Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/78/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112206941
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1112206941.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu

JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Poistná udalosť s. r. o.,
Sabinovská 11, 821 03 Bratislava, IČO: 45 474 231, zastúpený splnomocneným zástupcom: F.. D.. J. V.,
Q. XX, XXX XX B., proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, 815 74
Bratislava, IČO: 00 151 700, o zaplatenie 770,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I, č.k. 30Cb/55/2012-207 zo dňa 20.09.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 30Cb/55/2012-207 zo dňa 20.
septembra 2018 v napadnutej časti II. a III. výroku potvrdzuje.

Žalovaný nemá proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 57,27 eur spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 14.09.2011 do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. výrokom súd vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. III.
výrokom priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,2 %.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 06.03.2012 domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 770,27 eur s príslušenstvom dôvodiac, že na

základe na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.12.2010 prevzal pohľadávku pani B. K.
(ďalejaj„poškodený“)vočižalovanémuvcelkovejvýške770,27eur.Uviedol,žepoškodenýsivdôsledku
poistnej udalosti č. XXXXXXXXXX, ku ktorej prišlo dňa 10.11.2010 na jeho osobnom motorovom vozidle
H. C., EČV: Q., uplatňoval u žalovaného nárok na náhradu škody spočívajúcej v účelnom prenájme
náhradného motorového vozidla po nevyhnutnú dobu trvania opravy poškodeného motorového vozidla,
a to za 29 dní v celkovej výške 1.160,00 eur a náhradu škody za administratívne služby vo výške 149,00
eur, teda spolu vo výške 1.309,00 eur. Žalovaný z nároku poškodenému vyplatil len sumu 582,73 eur.

Žalobca považoval daný výpočet sumy poistného plnenia za nesprávny, preto si v tejto veci nechal
vypracovať expertíznu správu č. 2011-2, ktorá určila výšku skutočnej škody vo výške 1.134,00 eur.
Vzhľadom na výsledok expertíznej správy mal za to, že žalovaný neoprávnene krátil poistné plnenie
o sumu 551,27 eur. Ďalej uviedol, že žalovaný mu neoprávnene neuhradil náklady za administratívne
služby vo výške 149,00 eur a mal za to, že má nárok aj na náhradu nákladov za vypracovanie expertíznej
správy vo výške 70,00 eur.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že pri vyčísľovaní rozsahu náhrady škody postupoval v súlade s

Občianskym zákonníkom a zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pri výpočte rozsahu náhrady
škody vychádzal z doloženej faktúry č. XXXXXX, z ktorej je zrejmá fakturovaná suma za prenájommotorového vozidla vo výške 1.160 eur. V zmysle § 3 ods. 1 vyhlášky č. 18/1965 Zb. bola žalovaným
priznaná doba prenájmu 16 dní, a to odo dňa otvorenia zákazky v servise 29.11.2010 do vystavenia
faktúry č. XXXXXXXXX dňa 14.12.2010, kedy bola ukončená oprava poškodeného motorového vozidla.

V zmysle § 442 a § 443 Občianskeho zákonníka žalovaný odpočítal z fakturovanej sumy čiastku 51,30
eur, o ktorú by klesla technická hodnota motorového vozidla, keby bolo predmetné vozidlo počas doby
opravy používané. Taktiež boli odpočítané ušetrené prevádzkové náklady v sume 5,97 eur. Žalovaný
nahradil žalobcovi škodu vo výške 582,73 eur. Náklady za administratívne služby a za vypracovanie
expertíznej správy neuznal, nakoľko tieto si neobjednal, a preto mu nevznikla povinnosť ich hradiť.

Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 03.08.2015 pripustil zmenu žaloby v súlade s návrhom žalobcu,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 770,27 eur spolu s 9,5 % ročným úrokom z
omeškania od 16.03.2011 do zaplatenia.
Rozsudkom č.k. 30Cb/55/2012-163 dňa 31.03.2016 súd žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal, a to z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. Na základe odvolania žalobcu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie uznesením č.k.

4Cob/15/2017-186 zo dňa 24.05.2018 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, pričom s prihliadnutím
na § 217 ods. 1 CSP vyslovil právny názor, podľa ktorého je žalobca v zmysle platnej zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 28.02.2013 aktívne vecne legitimovaný v predmetnom konaní napriek tomu, že v
čase podania žaloby nebol nositeľom hmotného práva, od ktorého odvodzoval svoje postavenie.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 427 ods. 1, 2, §

431, § 442 ods. 1, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 2 písm. g), § 4 ods. 2
písm. b), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o PZP“), § 387 ods. 1, 2, § 390, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), §
255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Súd konštatoval, že vecná legitimácia žalobcu bola založená zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorou
poškodený postúpil na žalobcu svoju pohľadávku a pasívna vecná legitimácia žalovaného bola daná
podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP. Podľa názoru súdu vznikol poškodenému nárok na náhradu nákladov
vynaložených na prenájom náhradného motorového vozidla v rozsahu 16 dní tak, ako to tvrdil žalovaný.
Poukázal na to, že skutočnú škodu spočívajúcu v nákladoch na prenájom náhradného vozidla je

zodpovedný subjekt povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne
na nájom náhradnej veci. Uviedol, že dôkazné bremeno toho, že je potrebné priznať nárok na náhradu
nákladov vynaložených na prenájom náhradného motorového vozidla aj v období po realizovanej oprave
vozidla,bolonažalobcovi,ktorýneposkytolsúdužiadnerelevantnéskutkovétvrdeniavtomsmere,žeby
po zrealizovaní servisu vozidla toto nemohol vyzdvihnúť a užívať a teda, že ďalší prenájom náhradného

motorového vozidla bol potrebný a nevyhnutný ďalších 13 dní. Ďalej uviedol, že za účelné a nevyhnutné
náklady na prenájom náhradného vozidla nie je možné považovať náklady, ktoré vznikli potom, čo
bolo poškodené motorové vozidlo opravené, pretože už nejde o náklady, ktoré vznikli v príčinnej
súvislosti s poškodením vozidla, pojmovo už nejde totiž o vozidlo náhradné, teda vozidlo prenajaté
dočasne po dobu, keď z dôvodov poškodenia, nie je možné užívať vlastné vozidlo. Konštatoval, že

žalobca nikdy netvrdil, že autoservis Fleet Servis, s.r.o. po zavŕšení opravy poškodeného motorového
vozidla, nevydal toto vozidlo poškodenému, resp. podmieňoval jeho vydanie poškodenej zaplatením
za opravu, resp. krycím listom poisťovne. V prípade takýchto podmienok by, podľa súdu, išlo buď o
individuálne dojednania autoservisu a poškodeného, ktoré však žiadnym spôsobom škodca nemôže
ovplyvniť a nemôže za obsah takýchto dohôd potom zodpovedať a niesť náklady s nimi spojené alebo,

ak by základom pre zadržanie opraveného motorového vozidla poškodeného autoservisom neboli
predchádzajúce dojednania autoservisu a poškodeného ako objednávateľa opravy vozidla, išlo by zo
strany autoservisu o protiprávne konanie. Súd však považoval za nedôvodné zníženie žalovaným
poskytnutej náhrady nákladov na prenajatie náhradného motorového vozidla za obdobie 16 dní o
sumu vo výške 51,30 eur, ktorá predstavovala pokles technickej hodnoty vozidla a o sumu 5,97 eur

predstavujúcej ušetrené prevádzkové náklady na poškodené motorové vozidlo, preto žalobcovi priznal
uplatnený nárok vo výške 57,27 eur aj s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 14.09.2011 do
zaplatenia. Nárok žalobcu na úroky z omeškania od 28.02.2011 považoval za premlčaný a nárok na
náhradu nákladov na administratívne služby vo výške 149 eur za nedôvodný, nakoľko medzi žalobcom
tvrdenou škodou a škodovou udalosťou nebola preukázaná príčinná súvislosť. V časti istiny vo výške

70 eur, týkajúcej sa nákladov na vypracovanie expertíznej správy, súd žalobu zamietol z dôvodu, že
náklady na odmenu znalca tvoria v zmysle § 251 CSP trovy konania, ktoré vznikli v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva a žalobca ich uplatňuje a súd o nich rozhoduje ako o súčasti
nároku na náhradu trov konania podľa § 255 CSP. Keďže žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 7,4 %a žalovaný v rozsahu 92,6 %, súd pomerne úspešnejšiemu žalovanému priznal náhradu trov konania
v rozsahu 85,2 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v časti II. a III. výroku v
rozsahu uplatnených 13 dní nájmu náhradného vozidla vo výške 40 eur denne za obdobie od 14.12.2010
do 27.12.2010 v celkovej sume 520 eur. Svoje podanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods.

1 písm. h) CSP.
K odôvodneniu napadnutého rozsudku, podľa ktorého žalobca neposkytol súdu žiadne relevantné
tvrdenia o tom, že opravené vozidlo si nemohol z autoservise po vystavení faktúry za opravu vyzdvihnúť
uviedol, že autoservis si uplatňoval zákonné zádržné právo, pre ktoré si poškodený nemohol svoje
opravené vozidlo z autoservisu prevziať a to až do doby doručenia tzv. krycieho listu poisťovne, resp.
do doby úhrady faktúry za opravu. Dodal, že takéto tvrdenia obsahoval napr. dokument týkajúci

sa návrhu na úpravu žaloby v roku 2015 a obdobné tvrdenia uvádzal zástupca žalobcu napr. aj na
pojednávaní dňa 20.09.2018. Ďalej uviedol, že jeho tvrdenia o tom, že autoservis si po vystavení faktúry
za opravu uplatňoval zádržné právo, resp. poškodená od 14.02.2010 do 27.12.2010 nemala dostatok
finančných prostriedkov na úhradu ceny opravy, a preto poisťovňu žiadala, aby jej v rámci všeobecnej
prevenčnej povinnosti urýchlene vystavila tzv. krycí list pre autoservis, neboli zo strany žalovaného

popreté, a preto sa v zmysle § 151 CSP považujú za nesporné. Poukázal na to, že zákon exaktne
neupravuje, že poškodený má nárok na náhradu nákladov na zapožičanie náhradného vozidla len do
momentu vystavenia faktúry za opravu a poškodený je, čo sa týka náhradného vozidla, obmedzený
výlučne hľadiskom nutnosti, účelnosti a príčinnej súvislosti. Uviedol, že nájom náhradného vozidla
ako taký, je podľa ustálenej judikatúry bez akýchkoľvek pochybností v priamej príčinnej súvislosti so

škodovou udalosťou, pričom judikatúra zároveň ustálila, že poškodený má právo na náhradu účelne
vynaložených nákladov na požičanie náhradného vozidla. Zdôraznil, že až momentom reálnej možnosti
poškodeného začať opäť používať vlastné vozidlo, stráca prenajaté vozidlo status vozidla náhradného
a náklady vynaložené po tomto momente prestávajú byť vynaložené účelne, pričom reálna oprava
vozidla končí až momentom, kedy je autoservis skutočne pripravený opravené vozidlo vydať. Dodal,

že pre účely posúdenia účelnosti nákladov na požičanie náhradného vozidla je rozhodujúci moment,
kedy je autoservis prvýkrát skutočne ochotný vydať opravené vozidlo. Ďalej uviedol, že poškodený,
ktorý finančnú záťaž spojenú s opravou poškodeného vozidla ako aj s nájmom náhradného vozidla
nie je schopný pokryť z vlastných voľných zdrojov, je z hľadiska financií existenčne odkázaný na
poskytnutú náhradu škody. Poukázal na to, že pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených

na požičanie náhradného vozidla je potrebné zohľadňovať aj existenciu a účel inštitútu povinného
zmluvného poistenia. Uviedol, že ním prezentované závery vyplývajú aj z nálezu Ústavného súdu ČR
sp. zn. I. ÚS 3831/17 zo dňa 24.07.2018. Mal za to, že náklady, ktoré poškodený vynakladá na nájom
náhradnéhovozidlasúvynakladanénutne,účelneavpriamejpríčinnejsúvislostisoškodovouudalosťou
aždočasu,keďsadodispozíciepoškodenéhodostanepoistnéplnenieslúžiacekodstráneniunásledkov

majetkovej ujmy vzniknutej pri dopravnej nehode, pričom pri oprave poškodeného vozidla obdobný a
plnohodnotný nástroj ako poistné plnenie je aj tzv. krycí list poisťovne za predpokladu, že autoservis
je ochotný ho akceptovať. Vyjadril názor, že z výkladu súdu nie je zrejmé, ako môže mať vystavenie
faktúry za opravu auta dopad na kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody,
kedy informácia servisu o požadovanej výške ceny za opravu, nie je nijakým spôsobom schopná

pretrhnúť priamu príčinnú súvislosť s dopravnou nehodou. Mal za to, že oznam o požadovanej výške
ceny opravy (faktúra za opravu) nie je spôsobilý viesť ani k zániku nutnosti a účelnosti vynaloženého
nákladu na nájom náhradného vozidla, pretože poškodený ešte nemá reálnu a skutočnú možnosť v
danom momente už používať svoje opravené vozidlo. Záver súdu považoval za odporujúci zneniu a
účelu zákonnej úpravy, pričom absencia ústavne konformného výkladu platnej a účinnej právnej normy

zo strany súdu zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Uviedol, že napriek teoretickej
prevádzkyschopnosti opraveného vozidla je nesporné, že poškodená sa k svojmu opravenému vozidlu,
v období od 14.02. do 27.12., reálne pre uplatnenie zákonného zádržného práva zo strany autoservisu
dostať nevedela, a teda nemala reálnu možnosť svoje opravené vozidlo používať, pričom náhradné
vozidlo aj po vystavení faktúry za opravu poškodený používal výlučne z dôvodu dopravnej nehody a

reálnejnemožnostipoužívaťvlastnéopravenévozidlo,apretoodôvodnenápotrebapoužitianáhradného
vozilapretrvávalaajpovystavenífaktúryzaopravuzaopravu,t.j.vobdobíod14.12.2010do27.12.2010.
Výkon zádržného práva autoopravcov pri pravidelných servisoch či opravách motorových vozidiel je
podľa neho bežnou notorietou a legitímnym zákonným právom autoservisu. Namietal, že nie je v súlades dobrými mravmi, ani v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou, či zmyslom a účelom zákona
o PZP, umožniť poisťovni, voči ktorej je v zmysle § 15 ods. 1 zákona o PZP uplatnený priamy nárok na
náhradu škody, aby sa na úkor poškodeného dokázala vlastnou nečinnosťou zbaviť svojej elementárnej

zákonnej povinnosti, ktorou je bezodkladná likvidácia poistnej udalosti a s tým spojené poskytnutie
písomného záznamu o výške poistného plnenia. Vo vzťahu k rýchlosti reparácie škody poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/85/2015 zo dňa 09.06.2016. Napadnutý rozsudok
označil za svojvoľný, kedy preň chýba opora v platnej a účinnej právnej norme. S ohľadom na uvedené
žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu

520 eur spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 14.09.2011 do zaplatenia, to všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a zároveň podľa pomeru úspechu vo veci zmenil aj výrok III. napadnutého
rozsudku o náhrade trov konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania,
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského
súdu v Bratislave. Odvolací súd nenariadil pojednávanie, nakoľko ustanovenie § 385 CSP je v zásade

fakultatívne, t.j. odvolací súd pojednávanie nariaďovať nemusí, nariaďuje ho iba v dvoch prípadoch,
ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo ak si to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Nakoľko v danom prípade nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie, ani si to nevyžadoval
dôležitý verejný záujem, odvolací súd pojednávanie v zmysle citovaného ustanovenia zákona nenariadil.
Odvolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že vychádzal zo skutkového stavu

zisteného súdom prvej inštancie, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené.

5. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, odvolací súd
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

6. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich
nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa

zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

7. Podľa § 427 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzické a právnické
osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ

lietadla.

8. Podľa § 442 ods. 1 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

9. Podľa § 442 ods. 3 OZ, škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to

možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.

10. Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o PZP“), poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil

poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody vzniknutej poškodením, zničením,
odcudzením alebo stratou veci.

11. Podľa § 15 ods. 1 zákona o PZP, náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je
oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok

preukázať.

12. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.13. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 1 CSP v zásade stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za

následok zrušenie daného rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný,
než napadnutým uznesením vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom
odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. Na doplnenie správnosti rozhodnutia
odvolací súd uvádza nasledovné:

14. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo
nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani

o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné
bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho, kto existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

15. Odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 3/2015

zo dňa 28.06.2016, podľa ktorého „Skutočnou škodou, spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie
náhradného vozidla, ktoré prevyšujú náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt
povinný nahradiť len v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie
(nájom) náhradnej veci... Otázka, či náklady na nájom náhradného vozidla boli nutné a účelné, závisí
vždy na posúdení konkrétnych okolností prípadu. Dôkazné bremeno o výnimočných okolnostiach

odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvyklá potrebná k
prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu.“

16. Predmetom odvolacieho konania bol žalobcom uplatnený nárok vo výške 520 eur, ako žalovaným
neuhradené náklady, predstavujúce odplatu za trinásť dni nájmu náhradného motorového vozidla vo

výške 40 eur denne po vystavení faktúry za opravu poškodeného vozidla v období odo dňa 14.12.2010
do 27.12.2010. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie mal odvolací súd
preukázané, že dňa 29.11.2010 bolo poškodené vozidlo odovzdané do autoservisu na opravu a zároveň
si poškodený požičal náhradné vozidlo. Poškodené motorové vozidlo opravil autoservis dňa 14.12.2010,
keď sám tento deň deklaroval vo faktúre č. XXXXXXXXX, ktorou vyúčtoval poškodenému cenu opravy

poškodeného motorového vozidla. Podľa tvrdení žalobcu v konaní poškodený zaplatil faktúru za opravu
poškodeného motorového vozidla dňa 27.12.2010 a v tento deň zároveň vrátil náhradné motorové
vozidlo. Rovnako, z požičovnej zmluvy vyplýva, že zapožičané náhradné vozidlo bolo prevzaté
poškodeným dňa 29.11.2010 a odovzdané spoločnosti Poistná udalosť s.r.o. dňa 27.12.2010. Odvolací
súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že výška náhrady škody nie je daná

zaplatenou čiastkou za prenájom vozidla v akejkoľvek výške, ale len čiastkou zodpovedajúcou účelným
a nevyhnutným nákladom, pričom dôkazné bremeno toho, že je potrebné priznať nárok na náhradu
nákladov vynaložených na prenájom náhradného motorového vozidla aj v období po realizovanej oprave
vozidla, viazne na žalobcovi. Aby žalobca uspel v spore, bol povinný tvrdiť a preukázať dôvody, pre ktoré
nemohol dotknuté motorové vozidlo vyzdvihnúť a užívať už pred 27.12.2010, a teda mal preukázať,

že ďalší prenájom náhradného motorového vozidla bol potrebný a nevyhnutný po celú dobu, t.j. aj po
vystavení faktúry za opravu poškodeného vozidla dňa 14.12.2010. Žalobca však v tomto smere dôkazné
bremeno neuniesol.

17. Odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval, že

žalobca neposkytol súdu žiadne relevantné skutkové tvrdenia v tom smere, že by po zrealizovaní servisu
vozidla toto nemohol vyzdvihnúť a užívať, a teda, že ďalší prenájom náhradného motorového vozidla
bol potrebný a nevyhnutný ďalších trinásť dní a taktiež nesprávne uviedol, že žalobca netvrdil, že daný
autoservis po zavŕšení opravy poškodeného motorového vozidla nevydal toto vozidlo poškodenému,
resp. podmieňoval jeho vydanie poškodenému zaplatením za opravu, resp. krycím listom poisťovne.

Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom zistil, že v konaní žalobca uvedené skutočnosti
tvrdil, a to napr. v návrhu na úpravu žaloby zo dňa 02.07.2015 a taktiež na pojednávaní dňa 20.09.2018.
Rovnako z faktúry č. XXXXXXXXX vystavenej autoservisom za opravu poškodeného vozidla vyplýva,
že zmluvné strany sa dohodli, že vlastnícke právo k tovaru prechádza na zákazníka až po úplnomzaplatení fakturovanej ceny. Uvedená nesprávnosť v odôvodnení rozhodnutia však nemala vplyv na
správnosť výrokov napadnutého rozsudku, nakoľko žalobca takto tvrdené skutočnosti nepreukázal.
Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že možnosť využiť náhradné vozidlo počas opravy vlastného

motorového vozidla má byť akousi formou kompenzácie za škodu spôsobenú na vozidle poškodeného
a tento inštitút má slúžiť aj k nahradeniu zaužívaného sociálneho komfortu poškodeného. V prípade
náhrady za zapožičanie motorového vozidla, ktorá sa uplatňuje ako priamy nárok poškodeného v
zmysle § 15 zákona o PZP sa striktne posudzuje v každom prípadne výlučne individuálne, ako tomu
bolo i v danom prípade. Nahrádzajú sa len náklady účelne vynaložené s odstránením negatívnych

následkov vzniknutých poistnou udalosťou. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že poškodený má nárok na
náhradné vozidlo len za podmienky, ak je jeho zapožičanie nevyhnutne potrebné a zároveň, že náklady
na takéto zapožičanie sú vynaložené nutne a účelné. Dôkazné bremeno o výnimočných okolnostiach
odôvodňujúcich v konkrétnom prípade priznanie náhrady v čiastke vyššej, než je obvyklá potrebná k
prenájmu porovnateľného vozidla, zaťažuje žalobcu. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, v danom
prípade dôkazné bremeno toho, že je potrebné priznať nárok na náhradu nákladov vynaložených na

prenájom náhradného motorového vozidla, aj v období po realizovanej oprave, viazlo preto na žalobcovi.
Žalobca však v konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o tom, že
zapožičanie náhradného vozidla bolo nevyhnutne potrebné a zároveň, že náklady na takéto zapožičanie
boli vynaložené nutne a účelne aj v období od 14.12.2010 do 27.12.2010. Žalobca síce uvádzal, že
poškodený nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie opravy dňa 14.12.2010 a peňažné

prostriedky sa mu podarilo zabezpečiť až s odstupom nejakého času, keď si ich požičal, a preto až
dňa 27.12.2010 uhradil cenu za opravu vozidla a odovzdal náhradné vozidlo, na preukázanie týchto
tvrdení však nepredložil žiaden dôkaz, a teda ho nepreukázal napriek tomu, že ohľadom tejto skutočnosti
niesol dôkazné bremeno. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v súdnom spise chýba
doklad o zaplatení ceny opravy vozidla poškodeným, taktiež žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal,

že poškodený nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie ceny za opravu poškodeného
vozidla v deň vystavenia faktúry za opravu vozidla (14.12.2010), prípadne, kedy konkrétne mal tieto
peňažné prostriedky zabezpečiť a prečo za opravené vozidlo zaplatil práve dňa 27.12.2010 a nie skôr.
Žalobca teda nepreukázal, že opravené vozidlo si nemohol prevziať už skôr, t.j. pred 27.12.2010 a
nepreukázal ani, že náhradné vozidlo počas celého sporného obdobia nevyhnutne potreboval (aj počas

vianočných sviatkov), preto nemožno dospieť k záveru, že náklady na prenájom náhradného vozidla
boli vynaložené nutne a účelne počas celej doby jeho prenájmu. Vzhľadom na uvedené odvolací súd,
v súlade s právnym názorom súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal,
že náklady na prenájom náhradného motorového vozidla boli odo dňa vystavenia faktúry za opravu
poškodeného vozidla do zaplatenia ceny opravy vozidla a jeho prevzatia a súčasne odovzdania

náhradného motorového vozidla, t.j. od 24.12.2010 do 27.12.2017, vynaložené nevyhnutne a účelne. Z
uvedeného potom vyplýva, že súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobca mal nárok len na úhradu
nákladov za prenájom náhradného vozidla za 16 dní.

18. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že zákon exaktne neupravuje, že poškodený

má nárok na náhradu nákladov na zapožičanie náhradného vozidla len do momentu vystavenia
faktúry za opravu, avšak je dôležité opätovne zdôrazniť, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe
dôkazné bremeno toho, že v období po realizovanej oprave poškodeného vozidla ide o účelne a
nevyhnutne vynaložené náklady na prenájom náhradného motorového vozidla viazne na žalobcovi.
Náhradnévozidlojenutnýmdôsledkomopravypoškodenéhovozidlaanahrádzajúsalennákladyúčelne

vynaložené s odstránením negatívnych následkov vzniknutých poistnou udalosťou. Nakoľko poškodený
mal náhradné motorové vozidlo prenajaté nielen počas doby opravy jeho poškodeného vozidla, ale aj
po skončení tejto opravy a vystavení faktúry za opravu dňa 14.12.2010, bolo na žalobcovi preukázať,
že náklady na prenájom náhradného motorového vozidla po vykonaní opravy poškodeného vozidla až
do odovzdania náhradného vozidla, t.j. v období 14.12.2010-27.12.2010 boli vynaložené nevyhnutne

a účelné, čo však žalobca nepreukázal. K námietke žalobcu, že až momentom reálnej možnosti
poškodeného, začať opäť používať vlastné vozidlo, stráca prenajaté vozidlo status vozidla náhradného
a náklady vynaložené po tomto momente prestávajú byť vynaložené účelne, odvolací súd uvádza,
že poškodený mal reálnu možnosť prevziať si vlastné opravené vozidlo už v deň vystavenia faktúry
opravcom dňa 14.12.2010 a týmto dňom mohol začať vlastné vozidlo používať. Právny predchodca

žalobcu(poškodený)saotom,žejehopoškodenévozidlojeopravené,dozvedeldňa14.12.2010,pričom
dostatočným spôsobom nepreukázal skutočnosti, ktoré mu bránili v tom, aby si opravenú vozidlo od
autoopravcu vyzdvihol a zároveň náhradné vozidlo v tento istý deň i vrátil. Pokiaľ tak neurobil, náklady
spojené s ďalším prenájom náhradného motorového vozidla, musí žalobca znášať sám. Vo vzťahu krozhodnutiu ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3831/17 zo dňa 24.07.2018, na ktoré sa žalobca odvolával,
odvolací súd uvádza, že právny názor uvedený v rozhodnutí súdov Českej republiky alebo iného štátu,
nemajú na posúdenie prejednávanej veci žiaden vplyv, pretože nie sú prameňom práva záväzným pre

rozhodovanie súdov Slovenskej republiky. Okrem toho, závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 1Cob/85/2015 zo dňa 09.06.2016 nie sú aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko v
uvedenom konaní išlo o odlišný skutkový stav, kde vozidlo bolo natoľko poškodené, že išlo o tzv. totálnu
škodu. Uvedené námietky žalobcu preto odvolací súd považoval za nedôvodné.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne
zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, kedy právne normy interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom napadnutý rozsudok nevykazuje žiadne znaky svojvôle. Žalobca v
súvislosti s odvolaním voči III. výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
nároku na náhradu trov konania uviedol len, že žiada, aby odvolací súd podľa pomeru úspechu vo veci
zmenil aj tento výrok. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd napadnutý rozsudok v III. výroku potvrdil

a zmena pomeru úspechu strán vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvej inštancie nenastala, odvolanie
voči závislému III. výroku je nedôvodné.

20. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

21. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k.
30Cb/55/2012-207 zo dňa 20.09.2018 potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.

1 CSP tak, že žalovaný nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne nevznikli.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).