Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Friday, June 21, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 21Cpr/4/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213225976
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Buchalová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2019:1213225976.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II sudkyňou JUDr. Dagmar Buchalovou v právnej veci žalobcu: D. E., nar.

XX.XX.XXXX, Ž. K. XX, F. E. F. R., zast. JUDr. Vladimír Kašuba, PhD., advokát, Holubyho 51, Martin
proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35914921,
zast. JUDr. Peter Pandy, AK L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru a náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 23.879,07 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne, počnúc
právoplatnosťou rozsudku, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku.

II. Súd žalobu v časti žalovaného príslušenstva pohľadávky z a m i e t a.

III. Súd žalobu v časti, ktorou žalobca žiada, že jeho neprítomnosť v práci dňa 23.01.2013 je riadne
ospravedlnená z a m i e t a.

IV. Súd návrh žalovaného, aby súd určil, že nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby
žalobcu zamestnával a tým pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným ktorý k dnešnému dňu trvá,

takto skončil z a m i e t a.

V. Žalobca má právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 27.08.2013 domáhal zrušenia rozhodnutia o skončení
pracovného pomeru a náhrady mzdy.

2. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 21Cpr/4/2013 -

427 zo dňa 26.04.2017 tak, že žalobu zamietol.

3. V dôsledku odvolania žalobcu však bol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.09.2018, č. k. 2CoPr/17/2017 - 473, ako súdu odvolacieho, v
časti výroku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zmenil tak, že skončenie pracovného
pomeru žalobcu okamžitým skončením zo strany žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX pod číslom XXXXX/
XXXX - XX je neplatné. V zostávajúcej časti týkajúcej sa náhrady mzdy a určenia, že neprítomnosť

žalobcu v zamestnaní dňa XX.XX.XXXX je ospravedlnená a vo výroku o náhrade trov konania bol
napadnutý rozsudok odvolacím súdom zrušený a vec bola súdu prvej inštancie vrátená na ďalšie
konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že v časti nároku na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie vzhľadom na jeho právne posúdenie skutkovéhostavu nevykonal žiadne dokazovanie a právne tento nárok už ani neposudzoval, len žalobu o ňom
zamietol. Zmena rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru preto vyvolala potrebu rozhodnutie v časti nároku na náhradu mzdy podľa § 389

ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec súdu prvej inštancie vrátiť na ďalšie konanie, rovnako ako i v časti
závislého výroku o trovách konania a to za účelom vykonania potrebného dokazovania pre rozhodnutie
o súvisiacom výroku o náhrade mzdy. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadiť
sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, vysporiadať sa s celým
žalobným petitom, ktorého prejednanie v súdnom spore súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k.

21Cpr/4/2013-128 zo dňa 12.06.2014 (nárok na náhradu mzdy a určenie ospravedlnenej neprítomnosti
žalobcu v zamestnaní dňa 23.01.2013), v potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého
konania potom náležite zhodnotiť a o veci rozhodnúť.

4. Prvoinštančný súd, viazaný názorom odvolacieho súdu, na základe opätovne vykonaného
dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v spise dospel

k nasledovným skutkovým zisteniam.

5. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX pracoval žalobca u žalovaného na pozícii
posunovač v železničnej stanici v F. E. F. R.. Žalobca je zároveň členom odborovej centrály Ž. S. Z. W.
a odo dňa XX.XX.XXXX zastával aj funkciu prezidenta Ž. S. Z. W. F. E. F. R..

6. Ž. S. Z. W., prezídium Ž. J. dňa 20.04.2013 a dňa 10.07.2013 doručila generálnemu riaditeľovi
žalovaného nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu.

7. Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa XX.XX.XXXX žalovaný ukončil pracovný pomer

so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. V zmysle tejto listiny, žalobca
opakovane maril pokyn zamestnávateľa a to tým, že si neplnil svoju povinnosť zamestnanca absolvovať
mimoriadne psychologické vyšetrenie v dňoch XX.XX.XXXX, XX.XX.XXXX a XX.XX.XXXX, na ktoré
ho zamestnávateľ oprávnene vyzval v zmysle predpisu pre zdravotnú a psychickú spôsobilosť
zamestnancov W. B. - článok IV, kapitola 2, bod 4.2.5. a 4.2.6. Žalovaný vytváral žalobcovi od

XX.XX.XXXX až do dňa skončenia pracovného pomeru časový priestor a podmienky pre absolvovanie
mimoriadneho psychologického vyšetrenia, bez poškodenia žalobcu na mzde. Dňa XX.XX.XXXX sa
mal žalobca zúčastniť mimoriadneho psychologického vyšetrenia. Deň pred účasťou na vyšetrení
dokladoval svoju práceneschopnosť. Dňa XX.XX.XXXX bol žalobca druhýkrát objednaný na mimoriadne
psychologické vyšetrenie, ktorého sa opätovne nezúčastnil. Svoju neprítomnosť na vyšetrení vopred

neohlásilaprekážkuvprácidokladovalzamestnávateľoviažpotýždnidňaXX.XX.XXXX.Zamestnávateľ
umožnil žalobcovi tretí krát vykonať toto vyšetrenie dňa XX.XX.XXXX. Za týmto účelom si žalobca dňa
XX.XX.XXXX prevzal všetky pokyny aj s informáciami o termíne, čase a mieste vyšetrenia. Svojím
konaním žalobca porušil predpis pre zdravotnú a psychickú spôsobilosť zamestnancov W. B. - čl. IV
- Pracovná disciplína, Kapitola 2, bod 4.2.5. a 4.2.6, ďalej bod 4.7.1., 4.7.3., 4.8.2., 4.8.21. ako aj

príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Z týchto dôvodov žalovaný okamžite skončil pracovný pomer
so žalobcom.

8. Podľa výplatných pások (č. l .484 a nasl.) bola žalobcovi zúčtovaná mzda na výplatu za vykonanú
prácu v apríli 2013 vo výške 670,50 Eur (odpracovaných 153,9 hodín), mzda za vykonanú prácu v máji

2013 vo výške 692,85 Eur (odpracovaných 159,03 hodín), mzda za vykonanú prácu v jún 2013 vo
výške 670,50 Eur (odpracovaných 153,90 hodín). V druhom kalendárnom štvrťroku 2013 bola žalobcovi
zúčtovaná mzda na výplatu v júli 2013 vo výške 684,17 Eur.

9. Žalobca listom z 02.08.2013 oznámil žalovanému nesúhlas s okamžitým skončením pracovného

pomeru a požiadal ho, aby ho naďalej zamestnával a umožnil mu výkon práce.

10. Žalobca na podanej žalobe zotrval a uviedol, že pre účely vyčíslenia priemerného zárobku žalobcu v
treťom kalendárnom štvrťroku 2013 je rozhodujúcim obdobím druhý kalendárny štvrťrok 2013. Výplatné
pásky žalobcu za druhý kalendárny štvrťrok, to výplatné pásky za apríl 2012, máj 2013, jún 2013 a

júl 2013 boli doložené do konania a sú súčasťou súdneho spisu. V druhom kalendárnom štvrťroku
2013 bola žalobcovi zúčtovaná mzda na výplatu v nasledovnej výške: 1. mzda za vykonanú prácu v
apríli 2013 predstavuje 670,50 Eur (odpracovaných 153,9 hodín), 2. mzda za vykonanú prácu v máji
2013 predstavuje 692,85 Eur (odpracovaných 159,03 hodín), 3. mzda za vykonanú prácu v jún 2013predstavuje 670,50 (odpracovaných 153,90 hodín). Priemerný hodinový zárobok žalobcu v druhom
kalendárnom štvrťroku 2013 sa vypočíta ako podiel mzdy za prácu a odpracovaných hodín za celý
štvrťrok (2.033,85 Eur/466,83 hodín) a zaokrúhlený na štyri desatinné miesta predstavuje sumu vo výške

4,3567 Eur. Uvedená suma priemerného hodinového zárobku, zistená k prvému dňu kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období (tzn. ku dňu 01.07.2013) sa v zmysle § 134 ods.
1 Zákonníka práce používa počas celého nasledujúceho štvrťroka. Počnúc dňom 01.10.2013 (prvý
deň štvrtého kalendárneho štvrťroka) je potrebné určiť priemerný zárobok na základe rozhodujúceho
obdobia, ktorým je druhý kalendárny štvrťrok 2013. V druhom kalendárnom štvrťroku 2013 bola

navrhovateľovi zúčtovaná mzda na výplatu v nasledovnej výške: 1. mzda za vykonanú prácu v júli 2013
predstavuje 684,17 Eur (odpracovaných 159,03 hodín), 2. mzda za vykonanú prácu v august 2013
predstavuje 0,-Eur (odpracovaných 0 hodín), 3. mzda za vykonanú prácu v september 2013 predstavuje
0,-Eur (odpracovaných 0 hodín). Nakoľko žalobca v rozhodujúcom období, ktorým je tretí kalendárny
štvrťrok 2013, odpracoval menej ako 22 dní (170 hodín), namiesto priemerného zárobku je potrebné
použiť pravdepodobný zárobok. Žalobca v treťom kalendárnom štvrťroku 2013 odpracoval 159,03

hodín, vzhľadom k čomu pravdepodobný zárobok je potrebné v zmysle citovaného ustanovenia zistiť
zo mzdy, ktorú navrhovateľ skutočne dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia. Nakoľko náhrada
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je splatná v rovnakom termíne ako mzda, žalovaný
sa dostal do omeškania so zaplatením náhrady mzdy za jednotlivé mesačné obdobia vždy márnym
uplynutím posledného pracovného dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, za ktorý sa

náhrada mzdy platí. Mzda a náhrada mzdy žalobcu bola splatná vždy k 13. dňu v kalendárnom mesiaci
nasledujúcom po kalendárnom mesiaci za ktorý sa mzda alebo náhrada mzdy platí. Náhrada mzdy za
20 dní v mesiaci august 2013 a za ďalších 35 kalendárnych mesiacov [august 2013 až 03.08.2016)
predstavuje spolu sumu vo výške 23.879,07 Eur aj s úrokom z omeškania, teda v maximálnom rozsahu,
tak ako to umožňuje zákon.

11. Žalovaný v priebehu konania v rámci svojej procesnej obrany žiadal aby žalobca preukázal,
či a ako sa v období, za ktoré požaduje náhradu mzdy uplatňoval na trhu práce, t.j. či bol v
inom pracovnoprávnom resp. obdobnom pomere, alebo bol nezamestnaný, rovnako ako aj či bol v
predmetnom období práceneschopný. Zastávame názor, že bez doplnenia dokazovania v tomto rozsahu

nie je možné zákonne rozhodnúť o rozsahu nároku žalobcu na náhradu mzdy. V zmysle S. XX/XXXX:
Základným hľadiskom, na ktoré súd musí pri znižovaní, prípadne nepriznaní náhrady mzdy (§61, ods.
2 ZP, teraz §79, ods. 2 ZP - pozn.) brať zreteľ, je skutočnosť, či sa pracovník po neplatnom skončení
pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne z akých dôvodov tak neurobil. Pri rozhodovaní o znížení
alebo nepriznaní náhrady mzdy musí súd totiž uvážiť či pracovník mal možnosť obstarať si vhodnú prácu

a za akých podmienok, či a aké zárobky dosahoval, či to nebolo za nepriaznivých okolností. Úroky z
omeškania sú však upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a nie v jeho všeobecnej časti. Nie je
preto možné aplikovať úpravu úrokov z omeškania pre pracovnoprávne vzťahy. Súdu tiež uvádzame, že
pôvodnépracovnémiestožalobcuO.J.H.č.XXXXXXXX,názovprofesie:Vedúciposunu,miestovýkonu
práce: F. E. F. R. bolo zrušené. Došlo k tomu na základe Uznesenia Predstavenstva žalovaného č. XX/

XXXX zo dňa XX.XX.XXXX a následne vydanej Organizačnej zmeny XX/XXXX Č.. XXXX/XXXX-XX-XX
zo dňa XX.XX.XXXX účinnej od X.X.XXXX. V tejto súvislosti tiež žalovaný stanovil žalobcovi prekážky na
stranezamestnávateľaodXX.XX.XXXX-vnadväznostinaprávoplatnosťvýrokuoneplatnostiskončenia
pracovného pomeru. V nadväznosti na vyššie uvedené preto súdu navrhujeme, aby v súlade s § 79,
ods. 1 Zákonníka práce určil. že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával.

12. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval vyjadrením, kde uviedol, že bol evidovaný odo dňa
nasledujúceho po dni skončenia pracovného pomeru až do nadobudnutia nároku na starobný dôchodok
evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie, čo žalobca preukazuje potvrdením. Z

uvedeného je zrejmé, že žalobca nemohol mať pracovnoprávny a ani iným spôsobom nebol umiestnený
na trhu práce. Jednou zo základných podmienok evidencie uchádzača n zamestnanie je povinnosť
uchádzača o zamestnanie aktívne sa podieľať na hľadaní si vhodného zamestnania čo musí osobne
preukazovať úradu v termíne, ktorý tento určí. Žalobca v období, za ktoré si uplatňuje náhradu mzdy
nebol v inom pracovnom pomere s iným zamestnávateľom, ani nevykonával inú zárobkovú činnosť, ani

nepoberal pre dlhodobú práceneschopnosť nemocenské dávky. Žalobca má za to, že pre nepriznanie
alebo primerané zníženie náhrady mzdy, ktorú si zamestnanec uplatňuje v rozsahu nad 12 mesiacov, je
potrebné prihliadnuť na okolnosti, či hol zamestnanec medzitým zamestnaný, jeho možnosti zamestnať
sa, prípadne na iné dôvody pre ktoré sa do práce nezapojil. Taktiež má žalobca za to, že súd bymal pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy prihliadnuť aj na okolnosti za akých došlo k neplatnému
skončeniu pracovného pomeru zo strany žalovaného, na vek žalobcu, na jeho plnenie pracovných úloh
do skončenia pracovného pomeru a na situáciu, ktorá u žalobcu skončením pracovného pomeru nastala.

V uvedenom prípade žalobca dáva do pozornosti súdu skutočnosť, že žalovaný skončil so žalobcom
pracovný pomer po 40-tich rokoch výkonu práce žalobcu pre žalovaného a to pred dosiahnutím
dôchodkového veku žalobcu. Žalobca sa vo veku 60 rokov ocitol bez práce v regióne s pomerne
vysokou nezamestnanosťou. Po celý aktívny pracovný život vykonával prácu - posunovač v železničnej
stanici F. E. F. R., čiže pre iných zamestnávateľov nemal požadovanú kvalifikáciu, ktorú pre výkon

práce požadovali. Potvrdenie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny F. E. F. R. preukazuje, že žalobca
si aktívne prácu hľadal a chcel sa zamestnať, avšak aj vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, s ním
žiadny zamestnávateľ nechcel uzatvoriť pracovný pomer. S prihliadnutím na vek žalobcu neprichádzalo
ani do úvahy vycestovanie za prácou. K tomu by nemohlo dôjsť ani z rodinných dôvodov na strane
žalobcu, nakoľko sa stará o maloleté dieťa. V roku 2017 vznikol žalobcovi nárok na starobný dôchodok,
pričom skutočnosť, že zamestnávateľ s ním skončil pracovný pomer pred dôchodkovým vekom mu

negatívne ovplyvnila výšku osobného mzdového bodu a v konečnom dôsledku aj výmeru starobného
dôchodku. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave je zrejmé, že ku skončeniu pracovného pomeru so
žalobcom došlo bez splnenia hmotnoprávnych podmienok, t.j. neplatne. Žalobca považuje za potrebné
prihliadnuť aj na skutočnosť, že od skončenia pracovného pomeru žalobcu až do určenia, že takéto
skončenie zo strany zamestnávateľa holo neplatné, uplynula pomerne dlhá doba. V tomto prípade

sa konaním žalovaného dostal žalobca do situácie kedy stratil príjem, ktorým zabezpečoval potreby
svojej rodiny a plnil si vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, pričom ďalej nemal objektívnu
možnosť znovu sa zamestnať, a to najmä z dôvodu dôchodkového veku, nezamestnanosti v regióne,
kvalifikáciežalobcu.Žalobcabolnútenýsinazabezpečeniekrytiasvojichzákladnýchživotnýchnákladov
požičať značný obnos finančných prostriedkov. V poslednej časti svojho vyjadrenia žalovaný navrhuje,

aby v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce súd určil, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Kuvedenémužalovanýdokoncapripojilrozhodnutie
o organizačnej zmene z roku 2013 na základe ktorej bolo miesto žalobcu zrušené. Túto časť vyjadrenia
žalovaného považuje žalobca za absolútne irelevantnú, nakoľko o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru žalobcu zo strany žalovaného bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave a tento výrok o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu nadobudol právoplatnosť
dňa 30.10.2018. V súčasnom štádiu konania súd rozhoduje, o náhrade mzdy žalobcu z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru a neposudzuje, či pracovný pomer žalobcu skončil platne alebo neplatne
a či je možné od zamestnávateľa naďalej požadovať, aby ho ďalej zamestnával. O tejto skutočnosti holo
právoplatne rozhodnuté a to výrokom, ktorým súd vyslovil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu

je neplatné a jeho pracovný pomer naďalej trvá.

Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:

13. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na

právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

14. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

15. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36

mesiacov.

16. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej
len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu vrozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce
nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej
vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola

dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda
za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného
zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

17. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci

štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval
aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.

Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho
obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

19. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych

predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

20. Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v

omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj
len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

21. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

22. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že
žaloba je sčasti dôvodná.

23. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu mzdy, plynúci mu z neplatného skončenia

pracovného pomeru. Pokiaľ žalovaný na pojednávaní dňa 21.06.2019 poukázal na odôvodnenie
pôvodného rozsudku, v zmysle ktorého súd ustálil, že žalobca bol v dôsledku neabsolvovania
mimoriadneho psychologického vyšetrenia nespôsobilý vykonávať prácu u žalovaného a preto žalobca
nemá nárok na náhradu mzdy, tak súd uvádza, že predmetný rozsudok bol v časti určenia neplatnosti
skončenia pracovného pomeru so žalobcom zrušený, čo znamená, že je viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu. Ak odvolací súd ustálil, že skončenie pracovného pomeru žalobcu okamžitým
skončením zo strany žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné, je argumentácia žalovaného v
tomto smere absolútne irelevantná. Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia
pracovného pomeru je súd rozhodujúc o náhrade mzdy podľa § 79 viazaný a bez kladného rozhodnutia o
neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy.

Skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo vykonané v rozpore so zákonom a preto je predmetom
tohto konania nárok žalobcu plynúci mu z § 79 Zákonníka práce.

24. Naznačeným smerom sa súd dostáva k hlavnému predmetu zostatku sporu, a síce k uplatnenej
náhrade mzdy žalobcu. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy.

Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje
rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Bremeno spojené s nárokom na obmedzenie výšky náhrady mzdy znáša zamestnávateľ. Žalobcadôkladne preukázal svoj priemerný zárobok za rozhodné obdobie, pričom túto výšku ani sám žalovaný
nespochybnil a ani sa k nej nevyjadril, pričom súd sa s touto výškou a jej výpočtom stotožňuje a to
aj s poukazom na § 151 ods. 1 CSP. Súd tak má za preukázaný priemerný zárobok žalobcu (bod. 8

rozsudku) v rozsahu, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. K žalovaným uvedenej judikatúre,
resp. tvrdeniu, že žalobca mal možnosť obstarať si vhodnú prácu súd uvádza, že v čase skončenia
pracovného pomeru mal žalobca 61 rokov, pričom celý svoj produktívny život pracoval u žalovaného.
Argumentácia žalovaného je tak nedôvodná a najmä nesprávna. Nie je možné u 60 a viacročnej osoby
argumentovať, že po skončení pracovného pomeru mal možnosť bez ďalšieho obstarať si inú vhodnú

pozíciu. Aj napriek alibistickému tvrdeniu žalovaného sa žalobca snažil nájsť si pracovnú pozíciu, čo
preukázal potvrdením z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (č. l. 510). Súd v zhode so žalobcom
uvádza, že vo veku, aký má, je omnoho ťažšie si nájsť novú prácu v porovnaní s mladšími ročníkmi.
Podľa názoru súdu, aj s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania (okrem iného aj dôvody a
spôsob akým k ukončeniu pomeru zo strany žalovaného došlo) a v neposlednom rade aj na vyjadrenia
strán, je spravodlivé a objektívne priznať náhradu mzdy žalobcovi v maximálnej možnej miere akú

zákon povoľuje, a síce v rozsahu 36 mesiacov. Požiadavka žalovaného, aby súd určil, že nie je
možné spravodlivo očakávať od zamestnávateľa, aby žalobcu ďalej zamestnával je podľa názoru súdu
nedôvodná. Žalovaný nepreukázal žiadne skutočnosti, ktoré by takýto návrh odôvodňovali. Samotná
vágna argumentácia, resp. iba poukázanie na domnelú konštatovanú nespôsobilosť na výkon práce a
odmietavý postoj samotného žalobcu riešeniu predmetného sporu, na takéto určenie nestačí. V tomto

smere súd poukazuje aj na závery odvolacieho súdu, ktorými je súd prvej inštancie viazaný (podporne
aj bod 22 tohto rozsudku). Súd preto tento návrh žalovaného zamietol.

25. Súd taktiež žalobcovi priznal zákonný úrok z omeškania z priznanej náhrady mzdy a to počnúc
právoplatnosťou rozsudku s poukazom na § 517 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 3 ods. 1

nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17.12.2009,
sp. zn. 1Cdo/116/2008. Žalobcom požadovaný úrok z omeškania s omeškaním každej jednej výplaty
je podľa názoru súdu nevykonateľný a navyše by viedol k zbytočným problémom pri výpočte týchto
jednotlivých omeškaných mesačných miezd, čo nemožno považovať za hospodárne a efektívne. V tej
dobe žalobca ešte nedisponoval právoplatným rozhodnutím súdu. Vzhľadom na uvedené je súd názoru,

že priznanie úroku z omeškania od právoplatnosti rozsudku je nanajvýš spravodlivé a účelné. Čo sa
týka nároku žalobcu o ospravedlnenie jeho neprítomnosť v práci dňa 23.01.2013, tak ten sa k tomuto
žiadnym spôsobom nevyjadril a taktiež nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení, a preto
súd žalobu v tomto smere zamietol.

26. Žalobca bol síce v nepatrnej časti (úroky od každej jednej nevyplatenej mzdy a určenia, že jeho
absenciavprácidňa23.01.2013jeospravedlnená)neúspešný,avšakpodľanázorusúduideoabsolútne
nepatrný neúspech vo veci, pričom takýto neúspech sa ani nedá vyjadriť matematickým výpočtom, ktorý
jepreurčenienáhradytrovkonania,resp.jejpomerusmerodajný.Žalobcamalpretovoveciplnýúspech,
preto mu súd v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku priznal nárok na

náhradu trov konania vo výške 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bratislava II v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a

čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez

svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.