Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 28, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/26/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115232686
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7115232686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň

JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: C.. R. U., nar. XX.X.XXXX, bytom
X. M., F. X, zastúpený JUDr. Michalom Treščákom ml., advokátom, so sídlom v Košiciach, Thurzova 6,
proti žalovanej: Z. U., nar. XX.X.XXXX, bytom X. M., N. XX, zastúpená JUDr. Katarínou Habiňákovou,
advokátkou, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 5.985 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14. mája 2019 sp.zn. 39C/541/2015

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 14.5.2019 č.k. 39C/541/2015-197 vo
výroku I. o zamietnutí žaloby a vo výroku III. o priznaní žalovanej nároku na náhradu trov konania vo

výške 100 %.

O d m i e t a odvolanie proti výroku II. o vylúčení vzájomného návrhu žalobkyne na samostatné konanie.

Žalovaná má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 14.5.2019 č.k.
39C/541/2015-197 zamietol žalobu (výrok I.), vzájomný návrh žalobkyne zo dňa 7.12.2017, ktorým sa
domáha od žalobcu zaplatenia sumy 604,68 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 302,34

€ od 1.1.2016 do zaplatenia, s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 302, 24 € od 1.1.2017 do
zaplatenia, vylúčil na samostatné konanie (výrok II.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
vo výške 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady za to, že neužíva spoločnú vec v
rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu za obdobie od 1.12.2015 do 18.11.2016 tvrdiac, že jeho
spoluvlastnícky podiel užívala žalovaná.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že v žalovanom období boli strany sporu podielovými
spoluvlastníkmi bytu č. 17 na 3. poschodí vo vchode č. 12 obytného domu N. XX/XX X. M. so súpisným
číslom 1108, zapísaného na LV č. XXXXX, kat. Ú. F. U., D. M. C., obec M. - F. U., pričom byt užívala
výlučne žalovaná. Žalobca dňa 3.9.2015 uzavrel nájomnú zmluvu, predmetom ktorej mala byť jedna
izba v hore uvedenom byte, dňa 3.9.2015 sa z jeho poverenia brat E. U.E. spolu s nájomcom v
zmysle uvedenej nájomnej zmluvy dostavili do vyššie uvedeného bytu, do ktorého však žalobkyňa

odmietla nájomcu pustiť a následne žalobca listom zo dňa 21.9.2015 vyzval žalobkyňu na vydanie
obohatenia vo výške polovice obvyklého nájomného, t.j. mesačne 63 € za celú dobu bezdôvodného
užívania bytu. Uzavrel, že žalovaná nebránila žalobcovi osobne užívať časť bytu (1 izbu aj ostatné
príslušenstvo) a návrh na spoločné užívanie bytu podľa podielov mu dala aj v konaní o zrušenie avyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Žalobca však túto ponuku odmietol s odôvodnením, že si to
nevie predstaviť. Žalobca sa rozhodol využiť svoje právo spôsobom prenajímania jemu prislúchajúcej
časti bytu, a to bez dohody so žalovanou. Medzi stranami sporu nikdy nedošlo k dohode o užívaní bytu.

Vykonaným dokazovaním zároveň súd vzal za preukázané, že žalovaná užívala v byte iba jednu izbu,
kuchyňu a príslušenstvo, pričom druhú izbu, ktorú pôvodne užívala jej svokra, po jej smrti neužívala,
ponechala ju zariadenú pôvodným nábytkom a vecami, ktoré tiež tvorili dedičstvo po nej a následne po
jej nebohom manželovi.

4. Právne posudzoval vec podľa ustanovení §§ 137 ods. 1, § 139 ods. 1,2 a § 101 Obč. zákonníka.
Konštatoval, že žalobou uplatnený nárok vyplýva z ust. § 137 ods. 1 OZ a jeho nevyhnutným
predpokladom je užívanie spoločnej veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho
podielu, pričom neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť
dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Zameral
preto dokazovanie na zistenie, či žalovaná užívala byt nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a

po zistení, že žalovaná nikdy nebránila žalobcovi užívať byt a užívala len na ňu pripadajúci podiel bytu,
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5.Vzájomnýnávrhžalovanejsúdvzmysleust.§ 147ods.4CSPvylúčilnasamostatnékonanie,nakoľko
po zamietnutí žaloby nie sú splnené podmienky na spojenie veci.

6. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalovanej
priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.

7. Proti tomuto rozsudku, a to výslovne voči všetkým jeho výrokom, podal v zákonnej lehote odvolanie

žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať mu trovy odvolacieho konania.
Nesúhlasil so záverom súdu o neunesení dôkazného bremena ohľadne skutočnosti užívania bytu
žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, ani so záverom súdu, že žalovaná mu nebránila v
užívaníbytu.Argumentovaltým,žežalovanánepreukázaladoručenielistovzodňa3.10.2013,17.3.2014

a 17.2.2014 žalobcovi ani jeho vtedajšiemu právnemu zástupcovi. Spornosť doručenia týchto listín
vyplýva aj z tej skutočnosti, že svedok L.. U. uviedol, že tieto listiny vypracoval, avšak doručovať ich
mala žalovaná, pričom žalovaná zase uviedla, že tieto listy zasielal L.. U.. Svedkyňa L.. Y. Z., P.., ktorej
tieto listy boli adresované, vo svojej výpovedi uviedla, že nemá vedomosť o existencii takýchto listov
a taktiež poprela, že by vypracovala dohodu o užívaní nehnuteľností a že by túto zaslala žalovanej.

Pokiaľ súd nepovažoval fotodokumentáciu zo znaleckých posudkov za dôkaz o užívaní bytu žalovanou
nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, žalobca argumentoval tým, že nemal prístup do bytu a
žalovaná mu neumožnila zaznamenať si stav bytu fotograficky potom, čo nachvíľu vpustila do bytu jeho
brata, a preto nemá možnosť preukázať súdu, že žalovaná užíva celý byt a dostal sa do dôkaznej núdze.
Podľa jeho názoru, ak žalovaná neužívala celý byt, mala zneprístupniť neužívanú časť bytu, aby tak

bola vylúčená pochybnosť o rozsahu jeho užívania. Poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá
vychádza z toho, že nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby preukázal neexistenciu určitej právnej
skutočnosti. Požiadavka súdu, aby preukázal, že listy od žalovanej mu neboli v poštovej schránke
uložené, ako aj to, že žalovaná neužívala predmetný byt nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu, je
z povahy veci nesplniteľná. Výpoveď svedkyne M. M. je podľa jeho názoru na preukázanie uvedenej

skutočnosti nepostačujúce, nakoľko táto svedkyňa je zaujatá. Súd na základe vykonaných dôkazov teda
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, žalovaná neumožnila žalobcovi prístup do bytu a tým ho
obmedzila vo výkone jeho vlastníckeho práva, a to aj uzavretím nájomnej zmluvy s treťou osobou na
užívanie časti predmetného bytu, zodpovedajúcej podielu žalobcu a z toho dôvodu má žalobca nárok
na náhradu za neužívanie spoločnej veci.

8. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu
trov odvolacieho konania. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi nebránila v užívaní
bytu a že žalobca ani nemal záujem na užívaní časti bytu, ale chcel tento byt poskytnúť do nájmu
inej osobe, s čím nesúhlasila. Žalobca nevyvinul žiadnu iniciatívu v tom, aby došlo k určeniu spôsobu

užívania nehnuteľnosti buď dohodou, alebo súdnym rozhodnutím. Žalobcovi išlo len o finančnú náhradu.
K predloženej fotodokumentácii uviedla, že nie je z tejto zrejmé, či sú na nej osobné veci žalovanej alebo
veci, ktoré patria iným osobám. V dvojizbovom byte žili spolu s nebohým manželom a svokrou, ktorá
užívala jednu izbu. Táto bola zariadená jej nábytkom a jej vecami, s ktorými až doposiaľ nenakladala,preto boli v takom stave, v akom boli aj predmetom fotodokumentácie. So všetkými vecami, ktoré
patrili nebohému manželovi a jeho matke, nenakladala svojvoľne, pretože tvorili dedičstvo a žalobca
bol jedným z dedičov a mohol sa domáhať ktorejkoľvek z vecí. Nesúhlasila s tým, aby žalobca prenajal

spoluvlastnícky podiel v byte inej osobe a mala záujem bezodkladne tieto skutočnosti oznámiť právnej
zástupkyni žalobcu L.. Y. Z., a preto L.. U. jej pomohol s prípravou vyjadrenia, ktoré zaslala L.. Z.Š.. Jej
právny zástupca L.. U. sa aj v rámci konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
pokúšalouzavretiedohodyoužívanínehnuteľnosti,zaktorýmúčelomajoslovovalL..Z..Žalovanásama
osobne žalobcovi oznámila pri jeho návšteve v byte, že je ochotná mu umožniť byt užívať a odovzdať

mu kľúče, avšak žalobca toto svoje právo nevyužil. Uvedené skutočnosti potvrdil L.. U., ale aj svedkyňa
M. M., ktorá potvrdila, že žalovaná užíva len jednu izbu. Druhú izbu nikdy neužívala práve kvôli tomu,
že tam bývala jej svokra.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť.

10. Rozsudok je vo výroku I. o zamietnutí žaloby a vo výroku III. o priznaní žalovanej nároku na náhradu

trov konania vo výške 100% vecne správny, preto ho odvolací súd v týchto výrokoch podľa ust. § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29. septembra 2020 o 9.30
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku boli zverejnené dňa 22.9.2020 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. §
219 ods. 1, 3 CSP.

12. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

13. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP (do 30.6.2016
s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

14. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

15. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel ksprávnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodilajsprávnyprávnyzáveranebolozistenéžiadneporušenieprocesnýchprávaniinávadakonania,
ktorábymohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,pretoodvolacísúdrozsudokvovýrokoch

I. a III. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

18. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

19. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že žalobcovi neprináleží náhrada za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu z dôvodu nepreukázania, že žalovaná v
žalovanom období užívala vec nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.

20. Svoje úvahy, ako súd dospel k tomuto záveru, v odôvodnení rozsudku podrobne uviedol s poukazom
na skutkové zistenia a konkrétne dôkazy, z ktorých tieto skutkové zistenia vyplynuli a s poukazom na

príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec právne posudzoval.

21. Súd prvej inštancie správne posudzoval žalobou uplatnený nárok podľa § 137 ods. 1
OZ, podľa ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Správne interpretoval toto ustanovenie

vychádzajúc z názoru, že ak spoluvlastník neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho
spoluvlastníckemu podielu, obohatenie druhého spoluvlastníka spočíva v užívaní väčšieho rozsahu
predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu. Vychádzal aj zo
správneho skutkového záveru, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, že žalovaná užíva byt v rozsahu
zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu podielu, keď užíva iba jednu z dvoch izieb dvojizbového bytu s

kuchyňou a príslušenstvom.

22. Užívanie iba časti bytu žalovanou potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi M. M. a jej výpoveď nie
je v rozpore s ostatnými vykonanými dôkazmi, svedčiacimi o tom, že žalovaná potom, čo sa žalobca
stal spoluvlastníkom predmetného bytu, nebránila mu v užívaní tohto bytu a sama mu navrhla užívanie

jednej izby, čo však žalobca odmietol a rozhodol sa realizovať svoje spoluvlastnícke právo bez dohody
so žalovanou prenajímaním časti bytu.

23. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho
podielu vyplýva z ust. § 137 ods. 1 OZ. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci

druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom
nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú
vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej
miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody

spoluvlastníkov alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka alebo či ide o faktický stav. Je zrejmé,
že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej neužívanie
by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť
veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni
druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu,

a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec
neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou
osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť
užívanej časti, ale rozhodujúca môže byť úžitková hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota,
vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci rozdielna (viď. uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 27.10.2010 sp.zn. 6Cdo/184/2010).

24. Vyššie uvedenými závermi sa dôsledne riadil aj súd prvej inštancie pri rozhodovaní daného sporu a
po zistení, že žalovaná užíva iba časť spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom jej spoluvlastníckemu
podielu a po zistení, že žalovaná umožnila žalobcovi osobne užívať časť bytu v rozsahu pripadajúcom

na jeho spoluvlastnícky podiel, dospel k správnemu záveru, že žalovanej nevznikla povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu ako spoluvlastníkovi neužívajúcemu vec v rozsahu jeho podielov.25. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že síce v byte bývala v žalovanom období
výlučne žalovaná, avšak nebolo preukázané žalobcovo tvrdenie, že mu dlhodobo bráni užívať jeho
podiel.

26. Žalobca sám odôvodňoval žalobu tým, že žalovaná mu bráni užívať jeho podiel na veci tým, že
zabránila vstupu nájomcu do bytu na základe nájomnej zmluvy k jednej izbe, ktorú dňa 03.09.2015 s
týmto nájomcom uzavrel .

27. Ako však vyplynulo z vykonaného dokazovania, strany sporu neuzavreli dohodu o užívaní veci a
nedohodli sa na hospodárení so spoločnou vecou tak, že ju môže žalobca (alebo žalovaná) prenajímať,
a preto súd správne uzavrel, že pokiaľ žalovaná neumožnila užívanie bytu nájomcovi na základe
nájomnej zmluvy uzavretej žalobcom bez jej súhlasu, nemožno toto jej konanie považovať za bránenie
žalobcovi vo výkone jeho spoluvlastníckeho práva, nakoľko na takom hospodárení so spoločnou vecou
sa nedohodli.

28. Žalobca sám vo svojej výpovedi pred súdom (č.l. 144 spisu) potvrdil, že žalovaná mu umožnila byt
užívať tak, že mu navrhla spoločné užívanie bytu. Žalobca však tento spôsob užívania považoval za
neprijateľný a výslovne uviedol, že nikdy nemal úmysel ísť bývať do tohto bytu, lebo by to nedokázal.
Žalobcov skutočný nezáujem byt užívať vyplynul aj z tej skutočnosti, že žil a pracoval mimo Košíc

(Žilina, Ostrava), z ktorého dôvodu aj splnomocnil na všetky úkony súvisiace s týmto bytom svojho brata.
Žalobca sa teda sám rozhodol, že byt nebude osobne užívať, hoci žalovaná mu v tom nebránila a jeho
podiel v byte ani neužívala.

29. Aj z výpovede svedka E. U. vyplynulo, že s bratom (žalobcom) byt dlhodobo neužívali (v čase,

keď ešte obaja boli spoluvlastníkmi bytu), preto sa rozhodli byt prenajať. Žalobca teda nemal nikdy
úmysel byt užívať a svoje právo vyplývajúce zo spoluvlastníckeho podielu mienil realizovať bez dohody
so žalovanou tak, že uzavrel nájomnú zmluvu k časti bytu.

30. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaná mu neumožnila užívať byt, v protiklade s týmto jeho tvrdením

je potom uzavretie nájomnej zmluvy, ktorá sa výslovne viaže k jednej izbe v predmetnom byte, čomu
zodpovedá ponuka žalovanej žalobcovi na osobné užívanie tejto časti bytu. V nájomnej zmluve sa
výslovne hovorí o prenechaní nájomcovi do užívania prenajímateľovi (žalobcovi) zverenej izby v byte č.
7 na 3. poschodí obytného domu na ulici N. XX X. M..

31. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca nedôvodne v odvolaní namieta, že z listov predložených
žalovanou zo dňa 03.10.2013, 17.02.2014 a 17.03.2014 nie je preukázané, vzhľadom na nepreukázanie
ich doručenia žalobcovi alebo jeho právnej zástupkyni, že žalovaná mu umožnila byt užívať.

32. Súd prvej inštancie hodnotil tieto dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými

vykonanými dôkazmi a aj tieto listy, najmä v spojení s výpoveďou žalovanej a svedka L.. U. preukazujú
tvrdenie žalovanej, že žalobcovi nebránila v užívaní jeho podielu a že mu ponúkla užívanie v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu a v nadväznosti na to odovzdanie kľúčov.

33. Sám žalobca vo svojej výpovedi potvrdil, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva mu žalovaná navrhla spoločné užívanie bytu a túto skutočnosť potvrdil aj svedok U..

34. Nenáležitá je preto odvolacia námietka, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

35. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, ktorá sa vzťahuje na záver súdu o neunesení dôkazného
bremena ohľadne skutočnosti, že žalovaná užívala byt nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu,
odvolací súd uvádza, že podmienkou priznania náhrady za neužívanie veci je užívanie veci druhým
spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Preukazovanie tohto predpokladu nie
je preukazovaním negatívnej skutočnosti a rovnako v konaní nebolo od žalobcu požadované, aby

preukázal, že listy od žalovanej mu neboli uložené. V konaní nebolo sporné, že v predmetnom byte
bývalažalovanáaužzosamotnejtejtoskutočnostižalobcavyvodzoval,žebytužívavcelomrozsahu.Na
preukázanie tvrdenia o rozsahu užívania bytu odkazoval iba na fotodokumentáciu, ktorá bola súčasťou
znaleckého posudku a súd správne vyhodnotil, že uvedený dôkaz nepreukazuje rozsah užívania bytu.Pokiaľ žalovaná tvrdila, že neužíva byt v celom rozsahu, toto svoje tvrdenie preukázala predovšetkým
výpoveďou svedkyne M. M., a tým poprela procesné tvrdenie žalobcu, resp. vyvrátila procesné tvrdenie
žalobcu o užívaní aj jeho spoluvlastníckeho podielu. Nenáležité je aj tvrdenie žalobcu, že nemal prístup

do bytu a žalovaná mu znemožnila zaznamenať stav bytu, keďže žalobca sa ani nedomáhal vstupu
do bytu, neprevzal si na základe ponuky žalovanej kľúče od tohto bytu a nikdy neprejavil záujem zistiť
rozsah užívania tohto bytu žalovanou. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, brat žalobcu E. U. sa
domáhal vstupu do bytu spolu s potenciálnym nájomcom za účelom jeho užívania týmto nájomcom, nie
však z iných dôvodov a vzhľadom na neexistenciu dohody o takomto spôsobe užívania, bolo konanie

žalovanej, pokiaľ neumožnila vstup nájomcu do bytu, lege artis.

36. Nenáležitá je aj odvolacia námietka o zaujatosti svedkyne M. M., ktorú žalobca ani bližšie
nezdôvodnil, neuviedol dôvody, pre ktoré by mala byť táto svedkyňa zaujatá a pre ktoré by jej výpoveď
malabyťnevierohodná,pričomvýpoveďtejtosvedkyneniejevrozporesostatnýmivkonanívykonanými
dôkazmi a vzhľadom na stav užívania bytu do smrti otca žalobcu a manžela žalovanej a starej matky

žalobcu a svokry žalovanej, kedy jedna izba slúžila výhradne pre bývanie tejto starej matky, nemal súd
dôvod spochybňovať tvrdenia žalovanej, že tento užívací stav zachovala aj po smrti manžela a svokry, t.
j. že naďalej užívala iba jednu izbu, kuchyňu a príslušenstvo a druhú izbu mal možnosť užívať žalobca.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozsudok súdu vo výroku I. o zamietnutí žaloby vecne

správny, vecne správne súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania výrokom III., preto odvolací
súd rozsudok vo výrokoch I. a III. ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. O odmietnutí odvolania proti výroku II. o vylúčenie vzájomného návrhu žalobkyne na samostatné
konanie rozhodol odvolací súd podľa ust. § 386 písm. c) CSP, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

39. Rozhodnutie o vylúčení vzájomného návrhu žalobkyne na samostatné konanie má povahu
uznesenia, proti ktorému v zmysle ust. § 357 v spojení s ust. § 355 ods. 2 CSP odvolanie nie je
prípustné, z ktorého dôvodu odvolací súd nemal inú možnosť, než odvolanie proti tomuto výroku

rozsudku odmietnuť.

40.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania

úspešnej žalovanej, preto odvolací súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu proti žalobcovi. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).