Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119208336
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6119208336.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov
JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcov: 1. J. W., nar. XX. Q. XXXX,
trvale pobytom V., B. XXXX/XX, 2. Q. W., nar. XX. P. XXXX, trvale pobytom V., B. XXXX/XX, obaja
zastúpení splnomocnencom: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so sídlom Hlavná 11, Trnava, IČO: 47 254 581,
proti žalovaným: 1. U. Z., nar. XX. X. XXXX, trvale pobytom U. I. XXXX/X, V., 2. A. Z., nar. XX. P. XXXX,

trvale pobytom U. I. XXXX/X, V., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, so sídlom E.
Belluša 6752/8, Piešťany, o zaplatenie 13.896,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Piešťany č.k. 15C/42/2019-175 zo 6. februára 2020 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok II., III., IV.) r u š í a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny
vo výške 36,- eur, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 504,- eur od 3. decembra 2016
do 5. decembra 2016 a úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 36,- eur od 6. decembra 2016 do
zaplatenia, všetko v prospech žalobcu 1.; výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol; výrokom III.
priznal žalovaným 1. a 2. voči žalobcovi 1. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrokom
IV. priznal žalovaným 1. a 2. nárok i voči žalobcovi 2 v rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie súd prvej

inštancie odôvodnil právne ustanovením § 2, § 488, § 489, § 34, § 35 ods. 1, § 663, § 685 ods. 1,
§ 686 ods. 1, § 451 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), §
191 ods. 1, § 215 ods. 1, 2, § 151 ods. 1, § 186 ods. 2 z.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že po vykonanom dokazovaní vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná
a preto ju v rozsahu zostávajúcom po čiastočnom späťvzatí žaloby zamietol. Čo sa týka skutkového
stavu skonštatoval, že nesporným bolo, že žalovaní 1. a 2. užívali predmetný byt, ktorého boli pred

nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcom 1. a následne žalobcom 2. vlastníkmi, teda pokračovali v
jeho faktickom užívaní aj potom, čo vlastnícke právo k tomuto bytu im už neprináležalo. Nebolo sporným,
že žalobca 1. nadobudol vlastnícke právo bytu titulom kúpnej zmluvy zo 7. novembra 2013, žalovaní jeho
vlastnícke právo k bytu nerozporovali. Taktiež nebolo sporným ani vlastnícke právo k bytu žalobcu 2.,
ktoré tiež žalovaní nerozporovali a navyše vlastníctvo bolo preukázané i rozhodnutím Okresného úradu
Piešťany, katastrálny odbor z 11. mája 2018, číslo vkladu V 797/2018. Nespornou bola i tá skutočnosť,

že žalovaní počas celej doby užívania bytu, kedy tento už nebol v ich vlastníctve, platili správcovi bytu
úhrady spojené s užívaním bytu, platenie týchto úhrad si overoval žalobca 1. Dňa 13. marca 2019
žalovanípredmetnýbytuvoľniliatopotom,akobolavočinimpodanážalobanavyprataniebytu.Žalovaní
1. a 2. teda byt užívali od roku 2013 do roku 2019 s tým, že podľa žalobcov k takémuto užívaniu
nemali žiadny právny titul a preto sa voči nim domáhajú vydania bezdôvodného obohatenia. Súd prvej
inštancie mal za preukázané, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaných 1. a 2. k užívaniu

bytu oprávňoval nejaký právny titul, resp. nájomná zmluva, tak ako to tvrdili žalovaní. Je zrejmé, že byt
užívali bez právneho dôvodu a teda na úkor žalobcov sa obohacovali, čoho následkom bol vznik právažalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných. Súd prvej inštancie však vyhodnotil
skutkový stav tak, že výkonom práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných
je s prihliadnutím na širšie okolnosti daného prípadu výkon tohto práva v rozpore s dobrými mravmi,

čo podľa § 3 ods. 1 OZ nie je prípustné. Dodal, že dobré mravy sú síce neurčitým právnym pojmom,
no možno uviesť, že sú akýmsi súborom určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel
slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov k rešpektovaniu sa navzájom, ako i k nepoškodzovaniu všeobecných
záujmov jednotlivcov. Občiansky zákonník dobré mravy nedefinuje, no vo všeobecnosti možno hovoriť
o pravidlách morálneho charakteru, o vzájomnej slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomného rešpektovania.

Podstatu rozporu výkonu práva žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia s dobrými mravmi videl
súd prvej inštancie v tom, že žalobca 1. ako vlastník bytu na jednej strane dlhodobo, počas piatich
rokov akceptoval faktické užívanie jeho bytu žalovanými, ako i platenie úhrad spojených s užívaním
bytu u správcu bytu, čo si aj overoval a na druhej strane v čase, keď už mu nesvedčí ani vlastnícke
právo, sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie, ktoré roky fakticky akceptoval.
Podstatné úkony voči žalovaným začal vykonávať až v roku 2018, výzvou z 13. novembra 2018. Dodal,

že nemožno vylúčiť ako vznik sporu zmenu príbuzenských vzťahov medzi žalobcom 1. a žalovanými,
ktorá medzičasom nastala. Je preto otázne, či vzhľadom na blízky príbuzenský vzťah žalobcu 1. a
žalovaných išlo v skutočnosti o neoprávnené užívanie bytu žalovanými. Aj keď dokazovanie v tomto
smere odpoveď na uvedenú otázku neprinieslo, podľa súdu daná situácia vzbudzuje takú zásadnú
pochybnosť, že s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené okolnosti daného prípadu, nemožno hovoriť

o štandardnom neoprávnenom užívaní cudzej veci nevlastníkom. Súd preto vyhodnotil výkon práva
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Čo sa
týka žalobcu 2. ako brata žalobcu 1., tento bol vlastníkom bytu síce až od roku 2018, avšak súd je toho
názoru, že vo veci bol zainteresovaný už skoršie, byt kupoval v čase, keď tento užívali nepretržite od
roku 2013 žalovaní. Kúpou bytu právne nadobudol vlastnícke právo k bytu, avšak čo sa týka faktického

stavu, len nadviazal na stav predchádzajúci. Preto ani vo vzťahu k jeho osobe nemožno hovoriť o výkone
práva v súlade s dobrými mravmi. Súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že ani žalobca 1. ani žalobca 2.
správcovi bytu neplatili žiadne poplatky, napriek tomu, že to bola ich zákonná povinnosť ako vlastníkov
bytov a túto platbu ponechávali na žalovaných, no po dobe piatich rokov sa domáhajú voči týmto osobám
vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetného bytu. Za daného stavu tak podľa súdu

prvej inštancie na strane žalobcov možno hovoriť o šikanóznom výkone práva, ktorého realizáciou by
zaplatením žalobcami požadovaného bezdôvodného obohatenia v celkovej výške 13.860,- eur došlo
k značnému poškodeniu finančných záujmov žalovaných, ktorí za služby spojené s užívaním bytu
počas celej doby jeho užívania riadne platili a nebolo tvrdené, že by byt poškodzovali, že by žalobcom
vznikla nejaká škoda, žalovaní byt riadne udržiavali. Na uvedenom právnom posúdení je podľa súdu

bez významu uskutočnenie úhrady vo výške 2.800,- eur žalovanými v roku 2019, keď motívy takéhoto
konania neboli dokazovaním zistené. V konaní úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi 1. i voči
žalobcovi 2. nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Takéto rozhodnutie o trovách právne
odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie voči výrokom II., III. a IV. podali v zákonnej lehote
odvolanie žalobcovia. Svoje odvolanie odôvodnili ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP.
Namietali, že rozsudok bol vydaný v rozpore s jednou zo základných zásad civilného procesu, ako aj
v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu a princípom právnej istoty. Nie je zrejmé,
z akého dôvodu sa súd prvej inštancie svojvoľne odvoláva na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ napriek

skutočnosti, že žiadna zo sporových strán porušenie dobrých mravov pri postupe žalobcov pred súdom
nenamietala, a ani súd počas predbežného prejednania ako aj počas samotného súdneho pojednávania
nevyjadril svoj názor na prejednávanú vec v zmysle, že nárok žalobcov je v rozpore s dobrými mravmi.
Rozsudok považujú za svojvoľný a neočakávaný. Dodali, že počas celého konania súd prvej inštancie
skúmal nárok žalobcov, žalobcovia preukazovali úhradu faktúry za vypracovanie znaleckého posudku,

pričom súd vôbec nevyjadril svoj právny názor na prejednávanú vec v zmysle, že návrh žalobcov
považuje za rozporný s dobrými mravmi. Poukázali na zápisnicu z pojednávania z 22. októbra 2019,
z ktorej vyplýva predbežné právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie a ani strany v uvedenej veci
neuvádzali porušenie dobrých mravov. V rozsudku ani nie je uvedené, z akého dôvodu súd prvej
inštancie zastáva názor, že priznaním nároku žalobcom by boli porušené dobré mravy, neodkazuje na

žiadne iné zákony, podzákonné predpisy ani na rozhodovaciu prax súdnych autorít. K princípu právnej
istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí poukázali na prednášky a texty z civilného procesu prof.
JUDr. Q. B.. Zdôraznili, že v uvedenej právnej veci sa dôkazná situácia vôbec nezmenila, žalovaní
nepredložili súdu žiadne dôkazy, ani nenavrhli vypočuť svedkov, o to viac je zrejmé, že súd rozhodolsvojvoľne a svoj rozsudok náležite neodôvodnil s odkazom na rozhodovaciu prax súdnych autorít. K
problematike dobrých mravov zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, poukázali na rozsudok z 20.
novembra 1997 sp. zn. 1 Cdo 48/1997, v ktorom je judikované, že „Na základe ustanovenia § 3 ods.

1 OZ, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, nemožno aktom aplikácie
práva konštituovať doteraz neexistujúce povinnosti vlastníkovi. Uvedený postup by viedol k porušeniu
čl. 13 ods. 1 a čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR.“. Za obzvlášť neprípustnú považovali skutočnosť, že žalovaní
rozpor s dobrými mravmi počas konania vôbec nenamietali a súd rozhodol bez akéhokoľvek návrhu
sporovej strany o porušení dobrých mravov zo strany žalobcu. Nie je zrejmé, z akého dôvodu súd riešil

otázku, či boli žalovaní vyzvaní na odovzdanie bytu žalobcom, keď sa uvedená otázka riešila v inom
súdnom konaní. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie nemôže vlastník veci požadovať vydanie
bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie jeho veci, pokiaľ neoprávneného užívateľa veci
najskôr písomne nevyzve na jej vrátenie. Zmienené tvrdenie súdu je nelogické až absurdné. Zároveň
poukázali, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že užívanie bytu žalovanými
poškodilo finančné záujmy žalobcov, že i finančná situácia žalobcov je nepriaznivá. Žalobca 1. uviedol,

že má zdravotné problémy, v dôsledku ktorých sa nemohol so žalovanými stretnúť. Namietali, že
nie je zrejmé, na základe akého právneho predpisu možno priznať nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia iba v prípade, ak tak žalobca urobí bez dlhodobej akceptácie protiprávneho stavu, žiaden
predpis okrem prekluzívnych lehôt v OZ nevylučuje uplatniť si plnenie aj po dlhšom čase, keď navyše
sa žalobca 1/ domáhal vyriešenia svojho problému mimosúdne, bez právneho zastúpenia. Žalobcovia

1. a 2. vyhľadali advokáta až v roku 2018 a rozhodli sa uvedenú situáciu vyriešiť s konečným a trvalým
výsledkom. Taktiež zdôraznili, že zo sobášneho listu žalobcu 1. a dcéry žalovaných z 23. augusta 2014
nevyplýva, že žalobca 1. nadobudol byt v čase trvania manželstva a nie je zrejmé, z akého dôvodu
súd vyjadril právny názor, že byt bol neštandardne neoprávnene užívaný iba z dôvodu, že žalovaní sú
rodičmi bývalej manželky žalobcu 1. Súd v danej veci nevykonal dokazovanie a k veci zaujal stanovisko

až v rozsudku. Sama skutočnosť, že žalovaní sú rodičmi bývalej manželky žalobcu 1. je irelevantná a
nezakladá žiaden liberačný dôvod žalovaných vo vzťahu k neoprávnenému užívaniu bytu. Zároveň je
zrejmé, že uvedené tvrdenie nemá žiadnu oporu v zákone ani v rozhodovacej praxi súdov Slovenskej
republiky. Užívanie bytu iba za úhrady mesačných zálohových platieb správcovi bytového domu bez
akejkoľvek odplaty žalobcom žalovaní vôbec počas súdneho konania nerozporovali a podľa právneho

názoru súdu prvej inštancie teda užívanie cudzieho bytu za uhrádzanie mesačných zálohových platieb
správcovi možno považovať za konanie v súlade s dobrými mravmi, nakoľko zákon o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov zmienenú povinnosť ukladá vlastníkovi bytu. Uviedli, že poškodenie finančných
záujmov žalovaných súd nepodložil žiadnym dôkazom, nakoľko ani len neskúmal sociálnu a finančnú
situáciu žalovaných a takisto neskúmal ich majetkové pomery. V praxi teda môžu žalovaní vlastniť drahé

nehnuteľnosti v zahraničí, mať na účte milión eur, avšak v rozsudku súd prvej inštancie vyjadril názor, že
priznaním nároku žalobcom by došlo k vážnemu poškodeniu finančných záujmov žalovaných. Uvedené
tvrdeniasúnepreskúmateľnéasúdsvojprávnynázorvôbecneodôvodnil.Poukázalinavykonanúplatbu
zo strany žalovaných, ktorú sami označili ako nájom. Pokiaľ súd prvej inštancie považoval za sporný
dôvod realizácie platby vo výške 2.800,- eur, zmienenú spornosť mal počas konania vyjadriť, čo sa však

opäť vôbec nestalo a súd sa s uvedenou skutočnosťou vysporiadal tak, že nikto nenavrhol v uvedenej
časti súdneho konania návrh na vykonanie dokazovania a zmienená platba nemôže byť platbou za
mesačné nájomné, nakoľko nájomná zmluva medzi sporovými stranami nebola uzatvorená. Dodali,
že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za svojvoľný a nepreskúmateľný, nakoľko súd rozhodol
neočakávane, právny názor uvedený v rozsudku sa nezhoduje s právnym názorom súdu prvej inštancie

vyjadreným počas súdneho konania, ako aj počas predbežného právneho posúdenia veci, súd riadne
neodôvodnil, z akého dôvodu považuje návrh žalobcov za rozporný s dobrými mravmi, ďalej neozrejmil,
z akého dôvodu by priznaním nároku žalobcom došlo k poškodeniu finančných záujmov žalovaných,
keď počas konania neskúmal majetkové a sociálne pomery a predovšetkým sa nevysporiadal s novým
pojmom „neštandardné, neoprávnené užívanie cudzej nehnuteľnosti“, ktoré súd evidentne považuje za

konanie v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil s odkazom na
rozhodovaciu prax súdov, okrem tvrdenia o neexistencii nájomnej zmluvy, ktoré podporil s odkazom na
rozhodovaciu prax NS ČR. Namietali, že v uvedenej veci nebol žalovanými namietaný celkový skutkový
stav právnej veci a súd suploval povinnosť žalovaných vypovedať pred súdom a uvádzať tvrdenia
dôležité pre právne posúdenie veci a následné rozhodnutie. Dodali, že považujú za neprípustné, aby súd

rozhodol svojvoľne, bez návrhu žalovaných na základe domnienok a tvrdení, ktoré uvádza v rozsudku
bez akéhokoľvek odkazu na judikatúru alebo na tvrdenia uvádzané stranami sporu. Navrhli, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na opätovné rozhodnutie.3. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrili.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363
CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods.
1 písm. b) CSP).

5. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť opodstatnenosť námietok odvolateľov, že súd prvej
inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskotočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, preskúmať správnosť

postupu ako i správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcov 1. a 2. zamietnutá
a žalovaným1. a 2. bol priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1. a 2. v celom rozsahu.

6. Prioritne bolo potrebné zaoberať sa námietkou odvolateľov, či súd prvej inštancie v spore dodržal
postup v zmysle § 181 ods. 2 CSP, či napadnutý rozsudok nie je prekvapivým.

7. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa ods. 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.
Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom
prejednaní sporu.

8. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd pred ďalším postupom vo veci je povinný určiť,
ktoré skutkové tvrdenia považuje medzi stranami za sporné a ktoré za nesporné. Rovnako sudca na
prvompojednávaníoznámi,ktorédôkazyvykonáaktorédôkazynevykoná.Náležitésplnenieuvedených
povinností je podmienené dôsledným oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami, celkovým

skutkovým stavom veci, procesnými podaniami strán a musí v neposlednom rade vychádzať z
predbežnéhoprávnehoposúdeniaveci.Postupsúdujeprestranyaichzástupcovnazákladeuvedených
úkonov predvídateľný. Súd je zároveň povinný umožniť stranám adekvátne reagovať na vzniknutú
procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a
procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov. Taktiež je sudca

povinný na prvom pojednávaní stranám a ich zástupcom oznámiť predbežné právne posúdenie veci,
ktorého účelom je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania, vrátane prevencie tzv.
prekvapivých rozhodnutí.

9. Po preskúmaní obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že nebol dodržaný postup

upravený v § 181 ods. 2 CSP, nakoľko súd prvej inštancie síce uviedol, na prvom pojednávaní 22.
októbra 2019 - č.l. 130, ktoré skutkové tvrdenia sú nesporné, ktoré skutkové tvrdenia sú sporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, a taktiež formálne oznámil predbežné právne posúdenie
veci v znení „Tvrdenie žalovanej strany o uzatvorení nájomnej zmluvy je v rovine tvrdenia - procesnej
obrany, avšak každé tvrdenie sporovej strany musí byť dôkazne preukázané, aby bolo možné vytvoriť

skutkový stav vykonaných dôkazov, ktorý je rozhodujúci pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Za
daného stavu možno konštatovať, že žalovaná strana svoje tvrdenia dôkazne ničím nepreukázala,
majúc tým na mysli tvrdenie na uzatvorenie ústnej nájomnej zmluvy“. Aj na pojednávaní dňa 28.
novembra 2019 - č.l. 162 súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia uviedol „vo vzťahu ku
konkludentnému uzatvoreniu zmluvy všeobecné predbežné právne posúdenie, že samotné plnenie

nájomného, poplatkov spojených s užívaním bytu, atď. nemá vplyv na vznik nájomnej zmluvy, podstatný
je prejavený záujem, resp. vôľa dotknutých subjektov uzatvoriť nájomnú zmluvu. Za konkludentný prejav
nemožno pokladať dlhodobé užívanie bytu, platenie nájomného, platenie úhrad za plnenie spojené s
užívaním bytu, prípadne okolnosť, že v evidenčných listoch správcu bytu by boli fakticky užívatelia tohto
bytu evidovaní. Súd vychádza z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/212/05,

26Cdo/2388/2005, 26Cdo/2863/2005, 26Cdo/1277/2005, podľa ktorého konkludentným prejavom vôle
smerujúcim k uzatvoreniu zmluvy nie je mlčanie alebo skutočnosť, že vlastník bytu trpí v užívaní bytu
potencionálnych nájomcov“. Takéto posúdenia nemožno vyhodnotiť ako explicitné vyjadrenia právnehoposúdenia. Z ktorých by bolo možné vyvodiť, že súd prvej inštancie mienil posúdiť nárok žalobcov na
vydanie bezdôvodného obohatenia ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi..

10. Podľa čl. 46 ods. 1 z.č.460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len Ústava“), každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v
prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 z.č.209/1992 Zb. o Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd ä ďalej

len „ Dohovor“), každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.

12.Odvolacísúdvsúladesustálenoujudikatúrouuvádza,žeobsahprávanasúdnuochranuvčl.46ods.
1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie
súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS
26/94). Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ak súd koná vo veci uplatnenia práva
osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje
ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/1994).

13. Porušením práva na súdnu ochranu, porušením práva na spravodlivý proces je taký nežiaduci
postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd strane znemožní realizáciu tých práv, ktoré jej priznáva
už Civilný procesný poriadok za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Táto vada
je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne

záväznými predpismi.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pochybil tým, že vo veci porušil svoju
obligatórnupovinnosťvzmysle§181ods.2CSP keďženeoboznámilpredbežnéprávneposúdenieveci,
aplikáciu nikým nenavrhovaného § 3 OZ, čím porušil zákonom dané procesné práva žalobcu pre jeho

ďalší procesný postup v kontradiktórnom sporovom konaní, najmä vytvorenie mu priestoru na uplatnenie
primeraných prostriedkov procesného útoku (procesnej obrany) vo vzťahu k ochrane jeho subjektívnych
práv a oprávnených záujmov. Súd prvej inštancie žalobu prekvapivo zamietol z dôvodu, že výkon práva
žalobcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných je v rozpore s dobrými mravmi. Princíp
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia je súčasťou princípu právnej istoty. Predvídateľné je rozhodnutie,

ktorému predchádza predvídateľný postup súdu. O nepredvídateľné a prekvapivé rozhodnutie v zmysle
konštantnej judikatúry (analogicky napr. uznesenie NSSR sp. zn. 7Cdo123/2019) ide vtedy, keď súd
„nečakane“ založí svoje rozhodnutie na iných právnych záveroch aké uviedol v predbežnom právnom
posúdení, pričom strana proti týmto iným odlišným právnym záverom nemá možnosť vyjadrovať sa,
právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych

záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia
veci“ súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, aby strany sporu dostali príležitosť
predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci.

15. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
pred dovolacím súdom.

16. Odvolaciemu súdu v dôsledku porušenia zákonného ustanovenia § 181 ods.2 CSP súdom prvej

inštancie neostávalo nič iné, než rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1
písm. b) OSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

17. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, riadiac sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je

podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný, bude postupovať v súlade s § 181 ods. 1 a 2 CSP, opätovne teda vec
prejednať, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, predbežné právne posúdenie, vec posúdiť
z hľadiska všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení, rozhodnutie náležite odôvodniť vsúlade s § 220 ods. 2 CSP a pritom sa vysporiadať so všetkou relevantnou argumentáciu žalobcov aj
tou predostretou v odvolacom konaní.

18. Odvolací súd na základe doposiaľ vykonaného dokazovania k právnemu posúdeniu veci súdom
prvej inštancie aplikujúcemu § 3 ods. 1 OZ, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi len stručne uvádza, že zásadám a slušnosti a
poctivosti konania subjektov práva neodporuje, ak žiadajú vydanie bezdôvodného obohatenia za

užívanie nehnuteľností bez právneho dôvodu i po uplynutí dlhšej doby užívania bytu bez náhrady a ak
ho žiadajú od príbuzných. Výkon vlastníckeho práva žalobcov požadovaním vydania nepremlčaného
bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností sa nejaví byť z dôvodov konštatovaných súdom
prvej inštancie bez akejkoľvek námietky žalovanej strany v rozpore s dobrými mravmi. Navyše vo vzťahu
k žalobcovi 2/ sa javia súdom prvej inštancie uvádzané dôvody irelevantné, žalobca 2. svoj nárok
neuplatňuje ani po neprimerane dlhej dobe, keďže vlastníkom bytu užívaného žalovanými sa stal až v

máji 2018 a ani nie je medzi nim a žalovanými žiaden príbuzenský vzťah. V rozpore s dobrými mravmi
môže byť len taký výkon práva strany sporu , ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej
stranysporu aje neprimeranetvrdýmpostihom.Preposúdenietejtoprimeranostijepotrebnévychádzať
z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a
dôvody. V prejednávanej veci je však potrebné konštatovať, že žalovaní neuviedli žiadne okolnosti,

ktoré by odôvodňovali charakterizovať konanie žalobcov ako rozporné s dobrými mravmi.

19. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie rozhodnutia NS SR zaoberajúce sa aplikáciou
§ 3 OZ. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 137/2003 uviedol, že za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 OZ treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný

z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi.
Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu
situáciunaobochstranáchsporu(nielenosobyvykonávajúcejurčitéprávo,aleajosobytýmtodotknutej),
sprihliadnutímnavšetkyrozhodujúceokolnostianezávisleodvedomiaavôle(zavinenia)toho,ktoprávo
alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/1996 NS SR vyslovil, že ust. § 3 ods. 1 pritom

nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení,
ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej
slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.

20. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcov 1. a 2. odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.

Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu strán odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 CSP), nakoľko nesprávne rozhodnutie s nutnosťou jeho zrušenia zakladá povinnosť súdu prvej
inštancie rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.

22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).