Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/79/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419202047
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1419202047.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a
členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: G. B., D..
XX.XX.XXXX, N. Š. G. X, XXX XX N., zastúpený: Bardač s.r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04
Bratislava, IČO : 47 243 252, proti žalovanému: Európska únia, v mene ktorej koná Európska komisia so
sídlom Rue de la Loi, Bruxeles, Belgique, zastúpený: MAPLE & FISH s.r.o, so sídlom Dunajská 15/A, 811

08 Bratislava, IČO : 36 718 432, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti uznesenie Okresného
súdu Bratislava IV zo dňa 26.03.2020, č.k. 22C/39/2019-147, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci a konanie
zastavil (výrok I) a žiadne zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 3,§ 9,§ 161 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, čl. 256 ods. 1, čl. 268, čl. 340 ods. 2,
Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) a vecne tým, že mal za to, že v danom prípade,

kedy sa žalobca domáha voči žalovanému zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného
zásahu do jeho osobnostných práva, jedná sa o spor mimozmluvnej povahy. Preto s poukazom na čl.
340 a čl. 268 ZFEÚ ustálil, že nemá právomoc konať, nakoľko je daná výlučná právomoc Súdneho dvoru
Európskej únie, kde v prvom stupni rozhoduje Všeobecný súd Európskej únie. Vzhľadom k uvedenému
vyhlásil, že nemá vo veci právomoc konať a konanie zastavil.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko dôvodom
zastavenia konania bola neodstrániteľný procesná podmienka, žiadnej zo strán nepriznal nárok na
náhradu trov konania.

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac ust. §
365 ods. 1 písm. a) C.s.p., majúc za to, že napadnutým uznesením mu súd prvej inštancie znemožnil

uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Uviedol, že čl. 340 ods. 2 ZFEÚ nepojednáva o právomoci Súdneho dvora EÚ, ale o záväzku
žalovaného napraviť akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich
funkcií. Navyše nežaluje žalovaného pre spôsobenú škodu, ale titulom ochrany osobnosti. Ust. Čl. 268
ZFEÚ pojednáva o právomoci len v otázkach náhrady škody, t.j. o tých nárokoch, ktoré sa žalovaný
podľa č. 340 ods. ZFEÚ zaviazal kompenzovať, nie o nárokoch zo zásahov do práva na ochranu

osobnosti. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora, majúc za to, že ust. čl. 268 ZFEÚ treba vykladať
reštriktívne. Odkázal na rozsudok Súdneho dvora EU( citovaný súdom prvej inštancie), kde je okreminého uvedené, .... „H. Z. O. P., Č.L. M. Z. D. G. A., G. A. G., G. Z. S. L., Z. I. Š. V. I. A. Z. O. D. G. V. Ú. Š.,
A. S. O. R. Z. M. A. Z. S. A. (A. F. R. X.D. XXXX, V. V. L., Y.-XXX/XXP, R.. Z..L.-XXXXXX, N. XX)“.(F. R.
XX. V.U. XXXX, G. V. Z. U., Y.-XXX/XX, I.:Y.:XXXX:XXX, N. XX)“.. Mal za zrejmé, že právomoc podľa čl.

340 ods. 2 a 3 Zmluvy sa týka len náhrady škody lebo len pri nej sa skúmajú parametre protiprávnosti,
skutočnej existencie škody a príčinná súvislosť. Poukázal na to, že judikatúra EÚ pripúšťa žalovať
žalovaného, ak ide o normatívny akt len výnimočne a za osobitných podmienok (porov. Napr. rozsudok z
9.septembra 2008,FIAMM, C 120/06, EU:C:2008:476, body 164, 171-173) a iba ak by išlo o predpis ktorý
priznáva práva jednotlivcom (napr. rozsudok z 19.apríla 2017, Holcim, C-282/05, P, EU:C:2007:226,

bod 47). Pričom o takéto okolnosti, resp. o takýto predpis však v danom prípade smernice 2014/40
nejde. Preto odkaz, aby riešil spor so žalovaným na Súdnom dvore EU znamená odkazovať na orgán,
ktorý spor meritórne nerozhodne. Rovnako výklad podľa ktorého má právomoc Súdny dvor EU nie je
zlučiteľný s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd č. 209/1992 Zb. Hoci
členský štát preniesol predmetnej oblasti časť svojej suverenity na EU, nezbavil sa tým zodpovednosti
za ochranu ľudských práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd(rozsudok ESĽP 24833/94,

Mattews v. United Kingdom). Objektívne kritériá nestrannosti Súdneho dvora EU ako takého, ktorý má
podľa žalovaného právomoc prejednať spor, nemôže byť dané pre to, že Súdny dvor EU je jedným z
orgánov žalovaného. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 15.06.2020 majúc za to, že nie je daná
právomoc súdu prvej inštancie, a to s poukazom na článok 340 ZFEÚ v spojení s článkom 268 ZFEÚ,
ktoré ustanovujú, že v prípadoch náhrady škody vzniknutej z mimozmluvnej zodpovednosti spôsobenej
orgánom Európskej únie je súdnym orgánom oprávneným vo veci rozhodovať Súdny dvor Európskej
únie. Mal za to, že žalobca zavádzajúco vykladá, že čl. 340 ZFEÚ nepojednáva o právomoci Súdneho

dvora EÚ, pretože z jeho vyjadrenia ako aj z napadnutého uznesenia je zrejmé, že v danom prípade
je právomoc daná na základe čl. 340 v spojení s čl. 268 ZFEÚ, ktorý výslovne pojednáva o právomoci
Súdneho dvora Európskej únie rozhodovať spory o náhrade škody podľa čl. 340. V zmysle uvedeného
naďalej zotrval na námietke neodstrániteľnej vady konania, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie.
Uviedol, že čl. 268 ZFEÚ pojednáva o náhrade škody všeobecne a čl. 340 ods. 2 ZFEÚ o náprave

akejkoľvek škody v prípade nezmluvnej zodpovednosti, pričom pod škodou sa všeobecne rozumie
majetková aj nemajetková ujma, ktorá sa rozlišuje najmä v závislosti od toho, do akej sféry/ práv
poškodeného bolo zasiahnuté. Okrem toho čl. 340 ods. 2 ZFEÚ výslovne upravuje nápravu škody v
prípade mimozmluvnej zodpovednosti, kdežto v predmetnom prípade možno hovoriť o tzv. príkladnej
mimozmluvnej zodpovednosti, keďže žalobcom deklarovaná zodpovednosť žalovaného mala vzniknúť

ako dôsledok neoprávneného/protiprávneho zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti, teda
nie porušením zmluvného záväzku, ktorý v predmetnej veci neexistuje. Zdôraznil, že samotný čl. 340
ods. 2 ZFEÚ prezentuje nápravu akejkoľvek škody, čo bezpochyby zahŕňa tak majetkovú i nemajetkovú
ujmu, doslovne akúkoľvek ujmu. Rovnako aj judikatúra Súdneho dvora EÚ jednoznačne zahŕňa do
pojmu náhrady škody aj nemajetkovú ujmu (porovnaj napr. C - 110/63, Willame v. Komisia, nemajetková

ujma vo forme vzniku úzkostných stavov T-84/98, C v. Council, § 98-103, nemajetková ujma vo forme
poškodenia dobrého mena, narušenia súkromného života a neistoty T-307/01, Frangois, § 107- 111,
nemajetková ujma vo forme utrpenia T-48/01, Vanker, § 180). Mimozmluvná zodpovednosť v zmysle
článku 340 ods. 2 ZFEÚ a náhrada škody v zmysle uvedeného článku v spojení s čl. 268 ZFEÚ sú teda
pojmami omnoho širšími než uvádza žalobca. Tvrdenie žalobcu okrem vyššie uvedeného vyvracia aj

rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ v prípadoch posudzovania náhrady škody, ktorá bola vykladaná
extenzívne, napríklad v prípadoch rozhodovania o náhrade škody vzniknutej z dôvodu neprimeranej
dĺžky súdneho konania a nahradenia škody vzniknutej vo forme nákladov na bankovú záruku (pozri
Spojené veci C - 138/17 P a C - 146/17 P Európska únia v. Gascogne Sack Deutchland a Gacogne,
C - 150/17 P Európska únia v. Kendríon, Spojené veci C - 174/17 P a C - 222/17 P Európska únia

v. ASPLA a Asmando Álvarez). Konkrétne napr. v konaní T - 479/14, Kendrion NV v. Európska únia,
o mimozmluvnej zodpovednosti, Všeobecný súd s poukazom na čl. 268 ZFEÚ priznal poškodenému
náhradu škody pozostávajúcu tak z majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobcov poukaz na ním
uvedenú judikatúru a judikatúru uvedenú súdom prvej inštancie s dovetkom, že aj tieto potvrdzujú
jeho tvrdenia, keďže pojednávajú o náhrade škôd, nie o nárokoch z ochrany osobnosti, neobstojí,

pretože obdobne pojednávajú o nemajetkovej ujme či mimozmluvnej zodpovednosti a tiež skúmajú
rovnaké predpoklady zodpovednosti, aké rozoberá aj žalobca (protiprávnosť konania/ neoprávnenosť
zásahu, skutočná existencia škody/ ujma, príčinná súvislosť). Uvedené len potvrdzuje, že žalobcov
reštriktívnyvýkladoprávomociSúdnehodvoraEÚ(ne)prejednaťpredmetnúvecjenesprávny.Vovzťahuk tvrdeniam žalobcu, že dochádza k porušeniu ústavného princípu zákazu odmietnutia spravodlivosti
uviedol, že konajúci súd je povinný skúmať či existuje na jeho strane neodstrániteľná vada konania,
ktorá obligatórne vedie k zastaveniu konania. Zároveň za účelom predídenia porušenia princípu zákazu

odmietnutia spravodlivosti označil iný orgán, ktorý má právomoc vo veci konať. Námietka žalobcu, že
v rámci okruhu konaní pred Súdnym dvorom EÚ neexistuje možnosť, aby sa mohol domôcť ochrany
svojich práv, nie je dôvodnou, keďže judikatúra, ktorú sám uvádza v odvolaní (bod 11), nijako nevylučuje
možnosť meritórne prejednať jeho vec pred Súdnym dvorom EÚ. Posun v judikatúre Súdneho dvora
EÚ spôsobil, že žaloba na náhradu škody (majetkovej či nemajetkovej povahy) je považovaná za

samostatnú žalobu, na základe ktorej je možné v konaní pred Súdnym dvorom EÚ rozhodnúť o náhrade
škody vyplývajúcej aj z mimozmluvnej zodpovednosti, tak ako je tomu aj v Súdnom konaní. Žalobca
je v konaní o náhradu škody v zmysle článku 268 ZFEÚ v spojení s článkom 340 ods. 2 ZFEÚ
ako fyzická osoba, aktívne legitimovaný na podanie žaloby, môže sa domáhať náhrady škody, ktorá
vznikla ako dôsledok úradnej činnosti alebo nečinnosti orgánov alebo zamestnancov Európskej únie
pri výkone ich funkcie, a to aj ak spočíva vo vydaní rôznych právnych aktov. Neobstojí ani žalobcovo

tvrdenie smerujúce k spochybňovaniu nestrannosti a nezávislosti Súdneho dvora EÚ, ako súdneho
orgánu (ne)oprávneného vec prejednať. V rámci štruktúry Európskej únie je vytvorený jednotný systém
justičnej kontroly, pozostávajúci z nezávislých súdnych orgánov, pričom každý zo súdov má presne
vymedzenúprávomocprejednaťurčitýokruhvecí.ZkompetenciejednotlivýchsúdovEÚvyplýva,žetieto
rozhodujú okrem iného aj spory týkajúce sa na jednej strane samotnej Európskej únie a na druhej strane

iných subjektov, ako napr. vnútroštátnych vlád, jednotlivcov, spoločností a pod. Rovnako je to v rámci
Slovenskej republiky, kde existuje nezávislé a nestranné súdnictvo s vlastnou štruktúrou súdov, ktoré
rovnako prejednávajú aj spory medzi štátom a jednotlivcami, spoločnosťami a pod. Štáty či zoskupenie
štátov garantujú nezávislosť a nezasahovanie do súdnej moci a toto nemožno spochybniť len na tom
základe, že súdy prejednávajú aj spory, v ktorých tieto entity vystupujú v postavení sporových strán.

Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a
priznal mu nárok na náhradu trov konania.

6. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 10.07.2020 a zotrval na podanom
odvolaní. Uviedol, že ani jedno z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalovaný poukazoval nie

je rozhodnutím, v prípade ktorého by sa jednalo o spor vo veci ochrany osobnosti. Považoval za
diskriminačné a nespravodlivé, že v takomto spore nemá právomoc slovenský súd, pričom ak by išlo iný
subjekt právomoc by mal, čím dochádza k porušeniu práva prístupu k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
č. 209/1992 Zb.. Rovnako nesúhlasil s priznaním trov konania žalovanému, majúc za to, že sú dané
dôvody osobitného zreteľa spočívajúce v jeho osobných majetkových pomeroch.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1
a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou za dňa 01.07.2019
domáha od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 2 250 000 eur, titulom nemajetkovej ujmy, na
tom skutkovom základe, že žalovaný bez jeho súhlasu zverejnil informácie, týkajúce sa jeho intímnej
sféry a rovnako bez jeho súhlasu a vedomia vyhotovil a zverejnil v prílohe smernice 2014/109 jeho

fotografiu. Žalobca uviedol, že Európsky parlament a Rada prijali smernicu Európskeho parlamentu a
Rady 2014/40/EÚ z 3.apríla 2014 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov týkajúcich sa výroby prezentácie a predaja tabakových výrobkov a o zrušení smernice
2001/37/ES(ďalej len „Smernica 2014/40“). V nadväznosti na to Komisia ako orgán žalovaného vydala
delegovanú smernicu Komisie 2014/109/EÚ z 10.októbra 2014, ktorou sa mení príloha II k Smernici

EurópskehoparlamentuaRady2014/40/EÚz3.apríla2014stanovenímknižniceobrázkovýchvarovaní,
ktoré sa majú používať na tabakových výrobkoch, ktorou došlo k zmene Prílohy II smernice 2014/40.
Pričom v časti „skupina 1“ sa zaviedlo nové vyobrazenie kombinovaného varovania „Fajčenie spôsobuje
mŕtvicuazdravotnépostihnutie“,pričompodľatvrdeniažalobcujenauvedenejfotografiiodfotografovaný
on, a to bez toho, aby na vyhotovenie a zverejnenie fotografie udelil súhlas. Mal za to, že žalovaný

zverejnenímavyhotovenímjehofotografie,bezjehozvoleniaarozporesjehozáujmamizasiaholdojeho
súkromia, preto mu patrí primerané zadosťučinenie a žiadal o priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.9. Podľa čl. Čl. 144 ods. 1 Ústava SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a a zákonom.

10. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2 .

11. Článok 268 (pôvodný článok 235 ZES) Súdny dvor Európskej únie má právomoc rozhodovať spory
o náhrade škody podľa článku 340 druhého a tretieho odseku.

12. Článok 340 (pôvodný článok 288 ZES) Zmluvná zodpovednosť Únie sa spravuje právom, ktorým sa
spravuje príslušná zmluva. V prípade nezmluvnej zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými
pre právne poriadky členských štátov, napraví akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo
pracovníkmi pri výkone ich funkcií.

13. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
a) C.s.p., ktorý žalobca zdôvodnil tým, že mu súd prvej inštancie svojim procesným postupom
znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza. Civilný sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie
prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd
mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania.
Súd skúma danosť alebo nedanosť procesných podmienoch ex offo v ktoromkoľvek štádiu
konania. Pričom, ak zistí nedostatok procesnej podmienky postupuje v závislosti od toho, či sa

jedná o odstrániteľnú alebo neodstrániteľnú podmienku konania. Za neodstrániteľné nedostatky sa
považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicata, ako aj nedostatok spôsobilosti
byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania majú za následok, že
súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, prípadne vec postúpiť
inému orgánu. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v

tomto prípade súdu, riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc
súdu je jednou z podmienok konania (§ 161 ods. 1 C.s.p.), ktorej existenciu súd skúma
z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť
konkrétny spor alebo vec je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý kedykoľvek

počas konania vedie k jeho zastaveniu. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je daná
jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným prvkom, postupoval procesne
správne, keď konanie podľa ustanovenia § 161 ods. 2 C.s.p. zastavil. Vzhliadol pritom na to,
že nemôže vec postúpiť súdu iného štátu, preto iba v odôvodnení uznesenia poučil účastníkov o tom,

že sa s návrhom môžu obrátiť na príslušný úrad v cudzine (R 26/1987 ). Súd prvej inštancie svojom rozhodnutím tak
neznemožnil žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva, lebo jeho postup bol rovnako aj v
súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky , podľa ktorého Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

14. Vychádzajúc z toho, že žaloba žalobcu smeruje voči Európskej únii v mene ktorej koná Komisia,

bolo potrebné prihliadnuť na Zmluvu o fungovaní Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní
Európskej únie 2012/C 326/01, podľa ktorej sa v súvislosti so žalobami smerujúcimi proti Spoločenstvu,
prostredníctvom ktorých sa uplatňuje zodpovednosť Spoločenstva za škodu. ZFEÚ upravuje rozdelenie
právomocí medzi súdy Spoločenstva a vnútroštátne súdy (rozsudok z 29. júla 2010, Hanssens-Ensch,C-377/09, Zb. s. I-7751, bod 16). Podľa čl. 268 (pôvodný článok 235 ZES) má Súdny dvor Európskej
únie právomoc rozhodovať spory o náhrade škody podľa článku 340 druhého a tretieho odseku.
(pozri rozsudky z 9. októbra 2001, Flemmer a i., C-80/99 až C-82/99, Zb. s. I-7211, bod 39, ako aj

Guigard/Komisia, už citovaný, bod 39). Žiadne ustanovenie Zmluvy pritom nezveruje Súdnemu dvoru
alebo Všeobecnému súdu právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa zmluvnej zodpovednosti
Spoločenstva, s výnimkou článku 238 ES. Podľa článku 340 (pôvodný článok 288 ZES) sa Zmluvná
zodpovednosť Únie spravuje právom, ktorým sa spravuje príslušná zmluva. V prípade nezmluvnej
zodpovednosti Únia, v súlade so zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov, napraví

akékoľvek škody spôsobené vlastnými orgánmi alebo pracovníkmi pri výkone ich funkcií. Pričom pojem
mimozmluvná zodpovednosť v zmysle článku 235 ES a článku 288 druhého odseku ES, ktorý má
samostatnú povahu, sa má vykladať so zreteľom na jeho účel, t. j. umožniť rozdelenie právomocí medzi
súdy Spoločenstva a vnútroštátne súdy. V prejednávanej veci je nesporným, že žalobcom uplatnený
nárok nie je zmluvnej povahy, preto neprichádza do úvahy aplikácia čl. 340 ods. 1 ZFEÚ, kedy by sa na
zmluvnú povinnosť žalovaného aplikovalo právo, ktorým sa spravuje príslušná zmluva. Možno tak prijať

totožne so súdom prvej inštancie záver, že v danom prípade sa jedná o mimozmluvnú zodpovednosť
žalovaného podľa čl. 340 ods. 2 ZFEÚ, kedy má právomoc rozhodovať spor výlučne Súdny dvor EÚ.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 29. júla 2010 vo
veci C-377/09,Françoise-EléonorHanssens-Ensch,správkyňakonkurznejpodstatyspoločnostiAgenor
SA, proti Európskemu spoločenstvu, kde Súdny dvor v bode 27 uviedol: „.Ž. P. O. R. I. Z., V. G. Z. R. na

S. A. Ú.S. Z. P. právny F., G. Z. P. P. Z. F. W. Č. Š. S. A. R. za Š., podľa Č. XXX I. S. Z. Z. Č.D. XXX W. P.
I., D. W. A. S. Z..“ Správnosť záverov súdu prvej inštancie, že nárok žalobcu je nárokom mimozmluvnej
povahy je podporená aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ (vec T-479/14, Kendrion NV, so sídlom v Zeiste
(Holandsko), proti Európskej únii, veci C-174/17 P - Európska únia/ASPLA a Armando Álvarez), kde
Súdny dvor EÚ konštatoval, že pojem mimozmluvná zodpovednosť v zmysle článku 235 ES a článku

288 druhého odseku ES, ktorý má samostatnú povahu, sa má vykladať so zreteľom na jeho účel, t. j.
umožniť rozdelenie právomocí medzi súdy Spoločenstva a vnútroštátne súdy. Zároveň doplnil, že na
tento účel nemôžu súdy založiť svoje posúdenie iba na predpisoch uvádzaných účastníkmi konania.

15. Na základe uvedeného sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so správnymi skutkovými a

právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto
rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 255 ods. 1 C.s.p.

vychádzajúc z toho, že v odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný. Odvolací súd pri rozhodovaní
o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vzhliadol aj na vyjadrenie žalobcu, ktorý žiadal pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania aplikovať ust. § 257 C.s.p., čo zdôvodnil
jednakvýškouvýpočtovéhozákladuakoajtým,žemuprvoinštančnýsúdpriznaloslobodenieodplatenia
súdnych poplatkov (uznesenie zo dňa 21.01.2020, č.k. 22C/39/2019-130). Ustanovenie § 257 nie je

možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek
bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,

nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov (nález Ústavného súdu SR z 10. októbra
2018, sp. zn. I. ÚS 168/2018 ). Použitie citovaného ustanovenia
prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu

trov neprizná a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci, v charaktere určitých druhov konania, ako aj v okolnostiach na strane strán
sporu. Jedným z rozhodujúcich kritérií je to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť
voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Toto ustanovenie nie je možné vykladať tak, že
je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

V prejednávanej veci odvolací súd nezistil na strane žalobcu také okolnosti, ktoré by navodzovali
dôvodnosť aplikácie i ust. § 257 C.s.p.. I keď bol žalobca v konaní vzhľadom na majetkové pomery
oslobodený od súdny poplatkov, rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania neslúži k zmierňovaniu
majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je spravodlivé, abyten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, získal
náhradutrov,ktorépritomtokonanídôvodnevynaložil.Vychádzajúctakztoho,žežalovanýakoúspešná
strana sporu v záujme ochrany svojich práv poveril na zastupovanie v konaní advokáta, a na základe

výzvy súdu sa rovnako v záujme ochrany svojich práva vyjadril k odvolaniu žalobcu (ktoré odvolací
súd posúdil ako nedôvodné), nemožno považovať za spravodlivé, aby žalovaný, ktorý uspel v konaní
musel znášať trovy, ktoré mu vznikli. Na základe uvedeného odvolací súd, nemajúc za preukázanú
dôvodnosť aplikovať pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania ust. § 257 C.s.p.,
rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, s tým,

že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny
úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).