Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 19, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/17/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213225976
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213225976.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: D. E., F. X.X.XXXX,
T. Ž. K. XX, F. E. F. R., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., so sídlom
Staré grunty 162, Bratislava, IČO: 36 740 951 proti žalovanému: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia,
a.s., so sídlom Drieňová 24, Bratislava, IČO: 35914921, zastúpený advokátom JUDr. Peter Pandy, AK
so sídlom L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 21Cpr/4/2013- 427, zo dňa 26.4.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 21Cpr/4/2013-427 zo dňa 26.4.2017 v časti

výroku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru m e n í tak, že skončenie pracovného
pomeru žalobcu okamžitým skončením zo strany žalovaného zo dňa 17.7.2013 pod číslom 18444/2013
- 05 j e n e p l a t n é .

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 21Cpr/4/2013-427 zo dňa 26.4.2017 v
zostávajúcej časti týkajúcej sa náhrady mzdy, určenia, že neprítomnosť žalobcu v zamestnaní dňa
23.1.2013 je ospravedlnená a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec vracia súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanému zrušenia rozhodnutia o okamžitom skončení pracovného pomeru a nárokoval si voči
žalovanému ušlú mzdu. Súd prvej inštancie v priebehu konania uznesením č. k. 21Cpr/4/2013 - 128
zo dňa 12.6.2014 konanie v časti nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur z dôvodu čiastočného
späťvzatia žaloby zastavil. Zároveň súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí priznal žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že zo strany žalovaného došlo dňa 17.7.2013 rozhodnutím č.
18444/2013 - 05 k rozviazaniu pracovného pomeru zo žalobcom okamžitým zrušením. Toto rozhodnutie
považuježalobcazanezákonné,nakoľkobolozaloženénadôvodoch,ktorévžiadnomprípadenemožno
kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Dôvodom skončenia pracovného pomeru je
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca mal dopustiť tým, že ako zamestnanec si
nesplnil povinnosť absolvovať psychologické vyšetrenie v dňoch 22.11.2012, 10.1.2013 a 23.1.2013,
na ktoré ho žalovaný ako zamestnávateľ vyslal a teda žalobca mal porušiť Predpis pre zdravotnú a

psychickú spôsobilosť č. IV. bod 2, bod 4.2.52 a bod 4.2.6. Žalobca tvrdil, že ani v jednom prípade
neodmietol podrobiť sa zdravotnej prehliadke požadovanej zo strany žalovaného, ale zo zdravotných
dôvodov sa ich zúčastniť nemohol, pretože v deň 22.11.2012 bol práceneschopný od 22.11.2012
do 17.12.2012. Dňa 10.1.2013 bol žalobca na ošetrení u lekára a dňa 23.1.2013 bol na lekárskomvyšetrení o čom zamestnávateľovi predložil potvrdenia. Žalovaný požiadal Železničiarsky odborový
zväz o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru žalobcu, avšak Železničiarsky
odborový zväz listami zo dňa 20.4.2013 a 10.7.2013 vyslovil svoj nesúhlas. Žalobca ako odborový

funkcionár teda namieta, že neboli naplnené zákonom požadované predpoklady pre platné okamžité
skončenie pracovného pomeru s členom odborového orgánu. Žalobca okrem uvedeného argumentuje,
že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo doručené dňa 18.7.2013, po uplynutí 2 - mesačnej
lehoty. Podozrenie zo zmeny psychického stavu sa žalobca snažil vyvrátiť predloženým lekárskym
posudkom zo dňa 17.1.2013 vystaveným v zdravotníckom stredisku MEDCENTRUM, s.r.o., Žilina

a taktiež lekárskou správou Neštátnej ambulancie pre dospelých v T. H. D. zo dňa 23.1.2013, kde
sa konštatuje, že celkový zdravotný a psychický stav žalobcu je dobrý, nie je dôvod absolvovať
psychologické vyšetrenie a je spôsobilý vykonávať svoju prácu.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu veci ustáleného dokazovaním, ktorým zistil,
že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 4.12.1973 na pozícii

posunovač v železničnej stanici v Novom meste nad Váhom. Žalobca bol zároveň členom odborovej
centrály Železničiarskeho robotníckeho odborového zväzu a odo dňa 12.12.2014 zastával aj funkciu
prezidenta Železničiarskeho robotníckeho odborového zväzu Nové Mesto nad Váhom. Železničiarsky
robotnícky odborový zväz, prezídium Železničná stanica Nové Mesto nad Váhom dňa 20.4.2013 a dňa
10.7.2013 doručil generálnemu riaditeľovi žalovaného nesúhlas s okamžitým skončením pracovného

pomeru žalobcu. Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 17.7.2013 žalovaný ukončil
pracovný pomer so žalobcom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca
dopustil tým, že opakovane maril pokyn zamestnávateľa, keď si neplnil svoju povinnosť zamestnanca
absolvovať mimoriadne psychologické vyšetrenie v dňoch 22.11.2012, 10.1.2012 a 23.1.2013, na
ktoré ho zamestnávateľ oprávnene vyzval v zmysle predpisu pre zdravotnú a psychickú spôsobilosť

zamestnancov ZSSK CARGO - článok IV, kapitola 2, bod 4.2.5. a 4.2.6. Žalovaný vytváral žalobcovi od
22.11.2012 až do dňa skončenia pracovného pomeru časový priestor a podmienky pre absolvovanie
mimoriadneho psychologického vyšetrenia, bez poškodenia žalobcu na mzde. Dňa 22.11.2012 sa
mal žalobca zúčastniť mimoriadneho psychologického vyšetrenia. Deň pred účasťou na vyšetrení
dokladoval svoju práceneschopnosť. Dňa 10.1.2013 bol žalobca druhýkrát objednaný na mimoriadne

psychologické vyšetrenie, ktorého sa opätovne nezúčastnil. Svoju neprítomnosť na vyšetrení vopred
neohlásil a prekážku v práci dokladoval zamestnávateľovi až po týždni dňa 18.1.2013. Zamestnávateľ
umožnil žalobcovi tretí krát vykonať toto vyšetrenie dňa 23.1.2013. Za týmto účelom si žalobca dňa
18.1.2013 prevzal všetky pokyny aj s informáciami o termíne, čase a mieste vyšetrenia. Svojím konaním
žalobca porušil predpis pre zdravotnú a psychickú spôsobilosť zamestnancov ZSSK CARGO - čl. IV

- Pracovná disciplína, Kapitola 2, bod 4.2.5. a 4.2.6, ďalej bod 4.7.1., 4.7.3., 4.8.2., 4.8.21., ako aj
príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Z týchto dôvodov žalovaný okamžite skončil pracovný pomer
so žalobcom. V priebehu konania na pojednávaniach poukázal právny zástupca žalobcu na skutočnosť,
že žalobca ako zamestnanec nebol nikdy oboznámený s interným predpisom - pracovným poriadkom a
v tomto spore nie je preukázané, že bol oboznámený s definíciou porušenia pracovnej disciplíny.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 68 odseky 1, 2, § 74, § 230
ods. 1 Zákonníka práce a čl. IV Kapitoly 2, bod 4.2.5., bod 4.2.6. a bod 4.8.2. Predpisu pre
zdravotnú a psychickú spôsobilosť zamestnancov a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
Súd prvej inštancie si neosvojil tvrdenie žalobcu, že sa nemohol zúčastniť plánovaných vyšetrení,

nakoľko bol na ošetrení u lekára, respektíve bol práceneschopný v dňoch, kedy bol povinný podrobiť
sa mimoriadnemu psychologickému vyšetreniu. Súd prvej inštancie poukázal na interné predpisy
zamestnávateľa, podľa ktorých je zamestnanec povinný sa týchto prehliadok zúčastniť pri podozrení
zo zmeny zdravotného stavu. Žalobca ako zamestnanec tieto predpisy nerešpektoval. Žalobca síce
poukázal a vo svojich tvrdeniach vychádzal z lekárskych správ, avšak vždy išlo o lekárske správy od

všeobecných lekárov, ktoré neboli vypracované psychológom. Súd prvej inštancie zastával názor, že
ak bol žalobca schopný vyplniť anamnestický dotazník a podrobiť sa dvom lekárskym prehliadkam
u všeobecných lekárov, bol zároveň aj schopný absolvovať mimoriadne psychologické vyšetrenie
u psychológa, na ktoré ho jeho zamestnávateľ objednal trikrát. Žalobca naviac sám pred súdom
potvrdil, že bol ochotný sa podrobiť psychologickému vyšetreniu, čo prezentoval vyplnením uvedeného

dotazníka, avšak psychologickú prehliadku neabsolvoval. Namiesto nej absolvoval vyšetrenia u
všeobecných lekárov. Žalobca lekárske prehliadky u všeobecných lekárov absolvoval v deň, kedy bol
objednaný na mimoriadne psychologické vyšetrenie. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že vzhľadom na
pracovné zaradenie žalobcu, psychologické vyšetrenia žalobcu sú pri výkone takejto pracovnej činnostipotrebné a ich absencia na základe výzvy zamestnávateľa zakladá nespôsobilosť na túto prácu. Na
základe uvedeného ustálil, že žalobca bol v dôsledku neabsolvovania predpísaného mimoriadneho
psychologického vyšetrenia nespôsobilý vykonávať prácu u žalovaného. Tým, že žalobca neabsolvoval

prehliadku, neplnil pokyny svojho zamestnávateľa a porušil pracovnú disciplínu, pričom podľa názoru
súdu prvej inštancie nesúhlas odborovej organizácie v tomto prípade nezakladá neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru, respektíve nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k platnosti ani
účinnosti výpovede, respektíve okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
a to vzhľadom na pracovné zaradenie žalobcu, kde je vyžadovaná špecifická spôsobilosť. V závere

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 68 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce je postačujúce len preukázateľné zistenie porušenia pracovnej disciplíny
zamestnancom, pričom toto porušenie s ohľadom na všetky okolnosti musí byť takej intenzity, že
ho objektívne možno označiť za závažné. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí medzi
základné povinnosti zamestnanca. Na okamžité skončenie pracovného pomeru sa vyžaduje, aby išlo o
zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj z nedbanlivosti, a musí dosahovať intenzitu porušenia

pracovných povinností závažným spôsobom. Intenzita porušenia pracovnej disciplíny je jedným zo
základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny. Za porušenie pracovnej
disciplíny závažným spôsobom možno považovať opakovanú neospravedlnenú neprítomnosť v práci.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa miery úspechu strán sporu (§ 255 ods. 1, C.s.p.)
a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, s tým, že výške náhrady trov

konania rozhodne po právoplatnosti konečného rozhodnutia samostatným uznesením.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že
na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a,

že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca namieta,
že nakoľko bol v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru odborovým funkcionárom, okrem
prerokovania jeho okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo potrebné získať pre platné okamžité
skončenie pracovného pomeru predchádzajúci súhlas odborovej organizácie v zmysle § 240 ods. 9
Zákonníka práce, ktorý ale Železničiarsky odborový zväz neudelil, t.j. nesúhlasil s okamžitým skončením

pracovného pomeru žalobcu ako člena odborového orgánu zo strany žalovaného, čo znamená, že
okamžité skončenie pracovného pomeru je v zmysle § 240 ods. 10 Zákonníka práce, neplatné. Žalobca
má za to, že súd prvej inštancie mal následne postupovať v zmysle ustanovenia § 240 ods. 10
Zákonníka práce, nakoľko v tomto prípade platí fikcia, že ide o absolútnu neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, a to až do okamihu, kým súd v spore podľa

§ 77 Zákonníka práce zistí, že sú splnené ostatné podmienky okamžitého skončenia pracovného
pomeru definované nielen v ustanovení § 70, ale ustanovené § 74 Zákonníka práce, a súčasne od
zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca (žalobcu) naďalej zamestnával.
Súd prvej inštancie však nepostupoval v zmysle ustanovenia § 240 ods. 10 Zákonníka práce, t.j.
konanie nezameral na to, či boli splnené ostatné podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Žalobca má za to, že okamžité skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.7.2013, ktoré mu adresoval
žalovaný, je neplatné z dôvodu, že súd nepreveroval, či došlo k prerokovaniu okamžitého skončenia
pracovného pomeru v zmysle § 74 Zákonníka práce, t.j. či žalovaný adresoval odborovému orgánu,
ktorého bol žalobca prezidentom, písomnú žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru, čo je jedna z hmotnoprávnych podmienok jeho platnosti. Žalovaný adresoval odborovému

orgánu len Žiadosť o udelenie predchádzajúceho súhlasu zo dňa 3.7.2013 v zmysle ustanovenie
§ 240 ods. 9 Zákonníka práce, avšak v konaní nebolo preukázané, že bola splnená aj povinnosť
vyplývajúca z ustanovenia § 74 Zákonníka práce, že žalovaný súčasne adresoval spomenutému
odborovému orgánu aj žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca
namieta teda, že súd prvej inštancie nevykonal uvedené dôkazy nevyhnutné pri rozhodovaní o platnosti,

resp. neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobca rovnako považuje skončenie
pracovného pomeru za neplatné z dôvodu, že žalovaný s ním nerozviazal pracovný pomer v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel. V
prípade žalobcu sa uplatňuje 2 mesačná subjektívna lehota, keďže žalovaný mal nespochybniteľnú
vedomosť o dôvodoch, na základe ktorých sa rozhodol skončiť pracovný pomer so žalobcom okamžite

po tom, čo sa žalobca v dňoch 22.11.2012, 10.1.2013 a 23.1.2013 nezúčastnil psychologického
vyšetrenia. O vedomosti žalovaného o porušení pracovnej disciplíny svedčí skutočnosť, že žalovaný
mal už v apríli 2013 vyhotovenú prvú verziu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom
predtým žiadal Železničiarsky odborový zväz o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovnéhopomeru, ten však dňa 20.4.2013 odmietol súhlas udeliť. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR,
sp. zn. 21 Cdo 910/2001 v prípade, ak ide o dlhodobé porušovanie pracovnej disciplíny, čo bol aj
žalobcov prípad, lehota neskončí skôr než po uplynutí dvoch mesiacov odo dňa nasledujúceho po

poslednom porušení pracovnej disciplíny, čo bolo v prípade žalobcu dňa 24.3.2013, keďže posledného
porušenia pracovnej disciplíny v podobe neabsolvovania psychologického vyšetrenia sa dopustil
dňa 23.1.2013. Na základe uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná subjektívna lehota na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného márne uplynula dňa 24.3.2013. Žalobca namieta v
odvolaní, že súd prvej inštancie neskúmal túto podmienku platnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru a neprihliadol na skutočnosť, že dvojmesačná subjektívna lehota na okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany žalovaného márne uplynula. Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že
žalovaný počas celého konania na súde prvej inštancie nepredložil dokument, na ktorý sa odvolával
v okamžitom skončení pracovného pomeru, a taktiež nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že
žalobca bol s Pracovným poriadkom ZSSK Cargo preukázateľne oboznámený, t.j. mal vedomosť, aké
konanie sa považuje u žalovaného za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny a aké konanie

za závažné porušovanie pracovnej disciplíny. Žalobca vyslovil názor, že žalovaný mal v súlade s
ustálenou judikatúrou (napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1252/2002) pri určovaní
závažnosti prihliadať na osobu zamestnanca, na funkciu, ktorú zastáva, na jeho doterajší postoj k
plneniu pracovných úloh, na čas a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru
zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na

dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, na to, či svojím konaním zamestnanec
spôsobil škodu a súčasne je potrebné vziať do úvahy aj konkrétne pomery u zamestnávateľa (ustálené
zvyklosti u zamestnávateľa, napr. v akom rozsahu je tolerované porušovanie pracovnej disciplíny a
pod.). Uviedol, že za celé obdobie trvania jeho pracovného pomeru (od roku 1973) nemal žalobca
žiadne upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny, navyše žalobca v konaní preukázal, že v

čase plánovaných mimoriadnych psychologických vyšetrení existovala u neho prekážka v práci na
strane zamestnanca, s ktorou oboznámil žalovaného v súlade s ustanovením § 144 ods. 1 a ods. 2
Zákonníka práce. Žalobca nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalobca bol v dôsledku
neabsolvovania predpísaného mimoriadneho psychologického vyšetrenia nespôsobilý vykonávať prácu
u žalovaného. Žalobca tvrdí, že Zákonník práce pozná v ustanovení § 63 ods. 1 výpovedné dôvody

pre prípady, ak zamestnanec stratil spôsobilosť, resp. požiadavky zamestnávateľa na riadny výkon
práce. Súd prvej inštancie okrem toho nezohľadnil skutočnosť, že žalovaný aj napriek tomu, že sa
opakovane odmietol zúčastniť mimoriadneho psychologického vyšetrenia pokračoval vo výkone práce a
to niekoľko mesiacov, a to až do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru a zamestnávateľ
mu za výkon práce riadne platil mzdu. V tomto kontexte vyvstáva otázka prečo „nespôsobilý" žalobca

vykonával naďalej prácu po dobu takmer 6 mesiacov, na ktorú nemal podľa vyjadrenia žalovaného
psychickú spôsobilosť a žalovaný nevyužil inštitút prekážok na strane zamestnávateľa v zmysle § 142
ods. 3 Zákonníka práce a nechal žalobcu naďalej vykonávať prácu" vedúceho posunu" a vedome
tak porušoval ustanovenie § 30 ods. 1 písm. c) zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach, keď nechal
vykonávať prácu zamestnancom, ktorý nespĺňa psychickú spôsobilosť na výkon práce na dráhe. Z

týchto dôvodov žalobca žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že určí, že
okamžité skončenia pracovného pomeru dané žalobcovi zo strany žalovaného zo dňa 17.7.2013 pod č.
18444/2013-05 je neplatné; a zároveň žalovaného zaviaže na náhradu mzdy žalobcovi v celkovej výške
23 879, 07 eur počítajúc od 4.8.2013 do 3.8.2016 spolu s:
• úrokom z omeškania 5,50 % ročne zo sumy 609,94 EUR od 14.9.2013 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5,50 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.10.2013 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.11.2013 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.12.2013 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.1.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.2.2014 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 609,94 EUR od 14.3.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.4.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.5.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.6.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.7.2014 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5,15 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.8.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.9.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,43 EUR od 14.10.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.11.2014 do zaplatenia,• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 609,94 EUR od 14.12.2014 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.1.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.2.2015 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 609,94 EUR od 14.3.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.4.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.5.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.6.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.7.2015 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.8.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.9.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.10.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.11.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.12.2015 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.1.2016 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.2.2016 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.3.2016 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 701,43 EUR od 14.4.2016 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.5.2016 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.6.2016 do zaplatenia,

• úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 670,93 EUR od 14.7.2016 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 640,43 EUR od 14.8.2016 do zaplatenia,
• úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 91,49 EUR od 14.9.2016 do zaplatenia;
Súčasne žiadal priznať aj náhradu prvoinštančného a odvolacieho konania.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol zákonným
spôsobom, v súlade s právnymi predpismi, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym
skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. K namietanému nesplneniu podmienok kladených
§ 74 Zákonníka práce poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 140/ 2010: Cieľom
tejto zákonnej podmienky je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol

oznámený odborovej organizácii a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní)
k tomuto zámeru vyjadriť (resp. nevyjadriť). Pokiaľ ide o namietané nedodržanie dvojmesačnej lehoty
odo dňa zistenia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, žalovaný argumentuje, že
vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu nie je možné posudzovať začiatok plynutia tak, ako to uvádza
žalobca. Vzhľadom na to, že žalobca sa opakovane odvolával na pracovnú neschopnosť, respektíve

na iné prekážky v práci, zahmlieval dôvody neúčasti nejasnými vysvetleniami, zamestnávateľovi
nemohlo byť v čase plánovanej účasti na mimoriadnom psychologickom vyšetrení jasné, že sa jedná o
zavinené závažné porušenie pracovnej disciplíny. Až po objasnení skutkových okolností mohol žalovaný
dospieť k záveru, že žalobca vskutku zavinene a to vo forme úmyslu, porušoval závažne pracovnú
disciplínu a svojvoľne sa vyhýbal psychologickému vyšetreniu. Po objasnení týchto skutkových okolností

zamestnávateľ bezodkladne po tom, čo sa dozvedel o závažnom porušení pracovnej disciplíny pristúpil
ku skončeniu pracovného pomeru. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu mzdy a úroky z omeškania,
žalovaný uviedol, že úroky z omeškania sú upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a nie v jeho
všeobecnej časti. Nie je preto možné aplikovať danú úpravu úrokov z omeškania pre pracovnoprávne
vzťahy.

7. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že neobstojí tvrdenie žalovaného, že
listom zo dňa 10.7.2013, ktorým bol oslovený Železničiarsky odborový zväz za účelom udelenia
predchádzajúceho súhlasu odborovej organizácie s okamžitým skončením pracovného pomeru člena
jej odborového orgánu, zamestnávateľ splnil hmotnoprávnu podmienku prerokovania okamžitého

skončenia pracovného pomeru žalobcu stanovenú v § 74 Zákonníka práce. Obsahom listu zo dňa
10.7.2013bolo,čojemožnépreukázaťlistinnýmidôkazmizaloženýmivspise,lenpožiadavkaoudelenie
predchádzajúcehosúhlasu,nieoprerokovanieokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerusožalobcom.
Aj v kontexte ustanovenia § 17 ods. 2 Zákonníka práce platí, že právny úkon, ktorý nebol vopred
prerokovaný so zástupcami zamestnancov je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon

(Zákonníkpráce)aleboosobitnýpredpis.Zákonníkprácejasnevustanovení§74stanovuje,žeokamžité
skončenie pracovného pomeru je potrebné vopred prerokovať, inak je neplatné. Argument žalovaného
o dodržaní dvojmesačnej lehoty na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, respektíve
začiatku jej plynutia právne neobstojí a žalobca k nemu uvádza, že o vedomosti žalovaného o závažnomporušení pracovnej disciplíny svedčí aj skutočnosť, že žalovaný mal už v apríli 2013 vyhotovenú prvú
verziu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom predtým žiadal Železničiarsky odborový zväz
o udelenie súhlasu s okamžitým skončením pracovného pomeru, ten však dňa 20.4.2013 odmietol udeliť

súhlas.ŽalobcaopakovanepoukazujenaRozsudokNajvyššiehosúduČR,sp.zn.21Cdo3881/2008,na
základe ktorého platí, že subjektívna lehota sa „počíta od okamihu, keď zamestnávateľ získal vedomosť
(dozvedel sa), že sa zamestnanec dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod na okamžité
skončenie pracovného pomeru. Nemusí ísť o zistenie (v zmysle istoty v bežnom zmysle slova), že
zamestnanec porušil pracovnú disciplínu. Postačuje teda, aby zamestnávateľ získal vedomosť, že

zamestnanec porušil pracovnú disciplínu spôsobom, ktorý môže založiť okamžité skončenie pracovného
pomeru. Pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je dôležitá
subjektívna lehota, ktorá začne plynúť odo dňa, keď sa zamestnávateľ o dôvode okamžitého skončenia
dozvedel. Je teda potrebné skúmať, kedy nastal moment „dozvedenia sa" zamestnávateľa o porušení
pracovnej disciplíny." Na základe uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná subjektívna lehota na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného márne uplynula dňa 24.3.2013.

8. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), po zistení, že odvolanie podal žalobca včas, a že ho
podal proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP
), s nariadením odvolacieho pojednávania

dňa 19.09.2018 (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ CSP ) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné.

9. Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na rozsah odvolacieho prieskumu vymedzeného
odvolacímidôvodmižalobcu,spoukazomnaodôvodneniepreskúmavanéhorozsudkujevyriešiťotázku,
či okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi listom z 17.7.2013 je neplatným právnym
úkonom, z čoho sa potom odvíja aj ďalší žalobcom uplatnený nárok na určenie, že neprítomnosť žalobcu
v práci dňa 23.1.2013 je riadne ospravedlnená a nárok o náhradu mzdy.

10. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,
že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, avšak tento nesprávne právne posúdil.

11. Podľa § 68 odsek 1 zákona č. 311/2001 Z. z. - Zákonníka práce (ďalej aj ZP) v znení účinnom
k času okamžitého skončenia pracovného pomeru, môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný
pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný
čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.

12. Podľa § 68 odsek 2 Zákonníka práce, môže zamestnávateľ podľa odseku 1 okamžite skončiť
pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí
lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5 .

13. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

14. Dvojmesačná lehota pre skončenie pracovného pomeru okamžite uvedená v ustanovení § 68
odsek 2 Zákonníka práce začína bežať odo dňa, kedy zamestnávateľ získal vedomosť (dozvedel sa ) o
tom, že zamestnanec sa dopustil takého konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru.

15. Lehota podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce má hmotnoprávny a prekluzívny charakter, po jej márnom uplynutí zaniká právo okamžite
skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Objektívnu lehotu môže zamestnávateľ využiť len vtedy,ak sa v rámci subjektívnej lehoty nedozvedel o dôvode, ktorý zakladá možnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.

16. K zániku práva tým, že sa neuplatnilo (preklúziou) môže dôjsť len v prípadoch, keď to je v zákone
výslovne uvedené. K zániku práva musí súd prihliadnuť aj bez návrhu. Vyžaduje to zmysel a účel
preklúzie. Preklúziu upravuje totiž osnova vo všetkých tých prípadoch, keď je potrebné, aby sa právne
pomery vyporiadali pokiaľ možno v krátkom čase, najmä vtedy, keby zisťovanie skutkového stavu po
dlhšom čase bolo spojené s ťažkosťami. K zániku práva (preklúzii) dochádza iba v prípadoch zákonom

uvedených, ak právo nebolo včas uplatnené. Povaha prekluzívnej lehoty je v zákone vyjadrená zvyčajne
slovami „inak právo zanikne“.

17. Žalobca bol u žalovaného zamestnaný v pracovnom pomere od 4.12.1973 a vykonával funkciu
vedúci posunu. Od 10.1.1995 zastával aj funkciu prezidenta odborovej centrály Železničiarskeho
robotníckeho odborového zväzu. Dňa 18.7.2013 prevzal žalobca okamžité skončenie pracovného

pomeru zo strany žalovaného, zo dňa 17.7.2013, označené číslom 18444/2013-05, ktoré žalovaný
odôvodnil tým, že žalobca opakovane maril pokyn zamestnávateľa a tým si neplnil povinnosti
zamestnanca absolvovať mimoriadne psychologické vyšetrenie v dňoch 22.11.2012, 10.1.2013
a 23.1.2013, na ktoré ho zamestnávateľ oprávnene vyslal v zmysle Predpisu pre zdravotnú a
psychickú spôsobilosť zamestnancov ZSSK CARGO - článok IV, kapitola 2, bod 4.2.5 a 4.2.6. V

označenomokamžitomskončenípracovnéhopomeružalovanýuviedol,žek uvedenýmpsychologickým
vyšetreniam žalobca dokladovane a včas prevzal všetky písomné pokyny zamestnávateľa o povinnosti
absolvovať mimoriadne psychologické vyšetrenie aj s informáciami o termíne, čase, a mieste
absolvovania mimoriadneho psychologického vyšetrenia. Z obsahu okamžitého skončenia pracovného
pomeru je zrejmé, že dôvodom pre ktorý žalovaný skončil so žalobcom pracovný pomer okamžite, bolo

porušenie pracovnej disciplíny spočívajúce v marení pokynu zamestnávateľa absolvovať psychologické
vyšetrenie, nezúčastnenie sa psychologického vyšetrenia v dňoch 22.11.2012, 10.1.2013 a 23.1.2013.
Železničiarsky robotnícky odborový zväz Nové Mesto nad Váhom, ktorého predsedom je žalobca, s
okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom nesúhlasil, čo písomne žalovanému oznámil
listami z 20.4.2013, ako odpoveď na žiadosť žalovaného o súhlas č. 9174/2013 - 45 z 4.4.2013 a listom

z 10.7.2013, ako odpoveď na žiadosť žalovaného o súhlas č. 17373/2013-05 zo dňa 3.7.2013. Žalobca
listom z 2.8.2013 oznámil žalovanému nesúhlas s okamžitým skončením pracovného pomeru a požiadal
ho, aby ho naďalej zamestnával a umožnil mu výkon práce.

18. Podľa § 240 odsek 6 Zákonníka práce môže zamestnávateľ dať členovi príslušného odborového

orgánu, členovi zamestnaneckej rady alebo zamestnaneckému dôverníkovi výpoveď alebo s nimi
okamžite skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom týchto zástupcov zamestnancov.
Za predchádzajúci súhlas sa považuje aj, ak zástupcovia zamestnancov písomne neodmietli udeliť
zamestnávateľovi súhlas do 15 dní odo dňa, keď o to zamestnávateľ požiadal. Zamestnávateľ môže
použiť predchádzajúci súhlas len v lehote dvoch mesiacov od jeho udelenia.

19. Podľa § 240 odsek 10 Zákonníka práce ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa
odseku 9, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto
dôvodu neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru
splnené a súd v spore podľa § 77 zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.

20. Vzhľadom na to, že zástupcovia zamestnancov ( odborová organizácia) nedali žalovanému
predchádzajúci súhlas, k tomu, aby so žalobcom ako členom odborového orgánu ( žalobca vykonával

funkciu predsedu) okamžite skončil pracovný pomer, je okamžité skončenie pracovného pomeru zo
strany žalovaného zo dňa 17.7.2013, číslo 18444/2013 - 05 podľa § 240 odsek 10 Zákonníka práce
neplatné. Tento právny stav platí do času kým súd, potom ako ustáli, že sú splnené ostatné
podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru zistí, že nemožno spravodlivo požadovať, aby
žalovaný žalobcu naďalejzamestnával.Predmetnétvrdenieapreukázanietakejtoskutočnosti zaťažuje

zamestnávateľa. Podmienkou prešetrenia okolnosti, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
žiadať, aby zamestnanca ďalej zamestnával, je však platnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru v zmysle ustanovenia § 70 Zákonníka práce.21. Okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, ak sa nevykonalo do uplynutia dvoch
mesiacov odo dňa, keď zamestnávateľ zistí dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Lehota
uvedená v § 68 odsek 2 Zákonníka práce nie je poriadková, ale prekluzívna, čo znamená, že ak zmešká

zamestnávateľ túto lehotu, je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Začiatok plynutia
tejto lehoty je daný okamihom vedomosti o dôležitom dôvode pre okamžité skončenie pracovného
pomeru,tedaokamihomzisteniatohtodôvodu.Sozreteľomnauvedené,pokiaľžalovanýuložilžalobcovi
povinnosť podrobiť sa mimoriadnemu psychologickému vyšetreniu dňa 22.11.2012, ďalší termín dňa
10.1.2013 a ďalší termín dňa 23.1.2013 a nerešpektovanie pokynu spočívajúce v neúčasti žalobcu

na vyšetrení kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, dvojmesačná subjektívna lehota
na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného uplynula 24.3.2013, pretože plynie
od posledného porušenia pracovnej disciplíny. Dvojmesačná prekluzívna lehota je časový priestor v
ktorom má zamestnávateľ ustáliť, že zamestnanec porušil pracovnú disciplínu spôsobom, ktorý môže
založiť okamžité skončenie pracovného pomeru. To, že v súdenej veci žalovaný vedel o tom, že
žalobca mal porušiť pracovnú disciplínu spôsobom, ktorý vyhodnotil ako dôvod pre okamžité skončenie

pracovného pomeru vyplýva, jednak z toho, že mu žalobca po termíne psychologického vyšetrenia
23.1.2013 požadovanú správu nepredložil a hlavne zo žiadosti žalovaného č. 9174/2013-05 zo dňa
4.4.2013, adresovanej Železničiarskemu robotníckemu odborovému zväzu, prezídium Železničná
stanica Nové Mesto nad Váhom, ktorým ho požiadal o súhlas s okamžitým skončením pracovného
pomeru so žalobcom ako členom odborového orgánu, a ktoré okamžité skončenie pracovného pomeru

musel mať preto už pripravené, pretože bolo potrebné predložiť ho k žiadosti o súhlas. Za stavu, ak
žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom až dňa 18.7.2013, urobil tak až po márnom
uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, a preto je okamžité skončenie pracovného pomeru v danej
veci neplatné a následok nesúhlasu zástupcov zamestnancov s okamžitým skončením pracovného
pomeru so žalobcom by žalovaný nemohol zvrátiť ani tvrdením a eventuálnym preukázaním (v konaní

to netvrdil), že nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Preto odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti žalobného petitu o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru postupom podľa § 388 CSP zmenil tak, že
vyslovil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.7.2013.

22. V časti nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd prvej inštancie
vzhľadom na jeho právne posúdenie skutkového stavu nevykonal žiadne dokazovanie a právne tento
nárok už ani neposudzoval, len žalobu o ňom zamietol. Zmena rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu
k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru preto vyvolala potrebu rozhodnutie v
časti nároku na náhradu mzdy podľa § 389 odsek 1 písmeno c) CSP zrušiť a vec súdu prvej inštancie

vrátiť na ďalšie konanie, rovnako ako i v časti závislého výroku o trovách konania a to za účelom
vykonania potrebného dokazovania pre rozhodnutie o súvisiacom výroku o náhrade mzdy.

23. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 odsek 2 CSP viazaný, vysporiadať sa s celým žalobným petitom, ktorého prejednanie v

súdnom spore súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k. 21Cpr/4/2013-128 zo dňa 12.6.2014 (nárok
na náhradu mzdy a určenie ospravedlnenej neprítomnosti žalobcu v zamestnaní dňa 23.1.2013), v
potrebnom rozsahu vykonať dokazovanie, výsledky celého konania potom náležite zhodnotiť a o veci
rozhodnúť. Súčasne súd prvej inštancie rozhodne v novom rozhodnutí o veci aj o náhrade trov tohto
odvolacieho konania (§262 v spojení s § 396 odsek 1 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).