Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 30, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/21/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113226077
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7113226077.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudkýň

JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobcov: v 1. rade: W.. Y. L., W..: X.X.XXXX,
A..XX.X.XXXX, W. F.: Y.Á. XXX/X, XXX XX V., Š. I. L., v 2. rade: A. Y., C.. L., W..: X.X.XXXX, F.: F. XXX/
XX, XXX XX F., Š. I. L. v 3. rade: U. Č., C.. L.Á., W..: XX.X.XXXX, F.: XXX XX Y. Č.. XXX, Š. I. L., v 4.
rade: V. Č., C.. L., W..: XX.X.XXXX, F.: N. XXX/X, XXX XX V., Š. I. L., v 5. rade: Y. L., W..: XX.X.XXXX, F.:
Y. Č.. XXX/X, XXXXX V., Š. I. L., E. v 6. rade: C.F. L., W..: XX.XX.XXXX, F.: Y. Č.. XXX/X, XXX XX V., Š. I.
L., všetci zastúpení JUDr. Dušanom Antolom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Zbrojničná č. 12, proti
žalovanému R. Š., W..: XX.X.XXXX, M. F. U. V., V. X, Š. I. L., zastúpený JUDr. Zuzanou Komorovskou,

advokátkou, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 57, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 35C/416/2013 - 286 z 10.05.2016

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi v 1. rade Milanovi Semanovi,
nar. 9.8.1955 sumu 20.000,- eur a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.

V ostatnej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcom v 2. - 6. rade p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

Vo vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného stranám sporu n e p r i z n á v a nárok na náhradu
trov odvolacieho konania.

O výške trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 20.000,- eur, žalobkyni v 2. rade 10.000,- eur, žalobkyni v 3. rade
10.000,- eur, žalobkyni v 4. rade 10.000,- eur, žalobcovi v 5. rade sumu 13.000,- eur a žalobcovi v 6. rade
15.000,- eur, do 60 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol s tým, že o
trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

2. Rozhodol tak o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby
žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1. rade 50.000,- eur, žalobkyniam v 2., 3., 4.,

5. a 6. rade každému po 25.000,- eur titulom práva na ochranu osobnosti formou náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. OZ, za zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromie a
rodiny), ktorý bol narušený protiprávnym zásahom žalovaného, ktorý pri dopravnej nehode spôsobil smrť
ich manželky, resp. matky.3. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný bol trestným rozkazom Okresného súdu Košice I č.k. 5T/14/2013
- 145 zo 07.03.2013 uznaný vinným, že dňa 20.09.2012 v čase okolo 05.30 hodine v Košiciach viedol

osobné motorové vozidlo, kde v úseku za križovatkou ulice Kuzmányho, Floriánska, Šrobárova z dôvodu
prekročenianajvyššejdovolenejrýchlostianedaniaprednosti,narazildochodkyneKatarínaSemanovej,
ktorá prechádzala po riadne vyznačenom priechode pre chodcov a pri zrážke utrpela drvivé devastačné
poranenia, ktoré boli bezprostrednou príčinou jej smrti na mieste nehody, teda inému z nedbanlivosti
spôsobil smrť a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania, a to porušením dôležitej povinnosti

uloženej mu podľa zákona, čím spáchal prečin usmrtenia, za čo bol odsúdený. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 07.05.2013.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 11 OZ, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ, § 16 OZ, § 427 ods. 1 OZ, § 428 OZ,
§ 853 ods. 1 OZ, § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., vychádzajúc z vykonaného dokazovania, dospel
k záveru, že návrh žalobcov z dôvodu neoprávneného zásahu do osobného práva na ich súkromný

a rodinný život, do práva manžela a detí na vnútorný citový život a vzťah v inej osobe, čo spadá pod
ochranu práv (tzv. posmrtnej ochrany osobnosti) je plne v súlade s právnou úpravou ako aj judikatúrou
nielen slovenských súdov ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Zodpovednosť žalovaného podľa
záveru súdu prvej inštancie je založená na citovaných zákonných ustanoveniach, žalovaný je pôvodcom
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, čo bolo nepochybne zistené v trestnom konaní.

Protiprávnym konaním žalovaného došlo k nenávratnej deštrukcii interpersonálnych väzieb tvoriacich
základarámecsúkromnéhoživotamanželausmrtenej,žalobcuv1.radeadetí,žalobcovv2.až6.radea
týmkintenzívnemuzásahudoichosobnostnýchprávaprávanasúkromnýarodinnýživot.Sohľadomna
závažnosť vzniknutej ujmy (úmrtie blízkej osoby), ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania
nepriaznivého následku, žalobcovia sa dôvodne podľa názoru súdu domáhali náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, hoci ani táto hmotná satisfakcia nemôže plne odčiniť dopad tragickej udalosti, ktorá
bola dôsledkom konania žalovaného a ktorá zanechala v živote žalobcov trvalé následky, ktoré nie
je možné úplne odstrániť ani náhradou vzniknutej ujmy v peniazoch. Uzavrel, že žalovaný je pasívne
legitimovaným subjektom, pretože i keď žalobcovia voči pôvodne druhému žalovanému, Komunálnej
poisťovni a.s., zobrali žalobu späť a skutočnosť, či by poisťovňa mohla alebo mala daný nárok vyplatiť,

je pre predmetné konanie irelevantné, keďže aj v jednom aj v druhom prípade to nezbavuje žalovaného
jeho povinnosti plniť. Napriek tomu, že žalobcovia zobrali žalobu späť voči druhému žalovanému,
vyslovil názor, že za použitia eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ v
ustanoveniach zákona č. 381/2001 Z.z., s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného
poisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielzhľadiskazodpovednosti

za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým pri obeti dopravnej nehody (ako
poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3
OZ, ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z.z. a požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy preto spadá do rozsahu povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

5. Pri určovaní výšky náhrad nemajetkovej ujmy vychádzal z okolností, za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu a zo závažnosti spôsobenej ujmy. Zohľadnil, že všetci žalobcovia mali hlboký
citový vzťah k zosnulej, ako manželke a matke. Táto spolu so žalobcom v 1. rade vychovala svoje deti,

žalobcov v 2. až 6. rade, ktoré v čase usmrtenia mali žalobkyňa v 2. rade 32 rokov, žalobkyňa v 3. rade
31 rokov, žalobkyňa v 4. rade 28 rokov, žalobca v 5. rade 19 rokov a žalobca v 6. rade 16 rokov. Mal
preukázané, že žalobca v 1. rade úmrtím manželky stratil svojho životného partnera, s ktorým si boli
veľmi blízki, delili sa o všetky radosti i starosti, ich vzťah bol i okolím hodnotený ako vrúcny, úprimný
a hlboký. Zosnulá bola tá, na ktorej ramenách ležalo bremeno starostlivosti o domácnosť, vytváranie

útulného domova, kde rodine nič nechýbalo, o všetko bolo z jej strany postarané, t.j. zosnulá vytvárala
pokojnú rodinnú atmosféru, ktorú už momentálne žalobca v 1. rade postráda a doma cíti chýbajúcu
ženskú ruku. So zosnulou boli v preddôchodkovom veku, kedy sa obaja tešili, že si tento čas užijú
spoločnesvnúčatamiarodinoucelkovo,ktoráskutočnosťnikdynemôžebyťpravdou.Takistožalobcovia
v2.až6.rademaliveľmiblízky,úprimnývzťahkmame,ktorábolaichveľkouoporou,pomocou,poradila,

podala pomocnú ruku, či pri školských aktivitách, neskôr i pracovných. Zdieľala s nimi ich radosti a
starosti, starším dcéram pomáhala pri ich vydaji, neskôr s vnúčatami, ktoré brávala k sebe a trávila s
nimi voľný čas. Všetkým pomáhala, radila, starala sa o ne. Dospel k záveru, že najväčšiu ujmu utrpel
žalobca v 1. rade, hlboká strata manželky po 33 rokoch harmonického manželstva prestavovala u nehonenávratnú deštrukciu manželského a rodinného vzťahu. Žalobkyne v 2. a 3. rade sú vydaté, majú
založené svoje nové rodiny, bývajú oddelene, avšak zosnulá im pomáhala aj s deťmi, ktoré stratu babky
tiež vnímajú na ich detskej úrovni. Žalobkyňa v 4. rade sa po nehode prisťahovala s manželom späť

do rodičovského domu, aby pomáhala otcovi a bratom. Žalobcovia v 5. a 6. rade bývali v spoločnej
domácnosti s rodičmi, starala sa o nich, dokonca žalobca v 6. rade bol v tom čase ešte maloletý. Pri
priznávaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal aj na judikatúru v predmetnej oblasti, ale aj na
právnu úpravu pri odškodňovaní úmrtia v rámci inštitútu náhrady škody v Českej republike. Korigoval
uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v súlade s princípom proporcionality a priznal nemajetkovú ujmu

žalobcoviv1.radevovýške20.000,-euržalobkyniamv2.,3.a4.radekaždejpo10.000,-eur,žalobcoviv
5. rade vo výške 13.000,- eur a žalobcovi v 6. rade vo výške 15.000,- eur. Prihliadal pri tom predovšetkým
na skutočnosť, že došlo ku kumulovaniu nárokov viacerých najbližších príbuzných, so zachovaním
princípu primeranosti. Žalobcovi v 1. rade priznal najvyššiu sumu, žalobcovi v 5. rade priznal vyššiu
sumu ako žalobkyniam v 2. až 4. rade, nakoľko v čase úmrtia matky bol tesne po dovŕšení plnoletosti,
stále zdieľal rodinný život s otcom a mamou a taktiež u žalobcu v 6. rade došlo k navýšeniu priznanej

sumy oproti jeho sestrám a to v sume vyššej než u žalobcu v 5. rade, nakoľko v čase úmrtia matky bol
maloletý a teda potreboval ju najvýraznejšie zo všetkých súrodencov. V prevyšujúcej časti žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

6. Vychádzajúc z § 160 ods. 1 veta prvá O.s.p. uložil žalovanému povinnosť splniť v lehote dlhšej než

ustanovuje toto ustanovenie, vzhľadom na celkovú výšku priznanej nemajetkovej ujmy.

7. S poukazom na ust. 151 ods. 3 O.s.p. uviedol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. Proti tomuto rozsudku v jeho vyhovujúcej časti podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. b), d), e) O.s.p. Navrhol rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku zrušiť a vrátiť súdu na
ďalšie konanie, eventuálne zmeniť a znížiť priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, že súd
výšku nemajetkovej ujmy odôvodnil dobrými rodinnými vzťahmi v rodine žalobcov a stratou, ktorú utrpeli
(nespochybňuje hĺbku straty utrpenej), pokiaľ však zároveň konštatoval, že pri rozhodovaní o výške

nemajetkovej ujmy zohľadňoval skutočnosť, aby priznaná výška nemajetkovej ujmy nebola pre neho
likvidačná,totokonštatovanienemáoporuvzistenomstavevecianapadnutomrozhodnutí.Zdôrazňoval,
že v konaní poukazoval na skutočnosť, že je nezamestnaný (od zamestnávateľa dostal výpoveď v
priebehu konania), nedisponuje žiadnym hnuteľným či nehnuteľným majetkom, ktorý by mohol speňažiť
abolotomutakajvčasevznikudopravnejnehody.Tedaaniúmyselnesanezbavilžiadnehomajetku.Ako

nezamestnaný nemá možnosť si zobrať úver v peňažnom ústave, pričom nie nepodstatným je aj jeho
vek vo vzťahu nájdeniu si nového zamestnania. V aktuálnej situácii na trhu práce bol toho názoru, že súd
pri rozhodovaní mal reálne zohľadniť aj jeho majetkové pomery, z ktorých je zrejmé, že priznaná výška
nemajetkovej ujmy nie je satisfakčnou náhradou ale likvidačnou. Takýto postup považoval za postup
v rozpore aj s judikatúrou ESD. Vyslovil názor, že pokiaľ súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy pre

jednotlivého žalobcu vychádzal z výšky nemajetkovej ujmy priznávanej inými súdnymi rozhodnutiami,
mal zohľadniť celkovú výšku priznanej náhrady v týchto prípadoch, ani v jednom zo súdom citovaných
rozhodnutí nedosiahla priznaná výška nemajetkovej náhrady výšku ako súd stanovil v predmetnom
rozhodnutí. Mal za to, že odkaz odôvodnenia o pridržiavaní sa právnej úpravy ČR neobstojí, nakoľko
maximálna výška je 240.000,- Kč, čo je 8.888,- eur, avšak súd v napadnutom rozhodnutí ani jednému

zo žalobcov nepriznal takúto sumu, naopak priznal vyššie sumy. Zdôrazňoval, že v danom prípade
pri jeho majetkových pomeroch sa priznaná satisfakcia rovná osobnému bankrotu, naviac otáznemu,
keďže nemá príjem, ktorý je podmienkou povolenia osobného bankrotu. Podľa neho rozhodnutie súdu,
kde vopred je zrejmé, že ho ani pri vynaložení všetkého svojho úsilia nebude schopný splniť, nie je v
záujme ani jedného z účastníkov konania. V jeho situácii je takéto rozhodnutie ďalším trestom, okrem

trestu už uloženého súdom v trestnom konaní. Opätovne poukazoval na svoje nepriaznivé osobné a
majetkové pomery, keďže je rozvedený a nemá ani teoreticky možnosť uspokojovať svoje základné
životné potreby, napr. z príjmu manželky. Mal za to, že výšku priznávanej nemajetkovej ujmy nemožno
paušalizovať výlučne len s porovnaním výšky priznanej nemajetkovej ujmy pozostalému manželovi,
resp. deťom jednotlivo v iných súdnych konaniach, ale je potrebné prihliadnuť na komplexnú výšku

priznávanej nemajetkovej ujmy všetkým pozostalým. Zároveň poukázal na to, že napadnutého rozsudku
nevyplýva titul, na základe ktorého je mu uložená povinnosť zaplatiť súdom určené sumy.9.Žalobcoviavpísomnomvyjadreníkodvolaniunavrhlinapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdiť.
Rozsudok súdu považovali za spravodlivý, primeraný, pokiaľ ide o výšku priznaných súm. Nestotožnili
sa s argumentáciou žalovaného. Uviedli, že ich argumentácia v konaní pred súdom prvej inštancie

bola založená na tom, že smrť blízkeho príbuzného zavinená žalovaným neoprávnene a nenávratne
zasiahla do ich osobnostného práva na súkromný a rodinný život a materiálna satisfakcia je za tohto
stavu jediným možným prostriedkom právnej ochrany. Mali za to, že ku vzniku občianskoprávnych
sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti i fyzickej osoby predpokladaný ust. § 13
OZ bola ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého

vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v neoprávnenou porušení osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej
a morálnej integrite. Príčinná súvislosť medzi týmto zásahom a neoprávnenosťou zásahu, ktorý je v
rozpore s objektívnym právom bola jednoznačne preukázaná. Poukazujúc na ust. § 13 ods. 3 OZ
uviedli, že súd vychádzajúc z tohto ustanovenia určoval výšku náhrady na základe voľnej úvahy
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a okolností za ktorých k porušeniu práva došlo. Pre
vyváženosťuplatňovanejnemajetkovejujmyasúdompriznanejujmyopakovanepoukázalinauznesenie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/244/2011 zo 04.04.2012. Zároveň poukázali aj na ďalšie rozhodnutia,
a to rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/188/2012 a nadväzujúc na obsah podaného
odvolania poukázali na rozsudok rakúskeho Najvyššieho súdu sp.zn. 2Ob/186/03 x, ZVR 2004/6, 19,
z 30.10.2003, ktorým pozostalému manželovi bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
65.000,- eur, pričom túto sumu súd odôvodnil „ťažkou a trvalo psychickou traumou pozostalého

manžela“.NapokonpoukázaliajnarozhodnutieTribunalCivildePesaro,Taliansko,ktorýmbolopriznané
odškodnenie za smrť dieťaťa pozostalým rodičom vo výške 200.000,- eur.

10. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov k jeho odvolaniu uviedol, že žalobcovia
vo svojom vyjadrení preukazujú primeranosť priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy výlučne len

odkazmi na iné súdne rozhodnutia, ktoré priznali identickú alebo vyššiu sumu predmetnej náhrady. Z
konštantnej judikatúry vyplýva však, že každý prípad je potrebné posudzovať osobitne, vzhľadom na
okolnosti toho - ktorého prípadu. Poukázal na to, že v zásade nie je možné posudzovať primeranosť
výšky nemajetkovej ujmy len porovnaním priznaných súm v iných súdnych konaniach. Podľa neho už
vôbec nie je možné prihliadať na judikatúru súdov, aj keď v rámci členských štátov EÚ, kde v dotknutých

krajinách je náhrada krytá poistením a teda subjekt, ktorý v konečnom dôsledku plne priznanú náhradu
je ekonomicky silný subjekt - poisťovňa, pričom v tomto prípade sa jedná o fyzickú osobu, ktorá naviac
aktuálne nemá žiadne príjmy. Poukázal na to, že argumentácia žalobcov nie je akceptovateľná pre
posúdenie odvolacích dôvodov vzhľadom na konštrukciu žalobcov, ktorá je založená len na odkazoch
na iné rozhodnutia súdov v iných prípadoch, opomínajúc charakter nemajetkovej ujmy, t.j. satisfakčný

charakter, nie likvidačný či trestajúci.

11. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že odmietajú obsah podania
žalovaného. Zdôrazňovali, že v danom prípade ide o ochranu osobnosti (resp. ochranu rodinného života)
pozostalých, čo správne posúdil aj súd prvej inštancie. V časti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorý uviedol „Právne odôvodnenie nároku žalobcov, je plne v súlade s právnou úpravou
ako aj judikatúrou nielen slovenských súdov ale i Európskeho súdu pre ľudské práva a súd s ním v
celom rozsahu stotožňuje a vo svojom odôvodnení rozsudku naň priamo poukazuje.“, videli správnosť
postupu súdu, ktorý rozhodol o finančnej náhrade nie podľa ich návrhov ale podľa vlastnej úvahy a to
čo do rozsahu vo výrazne obmedzenej výške. To je tiež dôkaz o tom, že pre nich nebola prioritná výška

náhrady, aj keď poukázali na prax v rozhodovacej činnosti iných súdov. Svedčí o tom aj skutočnosť, že
v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu výslovne uviedli, že sa proti rozsudku neodvolávali majúc za
to, že je spravodlivý i primeraný, pokiaľ ide o výšku priznaných súm. Podanie žalovaného považovali za
účelové, keďže nehodnotí správne obsah žaloby, obsah rozsudku, ani výpovede svedkov pri zachovaní
práva na ochranu osobnosti, ktoré patrí každej fyzickej osobe. Nie iba odkazy na iné rozhodnutia súdov

v iných prípadoch, alebo opomínanie charakteru náhrady nemajetkovej ujmy boli v popredí ich záujmov.
Zdôrazňovali, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Opätovne poukazovali na
rozhodnutia súdov, ktoré citovali do vyjadrení k odvolaniu žalovaného a rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave sp.zn. 10Co/909/2015, ktorými v rozhodnutiach bola priznaná nemajetková ujma vo vyšších

finančných čiastkach. Navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnili si nárok na
náhradu trov právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. Osobitným podaním doručeným odvolaciemu
súdu 15.05.2017 predložili judikatúru vo veci rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 C-22/12 judikát
Ústavného súdu SR zo 16.10.2016 sp.zn. III. ÚS 666/2016.12. Žalobkyňa a žalovaná podávali odvolanie v čase účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok účinný do 30.6.2016 a Krajský súd v Košiciach vec prejednával v čase účinnosti zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 (ďalej len CSP).

13. Počas odvolacieho konania žalobcovia v 2. až 6. rade predložili úmrtný list žalobcu v 1. rade z obsahu
ktorého vyplýva, že žalobca v 1. rade dňa 25.08.2017 zomrel.

14. Podľa § 63 ods. 1 C.s.p. ak strana zomrie počas konania skôr ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť alebo či v ňom môže pokračovať.

15. Podľa § 66 C.s.p. ak strana procesnej subjektivity nastane až po vyhlásení rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, postupuje súd podľa § 63 a § 64; vyhláseným rozhodnutím zostáva súd viazaný.

16.Vychádzajúczcitovanýchzákonnýchustanoveníodvolacísúd,vzhľadomnato,žežalobaopriznanie
nemajetkovej ujmy je právom na ochranu osobnosti, je právom osobnej povahy, smrťou fyzickej osoby
toto právo zaniká a neprechádza na dedičov, zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
žalobcoviv1.radebolapriznanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20.000,-euravtejtočastikonanie
zastavil.

17. Rozsudok vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žaloba bola zamietnutá, nebol napadnutý
odvolaním, stál sa právoplatný a nebol predmetom dovolacieho prieskumu.

18. Proti výroku, ktorým súd prvej inštancie v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. (platného a účinného v

čase rozhodovania) konštatoval, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku vo veci samej sa stál právoplatným vzhľadom na to, že proti nemu odvolanie
nie je prípustné, nakoľko ide o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania (§ 202 ods. 3 písm. a O.s.p.).
Preto ani tento výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

19. Podľa ust. § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

20. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

21. Keďže súd prvej inštancie rozhodoval pred 01.07.2016, odvolací súd vec posúdil podľa právneho
stavu existujúceho v čase rozhodovania, teda skúmal, či súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase jeho rozhodovania, v prejednávanej veci.

22. Dôvodom je tu nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej ochrane
porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane
naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i euro
konformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 CSP).

23. Predmetom odvolacieho prieskumu bol iba rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bolo
žalobe žalobcov v 2. až 6. rade čiastočne vyhovené (ďalej len „rozsudok“ alebo „rozsudok súdu prvej
inštancie“).

24. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016 (ďalej len „C.s.p.“) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, v zmysle § 385
ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a z hľadiska uplatnených
odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. b), d), e) O.s.p. v spojení s § 470 ods. 2 vety prvej C.s.p. a §

379 C.s.p. v C.s.p. odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), g) C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.25. Rozsudok je vo vyhovujúcom výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1
C.s.p. potvrdil.

26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.11.2017 o 10.00 hodine v
pojednávacej miestnosti č.dv. 206/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené 24.11.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1 C.s.p.,
§ 378 ods. 1 C.s.p. a § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario.

27. Žalovaný síce v odvolaní výslovne uvádza, že svoje odvolanie odôvodňuje dôvodmi uvedenými v §
205 ods. 2 písm. b), d), e) O.s.p., z obsahu celého podania však vyplýva, že rozhodnutie o výške náhrady
nemajetkovej ujmy nepovažuje za správne z dôvodu, že postup súdu pri stanovení výšky náhrady
nebol správny, pretože nezohľadnil aj jeho majetkové pomery, preto priznaná výška nie je satisfakčnou
náhradou ale likvidačnou, pričom postup súdu je aj v rozpore s judikatúrou ESD. Navyše súd pri určovaní
tejto výšky vychádzal z výšky nemajetkovej ujmy priznávanej inými súdnymi rozhodnutiami, potom však

mal zároveň zohľadniť celkovú výšky priznania náhrady v týchto prípadoch. Je teda zrejmé, že podľa
obsahu svoje odvolanie odôvodňuje odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (§ 365
os. 1 písm. h) C.s.p.), t.j. ide o nesprávne právne posúdenie z dôvodu, že právny predpis nesprávne
interpretoval na daný prípad.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) odvolací
súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový. Nesprávnym právnym posúdením je
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikáciu práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale

nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

29. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

30. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že

by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až 135
O.s.p. účinných v čase jeho rozhodovania alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne

zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

31. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy hodnotil podľa § 132 O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo

zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

32. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje, pričom ani odvolacie námietky žalovaného nemajú vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie
sú spôsobilé privodiť jeho zmenu.

33. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaný namietal dve okolnosti a to, že rozsudok je vo vzťahu
k nemu likvidačný vzhľadom na situáciu v ktorej sa nachádza a namietal, že nie je možné výšku
priznávanej nemajetkovej ujmy paušalizovať výlučne len porovnaním výšky priznanej nemajetkovej
ujmy pozostalým v iných súdnych konaniach a je potrebné prihliadnuť na komplexnú výšku priznávanej

nemajetkovej ujmy všetkým pozostalým.

34. Uvedené odvolacie námietky odvolací považoval za nedôvodné.

35. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že do správa na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom ním navrhnutých
dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom predpisov tak, ako to predkladáúčastník. Ani rozhodnutie súdu alebo orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a
predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať požiadavky zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2
O.s.p., ktoré musí dať účastníkovi odpoveď na podstatné (zásadné) otázky v danej veci. Vo všeobecnosti

platí, že rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom nastolené otázky, ale len na tie, ktoré
majú podstatný význam na vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny význam.

36. Pokiaľideovýškunáhradynemajetkovejujmyvpeniazochustálenejsúdomprvejinštancie,odvolací
súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu považoval ustálenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za

správnu. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade žalobcovia stratili najdôležitejšieho
človeka v živote, svoju matku. Ich rodinný život bol rozvrátený, protiprávnym zásahom žalovaného
bolo právo na súkromie a rodinný život detí (z ktorých jedno bolo v čase udalosti maloleté a jedno síce
plnoleté, po maturite, ale ešte nezamestnané, trpiace ochorením diabetes) narušené do takej miery, že
jeho následky nie je možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou, nakoľko žiadna forma morálneho
zadosťučinenia nepostačuje k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená nemajetková ujma na

osobnosti detí.

37. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že kompletná výška priznávanej nemajetkovej
ujmy všetkým pozostalým by mala byť rozhodujúcim faktorom pri posudzovaní výšky náhrady
jednotlivým pozostalým, ani so záverom, že súd pri rozhodovaní o výške priznávanej nemajetkovej ujmy

vychádzal iba z výšky priznanej nemajetkovej ujmy v iných rozhodnutiach. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie vyplýva, že išlo o individuálne posúdenie u každého z pozostalých, pri zohľadnení
okolností, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu a závažnosti spôsobenej ujmy. Zároveň prihliadal
na osobitné okolností každého zo žalobcov v 2. až 6. rade zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že
žalovaný v 6. rade v čase smrti matky bol maloletým a žalovaný v 5. rade síce bol, plnoletý, ale žil s

rodičmi v spoločnej domácnosti, mama sa starala aj o neho, správne bral do úvahy, že i keď žalobkyne
v 2. až 4. rade nežili s matkou v spoločnej domácnosti, existovala medzi nimi silná citová väzba, matka
im bola oporou a aj pomáhala s výchovou detí (vnúčat), že žalobcovia v 5. a 6. rade boli odkázaní na
výživu zo strany rodičov, teda aj matky, navyše matka im poskytovala nielen materiálne zabezpečenie
ale aj psychickú podporu a zabezpečovala aj ich výchovu.

38. Súd zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci, prihliadal
na zákonom stanovené kritéria priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra
súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru

náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže
nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa všeobecnom slova zmysle ani nedá
odškodniť). Preto správne postupoval súd prvej inštancie, pokiaľ pri rozhodovaní o výške priznávanej
nemajetkovej ujmy zohľadňoval aj judikatúru súdov.

39. Za nedôvodnú je potrebné považovať odvolaciu námietku žalovaného o likvidačnom charaktere
predmetného rozhodnutia vzhľadom na jeho zárobkové a majetkové pomery. Skutočnosť, že žalovaný
je bez finančných prostriedkov nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady škody pozostávajúcej z
nemajetkovej ujmy ani dôvodom pre zníženie jej výšky. Je potrebné zdôrazniť, že za situácie, v ktorej
sa žalovaný v súčasnosti nachádza, akákoľvek priznaná výška nemajetkovej ujmy by bola pre neho

tzv. likvidačná, pretože podľa jeho tvrdení je bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Nepriamo to
potvrdil aj samotný žalovaný vo svojom odvolaní, keď navrhol o.i. zmenu napadnutého rozsudku a
žiadal znížiť priznané finančné čiastky žalobcom, ale neuviedol ani výšku o ktorú žiadal znížiť priznanú
nemajetkovúujmu. Vtejtosúvislosti odvolacísúdpovažujezapotrebnézdôrazniť,že,takakotosprávne
konštatoval aj súd prvej inštancie, ide o nárok, ktorý spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Najvyšší súd SR vo veci sp.zn.
6MCdo/1/2016 z 31.07.2017 k uvedenej otázke o.i. uviedol: „...spornú právnu otázku riešil (a tiež vyriešil)
Ústavný súd. Ten nielenže vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní
namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami všeobecných súdov ustaľujúcimi krytie
aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa zodpovednosti povinného zmluvného poistenia

(ďalej len ZoPZP), ale dokonca pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky totožnej s podnecovateľkou
mimoriadneho dovolania v prejednávanej veci v rámci odôvodnenia uznesenia z 11.10.2016 sp.zn. III.
ÚS 666/2016 uzavrel (citované z uznesenia), že pojem „škoda“ použitý v zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla jeústavnekonformnýmspôsobominterpretovateľnýextenzívnetak,žezahŕňaajnemajetkovú(materiálnu)
ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti s cieľom maximálnej možnej miery
rešpektovania cieľov relevantnej unijnej regulácie. Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť

považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii na témy 1. Krytia nárokov pozostalých po obetiach
dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti a
škodu a 2. tzv. pasívnej legitimácie povinných zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej
ujmy pred všeobecnými súdmi.“

40. S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny.

41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
Žalobcovia v 2. až 6. rade boli v odvolacom konaní plne úspešní, preto im bola priznaná náhrada

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, t.j. vo výške 100 %. O trovách odvolacieho konania vo
vzťahu žalobcu v 1. rade a žalovaného bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p., §256 C.s.p.,
keďže k zastaveniu konania došlo z dôvodu, ktorý nezavinila ani jedna zo strán sporu, odvolací súd
rozhodol, že stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 C.s.p. osobitným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).