby právo na amortizačnú tabuľku konštruoval duplicitne. Pri zavedení § 9 ods. 5 zjavne bolo
sledované právo spotrebiteľa podľa článku 10 odstavec 2 písmeno i) smernice. Z uvedeného vyplýva,
že pri už konflikte dvoch výkladových metód treba vychádzať z takého prístupu, ktorý umožňuje obidve
metódy rešpektovať. Z pohľadu jazykového výkladu je to potom taký prístup, ktorý žiadne členenie

splátky nepožaduje. Uvádzanie náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. platí pre
všetky úvery bez ohľadu na to, či je splácanie anuitné (t.j. pomer časti určenej na istinu a časti na
úroky sa v každej splátke mení, výška splátky ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania)
alebo lineárne (pomer časti určenej na istinu a časti na úroky sa v každej splátke nemení, výška splátky
ako celku zostáva zachovaná po celú dobu splácania). Je však sotva predstaviteľné ako užitočné a v

záujme spotrebiteľa by bolo, aby sa v zmluve pri úvere s tzv. anuitnou splátkou uvádzalo x počet splátok
s rozdelením na časť istina a úrok, ak toto rozdelenie bude pre každú splátku iné. Čiže prakticky pri
úvere s maximálne povolenou dobou splácania 8 rokov (96 splátok) by išlo o 192 číselných údajov,
ktorých výpovedná hodnota pre spotrebiteľa by bola nulová. Alebo pri úvere, pri ktorom spotrebiteľ
spláca v splátkach len úrok a istinu uhrádza napríklad ku konkrétnemu dátumu. Takýto úver predpokladá

výslovne § 9 ods. 2 písm. n) zákona č. 129/2010 Z.z. Je pomerne obtiažne zistiť, aký význam by malo
uvádzanie rozpisu splátky pri takomto type úveru, ak je zo zmluvy jasné, že splátkou sa spláca len úrok
(istina sa neamortizuje) a aká je výška splátky. Napriek tomu by pri jazykovom výklade právnej normy
muselo byť uvádzané, že istina v splátke je 0,- Eur. Poukazujeme týmto na nesprávnosť jazykového
výkladu, ktorý bol v napádanom rozsudku uvádzaný ako jediný. Uplatnenie jazykového výkladu právnej

normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa
potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 a aj rozhodnutie
javia ako zbytočné či bezvýznamné. Na strane druhej, rozhodnutia iných súdov SR súd používa v
tejto veci bez opory v zákone na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Tzv. rozčleňovanie splátky je teda
výklad založený na nesprávnom výklade zákona. Znenie zákona č. 129/2010 Z.z. síce je nepresným

prevzatím smernice 2008/48/ES, to však súd nezbavuje povinnosti pri výklade vnútroštátnej normy
prihliadať na základe nepriameho účinku na také ustanovenia únijného práva, ktoré sú do príslušnej
vnútroštátnej normy prevzaté. Výsledok sledovaný smernicou je povinný pri rozhodovaní zabezpečiť aj
súd členského štátu. Údaj o RPMN sa počíta podľa zákonného matematického vzorca tvoriaceho prílohuk zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, do ktorého je okrem iných údajov premietnutý aj
údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Podľa ust. § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. ročnou percentuálnou
mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné

percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Z ustanovenia písmena g) vyplýva, že
do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítajú náklady, ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich
podmienku pre získanie úveru. Aj uzatvorenie prihlášky je voliteľné. Ak by teda žalovaný dokument
vôbec nepodpísal, tento by nikdy nevznikol. Pokiaľ by odplata za poistenie bola zahrnutá do celkových
nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so zákonom. Smernica Rady 2008/48/ES z 29.04.2008

o zmluvách o spotrebiteľských úveroch a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS vo svojej Kapitole
1. čl. 3 písm. g) hovorí: „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sú všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše
uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“ Z

uvedenéhojednoznačnevyplýva,žedoRPMNsazapočítavaodplatazaslužbyvýlučnevprípade,akboli
podmienkou získania úveru, čo v tomto prípade splnené nie je, nakoľko ide o dobrovoľné služby v zmysle
článku I., bod 2 Dohody o poskytnutí služby. Tvrdenie žalobcu ďalej neobstojí aj preto, lebo na jednej
strane označuje dohodu o poskytovaní služieb za neplatnú (čiže z neplatného úkonu náklady nevznikajú,
plnenia nemajú povahu nákladov) a na strane druhej pri počítaní RPMN vychádza z toho, že z dohody

vznikajú náklady, čo by predpokladalo jej platnosť. Žalovaný popiera tvrdenia žalobcu o neuvedení
presného údaja o výške úveru, pričom svoje tvrdenia zakladá na porovnávaní sumy úveru uvedenej v
zmluve a vyplatenej čiastke. V prvom rade žalobca pri svojich tvrdeniach úplne opomína skutočnosti,
ktoré sú spojené s vyplatením „nižšej“ sumy ako je suma uvedená v zmluve. Suma úveru vo výške
1.500,- Eur bola v prospech žalobcu poskytnutá tak, že časť z tejto sumy bola súčasťou vzájomného

vyporiadania (kompenzácie) pohľadávok a časť vyplatená v prospech účtu žalobcu. Poskytnutie úveru
predstavuje z právneho hľadiska splnenie záväzku veriteľa poskytnúť úver. Žiadna právna úprava
neurčuje, že pojem „poskytnutie úveru“ je rovnocenný či dokonca synonymom „vyplatenia úverových
peňažných prostriedkov“. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej
úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie nielen vyplatenie

prostriedkov úveru (v hotovosti, na účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku
- teda aj započítanie. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Obdo V 47/2001 (ZSP 8/2004)
Zmluvu o úvere charakterizuje záväzok veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky
v určitej výške a záväzok dlžníka poskytnú prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Naplnenie úverového
vzťahu nie je podmienené priamym plnením dlžníkovi v hotovosti alebo bezhotovostným plnením na

jeho účet v peňažnom ústave, ale poskytnutie peňažných prostriedkov môže mať aj formu plnenia
záväzkov dlžníka priamo jeho veriteľovi v hotovosti alebo na jeho účet v peňažnom ústave. Tak ako v
prípadeúčelovéhoúveru,kedyposkytovateľúveruposkytujepeňažnéprostriedkydlžníkovinaúčettretej
osoby (napríklad na financovanie predmetu kúpy, ku ktorej sa úver účelovo viaže a podobne), rovnako
aj v prípade uhradenia jedného úveru druhým (z právneho hľadiska najčastejšie ide o započítanie

pohľadávok) vždy pôjde o poskytnutie úveru. Poskytnutím úveru sa teda rozumie úkon, ktorým sa splní
záväzok poskytovateľa úveru uvoľniť peňažné prostriedky spôsobom a vo forme, ktorá je medzi stranami
dohodnutá. Žalobca vyššie uvedenou argumentáciou napáda závery, kedy sa berie výška úveru ako
výsledná suma poskytnutých finančných prostriedkov. To, že žalovanému bola na účet poukázaná nižšia
suma, ako je uvedené v zmluve, nie je spôsobené tým, že by mu bol poskytnutý nižší úver, ako bol

dohodnutýaakovyplývazuzavretejzmluvyorevolvingovomúvere,aleskutočnosťou,žezmluvnéstrany
sa dohodli na započítaní odplaty za možnosť odkladu splátok. Samotná Dohoda o poskytnutí služby
nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ Dohodu o
poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žaloby ani netvrdil a ani nepreukázal opak. Z bodu 8.,
ods. 8.6 Dohody o poskytnutí služby: „Veriteľ vyhlasuje, že uzavretie tejto dohody o poskytnutí služby nie

je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník vyhlasuje, že túto Dohodu o poskytnutí
služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a svojím podpisom vyjadruje súhlas so
všetkýmijejustanoveniami.“Uvedenéustanoveniejelenjednýmzfaktorov,ktorýkaždémuspotrebiteľovi
indikuje pri zachovaní jeho elementárnej zodpovednosti a obozretnosti oddelenosť dohody o poskytnutí
služby ako niečoho samostatného od samotnej zmluvy o revolvingovom úvere. Dohoda o poskytnutí

služby je osobitne podpisovaná. Dlžník podpísaním tlačiva Žiadosti/Zmluvy nepristupuje a neuzatvára
automaticky Dohodu o poskytnutí služby. To, že uzavretie Dohody o poskytnutí služby je samostatné,
napokon zdôrazňuje aj osobitné, individuálne rozlíšenie Dohody od ostatného obsahu Zmluvy o RÚ.
Na základe uvedeného žalobca tvrdí, že dohoda o poskytnutí služby je individuálnym dojednaním vzmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Oprávnenosť postupu žalovaného v prípade uzatvorenia
dohody o poskytnutí služby podporujeme napríklad aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
č. k. 43CoR/5/2016-14, ktorý ohľadne Dohody o poskytnutí služby (bod 45 odôvodnenia) uvádza: „...

odvolací súd po zhodnotení skutočnosti zistených zo Zmluvy o revolvingovom úvere konštatuje, že v
bode 8 Zmluvy o poskytnutí služby je dohodnutá odplata za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti
odkladu splátok úveru vo výške 168,17 Eur, pričom v bode 8.6 Veriteľ vyhlásil, že uzavretie tejto dohody
o poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere, a dlžník vyhlásil, že túto
dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, porozumel jej obsahu a vyjadruje súhlas

so všetkými jej ustanoveniami. Keďže ide o odplatu za dohodnutú službu, nebol dôvod, aby táto bola tiež
zahrnutá do ročnej priemernej miery nákladov (RPMN) úveru. Postup žalovaného, ktorý si dohodnutú
odmenu vo výške 168,17 Eur odrátal od poskytnutého úveru, vyplýva zo samotnej dohody v bode 8.1
Dohody o poskytnutí služby, žalobca teda s takýmto postupom súhlasil.“ Z tvrdení žalobcu nie je zrejmé
a ani zistiteľné, o aké nútenie by malo ísť a či je takéto konanie pripočítateľné žalovanému. Poskytnutie
odkladu splátok predpokladá iniciatívne konania dlžníka, preto iba na základe toho, že žalobca svoje

právo nevyužil, sa nemožno domáhať neprijateľnosti takéhoto dojednania. Žalobca uvádza, že bod 5.
a bod 6. zmluvy o revolvingovom úvere neobsahujú identické údaje, teda návrh zmluvy nie je totožný s
prijatím tohto návrhu, a preto má ísť v zmysle zákonného znenia o predloženie nového návrhu zo strany
veriteľa. Tvrdenia žalobcu odporujú ustanoveniam upravujúcim vznik úverovej zmluvy. Všeobecne platí,
že pre to, aby nejaká zmluva vznikla, musí mať obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom.

Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide o iné ako obligatórne
náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní (či už pre ich neplatnosť,
nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú platné. Ich nedodržanie ale
nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Aj podľa právnej teórie (napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník.
Komentár. EPOS. 2007, str. 119): „Všetky právnej úkony ku svojej platnosti vyžadujú podstatné zložky,

t.j. také, bez ktorých by nešlo právny úkon (essentialia negotii). Právny úkon okrem toho obsahuje/ môže
obsahovať aj pravidelné zložky (naturalia negotii), ktoré sa pravidelne vyskytujú pri každom právnom
úkone. V prípade právnych úkonoch sa z času na čas vyskytujú náhodné zložky (accidentalia negotii).
Pravidelné a náhodné zložky právneho úkonu sú nepodstatnými zložkami právneho úkonu. Ich absencia
nebráni tomu, aby išlo o platný právny úkon.“ Určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú

zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia: „Zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“ Pokiaľ ide o rozdiel
medzi bodom 5 a bodom 6 zmluvy v údaji o RPMN. Samotný údaj RPMN sa však dohodnúť objektívne
nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.), pričom táto skutočnosť vyplýva v prvom rade z právnej

úpravy a tiež aj zo súdnej praxe. Zákon č. 129/2010 Z.z. a ani iný právny predpis neurčujú, že údaj
o „RPMN“ bude dohodnutý. Ak súd prvej inštancie uviedol, že tento údaj medzi stranami dohodnutý
nebol, potom by v prvom rade mal zdôvodniť že tento údaj sa dá dohodnúť. Toto v napádanom rozsudku
chýba úplne. Podľa § 2 písmeno i) zákona č. 129/2010 Z.z. Na účely tohto zákona sa rozumie ročnou
percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,

vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Podľa § 9 ods.
2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto

ročnej percentuálnej miery nákladov. Ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe
údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov
jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k zákonu č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum
prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť
o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia

„vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj
spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že
nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by žalovaný neurčil údaj RPMN
schváleného úveru či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda by tento údaj neurčil
výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonomv čase uzavretia zmluvy, ale by uviedol hodnotu zhodnú

s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by porušil zákona č. 129/2010
Z.z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako údajne „navrhol“ žalobca
v oboch zmluvných vzťahoch. Pretože v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou
podľa zákona č. 129/2010 Z.z.. Krajský súd v Trenčíne v uznesení č. k. 5Co/839/2015, zo dňa29.06.2016 uviedol: „Za právne irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere medzi účastníkmi konania považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, skutočnosť,
že navrhovateľ pri prijatí návrhu odporcu na uzatvorenie zmluvy napísal do údajov o schválenom

úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaje o RPMN úveru a predpokladanej RPMN revolvingového úveru
líšiace sa od týchto údajov, ktoré uviedol odporca vo svojom návrhu na uzatvorenie zmluvy. Podľa
názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť neznamená, že navrhovateľ prijal návrh odporcu na
uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo,
že navrhovateľ odmietol návrh odporcu na uzatvorenie zmluvy, adresoval mu nový návrh, ktorý však

potom nebol odporcom prijatý a preto medzi účastníkmi nedošlo k uzatvoreniu zmluvy. Hodnota RPMN
úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť.
Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca
stanoveného v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Ak sa teda účastníci zmluvy o
spotrebiteľskom úvere dojednali na výške úveru, termíne jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti
splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa

zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie
návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či samotný
dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.“ Poukazujeme na odôvodnenie
rozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystricič.k.12Co/60/2017-74,zodňa31.05.2017,ktorý,posudzujúc
odôvodnenie súdu prvej inštancie obdobné ako výhrady formulované v tomto prípade žalobcom uvádza:

„V časti 6. označenej ako údaje o schválenom úvere žalovaný ako veriteľ žiadosť žalobkyne schválil s
rovnakými údajmi. Pre vznik zmluvy o úvere postačuje dohoda zmluvných strán o úvere, úroku a dobe
splatnosti; nevyžaduje sa údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, následkom neuvedenia ktorej
je, že úver bude považovaný za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Z ustanovenia § 2 písm. i/, § 9 ods. 2 písm. j/ a § 19 aj z prílohy č. 2 zákona č.

129/2010 Z.z. vyplýva, že údaj o RPMN sa nedá dohodnúť, lebo ide o vypočítaný ukazovateľ, ktorý sa
má vypočítať v čase uzavretia zmluvy o úvere, nie v čase podania žiadosti o úver. Ak sa tento údaj nedá
dohodnúť, nedá sa použiť ani § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“ Tvrdenie žalobcu o tom, že výsledná
RPMN nesmie byť nižšia ako ročná úroková sadzba, popierame, nakoľko údaj o RPMN sa počíta podľa
zákonného matematického vzorca tvoriaceho prílohu k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch, do ktorého je okrem iných údajov premietnutý aj údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Z porovnania
údajov RPMN a úroková sadzba vyplýva, že úroková sadzba je uvedená vo vyššej hodnote, ako je v
skutočnosti, keďže jej hodnota je nižšia. Táto skutočnosť však na uvedenie uvedeného údaja nemá
vplyv. Popierame aj tvrdenie žalobcu o výške odplaty, nakoľko táto je v súlade s právnou úpravou
zohľadňujúcou priemernú odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Žalobca namiesto právnej

úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy nedôvodne porovnáva štatistické údaje iného poskytovateľa
úverov (za diametrálne odlišných podmienok schválenia, bonity, zabezpečenia atď.), navyše za stavu,
kedy zákonodarca výšku odplaty reguloval explicitne. Žalobca navyše absolútne nerešpektuje rozdielnu
právnuúpravuvobdobíuzatvoreniazmluvy.Výškaodplatyzaúverposkytnutýnazákladespotrebiteľskej
zmluvy s poradovými číslami bola upravená v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti. Finančným trhom sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu, jeho nástrojov a

transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pri tom ide o nepriame
sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov.“ resp. „je hmotne
motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí.“(Sidak, M., Ďuračinská, M.
a kol. Finančné právo. 1 vydanie. Bratislava. C. H. Beck. 2012) Zákonodarca v čase uzavretia zmluvy
reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom, nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú

sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov -
bankovýchanebankovýchsubjektoch-sícemôžebyťúrokovásadzba(jejvýška)výrazneodlišná,avšak
napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi
poplatkami za vyhotovenia výpisov a pod. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne
regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov - uvedené teda nenachádza oporu v

oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. V zákone bolo teda výslovne určené,
že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia
záväzku,objemposkytnutýchprostriedkovalehotasplatnosti.Žalobcatotovôbecnerešpektuje,rovnako
ako fakt, kedy aplikáciu ním označeného ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenia podľa§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne -banka
si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie platieb a pod., čiže
úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel

dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Obvyklá výška odplaty bola 45,94 %, a táto nebola podstatne
prevýšená. Podstatné prevýšenie je podľa súdnej praxe ustálené na viac ako 25 -27 %. Uvedené
podporuje napríklad aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14Co/1016/2014, zo dňa
30.03.2016, v ktorého odôvodnení sa uvádza, cit.: „Administratívny strop odplaty pri spotrebiteľských
úveroch bol zrušený spolu so zrušením zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý bol nahradený Zákonom

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 09.03.2010, ktorý nadobudol účinnosť od 11.07.2010
a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka účinnosť od 01.07.2010. Súčasťou navrhovanej právnej
úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.
Navrhované znenie § 53 ods. 6 sledovalo štandardizovanie a zjednotenie režimu posudzovania odplaty
pri všetkých druhoch a formách požičiavania peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Zákon č. 129/2010

Z. z. upustil režim administratívneho stropu odplaty. Dôvodom pre nové znenie ustanovenia § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného od 01.07.2010 bolo to, že má ísť o spresnenie ukazovateľa,
z ktorého sa vychádza pri posudzovaní primeranosti odplaty za spotrebiteľský úver. Údajovú bázu,
pokiaľ ide o výšku odplaty, lehoty splatnosti, spôsoby zabezpečenia a objemy poskytnutých úverov na
finančnom trhu, poskytujú hlásenia uverejňované štvrťročne ministerstvom financií na základe hlásení

subjektov poskytujúcich spotrebiteľské úvery. Z novelizovaného ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že referenčné kritérium, podľa ktorého sa má posudzovať primeranosť, sa preniesla
zo sektoru bánk na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné
prostriedky spotrebiteľom ...“ Žalovaný úvodom poukazuje na skutočnosť, že o nárokoch v zmysle
Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Asociáciou Slovenských arbitrážnych súdov zo dňa 30.01. 2017,
sp.zn. 122/06/16. rozhodcovského súdu, pričom žalobcom uvádzané tvrdenia mohli byť uplatnené v
danom konaní. Svoju povinnosť vyplývajúcu z právoplatného rozhodnutia si žalobca nesplnil a teda na
jeho úkor ani nemohlo dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia. Spomenutý rozhodcovský rozsudok
nebol napadnutý žalobou o jeho zrušenie podľa zákona č. 335/2014 Z.z. v zákonom určenej lehote,

ktorá má povahu prekluzívnej lehoty. Nie je prípustné, aby zákonná úprava určená na preskúmanie
rozhodcovského rozsudku bola obchádzaná podaním žaloby o zaplatenie, kedy dlžník (pôvodne
žalovaný v rozhodcovskom konaní) podá žalobu (o plnenie, o určenie) a aby sa na rozhodcovské
rozhodnutie neprihliadalo. Ak by tomu tak malo byť, potom zákonná úprava dôvodov pre podanie žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, prekluzívna povaha lehoty na podanie žaloby, zákonná úprava

postupu pre prípad, ak dôjde k zrušeniu rozhodcovského rozsudku (porov. §§ 45 - 47 zákona č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) nemá žiadny význam. Pritom stanovenie dôvodov pre
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ex offo oprávnení súdu vo vzťahu k ochrane
spotrebiteľa a aj objektívne najdlhšej lehoty v právnom poriadku, po uplynutí ktorej môže rozhodnutie
nadobudnúť právoplatnosť (v porovnaní s rozsudkom súdu ide o 6 násobne dlhšiu lehotu !) je potrebné

posudzovať z hľadiska, že márne uplynutie lehoty pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku znamená vznik prekážky rei iudicate. Rozhodcovský rozsudok je rovnocenným rozhodnutím
ako rozhodnutie všeobecného súdu, hoci podmienky jeho vydania, preskúmania a možnosti napadnutia
sú podstatne voľnejšie a širšie, ako v prípade rozhodnutia všeobecného súdu. Ak zákon priznáva
takémuto rozhodnutiu vlastnosť právoplatnosť a vykonateľnosť, potom je ich potrebné rešpektovať.

Podľa § 41 ods. 1, ods. 2 zákona č. 335/2014 Z.z. Doručený rozhodcovský rozsudok má za
podmienok podľa § 46 ods. 2 pre účastníkov spotrebiteľského rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Rozhodcovský rozsudok, ktorý má účinky právoplatného rozsudku
súdu podľa odseku 1, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa
osobitného predpisu. Žalobca má za to, že postup žalobcu a podanie žaloby za situácie, kedy je tu

právoplatnérozhodnutie,ktoréjeprežalobcuzáväzné,jeobchádzanímprávnejúpravyžalobyozrušenie
rozhodcovského rozsudku. Dané rozhodnutie je pre žalobcu záväzným (§ 41 ods. 1 zákona č. 335/2014
Z.z.) a teda je ho povinný rešpektovať ako dôsledok jeho právoplatnosti. Podaná žaloba tak nespĺňa
zákonný predpoklad, ktorý je uvedený v § 131 Civilného sporového poriadku, a to ochrana porušeného
alebo ohrozeného práva žalobcu.

10. Právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení zo dňa 04.03.2019 uviedol, že ak žalobca
poukazuje na to, že vzorec výpočtu RPMN, ktorý predložil žalovaný, je nesprávny, potom žalovaný
akcentuje tú skutočnosť, že zo strany žalobcu nedošlo k predloženiu žiadneho dôkazu, ktorý by maljeho tézy podporiť. Popierame tvrdenia žalobcu, že žalovaný v predchádzajúcom vyjadrení poukázal
na nesprávne uvedenú výšku úrokovej sadzby v Zmluve. Žalovaný na žiadnom mieste vyjadrenia
netvrdí, že v Zmluve by bola uvedená nesprávna výška úrokovej sadzby. Žalovaný namieta tvrdenia

žalobcu o povinnosti započítať odplatu za dohodu o poskytnutí služby do výpočtu RPMN. Uzatvorenie
dohody o poskytnutí služby nebolo podmienkou ani predpokladom pre získanie úveru. V prípade, ak by
žalobca nemal záujem o službu odkladu splátok nemusel so žalovaným uzatvoriť predmetnú dohodu.
Neuzavretie predmetnej dohody by nemalo žiadny vplyv na získanie predmetného úveru a žalobcovi
by bol tak, či tak poskytnutý úver. Vzhľadom na vyššie uvedené tvrdíme, že predmetná dohoda bola

dobrovoľná a nebola podmienkou na získanie úveru, tak sa ani odplata za poskytnutie služby odkladu
splátok nemohla zahrnúť do výpočtu RPMN pre úver. K odplate podľa Dohody o poskytnutí služby v
spojení s povinnosťou zápočtu do výšky RPMN dávame do pozornosti aj rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici, č. k. 43CoSr/1/2018, zo dňa 27.03.2018: „Odvolací súd sa nestotožnil ani s právnym
názorom súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný mal do základu pre výpočet výšky RPMN započítať
žalobcom namietanú sumu 215,75 Eur ako plnenie v zmysle Dohody o poskytnutí služby upravenej

v bode 8.1 zmluvy o revolvingovom úvere ... Je potrebné uviesť, že žalobca pri podpisovaní Dohody
o poskytnutí služby ... musel presne vedieť, prečo túto dohodu a za akých podmienok podpisuje.
Nešlo pritom o žiadne povinnosti, ktoré by mu žalovaný nanucoval alebo podsúval, pretože sa mohol
rozhodnúť,žeoodkladsplátokzáujemnemá...ZobsahuDohodypodbodom8.zmluvyajejumiestnenia
na poslednej strane zmluvy o revolvingovom úvere nesporne vyplýva, že sa jednalo o samostatný

právny úkon, oddelený od predmetu Zmluvy, keďže poskytnutie revolvingového úveru na tejto Dohode
o odklade splátok žiadnym spôsobom nezáviselo.“ Odplata na finančnom trhu v čase uzatvorenia
zmluvy pripúšťala výšku RPMN, ako bola dojednaná v zmluve o revolvingovom úvere. Ak žalobca
operuje s tými skutočnosťami, že táto v sebe zahŕňa aj výšku odplát tých subjektov, ktoré poskytovali
„neprimerané až úžernícke úroky“, je (bolo) potom vecou zákonodarcu (nie veriteľa) sa s takouto

situáciou vysporiadať; uvedené však nič nemení na tom, že v predmetnom období samotný zákon takúto
výšku odplaty explicitne pripúšťal. Uvedené podporuje napríklad aj rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, č. k. 43CoSr/1/2018, zo dňa 27.03.2018, v ktorého odôvodnení sa uvádza, cit.: „Z ustanovenia
§ 53 ods. 6 OZ v znení ku dňu 20.02.2013 nesporne vyplynulo, že ak je predmetom spotrebiteľskej
zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle

požadovanú na finančnom, nie na bankovom trhu ... Výška celkovej odplaty bola teda regulovaná, a
to nielen pokiaľ ide o jej zložku, ktorou bola ročná úroková sadzba úveru, ale aj jej celková výška, na
ktorú mal vplyv aj spôsob a miera zabezpečenia záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota
splatnosti ... Dohodnutá odplata v zmluve o revolvingovom úvere priemernú odplatu na finančnom trhu
podstatným spôsobom neprevyšovala, keďže podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky tak,

ako to vyplýva aj z dôvodovej správy k novelizácii vyhlášky č. 87/1995 Z.z. účinnej od 15.08.2014,
bolo možné za podstatné prevýšenie odplaty považovať odklon od priemernej sadzby o 25-27 %.
Odplata v prejednávanej veci vyjadrená v bode 6 Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluvy
o revolvingovom úvere v nadväznosti na Oznámenie žalovaného o schválení revolvingového úveru
vo výške 70,01 % nie je oproti priemernej hodnote RPMN, platnej ku dňu podpísania zmluvy o

revolvingovom úvere, v rozsahu 47,29 % sadzbou, ktorá by podstatným spôsobom túto sadzbu
prevyšovala ... Priemernú RPMN určuje Ministerstvo financií SR na základe údajov získaných za celý
finančný trh, a nie na základe údajov z konkrétnej zmluvy o revolvingovom úvere, a od tejto nie je možné
sa odchýliť.“ Žalovaný popiera tvrdenie žalobcu, že v predmetnej veci nejde o prekážku rozhodnutej
veci vzhľadom, že v tomto konaní je predmetom nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V

rozhodcovskom konaní bol zaviazaný žalobca na peňažné plnenie a preto, ak bol žalobca raz v konaní
zaviazaný niečo zaplatiť na základe porušenia zmluvy nie je možné, aby v inom rozsudku bol naopak
zaviazaný žalovaný vrátiť plnenie, ktoré získal na základe právoplatného rozsudku. Žalovaný vzhľadom
na uvedené trváme na námietke res iudicata.

11. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

12. V zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.13. Ako vyplýva z § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho
úkonu,jeneplatnoulentátočasť,pokiaľzpovahyprávnehoúkonualebozjehoobsahualebozokolností,
za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

14. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

15. Ako vyplýva z § 107 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom

si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý
účastník mohol premlčanie namietať.

16.V§497Obchodnéhozákonníkasauvádza,žezmluvouoúveresazaväzujeveriteľ,ženapožiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté

peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17. Podľa § 1 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie

peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

18. Na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu
svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka

alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti (§ 2 písm. a) a b) zákona o
spotrebiteľských úveroch).

19. Podľa § 2 ods. 1 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch na účely zákona sa rozumejú
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov,

provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov
patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä
poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal
spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

20. V zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,

d) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
e) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa
okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
h) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo
ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,

podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky

predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek

počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
n) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie

platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
o) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
p) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,

q) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
r) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
s) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
t) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení
spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred

lehotou splatnosti podľa § 16,
u) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
w) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo
uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť

čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
x) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 23,
y) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;

platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok.

21. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) a b) zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,

b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

22. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia úverových zmlúv (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá

zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.

23. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

24. Ako vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka, za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

25. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

26. V zmysle § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. V zmysle § 3 ods. 3 a ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. (s odkazom na § 52
až 54 Občianskeho zákonníka). Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a

aby odstránil protiprávny stav. Osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie
od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je
spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

28. Podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.

29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.

30.Podľa§10cuvedenéhonariadeniaakzáväzkovývzťahvznikolpred1.februárom2013,výškaúrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013.

31. V zmysle § 3 naradenia v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, výška úrokov z omeškania je o 5

percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

32. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil

dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa ztoho,žepredovšetkýmspotrebiteľvdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi

vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

33. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za
neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich
použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských

zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať

sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na
základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý
používa v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto
prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatvárala
žalovaná ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah úverových

podmienok bol daný žalovanou bez možnosti žalobkyne privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné
predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd má za to,
že tým, že by na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka, došlo by k znevýhodneniu
postavenia žalobkyne ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

34. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej
únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok

(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

35. Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zákona
o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa

v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je
potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

36. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovanou ako

dodávateľom bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru
žalobkyni, ktorá sa ich zaviazala vrátiť za stanovených podmienok.

37. Súd mal v danom spore za preukázané, že Zmluva o revolvingovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX
č. XXXXXXXXXX je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Zo zmluvy je zrejmé, že žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca
bol spotrebiteľom, keďže zmluvu uzavrela ako fyzická osoba a pri jej uzatvorení nekonala v rámci
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sa
jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto
zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah takto

navrhnutých zmlúv. Uvedené sa týka aj prejednávanej veci, pretože revolvingové zmluvy, súčasťou
ktorých boli Dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj Rozhodcovská zmluva, boli vyplnené na vopred
pripravenom predtlačenom tlačive žalovaného a s pripraveným znením boli žalobcovi predložené na
podpis.

38. Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súduČR III. ÚS 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. ÚS 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci pri
spotrebiteľských právnych vzťahoch.

39. Pokiaľ sa týka Zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, tak žalovaný
poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500 eur s tým, že celková čiastka, ktorú musí žalobca zaplatiť
za tento úver, je uvedená sumou 3.375,54 eur, čo predstavuje viac ako 100% navýšenie. K týmto
zmluvám o revolvingovom úvere, sú pripojené aj zmluvné dojednania Zmluvy o revolvingovom úvere

spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., ktoré sú takisto vyhotovené takým drobným písmom, že sú
prakticky nečitateľné, nezrozumiteľné a pre spotrebiteľa, prakticky, nepoužiteľné, pretože na základe
týchto predformulovaných zmlúv a dohôd si žalobca, ako spotrebiteľ rozhodne, aj pri akomkoľvek dlhom
ich študovaní, ťažko tieto vôbec prečítal a vyrozumel, čo tvorí ich obsah a podstatu.

40. Žalobcovi bola na základe predmetnej zmluvy poskytnutá suma vo výške 1.284,25 eur, čo vyplýva z

listín, ktoré predložil žalobca súdu, pričom podľa predloženej platobnej histórie uhradil celkovo 1.706,90
eur. Keďže pri závere o tom, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov
a žalobca uhradil žalovanému vyššiu sumu, než na aký mu vznikol nárok, je žalovaný povinný vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 422,65 eur predstavujúceho rozdiel medzi poskytnutou
sumou vo výške 1.284,25 eur a uhradenou sumou 1.706,90 eur.

41. Žalobca si zároveň uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa nasledujúceho po
dni vykonania poslednej platby žalobcom žalovanému. Vzhľadom na priznaný nárok, súd zaviazal
žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 422,65 eur od 02.02.2016
(podania žaloby) do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

42. Podľa § 251 Civilného sporového poriadku, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a
účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

43. V zmysle § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne

aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

44. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
a túto priznal žalobkyni, ktorá mala vo veci plný úspech.

45. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia písomne na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody )
a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.