Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoCsp/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1619201515
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1619201515.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára

a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci žalobcu:
Intrum Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpenému: JUDr. Ján Šoltés,
Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: Y. P., nar. XX.X.XXXX, L. F. XXX, Y. Z., o zaplatenie 65,71 € s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 32Csp/78/2019-69
zo dňa 25. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.

Žalovaný nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom pripustil, aby z konania vystúpil pôvodný žalobca:
Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava, a aby na jeho
miesto vstúpil nový žalobca: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, 811 07 Bratislava.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28,28 € s úrokom z omeškania vo výške 5,00
% ročne od 2.12.2016 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o
zaplatenie sumy 11,88 € s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 2.12.2016 do zaplatenia
zastavil. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

1.1. O pripustení vstupu žalobcu namiesto pôvodného žalobcu: Všeobecná úverová banka, a.s., so
sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, rozhodol súd prvej inštancie podľa § 80 ods. 1
a 2 C.s.p. na základe návrhu pôvodného žalobcu doručeného dňa 8.1.2020 odôvodneného tým, že
na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzatvorená medzi spoločnosťami
Consumer Finance Holding, a.s., Všeobecná úverová banka, a.s. a spoločnosťou Intrum Slovakia,
s.r.o., a žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 6.12.2019 bola pohľadávka pôvodného žalobcu ako

postupcu voči žalovanému ako dlžníkovi, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporového konania
postúpená spoločnosti Intrum Slovakia, s.r.o. ako postupníkovi. K návrhu pôvodný žalobca priložil
žiadosť o postúpenie a prevod, ako aj súhlas nového žalobcu s jeho vstupom do súdneho konania. Súdu
bol súčasne z jeho činnosti známy obsah Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.11.2017.

1.2. Čiastočné zastavenie konania odôvodnil tým, že podaním doručeným súdu dňa 27.11.2019 zobral
pôvodný žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 11,88 € titulom nákladov spojených s vymáhaním

pohľadávky. Súd o tomto procesnom návrhu pôvodného žalobcu rozhodol vzhľadom na jeho doručenie
pred prvým pojednávaním bez zisťovania stanoviska žalovaného tak, že v tejto časti konanie zastavil.1.3.Vovecisamejsúdprvejinštanciesvojerozhodnutieodôvodnil§1ods.2,§2písm.a/,b/ad/,§9ods.
1 písm. i/, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o spotrebiteľských

úveroch“) a § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 517 ods. 2, § 657 a § 658 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil skutkový stav tak, že dňa
31.3.2016 uzavrel žalovaný s veriteľom zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa veriteľ zaviazal
žalovanému poskytnúť pôžičku vo výške 155,- € na kúpu mobilného telefónu Z. C. dual SIM za kúpnu
cenu 155,- € a žalovaný mal pôžičku veriteľovi vrátiť v desiatich splátkach po 18,36 €, teda mal celkovo

zaplatiť sumu 183,60 €. Fixná ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 37,43 %, RPMN 37,43
%, priemerná RPMN 21,61 %, odplata 37,43 %. Celkové náklady spotrebiteľa boli v zmluve
uvedené vo výške 28,60 €, termín konečnej splatnosti 20.2.2017. Splátky boli splatné vždy 20. dňa v
príslušnom kalendárnom mesiaci. Žalovaný uhradil za celú dobu od uzatvorenia zmluvy sumu vo výške
126,72 €, ako to vyplýva z prehľadu splátok a úhrad. Listom zo dňa 28.9.2016 vyzval veriteľ žalovaného
na úhradu omeškaných splátok a upozornil ho, že inak bude mať právo úver zosplatniť. Listom zo

dňa 26.11.2016, ktorého doručenie žalovaný nepoprel, oznámil veriteľ žalovanému, že úver zosplatnil a
vyzval ho na úhradu zvyšku dlhu vo výške 143,91 €. Dňa 30.11.2017 uzavreli právny nástupca veriteľa
ako postupca a žalobca ako postupník zmluvu o postúpení pohľadávok, podľa ktorej postupca postúpil
žalovanú pohľadávku na žalobcu.

1.4. V prvom rade sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom
dospel k záveru, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, lebo naňho bola platne postúpená
pohľadávka zo zmluvy uzavretej so žalovaným. Súd ďalej po vykonanom dokazovaní zistil, že strany
platne uzavreli zmluvu, ktorej predmetom bolo odplatné poskytnutie pôžičky zo strany právneho
predchodcu žalobcu žalovanému, a že žalovaný sa v zmluve zaviazal za poskytnutú pôžičku zaplatiť

úroky s tým, že ročná úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 37,43 %. Predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej
uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na
právny vzťah založený Zmluvou je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Podľa názoru súdu uvedený

záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ
aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to,
či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a

teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Uzavretú Zmluvu súd zároveň podriadil aj
pod právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy,
keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie aj dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky. Pokiaľ išlo o spornú zmluvu,
žalovaný mal s poukazom na § 2 písm. a/ citovaného zákona postavenie spotrebiteľa, keďže v konaní

nebolo žalobcom tvrdené, a teda ani preukazované, že by žalovaný konal v rámci predmetu svojho
podnikania alebo povolania a právny predchodca žalobcu má s poukazom na § 2 písm. b/ citovaného
zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovaným vstupoval ako právnická osoba
poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

1.5. Podľa názoru súdu prvej inštancie bola síce zmluva medzi veriteľom a žalovaným uzavretá
platne, avšak dojednaná výška úroku 37,43 % ročne odporuje dobrým mravom, a to napriek tomu,
že pohľadávka na splatenie poskytnutej pôžičky nie je zabezpečená žiadnym zabezpečovacím
prostriedkom, a že je poskytnutá v relatívne nízkej sume, takže aj každý úrok sa prejaví relatívne vyššou
percentuálnou sadzbou (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Obdo 5/2009).

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 5Cdo 26/2011) totiž pri dojednávaní úrokov pri
peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez
ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými
mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v
akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny

a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nezodpovedá preto
všeobecneuznávanýmvzťahommedziľuďmi,abydlžníkposkytovalveriteľovineprimeranéažúžernícke
úroky. Úroková sadzba 37,43 % predstavuje viac ako tretinové zhodnotenie prostriedkov na ročnej báze
a je podľa názoru súdu neprijateľná. Takto vysoká úroková sadzba nie je odôvodnená ani žiadnymiosobitnými dôvodmi kreditného rizika dlžníka, ani hospodárskou alebo inou situáciou v slovenskej
ekonomike. Vzhľadom na to prvoinštančný súd dospel k záveru, že dohoda o takejto úrokovej sadzbe je
právnymúkonom,ktorýsapriečidobrýmmravom,vdôsledkučohojepodľa§39Občianskehozákonníka

neplatná. Dôsledkom neplatnosti dojednania o úrokovej sadzbe bola podľa súdu prvej inštancie úplná
absencia akejkoľvek úrokovej sadzby v Zmluve. Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 v spojení s § 9 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľský úver pre absenciu úrokovej sadzby považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti pôžičky
poskytnutej veriteľom žalovanému, nemôže žalobca požadovať úrok z poskytnutého spotrebiteľského

úveru, ani žiaden z poplatkov. Žalobca tak mal nárok len na zaplatenie istiny (reálne poskytnutej pôžičky)
v sume 155,- €. Z tejto sumy žalovaný uhradil, ako vyplýva z Prehľadu splátok a úhrad, sumu 126,72 €.
Súd preto žalovaného zaviazal na úhradu rozdielu vo výške 28,28 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

1.6. O úrokoch z omeškania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na to, že žalovaný sa dostal
do omeškania so splácaním dlhu podľa uzavretej zmluvy, žalobcovi preto vzniklo právo požadovať

úroky z omeškania, a to vo výške 5 % ročne. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi tak, ako si
ich uplatnil, t.j. od 2.12.2016 do zaplatenia, keďže žalobca preukázal, že úver predčasne zosplatnil
dňa 26.11.2016. Žalovaný tak dňom 2.12.2016, od ktorého dňa žiadal žalobca úroky z omeškania,
bezpochyby v omeškaní bol.

1.7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 a § 256 ods. 1 C.s.p.. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania kombinoval kritériá uvedené v ust.
§ 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p.. Žalobca procesne zavinil zastavenie konania v rozsahu o zaplatenie
11,88 € (18,08 %), keďže zobral žalobu späť bez uvedenia dôvodu, v tejto časti by teda náhrada trov
konania náležala žalovanému. Inak bol žalobca so svojou žalobou úspešný v rozsahu 43,04 % oproti

úspechu žalovaného v rozsahu 38,88 %. Náhrada trov by tak mala patriť žalovanému (38,88 + 18,08
= 56,96 %), ktorému však žiadne trovy zo spisu nevyplývajú, súd preto náhradu trov konania nepriznal
ani jednej zo strán.

2. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu výroku, ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, podal v zákonom

stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil
tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 25,55 € a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 25,55 € od 2.12.2016 do zaplatenia. Prvoinštančnému súdu vytkol, že nesprávne právne
posúdil, že dojednaná odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme zmluvne dojednaného
úroku je neprimeraná. Uviedol, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nachádza svoje

vyjadrenievRPMNvovýške37,43%zhodnesdojednanouúrokovousadzbou,nakoľkojedinouodplatou
poskytnutého úveru je len zmluvný úrok. Výška priemernej hodnoty RPMN pre úvery so splatnosťou
od 1 do 5 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MFSR v súlade s § 21
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2015 so stavom ku

dňu 31.12.2015 predstavovala 18,77 %. Najvyššia prípustná výška odplaty podľa zákona predstavovala
37,54%, t.j. dvojnásobok priemernej RPMN 18,77 % tak, ako je uvedená v úverovej zmluve. Súdna
prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka má miesto len vo
výnimočných situáciách, napr. v prípade šikanózneho výkonu práva účastníkom zmluvného vzťahu.
Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať

subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Nie výška úrokovej sadzby, ale celková
výška odplaty vyjadrená prostredníctvom RPMN je rozhodujúcim faktorom pre ustálenie celkových
nákladov spotrebiteľa spojených s úverom. Veličina vyjadrená prostredníctvom RPMN predstavuje
celkovú odplatu spojenú s úverom, t.j. navýšenie úveru, ktoré je povinný dlžník veriteľovi zaplatiť a
tento faktor je rozhodujúci pre ustálenie primeranosti odplaty. Výška dojednanej odplaty za poskytnutie

spotrebiteľského úveru v úverovej zmluve 37,43 % neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na
finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy a je v súlade so zákonom stanovenou
maximálnou výškou odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi podľa § 1a ods. 1
nariadenia vlády SR č. 87/1995 platného a účinného od 1.9.2014. Dojednaná odplata v úverovej

zmluve vo výške 37,43 % nepresahuje dvojnásobok priemernej výšky RPMN zverejnenej MFSR v
Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami
zahraničných bánk za 4.štvrťrok 2015 so stavom ku dňu 31.12.2015 vo výške 18,77 % pre obdobnéúvery. Dojednaná odplata je primeraná, v súlade so zákonom (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy) a dobrými mravmi.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. t.j v napadnutej zamietajúcej časti bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378

ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

5.Podľa§1ods.2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchpre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“)
spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na

základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

5.1. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov

iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

5.2. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

5.3. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

5.4. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie
peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od

spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

6. Z obsahu spisu a vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané, že právny
predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12,

Kežmarok, IČO: 35 923 130 ako dodávateľ a žalovaný v postavení spotrebiteľa uzatvorili dňa 31.3.2016
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému úver vo
výške 155,- € a žalovaný ako dlžník sa zaviazal predmetný úver splatiť v 10 mesačných splátkach vo
výške 18,36 €, a to vrátane úroku vo výške 37,43 % ročne. Spolu mal žalovaný na splátkach istiny a
úrokov zaplatiť sumu 183,60 €. Žalovaný svoj záväzok nesplnil a poskytnutý úver riadne a včas

nesplatil, veriteľovi uhradil splátky iba v súhrnnej výške 126,72 €.

7. Zmluvný úrok vo výške 37,43 % ročne, ktorý sa v zmluve zaviazal platiť dlžník (spotrebiteľ),
predstavuje odmenu veriteľa (dodávateľa) za poskytnutie úveru, ide o cenu peňažných prostriedkov,
ktorú sa zaväzuje zaplatiť dlžník za to, že mu veriteľ tieto prostriedky poskytol. Nakoľko hlavným

predmetom zmluvy o spotrebiteľskom úvere je prirodzene poskytnutie úveru a zmluvná výška úroku
predstavuje cenu tohto hlavného predmetu plnenia, na túto zmluvnú podmienku nemožno hľadieť ako
na neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

8. Úrok, ako aj ďalšie plnenia zaplatené spotrebiteľom veriteľovi na základe spotrebiteľskej úverovej

zmluvy je zákonne limitovaný ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nesmie
odplata (ktorou úrok v tomto prípade je) prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od
spotrebiteľapriposkytnutípeňažnýchprostriedkovpožadovať.Odplatu,podrobnostiostanoveníodplaty,
kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. Okrem toho
pre každé zmluvné ustanovenie, a to nielen v prípade spotrebiteľských zmlúv, platí, že musí byť v súlade

s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka), v opačnom prípade je takéto ustanovenie neplatné.

9. Pojem dobré mravy nie je v zákone definovaný. Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že
dobrými mravmi je potrebné rozumieť pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnostiuznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku (uznesenie Ústavného súdu SR z
24.2.2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19). Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že zmluvné ustanovenie o výške
úrokov pri peňažnej pôžičke (úvere) je potrebné podrobiť testu jeho súladu s dobrými mravmi. Najvyšší

súd Slovenskej republiky v rozsudku z 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 uviedol, že pri dojednávaní
úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný
úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s
dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to,
v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny a

ktorýsvojevoľnépeňažnéprostriedkymieni„zhodnotiť“obvyklýmspôsobom.Niejemožnéneprihliadnuť
na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným
vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky.
Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov dojednaná podľa § 658 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú

najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov
alebo pôžičiek.

9.1. Za platne dojednané možno v zmysle vyššie uvedeného považovať iba také zmluvné ustanovenie
o výške úrokov, ktoré túto výšku stanovuje v súlade s dobrými mravmi. Právny predchodca žalobcu

ako veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi úver s dobou splatnosti 10 mesiacov so zmluvným
úrokom vo výške 37,43 % ročne. Podľa Národnej banky Slovenska v čase uzavretia zmluvy (mesiac
marec 2016) bola priemerná výška úrokov pri spotrebiteľských a tzv. ostatných úveroch poskytovaných
bankami domácnostiam s dobou splatnosti do 1 roka vo výške 6,08 % ročne. Zmluvou o úvere stanovená
úroková sadzba prevyšuje túto priemernú úrokovú sadzu viac než 6-násobne. Žalobca stanovil v zmluve

úrokovú sadzbu v takejto výške zjavne s vedomím, že istina úveru je pomerne nízka (155,- €) a
lehota jeho splatnosti pomerne krátka (10 mesiacov), preto preplatenie úveru „iba“ o čiastku 28,60 €
(celkovo mal žalovaný zaplatiť splátky v sume 183,60 €) spotrebiteľa neodradí od uzavretia takto značne
nevýhodnej zmluvy s odplatou dosahujúcou takmer až najvyššiu prípustnú výšku odplaty podľa § 1a
nariadenia č. 87/1995 Z. z. Pôvodný veriteľ kalkuloval s nízkym finančným povedomím spotrebiteľov,

čo je nedobromyseľné konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže požívať právnu ochranu.
Nemožno tiež opomenúť, že spotrebiteľ, ktorý žiada o spotrebiteľský úver i v takejto nízkej sume, tak
robí z dôvodu nepriaznivej finančnej situácie. Možno teda uzavrieť, že úroky boli v zmluve dojednané
v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ich výška podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania
obvyklú, pričom je odôvodnené predpokladať, že pokiaľ by žalovaný ako spotrebiteľ konal náležite

informovane a v nie nepriaznivej finančnej situácií, nezaviazal by sa platiť takto neprimerane vysoký
úrok z požičaných peňazí.

9.2. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že celková odplata spotrebiteľa za spotrebiteľský úver
je rovná výške úrokovej sadzby, teda dosahuje 37,43 %, preto nepresahuje najvyššiu prípustnú výšku

odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 4. štvrťrok 2015 platnú pre zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzatvorené od 16. februára 2016 do 15. mája 2016, ktorá v prípade zmlúv so splatnosťou od
6 do 12 mesiacov bola 37,54 %. K odvolacej námietke žalobcu odvolací
súd uvádza, že nemožno zohľadňovať len výšku úrokov, ale iba celkovú výšku odplaty za poskytnutie
peňažných prostriedkov podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka odvolací súd uvádza,

že predmetné ustanovenie nevylučuje posúdenie súladu výšky úrokovej sadzby (a prípadne ďalších
zložiek odplaty) s dobrými mravmi, ale predstavuje osobitný regulačných mechanizmus, ktorý sa v
žiadnom prípade nevylučuje s uplatnením korektívu dobrých mravov. Inými slovami aj zmluva uzavretá
s odplatou neprekračujúcou limit vyplývajúci z § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka môže byť v rozpore
s dobrými mravmi, nakoľko skúmanie rozporu s dobrými mravmi nie je obmedzené iba na matematické

porovnanie odplaty s určitou zákonnou maximálnou hranicou, ale zohľadňuje aj individuálne okolnosti
uzavretia posudzovanej zmluvy, postavenie a pomery zmluvných strán a prípadne ďalšie okolnosti. V
podrobnostiach odvolací súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co
404/2017 zo dňa 31. mája 2018. Súčasne je v tomto prípade potrebné poukázať na dôvodovú správu k
nariadeniu vlády SR č. 141/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č.

XX/XXXX Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov. Touto novelou sa vykonáva § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ustanovením najvyššej
prípustnej výšky odplaty, ktorú možno od spotrebiteľa požadovať pri poskytnutí peňažných prostriedkov,
pričom i Vláda SR predpokladala že samotné stanovenie tejto najvyššej prípustnej odplaty nevylučujeuplatnenie korektívu dobrých mravov. Podľa textu dôvodov správy: „V súvislosti s RPMN je potrebné
ešte uviesť, že v niektorých súdnych rozhodnutiach už odplata požadovaná na úrovni 23 % a viac je
posudzovaná ako v rozpore s dobrými mravmi a teda v kontexte s vyššie načrtnutou tabuľkou RPMN

celkové náklady by pri verifikácii dobrých mravov nemali prekročiť 30 - 35 %, pričom plnenie dosahujúce
40 - 50 % by bolo možné označiť pri splnení ďalších znakov za úžerné. V uvedenom kontexte bude
vždy aplikovateľná aj skutková podstata úžery pri zachovaní správneho právneho posúdenia hrubého
nepomeru protiplnenia a jej ostatných znakov - v danom kontexte bude, aby súdy pri zachovaní vzťahu
subsidiarity § 39 Občianskeho zákonníka správne vyhodnotili aj aplikačný rozmer § 39a Občianskeho

zákonníka, ktorý predstavuje iba jeden z dôvodov neplatnosti právneho úkonu. Uvedeným dlhodobo
judikovaným pravidlám sa musí regulatívnym spôsobom prispôsobiť aj trh požičiavania peňažných
prostriedkov spotrebiteľom, keďže výhodnosť tohto prispôsobenia je práve v dosiahnutí právnej istoty
v otázke platného dojednania spotrebiteľskej zmluvy.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa
nestotožňuje so závermi uvedenými v rozhodnutiach Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co
276/2018 zo dňa 27. novembra 2019 a Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co 16/2019 zo dňa 4. júna

2019, ktoré k svojmu odvolaniu priložil žalobca. Nakoľko teda záver súdu prvej inštancie o neplatnosti
zmluvnéhodojednaniaovýškeúrokovprerozporsdobrýmimravmibolsprávny,žalobcoviakoprávnemu
nástupcovi pôvodného veriteľa patrí iba právo na vrátenie istiny spotrebiteľského úveru. Nakoľko
žalobca sám tvrdil, že žalovaný uhradil na splátkach sumu spolu 126,72 €, súd prvej inštancie správne
žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 28,28 €, ktorá predstavuje doposiaľ žalovaným nezaplatenú

časť istiny (istina bola celkovo vo výške 155,- €).

10. Okrajom je potrebné zdôrazniť, že zmluvné ustanovenie o úroku vo výške 37,43 % ročne je neplatné
v celom rozsahu. Súd nemá oprávnenie moderovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru na takú
mieru, aby bola v súlade so zákonom (v tomto prípade dobrými mravmi). Je zodpovednosťou žalobcu

ako dodávateľa, aby dojednal takú úrokovú sadzbu, ktorá je v súlade so zákonom. Protizákonný postup
žalobcu pri stanovení úrokovej sadzby v rozpore s dobrými mravmi nemôže požívať ochranu, a to ani
čiastočne.

11. Odvolací súd na záver podotýka, že sa nestotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie,

že zmluva o spotrebiteľskom úvere, v ktorej je neplatné ustanovenie upravujúce úrokovú sadzbu, sa
považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch.
Neplatnosť určitého ustanovenia zmluvy nie je totožná s opomenutím jeho zahrnutia do zmluvy. Avšak
vzhľadom na skutočnosť, že jedinou formou odplaty za posudzovaný spotrebiteľský úver boli zmluvné
úroky, nemal tento nesprávny názor súdu prvej inštancie za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku. Úroky zo spotrebiteľského úveru (a ani žiadna iná forma odplaty, keďže nebola dojednaná)
veriteľovi v tomto prípade i podľa právneho názoru odvolacieho súdu v celom rozsahu nepatria.

12. Na základe uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov odvolací súd dospel k záveru,
že výrok napadnutého rozsudku ktorým bola žaloba čiastočne zamietnutá, je vecne správny, preto v

tejto časti napadnutý rozsudok potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto by mu vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovanému však podľa obsahu spisu žiadne

trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaný nemá voči žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nebude potom ani potrebné, aby o výške náhrady trov
odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodoval súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).