Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 12, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/290/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1102899420
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1102899420.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Branislava Krála a JUDr. Edity Szabovej v právnej veci žalobcu: R. C., F. F. T. Č.. XXXX, V., zast.
advokátom JUDr. Pavlom Balogom, Železničná ul. č. 6/1, Rimavská Sobota, proti žalovanej: Slovenská
republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o 3 597,54 eur z titulu
odškodnenia za deportáciu a o 33 193,95 eur z titulu morálnej satisfakcie, na odvolanie žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 10. novembra 2015 č.k. 9 Nc 7/2002- 201, pomerom hlasov
3:0, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bola zamietnutá
žaloba o zaplatenie 597,54 eur.
Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti o zaplatenie 33 193,95 eur z titulu
morálnej satisfakcie a výrok o trovách konania, sa z r u š u j ú a vec sa v tomto rozsahu v r a c
i a súdu prvej inštancie na ďalšie konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 3 000 eur zastavil, žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

2.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním a najmä z obsahu pripojeného spisu Ministerstva
spravodlivosti SR č. XXXX/XX-XXX/XXXX-L. zistil, že otec žalobcu, t.č. už nebohý R. C., W.. XX. X.
XXXX, dňa 8. 3. 2000 podal žiadosť na Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie za deportáciu do
zajateckého tábora HORN a HOLBRUN v dobe od 31. 12. 1944 do 9. 5. 1946. Žiadateľ R. C.V., ktorý
zomrel v priebehu odškodňovacieho konania dňa XX. X. XXXX, k žiadosti nepripojil žiadne doklady,
ktoré by preukazovali jeho deportáciu do nemeckých zajateckých táborov. Žalovaná listom z 12. 8. 2003
č. XXXX/XX-XXX/XXXX vyzvala žalobcu, aby predložil úradne overenú fotokópiu osvedčenia podľa § 8

zák. č 255/1946 Zb. vydaného býv. Ministerstvom národnej obrany alebo potvrdenia nemeckej pátracej
služby v Bad Arolsene (Internationaler Suchdienst, Grosse allee 5-9, 344 44 Bad Arolsen, Deutschland),
príp. iných dobových dokladov, z ktorých by bola zrejmá doba internácie jeho zosnulého otca v
zajateckom tábore. Žalobca na žiadosť nereagoval a žiadané doklady nepredložil. Žalovaná o žiadosti
rozhodla stanoviskom Č.. XXXX/XX-XXX/XXXX-L. zo 7.8.2006, ktorým bolo určené, že nebohému R.
C., W.. XX. X. XXXX, pre nepreukázanie nároku podľa § 4 ods. 3 zák. č. 305/1999 Z. z. v znení zák.

č. 126/2002 Z. z. odškodnenie nepatrí. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 16. 8. 2006. V
priebehukonaniažalobcapredložilsúduprvejinštancienasledovnélistinnédôkazy:fotokópiupotvrdenia
ZO SZBP Klenovec, potvrdenie R.Á. C. vydaného ZO SZBP, fotokópiu svedeckého vyhlásenia T. E.fotokópiu svedeckého vyhlásenia R. V., fotokópiu svedeckého vyhlásenia I. H. a fotokópiu žiadosti
o odškodnenie. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými
dôkazmi a výsluchom svedkov R. L., R. S., T. E., T. Y. a zistil, že nebohý otec žalobcu R. C., W.. XX. X.

XXXX bol dňa 31. 12. 1944 zobratý na nútené práce spolu s ďalšími asi 100 ľuďmi z Klenovca. Svedkovia
T. Y. E. T. E. uviedli, že boli v zajateckom tábore s nebohým otcom žalobcu. Najprv ich odviezli na
Hačavu, kde kopali spolu s ostatnými zákopy, odtiaľ do Brezna, z Brezna do Banskej Bystrice, kopali
zákopy po celom Slovensku a aj na Morave a v apríli ich odvliekli do Rakúska do Holabrunu, kde boli
celý mesiac, odtiaľ išli do Hornu, kde taktiež kopali zákopy až do konca vojny.

3.
Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie
zaujal stanovisko, že nebohý otec žalobcu nebol oprávnenou osobou v zmysle ust. § 3 zák. č. 305/1999
Z.z. v znení zák. č. 126/2002 Z. z. o zmiernení niektorých krívd osobám deportovaným do nacistických
koncentračných táborov a zajateckých táborov. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že nebohý
otec žalobcu nebol deportovaný do zajateckého tábora ako vojenská osoba. Žalobca nepredložil žiadne

relevantné dôkazy svedčiace o tom, že jeho otec bol deportovaný do zajateckého tábora ako vojenská
osoba. Potvrdenie Základnej organizácie SZPB v Klenovci z 15. 9. 2003 nemožno podľa súdu prvej
inštancie považovať za relevantný listinný dôkaz preukazujúci skutočnosť, že nebohý otec navrhovateľa
bol vojenskou osobou. Takýmto dokladom by bolo napríklad osvedčenie vydané podľa § 8 zák. č.
255/1964 Zb. resp. iné doklady nahradzujúce osvedčenie, napr. potvrdenie o členstve v partizánskej

brigáde (tzv. partizánsky preukaz), potvrdenie vydané dokumentačnými a múzejnými inštitúciami (napr.
Múzeum SNP, Vojenský historický archív, Vojenský historický ústav a pod.). Ako vyplynulo z výpovedí
svedkov nebohý otec žalobcu bol na nútených prácach ako civilná osoba, preto sa na neho zák. č.
305/1999 Z.z. nevzťahuje. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol. V časti
náhrady za poškodenie zdravia otca žalobcu vo výške 3 000 eur súd prvej inštancie konanie zastavil

podľa § 96 ods.1 O.s.p., pretože žalobca vzal žalobu v tejto časti späť. O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v
konaní žiadne trovy nevznikli.

4.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vec v tomto
rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odôvodnil ho v podstate tým, že súd prvého
stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože zák. č. 305/1999 Z.z. sa nevzťahuje výlučne na vojenské
osoby. Ďalej poukázal na to, že pobyt jeho otca v zajateckých táboroch preukazuje potvrdenie ZO SZPB

v Klenovci a túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia.

5.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

6.

Z hľadiska skutkového stavu bolo dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie zistené, že otca
žalobcu Nemci deportovali dňa 31.12.1944 na nútené práce v zajateckom tábore a tieto nútené práce
(kopanie zákopov) vykonával na území Slovenska a bývalej Veľkonemeckej ríše (dnešné Rakúsko).
Súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že zák. č. 305/1999 Z.z. sa na otca žalobcu nevzťahuje,
pretože otec žalobcu bol civilnou osobou, pričom do zajateckého tábora boli deportované vojenské

osoby. Podľa názoru odvolacieho súdu otcovi žalobcu ako oprávnenej osobe mohol vzniknúť nárok
na odškodnenie v prípade 1/ ak by bol deportovaný do nacistického koncentračného tábora a to bez
ohľadu na skutočnosť, že nebol vojenskou osobou alebo 2/ ak by bol deportovaný do zajateckého
tábora zriadeného na území Veľkonemeckej ríše, ale iba za predpokladu, že bol vojenskou osobou
(§ 2 ods.1 v spojení s § 2 ods. 3 písm. a/ zák. č. 305/1999 Z.z. ). Nebolo v konaní sporné, že otec

žalobcu nebol deportovaný do nacistického koncentračného tábora. V konaní bolo preukázané, že otec
žalobcu vykonával nútené práce (kopanie zákopov) aj v dnešnom Rakúsku v Holabrune, resp. v Horne,
pričom dnešné Rakúsko bolo za 2. svetovej vojny súčasťou Veľkonemeckej ríše. Je síce nepochybné,
že otec žalobcu nevykonával nútené práce dobrovoľne, ale na druhej strane ich vykonával ako civilnáosoba, teda nie ako zajatec. Možno teda urobiť záver, že otec žalobcu bol deportovaný do pracovného
tábora a nie do zajateckého tábora. Deportácia do pracovného tábora nie je skutočnosťou, ktorá by
zakladala nárok na odškodnenie v zmysle zák. č. 305/1999 Z.z. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom

prvej inštancie v tom, že v zajateckých táboroch mohli byť internované iba vojenské osoby, nie však
civilné osoby. Inými slovami, pokiaľ zák. č. 305/1999 Z.z. používa termín „zajatecké tábory“, myslia
sa tým tábory, do ktorých boli deportovaní vojaci, prípadne partizáni bojujúci proti Veľkonemeckej ríši.
Žalobca v konaní nepreukázal relevantnými dokladmi, že by bol jeho otec deportovaný do zajateckého
tábora. Medzi takéto doklady patrí napr. tzv. zajatecká karta vydaná Medzinárodnou pátracou službou,

osvedčenie Ministerstva obrany podľa § 8 zák. č. 255/1946 Zb., alebo prehľad vojenskej služby z
vojenského archívu.

7.
Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v
časti o zaplatenie 597,54 eur z titulu peňažnej náhrady podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zák. č. 305/1999 Z.z.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v tomto výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1 C.s.p.

8.
Žalobca sa v konaní domáhal aj zaplatenia sumy 33 193,95 eur z titulu morálnej satisfakcie. Zák. č.

305/1999 Z.z. upravuje právo na odškodnenie v ust. § 3. V tomto ustanovení sa neuvádza, že by právo
na odškodnenie zahŕňalo aj morálnu satisfakciu. Možno preto urobiť záver, že žalobcovi nevzniklo právo
na zaplatenie sumy 33 193,95 eur podľa zák. č. 305/1999 Z.z. Žalobca v rámci odvolacieho konania
uviedol, že suma 33 193,95 eur predstavuje morálnu ujmu, ktorá mu vznikla s ohľadom na dĺžku konania
o odškodnenie počnúc od momentu podania žiadosti o odškodnenie. Z toho vyplýva, že žalobca nárok

na zaplatenie sumy 33 193,95 eur neopiera o zák. č. 305/1999 Z.z. a zaplatenie tejto sumy nepožaduje
ako právny nástupca svojho otca (§ 2 ods. 4 zák. č. 305/1999 Z.z.), ale zaplatenie tejto sumy požaduje
vo vlastnom mene. V rozpore s touto skutočnosťou súd prvej inštancie aj žalobu v časti o zaplatenie 33
193,95 eur zamietol z dôvodu, že žalobcovi nevznikol nárok na odškodnenie podľa zák. č. 305/1999 Z.z.

9.

Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods.1 písm. c/ C.s.p. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku,
ktorým bola zamietnutá žaloba v časti o zaplatenie 33 193,95 eur a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v
tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť

predovšetkým zistiť, či v tejto časti žalobca uplatňuje nárok vyplývajúci z porušenia jeho osobnostných
práv (§ 11 a nasl. Obč. zák.), prípadne či uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., resp. zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca bude musieť
špecifikovať, aký nárok vlastne uplatňuje. Následne bude súd prvej inštancie musieť po vykonanom
dokazovaní posúdiť dôvodnosť tohto nároku žalobcu.

10.

Keďže odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie

33 193,95 eur, musel zrušiť i výrok o trovách konania a vec aj v tomto rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

11.

Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 3 000 eur zastavené,
nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

12.
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci ( § 396 ods.

3 C.s.p. ).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
( § 428 CSP ).