Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 31S/12/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5018200045
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5018200045.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky

Poláčkovej a členiek senátu JUDr. Jany Vargovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu:
V. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Kórejská republika, prechodný pobyt M. XXX, XXX XX M.
zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej
a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o
preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017, takto

r o z h o d o l :

Správny súd rozhodnutie žalovaného Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície č. PPZ-HCP-
BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvostupňový správny orgán, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina rozhodnutím č.
PPZ-HCP-BB7-1688-015/2017-PP zo dňa 10.08.2017 zamietol žiadosť o udelenie prechodného pobytu
naúzemí Slovenskejrepublikynaúčelpodnikaniapodľa§22ods.1písm.b) zákonaopobytecudzincov,
z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť
štátu.
Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania podal dňa

14.06.2017 žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom
podnikania. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti
o udelenie prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada
vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do 10 dní od
doručenia žiadosti o vyjadrenie. Dňa 26.07.2017 bola doručená na OCP PZ Žilina písomnosť stupňa
utajenia „Dôverné“ č.PPZ-HCP-BB-D-16/2017-BB7, z ktorej vyplývalo, že Slovenská informačná služba
disponuje relevantnými informáciami k účastníkovi konania podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane

utajovaných skutočností a k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa § 33 ods. 6
písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
Podľa ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar v odôvodnení
rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny
príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozil bezpečnosť štátu.
Prvostupňový správny orgán vychádzal z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte

cudzincov, z ktorého vyplýva, že policajný útvar v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že
ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Správny orgán OCP PZ Žilina nemôže podrobne v
odôvodnení vydaného rozhodnutia rozpisovať akého konania sa účastník konania dopustil, nakoľko sa
jedná o informácie podľa zákona č. 215/2004 Z. z..Prvostupňovýsprávnyorgánvzávererozhodnutiauviedol,žepodľa§33ods.6písm.b)zákonaopobyte
cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie,
že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo

verejné zdravie.

2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB7-1688-015/20107-PP zo
dňa 10.08.2017 žalobca podal odvolanie. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-
BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu a odvolanie účastníka zamietol v celom rozsahu.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z predloženého administratívneho spisu doručeného
z prvostupňového správneho orgánu zistil, že účastník konania dňa 14.06.2017 podal žiadosť o
udelenie prechodného pobytu na území Slovenska na účel podnikania v zmysle ustanovenia § 22
ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 26.07.2017 bola prvostupňovému správnemu orgánu
zo Slovenskej informačnej služby doručená písomnosť stupňa utajenia „Dôverné“, zaevidované na

prvostupňovom správnom orgáne pod č. PPZ-HCP-BB-D-16/2017-BB7. Z predmetnej písomnosti
vyplynulo, že Slovenská informačná služba disponuje relevantnými informáciami o účastníkovi konania
podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa
ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán pri
rozhodovaní o žiadosti účastníka konania a na základe vyššie uvedených informácií, ako aj z dôvodu

riadneho zistenia skutkového stavu veci dňa 28.07.2017 vyzval účastníka konania v zmysle § 33 zákona
o správnom konaní, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia vo veci zamietnutia jeho žiadosti, a to v
lehote 3 dní od doručenia predmetnej výzvy. Výzva bola účastníkovi konania doručená dňa 16.08.2017
a vyjadrenie zaslané účastníkom konania bolo prvostupňovému správnemu orgánu doručené dňa
24. augusta 2017, t.j. v čase po vydaní meritórneho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

prechodnéhopobytuúčastníkakonania.Vzhľadomnauvedenéskutočnosti,apovyhodnotenípodkladov
zabezpečených v konaní, ako aj s prihliadnutím na vyjadrenie Slovenskej informačnej služby dospel
k záveru, že bol naplnený dôvod na postu podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov. V zmysle citovaného ustanovenia policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného
pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť

štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej
uviedol, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní prihliadal na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov, teda na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske
záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny
pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia.

Vo vzťahu k námietke účastníka konania, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je
nezákonné, nakoľko bol nepresne a neúplne zistený skutočný stav žalovaný uviedol, že prvostupňový
správny orgán sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a postupoval v súlade v
s právnymi predpismi pri zisťovaní skutkového stavu veci. Dôvodom zamietnutia žiadosti účastníka
konania bola skutočnosť vychádzajúca z vyjadrenia Slovenskej informačnej služby, ktorá mala taký

závažný charakter, že v nadväznosti na posúdenie ohrozenia bezpečnosti štátu podľa § 33 ods. 1
písm. a) zákona o pobyte cudzincov nie je udelenie prechodného pobytu účastníkovi konania v záujme
Slovenskej republiky. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že vychádzal zo skutočností, že v zákone o pobyte
cudzincov sú jednoznačne stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej
republiky, ako aj dôvody zamietnutia žiadosti cudzincovi, žiadajúcemu o udelenie prechodného pobytu.

V konaní o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov, dochádza k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane právo žiadateľov
o pobyt na právo podnikať na území Slovenskej republiky, ktoré je však podmienené povolením na
pobyt na území Slovenskej republiky, a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp.
jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky z dôvodu ochrany

verejného záujmu. Podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar
zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej
krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.
V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán uprednostnil
verejný záujem nad súkromným záujmom účastníka konania z dôvodu, že nemal inú než zákonnú

povinnosť zvoliť vo svojom rozhodovaní takýto postup. Túto povinnosť mu ukladá ustanovenie § 120
ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona
o pobyte cudzincov a následne na ustanovenie § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z
uvedeného je zrejmé, že prvostupňový správny orgán bol zo zákona povinný prihliadať okrem iného ajna verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko a v odôvodnení rozhodnutia nebol oprávnený
uvádzať také skutočnosti, ktoré podliehajú určitému stupňu utajenia. Priamo v ustanovení § 120 ods. 2
písm. a) zákona o pobyte cudzincov je uvedené, že policajný útvar uvedenie v odôvodnení rozhodnutia

iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny
príslušníktretejkrajinyprisvojompobyteohrozíbezpečnosťštátu.Podľanázoružalovanéhorozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu bolo zákonné a dôvodné a žiadosť účastníka konania o udelenie
prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania bola zamietnutá plne v súlade

so zákonom o pobyte cudzincov.

3. Žalobca sa žalobou zo dňa 21.01.2018 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
PPZ-HCP-BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo
potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Žalobca v žalobe uviedol, že prvostupňový správny orgán neudelil prechodný pobyt žalobcovi s
poukazom na vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktoré malo taký závažný charakter, že v
nadväznosti na posúdenie ohrozenia bezpečnosti štátu podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte
cudzincov nie je udelenie prechodného pobytu žalobcovi v záujme Slovenskej republiky. Žalovaný má
za to, že rozhodnutie prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu je svojvoľné, arbitrárne a

nepreskúmateľné. Žalovaný v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie druhostupňového rozhodnutia
nepostupoval v súlade s právom, a preto je rozhodnutie nezákonné. Žalovaný sa odmietol bez
racionálneho a zákonného základu vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, ako účastníka konania
v konaní o udelenie prechodného pobytu. Vyššie uvedeným konaním žalovaný porušil ústavné právo
žalobcu na spravodlivý proces garantovaný čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, spojené s právom

na obhajobu. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku je aj právo
účastníka na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany.
Vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 2/09, podľa ktorého: Ústavný súd pripomína, že všetky štátne orgány, resp. orgány

verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu
ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb. Hoci ústavný súd v tejto veci posudzoval uznesenie okresnej prokuratúry,
a nie rozhodnutie všeobecných súdov, pri preskúmaní ktorých viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatnývýznam.Vdanejvecinemožnoprehliadnuťto,žeaniinéorgányverejnejmocinemôžuprijímať
také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva, slobody fyzických a právnických

osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Ústavný
súd je toho názoru, že aj rozhodnutie okresnej prokuratúry, ktorá dala navyše pokyn policajnému orgánu
na vznesenie obvinenia proti sťažovateľovi v auguste 2008, by mal obsahovať také odôvodnenie,
ktoré odpovie na podstatné námietky sťažovateľa a dá mu na ne aspoň stručnú odpoveď. V danom
prípade sa to však nestalo. Nález III. ÚS 2/09, 17.03.2009. Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť

sa oboznámiť s obsahom utajovanej informácie SIS, ktorá bola podstatná pre vydanie meritórneho
rozhodnutia žalovaného, a preto nemožno hovoriť o tom, že by konanie pred správnym orgánom bolo
spravodlivé, ďalej postavenie účastníkov konania rovné, pretože žalobca nemal možnosť vyjadriť sa
k dôkazu, ktorý bol žalovaným ako i prvostupňovým správnym orgánom vykonaný. Bolo povinnosťou
žalovaného nájsť spôsob, ako umožniť žalobcovi brániť svoje práva tak, aby boli zároveň zachované

požiadavky na utajenie určitých informácií. Ak takáto možnosť nie je, má žalobca za to, že predmetná
utajená informácia nemôže byť určujúcim dôkazom v jeho prípade. Účastník konania, ktorý sa nemôže
účinne brániť, lebo nevie ani len podstatu dôvodov, resp. konanie, ktoré ohrozuje bezpečnosť Slovenskej
republiky, tak ako to definuje § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov má v súdnom konaní
vždy horšie a slabšie postavenie ako štátny orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal. Podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudského práva by osoby mali byť oboznámené aspoň s podstatou dôvodov, pre
ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s podstatou dôvodov,
pre ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s podstatou
dôvodov, ani sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní. Ustanovenie § 120 ods.2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré aplikoval žalovaný nie je podľa žalobcu v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky, konkrétne s ustanovením § 48 ods. 2, podľa ktorého každý má právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Navrhuje, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 14.03.2018. Vo vyjadrení uviedol, že
žalovanýpripreskúmanínapadnutéhorozhodnutiavychádzalzadministratívnehospisuprvostupňového
správneho orgánu, z ktorého vyplynulo, že žalobca si dňa 14.06.2017 podal na prvostupňovom

správnom orgáne žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel
podnikania v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový
správny orgán na základe uvedených skutočností a po vyhodnotení podkladov zhromaždených v konaní
s prihliadnutím na vyjadrenie SIS dospel k záveru, že bol naplnený zákonný dôvod na postup podľa
ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov vydal prvostupňový
správny orgán rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu vo veci udelenia prechodného pobytu na území

Slovenskej republiky na účel podnikania. Prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie prechodného pobytu s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je povinný
prihliadať okrem iného na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko s čím sa stotožnil aj
žalovaný.
Vo vyjadrení ďalej uviedol, že sa stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu v celom

rozsahu na základe zistených skutočností vychádzajúc z vyjadrenia SIS. Ustanovenie § 125 ods. 6
zákona o pobyte cudzincov správnym orgánom striktne ukladá, že na posúdenie žiadosti o udelenie
prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho
ako 14 rokov si policajný útvar vyžiada (v zákone nie je daná možnosť môže vyžiadať) vyjadrenie SIS.
Ak z doručenej písomnosti stupňa „Dôverné“ vyplynie ako sa stalo v prípade žalobcu, že SIS disponuje

relevantnými informáciami k účastníkovi konania, teda k žalobcovi, podľa zákona o ochrane utajovaných
skutočností je povinnosťou prvostupňového správneho orgánu v prípade, že došlo k naplneniu dôvodov
na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
postupovali právne týmto zákonným spôsobom.
Z ustanovenia § 33 ods. 6 je zrejmé, že zákonodarca nepripúšťa možnosť správnej úvahy, nakoľko

správnemu orgánu jednoznačne prikazuje žiadosť o prechodný pobyt zamietnuť. Zároveň ustanovenie
§ 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je zákonodarcom úzko vyšpecifikované, čo môže
rozhodujúci správny orgán v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí žiadosti uviesť.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 16.04.2018. Uviedol, že napadnuté
rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené. Žalobca nemal akúkoľvek a žiadnu objektívnu
možnosť bez výrazných administratívnych a zákonných prekážok oboznámiť sa ako i následne vyjadriť
sa ku všetkým preukázaným skutočnostiam a dôkazom, ktoré tvorili v osobitnom správnom konaní
podkladprevydanierozhodnutia.Vnadväznostinauvedenéžalobcapovažujerozhodnutiezaarbitrárne.

Rozhodnutie sa dotýka žalobcových práv a oprávnených záujmov v oblasti súkromnej sféry, nakoľko
žalobca má za sebou niekoľkoročnú prax v oblasti podnikania a mnohoročné skúseností nadobudnuté
z jeho zamestnaneckej činnosti v oblasti výroby, a to nielen na území Slovenskej republiky ale súčasne
v Juhokórejskej republike. Pracovné skúsenosti žalobcu v oblasti strojovej výroby, jazykové schopnosti
a odbornosť boli súčasne dôvodom, prečo žalobcu vymenovala spoločnosť Tae Young Euro s.r.o., so

sídlom Kukučínova, Kysucké Nové Mesto do funkcie konateľa svojej spoločnosti. Žalobca ďalej uviedol,
že za obdobie výkonu podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky prostredníctvom obchodnej
spoločnosti žalobca uzatvoril niekoľko finančne významných obchodných zákaziek pre spoločnosť a
významnou mierou svojou činnosťou prispel k rozšíreniu výroby spoločnosti aj do iných okresných
miest na území Slovenskej republiky. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca osobitne zdôrazňuje, že z

jeho strany nedošlo k žiadnemu porušeniu trestnoprávnych alebo iných právnych noriem súvisiacich s
podnikateľskou aktivitou žalobcu na území Slovenskej republiky.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.11.2017 a
vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

6. Krajský súd v Žiline, ako správny súd prejednal na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 SSP) a
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.7. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

8. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť
na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomocí súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (článok
46 ods. 2 Ústavy SR).

9. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho
konaniabolarozhodnutímorgánuverejnejsprávyukrátenánasvojichprávachaleboprávomchránených
záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa
postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.

10. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-BB2-174-006/2017-Sk zo dňa 22.11.2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
prvostupňové rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-
BB7-1688-015/2017-PP zo dňa 10.08.2017, ktorým účastníkovi podľa ust. § 33 ods. 6 písm. b) zákona
č. 404/2011 bola zamietnutá žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky

na účel podnikania, podaná v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z
dôvodu, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

11. Prvostupňovému správnemu orgánu bola dňa 26. júla 2017 doručená písomnosť stupňa utajenia
„Dôverné“, zaevidovaná na prvostupňovom správnom orgáne. Z predmetnej písomnosti vyplynulo, že

Slovenská informačná služba disponuje relevantnými informáciami k účastníkovi konania, podľa zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej
žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán dňa
10.08.2017 pod č. PPZ-HCP-BB7-1688-015/2017-PP vydal rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu
vo veci udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania.

Žalovaný sa jednoznačne stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu aj v tom, že v
odôvodnení rozhodnutia musel prvostupňový správny orgán v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm.
a) zákona o pobyte cudzincov postupovať iba tak a odôvodniť s poukazom na to, že ide o bezpečnostný
záujem Slovenskej republiky.

12. Okrem vyššie citovaných zákonných ustanovení prvostupňový správny orgán založil svoje
rozhodnutie na ustanovení § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný
útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej
republiky,akideorozhodnutieoudelenieprechodnéhopobytupodľa§36ods.6písm.b)aakjedôvodné
podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.

13.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynálezomsp.zn.PL.ÚS8/2016-131zodňa12.12.2018rozhodol,že
ust. § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov nie je súladné s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 Charty základných

práv Európskej únie. Krajský súd uvádza, že vyhlásením v Zbierke zákonov má nález Ústavného súdu
SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky, následkom ktorých právne
predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s
Ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR a
v ktorej boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť, t.j. ich

aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.

14. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis
nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu dosúladu s Ústavou, ak ide o „pod zákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) Ústavy) aj s
inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy aj s nariadeniami vlády
a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej

správy.„Sankciouzanesplnenietejtopovinnostijestrataplatnostitakéhotoprávnehopredpisu,jehočasti
alebo jednotlivé ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacov legislatívnej pasivity zákonodarcu
od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov“.

15. Správny súd poznamenáva, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný

predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenie
zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom a to aj v prípade, že účinky takéhoto
nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti
derogovanéhozákonadochádzakúčinkom„exnunc“.Rozporsústavnýmporiadkom,ktorýboldôvodom
zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.

16. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu
verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca, preto nemôže v
niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená
derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.

17. Všetky orgány verejnej moci sú povinné interpretovať výklad z ústavných zákonov, zákonov a ďalších
právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4
Ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s Ústavou.

18. V preskúmavanej veci správne orgány poukazovali na stanovisko SIS, ktoré odôvodňuje zamietnutie

žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s
poukazom na § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. K zatajovaným skutočnostiam, ktoré boli
obsahom stanoviska, žalobca nemal prístup, nebol oboznámený ani s podstatou dôvodov, pre ktoré
správne orgány dospeli k záveru o ohrození bezpečnosti a záujmu Slovenskej republiky.

19. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého prvostupňový
správny orgán, ako aj žalovaný postupoval a to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo
vydané na základe ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 125
ods. 6 zákona i napriek tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnom v čase

vydania prvostupňového rozhodnutia takéto odôvodnenie rozhodnutia nevyžadovalo, avšak predmetné
ustanovenie stratilo účinnosť dňom zverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS
8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 v Zbierke zákonov SR.

20. Napadnuté rozhodnutie žalovaného súd preskúmava v čase, keď ustanovenia § 120 ods. 2 zákona

o pobyte cudzincov stratilo účinnosť. S poukazom na uvedené súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil
ho na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného (ktorého konanie tvorí v konaní správneho orgánu prvého
stupňa jeden celok) bude postupovať v súlade podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku. A výsledok tohto
postupu žalovaný vyhodnotí a náležite odôvodní, či boli naplnené podmienky pre zamietnutie žiadosti
podľa § 33 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

21. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 tak, že úspešnému žalobcovi priznal
náhradu trov konania.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesťa) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.