Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/175/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118288973
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:6118288973.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a členiek senátu

JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobcu: P. F., narodený XX.XX.XXXX,
bytomF.4,Z.,právnezastúpený:JUDr.RomanHojers.r.o.advokátskakancelária,sosídlomŠustekova
51, Bratislava, IČO: 50 708 953, proti žalovanej: V. L., narodená XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, D. pri
Z., právne zastúpená: JUDr. Peter Koscelanský, advokát, so sídlom Fraňa Mojtu 24, Nitra, o zaplatenie
17.795,89 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. 16C/187/2018-168 zo
dňa 10.05.2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd
zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 18.316,75 eura a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej
voči žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 100 ods.
1, § 101, § 110 ods. 3, § 121 ods. 3, § 516 ods. 1,2, § § 517 ods. 1,2, § 521, § 558, § 570 ods. 1, § 657
ods. 1, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho dospel
k záveru, že v dôsledku námietky premlčania , ktorú žalovaná vzniesla nie je možné žalobe vyhovieť .

2. V odôvodnení rozhodnutia súd poukázal na obsah žaloby, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd
zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 18.316,75 eura. Dôvodil tým, že žalovanej dlhodobo požičiaval
bezúročné pôžičky a každou ďalšou dochádzalo k novácii dovtedy splatného záväzku. Uviedol, že k
poskytnutiu poslednej pôžičky došlo dňa 07.10.2011, ktorou žalovanej požičal sumu 32.700,- eur, a
to bezúročne do 31.07.2011. Žalovaná požičané peniaze do tohto termínu ani čiastočne nesplatila, v
dôsledku čoho odo dňa 01.08.2011 došlo k úročeniu požičanej sumy zákonným úrokom vo výške 9,5%

ročne. Potvrdil, že žalovaná neskôr po malých častiach splácala dlžnú sumu a pri každej čiastke došlo
k uznaniu dlhu žalovanou, preto nikdy neprišlo k premlčaniu nároku ani na zaplatenie istiny pohľadávky
ani k nej prislúchajúcemu úroku z omeškania. Poukázal tiež na to, že ku dňu podania žaloby žalovaná
nezaplatila dlžnú istinu v sume 300,- eur, ani úrok z omeškania z dlžnej sumy, ktorý vyčíslil vo výške
18.016,75 eura.

3. Súd prvej inštancie považoval za nesporne preukázané, že žalobca ku dňu 07.10.2011 žalovanej

požičal sumu celkom vo výške 32.700,- eur, ktorú sa žalovaná zaviazala vrátiť do 31.07.2011. Medzi
stranami sporu nebola sporná ani skutočnosť, že v dojednanom termíne k splateniu pôžičky nedošlo
a žalovaná túto sumu vracala žalobcovi v splátkach od 13.08.2013 do 27.03.2018, pričom dňom
27.03.2018 bola suma 32.700,- eur žalovanou v celom rozsahu uhradená. Predmetnou žalobou sižalobca uplatnil nárok na úroky z omeškania, ktoré si vyčíslil vo výške 9,5% ročne od 01.08.2011,
vyčíslené z jednotlivých dlžných súm až do zaplatenia. Uviedol, že žalovaná v konaní vzniesla námietku
premlčania a v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že sa do omeškania s platením úrokov z

omeškania nedostala s poukazom na § 521 OZ. Bránila sa tým, že medzi stranami došlo k dohode o
splácaní dlhu v splátkach, na základe čoho dospela k záveru, že veriteľovi nárok na úroky z omeškania
nevznikol. Žalobca uzatvorenie takejto dohody popieral. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil,
že dôkazné bremeno preukázania uzatvorenia dohody o splácaní dlhu v splátkach bolo na žalovanej,
pričom táto na preukázanie svojho tvrdenia nenavrhla žiadny dôkaz. Súd prvej inštancie sa stotožnil

s názorom žalobcu, že o neexistencii takejto dohody svedčí aj skutočnosť, že splátky boli platené
nepravidelne a v rôznej výške, a ak by akákoľvek dohoda o splátkach existovala, celkom určite by nebola
uzatvorená na nepravidelné intervaly a na nepravidelné výšky splátok. Vzhľadom na uvedené, obranu
žalovanej v tejto časti súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú.

4. Vovzťahukvznesenejnámietkepremlčaniasúdprvejinštancieprijalzáver,ženámietkapremlčaniaje

dôvodnou a nárok žalobcu je premlčaný. Zastal názor, že úroky z omeškania, ktoré sú predmetom tohto
konania,niesúsamostatnýmiprávami,ktorýmbyplynulasamostatnápremlčaciadoba.Naopakvzmysle
§ 121 ods. 3 OZ sú príslušenstvom pohľadávky a znášajú osud hlavnej pohľadávky, preto sa premlčujú
spolu s hlavnou pohľadávkou. V tejto súvislosti dodal, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením
dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň,

v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva
plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčalo ako celok. Prijal záver, že v danej veci tak
nevznikla povinnosť platiť úroky z omeškania samostatne, ale v súvislosti s istinou a premlčacia doba
začala plynúť splatnosťou istiny ako hlavného záväzku a jej uplynutím sa právo na úroky z omeškania
premlčí ako celok. Poukázal na to, že v rámci rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je možné stretnúť sa i s opačným názorom, no v danom prípade súd poukázal na rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. 1Cdo/157/2009) i na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu
SR vyslovené v rozhodnutí R 67 uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR č. 5/2014, že povinnosť platiť úroky z omeškania, vyplývajúca z vedľajšieho (akcesorického)
právneho vzťahu, nemôže trvať dlhšie, než trvá hlavný záväzok, pretože uplynutím premlčacej doby sa

právo premlčí ako celok. Preto, ak dôjde k premlčaniu hlavného právneho vzťahu, nemôže sa potom
takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať i na úroky z omeškania, ak povinný subjekt vzniesol
námietku premlčania vo vzťahu k úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie v tejto súvisloti poukázal
na to, že z obsahu spisu i z vyjadrení strán sporu je zrejmé, že splatnosť pôžičky bola dohodnutá ku
dňu 31.07.2011 a dňom nasledujúcim začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 31.07.2014.

Žalobca si žalobou uplatnil nárok na úroky z omeškania až dňa 09.06.2018, t.j. po uplynutí premlčacej
lehoty, preto súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo možné žalobcovi uplatnený nárok pre
dôvodne vznesenú námietku premlčania priznať.

5. V dôvodoch rozhodnutia ďalej uviedol, že sa nestotožnil s názorom žalobcu, že pri každej splatenej

čiastke došlo k uznaniu dlhu žalovanou, preto nikdy neprišlo k premlčaniu nároku ani na zaplatenie
istiny pohľadávky ani k nej prislúchajúcemu úroku z omeškania. Mal za to, že z predložených listinných
dôkazov (potvrdení o prevzatí splátok) nie je možné vyvodiť záver, že by každou predmetnou splátkou
žalovaná písomne svoj dlh uznala. Prehlásenie žalobcu, že prevzal od žalovanej splátku hoci podpísané
žalovanou, nepovažoval za uznanie dlhu a zároveň sa nestotožnil ani s tvrdením, že by týmto

úkonom dochádzalo k novácii záväzku. Konštatoval, že z predmetných potvrdení nevyplynuli podstatné
náležitosti uznania dlhu, a to označenie účastníkov a dlhu, príp. práva, ktoré má byť predmetom uznania,
vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie uznávaného dlhu čo do dôvodu vzniku a výšky. Potvrdenie
žalovanej, že zo sumy 33.000,- eur bude mesačne splácať po 200,- eur (čl. 15) rovnako nepovažoval
za uznanie dlhu. Uviedol, že na platné uznanie dlhu je potrebné, aby jednostranný právny úkon dlžníka

spĺňal predpoklady na vznik platného právneho úkonu. Uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné, aby
nevznikali pochybnosti o obsahu prejavu vôle. V tejto súvislosti zastal názor, že právny úkon, na ktorý
žalobca poukázal ako na uznanie dlhu nie je z tohto pohľadu dostatočne zrozumiteľným a určitým. Vzal
do úvahy, že je v ňom zmätočne vyjadrená výška dlhu, ktorú mala žalovaná uznať, nakoľko v technicky
písanom texte sa uvádza, že ide o splácanie pôžičky 32.700,- eur, pričom však už z ručne písaného textu

vyplývadlhvovýške33.000,-eur.Súdmalpreukázané,ževčasevyhotoveniadanéhotextudlhnemohol
predstavovať 33.000,- eur ani 32.700,- eur. Dodal, že predmetom uznania môže byť len existujúci a
platný záväzok. Ak dlžník uzná určitý záväzok zo zmluvy, hoci zo zmluvy preňho žiadny nevyplýva, alebo
by išlo o už zaniknutý záväzok potom by uznal neexistujúci záväzok. S takýmto uznaním nemožno spájaťžiadne právne následky uvedené v § 558 OZ. S ohľadom na uvedené dospel k záveru, že nie je správne
ani tvrdenie žalobcu, že žalovaná v rámci svojho písomného vyjadrenia v konaní písomne uznala svoj
dlh v celej výške. Uviedol, že toto jej vyjadrenie je možné považovať len za potvrdenie skutočnosti, že

si predmetnú sumu požičala, no nie že by týmto podaním uznala svoj dlh tak, ako to má na mysli ust. §
558 OZ, navyše dlh v čase vyjadrenia žalovanej už neexistoval, zanikol splnením.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa nestotožnil s rozhodnutím
súdu prvej inštancie ani s jeho odôvodnením. Opätovne zdôraznil, že k dohode o splátkach medzi
žalobcom a žalovanou nedošlo z dôvodu, že žalovaná mala dlžnú sumu zaplatiť jednorazovo a bola

to iba jej svojvôľa a dobrá vôľa žalobcu, že dlžnú sumu platila po častiach. Mal za to, že neexistenciu
dohody o splátkach preukazuje aj skutočnosť, že splátky boli platené nepravidelne a v rôznej výške.
Ak by existovala akákoľvek dohoda o splátkach, ktorá by zbavovala žalovanú platiť úroky z omeškania,
celkom určite by nebola uzatvorená na nepravidelné intervaly a nepravidelné výšky jednotlivých splátok.
Od začiatku požičanú sumu považoval za pôžičku, ktorá mu mala byť v stanovenej lehote vrátená
jednorazovo a nie formou nepravidelných splátok s rôznou výškou. Uviedol, že žalovaná pri každom

termíne, kedy mala vrátiť žalobcovi celý zvyšok dlžnej sumy vrátila iba časť z tejto sumy, skutočnosť
ktorá u žalobcu vyvolávala podozrenie, že sa žalovaná snaží dostať zostatok dlhu do premlčania. Preto
pri každom čiastočnom zaplatení dlžnej sumy trval na písomnom uznaní dlhu v aktuálnej výške, čo
preukázal dôkazmi priloženými k návrhu. Preto podľa názoru žalobcu nemohlo prísť k premlčaniu
jeho nároku, keď pri každom písomnom uznaní dlhu došlo k novácii záväzku, t.j. začala plynúť

nová štvorročná premlčacia lehota. Nesúhlasil s vyjadrením súdu, že k uznaniu dlhu žalovanou nikdy
nedošlo. V tejto súvislosti uviedol, že z celej podstaty veci je zrejmé, že v danom prípade išlo o
opakované uznania dlhu žalovanou. Mal za to, že súd by mal primerane zohľadniť okolnosti prípadu a
charakteristiky strán sporu. Nemožno v prípade dvoch fyzických osôb bez vysokoškolského vzdelania
uplatniť ochranu žalovanej strany, ako keby šlo o spotrebiteľský či iný nerovnovážny vzťah. Postup súdu

prvej inštancie považoval za neprimeraný, neadekvátne zvýhodňujúci jednu zo strán. Záverom žiadal,
aby súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vydal rozsudok, ktorým žalobe v
celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovanú k náhrade trov odvolacie konania. Alternatívne navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedla, že
žalobca vo svojom odvolaní neudáva žiadne nové skutočnosti, iba opätovne udáva, že jeho nárok nie
je premlčaný a on ako strana sporu je znevýhodnený. Zdôraznila, že žalobca si od nej vymáha úroky z

omeškania, ktoré sú premlčané, pričom ona riadne vzniesla námietku premlčania. Čestné prehlásenie
zo dňa 07.10.2011 nepovažovala za uznanie dlhu a jej podpisy pri jednotlivých splátkach, ktoré žalobcovi
splácala, nie sú opätovným uznaním dlhu a už vôbec nejde o nováciu pôvodného záväzku. Uviedla,
že ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok
uplynutia času nevzťahovať na vedľajší (akcesorický) záväzok. Žiadala zohľadniť, že zo samotného

konania žalobcu, ktorý platené splátky prijímal a z jej konania, ktorá tieto splátky uhrádzala vyplýva, že
došlo medzi nimi ku konkludentne prejavenej vôle o tom, že dlh bude splácať v splátkach a obaja s
takýmto spôsobom súhlasili a v splátkach došlo aj k splateniu celého dlhu. Pokiaľ by žalobca nesúhlasil
so splácaním dlhu v splátkach mohol celú sumu od nej vymáhať jednorazovo súdnou cestou, ešte v
čase keď tento dlh nebol premlčaný. Uviedla, že v žiadnom písomnom prejave alebo pri žiadnom jej

podpise pri splácaní jednotlivých splátok nebolo uvedené, že popri splácaní dlhu bude splácať aj úroky
z omeškania. Bránila sa tým, že do omeškania s platením úrokov z omeškania sa nedostala.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým

stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec a dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Súdprvejinštanciesprávnezistilskutkovýstavaznehovyvodilsprávny záver.Svojerozhodnutiesúd

prvej inštancie aj riadne odôvodnil, preto odvolací súd plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie
uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať
(§ 387 ods. 2 CSP).10. Ako je už vyššie uvedené žalobca sa žalobou, doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa
09.06.2018, postúpenou súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 13 v spojení s § 14 CSP, domáhal, aby
súd prvej inštancie žalovanú zaviazal k úhrade sumy 18.316,75 eura. Uviedol, že dňa 07.10.2011

žalovanej požičal sumu 32.700,- eur, a to bezúročne do 31.07.2011. Žalovaná požičané peniaze do
tohto termínu ani čiastočne nesplatila, a preto odo dňa 01.08.2011 došlo k úročeniu požičanej sumy
zákonným úrokom vo výške 9,5% ročne. Žalovaná neskôr splácala dlžnú sumu po malých častiach.
Žalobca každé čiastočné splatenie žalovanou považoval za uznanie dlhou a vychádzal z toho záveru,
že nikdy neprišlo k premlčaniu nároku ani na zaplatenie istiny pohľadávky ani k nej prislúchajúcemu

úroku z omeškania. Žalovaná vzniesla námietku premlčania. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým
rozsudkom tak, že žalobu žalobcu zamietol z dôvodu premlčania nároku žalobcu. Žalobca následne proti
tomuto rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie.

11. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne podané.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že námietka premlčania, ktorú

žalovaná vzniesla je dôvodnou a nárok žalobcu je premlčaný. Na zdôraznenie a doplnenie správnosti
dôvodov, ktoré súd prvej inštancie uviedol odvolací súd uvádza, že účelom inštitútu premlčania je
pôsobiť na subjekty súkromnoprávnych vzťahov, aby uplatnili svoje nároky v primeranom čase, a tým
zabrániť tomu, aby povinné osoby boli nútené splniť si svoje povinnosti i po časovo neprimeranej dobe.
Možnosť premlčania práva tak vedie subjekty k tomu, aby včas realizovali svoje práva, čo pozitívne

vplýva na právnu istotu vo vzájomných vzťahoch. Občiansky zákonník určuje všeobecné pravidlo, že
premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. V danom prípade žalovaná
bola povinná vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky žalobcovi ku dňu 31.07.2011 a dňom nasledujúcim
začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 31.07.2014. Žalobca si žalobou uplatnil
nárok na úroky z omeškania žalobou podanou na súd až dňa 09.06.2018, t.j. po uplynutí premlčacej

lehoty,pretosúdprvejinštanciesprávnerozhodol,ževzhľadomnavznesenúnámietkupremlčania,nieje
možné žalobcovi uplatnený nárok priznať. Na potvrdenie správnosti odvolací súd rovnako ako súd prvej
inštancie dodáva, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky. Premlčaním istiny sú premlčané
ajúrokyzomeškania.Záväzkovýprávnyvzťah,ktoréhopredmetomjepeňažnéplnenie,môžebyťhlavný
alebo vedľajší (akcesorický). O hlavný záväzkový vzťah ide vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo k

zaplateniu, resp. k získaniu určitej peňažnej čiastky. Vedľajším (akcesorickým) peňažným záväzkovým
vzťahom je mimo iného záväzok (povinnosť) dlžníka zo zmluvy alebo zo zákona zaplatiť veriteľovi
úrok ako určitú pomernú časť (spravidla určenú percentuálnou sadzbou) hlavného peňažného záväzku.
Úrokový právny vzťah môže vzniknúť iba vtedy, ak bol medzi účastníkmi založený hlavný peňažný
záväzkový právny vzťah. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov

omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi
okrem istiny tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu, s ktorým je v omeškaní. V dôsledku
omeškania dlžníka nevzniká medzi účastníkmi nový (ďalší) záväzkový právny vzťah. Ak teda vznikne
dlžníkovi povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania, dochádza k zmene v obsahu práv a povinností
dlžníka, inak povedané, k zmene v obsahu záväzkového právneho vzťahu spočívajúcej v tom, že vedľa

povinnosti splniť hlavný záväzok je dlžník povinný splniť tiež záväzok vedľajší (akcesorický). S názorom,
podľa ktorého úroky za každý deň omeškania sú samostatným právom, ktoré sa premlčuje samostatne,
teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká po celú dobu omeškania a premlčuje sa za každý
deň samostatne, nemožno súhlasiť. Podľa tohto názoru za každý ďalší deň omeškania vzniká veriteľovi
nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím sa vo svojich dôsledkoch (v rozpore so zákonom) popiera,

že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splatením dlhu
bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z
omeškania predstavovali vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah. Je pravdou, že v judikatúre
spočiatku prevládal názor, že práva na úroky z omeškania vznikajúce denne sa premlčujú za každý deň
samostatne, neskôr sa judikatúra však priklonila skôr k opačnému názoru.

12. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že v danom prípade pri každom čiastočnom zaplatení dlžnej
sumy žalovanou došlo k uznaniu dlhu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade k uznaniu dlhu žalovanou týmto spôsobom nedošlo. Uznanie dlhu predstavuje
zabezpečovací prostriedok, prostredníctvom ktorého dochádza k zabezpečeniu práv a povinností zo

záväzkov. Ide o jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi,
ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do dôvodu a výšky. Okrem všeobecných
náležitostí (§ 34 a nasl. OZ), potrebných na to, aby bol právny úkon uznania dlhu perfektný, Občiansky
zákonníkvprípadeuznaniadlhuvyžadujeajsplnenieďalších,osobitnýchnáležitostí,ktorýmisúpísomnáforma, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Pre platnosť uznania dlhu je potrebná
jeho písomná forma. Absencia písomnej formy má tak za následok to, že k uznaniu dlhu vôbec nepríde.
Odvolací súd zdôrazňuje, že na to aby bolo uznanie dlhu platné, nepostačuje len samotné uznanie

existencie dlhu, ale je potrebný prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. V opačnom prípade by
nešlo o platné uznanie dlhu. Uvedené vyplýva i z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Odvolací
súd podotýka, že samotný prísľub dlžníka, že svoj dlh zaplatí, nemusí byť striktne formalistický, t. j. stačí
ak z dlžníkovho písomného prejavu vyplýva vôľa splniť dlh. V praxi ide najčastejšie o určité dohody,
ktorými dochádza spravidla k zmene splatnosti pôvodného dlhu, prípadne jeho zabezpečenia (napr.

dohoda o postupnom splnení dlhu, resp. inak nazvaná dohoda a pod.). Ďalšou obligatórnou náležitosťou
uznania dlhu je jeho vymedzenie čo do dôvodu a výšky. Podobne ako pri prísľube dlh zaplatiť, uvedené
vymedzenie nemožno prísne formalizovať. Je však nevyhnutné, aby z úkonu dlžníka bolo možné dôvod
a výšku dlhu stanoviť určito a zrozumiteľne. Vymedzením dôvodu dlhu sa myslí určenie jeho právneho
titulu, z ktorého vznikol, t. j. primárneho záväzku. Čo sa týka výšky dlhu, pre jeho platné uznanie by
postačovalo určenie dlhu, čo do výšky, akýmkoľvek spôsobom, napríklad dlžník v uznaní dlhu vyjadrí,

že dlh uznáva „celý“ alebo že ho uznáva „len do istiny“, poprípade vyjadrí zlomkom, akú časť uvedeného
dlhu uznáva, napríklad uzná polovicu z celkovej dlžnej čiastky. Určenie výšky dlhu má podstatný dopad
najmä na konkrétne účinky uznania dlhu. Tento dopad sa prejavuje predovšetkým v otázke účinkov
premlčania dlžnej sumy, ktoré sa budú vzťahovať len na tú výšku dlhu, resp. na tú jeho časť, ktorej sa
uznanie týkalo. Vo zvyšku sa na dlh bude pozerať ako na neuznaný.

13. V danom prípade súd prvej inštancie správne zhodnotil, že prehlásenie žalobcu, že prevzal od
žalovanej splátku v tam uvedenej sume podpísané žalovanou nie je možné považovať za uznanie
dlhu. Rovnako za uznanie dlhu nie je možné považovať ani vyhlásenie žalovanej, že zo sumy 33.000,-
eur bude mesačne splácať po 200,- eur ( č.l. 15 spisu). Uznanie dlhu musí byť určité a zrozumiteľné,
aby nevznikli pochybnosti o obsahu prejavu vôle, ktorá podmienka v danom prípade nie je splnená. Z

obsahu spisu vyplýva, že žalobca súdu predložil listinu s označením Splácanie pôžičky 32.700,- eur
z roku 2011, v ktorej sa žalovaná zaväzuje, že zo sumy 33.000,- eur bude mesačne splácať po 200,-
eur. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na zmätočné vyjadrenie výšky dlhu, ktorú
mala žalovaná uznať, pretože pokiaľ by túto listinu súd posúdil ako uznanie dlhu je v nej uvedená
rôzna výška tohto dlhu a to 32.700 aura a 33.000 euro. Rovnako správne uviedol, že ku dňu podpisu

tejto listiny ( č.l. 15 spisu), t.j. ku dňu 03.04.2017 nemohol dlh predstavovať 33.000,- eur ani 32.700,-
eur, nakoľko žalovaná čiastočne uhradila svoj dlh ešte pred vyhotovením tejto listiny. Odvolací súd
podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4?M Cdo 1/2007, v zmysle ktorého
uznanie dlhu zákon vymedzuje ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým
dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných

pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná
forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Výška dlhu však musí byť
vyjadrená tak, aby bola objektívne určiteľná. V ďalšom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 79/2005 Najvyšší súd
SR uvádza, že uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom
dlžníka voči veriteľovi, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti ustanovená písomná forma. Prejav vôle

uznať dlh čo do dôvodu a výšky je určitý a zrozumiteľný, ak je výkladom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka objektívne pochopiteľný, t.j. ak nevzbudzuje pochybnosti o jeho obsahu. V danom prípade
však podmienka určiteľnosti dlhu čo do dôvodu a výšky splnená nebola. Ani záver žalobcu o novácii
záväzku žalovanej odvolací súd nepovažoval za správny, pretože v konaní nebolo preukázané, že
došlo medzi stranami sporu v zmysle ust. § 570 ods,. OZ k dohode , že doterajší záväzok sa nahrádza

novým záväzkom, a že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. V prípade, keď
sa nahrádza záväzok, ktorý bol zriadený v písomnej forme, zákon v § 570 odseku 2 ukladá účastníkom
povinnosť zriadiť nový záväzok takisto v písomnej forme. Zákon pripúšťa aj nahradenie premlčaného
záväzku, avšak pod podmienkou, že dohoda účastníkov musí byť písomná. Aj na platnosť dohody,
ktorou účastníci nahradili pôvodný záväzok novým záväzkom, sa vzťahujú ustanovenia § 34 a nasl. OZ

o právnych úkonoch. V tejto veci nebolo preukázané, že strany sporu takýto dvojstranný právny úkon
o nahradení doterajšieho záväzku novým záväzkom uzatvorili. Žalobcom predložené listiny, na ktoré
sa v tomto smere odvoláva nemožno z hľadiska prejavu vôle, ich určitosti a ani obsahu za takýto úkon
považovať. Rovnako ako súd prvej inštancie ani odvolací súd nepovažoval čestné prehlásenia žalobcu
o prevzatí jednotlivých súm od žalovanej ( č.l. 13-14 spisu) ani listinu zo dňa 03.04.2017 ( č.l. 15 spisu)

za uznanie dlhu. Odvolací súd sa nestotožnil ani s obranou žalobcu v tom, že strany sporu nie sú osoby s
právnickým či iným vysokoškolským vzdelaním, a preto nemožno bezpodmienečne trvať na doslovnom
výklade zákonných ustanovení. Občiansky zákonník pre platnosť právnych úkonov ustanovuje určité
podmienky, pričom z ust. § 588 OZ nad všetky pochybnosti vyplýva, že preto, aby nastali účinky uznaniadlhu musí sa dlžník písomne zaviazať, že svoj dlh zaplatí, pričom zároveň tento dlh uzná čo do dôvodu
aj výšky. Aj na takýto právny úkon sa vzťahujú ustanovenia štvrtej hlavy Občianskeho zákonníku o
právnychúkonoch(§34anasl.OZ) Súdprvejinštancieposúdilvyššieuvedenélistiny,oktorýchžalobca

tvrdil, že ide o uznanie dlhu žalovanou v súlade aj s týmito všeobecnými ustanoveniami vzťahujúcimi
sa na právne úkony a jeho závery odvolací súd považoval za správne. Pretože žalobca posúdenie iných
listinnýchdôkazovvpodanomodvolanínenamietal,odvolacísúdviazanýdôvodmiodvolaniasazaoberal
iba námietkami žalobcu uvedenými v písomne podanom odvolaní.
14. Odvolací súd o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol zmysle ustanovenia § 396

ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na ich náhradu vo
vzťahu k žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal a to v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).