Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/136/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414206082
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4414206082.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
Cuubuus International Holding, a. s., so sídlom Bratislava-Ružinov, Miletičova 21, IČO: 35 934 182,
zastúpený Eversheds Sutherland, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Bratislava, Cintorínska
3/a, IČO: 36 659 746, proti žalovaným: 1. DAVIDSSON s. r. o., so sídlom Bratislava, Vlčkova 11/
A, IČO: 36 788 538, zastúpený Advokátska kancelária Krechňák & Associates, s. r. o., so sídlom
Bratislava,Panenská8,IČO:36861286,2.ABISHAGLIMITED,sosídlomLimassol,Pikioni4,Cyperská
republika, HE 246757, zastúpený Advokátska kancelária slc partners, s. r. o., so sídlom Bratislava,

Hviezdoslavovo námestie 16, IČO: 47 246 634, 3. ALSHAYA LIMITED, so sídlom Chrysorogiatisis &
Kolokotroni, 3040, Limassol, Cyperská republika, 4. DIZIANRA LIMITED, so sídlom Oktovriou 36/A,
Pyrgos 5429, Limassol, Cyperská republika, o určenie neplatnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 5. októbra 2018 č. k. 6C/73/2014-1061 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému v 1. rade sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

Žalovaným v 2. až 4. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovaným v 1., 2., 3. a
4. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami
§ 137 CSP, § 34, § 37, § 39 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním z LV
č. XXXX pre kat. územie Y. súd zistil, že výlučným vlastníkom stavby so súp. č. XXXX postavenej
na parc. č. 1853/25 je žalovaný v 3. rade. Z výpisu z obchodného registra žalovaného v 1. rade súd

zistil, že spoločníkmi žalovaného sú žalobca (ako menšinový spoločník) a spoločnosť Bronsson s. r. o.,
Bratislava (ako spoločník väčšinový), pričom tento stav platil i v čase uzatvorenia napádaných zmlúv.
Jeho jediným konateľom je v súčasnosti A.. H. H.. V čase uzavretia predmetných zmlúv bol jediným
konateľom žalovaného v 1. rade Z. L..

1.2. Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie
je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že účastníci majú vecnú legitimáciu a druhou,

že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní
ide. Naliehavý právny záujem na určení je daný predovšetkým tak, kde bez tohto určenia je ohrozené
právo žalobcu alebo, kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Aktívnouvecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí,
že je nositeľom hmotného oprávnenia alebo, o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, nie je nositeľom oprávnenia alebo povinnosti, o ktorých sa koná. Vecná legitimácia (aktívna,

či pasívna) je stav vyplývajúci z hmotného práva. To znamená, že strana sporu je nositeľom práva, resp.
povinností,oktorévsúdnomkonaníideajejednýmzpredpokladovúspešnostižalobynaurčenie.Vecnú
legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto
je zúčastnený právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, že vecná legitimácia
(ako aj naliehavý právny záujem na strane navrhovateľa) musí existovať v čase vyhlásenia rozsudku
(§ 217 CSP). V tejto súvislosti súd poznamenal, že kto je účastníkom konania, vymedzuje procesné

právo. Kto je vecne legitimovaný, vymedzuje výlučne právo hmotné. Vecná legitimácia (aktívna, či
pasívna) je teda stav vyplývajúci z hmotného práva. To znamená, že strana sporu je nositeľom práva,
resp. povinností, o ktoré v súdnom konaní ide. Pre posúdenie otázky vecnej legitimácie je rozhodujúce
to, ako je vymedzený predmet konania v návrhu na začatie konania. Nedostatok vecnej legitimácie
znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom (výlučným nositeľom) hmotnoprávneho oprávnenia

alebo, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom (výlučným nositeľom) hmotnoprávnej povinnosti, nie je
nositeľom (výlučným nositeľom) hmotnoprávneho oprávnenia alebo hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré
v konaní ide. To, či žalobca a žalovaný sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia a hmotnoprávnej
povinnosti, sa ukáže až v samotnom konaní. Ak nebol účastník aktívne alebo pasívne legitimovaný
(výlučne legitimovaný), žaloba sa zamietne. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce,

či a na základe čoho sa žalobca domnieva, že subjekt, proti ktorému návrh smeruje, je účastníkom
určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či ním objektívne je alebo nie je.

1.3. Súd skúmal, či žalobca má naliehavý právny záujem na takejto žalobe. V zmysle § 137 písm. c)
CSP možno žalobou požadovať najmä, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je

na tom naliehavý právny záujem, naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z
osobitného predpisu. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby, musí
byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba
je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak

nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia
žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri
nehnuteľností,akrozsudokvyhovujúcižalobemôžeprivodiťzosúladenieevidovanéhoaprávnehostavu.
Tento právny záver zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo
56/2003 publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 48/2004, v ktorom uviedol, že ak je žalovaný

zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny
záujem na určení svojho vlastníckeho práva. Je potom nesporné, že žalobca ako vlastník nehnuteľností
založených napádanou zmluvou, má naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe, pretože
realizáciou práv zo záložnej zmluvy (prípadne neplatnej), by mohol byť poškodený na svojich právach,
je preto v jeho naliehavom právnom záujme, aby sa takému poškodeniu vyhol, pokiaľ by predmetná

zmluva mala byť neplatná (pričom k určeniu jej neplatnosti môže dôjsť iba v takomto súdnom konaní).
V uvedenom prípade je tomu však inak, nakoľko žalobca nemá žiaden vzťah k nehnuteľnostiam, ktoré
boli predmetom napádaných zmlúv a ani nebol ich účastníkom. Žalobca je podľa výpisu z obchodného
registra spoločníkom (menšinovým) žalovaného v 1. rade a to spolu so spoločnosťou Bronsson s. r.
o. Tieto dve spoločnosti sú jedinými spoločníkmi žalovaného v 1. rade. Z vyššie uvedeného je zrejmé,

že naliehavý právny záujem žalobcu na takejto určovacej žalobe je nevyhnutným predpokladom jej
úspešnosti, pričom pokiaľ daný nie je, je to dôvod pre zamietnutie žaloby a to bez ohľadu na ďalšie v
konaní tvrdené skutočnosti. Žalobca tvrdil, že konaním žalovaných, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi
a so zákonom, je poškodzovaný, dochádza ním k znižovaniu majetku žalovaného v 1. rade, ktorého on
je veriteľom a že má obavu, že žalovaní konajú v úmysle poškodiť žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že

žalobca nemá žiaden právny vzťah k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom napádaných kúpnych zmlúv,
nebol účastníkom týchto zmlúv a jeho naliehavý právny záujem má byť daný tým, že ich uzavretím má
dochádzať k zmenšovaniu majetku žalovaného v 1. rade, ktorého je žalobca veriteľom a poškodzovaniu
žalobcu.1.4.Súdžalobuzamietol,pričomjednýmzdôvodovjeskutočnosť,ženejdeožalobupodľa§137písm.c)
CSP. Žalobca nemal a nemá naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe, ktorý je nevyhnutným

predpokladom pre úspešnosť v konaní a je ho obligatórne treba v konaní preukázať (a to ani podľa §
80 písm. c) OSP platného a účinného v čase podania tejto žaloby). Žalobca spravidla naliehavý právny
záujem nemá, ak už k porušeniu práva došlo (v tomto prípade došlo k uzavretiu zmlúv, ktoré žalobca
napáda). V súčasnosti takáto žaloba (podľa CSP) prípustná nie je. Nedovoľuje to ani § 137 písm. d)
CSP. Neplatnosť právneho úkonu je právnou skotočnosťou. Pokiaľ má súd určiť aktuálny právny stav,

je takáto žaloba vylúčená. V tomto prípade nejde o žalobu o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej
z právneho predpisu. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré v
konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom
hmotného práva, má aktívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe
vyhovie len vtedy, ak žalobca je vecno-právne aktívne legitimovaný, t.j. je nositeľom hmotného práva.

Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu. V danom prípade z hmotného práva nevyplýva žalobcovi žiaden právny vzťah k predmetným
nehnuteľnostiam. Žalobca je v právnom vzťahu k žalovanému v 1. rade, avšak len pokiaľ ide o pôžičku,
ktorú mu poskytol, nie je teda aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o neplatnosť právneho
úkonu k nehnuteľnosti, ku ktorej nemá žiaden právny vzťah. Súd konštatoval, že žalobca mohol využiť

(avšak neurobil tak) inštitút § 42a OZ (odporovateľnosť právnych úkonov), prípadne podať žalobu o
určenie neplatnosti sporných zmlúv v mene žalovaného v 1. rade (spolu s väčšinovým spoločníkom
žalovaného v 1. rade). Pokiaľ tak neurobil, zvolil nesprávny spôsob právnej ochrany svojich práv.

1.5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, v konaní plne úspešnému,

priznal nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie,
odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). K porušeniu práva na spravodlivý
proces uviedol, že úvahy súdu o nesprávne zvolenom procesnom prostriedku sú v rozpore s platnou

právnou úpravou a žalobca má za to, že súd bez toho, aby podrobnejšie vysvetlil, prečo zvolená žaloba
nie je prípustná v zmysle súčasnej právnej úpravy (CSP), porušil jeho právo na spravodlivý proces.
Žalobca podal žalobu zo dňa 21. 03. 2014 v zmysle predošlej právnej úpravy, a to v zmysle § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP), pričom v zmysle odbornej literatúry a súdnej
praxe bol tento typ žaloby (o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy) akceptovaný ako riadny procesný

prostriedok ochrany práv. Žaloba o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy bola judikatúrou prijímaná ako
procesné prípustná, pričom žalobca si mohol vybrať, či podá žalobu o určenie práva a či žalobu
o určenie právnej skutočnosti. Aktívna vecná legitimácia žalobcu bola taktiež judikatúrou potvrdená.
Poukázal na ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP a uviedol, že žalobca si je vedomý okamžitej
aplikability CSP, pričom ak mal súd prvej inštancie za to, že podaná žaloba nespĺňa náležitosti

zmenenej právnej úpravy, mal povinnosť vyzvať žalobcu na odstránenie (vád) nezrozumiteľnosti žaloby
v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne v rozhodnutí sp.
zn. 5Co/127/2017 v obdobnej veci v rámci odvolacieho konania žalobcov, ktorí sa rovnako domáhali
vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle § 80 písm. c) CSP, vyslovil, že okamžitá aplikabilita
CSP sa nevzťahuje na posudzovanie naliehavého právneho záujmu určovacej žaloby podanej v režime

OSP, ktorý sa má posudzovať podľa doterajšej úpravy. Súd žalobcu nevyzval na odstránenie vád
žaloby a ani nezisťoval, či sa žalobca domáha určenia inej právnej skutočnosti v zmysle § 137 psím.
d) CSP alebo možno žalobu považovať podľa úmyslu žalobcu za žalobu podľa § 137 psím. c) CSP.
Napriek zákonnej zmene súd naďalej s danou žalobou konal ako s vadnou, aj keď mal procesne po
uplynutí lehoty na odstránenie vád žalobu odmietnuť, a nie zamietnuť, čím porušil práva žalobcu na

spravodlivý súdny proces, keďže v prípade doručenia výzvy na odstránenie vady žaloby mohol žalobca
zvážiť svoj procesný postup vo veci. Výzva na odstránenie vád žaloby v zmysle vyššie uvedeného
však v tomto prípade žalobcovi doručená nebola, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces. Súd sa žiadnym spôsobom bližšie nezaoberal a neodôvodnil, ako sa zmena právnej úpravy(z CSP na OSP) dotýka procesnej prípustnosti žaloby, a teda žiadnym spôsobom bližšie neodôvodnil
použitie intertemporálnych ustanovení CSP, čo zakladá porušenia práva žalobcu na spravodlivý súdny
proces. Žalobca v tomto smere poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 5/2018, v ktorom

tento uviedol, že absencia čo i len minimálneho odôvodnenia aplikácie intertemporálnych ustanovení
Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu je tak závažným nedostatkom
napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že
posudzované uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci. Žalobca mal za to, že

konajúci súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia rozhodol arbitrárne, pretože sa nezaoberal
samotnou podstatou konania, a to určením neplatnosti kúpnych zmlúv. Žalobcovi preto neboli dané
odpovede na ním nastolené podstatné skutkové a právne otázky ohľadom samotnej neplatnosti kúpnych
zmlúv, čo v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR predstavuje
porušenie práva na spravodlivý proces. Poukázal na porušenie práva na spravodlivý proces, vzhľadom
na skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v posudzovaných otázkach odklonil od judikatúry bez toho,

aby tento odklon bližšie a podrobnejšie zdôvodnil, čím rozhodol v rozpore s princípom právnej istoty a
predvídateľnosti práva. Žalobca tiež poukázal na nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý
podľa jeho názoru predstavuje inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd prvej inštancie identifikoval dva dôvody pre zamietnutie žaloby, a to nedostatok naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnych zmlúv a nedostatok aktívnej legitimácie. Aj keď sa

často v praxi stáva, že súdy si vzájomne zamieňajú aktívnu legitimáciu a nedostatok naliehavého
právneho záujmu, takýto postup nie je správny, pretože pokiaľ súd vysloví nedostatok naliehavého
právneho záujmu, je vylúčené, aby sa zaoberal vecou samou (aktívna legitimácia má hmotnoprávny
základ), čo samo o sebe preukazuje nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie.
Žalobca počas celého súdneho sporu tvrdí, že jeho naliehavý právny záujem je daný jednak jeho

pozíciou spoločníka žalovaného v 1. rade, a teda jeho záujmom, aby sa neznižovala hodnota majetku
spoločnosti žalovaného v 1. rade, ako aj jeho pozíciou veriteľa žalovaného v 1. rade z titulu zmluvy
o pôžičke, pričom z hľadiska vymožiteľnosti jeho pohľadávky je rovnako daný jeho naliehavý právny
záujem na neznižovaní hodnoty majetku žalovaného v 1. rade. Ide teda o dva samostatné skutočnosti,
ktorými žalobca preukazuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv, ktoré je

potrebné skúmať samostatne a bez ktorého určenia dochádza k právne neistému postaveniu žalobcu
ako spoločníka a veriteľa žalovaného v 1. rade v nadväznosti na uplatňovanie majetkových práv žalobcu.
Preto, keďže hodnota predmetnej nehnuteľnosti, má priamy dopad na výšku podielu žalobcu na zisku
žalovaného v 1. rade, ako aj na výšku uspokojenia jeho pohľadávky ako veriteľa, nie je správne tvrdenie
súdu, že nakoľko žalobca nie je účastníkom predmetných zmlúv, nemá naliehavý právny záujem na

určení ich neplatnosti. Žalobca tvrdí, že jeho naliehavý právny záujem je jednoznačne daný, a to hneď z
dvoch dôvodov. Bez požadovaného určenia neplatnosti kúpnych zmlúv je ohrozené jednak jeho právo
na vyplatenie pohľadávky z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 01. 01. 2014 (a teda zo vzťahu veriteľ
dlžník), ako aj jeho majetkové práva ako spoločníka žalovaného v 1. rade. Naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe je daný aj v prípade porušenia práva, ak určovacia žaloba vytvorí pevný právny

základ medzi stranami a naplní tak svoj účel zabrániť ďalším sporom medzi stranami. Táto žaloba
má význam a prednosť pred ostatnými druhmi žalôb v prípade, ak je najefektívnejším prostriedkom
ochrany práv dotknutej strany. Právna úvaha súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu
ako spoločníka žalovaného v 1. rade je pritom v priamom rozpore s judikatúrou. Poukázal pritom na
judikát R 10/2003 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obo 222/2001), z ktorého vyplýva, že

spoločníkovispoločnostisručenímobmedzenýmnemožnobezďalšiehouprieťnaliehavýprávnyzáujem
na určení neplatnosti zmlúv, ktoré uzavrela spoločnosť a ktoré môžu mať nepriaznivý vplyv na hodnotu
jeho obchodného podielu. Podaná žaloba je preto najvhodnejším procesným nástrojom na ochranu práv
žalobcu, pričom v prípade, ak by bol správny záver súdu, že sa žalobca nemohol domáhať určenia
neplatnosti kúpnych zmlúv ani v zmysle § 137 písm. c) CSP (pretože nebol evidovaný ako vlastník

nehnuteľností), ani v zmysle § 137 písm. d) CSP (keďže nebol zmluvnou stranou kúpnej zmluvy 1),
bola by žalobcovi odopretá možnosť domáhať sa spravodlivosti, čo je v rozpore so zásadou denegatio
iustitiae. Keďže žalobca v súlade so závermi judíkatúry mal nesporne naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti kúpnych zmlúv, je nesprávny záver súdu prvej inštancie, ktorý tvrdí opak. Žalobca súčasne
považuje za potrebné poukázať na nesprávny záver súdu prvej inštancie, že sa mohol dovolávať

odporovateľnosti prevodu nehnuteľnosti, resp. že mal spolu s ďalším spoločníkom podať určovaciu
žalobu v mene žalovaného v 1. rade. Základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je
ich platnosť. Len platnému právnemu úkonu možno v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka odporovať.
Neplatnosť má v zmysle rozhodovacej praxe súdov prednosť pred odporovateľnosťou, pretože ak jeúkon neplatný, je logicky nemožné sa domáhať jeho neúčinnosti, ktorá predpokladá platnosť úkonu.
Žalobca v doterajšom priebehu konania poukázal na neplatnosť kúpnych zmlúv, ktorým chýbala vážnosť
vôle. Poukázal pritom na bod 5.2. a 6.2. kúpnej zmluvy 1. Už v priebehu konania bolo nepochybné,

že predávajúci (žalovaný v 1. rade) porušil záväzok uvedený v bode 5.2. kúpnej zmluvy 1, pretože
namiestoprevodupozemkov,zriadilnanichvecnébremeno,čímvzniklonastranekupujúceho(žalovaný
v 3. rade) právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 5.850.000 eur, čo zodpovedá výške kúpnej
ceny. Započítaním pohľadávky žalovaného v 1. rade na zaplatenie kúpnej ceny voči žalovanému v 3.
rade a pohľadávky žalovaného v 3. rade na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovanému v 1. rade

sú vzájomné pohľadávky žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade vo výške 0 eur, teda žalovaný
v 3. rade nadobudol nehnuteľnosť bezodplatne. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 3 Cdo 144/2010, podľa ktorého pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí
tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods.
2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym
úkonom urobeným len „naoko" (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv.

disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle
konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou
ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom
pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež
neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca poukazoval, že žalovaný v 3. rade kúpil nehnuteľnosť

od žalovaného v 1. rade v zmysle kúpnej zmluvy 1 len naoko, keďže úmyslom strán, ktorý sa následne
prejavil v započítaní nároku na zmluvnú pokutu voči nároku na zaplatenie kúpnej ceny, nebol predaj
nehnuteľnosti, ale jej darovanie. V takomto prípade bolo úlohou konajúceho súdu posúdiť, či takáto
darovacia zmluva ako dissimulovaný právny úkon bola v súlade s právnymi predpismi, teda, či má
náležitosti platného právneho úkonu. Poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky

sp.zn.22Cdo1917/2004asp.zn.22Cdo101/2001.Zvyššieuvedenejrozhodovacejpraxejenesporné,
že kúpna zmluva 1 je sama o sebe neplatná, pretože strany mali vôľu (úmysel) bezodplatne previesť
nehnuteľnosť, ale táto vôľa nie je v zmluve výslovne uvedená. Navyše, ak okolnosti uzavretia tohto
simulovaného úkonu minimálne vykazujú znaky rozporu s dobrými mravmi a obchádzania odplatného
prevodu nehnuteľností (keďže žalovaný mal mandát len na predaj nehnuteľností, nie na darovanie),

mal súd vyhodnotiť kúpnu zmluvu 1 ako neplatnú, čo automaticky vedie k vysloveniu neplatnosti
aj kúpnej zmluvy 2. S ohľadom na vyššie uvedenú neplatnosť kúpnych zmlúv sa žalobca nemohol
dovolávať neúčinnosti týchto zmlúv, pretože odporovacia žaloba by v takomto prípade bola zamietnutá
z dôvodu neplatnosti zmlúv. K tvrdeniu súdu, keď ako vhodný procesný prostriedok považoval podanie
určovacej žaloby, ktorou by sa obaja spoločníci v mene žalovaného v 1. rade domáhali vyslovenia

neplatnosti kúpnych zmlúv uviedol, že súd mal zrejme na mysli § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého každý spoločník je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody
alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi alebo uplatniť nároky na splatenie vkladu proti
spoločníkovi, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, prípadne nároky na vrátenie plnenia vyplateného
spoločníkovi v rozpore so zákonom. To neplatí, ak spoločnosť už tieto nároky uplatňuje. Iná osoba

ako spoločník, ktorý žalobu podal alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť
úkony v mene spoločnosti. Pokiaľ súd odkázal na aplikáciu vyššie uvedeného ustanovenia, ide o tzv.
actio pro socio, ktorá oprávňuje a aktívne legitimuje spoločníkov na zastupovanie spoločnosti v prípade
nečinnosti konateľov spoločností. Toto špeciálne zákonné splnomocnenie na zastupovanie spoločnosti
sa však vzťahuje len na prípady uplatňovania nárokov na náhradu škody alebo iných nárokov, ktoré

má spoločnosť voči konateľom alebo nárokom na splatenie vkladu alebo vrátenie neoprávneného
vyplateného plnenia voči spoločníkom, pričom tieto nároky nemožno nad rámec zákonného znenia
extenzívne vykladať. Inými slovami, spoločníci spoločnosti nemôžu spoločnosť zastupovať voči tretím
osobám nad rámec § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda ani takáto žaloba by nemala úspech
v konaní, pretože žalobca by v prípade podania určovacej žaloby v mene spoločnosti nebol aktívne

legitimovaný na podanie žaloby. K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu uviedol, že žalobca priznáva, že
vecnú legitimáciu k určeniu, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, má zásadne ten, kto je
účastný právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v predmetnom konaní ide (teda vlastník nehnuteľnosti
alebo zmluvná strana kúpnych zmlúv). Uvedený záver však neplatí bezvýhradne. Aktívnu legitimáciu má
aj ten subjekt, kto síce nie je účastníkom právneho vzťahu (práva), ak sa sporný právny vzťah (právo)

dotýka jeho právnej sféry. Podľa súdnej praxe pritom platí, že aktívne legitimovaná k podaniu žaloby
o určenie neplatnosti zmluvy, je aj osoba, ktorá nie je jej účastníkom, ak by vyhovenie žalobe mohlo
priaznivo ovplyvniť jej právne postavenie voči žalovanému. Poukázal pritom na rozhodnutie NS ČR sp.
zn. 28 Cdo 3993/2015, rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 69/2003 a NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 29Cdo 3180/2008. Uviedol, že vyslovenie neplatnosti kúpnych zmlúv sa dotýka právnej sféry žalobcu,
nakoľko sa tým zvýši hodnota jeho obchodného podielu v spoločnosti žalovaného v 1. rade, ako aj jeho
majetkové práva, ktoré sa z obchodného podielu odvodzujú. Rovnako sa tým zvyšuje vymožiteľnosť

pôžičky žalobcu ako veriteľa žalovaného v 1. rade, čo má rovnako priamy vplyv na postavenie žalobcu
ako veriteľa žalovaného v 1. rade. Záver súdu o nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu nie
je správny. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil a určil
neplatnosť kúpnych zmlúv. Žiadal priznať náhradu trov konania.

3. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné
a výrok rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správny, preto ho navrhol potvrdiť a priznať mu voči
žalobcovi plnú náhradu trov konania. Žalovaný v 1. rade sa zhodne so súdom prvej inštancie domnieva,
že žaloba nespĺňa predpoklady ustanovené v § 137 písm. c) a ani v písm. d) CSP. Žalovaný v 1.
rade poukázal najmä na správnosť záveru súdu prvej inštancie ohľadom neprípustnosti žaloby podľa

hmotného práva a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Tieto okolnosti predstavujú dôvody
pre zamietnutie žaloby bez ďalšieho skúmania jej dôvodnosti. Uviedol, že konanie v prejednávanej
veci je jedným z početných súdnych konaní, ktoré žalobca inicioval voči žalovanému v 1. rade z
dôvodov, ktoré žalovaný v 1. rade hodnotí ako mimoprávne. V žiadnom z dotknutých konaní žalobca
doposiaľ nebol úspešný. Žalobca sa ako tretia osoba žalobou domáha určenia neplatnosti kúpnych

zmlúv uzavretých medzi žalovanými. Určenie neplatnosti zmluvy predstavuje podľa právnej doktríny
aj súdnej praxe určenie právnej skutočnosti - nie určenie existencie práva. Oprávnenie podať žalobu
na určenie právnej skutočnosti nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu a žalobca túto skutočnosť
ani netvrdí. Žaloba je neprípustná pre nesplnenie predpokladu podľa § 137 písm. d) CSP a zároveň
aj podľa § 80 písm. c) OSP účinného v čase jej podania. Navrhovaný výrok rozhodnutia, ktorého sa

žalobca domáha, bol neprípustný už v čase podania žaloby (za účinnosti OSP). V právnej teórii a
súdnej praxi prevažovali názory, že žaloby na určenie právnej skutočnosti podľa § 80 písm. c) OSP
sú prípustné, iba ak oprávnenie vyplývalo z hmotného práva. Poukázal na rozsudok NS SR zo dňa
27. 11. 2007 sp. zn. 4Cdo/231/2006, podľa ktorého určenie právnej existencie právnej skutočnosti, nie
právneho vzťahu alebo práva rozhodnutím súdu, prichádza do úvahy iba vtedy, ak to zákon pripúšťa.

V takom prípade však nejde o určovaciu žalobu, ale o žalobu inú, v § 80 OSP neuvedenú. Žaloba,
ktorou sa žalobca domáhal označeného určenia, nespĺňa predpoklady žaloby na určenie podľa § 80
písm. c) OSP, lebo sa netýka existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu, ani nemá
oporu v platnom práve. Navyše, súdna prax akceptovala žalobu na určenie právnej skutočnosti len v
prípade, ak žalobca bol účastníkom právneho vzťahu a zároveň mal možnosť podať aj žalobu na určenie

práva. Žalobca nie je účastníkom právnych vzťahov (zmlúv), ktorých neplatnosť v konaní namieta.
Žaloba by bola neprípustná aj v prípade jej posudzovania podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej
v OSP. Počas konania nadobudol účinnosť nový procesný predpis. Podľa právnej teórie ide o princíp
okamžitej aplikability, teda okamžitej použiteľnosti na všetky prebiehajúce konania, ktoré začali na súde
podľa predchádzajúcich predpisov. Doplnením tohto princípu je princíp justifikácie účinkov procesných

úkonov vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP, teda zachovanie účinkov úkonov vykonaných podľa zrušeného
právneho predpisu. Vecné posúdenie podanej žaloby je (po zrušení OSP) možné vykonať len podľa
ustanovení CSP. Zachovanie účinkov procesných úkonov neznamená rozhodovať v čase platnosti CSP
podľa ustanovení zrušeného OSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia
CSP a žalobe vykonanej za účinnosti OSP, ponechal účinky procesného úkonu. Ustanovenie § 137

písm. d) CSP vyžaduje ako predpoklad prípustnosti žaloby o určenie právnej skutočnosti existenciu
hmotnoprávneho oprávnenia. Žalobca existenciu takého oprávnenia nepreukázal a ani ju netvrdí. Ide
o nedostatok procesnej podmienky konania, ktorú je súd povinný skúmať v každom štádiu konania
(§ 161 ods. 1 CSP). Túto vadu nemožno odstrániť. Žalobcovi nevyplýva oprávnenie podať žalobu z
osobitného predpisu (hmotného práva). Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je ďalším samostatným

dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, ani ako veriteľ
a ani ako spoločník žalovaného v 1. rade. Žalobca má vzťah iba k žalovanému v 1. rade, a nie k
sporným nehnuteľnostiam. Žalobca nie je nositeľom hmotného práva, pretože nemá žiadny právny
vzťah k dotknutým nehnuteľnostiam. Podľa početných záverov súdnej praxe „ ...vecnú legitimáciu v
občianskom súdnom konaní má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv

a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného
práva.“ (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/253/2010). Prípadné vyhovenie žalobe nemôže ovplyvniť
právne postavenie žalobcu, nedotýka sa jeho právnej sféry. Uviedol tiež, že predmetom konania je
určenie existencie právnej skutočnosti (platnosti zmluvy), nie existencia práva - napr. vlastníckeho.Žaloba z tohto dôvodu nie je žalobou podľa § 137 písm. c) CSP, ako správne uviedol súd prvej
inštancie. Ak by aj odvolací súd dospel k záveru, že žaloba je prípustná podľa § 80 písm. c) OSP, medzi
stranami niet sporu o tom, že žalobca musí preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Okolnosti uvádzané žalobcom nezakladajú kvalifikovaný naliehavý právny záujem. Žalobca v zmysle
ustálenej judikatúry nepreukázal a) právny záujem - aké právo žalobcu by bolo bez určenia ohrozené
- a ani b) naliehavosť takého záujmu - t. j. že by jeho pozícia bola bez tohto určenia neistá (ako to
vyžaduje napr. rozsudok NS SR zo dňa 27. 11. 2007 sp. zn. 4Cdo/231/2006). Žalobca nie je zmluvnou
stranou kúpnych zmlúv, ani nikdy nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností. Z kúpnych zmlúv mu

nevyplývajú žiadne práva, ani povinnosti. Právne postavenie žalobcu teda ani nemôže byť rozhodnutím
prejednávanej veci dotknuté, zmenené. Žalobca zostane naďalej spoločníkom žalovaného v 1. rade a
aj veriteľom pohľadávky voči žalovanému v 1. rade. Určenie neplatnosti dotknutých zmlúv nezabezpečí
ani uspokojenie predmetnej pohľadávky žalobcu. Právny poriadok priznáva žalobcovi iné možnosti
ochrany práv proti tvrdenému zhoršeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky. Podľa záverov súdnej praxe
naliehavý právny záujem nie je daný, ak prípadné vyhovenie žalobe nevedie k úplnému odstráneniu

spornosti žalobcovho práva (napr. ZSP 6/2006 - predložené na pojednávaní dňa 12. 09. 2018). Žalobca
sa domáha určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, a teda na určenie vlastníka dotknutých nehnuteľností by
bolo potrebné viesť ďalšie súdne konanie. Požadované určenie má len povahu predbežnej otázky vo
vzťahu k vlastníctvu nehnuteľností. Žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, ale len vedie k
zbytočnému rozmnožovaniu sporov, považuje súdna prax za nedovolenú. Medzi účastníkmi neexistuje

stav objektívnej neistoty, ktorý by mohol vyriešiť rozhodnutie v prejednávanej veci, pretože žalobca nemá
žiadny vzťah k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobca zdôvodňuje naliehavý právny záujem aj údajným
zmenšením obchodného podielu. Žalobca rozsiahlo odkazuje na rozhodnutie, ktoré sa vzťahuje na
odlišný skutkový stav než je prejednávaná vec. Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obo/222/2001 z 05. 04. 2002
sa vzťahuje na zmluvy uzatvorené medzi spoločníkom a spoločnosťou za neprimerane vysokú odmenu,

ktorých neplatnosti sa domáhal iný spoločník. Predmetné konanie sa však netýka zmlúv uzatvorených
medzi spoločníkom a spoločnosťou. Ide o kúpne zmluvy, ktorých stranami sú tretie osoby a spoločnosť,
ktorej spoločníkom je žalobca. Predmetné rozhodnutie nemožno aplikovať na prejednávanú vec. Z
uvedených dôvodov považuje žalovaný v 1. rade rozsudok za vecne správny. K argumentácii žalobcu
uviedol, že žalobca je v zmysle záverov súdnej praxe povinný preukázať simuláciu vo vzťahu k obom

zmluvnýmstranám(rozsudokNSČRz12.08.2003sp.zn.22Cdo/290/2003).Nezhoduvôleajejprejavu
však nepreukázal vo vzťahu ani k jednému z nich. Zo zisteného skutkového stavu a skutkových tvrdení
žalobcu simulácia právneho úkonu nevyplýva. Žalobca tiež v konaní nepreukázal žiadne okolnosti,
ktoré by zakladali neplatnosť napadnutej kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný v 1.
rade v tomto smere odkázal na svoje podanie zo 17. 02. 2015. Žalovaný v 1. rade sa domnieva,

že dôvodom podania žaloby je výlučne subjektívna nespokojnosť žalobcu ako spoločníka žalovaného
v 1. rade s predajom dotknutých nehnuteľností. Táto nespokojnosť však nezakladá dôvodnosť, ani
prípustnosť žaloby v prejednávanej veci. Rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti patrí do
pôsobnosti konateľa spoločnosti. Ak bol žalobca toho názoru, že postupom konateľa mu vznikla škoda,
tak disponoval inými konkrétnymi právnymi prostriedkami na uplatnenie jej náhrady. Žalobca sám

súhlasil s prípravou predaja predmetných nehnuteľností na valnom zhromaždení, ktoré sa uskutočnilo
dňa 16. 12. 2013.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech

ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Žalobca sa podanou žalobou, podanou na súde dňa 21. 03. 2014, voči žalovaným v 1. až 4. rade

domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 05. 02. 2014 medzi žalovanými v 1. a 3.
rade a kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými v 3. a 4. rade (ktorú bližšie neoznačil), ktoré sa
týkajú nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Nové Zámky, katastrálny
odbor, pre kat. úz. Y., a to stavba súp. č. XXXX postavenou na pozemku parc. č. 1853/25. Tvrdil,že má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti týchto zmlúv, pretože ako menšinový spoločník
žalovaného v 1. rade je tiež jeho veriteľom, keď mu poskytol pôžičku v sume 540.500 eur, z ktorej je stále
nesplatenou časťou suma 502.385 eur a má preto záujem na tom, aby sa neznižovala hodnota majetku

žalovaného v 1. rade, a aby sa s ním nenakladalo v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že všetky
žalobcovi známe skutočnosti nasvedčujú tomu, že úmyslom žalovaného v 1. rade je poškodiť žalobcu
ako spoločníka presunom aktív na pochybné spoločnosti bez reálneho protisplnenia. Žalobca je toho
názoru, že uzatvorenie kúpnych zmlúv bolo simulované, účastníci kúpnymi zmluvami iba predstierali
iný právny úkon, ktorý v skutočnosti chceli urobiť. Kúpne zmluvy sú ako predstierané právne úkony

absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a v dôsledku odvolania podaného žalobcom je tento napadnutý rozsudok predmetom preskúmania
odvolacím súdom.

6. Jedným z odvolacích dôvodov žalobcu bolo porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené a súd sa v ňom nevysporiadal

so všetkými, pre rozhodnutie veci rozhodujúcimi skutočnosťami.

7. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu
tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý
súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v

konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej
právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS
3/97 a II. ÚS 251/03).

8. Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie
musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Tomu musí zodpovedať
štruktúraiobsahodôvodneniarozhodnutia.Odôvodnenierozhodnutiapretonemáobsahovaťpreberanie
obsahov dôkazných prostriedkov (podaní účastníkov, listín, výpovedí a pod.), ani obšírnu transpozíciu
(prenesenie) textov z odôvodnenia iných súdnych rozhodnutí, či odbornej právnickej literatúry.

Vyváženosť, stručnosť a jednoduchosť je požiadavkou na obsahovú primeranosť dôvodov rozhodnutia,
jeho zrozumiteľnosť a výstižnosť je prejavom originality veci a individualizácie prístupu k nej súdom; len
samotná rozsiahlosť nepredurčuje zachovanie účelu odôvodnenia rozhodnutia a nezabezpečuje jeho
správnosť.

9.Účelomodôvodneniarozhodnutiajelogicky,vnútornekompaktneaneprotirečivovysvetliťpostupsúdu
a dôvody jeho rozhodnutia. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielenpoukazomnavšetkyskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávne
závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku.

Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

10. Aj keď odvolací súd mal za to, že v tejto časti je odvolanie žalobcu dôvodné, pretože súd
prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými pre rozhodnutie veci podstatnými

skutočnosťami, odvolací súd dospel po preskúmaní veci k záveru, že jeho rozhodnutie, teda zamietnutie
žaloby je správne, preto v súlade so zásadou hospodárnosti konania vyjadrenou v čl. 17 základných
prinípov CSP, teda postupu súdu tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie doplnil, pretože zrušenie veci z tohto dôvodu by na rozhodnutí súdu
nič nezmenilo.

11.KeďžežalobavdanejvecibolapodanázaúčinnostiObčianskehosúdnehoporiadku,účinnéhodo30.
06. 2016 a od 01. 07. 2016 je účinný nový procesný predpis, povinnosoťu súdu preto bolo zaoberať sa
tým, aký vplyv na konanie, vrátane zvoleného prostriedku ochrany, má táto zmena procesného predpisu,a či pre súd, konajúci vo veci, vyplývajú nejaké povinnosti súvisiace so zmenou procesného predpisu
vo vzťahu k stranám sporu.

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úknov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncetrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

14. Pre procesné právo je v prípade stretu novej a starej právnej úpravy charakteristický princíp
okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 ods. 1), ktorý je komplementárny s osobitným

pravidlom v podobe zachovania účinkov (procesných) úkonov, vykonaných v prebiehajúcich konaniach
podľa zrušenej právnej úpravy (§ 470 ods. 2). Kým princíp okamžitej aplikability procesných noriem je
spravidla, resp. vždy dopĺňaný komplementárnym pravidlom o justifikácii účinkov procesných úkonov,
ultraaktivita, teda pravidlo, že začaté konania sa dokončia podľa doterajších (zrušených a neúčinných)
procesných predpisov, či noriem, môže byť potenciálne normovaná (to musí byť vždy, na rozdiel

od predošlých dvoch princípov) úplne nezávisle od dvojice komplementárnych pravidiel okamžitej
aplikability a justifikácie účinkov procesných úkonov.

15. Nosným pojmovým znakom procesnej intertemporality je princíp okamžitej použiteľnosti (novej)
procesnej úpravy na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených)

predpisov. Zmyslom tohto princípu je zabezpečiť hladký a bezproblémový procesný režim súdnych
konaní a sústredenie sa na hmotnoprávnu podstatu veci. Tento princíp je procesnému právu natoľko
imanentný, že sa nemusí explicitne vyjadrovať v prechodných ustanoveniach procesnej úpravy a platí
aj bez toho, aby bol vyjadrený.
16. Jedným z kľúčových pravidiel nášho civilného procesu je aj to, že pre rozsudok je rozhodujúci stav

v čase jeho vyhlásenia. Uvedené pravidlo sa dotýka výlučne skutkových okolností veci, nie právneho
posúdenia. Pre súd je teda rozhodujúci skutkový stav veci v čase vyhlásenia rozhodnutia. Právny stav
veci určujú spravidla prechodné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov, bez ohľadu na to, aké hmotné
právo „platí“ v čase vyhlásenia rozhodnutia. Uvedené pravidlo tak nemá nijaký dopad na intertemporálne
ustanovenia hmotnoprávnych a ani procesných predpisov.

17. Princíp justifikácie účinkov procesných úkonov podľa § 470 ods. 2 CSP znamená, že procesné
úkony subjektov civilného súdneho konania vykonané počas platnosti a účinnosti skoršieho procesného
predpisu sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samotné aj počas účinnosti
nového procesného predpisu. Výnimky stanovené z tohto režimu v odseku dva sú účinnou brzdou

práve proti retroaktívnej aplikácii a interpretácii procesného práva. V našom ústavnom poriadku sa
uplatňuje zásada „zákon nemá spätnú účinnosť“. K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz
retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv
občanov a právnej istoty. Od zásady zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je
výnimočne možné sa odchýliť, a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym) ustanovením.

18. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že v zmysle okamžitej aplikability CSP
je potrebné za účinnosti CSP na vec aplikovať ustanovania tohto procesného predpisu, pričom
procesný úkon žalobcu - podanie žaloby vykonané počas platnosti a účinnosti OSP (Občianskeho
súdneho poriadku) sa svojimi účinkami prejavuje aj s relevanciou pre konanie aj počas účinnosti nového

procesného predpisu.

19. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

20. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.21. Právna teória rozoznáva viaceré druhy súkromnoprávnych žalôb, ako aj viaceré kritériá na ich
kategorizáciu. Ak je kritérium členenia žalobný návrh (petit), hovoríme o žalobách na plnenie a o
žalobáchurčovacích.Ustanovenie§137CSPuvádzajednotlivédruhyžalôbdemonštratívne.Inážaloba,

teda v § 137 neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného
práva, teda hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie
ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej skutočnosti.
Normatívny význam ustanovenia § 137 CSP spočíva v tom, že vymedzuje podmienky prípustnosti pre
niektoré druhy žalôb. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý

právny záujem žalobcu. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného
predpisu (najmä z hmotného práva); inak je takáto žaloba neprípustná.

22.Priurčovacejžalobe[§137písm.c)]zniežalobnýnávrhnaurčenie,čituprávoje(pozitívnaurčovacia
žaloba) alebo, či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí
existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe

bude mať deklaratórne účinky, nie je exekučným titulom a vykonateľnosť nie je jeho vlastnosťou.

23. Predchádzajúca právna úprava zakotvená v Občianskom súdnom poriadku rozlišovala medzi
určením (ne)existencie práva a právneho vzťahu. Uvedené rozlíšenie však nemalo vecný význam a z
tohto dôvodu nová právna úprava Civilného sporového poriadku určenie (ne)existencie právneho vzťahu

výslovne neuvádza, pričom týmto k žiadnej zmene v podstate nedošlo.

24. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe (akéhokoľvek druhu) vyhovel, je právny záujem
žalobcu, teda záujem na tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný,
teda, aby mal zmysel. Pri určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení

žalobcu ešte neznamená, že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny
význam, teda, či bude sporové súdne konanie užitočné, alebo naopak, zbytočné. Súdne konanie
môžeme chápať aj ako určitú službu poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto
je dôvodné zisťovať, či má pre žalobcu zmysel. Žalobca musí naliehavý právny záujem na určení práva
preukázať, ibaže právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca nemá naliehavý právny záujem

na určení, či tu právo je alebo nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva
môže dosiahnuť žalobou na plnenie. Iba v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno
žalovať na plnenie. Doktrína preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že
žalobca má naliehavý právny záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva nedošlo, avšak jeho právo je
neisté alebo ohrozené. Stav tejto neistoty alebo ohrozenia možno odstrániť tým, že bude existovať

rozhodnutie súdu o existencii (neexistencii) predmetného práva. Doktrínu preventívneho charakteru a
interpretačné dôsledky tejto doktríny nie je možné absolutizovať. V mnohých prípadoch ju nemožno
vztiahnuť na určovacie žaloby, ktoré predpokladá osobitný predpis, teda, kde žalobca naliehavý právny
záujem nepreukazuje. Za ojedinelých špecifických okolností nie je vylúčené, že žalobca bude mať
naliehavý právny záujem na určení práva aj vtedy, ak právo už bolo porušené.

25. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené
právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu
alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú
intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom

užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného
práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem
absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené
právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu.

26. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať, teda žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové
tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný a na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť
dôkazy.Naliehavýprávnyzáujemjesúčasťoužalobnéhonároku.Rozhodnutieoprávnomzáujme,otom,
čijealeboniejedaný,jemeritórne.Absencianaliehavéhoprávnehozáujmujepodľanázoruodvolacieho
súdu dôvodom zamietnutia žaloby (tak, ako bola dlhodobo zaužívaná prax súdom za účinnosti OSP),

nie je dôvodom pre odmietnutie žaloby, a to aj za účinnosti CSP.
27. Žalobca nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne)existencie práva, ak
právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V takom prípade žalobca nemá ani povinnosť uviesť v
žalobe tvrdenia, že naliehavý právny záujem je daný. Právny záujem na určení práva vyplýva z právnehopredpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú
určovaciu žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že
právny záujem žalobcu je daný.

28. Pôvodná právna úprava zakotvená v Občianskom súdnom poriadku neobsahovala všeobecné
ustanovenie, ktoré by upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej skutočnosti. Právna
teória v tejto otázke nebola jednotná, avšak v praxi sa však žaloby na určenie právnej skutočnosti
pripúšťali vo všeobecnej rovine, ak žalobca preukázal na určení právnej skutočnosti naliehavý právny
záujem.

29. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami
(§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon
je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení
právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v
prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či

je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca alebo niekto iný. Nová právna úprava Civilného
sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z
právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Ak bol zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
na kupujúceho vykonaný na základe neplatnej zmluvy, predávajúci môže žalovať kupujúceho, že je
vlastníkom nehnuteľnosti (žaloba na určenie práva). Predávajúci nemá k dispozícii žalobu o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy (takáto žaloba z osobitného právneho predpisu nevyplýva). Žalobný návrh
znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za
nedôvodný. V niektorých prípadoch hmotné právo (osobitný predpis) pripúšťa žaloby na určenie právnej
skutočnosti, ktorou je neplatnosť (prípadne neúčinnosť) právneho úkonu alebo neplatnosť konania. Pri
uvedených žalobách z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod, prečo je potrebné,

aby súd určil právnu skutočnosť (ako minulú udalosť). Dôvodom je väčšinou to, že rozhodnutie súdu je
osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na neplatný. Ide tu o výnimky zo všeobecného
pravidla, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa postačí dovolať bez ingerencie súdu.

30.1. Otázkou naliehavého právnemho záujmu sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal Najvyšší

súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/11/2019 z 11. decembra 2019, pričom v tomto svojom rozhodnutí
poukázal na judikatúru NS SR v tejto otázke, a to rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/136/2009, R 17/1972, sp.
zn. 5Cdo/31/2011 a sp. zn. 4Cdo/89/2007, sp. zn. 3Cdo/112/2004 publikované v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 81/2006 a obdobne aj sp. zn. 4Cdo/49/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.
75/2003, sp. zn. 3Cdo/53/2007, sp. zn. 1Cdo/26/2007, sp. zn. 5Cdo/136/2007, sp. zn. 5Obdo/51/2011,

sp. zn. 6Cdo/392/2013 a uviedol, že z vyššie citovanej judikatúry vyplývajú nasledovné závery:

30.2. Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh
jevhodnýmasprávnezvolenýmnástrojomochranyjehopráva,t.j.akneistotužalobcuvprávnomvzťahu
je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu ide predovšetkým o prípady, kedy určovací

výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom
o splnenie povinnosti).

30.3. Otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu treba posudzovať výlučne
s ohľadom na právny záujem žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní tejto otázky súdom

irelevantný.

30.4. Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vždy vtedy, ak nemá možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide predovšetkým o
prípady, kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a kedy má legitimáciu na podanie žaloby

na plnenie výlučne žalovaná strana.

30.5. Aj v prípadoch, kedy žalobca, ktorý podal určovaciu žalobu, má možnosť podania žaloby na
plnenie, všeobecne neplatí, že by nebol daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení.
Ide predovšetkým o prípady, kedy by žalobou na plnenie nebol vyčerpaný celý predmet konania o

určovacejžalobealebo,kedysaurčovacímvýrokomrozsudkuvytvorípevnýprávnyzákladvzťahumedzi
stranami sporu.30.6. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo
len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Tu ide predovšetkým o prípady, kedy sa žalobca domáha
žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu s tým, aby následne mohol žalobca podať žalobu na

plnenie (napr. žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo žalobu na náhradu škody) alebo inú
určovaciu žalobu (napr. žalobu o určenie vlastníckeho práva). Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy,
ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej pre
rozhodnutie iného (žalobcom následne iniciovaného) súdneho sporu.

31. Otázkou naliehavého právneho záujmu sa zaoberal Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn.
1 Cdo 143/2018 z 30. októbra 2019, v ktorom uviedol, že do 30. júna 2016 bolo podľa § 80 OSP
možné žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a) o osobnom stave, b) o splnení povinnosti, ktorá
vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c) o určení, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Za určovací návrh (žalobu) v zmysle §
80 písm. c) OSP považovala súdna prax žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu. Právny záujem,

ktorý bol podmienkou prípustnosti takejto určovacej žaloby, musel byť naliehavý. Pri skúmaní existencie
naliehavého právneho záujmu išlo o posúdenie, či podaná žaloba predstavuje vhodne (účinne a správne
zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva, ktorým sa môže dosiahnuť odstránenie spornosti
alebo neistoty práva. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 91/2006 konštatoval, že nedostatok
naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh

nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu“ (podobné závery vyjadril
najvyšší súd tiež v rozhodnutiach sp. zn. 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo 13/2010, 3 Cdo 56/2011, 1 Cdo
324/2014, 3 Cdo 887/2015, 5 Cdo 345/2015, 8 Cdo 26/2016). Aj ústavný súd zaujal názor, podľa
ktorého, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že naliehavý právny záujem nie je daný, vecnou stránkou
podanej určovacej žaloby sa ďalej nezaoberá (II. ÚS 137/08).

32. Vychádzajúc z uvedeného, dospel odvolací súd k záveru, že v danej veci žalobca nemal ani v
čase podania žaloby za účinnosti OSP naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože takto
zvolený prostriedok na ochranu jeho práva nie je vhodne zvolený a takýmto petitom (žalobou) sa jeho
neistota neodstráni. Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv iným procesným spôsobom

(v zmysle Obchodného zákonníka), ktorý však súd nie je povinný špecifikovať, pretože by nešlo
o procesné poučenie. Žalobcom zvolená forma ochrany práva nevytvorí pre žalobcu pevný právny
základ a vo vzťahu k jeho postaveniu ako veriteľa žalovaného v 1. rade (čo bol jeden z dôvodov, ako
žalobca svoj naliehavý právny záujem preukazoval) by muselo nasledovať ďalšie konanie, o plnenie,
teda takýmto určením by sa nepredišlo ďalším sporom. K tomu je potrebné ešte doplniť, že žalobca

žiadne ďalšie skutkové okolnosti vo vzťahu k jeho pohľadávke voči žalovanému v 1. rade ani neuviedol,
pričom len zo samotného tvrdenia, že je veriteľom žalovaného v 1. rade nie je naliehavý právny záujem
na požadovanom určení preukázaný. Ak žalobca ako menšinový spoločník žalovaného v 1. rade svoj
naliehavý právny záujem odôvodňuje tým, že konanie žalovaným bolo vždy v úmysle nakladať s týmto
majetkom na škodu žalobcu, práve z tohto tvrdnia je zrejmé, že prostriedok ochrany žalobcových práv

mal byť iný a žalobca ani z tohto dôvodu na požadovanom určení nemá naliehavý právny záujem.

33. Napriek uvedenému odvolací súd zastáva tiež názor, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie,
tak aj odvolacieho súdu, bolo na vec potrebné aplikovať ustanovenia § 137 CSP (princíp okamžitej
aplikability procesnoprávnej normy). Žaloba v predmetnej veci, tak ako je formulovaná, nie je žalobou

podľa § 137 písm. c) CSP, pretože predmetom tejto žaloby nie je určenie, či tu právo je alebo nie je.
Žaloba v predmetnej veci je žalobou podľa § 137 písm. d) CSP, pričom v takom prípade platí, že takáto
žaloba je prípustná len za podmienky, ak to vyplýva z osobitného predpisu, pričom o takýto prípad v
danej veci nejde. Predmetnej žalobe preto nie je možné aj z týchto dôvodov vyhovieť. Záver súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby je preto správny, pričom záver súdu o nedostatku naliehavého právneho

záujmu, ktorý je prvoradým dôvodom, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť, vedie bez ďalšieho k
zamietnutiu žaloby. Ďalšími otázkami (aktívnej vecnej legitimácie žalobcu) sa súd prvej inštancie už
preto nemusel zaoberať a odvolací súd ju preto už ani neposudzoval. Z uvedených dôvodov je záver
súdu prvej inštancie správny, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

34. Čo sa týka odvolacieho dôvodu žalobcu (ktorý uviedol, že si je vedomý okamžitej aplikability CSP),
že súd prvej inštancie mal povinnosť vyzvať žalobcu na odstránenie (vád) nezrozumiteľnosti žaloby v
zmysle § 129 ods. 1 CSP, odvolací súd dodáva, že postup v zmysle tohto ustanovania neprichádzaldo úvahy, pretože žaloba netrpela vadami, ako to má na mysli ustanovenie § 129 ods. 1 CSP. Podľa
uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 372/2018 71/2018 z 20. júna 2018 pritom odstránenie vád podania
zo strany súdu nie je inštitút, ktorý by mal slúžiť na odstránenie pochybení žalobcu, ktoré nebránia

prejednaniu a rozhodnutiu vo veci. Jeho účelom nemôže byť ani „pomoc“ súdu adresovaná strane
konania smerujúca k takej úprave jej postupu vo veci, aby bola v konaní úspešná. Tento odvolací dôvod
preto odvolací súd nepovažoval za dôvodný, pričom iný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie
v odvolaní žalobcom nebol namietaný.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP,
a vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade bol v odvolacom konaní úspešný, priznal mu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O trovách odvolacieho konania žalovaných v 2. až
4. rade odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a aj keď im v odvolacom konaní
ako úspešným v konaní vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, keďže
im žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovaným v 2. až 4. rade sa

náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1
CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške
náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovaným v 2. až 4. rade
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a

rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovaným v 2. až 4. rade sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).