Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 23, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112232772
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4112232772.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu

JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v spore žalobcu: C. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B., XXX
XX X. zastúpenom: 1/ Jurovatý & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 862 703, so sídlom
Štúrova 21, XXX XX Nitra, 2/ JUDr. E. Y., C. proti žalovaným: v 1. rade E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M.
XX, XXX XX X., v 2. rade H.. B. R.vá, nar. XX.X.XXXX, bytom M. XX, XXX XX X., žalovaní v 1. a 2. rade
právnezastúpení:AdvokátskakanceláriaVISLEGISs.r.o.,IČO:47728XXX,sosídlomPanenská7,811
03 Bratislava, o zaplatenie sumy 202 233,94 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného v
1. rade proti rozsudku Okresného súdu X. zo dňa 12. decembra 2XX9 pod č. k. 19C/128/2XX3-762 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. časti výroku o zastavení konania p
o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo IV. zamietajúcom výroku proti žalovanej v 2. rade a v VI. výroku p
o t v r d z u j e .

Žalovaná v 2. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

V ostatnej časti napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 185 636,98 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 185 636,98
eura od 23.5.2012 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v
časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 202 233,94 eura od 1.12.2008 do
22.5.2012 zastavil. Vo zvyšku žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol. Žalobu voči žalovanej v 2.

rade zamietol v celom rozsahu.
Žalobcovi voči žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83,58 %, o
výške ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Žalovanej v 2. rade proti
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V dôvodoch písomného rozhodnutia uviedol, že
žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.9.2012, pôvodne podanou len voči žalovanému v 1. rade
domáhal zaplatenia sumy 202 233,94 eura titulom vrátenia zaplatených splátok kúpnej ceny za prevod

nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2007. Súčasne sa domáhal priznania náhrady trov
konania.1.2. Z vykonaného dokazovania zistil, že dňa 26.9.2007 bola medzi žalovaným v 1. rade ako
predávajúcim a JUDr. E. Y., ktorý je otcom žalobcu ako kupujúcim, uzavretá kúpna zmluva, predmetom
ktorej bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v obci X., katastrálnom území B. (pozn. súdu v

zmluve je katastrálne územie X. uvedené nesprávne), zapísaných Správou katastra X. na LV č. XXXX,
pozemok parc. č. XXXX o výmere 414 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, stavby súp.
č. XXXX (rodinný dom) na parcele č. XXXX za kúpnu cenu 6 310 000 Sk. V článku III. bode 2
kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dojednali, že kúpna cena bude uhradená v plnej výške prevodom na
účet predávajúceho, pričom finančné prostriedky budú uhradené z hypotekárneho úveru poskytnutého

kupujúcemuSlovenskousporiteľnou,a.s.,pobočnaX.aleboTatrabankou,a.s.,pobočkaX.:Hypotekárny
úver bude kupujúcemu poskytnutý na základe predloženého daňového priznania za rok 2007. Z tohto
dôvodu zaplatenie zostatku kúpnej zmluvy bude viazané k dátumu 30.4.2008. Podľa článku III. bodu 3
kúpnej zmluvy zálohu kúpnej ceny vo výške 1 577 500 Sk, čo predstavuje 25 % kúpnej ceny poskytne
kupujúci predávajúcemu dňa 25.9.2007 prevodným príkazom na účet predávajúceho. O tejto zálohy
bude odpočítaných 150 000 Sk, ktoré poskytol kupujúci predávajúcemu dňa 16.6.2007 na základe

vystaveného príjmového pokladničného dokladu a bude pripočítaných 3 000 Sk za znalecký posudok
Ing. K., čo predstavuje 50 % hodnoty znaleckého posudku a 17 500 eur ako 50 % zmluvnej pokuty za
nesplnenie povinnosti uzatvoriť kúpnu zmluvu na byt, čo znamená, že reálna prevedená suma z účtu
bude 1 448 000 Sk. Predávajúci sa zaväzuje vrátiť kupujúcemu 1 577 500 Sk v okamihu, kedy mu na účet
nabehne kúpna cena 6 310 000 Sk. Podľa článku IV. písm. h) kúpnej zmluvy v prípade, ak by nedošlo

k naplneniu účelu kúpnej zmluvy z dôvodu neposkytnutia hypotekárneho úveru, musí predávajúci vrátiť
kupujúcemu1577500Skdo3dníoduzatvorenianovejkúpnejzmluvysinýmkupujúcim,najneskôrvšak
do 1.12.2008. Podľa článku IV. písm. i) kúpnej zmluvy sa predávajúci zaväzuje, že do 30.4.2008 nebude
predmetnú nehnuteľnosť predávať iným právnickým alebo fyzickým osobám, nebude ju ponúkať na
predajcezrealitnékancelárie.Zároveňsakupujúcizaväzuje,žereálnestavebnéúpravybudevykonávať

až po zaplatení 100 % kúpnej ceny za predmet kúpy. V článku IV. písm. i) kúpnej zmluvy si zmluvné
strany dojednali výhradu vlastníckeho práva až do úplného zaplatenia kúpnej ceny. Z príkazu na úradu
zo dňa 26.9.2007 mal preukázanú úhradu sumy vo výške 1 448 000 Sk v prospech bankového účtu
č. XXXXXXXXXX vedeného v Slovenská sporiteľňa, a.s.. V príjmovom pokladničnom doklade zo dňa
15.10.2007 žalovaný v 1. rade potvrdil prijatie sumy vo výške 4 515 000 Sk od subjektu A. R. E.. E.

Y.. Dňa 20.10.2011 žalovaný v 1. rade podpísal uznanie dlhu podľa § 588 Občianskeho zákonníka), v
ktorom vyhlásil, že uznáva svoj dlh voči E.. E.ovi Y.ovi, nar. XX.X.XXXX v celkovej sume 202 233,94 eura
(6 092 499,60 Sk). Právnym titulom dlhu je poskytnutie záloh kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy zo
dňa 26.9.2007 v sume 4 298,60 eura (129 500 Sk) zo dňa 16.6.2007 - príjmový pokladničný doklad na
sumu 150 000 Sk, z ktorej je podľa čl. III., bod 3 kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2007 odpočítaná suma 20 00

Sk; v sume 48 064,80 eura (1 448 000 Sk) prevodom z účtu zo dňa 27.9.2007 na č.ú. XXXXXXXXXXX/
XXXX E. R. a v sume 149 870,54 eura (4 515 000 Sk) - príjmový pokladničný doklad zo dňa 15.10.2007.
Vo všetkých troch prípadoch v zmysle čl. IV písm. h) kúpnej zmluvy bol povinný vrátiť prijaté plnenia E.
E.. E.ovi Y.ovi, ak nedôjde k naplneniu účelu zmluvy, najneskôr do 1.12.2008. Dňa 25.11.2010 podpísal
E.. E. Y. uznanie dlhu podľa § 588 Občianskeho zákonníka v ktorom uznal svoj dlh voči žalovanému v

1. rade v celkovej sume 16 596,96 eura. V zmysle uvedeného sú právnym titulom dlhu ústne uzavreté
zmluvy o pôžičke, a to zmluva o pôžičke zo dňa 30.6.2008, na základe ktorej bola E.. E.ovi Y.ovi
žalovaným v 1. rade prenechaná finančná čiastka 200 000 Sk (6 638,78 eura) a zmluva o pôžičke zo
dňa 2.7.2008, na základe ktorej bola E.. E.ovi Y.ovi žalovaným v 1. rade prenechaná finančná čiastka
300 000 Sk (9 958,18 eura). V oboch prípadoch bol termín splatnosti dojednaný na 7.7.2008 a pôžičky

boli poskytnuté bezúročne. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 10.1.2012 uzavretej medzi žalovaným v 1.
rade ako predávajúcim a kupujúcou U. F. k sporným nehnuteľnostiam boli nehnuteľnosti prevedené do
výlučného vlastníctva U. F.. Kúpna cena bola dojednaná vo výške 209 500 eur s tým, že bola vyplatená
kupujúcou k rukám predávajúceho v hotovosti pri podpise uvedenej zmluvy. U. F. v januári 2012 od
kúpnej zmluvy odstúpila a so žalovaným v 1. rade sa dohodla na vrátení nehnuteľnosti. Svedkyňa E.. C.

F., advokátka do zápisnice o výsluchu pred vyšetrovateľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v
Nitre, odbor kriminálnej polície v konaní ČVS: KRP-306/2-VYS-NR-2014 JP zo dňa 21.10.2014 uviedla,
že v kancelárii ju navštívila pani F. s tým, že kúpila nehnuteľnosti od žalovaného v 1. rade, ktoré obýva
E.. E. Y. a chcela by ich pre seba uvoľniť. Na základe tejto informácie E.. C. F. spísala výzvu k vyprataniu
nehnuteľnosti. Na uvedenú výzvu jej E.. E. Y. priniesol osobne odpoveď. E.. F. na to iniciovala stretnutie v

jej kancelérii za účasti E.. E.a Y.a, žalovaného v 1. rade a pani H. Na stretnutie si E.. E. Y. priniesol návrh
textu „Uznanie dlhu“, ktorý E.. F. po dohode so zúčastnenými čiastočne upravila, vytlačila a odovzdala
zúčastneným. V jej kancelárii sa tento dokument nepodpisoval. Tento text si zúčastnení zobrali podpísať
niekde inde. Titulom uvedeného uznaného dlhu vo výške 202 233,94 eura uzavreli dňa 26.9.2012, t.j.dva dni pred podaním žaloby na súd E.. E. Y. ako postupca a žalobca ako postupník zmluvu o postúpení
pohľadávky.

Ďalej zistil, že voči žalovanému v 1. rade bolo podaných niekoľko trestných oznámení pre podozrenie
z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 190 Trestného zákona, vydierania podľa § 189 Trestného
zákona, sprenevery podľa § 213 Trestného zákona. Voči žalovanému v 1. rade bolo pre trestný čin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona začaté trestné stíhanie. Spáchanie
žiadneho zo skutkov žalovaným v 1. rade sa nepreukázalo. Listom datovaným 24.5.2012 E.. E. Y.

oznámil právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade H.. E. U., že odstupuje od kúpnej zmluvy zo dňa
26.9.2007 na základe nepravdivých skutočností o statických závadách domu a žiada jeho klienta, aby
mu vrátil sumu 202 914,42 eura spolu s úrokom z omeškania najneskôr do 3 dní od prevzatia uvedeného
listu. Súčasne ho vyzval k úhrade nákladov za vnútorné úpravy vo výške 42 500 eur, vonkajšie úpravy
a vyrovnanie terénu vo výške 11 200 eur, ktoré v nehntueľnosti so súhlasom žalovaného v 1. rade
zrealizoval.

Zo sobášneho listu zistil, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade uzavreli manželstvo dňa
XX.XX.XXXX. Z kolaudačného rozhodnutia zo dňa XX.X.XXXX, právoplatného dňa XX.X.XXXX mal
preukázané, že na základe návrhu stavebníka - žalovaného v 1. rade, Okresný úrad X., odbor životného
prostredia povolil užívanie stavby rodinného domu na parcele č. XXXX v k.ú. B., ulica G., postavenej na

základe stavebného povolenia ObÚŽP č.j. 613/2/94-Sk. Zo stavebného povolenia vydaného Obvodným
úradom životného prostredia, oddelenie územného rozvoja a štátnej stavebnej správy číslo ObÚŽP
613/2/94-Šk/Od zo dňa X.X.XXXX, právoplatného dňa 30.6.1994 mal preukázané vydanie povolenia
pre umiestnenie a prevedenie stavby, rodinného domu na pozemku s parcelným číslom XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX v k.ú. B. na žiadosť žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade súdu predložil rozpočet

stavebno-montážnych prác rodinného domu na G. ulici XXX v X. zo dňa 23.10.2013, vypracovaný A..
Y. S.. V tomto dokumente sa konštatuje, že bol vyhotovený na základe zámeru majiteľa nehnuteľnosti
uviesť do pôvodne zrealizovaného stavu spred r. 2007 v zmysle odsúhlasenej projektovej dokumentácie
a stavebného povolenia. Keďže na rodinnom dome boli po roku 2007 vykonané rôzne stavebné úpravy,
ktoré majiteľ neakceptuje, bol vyhotovený predmetný rozpočet obsahujúci práce a dodávky, po vykonaní

ktorých by mala stavba zodpovedať stavu spred roku 2007. Tieto sú v rozpočte vyčíslené sumou vo
výške 21 354,24 eura. Okrem uvedeného je súčasťou rozpočtu cenová ponuka kotolne na sumu vo
výške 2 545,86 eura.

1.3. Na daný skutkový stav aplikoval ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 101

Občianskeho zákonníka, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka,§ 47 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,
§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka , § 457 Občianskeho zákonníka, § 518 Občianskeho zákonníka,
§ 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,§ 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 529 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka, § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 580 Občianskeho zákonníka,§ 517
ods. 1 Občianskeho zákona,§ 517 ods. 2 Občianskeho zákona, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995

Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č.
87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskehozákonníkaúčinnomdo31.1.2013
a uviedol, že sa žalobca domáha od žalovaných zaplatenia dlžnej sumy vo výške 202 233,94 eura s
príslušenstvom.Vočižalovanémuv1.radesinárokuplatňujenazákladezmluvyopostúpenípohľadávky
zo dňa 26.9.2012, ktorou na žalobcu jeho otec - E.. E. Y. postúpil pohľadávku voči žalovanému v 1. rade.

Právnym základom uvedenej pohľadávky je uznanie dlhu žalovaným v 1. rade vo výške 202 233,94
eura zo dňa 20.11.2010. Voči žalovanej v 2. rade žalobca svoj nárok odvodzuje od skutočnosti, že
je manželkou žalovaného v 1. rade a sporná nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov žalovaných.

1.4. Žalovaný v 1. rade v uznaní dlhu zo dňa 20.11.2010 písomne čo do dôvodu a výšky uznal svoj dlh
voči právnemu predchodcovi žalobcu E.. E.ovi Y.ovi, ktorý mal spočívať v prijatí platieb kúpnej ceny za
prevod nehnuteľností vedených Okresným úradom X., katastrálny odbor na LV č. XXXX, nachádzajúcich
sa v X., v katastrálnom území B., pozemku parc. č. XXXX o výmere 414 m2 zastavané plochy a
nádvoria so stavbou (rodinný dom) s.č. XXXX. Právny predchodca žalobcu E.. E. Y. so žalovaným v

1. rade uzavrel dňa 26.9.2007 kúpnu zmluvu, na základe ktorej mali byť na E.. E.a Y.a prevedené
vyššie uvedené nehnuteľnosti. E.. E. Y. a žalovaný v 1. rade sa v kúpnej zmluve zo dňa 26.9.2007
dojednali na kúpnej cene predmetu kúpy vo výške spolu 6 310 000 Sk . E.. E. Y. uhradil žalovanému
v 1. rade kúpnu cenu vo výške spolu len 6 092 500 Sk. Kúpna cena v celej výške nikdy uhradenánebola, nebol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehntueľností. E.. E. Y. nikdy
vlastnícke právo k spornej nehntueľnosti nenadobudol. E.. E. Y. zaplatil žalovanému v 1. rade jednotlivé
zálohy kúpnej ceny spolu vo výške žalovanej sumy. Žalovaný v 1. rade zaplatenie záloh kúpnej ceny v

priebehu konania nespochybnil. Odmietal ich žalobcovi vrátiť. Žalovaný v 1. rade na svoju obranu najprv
uvádzal, že žalobcovi vráti finančné prostriedky vo výške, ktorú určí súd. Žiadal, aby súd zohľadnil
započítanie jeho pohľadávok voči právnemu predchodcovi žalobcu. Celkovú sumu týchto pohľadávok
žalovaný 1. rade presne nevymedzil. Malo ísť o pohľadávku z uznania dlhu E.. E. Y. vo výške 16 596,96
eura, ktorá žalovanému v 1. rade mala vzniknúť titulom užívania nehnuteľnosti E.. E. Y. v období od

októbra 2007 do mája 2012 vymedzená ako „nájomné“. Žalovaný v 1. rade žiadal zohľadniť náklady
potrebné na uvedenie nehntueľnosti do pôvodného stavu argumentujúc zničením nehnuteľnosti E.. E.
Y.. V priebehu konania žalovaný v 1. rade svoju obranu zmenil, vzniesol námietku premlčania. Žalovaní
prvýkrát poukázali na premlčanie žalobcovho nároku až v podaní doručenom súdu dňa 4.6.2019 majúc
za to, že žalobca si v tomto konaní uplatňuje právo, ktoré sa premlčalo v dvojročnej premlčacej dobe
podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázali na ustanovenie čl. IV písm. j) kúpnej zmluvy zo

dňa 26.9.2007, v ktorej si zmluvné strany dojednali výhradu vlastníckeho práva až do plného zaplatenia
kúpnej ceny a na ust. čl. III. ods. 1 tejto kúpnej zmluvy, v zmysle ktorého mala byť kúpna cena uhradená
z prostriedkov hypotekárneho úveru, ktorý mal byť kupujúcemu poskytnutý na základe predloženého
daňového priznania za rok 2007. Z tohto dôvodu bolo zaplatenie zostatku kúpnej ceny viazané k dátumu
30.4.2008. V zmysle ust. čl. IV písm. h) kúpnej zmluvy sa predávajúci zaviazal pre prípad, ak by nedošlo

k naplneniu účelu kúpnej zmluvy z dôvodu neposkytnutia hypotekárneho úveru, vrátiť kupujúcemu 1 577
500 Sk do 3 dní od uzatvorenia novej kúpnej zmluvy s iným kupujúcim, najneskôr však do 1.12.2008.
S poukazom na uvedené ustanovenia kúpnej zmluvy mali žalovaní za to, že kúpna zmluva zo dňa
26.9.2007 bola tzv. fixnou zmluvou, v ktorej bol dojednaný fixný dátum plnenia z kúpnej zmluvy k
30.4.2008, najneskôr k 1.12.2008. Pretože platobné podmienky dojednané v kúpnej zmluve zo dňa

26.9.2007 neboli dodržané, začal žalovaný v 1. rade od 1.5.2008 hľadať nového kupujúceho. Týmto
žalovaní deklarovali, že žalovaný v 1. rade na oneskorenom plnení nemal záujem. Iná dohoda okrem
pôvodnej kúpnej zmluvy nebola medzi E.. E. Y. a žalovaným v 1. rade dojednaná. Žalovaný v 1. rade E..
E.ovi Y.ovi neoznámil bez zbytočného po dátume 30.4.2008 a ani po dátume 1.12.2008, že by na plnení
z kúpnej zmluvy ďalej trval. Naopak žalovaný v 1. rade preukázal snahu a pretrvávajúci záujem predať

nehnuteľnosti po dátume 30.4.2008 tretím osobám. K takémuto predaju tretej osobe došlo. V súlade
s ustanovením § 518 Občianskeho zákonníka malo omeškanie dlžníka E.. E.a Y.a ako kupujúceho z
kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2007 priamy následok, a to zrušenie zmluvy od začiatku (ex tunc). Pokiaľ
došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2007, je potrebné právny vzťah vysporiadať v súlade so
zákonom tak, že strany si mali vrátiť to, čo podľa tohto odpadnutého právneho dôvodu plnili. Podľa

žalovaných je vzťah medzi žalovaným v 1. rade a E.. E. Y., resp. žalobcom bezdôvodným obohatením
v zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ide o majetkový prospech získaný plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol. V súlade s ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné
posúdiť premlčanie v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe . Podľa žalovaného začala plynúť dňa
1.12.2008. Pri podpisovaní uznania dlhu zo dňa 20.10.2011 nemal vedomosť o uplynutí premlčacej

doby na vrátenie zálohu. Jeho uznanie dlhu nemá právne účinky uvedené v ust. § 558 v spojení s §
110 ods. 1 Občianskeho zákonníka . Uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom , pretože nevedel,
že uznáva premlčaný dlh a bolo rozpore s dobrými mravmi, pretože mu bol nátlakom podsunutý na
podpis E.. E. Y.. Podľa žalobcu nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho nároku, pretože kúpnu zmluvu zo dňa
26.9.2007 nie je možné posúdiť ako tzv. fixnú zmluvu podľa § 518 Občianskeho zákonníka. Z výpovedí

samotného žalovaného v 1. rade vyplýva, že v období ešte od 1.12.2008 až do 14.5.2012 mal záujem
na naplnení obsahu kúpnej zmluvy. Obidve zmluvné strany opakovane žiadali naplnenie zmluvy. V máji
2012 požiadal žalovaný v 1. rade H.. U. o zastupovanie v spore . H.. U. vyzval E.. E.a Y.a listom zo
dňa XX.X.XXXX na doplatenie celej kúpnej ceny v lehote 5 dní a v prípade, že ju nedoplatí, odstupuje
žalovaný v 1. rade od kúpnej zmluvy.

1.5. Preto pre posúdenie dôvodnosti vznesenej námietky premlčania bolo potrebné ustáliť, či kúpna
zmluva zo dňa 26.9.2007 má povahu tzv. fixnej zmluvy podľa § 518 Občianskeho zákonníka . Pri fixných
zmluvách preto musí byť vždy zrejmé, že veriteľ skutočne na oneskorenom plnení nemá záujem, jeho
záujem na plnení zaniká práve uplynutím dohodnutej doby plnenia a oneskorené plnenie už pre neho

nemá význam. Pokiaľ tieto predpoklady nie sú splnené, o fixnú zmluvu sa nejedná.
V prejednávanom spore vyššie uvedené predpoklady pre posúdenie uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa
26.9.2007akozmluvyfixnejsplnenéneboli.Kúpnazmluvasíceobsahovalačasovévymedzenie,dokedy
bol žalobca povinný kúpnu cenu žalovanému v 1. rade zaplatiť. Z jej povahy a skutkových okolností nieje možné vyvodiť, že žalovaný v 1. rade ako veriteľ na oneskorenom plnení zo zmluvy nemal záujem.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaný v 1. rade aj po dátume 1.12.2008 žalobcu vyzýval
na doplatenie kúpnej ceny. Túto skutočnosť potvrdil samotný žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení

doručenom súdu dňa 30.8.2018, kde uviedol, že žalobcu stále prosil, aby dotiahli zmluvu do konca, ale
žalobca ho stále ukľudňoval, že za týždeň, mesiac atď. Ďalej uviedol, že žalobcu prosil, aby mu dával
aspoň 200 eur mesačne, čím by bol za tri roky uhradený zbytok peňazí. Poukázal na skutočnosť, že
E.. E. Y. v období rokov 2007 - 2011 chodil pravidelne so svojimi troma synmi, sekretárkou a jej dcérou
na veľmi lukratívne dovolenkové miesta, čo neodsudzuje, len uvádza, že E.. Y. na aspoň čiastočné

splácanie kúpnej ceny finančné prostriedky nemal. V podobných intenciách sa vyjadril na pojednávaní
dňa 18.2.2019, kedy uviedol, že si myslí, že dosť dlho čakal na to, aby mu E.. E. Y. doplatil 7 000 eur,
keď pán Y. od roku 2007-2011 chodil pravidelne so svojimi tromi synmi, jeho sektárkou, jej dcérou na
veľmi lukratívne dovolenky. Aj tu potvrdil, že E.. E.ovi Y.ovi povedal, aby mu vyplácal aspoň 200 eur
mesačne, na čo mu mal E.. E. Y. povedať, že nemá. Ďalej uviedol, že s E.. E. Y. mal 4 roky trpezlivosť,
bol 18 x vypovedať na polícii, kde ho E.. E. Y. žaluje z rôznych trestných činov, z ktorých sa ani jeden

z nich nepotvrdil. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nepovažoval kúpnu zmluvu zo dňa 26.9.2007 za
zrušenú, vyplýva zo skutočnosti, že ešte dlho, niekoľko rokov po dátume 1.12.2008 toleroval užívanie
nehnuteľnosti E.. E. Y.. Na pojednávaní potvrdil, že k prepisu energií z neho na E.. E.a Y.a, resp. jeho
matku Z. došlo až v mesiacoch máj a jún 2011. Z toho je zrejmé, že ani v tomto období kúpnu zmluvu
nepovažoval za zrušenú a obidve zmluvné strany vykonávali ďalšie úkony smerujúce k naplneniu jej

obsahu a účelu.Vzhľadom k vyššie uvedeným skutkovým okolnostiam dospel k záveru, že kúpna zmluva
zodňa26.9.2007nemápovahutzv.fixnejzmluvyaniejemožnéuvažovaťojejzánikupodľaustanovenia
§ 518 Občianskeho zákonníka.

1.6. Ďalej uviedol, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa podľa platných právnych

predpisov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou je uzavretie platnej zmluvy o jej
prevode (titulus acquirendi) a druhou je individuálny správny akt - rozhodnutie príslušného správneho
orgánu o povolení vkladu v katastri nehnuteľností (modus acquirendi). Občiansky zákonník v § 47 ods. 2
limitujelehotunapodanienávrhunavkladobdobímtrochrokovoduzavretiazmluvy.Uplynutímtrojročnej
lehoty platí, že účastníci od zmluvy odstúpili, a týmto okamihom stratí zmluva zároveň platnosť.

V spornom prípade zmluvné strany strany v lehote troch rokov odo dňa uzavretia kúpnej zmluvy
dňa 26.9.2007, t. j. v lehote do 26.9.2010 nepodali návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností. S poukazom na ust. § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka preto platí, že zmluvné strany
od zmluvy odstúpili . Pre ich vzájomný právny vzťah platí ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého je každá zmluvná strana povinná druhej zmluvnej strane vrátiť prijaté plnenia. Pokiaľ

žalovaný v 1. rade prijal na základe kúpnej zmluvy zálohy kúpnej ceny, vznikla mu povinnosť tieto
druhej zmluvnej strane, teda E.. E.ovi Y.ovi vrátiť. Premlčacia doba uplatneniu práva E.. Y.a na vrátene
poskytnutých plnení, ktorá je trojročná (§ 101 OZ), začala podľa právneho názoru súdu plynúť dňa
26.09.2010. Pokiaľ žalovaný v 1. rade uznal svoj dlh dňa 20.11. 2010, je nepochybné, že znal dlh, ktorý
v čase uznania premlčaný nebol.

1.7. S poukazom na námietku žalovaného v 1. rade, že uznanie dlhu zo dňa 20.10.2011 mal podpísať
pod nátlakom skúmal, či žalovaný v 1. rade bol k podpísaniu predmetného dokumetu prinútený a z
tohto dôvodu by bolo možné na tento právny úkon hľadieť ako na právny úkon absolútne neplatný
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vyvíjanie akéhokoľvek nátlaku na žalovaného v 1. rade

preukázané nemal. Žalovaný v 1. rade uznanie dlhu podpísal dňa 20.10.2011 na notárskom úrade
notárky so sídlom v X. E.. E. pred zamestnankyňou notárky B. L., ktorá pravosť jeho podpisu osvedčila,
vyhotovila osvedčovaciu doložku. Pretože v konaní nebol preukázaný opak, považoval uznávací prejav
žalovaného zo dňa 20.10.2011, ktorým žalovaný v 1. rade uznal svoj dlh vo výške 202 233,94 eur voči
právnemu predchodcovi žalobcu E.. E.ovi Y.ovi, za platný právny úkon.

1.8. Žalobca nebol pôvodným veriteľom pohľadávky voči žalovanému v 1. rade, ale veriteľom sa stal
až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 26.9.2012. Preto skúmal, či sa žalobca stal
veriteľom postúpenej pohľadávky a je tak aktívne legitimovaným subjektom v tomto konaní. Pokiaľ

žalovaný v 1. rade v konaní argumentoval nesplnením si oznamovacej povinnosti pôvodného veriteľa
E.. E.a Y.a voči dlžníkovi - žalovanému v 1. rade podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nesplnenie
tejto oznamovacej povinnosti postupcu v stanovenej lehote alebo aj vôbec nemá vplyv na platnosť
postúpenia, ani na jeho právne účinky. Opomenutie zákonnej povinnosti postupcu upravenej v § 526ods. 1 Občianskeho zákonníka môže založiť nárok na náhradu škody pôsobenej oneskoreným alebo
nerealizovaným oznámením postúpenia pohľadávky dlžníkovi, platnosť postúpenia však týmto nie je
dotknutá. Vzhľadom na uvedené ustálil, že pohľadávka E.. E.a Y.a bola na žalobcu platne postúpená.

1.9. Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade v odpore proti platobnému rozkazu žiadal zohľadniť započítanie
jeho pohľadávok voči E.. E.ovi Y.ovi, pohľadávky vo výške 16 596,96 eura titulom uznania dlhu E.. E. Y.
voči žalovanému v 1. rade a pohľadávku ktorá žalovanému v 1. rade voči E.. E.ovi Y.ovi vznikla tým, že
E.. E. Y. nehnuteľnosť bezplatne a bez právneho titulu užíval. V oznámení o započítaní pohľadávky zo

dňa 10.3.2013 predchádzajúci právny zástupca žalovaného v 1. rade žalobcovi oznámil, že žalovaný v
1. rade si voči jeho pohľadávke vo výške 202 233,94 eura započítava svoju pohľadávku z predmetnej
zmluvy vo výške 16 596,96 eura (uznanie dlhu zo dňa 25.11.2010) a 67 200 eur (nájom domu - užívanie
predmetnej nehnuteľnosti). V podaní zo dňa 19.2.2014 žalovaný v 1. rade uplatňovanú sumu obvyklého
nájomného zmenil na sumu 68 400 eur, ktorú si uplatňuje za obdobie od 10. mesiaca 2007 do 7. mesiaca
2012, t. j. 57 mesiacov x 1200 eur = 68 400 eur. Na pojednávaní dňa 21.10.2013 žalovaný v 1. rade ďalej

uviedol, že žiada zohľadniť poškodenie nehnuteľnosti E.. E. Y., ktoré v podaní zo dňa 6.3.2014 vyčíslil
sumou vo výške 23 900,10 eura. Na pojednávaní dňa 18.2.2019 žalovaný v 1. rade súdu doručil rozpočet
stavebno-montážnych prác, rodinný dom G. XXX, X. vypracovaný A.. Y. S., z ktorého vyplýva, že bol
vyhotovený na základe zámeru majiteľa nehnuteľnosti uviesť rodinný dom do pôvodne zrealizovaného
stavu spred r. 2007 v zmysle odsúhlasenej projektovej dokumentácie a stavebného povolenia. Rozpočet

obsahuje práce a dodávky, po vykonaní ktorých by mala stavba zodpovedať stavu spred roku 2007.
Sú v ňom zahrnuté zemné práce, domurovanie vybúraných priečok, úpravy povrchov, búracie práce,
stolárske konštrukcie, podlahy, obklady, nátery, maľby, zdravotechnika, uvedenie krbu do funkčného
stavu. Boli vyčíslené sumou 21 354,24 eura. Súčasťou rozpočtu bola cenová ponuka kotolne na sumu
vo výške 2 545,86 eura.

1.10. Citoval ustanovenie § 529 Občianskeho zákonníka vychádzajúceho z princípu, že postúpením
pohľadávky sa právne postavenie dlžníka nemôže zhoršiť. Postúpením pohľadávky sa obsah záväzku
dlžníka nemení. Zmenou v osobe veriteľa nestráca dlžník do budúcna (voči novému veriteľovi) tie
námietky, ktoré mu vznikli ešte pred postúpením a vo vzťahu ku ktorým by eventuálne mohol postupník

argumentovaťtým,žesatýkajúibapôvodnéhozáväzkovéhovzťahumedzidlžníkomapostupcom.Preto
námietku žalobcu nemožnosťou započítania vyhodnotil ako nedôvodnú. Z pohľadávok ktoré žalovaný v
1. rade žiadal voči pohľadávke žalobcu započítať, považoval za dôvodné len započítanie sumy vo výške
16596,96euratitulomuznaniadlhuE..E.aY.azodňa15.11.2010.Vyhodnotilhoakoplatnýprávnyúkon.
Započítanie vo výške 67 200 eur, resp. 68 400 eur titulom dlžného nájomného, neakceptoval. Nemal

preukázané uzavretie nájomnej zmluvy , čo je základným predpokladom k tomu, aby žalovanému mohol
vzniknúť nárok na zaplatenie nájomného. Žalovaný v 1. rade nepreukázal ani existenciu inej dohody,
či iného právneho titulu, na základe ktorého by E.. E.ovi Y.ovi vznikla povinnosť zaplatiť žalovanému
v 1. rade „nájomné“. Vzhľadom na uvedené započítanie „nájomného“ pri určení rozsahu povinnosti
žalovaného v 1. rade nezohladňoval.

Žalovaný v 1. rade ďalej v priebehu konania poukazoval na znehodnotenie nehnuteľnosti E.. E. Y.. Z
fotografií predložených žalovaným v 1. rade je zrejmé, že stav nehnuteľnosti sa od ich odovzdania E..
E.ovi Y.ovi zmenil, na nehnuteľnosti boli vykonané stavebné úpravy. Bolo potrebné ustáliť, či stavebné
úpravy vykonávané E.. E. Y. nehnuteľnosť zhodnotili, resp. znehodnotili, a či je možné v prípade
preukázania znehodnotenia nehnuteľnosti E.. E. Y. toto ako pohľadávku voči E.. E.ovi Y.ovi započítať.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaný v 1. rade kúpnou zmluvou zo dňa 4.7.2012
nehnuteľnosť previedol na pána J.U., nar. XX.XX.XXXX, syna žalovanej v 2. rade za kúpnu cenu 209
500 eur. Vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech J. F. bol povolený pod č. V 4370/12. V
kúpnej zmluve, ktorou bola nehnuteľnosť na J. F. prevedená, sa existencia nijakých vád nekonštatuje.
Z vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný v 1. rade mal znehodnotenie nehnuteľnosti zistiť až po

opustení nehnuteľnosti E.. E. Y. (podľa tvrdení žalovaného v 1. rade v podanom odpore E.. E. Y. v
nehnuteľnosti býval do 22.5.2013) v čase, keď jej vlastníkom bol niekoľko mesiacov J. F.. Oprávnený
uplatňovať si akékoľvek nároky na náhradu škody bol len nový vlastník nehnuteľnosti J. F.. Žalovaný
v 1. rade ako bývalý vlastník nehnuteľnosti na uplatnenie nároku na náhradu škody voči E.. E.ovi
Y.ovi nemá nijaký právny dôvod. Započítanie nárokov žalovaného v 1. rade na náhradu škody, ktoré v

neposlednom rade žalovaný v 1. rade ani presne nevymedzil, keď v jednotlivých písomných podaniach a
pri svojom výsluchu uvádzal rôzne sumy náhrady škody, tak nepovažoval za dôvodné. Započítací prejav
žalovaného v 1. rade považoval za dôvodný len vo výške 16 596,96 eura (uznanie dlhu E.. E.a Y.a zo
dňa 15.11.2010). V tejto časti pohľadávka žalobcu voči žalovanému z dôvodu započítania zanikla. Pretovyhodnotil žalobu ako dôvodnú v zostávajúcej časti 185 636,98 eura, v tejto časti žalobe vyhovel a vo
zvyšku ju ako nedôvodnú voči žalovanému v 1. rade zamietol.

1.11. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia dlžnej sumy 202 233,94 eura spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 9 % ročne počnúc dňom 1.12.2008 do zaplatenia. V záverečnej reči právny zástupca žalobcu
E.. U. E. uviedol, že žalobca žiada priznať úroky z omeškania počnúc dňom 22.5.2012 s poukazom
na skutočnosť, že žalovaný prostredníctvom svojho predchádzajúceho právneho zástupcu H.. E. U. v
písomnej výzve zo dňa XX.X.XXXX E.. E.a Y.a vyzval k zaplateniu zostatku kúpnej ceny. Písomná výzva

H.. U. zo dňa XX.X.XXXX mohla byť doručená za tri dni, t. j. 17.5.2012 a keďže tam bola lehota na
zaplatenie 5 dní, je toho názoru, že až po uplynutí tejto dodatočnej 5 dňovej lehoty na zaplatenie zvyšku
kúpnej ceny sa dostal E.. E. Y. do omeškania. Tento prejav právneho zástupcu žalobcu vyhodnotil ako
späťvzatie žaloby v časti nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania od 1.12.2008 do 22.5.2012
a konanie zastavil.

1.12. Ďalej uviedol, že zo skutkových okolností prejednávaného sporu bolo zistené, že zmluvné
strany kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2007 mali aj po dátume 1.12.2008 záujem na naplnení obsahu a
účelu zmluvy, žalovanému v 1. rade preto nevznikla povinnosť E.. E.ovi Y.ovi prijaté plnenia vracať.
Žalovanému v 1. rade vznikla povinnosť vrátenia prijatých záloh kúpnej zmluvy až v okamihu zrušenia
kúpnej zmluvy, teda dňom 26.9.2010 . Žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil počnúc

dňom 22.5.2012. Priznal mu nárok, pretože ustálil, že v tomto čase sa už žalovaný v 1. rade nachádzal v
omeškaní s vrátením prijatých záloh kúpnej ceny E.. E.ovi Y.ovi. Žalobca požadoval zaplatenie úrokov z
omeškania v sadzbe vo výške 9 % ročne, ktorá je v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013. Vzhľadom na
uvedené považoval nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania počnúc dňom 23.5.2012 v sadzbe

9 % ročne za dôvodný a vyhovel mu.

1.13.Vočižalovanejv2.radežalobuzamietolvcelomrozsahuprenedostatolpasívnejvecnejlegitimácie.
Žalobca svoj nárok voči žalovanej odvodzoval od ním tvrdenej skutočnosti, že žalovaný v 1. rade a
žalovanáv2.rademalispornúnehnuteľnosťstavaťspoločneakomanželiazichspoločnýchprostriedkov

a mala byť predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva. Právnym základom uplatnenej žaloby
je uznanie dlhu žalovaným v 1. rade. Žalovaná v 2. rade dlh voči žalobcovi, resp. jeho právnemu
predchodcovi nikdy neuznala. Nebola zmluvnou stranou spornej kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2007.
Nepodpísala uznanie dlhu ako právny titul. Preto dospel k záveru o neexistencii pasívnej legitimácie
žalovanej a žalobu voči nej v celom rozsahu zamietol.

1.14. V závere rozhodnutia uviedol, že vykonal všetky dôkazy, ktoré navrhovali žalovaní. Dôkazy
navrhované žalobcom v podaní zo dňa 6.4.2017 (č.l. 278 súdneho spisu), nevykonal, pretože právny
zástupca žalobcu E.. U. E. dňa 22.5.2018 súdu oznámil, že ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania
okrem výsluchu žalovanej v 2. rade nemá. Preto mal za to, že žalobca od návrhu na vykonanie pôvodne

označených dôkazov upustil. V podaní zo dňa 17.10.2019 žalobca súdu opakovane navrhol výsluch
svedkov špecifikovaných v podaní zo dňa 6.4.2017. Návrh žalobcu na výsluch svedkov označených
v podaní zo dňa 6.4.2017 na pojednávaní dňa 20.11.2019 zamietol, pretože mal za to, že výsluch
uvedených osôb nie je pre objasnenie skutkovej podstaty prejednávaného sporu potrebný. Nepovažoval
za potrebné v tomto konaní objasňovať ďalšie prevody spornej nehnuteľnosti zo žalovaného v 1. rade

na pani U. F., či syna žalovanej v 2. rade J. F., zisťovať okolnosti uzavretia darovacej zmluvy k celkom
inej nehnuteľnosti medzi A.. H. a žalovanou v 2. rade, predkladať výpisy z účtu žalovaného v 1. rade,
keď tento od samotného začiatku súdneho sporu nepoprel, že finančné prostriedky v celej žalobcom
tvrdenej sume od E.. E.a Y.a prevzal. Na aké účely ich žalovaný v 1. rade použil, či ich minul, investoval,
má ich odložené v hotovosti doma alebo ich vložil do banky rovnako nie je pre rozhodnutie sporu

relevantné. S poukazom na zásadu sudcovskej i zákonnej koncentrácie konania (§ 153 CSP, § 154
CSP) neprihliadal na listinné dôkazy predložené žalobcom v deň pojednávania dňa 20.11.2019 a listinné
dôkazy predložené žalobcom po ukončení dokazovania dňa 2.12.2019.

1.15. Na listiny predložené žalobcom dňa 20.11.2019 o 10:50 hod., v deň pojednávania s poukazom na

zásadu hospodárnosti konania, zásadu sudcovskej koncentrácie konania, na námietku žalovaných na
podanie žalobcu doručené súdu dňa 20.11.2019 neprihliadal. S poukazom na všetky vyššie uvádzané
skutočnosti zistené z vykonaného dokazovania, po vyhodnotení jednotlivých dôkazov dospel k záveru,
že žaloba je voči žalovanému v 1. rade čiastočne dôvodná, preto jej čiastočne vyhovel a v zostávajúcejčasti žalobu zamietol. V časti úrokov z omeškania, ktoré žalobca už ďalej nežiadal zaplatiť konanie
zastavil. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade považoval žalobu za nedôvodnú.

1.16. O náhrade trov konania rozhodol podľa pomeru úspechu v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Žalobca
sa v tomto konania domáhal zplatenia sumy vo výške 202 233,94 eura žalobou podanou voči dvom
subjektom na strane žalovaných. Žalobu považoval za dôvodnú len vo vzťahu k žalovanému v 1. rade v
časti zaplatenia sumy vo výške 185 636,98 eura (91,79 %), v časti zaplatenia sumy vo výške 16 596,96
eura (8,21 %) žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol, v tejto časti nároku bol úspešný žalovaný v

1. rade. Čistý úspech žalobcu voči žalovanému v 1. rade súd vyčíslil z rozdielu pomerných úspechov a
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v rozsahu 83,58 % (91,79
% - 8,21 % = 83,58 %). Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade žalobu zamietol v celom rozsahu, preto možno
konštatovať úspech žalovanej v 2. rade vo vzťahu k žalobcovi v plnom rosahu a žalovanej v 2. rade
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§

262 ods. 2 CSP). .

2. Žalobca podal proti rozsudku odvolanie. Odvolanie zdôvodnil všeobecným ustanovením § 363
CSP bez uvedenie odvolacích dôvodov ustanovenia § 365 CSP. Stotožnil sa s názorom súdu prvej

inštancie, že kúpna zmluva nie je fixnou zmluvou a pri podpise uznania dlhu žalovaný nebol
pod nátlakom. Namietal , že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so znaleckým posudkom A.. A. F.
vyjadrujúceho sa k poškodeniu domu v čase jeho predaja. Namietal zdôvodnenie súdu nepovažujúceho
za potrebné vykonať dokazovanie prevodov nehnuteľností, pretože žalovaný v 1.rade podpísal uznanie
dlhu 20.10.2011 a mal doma kúpnu cenu od pani F. v sume 209 500 eur , finančné prostreidky jeho

právneho predchodcu 202 233,94 eura, 8600 eur a 52 000 eur. Súd prvej inštancie si nesprávne
osvojil tvrdenie žalovaného o odstúpení od zmluvy s pani F.. Uvedené má veľky význam pre posúdenie
z viacerých právnych hľadísk. Manželia R. mali zaplatiť daň z príjmu a pani R. prijala 3 a pol milióna Sk ,
čo malo vplyv na vznik BSM podľa § 143a OZ. K námietke žalovaného o uznaní dlhu a jeho nevedomosti
o uznaní premlčaného dlhu uviedol, že poukazuje na svoje vyjadrenie zo dňa 04.06.2019 a uplatňuje si

námietku premlčania. Pokiaľ ide o synalagmatický záväzok, tento si uplatňuje v nadväznosti na § 107
ods. 3 OZ. Ďalej uviedol, že má vážne podozrenie do zasahovania spisu , z ktorého bola vybratá výzva
na dodatočné plnenie-doplatenie kúpnej ceny zo dňa 14.05.2012 od E.. U.. Toto podozrenie opieral
o skutočnosť, že súd prvej inštancie na pojednávaní uviedol, že výzvou nedisponuje a následne bola
doložená. Ak by bola v spise, tak teórie o premlčanom dlhu sú absolútne bezpredmetné. Žalobca citoval

ustanovenie § 150 CSP a namietal, že súd prvej inštancie vykonal výsluchy svedkov navrhnutých
žalovaným. Nevykonal dokazovanie ním navrhnutých svedkov a E.. Y.a nepripustil do konania ako
intervenienta.Tým porušil zásady CSP o rovnakom postavení strán. Ďalej sa vyjadril k pristúpeniu
žalovanej v 2. rade do konania , stavu účtu žalovaného v 1. rade k 01.09.2007, jeho následným výberom
a prevodom a uviedol, že pani R. klamala, že si nerozdelila kúpnu cenu, ktorú získali od Y.a, a

preto nemôže byť zaviazaná na finančné prostriedky s úrokom z omeškania. Chodila so žalovaným
v1. rade do domu pýtať peniaze od roku 2010. Súd prvej inštancie zamietol vstup intervenienta, ktorý
mal ozrejmiť sumu 8 672,63 eura, ktorá nebola premetom uznania dlhu a sumu 8 000 eur. Uviedol,
že súd prvej inštancie sa vôbec nevyporiadal so znaleckým posudkom č. 49/2013 o skutočnej výške
škody, ktorú žalovaný v1. rade spôsobil právnemu predchodcovi žalobcu v sume 12 076,50 eura a

všeobecnou hodnoutou stavby 177 945,38 eura. Právny predchodca žalobcu dom preplatil. Z toho
vyplýva,žeuznaniedlhuE..Y.zodňa15.11.2010jeneplatnýprávnyúkon,čomunasvedčujeskutočnosť,
že žalovaný v 1. rade uznáva E.. Y.ovi 202 233,94 eura od 1.12.2008. Na základe uvedeného žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol, že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinní
zaplatiť žalobcovi sumu 202 233, 94 eura od 01.12.2008 do zaplatenia. Žalobca má voči žalovaným v

1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. 1.Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný v 1. rade. Rozsudok považoval za nesprávny, prekvapivý,
arbitrárny a napadol rozsudok vo výroku I. výroku II. a výroku IV. odôvodňujúc dovody odvolania
ustanovením § 365 ods. 1 písm. b) CSP - súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ustanovením § 365 ods. 1 písm. d) CSP - súdne konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,ustanovením § 365 ods. 1 písm. e) CSP
- súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ustanovením § 365 ods. 1 písm. h) CSP - rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s tvrdeniami a závermi

žalobcu uvádzanými počas celého súdneho konania, závermi súdu v odôvodnení rozsudku. Namietal,
že žalobca neustále účelovo uvádza nepravdivé a skutkovo nesprávne tvrdenia a právne nepodložené
závery. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení rozsudku pri konštatovaní zisteného
skutkového stavu so všetkými podstatnými skutočnosťami a dokonca niektoré skutočnosti vyhodnotil
nesprávne s aplikáciou takých ustanovení, ktoré nie je v zmysle príslušných právnych predpisov a ani

ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky na daný skutkový stav možné aplikovať.
Poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vyplýva, že dňa 26.09.2007 ako predávajúci a E.. E. Y. ako
kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu ktorej predmetom bol prevod nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve
žalovaného v 1. rade do výlučného vlastníctva p. E.. Y.a. Zmluvné strany si v zmysle obsahu kúpnej
zmluvy dohodli formu tzv. fixnej zmluvy.
Podľa článku III ods. 2) kúpnej zmluvy sa „Zmluvné strany dohodli, že kúpna cena bude uhradená

v plnej výške prevodom na účet predávajúceho vedený v Slovenskej sporiteľni, a.s.. pobočka X.,
č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX. Finančné prostriedky budú uhradené z hypotekárneho úveru poskytnutého
kupujúcemu Slovenskou sporiteľňou, a.s. pobočka X. alebo Tatrabankou, a.s. pobočka X. a budú
prevedené na účet predávajúceho v okamihu vyznačenia záložného práva v prospech Slovenskej
sporiteľne, a.s.. alebo Tatrabanky, a.s. pobočka X.. Slovenská sporiteľňa alebo Tatrabanka poskytne

kupujúcemu písomné prehlásenie v prospech predávajúceho, že kúpna cena 6 310 000 Sk bude
prevedená na účet predávajúceho po splnení podmienok vyplývajúcich z hypotekárneho úveru.
Hypotekárny úver bude kupujúcemu poskytnutý na základe predloženého daňového priznania za rok
2007, z toho dôvodu zaplatenie zostatku kúpnej ceny bude viazané k dátumu 30.04.2008.
Zmluvné strany si zároveň v článku IV. kúpnej zmluvy dojednali ďalšie podmienky tohto právneho

vzťahu, pokiaľ ide o formu tzv. fixnej zmluvy v článku IV písm. h) kúpnej zmluvy „Predávajúci sa
zaručuje, že v prípade, ak by nedošli k naplneniu kúpnej zmluvy dôvodu neposkytnutia hypotekárneho
úveru, musí predávajúci vrátiť kupujúcemu 1 577 500 Sk do 3 dní od uzatvorenia novej kúpnej zmluvy
s iným kupujúcim, najneskôr však do 1.12.2008. „.Zmluvné strany dojednali v zmluve okrem výšky
kúpnej ceny aj platobné podmienky, pričom si zároveň dojednali v článku IV písm. j) kúpnej zmluvy

výhradu vlastníckeho práva predávajúceho, t. j. žalovaného v 1. rade, až do úplného zaplatenia kúpnej
ceny.Takto nakoncipovaným ustanovením zmluvné strany vyjadrili svoj súhlas podpisom kúpnej zmluvy.
Bol implicitne dohodnutý jednak samotný účel kúpnej zmluvy a zároveň bol určený aj presný čas, do
ktorého mal byť účel kúpnej zmluvy, ako aj práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z nej splnené,
s následkami vzniku povinnosti vrátenia sumy prijatej ako záloha na kúpnu cenu zo strany žalovaného v

1. rade ako predávajúceho. Z formulácie zmluvy zreteľne vyplýva, že po dni 30.04.2008 už nie je a teda
nebol viazaný kúpnou zmluvou a bol povinný vrátiť to, čo prijal od p. E.. Y.a najneskôr do 01.12.2008 (t.
j. uvedené je vyjadrením splatnosti pohľadávky p. E.. Y.a voči nemu na vrátenie toho, čo bolo v zmysle
kúpnej zmluvy plnené a čo p. E.. Y., resp. žalobca sám uviedol v podanej žalobe) . Z tejto formulácie
jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany nemali záujem na ďalšom plnení z kúpnej zmluvy po uplynutí

stanoveného termínu .Citovaná podmienka uvedená v čl. III ods. 2) kúpnej zmluvy jednoznačne svedčí
o tom, že mali v úmysle kúpnu zmluvu uzavrieť s fixným dátumom plnenia, vrátane fixného dátumu
vrátenia zaplateného zálohu kúpnej ceny, resp. časti kúpnej ceny, nakoľko zaplatenie kúpnej ceny bolo
viazané na poskytnutie hypotekárneho úveru p. E.. Y.ovi. To, že E.. Y. mal údajne úmysel nahradiť
zaplatenie kúpnej ceny namiesto prostriedkov z hypotekárneho úveru peniazmi získanými v hotovosti od

svojho brata, je irelevantné a nepreukazuje samotný fakt, že by sa zmluvné strany dohodli na podmienke
inej, ako je explicitne uvedené v kúpnej zmluve, prípadne že by sa dohodli inak pokiaľ ide o čas, do
ktorého mu mala byť kúpna cena v plnom rozsahu uhradená p. E.. Y. ako kupujúcim. Neznamená
to, že by mali záujem pokračovať vo zmluvnom vzťahu, resp. záujem zmluvný vzťah obnoviť. Citoval
ustanovenie § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého zmluvy o prevodoch nehnuteľností

musia mať písomnú formu. Akékoľvek jej zmeny musia byť zmluvnými stranami dohodnuté písomne, t.j.
aj v kúpnej zmluve by museli byť dohodnuté akékoľvek iné podmienky pokiaľ ide o platobné podmienky,
čas zrušenia kúpnej zmluvy, či možnosti od nej odstúpiť písomne, čo sa však nestalo. Zmluvné strany
nikdy žiadny dodatok ku kúpnej zmluve neuzavreli. Zmluvou sa už necítili byť viazaní . Došlo k naplnenie
skutkových okolností podľa § 518 Občianskeho zákonníka zmluvy. V zmysle jej čl. IV písm. h) nedošlo

k jej naplneniu z dôvodu nenaplnenia dohodnutých platobných podmienok v zmysle kúpnej zmluvy,
koncipovanej samotným p. E.. Y.. Bola mu ním uhradená iba časť kúpnej ceny, ktorá spolu so zálohom
predstavuje žalovanú sumu 202 233,94 eura. Kúpna cena mu nikdy nebola p. E.. Y. uhradená v plnej
dohodnutej výške a už vôbec neboli naplnené platobné podmienky dohodnuté v kúpnej zmluve .Nikdynebolo prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v zmysle článku IV písm. j) kúpnej zmluvy. Zo
strany zmluvných strán už po dátume 01.12.2008 ani nikdy následne nebol preukázaný ich záujem na
podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností. Po dni 30.04.2008

sa už necítil byť viazaný zmluvou a snažil sa hľadať ďalších možných záujemcov o jej kúpu . Po uplynutí
dátumu 01.12.2008 ako veriteľ už nemal záujem na oneskorenom plnení a ani bez zbytočného odkladu
neoznámil kupujúcemu, že by na plnení zo strany kupujúceho - p. E.. Y.a v zmysle kúpnej zmluvy trval.
Kúpna zmluva bola preto dňom 01.12.2008 úplne zrušená a týmto dňom nastala aj splatnosť pohľadávky
kupujúceho p. E.. Y.a voči nemu na vrátenie prijatého plnenia prijatého v dvojročnej premlčacej lehote.

Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka . Uviedol, že na účinnosť
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti sa nevyžaduje rozhodnutie príslušného orgánu ,
pretože povolenie vkladu vlastníckeho práva príslušným katastrom nehnuteľností nemá za následok
obligačnoprávne účinky voči zmluvným stranám, ale povolenie má iba vecnoprávne následky. Nejde
o rozhodnutie orgánu verejnej správy, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci (R 59/2007)1. Zo zmluvy, pokiaľ bola uzavretá platne, vznikajú pre

jej účastníkov obligačnoprávne účinky - obsah zmluvy sa pre zmluvné strany stáva záväzným. V zmysle
jejjednotlivýchustanoveníjejednoznačné,že jejobsahomsúdojednania,ktorézaviazalizmluvnéstrany
naplniť jej účel najneskôr do dátumu 01.12.2008 . Pretože nikdy nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny v
celom rozsahu, nebola splnená základná podmienka k podaniu návrhu na vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam v prospech právneho predchodcu žalobcu p. E.. Y.a. Kúpna zmluva bola zrušená

oveľa skôr ako uplynutím troch rokov odo dňa jej uzatvorenia preto návrh na vklad vlastníckeho práva v
prospech právneho predchodcu žalobcu p. E.. Y.a ako kupujúceho by už po dni 01.12.2008 nemohol byť
podaný, resp. akceptovaný zo strany príslušného katastrálneho úradu. Ak by aj zmluvné strany chceli v
budúcnosti (t.j. po 01.12.2008) návrh na vklad vlastníckeho práva podať, museli by uzavrieť novú kúpnu
zmluvu, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 26.09.2007 už po dni 01.12.2008 nebola platná, ani účinná. Bola

zmluvou fixnou, ktorej uplynutie platnosti a účinnosti bolo zmluvnými stranami dohodnuté najneskôr ku
dňu 01.12.2008, ak nedôjde dovtedy k naplneniu jej účelu. Je vylúčená akákoľvek fikcia odstúpenia od
kúpnej zmluvy v zmysle § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka po uplynutí trojročnej lehoty odo dňa jej
uzatvorenia.
Nemožno mu dávať na ťarchu , že po uplynutí lehoty 30.04.2008 v zmysle čl. IV písm. i) sa necítil byť

viazaný kúpnou zmluvou pokiaľ ide o dispozíciu s nehnuteľnosťami ako svojím výlučným majetkom a že
E.. Y. do dňa 30.04.2008, resp. do 01.12.2008 mu dohodnutú kúpnu cenu v plnom rozsahu neuhradil.
Moment naplnenia účelu kúpnej zmluvy v zmysle čl. IV písm. h) bol viazaný okamih jej zrušenia a s tým
následne spojené povinnosti zmluvných strán vrátiť si to, čo si navzájom z kúpnej zmluvy plnili.

3.2. Nestotožnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie v bode 52 odôvodnenia , že aj po
dátume 01.12.2008 žalobcu vyzýval na doplatenie kúpnej ceny. Súd prvej inštancie vytrhol z kontextu
jeho písomné vyjadrenie zo dňa 30.08.2018 a za relevantný považoval iba úryvok, kde uvádzal svoje
myšlienky na nespokojnosť, absolútnu absurdnosť a neetickosť správania sa právneho predchodcu
žalobcu p. E.. Y.a tak, že p. E.. Y.a „prosil, aby dotiahli zmluvu do konca, ale žalobca ho stále ukľudňoval,

že za týždeň, mesiac atď. V zmysle uvedeného odôvodnenia rozsudku nie je možné konštatovať,
že by zmluvné strany mali záujem na trvaní kúpnej zmluvy. Je neprípustné aby súd poskladal jeho
údajný záujem na trvaní kúpnej zmluvy iba z kontextu jeho vytrhnutých vyjadrení, ktoré boli dokonca
vykonané takmer 6 rokov po podaní žaloby, bez akýchkoľvek súvislostí vo vzťahu k tomu, kedy boli
uskutočnené , v akej spojitosti a za akých okolností. Súd zamieňal jednotlivé osoby v skutkovom

stave pokiaľ ide o označenie žalobcu a p. E.. Y.a ako právneho predchodcu žalobcu vo vzťahu k
pohľadávke vzniknutej z titulu vrátenia prijatého plnenia predávajúcim kupujúcemu v zmysle kúpnej
zmluvy po dátume 01.12.2008 . Takéto odôvodnenie rozsudku považuje za postrádajúce jednoznačné
a zrozumiteľné vysvetlenie toho, ako súd skutkový stav zistil, a preto takéto odôvodnenie súdu zakladá
zmätočnosť celého odôvodnenia, ako aj samotného rozsudku.

3.3. Ďalej sa nestotožnil s názorom súdu o tolerovaní úžívania nehnuteľnosti právnym predchodcom
žalobcu. Kúpna zmluva bola dňom 01.12.2008 zrušená. Z nehnuteľností sa odsťahoval až v apríli 2009,
t.j. až po piatich (5) mesiacoch od uplynutia dátumu 1.12.2008.

3.4.V časti prepisného odberného miesta energii na právneho predchodcu žalobcu, resp. na matku
právneho predchodcu žalobcu uviedol, že dôvodom prepisu energii nebol v žiadnom prípade jeho
záujem na trvaní kúpnej zmluvy . K prepisu došlo až v roku 2011 t.j. po uplynutí viac ako dva apol roku od dátumu 01.12.2008, kedy došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy. Nestožnil sa so záverom súdu
o jeho o tzv. „prosbu“ na splácanie akoby doplatku kúpnej ceny aspoň 200 eur mesačne právnym
predchodcom žalobcu. Ide o konštatovanie , ktoré nemôže byť posúdené ako záujem na trvaní kúpnej

zmluvy bezodkladne po dátume 01.12.2008 a takýto skutkový stav žalobca ani nikdy nepreukázal.

3.5.Zmluva bola zrušená 01.12.2008, preto akékoľvek ďalšie právne úkony, vyjadrenia možno vykladať
iba ako tzv. predzmluvné rokovania, či dojednania o zmluve o budúcej zmluve, týkajúce sa prenechania
do užívania nehnuteľností žalobcovi (resp. jeho právnemu predchodcovi), či prípadného ďalšieho

následného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a pod., a to aj s ohľadom na skutočnosť, že
po jeho odsťahovaní v roku 2009 už nastali aj iné skutkové okolnosti ako boli pri uzatvorení pôvodnej
kúpnej zmluvy v roku 2007. Skutočnosť, že sa necítil byť viazaný kúpnou zmluvou po dni 30.04.2008 a
považoval ju k 01.12.2008 za zrušenú, potvrdzuje fakt, že sa nehnuteľnosti snažil naďalej predať aj za
pomoci právneho predchodcu žalobcu. Je zrejmé, že aj p E.. Y. považoval kúpnu zmluvu za zrušenú .
Asistoval mu pri hľadaní ďalšieho kupcu. Nehnuteľnosti nakoniec predal A.. F.. Súd sa touto skutkovou

okolnosťou nijakým spôsobom nezaoberal pri posúdení charakteru žalovanej pohľadávky.

3.6. K výzve zo dňa 14.05.2012 koncipovannej jeho vtedajším právnym zástupcom pánom H.. E. U.
uviedol, že bola poskytnutá p. E.. Y.ovi lehota na dodatočné plnenie z kúpnej zmluvy, či prípadné
odstúpenie. Podľa názoru p. E.. Y.a teda nemožno aplikovať § 518 Občianskeho zákonníka, nakoľko

mal tento úkon z roku 2012 znamenať, že ako veriteľ na plnení z kúpnej zmluvy trvá. S jeho tvrdením
sa nestotožnil, pretože nikde vo výzve sa nespomína § 518 Občianskeho zákonníka, ale je v nej
uvedený § 517 Občianskeho zákonníka . Ak došlo k zrušeniu kúpnej zmluvy v súlade s ustanovením
§ 518 Občianskeho zákonníka od samého počiatku, záväzok p. E.. Y.a doplatiť kúpnu cenu zanikol a
naopak existoval jeho záväzok vydať bezdôvodné obohatenie, ktorým bolo plnenie z právneho dôvodu

(podľa kúpnej zmluvy), ktorý odpadol. Výzva zo dňa 14.05.2012 nezakladá a ani nemôže zakladať
právne účinky podľa § 517 Občianskeho zákonníka. Kúpna zmluva už bola zrušená v súlade s §
518 Občianskeho zákonníka, resp. aj z dôvodu, že pri nej absentujú aj časové súvislosti (nebola
vykonaná ani bez zbytočného odkladu po 01.12.2008, teda po dátume zrušenia kúpnej zmluvy podľa
§ 518 Občianskeho zákonníka). Výzva sa týkala len spomínaných predzmluvných, či iných dojednaní

smerujúcich k vzniku, resp. k uzatvoreniu ďalšieho právneho vzťahu medzi ním a právnym predchodcom
žalobcu, resp. k vyporiadaniu vzťahov týkajúcich sa užívania nehnuteľností právnym predchodcom
žalobcu a pod..

3.7. Ďalej uviedol, že zmluvné strany v kúpnej zmluve nezakotvili možnosť odstúpenia, nakoľko v zmysle

jej jednoznačného znenia vedeli, že ak nebude účel zmluvy naplnený najneskôr do dňa 01.12.2008,
bude zmluva dňom 01.12.2008 zrušená z dôvodu splnenia rozväzovacej podmienky dohodnutej v nej.

3.8.Vzniknutý právny vzťah je potrebné posúdiť podľa § 451 ods. 2 ako jeho bezdôvodné obohatenie
z dôvodu odpadnutia dôvodu. Pod odpadnutím právneho dôvodu sa jednoznačne rozumie prípad,

kedy zo zákona alebo na základe zákona dochádza k jeho zrušeniu, čo nastalo uplynutím zmluvnými
stranami fixne dohodnutého termínu v zmluve, t. j. dňa 30.04.2008, najneskôr však dňa 01.12.2008.
Dňa 01.12.2008 začína plynúť subjektívna lehota na vrátenie bezdôvodného obohatenia získaného z
právneho dôvodu, ktorý odpadol.

3.9. Žalobca v žalobe žiadal úrok z omeškania od od 01.12.2008 do zaplatenia s príslušenstvom.
To znamená, že si bol a je vedomý začatia plynutia premlčacej lehoty na splnenie povinnosti. Súd
prvej inštancie plynutie premlčacej lehoty neposúdil správne, pretože identifikovanie momentu začatia
plynutia premlčacej lehoty k 26.9.2010, trojročnej, s poukazom na § 47 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty .Zotrval na vznesenej námietke premlčania, ktorej sa

teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p.;
s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným uplatňovaním nových
skutočností a dôkazov.“ Vzhľadom na vyššie uvedené žalobu podanú dňa 28.09.2012 považoval za
podanú po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia.

3.10. K druhému namietanému výroku o zastavení konania pre späťvzatie žaloby citoval ustanovenie
§ 146 CSP a uviedol, že im nebolo umožnené vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas s takýmto úkonom v
určenej lehote. Takýto postup súdu zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné právav takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v ktorom je zahrnuté tak jeho právo
vyjadriť sa ku všetkým relevantným skutočnostiam, ale aj tzv. zákaz prekvapivých rozhodnutí. Takýto
postup súdu má jednoznačne vplyv na celkové posúdenie sporného nároku žalobcu, nakoľko sa tento

uplatnený návrh priznať iné úroky z omeškania, ako tie ktoré boli žiadané v žalobe vzťahuje ku kľúčovej
skutkovej okolnosti v tomto súdnom konaní, s ktorou sa súd v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom
nevysporiadal, s tým, že súd ani nevzal v úvahu jeho tvrdenia a ani argumentáciu pokiaľ ide o platnosť
výzvy jeho predchádzajúceho právneho zástupcu H.. U. zo dňa 14.05.2012, resp. spôsobilosť tejto
výzvy založiť právne účinky podľa § 517 Občianskeho zákonníka (spôsobilosť Výzvy z 14.05.2012

založiť takéto právne účinky.Je nesporné, že žalobca podal návrh na vydanie platobného rozkazu o
zaplatenie uznaného dlhu podľa §558 Občianskeho zákonníka v sume 202 233,94 eura spolu s úrokom
z omeškania od 01.12.2008 do zaplatenia s príslušenstvom. Následne však v záverečnej reči uviedol, že
jehopohľadávkavlastnenevznikladňom1.12.2008,aleaždňomkedymalauplynúťlehotanadoplatenie
kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy podľa výzvy zo dňa 14.05.2012. Ide teda o zmenu skutkových
tvrdení žalobcom bez ohľadu na právne posúdenie súdom. Takéto konanie žalobcu nemožno posúdiť

ani ako doplnenie a ani ako spresnenie skutkového stavu, nakoľko v žalobe uviedol expressis verbis,
z akého titulu a od akého dátumu považuje svoju pohľadávku za splatnú voči nemu. Uvedený postup
súdu pri späťvzatí žaloby a nerozhodnutí o zmene žaloby zakladá vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

3.11. Ďalej sa nestotožnil s vyhodnotením uznania dlhu. K uznaniu dlhu nedošlo v súlade s
podmienkami, ktoré sú stanovené zákonom, a preto nezakladá právne účinky stanovené v ust. § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dlh bol v čase jeho uznania už premlčaný. O tejto skutočnosti nevedel

a v uznaní dlhu ani nevyhlásil, že uznáva dlh, ktorý by bol premlčaný, keďže o tejto skutočnosti nebol
upovedomený a nebol si jej ani vedomý. P. E.. Y. nesporne ho vyzval na uznanie záväzku vrátiť záloh
kúpnej ceny z dôvodu, že sám p. E.. Y. si bol vedomý, že kúpna zmluva v roku 2011 už neexistovala .V
uznanídlhupretoúplneabsentujúvšeobecnénáležitostiprávnehoúkonupodľa§37ods.1Občianskeho
zákonníka. Jeho právny úkon nebol urobený slobodne. Nebol urobený určite a zrozumiteľne. V uznaní

dlhu chýba akákoľvek zmienka o tom, že dlh by bol premlčaný . Je zrejmé, že ho podpísal pod nátlakom
zo strany p. Y.a. Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v § 110 ods. 1 veta
druhá Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel. Ak dlžník o premlčaní nevedel,
či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. aj preto, že nepoznal ustanovenia o premlčaní),
nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky.

Citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 197/2009 zo dňa 25.03.2010 v
ktoromNajvyššísúdexpressisverbiskonštatoval,žepodľa§110ods.1Občianskehozákonníkauznanie
premlčaného dlhu „...nezaložilo plynutie novej 10-ročnej premlčacej doby, keďže žalovaná nevedela, že
uznáva premlčaný dlh“.

3.12.V závere poukázal na článok čl. 5 CSP a slovné útoky slovné útoky p. E.. Y.a smerujúce voči
nemu,iniciovanétrestnékonaniaapoužívaniezkontextuvytrhnutýchcitáciizrôznychvýsluchovztýchto
trestných konaní v rámci prostriedkov procesného útoku.

3.13. Ďalej namietal, že na svoju obranu spochybnil uplatnený nárok žalobcu nielen čo do dôvodu, ale

aj čo do výšky. Uplatnil započítanie pohľadávok:
a) pohľadávka vo výške 16 596,96 eura z titulu uznania dlhu z pôžičky poskytnutej žalovaným v 1. rade
voči právnemu predchodcovi žalobcu p. E.. Y.ovi - túto pohľadávku súd správne vo výroku rozsudku
zohľadnil.

b) pohľadávka vo výške 58 800 eur - z titulu užívania nehnuteľností právnym predchodcom žalobcu s
rodinou bez právneho dôvodu za obdobie od 05. mesiaca 2009 do 6. mesiaca 2013, t.j. 49 mesiacov
x 1.200 eur .Touto kompenzačnou námietkou uplatnil voči žalobcovi pohľadávku z titulu bezdôvodného
obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností, čomu zodpovedá plnenie bez právneho dôvodu vo
výške 58 800 eur.

Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne konštatoval v bode 66. odôvodnenia rozsudku, že nemal za
preukázané uzavretie nájomnej zmluvy medzi E.. E. Y. a ním, čo je základným predpokladom k tomu,
aby mu mohol vzniknúť nárok na zaplatenie nájomného. Je nesporné, že právny predchodca žalobcunehnuteľnosti vo vymedzenom časovom období užíval bez akéhokoľvek protiplnenia voči vlastníkovi
nehnuteľností.

c) sumu 21 354,24 eura + 2.545,86 eura, t.j. spolu sumu vo výške 23 900,10 eura - z titulu náhrady
škody. Vyčíslená suma predstavuje náklady za uvedenie poškodenej nehnuteľnosti do pôvodného
stavu v dôsledku neoprávnených stavebných úprav právnym predchodcom žalobcu. Na preukázanie
spôsobenej škody predložil súdu rozpočet .Vzniknú škodu preukázal výsluchom svedka p. H. na
pojednávaní dňa 09.10.2019. Preto zdôvodnenie rozhodnutia o nevymedzení sumy náhrady škody

považoval za prekvapivé a zmätočné.
Nestotožnil sa so záverom, že pán J. F., syn žalovanej v 2. rade bol vlastníkom nehnuteľnosti v čase
vznesenia kompenzačnej námietky a preto je oprávnený uplatňovať si akékoľvek nároky na náhradu
škody . Jeho kompenzačnými námietkami sa vôbec nezaoberal a nevenoval im samostatnú pozornosť.
Nijakým spôsobom sa nevysporiadal so skutočnosťou, že by mu patrilo oprávnenie požadovať nárok na
náhradu škody z iných dôvodov, a to čas vzniku škody, postúpenie pohľadávky,

d) sumu vo výške 1140 eur- z titulu bezdôvodného obohatenia za spotrebu plynu, nakoľko právny
predchodca žalobcu neuhrádzal dodávateľom plynu faktúry a tieto bol nútený uhradiť, aby sa vyhol
vzniku dlhov a následnej exekúcii.

3.14. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne zastavil súdne konanie voči žalovanej v 2 . rade
pre nedostatok pasívnej legitimácie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamieta voči žalovanému v 1. rade, žalovanej v 2. rade a zaviaže žalobcu k náhrade
trov prvostupňového a druhostupňového súdneho konania, ako aj trov právneho zastúpenia alternatívne
rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie.

4.1. Žalovaní podali vyjadrenie k odvolaniu žalobcu. Odvolanie považovali za účelové, zavádzajúce s
uvádzaním nepravdivých skutočností. Nesúhlasili s jeho tvrdením, že súd správne rozhodol, že kúpna
zmluva zo dňa 26.09.2007 nemá povahu fixnej zmluvy. Odkázali na rozsiahle odôvodnenie žalovaného
v 1. rade. K bodu 2 odvolania mali za to, že akékoľvek narážky o údajných vadách domu sú v konaní

bezpredmetné, nakoľko pohľadávka, ktorú si žalobca uplatňuje vychádza z právneho úkonu „Uznanie
dlhu zo dňa 20.10.2011“ podpísaného žalovaným v 1. rade, ktorý však nezakladá právne účinky podľa
§ 558 Občianskeho zákonníka, pričom má ísť o pohľadávku splatnú od 01.12.2008 na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 26.09.2007. Predmetom konania neboli vady domu neustále opakované žalobcom, ktoré
žalovaný v 1. rade jednoznačne odmieta , že by nehnuteľnosti v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy dňa

26.09.2007 mali mať.

4.2. K bodu 3 odvolania žalobcu vo vzťahu k ďalším prevodom dotknutých nehnuteľností po dátume
30.04.2008, po uplynutí dátumu 30.04.2008 uviedli, žalovaný v 1. rade už nebol v zmysle čl. IV písm. i)
kúpnej zmluvy zo dňa 26.09.2007 viazaný zákazom predaja nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy

iným právnickým alebo fyzickým osobám, či zákazom ich ponúkania cez realitné kancelárie, nakoľko
preukázateľne do uvedeného dňa nebola splnená podmienka zaplatenia kúpnej ceny v plnom rozsahu.
Súd prvej inštancie sa so skutkovým stavom v bode 76. odôvodnenia rozsudku vysporiadal správne.
Zároveň sa ostro vyhradili voči tvrdeniam žalobcu, ako aj jeho dopytom k tomu, akými finančnými
prostriedkami a v akom čase disponovali. Tieto skutočnosti nie sú pravdivé a ani nie sú predmetom

konania a bolo by v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. čl. 19 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, aby boli vyžadované od žalovaných bez akéhokoľvek právneho dôvodu.

4.3.Uviedli, že v konaní je nesporné, že žalovaný v 1. rade prijal finančné prostriedky na základe
uzatvorenej kúpnej zmluvy zo dňa 26.09.2007 od právneho predchodcu žalobcu. Tieto mal právnemu

predchodcovi žalobcu vrátiť, ak nedôjde k naplneniu účelu kúpnej zmluvy zo dňa 26.09.2007, najneskôr
dňa 01.12.2008, kedy sa pohľadávka z titulu záväzku vrátiť prijaté finančné plnenie stáva splatnou , čo
sa napokon aj stalo ku dňu 01.12.2008. Argumentáciu žalobcu v bode 8. považovali za irelevantnú .
Žalovaný v 1. rade odmietol akékoľvek zhodnotenie nehnuteľností právnym predchodcom žalobcu.
Ďalej sa vyjadrili k výzve ich predchádzajúceho právneho zástupcu v súlade s dôvodmi odvolania

vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade. Skutočnosť, že ďalšími prevodmi a následnými spätnými
prevodmi na žalovaného v 1. rade by sa dostali nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov nemá vplyv na pohľadávku žalobcu, resp. predtým právneho predchodcu žalobcu voči
žalovanému v 1. rade, ktorý vznikla výlučne z titulu kúpnej zmluvy zo dňa 26.09.2007, ktorej zmluvnýmistranami bol právny predchodca žalobcu ako kupujúci a žalovaný v 1. rade ako predávajúci. Manželia
sú solidárne zaviazaní ex lege iba z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí v zmysle § 145
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak však za trvania manželstva vznikne samostatný záväzok manžela,

aj z právnych úkonov, ktoré sa netýkajú spoločných vecí v zmysle § 145 Občianskeho zákonníka,
druhý manžel za takýto záväzok nezodpovedá a nie je povinný vzniknutý dlh veriteľovi splniť. Spoločný
solidárny záväzok manželov v takomto prípade nevzniká. Vo vzťahu k veriteľovi bude tento manžel t.j.
žalovaný v 1. rade, zaviazaný samostatne. Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvody aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má

také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

5. Krajský súd v X. ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu
v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňajú
náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

v1. rade je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo vyhovujúcej časti vo výroku č. I., vo výroku III. zamietajúcej časti, v časti náhrady trov konania v V .
výroku. V II. a IV. výroku rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

Civilný sporový poriadok, ktorý bol prijatý zákonom č. 160/2015 Z.z. a nadobudol účinnosť 01.07.2016,

vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, pričom právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú
zachované. Uvedené ustanovenie tiež stanovuje, že na konania začaté predo dňom účinnosti CSP

nemožno uplatňovať okrem iného ustanovenia o sudcovskej koncentrácii.

Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia

rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej
stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy
vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého
stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba

dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej

inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

6.Odvolacísúdpredtýmakoskúmaldôvodyodvolaniastránvovecisamej,skúmal,čisúdprvejinštancie
zaťažil konanie vadou konania namietanou žalovaným spočívajúcim v porušení práva na spravodlivý
súdny proces a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, jeho arbitrárnosť.
Podľa článku 17 Civilného sporového poriadku (CSP) súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez
zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Právo na spravodlivý súdny
proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných
subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne
inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre

procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS

50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej

účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
38/2015,5Cdo201/2011,6Cdo90/2012).Tentopojemnemožnovykladaťextenzívnejehovzťahovaním
aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej
je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013). Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za

právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.
Stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016 je aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po 1. júli 2016,
ktorého právna veta znie : „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle §
241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,
ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ V
dôvodoch uviedol, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej
vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri
R. proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
„justičný omyl“ (K. proti Rusku, rozsudok z roku XXXXXX.
K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie a odňatiu možnosti konať pred súdom, môže

dôjsť predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanej žalobe fyzickej
alebo právnickej osoby (pozri napr. I. ÚS 35/98).
7.Odvolací súd nezistil vady konania namietané stranami sporu, pretože súd prvej inštancie vo veci
vykonal dokazovanie, nevykonanie navrhnutého dôkazu nie je vadou konania, pretože o tom, aký

dôkaz bude vykonaný , rozhoduje len súd ( § 185 ods. 1 CSP). Nevykonanie dokazovania môže
mať vplyv len na zistený skutkový stav veci. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného o
nedostatkoch dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie podrobne v dôvodoch
rozhodnutia uviedol zistený skutkový stav, právne normy, ich výklad a ich aplikáciu na zistený skutkovýstav. Nesúhlas žalovaného s dôvodmi rozhodnutia nezakladá vadu konania majúcu za následok
zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s jeho námietkou v
časti zastavenia konania, pretože žalobou disponuje žalobca. Podal odvolanie proti zastavujúcej časti

rozhodnutia ale nezdôvodnil, prečo nesúhlasil so späťvzatím žaloby v časti úrokov z omeškania. Ním
uvedené dôvody sa týkali meritórneho posúdenia veci ,spočívajúce v zániku zmluvy, odkazujúc na výzvu
E.. U..
8. Podľa § 145 ods. 2 CSP. ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov
nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby
skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSP alebo pojednávanie.
Vychádzajúczdikciecitovanéhoustanovenia vyplýva,žedisponovaťspredmetomkonaniamôžestrana
sporu nielen tým, že podá žalobu v zmysle ustanovenia § 131 CSP, ale aj tým, že podanú žalobu vezme
účinne späť (sčasti alebo celkom), a to nielen počas konania na súde prvej inštancie, ale aj po vydaní

rozhodnutia súdu prvej inštancie, avšak len do tej doby, pokiaľ rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.
Ide o dispozíciu s konaním zo strany žalobcu voči súdu, ktorou prejavuje svoju vôľu, aby sa vo veci
nekonalo a meritórne nerozhodovalo. Toto dispozičné právo obsahuje oprávnenie slobodne disponovať
s hmotnými a procesnými právami v civilnom konaní. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom
20.11.2019 upravil žalobný petit tak, že sa domáhal úroku z omeškania od 22.05.2012 z dôvodu

možnosti doručenia písomnej výzvy H.. U. dňa 17.05.2012 a uplynutí 5 dňovej lehoty na zaplatenie.
Právny zástupca žalovaného sa vyjadril, že tým došlo k úprave petitu žaloby, tento úkon je účelový s
cieľom vyhnúť sa skutočnosti začatia plynutia premlčacej lehoty odo dňa 01.12.2008. Zároveň poukázal
na ustanovenie § 139 CSP o možnosti meniť petit počas konania len so súhlasom súdu. Z toho vyplýva,
že žalovaný sa vyjadril k úrokom z omeškania, preto jeho tvrdenie, že súd prvej inštancie mu nedal

možnosť vyjadrenia , nie je pravdivé. Neuviedol žiaden závažný dôvod nesúhlasu so späťvzatím žaloby ,
preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zastavujúcej časti ako vecne správne potvrdil.
9. Pretože odvolací súd nezistil vady konania namietané stranami sporu, pristúpil k meritórnemu
prejednaniu veci.

10. Žalobca podal odvolanie v zamietajúcej časti týkajúcej sa žalovanej v 2. rade majúc za to, že je
vecne pasívne legitimovaná, pretože ním poukázané peniaze prevzala a stali sa predmetom BSM. Súd
prvej inštancie rozhodnutie v tejto časti založil na nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovanej v
2. rade, pretože nebola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti a účastníčkou kúpnopredajnej zmluvy. Odvolací
súd sa s jeho názorom stotožnil, preto rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 145 ods. 1 Obč. zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločných vecí môže vybavovať každý z
manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný.

Podľa § 145 ods. 2 Obč. zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a

povinní obaja manželia spoločne a nerozdielne.

Citované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka upravuje vzájomné vzťahy manželov a tretích
osôb s ohľadom na dispozičné úkony bezpodielových spoluvlastníkov, t.j. na právne úkony, ktorými
manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom bezpodielového spoluvlastníctva. Vo vzťahu

k tretím osobám zakladá aktívnu alebo pasívnu solidaritu manželov z platných právnych úkonov
týkajúcich sa spoločných vecí. Tento dôsledok nastáva bez ohľadu na to, či právny úkon týkajúci
sa spoločných vecí urobil jeden z manželov alebo obaja manželia spoločne, a či išlo o bežnú vec
(záležitosť) alebo o inú než bežnú vec. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho
úkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov (teda úkonu, pri

ktorom manželia nevystupujú spoločne ako účastníci), vyžaduje súhlas druhého manžela, ak ide o inú
než bežnú záležitosť. Nedostatok tohto súhlasu má za následok neplatnosť právneho úkonu, pričom v
zmysle § 40a Obč. zákonníka ide o relatívnu neplatnosť. To znamená, že právny úkon, ktorý nemožno
považovať za vybavovanie bežnej záležitosti, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého
manžela, sa považuje za platný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou

podmienkou aplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Obč. zákonníka na konkrétny prípad je však
existencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je splnená, sú
úvahy o tom, či v konkrétnych okolnostiach išlo o bežnú alebo nie bežnú záležitosť a teda či k právnemu
úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Za právne úkony týkajúce saspoločných vecí treba považovať tie, pri ktorých dochádza k dispozícii s predmetombezpodielového
spoluvlastníctva alebo k výkonu jeho správy. Týmto predmetom podľa platnej právnej úpravy (§ 143
Obč. zákonníka) môže byť len to, čo môže byť predmetom vlastníctva, teda iba veci v právnom zmysle,

t.j. ovládateľné hmotné predmety a ovládateľné prírodné sily, ktoré slúžia potrebám ľudí. Za predmet
vlastníctva a teda ani bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa preto nepovažujú pohľadávky a
záväzky (dlhy), ktoré sa riadia všeobecným právnym režimom záväzkových vzťahov. Na tomto závere
nič nemení to, že pri zániku bezpodielového spoluvlastníctva sa vykonáva aj vyporiadanie spoločných
pohľadávokazáväzkovmanželov(dopadajúcelennavzťahmedzimanželmianieajnaichvzťahktretím

osobám) podľa zásad platných pre vyporiadanie tohto spoluvlastníctva (vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva v širšom zmysle). Podľa súdnej praxe sa za právne úkony týkajúce sa spoločných vecí
nepovažujú napr. zmluva o pôžičke uzavretá len jedným z manželov (rozsudok Najvyššieho súdu
ČSR z 21.12.1973 sp. zn. 3 Cz 57/73 publikovaný v Zborníku stanovísk správ o rozhodovaní súdov
a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR, vydanom Najvyšším súdom ČSSR, SEVT
Praha 1986), ručiteľský záväzok jedného z manželov (R 61/1973) alebo zmluva o výpožičke uzavretá

len jedným z manželov (R 71/1994). Pri nezmenenej právnej úprave predmetu bezpodielového
spoluvlastníctva manželov sú tieto závery súdnej praxe stále použiteľné.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že výlučným vlastníkom nehnuteľnosti bol žalovaný
v1. rade. Ako výlučný vlastník nehnuteľnosti uzavrel s právnym predchodcom žalobcu kúpnopredajnú
zmluvu a boli mu vyplatené finančné prostriedky. Preto argumentácia žalobcu o vzniku BSM a pasívnej

legitimácia žalovanej v 2. rade je nezmyselná a odporujúca základným zasadám BSM.

11. Žalobca sa svojho nároku na zaplatenie sumy domáhal titulom uznania dlhu žalovaným v1. rade.
Žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania tvrdiac, že uznal premlčaný dlh a ku zrušeniu zmluvy
došlo k 01.12.2008.

Súd prvej inštancie správne vychádzal z uznania dlhu žalovaným v1. rade. Žalovaný v1. rade počas
celého konania a v odvolaní namietal, že strany uzavreli tzv. fixnú zmluvu a súd prvej inštancie venoval
tejto námietke pozornosť. Podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodujúce uznanie dlhu žalovaným v1.
rade a aký následok by malo podľa neho uznanie premlčaného dlhu a jeho tvrdenie, že bol donútený
uznanie podpísať. Odvolací súd preto nevenoval pozornosť dôvodom odvolania žalovaného v 1. rade o

tzv. fixnej zmluve, pretože tieto dôvody považoval vzhľadom na uznanie dlhu za irelevantné.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je 3-ročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 110 ods. 1 OZ, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu,
premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník uznal čo do
dôvodu i výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená
lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Podľa § 558 OZ ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten,
kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

Všeobecná premlčacia doba, ktorá je upravená v § 101 OZ je tri roky. S písomným uznaním práva čo

do dôvodu a výšky je spojený Inštitút pretrhnutia premlčacej doby, ktorý je upravený v § 110 ods. 1 OZ.
Platné uznanie práva z hľadiska behu a dĺžky premlčacej doby zakladá beh novej premlčacej doby v
dôsledku jej pretrhnutia (prerušenia). Namiesto doposiaľ uplynutej premlčacej doby začína plynúť nová
desaťročná premlčacia doba odo dňa, kedy k uznaniu práva došlo, resp., od uplynutia lehoty na plnenie,
ak je v uznávacom prehlásení uvedená. Uznanie práva je jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon

dlžníka, ktorý vo svojej platnosti, okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony v §
34 a nasl. OZ, musí spĺňať náležitosti upravené v § 110 ods. 1 druhej vety OZ. Uznanie práva musí
byť predovšetkým urobené v písomnej forme, musí sa týkať jednak dôvodu, ako aj výšky. Zároveň
musí spĺňať požiadavku určitosti a zrozumiteľnosti (§ 37 ods. 1 OZ), pretože uznanie práva je právnym
úkonom, pre ktorý je pod sankciou neplatnosti stanovená písomná forma, musí byť určitosť prejavu vôle

uznať právo čo do dôvodu a výšky, daná obsahom listín, na ktorom je napísaná.

Inštitút uznania dlhu podľa § 558 OZ, ktorý bol s účinnosťou od 01. 01. 1992 včlenený do Občianskeho
zákonníka jeho novelou vykonanou zák. č. 509/1991 Zb., je samostatným zaisťovacím inštitútom ateda zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe jeho uznania. Tým sa v spore posilňuje pozícia
veriteľa, pretože v ňom nemusí dokazovať vznik dlhu ani jeho trvanie v dobe, kedy k uznaniu dlhu
došlo. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo zanikol, alebo

to inak preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. K platnému
uznaniu dlhu podľa § 558 OZ okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. OZ) je potrebné, aby tento
jednostranný právny úkon urobil dlžník písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol
dôvod a jeho výšku, teda uznal dlh čo do dôvodu a výšky. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že
splnením predpokladov uvedených v § 558 OZ dochádza jednak k založeniu vyvrátiteľnej právnej

domnienky trvania dlhu a jednak sú s ním spojené právne účinky pretrhnutia premlčacej doby v zmysle
ust. § 110 ods. 2 vety druhej OZ. Pokiaľ písomný prejav vôle dlžníka obsahuje uznanie dlhu čo do
dôvodu a výšky a absentuje v ňom výslovný prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu len
pretrhnutie premlčacej doby podľa § 110 ods. 2 vety druhej OZ a vyvrátiteľná právna domnienka trvania
dlhu v zmysle § 558 OZ nevznikne. Inak povedané, ku kvalifikovanému uznaniu práva podľa § 110 ods.
2 OZ s dopadom na beh a dĺžku premlčacej doby nie je vyžadované na rozdiel od uznania dlhu podľa

§ 558 OZ vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh dlžníkom. Veriteľove právo na zaplatenie dlhu sa potom
síce premlčuje v 10-ročnej premlčacej dobe, avšak v prípadnom súdnom konaní ho postihuje dôkazná
povinnosť preukázať existenciu a výšku dlhu. Pre záver, že uznanie práva podľa § 110 ods. 1 vety druhej
OZ nie je totožné s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ, svedčia aj odlišné právne dôsledky spojené
s uznaním premlčaného práva. Pri uznaní premlčaného práva z hľadiska účinkov spojených s § 110

ods. 1 OZ nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal právo premlčané. Úprava obsiahnutá
v § 558 OZ pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh o premlčaní
vedel. Pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu právny následok v podobe právnej domnienky
nemá (i tak však dôjde k založeniu behu novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 OZ (viď rozhodnutia
NS ČR 33Odo/1039/2004 zo 14.09.2006, 33Cdo/155/2007 z 28.02.2007/). Z uvedeného vyplýva, že na

plynutie premlčacej doby nemá vplyv, či žalovaný v1. rade uznal premlčaný dlh a či o premlčaní vedel.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca veľmi dobre vedel, že uznáva premlčaný dlh, čomu nasvedčujú
všetky jeho podania a dôvody odvolania, keď na jednej strane tvrdí, že uzavrel fixnú zmluvu, ktorá
zanikla nenaplnením zmluvy 01.12.2018 a na druhej strane tvrdí, že nevie o uznaní premlčaného dlhu.
Otázka uznania premlčaného práva má vplyv len na dôkaznú povinnosť strán sporu, pretože pri uznaní

premlčaného dlhu, o ktorom dlžník nemal vedomosť má len ten následok, že dôkazné bremeno tvrdenia
prechádza z dlžníka na veriteľa, ktorý musí dokázať existenciu dlhu. Medzi stranami sporu nebolo
sporné, že žalovaný v1. rade prevzal kúpnu cenu. Žalobca tým preukázal dôvodnosť žaloby a nárok
na vrátenie kúpnej ceny. V tejto časti sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že
nárok žalobcu prevzatého pohľadávku na základe jej postúpenia je daný. Súd prvej inštancie však v tejto

vyhovujúcej časti zohľadnil započítací prejav žalovaného v1. rade na základe uznania dlhu právnym
predchodcom žalobcu dňa 20.10.2010. Žalobca v odvolaní namietal neplatnosť uznania dlhu, ale v čom
mala spočívať neplatnosť daného právneho úkonu, neuviedol. Žalobca nevymedzil odvolací dôvod, v
čom súd prvej inštancie pochybil, keď posúdil uznanie dlhu ako platný právny úkon. Preto sa týmto
odvolacím dôvodom nezaoberal. Odvolací súd dodáva, že celé odvolanie žalobcu je bez základných

náležitostí ustanovení CSP vyžadujúcich vymedziť predmet odvolania a zdôvodniť, v čom odvolateľ
nesúhlasí so závermi súdu a jeho právnym posúdením. Je zmätočné, odvolateľ v ňom nesúvisle namieta
zistený skutkový stav, ale aké právne následky z toho vyvodil, z odvolania nie je možné zistiť. Žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a zároveň žiadal, aby žalovaný v1. rade a žalovaná v 2.
rade boli zaviazaní zaplatiť mu sumu 202 233,94 eura s úrokom z omeškania od 01.12.2008.

13.Žalovaný podal odvolanie v zamietajúcej časti týkajúcej sa nezapočítania pohľadávok. Odvolací
súd preto musel rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej a v zamietajúcej časti zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa v priebehu
konania zameral na uplatnený nárok žalobcu. Z obsahu spisu vyplýva, že nevenoval dostatočnú

pozornosť započítavaciemu návrhu žalovaného v 1. rade. Rozhodnutie v časti týkajúcej sa vyplatenie
nájomného rozsudok zdôvodnil nepreukázaním uzavretia nájomnej zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s
jeho záverom, že medzi stranami nebola uzavretá nájomná zmluva a táto skutočnosť nebola medzi nimi
sporná. Z celého konania jednoznačne vyplynulo, že právny predchodca žalobcu užíval nehnuteľnosť
bez právneho dôvodu. Takto žalovaný v1. rade opísal skutkový stav, na základe ktorého sa domáhal

plnenia . Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo), účastníci
konania nie sú povinní uplatnený nárok kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Súd
skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z
dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie.( vid rozhodnutie NS SR 5 Cdo 385/2020 z o06.02.2013,2 Cdo 174/2018 z 30.04-2019, 4 M Cdo 15/2010 z 27.07. 2011) . Právna kvalifikácia je vždy
vecou súdu a nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybou aplikácie práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Strany
sporu nie sú povinné uplatnený nárok a ani obranu proti nemu právne kvalifikovať. Z toho vyplýva, že
bolo povinnosťou súdu bolo na zistený skutkový stav aplikovať príslušnú právnu normu a nie žalobu

zamietnuť pre nesprávne právne posúdenie veci .

14.Žalovaný v1. rade sa domáhal započítania sumy 23 9000,10 eura titulom náhrady škody. Súd prvej
inštancie v tejto časti rozhodnutie zdôvodnil v bode 68 predajom nehnuteľnosti žalovaným pánovi F.ovi
s tým, že žalobca mal svoj nárok na náhradu škody uplatňovať voči novému vlastníkovi nehnuteľnosti.
Odvolací súd sa s jeho záverom nestotožnil. Žalovaný uplatnil započítací prejav náhrady škody za

znehodnotenie nehnuteľnosti právnym predchodcom žalobcu. Súd prvej inštancie vôbec nevenoval
pozornosťdanémunárokuavôbecnezisťovalzákladnépredpokladyustanovenia§420OZ-vznikškody,
protiprávnosť konania a príčinná súvislosť medzi škodou a protiprávnym úkonom. Dôkazné bremeno
zaťažuje poškodeného. Rovnako sa nevyporiadal so započítacím prejavom za bezdôvodné obohatenie
spočívajúce v platení energií za právneho predchodcu žalobcu.

15. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie I. vyhovujúcom výroku a III. zamietajúcom
výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pre právny záver
odvolacieho súdu ohľadne premlčania nároku žalobcu nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa k
ostatným dôvodom odvolania strán, pretože sú irelevantné, nič nemeniace na závere, že nárok žalobcu

nie je premlčaný pre uznanie dlhu žalovaným v1. rade.

16. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v novom rozhodnutí rozhodovať o náhrade trov odvolacieho
konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného v1. rade ( 396 ods.3 CSP).

17. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanej v2. rade rozhodol podľa § 396 ods.1 v spojení
s § 255 a §262 CSP tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaná priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. O trovách konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesení m
vypracovaným vyšším súdnym úradníkom.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v X. pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).