Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 9, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610010367
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1610010367.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr.

Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného O. Z., pre obzvlášť závažný zločin
lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie
§ 138 písm. a/ Trestného zákona a iné, o odvolaní prokurátora krajskej prokuratúry a obžalovaného
O. Z. proti rozsudku Okresného súdu Malacky, sp. zn. 2T/57/2012 zo dňa 26. 01. 2015, na verejnom
zasadnutí konanom dňa 09. 04. 2015, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovaného O. nar. XX. XX. XXXX a prokurátora krajskej prokuratúry
sa z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu v Malackách sp. zn. 2T/57/2012 zo dňa 26. 01. 2015 po povolení obnovy

konania v prospech obžalovaného vo výroku o treste, bol obžalovaný O. odsúdený podľa § 188 ods. 3
Tr. zák., § 38 ods. 7, § 41 ods. 2, Tr. zák. k úhrnnému trest odňatia slobody vo výmere 17 rokov s tým,
že podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu s maximálnym
stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie tak prokurátor krajskej prokuratúry a to v
neprospech obžalovaného a o uloženia prísnejšieho trestu, ako aj samotný obžalovaný O. Z., ktorý sa

domáhal o uloženie miernejšieho trestu.

Prokurátor krajskej prokuratúry v písomných dôvodoch odvolania došlého na okresný súd dňa 25.
02. 2015 poukázal na skutočnosť, že v pôvodnom konaní obžalovanému bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere 18 rokov, čo je trest takmer pri hornej polovice zvýšenej trestnej sadzby, v ktorej
bolo možné obžalovanému trest uložiť (v intervale od 15 až 20 rokov). Z uvedeného je možné
vyvodiť, že pokiaľ by súd pri ukladaní úhrnného trestu aplikoval výlučne asperačnú zásadu podľa

princípov vyjadrených v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného do 28. 11. 2012, bez zohľadnenia
okolností zbiehajúcich sa trestných činov a predchádzajúceho spôsobu života obžalovaného, uložil by
mu trest odňatia slobody pri spodnej hranici hornej polovice zvýšenej trestnej sadzby (15 rokov), v
ktorej mu bolo možné trest uložiť. V prípade obžalovaného Z., ktorý sa už v minulosti viacnásobne
dopustil trestnej činnosti a napriek tomu výkon uložených trestov odňatia slobody neviedol u neho k
náprave, naopak, jeho aktuálne posudzované konanie vykazuje známky mimoriadnej bezcitnosti so
spôsobením najťažšieho a nenapraviteľného následku na osobitne významnom chránenom záujme

chránenom zákonom, naliehavo vystupuje do popredia najmä ochranná funkcia trestu, teda potreba
chrániť spoločnosť pred týmto páchateľom, čo by malo nájsť svoj odraz vo výmere trestu a spôsobe
jeho výkonu. Vyššie výmere trestu tiež v prípade recidívneho páchateľa lepšie zohľadňuje výchovný
aspekt trestu tak v individuálnej ako aj všeobecnej rovine. Všetky tieto aspekty krajský súd zobraldo úvahy v pôvodnom rozhodnutí, keď ukladal trest výrazne nad polovicou trestnej sadzby podľa tzv.
asperačnej zásady. Odvolateľ poukazuje aj na nález Ústavného súdu, ktorý modifikoval tzv. asperačnú
zásadu a svojim spôsobom potvrdil zákonnosť a dôvodnosť zostrovania trestu ukladaného páchateľom

zbiehajúcich sa trestných činov, pričom jej úpravou vytvoril výlučne predpoklady na citlivejšiu úvahu
súdu rozhodujúceho o uložení trestu odňatia slobody v prípadoch, v ktorých sa výpočet dolnej hranice
zostreného trestu javí neprimerane prísny z hľadiska charakteru a okolností spáchania zbiehajúcich
trestných činov. V posudzovanom prípade odvolateľ nevidí žiadne také okolnosti, pre ktoré by pôvodne
uložený trest bolo možné považovať za neprimerane prísny, nezodpovedajúci okolnostiam spáchaných

skutkov, ich následkom alebo osobe odsúdeného. V tomto prípade prokurátor navrhol, aby krajský súd
zrušil výrok rozsudku okresného súdu a sám rozhodol podľa § 322 ods. 3 Tr. por. uložiac obžalovanému
V. Z. prísnejší úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov so zohľadnením zásady generálnej
prevencie a so zaradením na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia.

Obhajca obžalovaného O. Z. a samotný obžalovaný na verejnom zasadnutí krajského súdu zhodne
ako v písomnom podaní považovali uložený trest za neprimerane prísny a navrhli, aby krajský súd uložil
trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov tak, ako mu bol uložený aj prvýkrát na súde prvého stupňa.
Obžalovaný ešte v závere svojho vyjadrenia uviedol, že nie je pravdou, že svoje konanie neoľutoval,
keďže to oľutoval už na súde prvého stupňa, je mu naozaj ľúto, čo sa stalo ale uložený trest považuje

za neprimerane prísny.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí krajského súdu taktiež zotrval na písomných
dôvodoch podaného odvolania a má za to, že pôvodne uložený právoplatný trest u obžalovaného
V. Z. vo výmere 18 rokov bol primeraný a spravodlivý. Po zohľadnení všetkých okolností navrhol

obžalovanému sprísniť trest a uloženie trestu odňatia slobody opätovne vo výmere 18 rokov s tým, aby
obžalovaný na výkon trestu bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia, pričom odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné navrhol zamietnuť.

Na základe podaného odvolania, odvolací krajský súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre

niektoré z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané,
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti
ktorému odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Krajský súd v Bratislave napokon a zistil, že podané odvolania

tak zo strany prokurátora ako aj zo strany obžalovaného O. Z. v danom prípade treba považovať za
nedôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd podané odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Krajský súd v danom prípade bol obmedzený revíznym princípom konania, keďže odvolania dotknutých

procesných strán smerovali len proti výroku o treste. Pri plnení tejto revíznej povinnosti odvolací súd
zistil, že súd prvého stupňa správne ustálil všetky relevantné skutočnosti, ktoré ho viedli k výroku o
treste, v podstate správne zohľadnil, že po povolení obnovy konania ( pod sp. zn. 1Nt/5/2013 zo dňa
22. 09. 2015) vina obžalovaného O. zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/
Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák. (v bode 1/) na tom skutkovom základe, že

„obžalovanýO.Z.vobdobíododňa04.mája2010aždodňa10.mája2010vdvochprípadochrovnakým
spôsobom so zamaskovanou tvárou nútil zamestnancov pobočiek O., a.s. so sídlom W. I. 1, Z. (ďalej
len „spol. O.“) a T. Z. M., a.s. so sídlom O. 5, Z. (ďalej len „spol. T. Z. M.) opakovanými výkrikmi „Peníze!“a hrozbou použitia pištole, ktorou mieril na zamestnancov, k vydaniu presne neurčeného množstva
finančných čiastok z pokladní pritom konal takýmto spôsobom :

dňa 04.05.2010 v čase asi o 09.22 hod. vošiel do pobočky spol. O. na K. ulici číslo X v Z., pričom pri
vstupe do banky držal v pravej ruke bližšie neustálenú pištoľ čiernej farby a ľavou rukou si stiahol na
tvár čiernu kuklu, prišiel k pracovisku č. 1, pištoľ namieril na W. W., opakovane zakričal „Peníze“ a hodil
jej na stôl bielu igelitovú tašku, potom sa otočil a prešiel k pracovisku č. 5, pištoľ namieril na M. W.,

zakričal naňho „Peníze!“ a položil mu na stôl biely papierový sáčok, ďalej prešiel k pracovisku č. 3, kde
sedela W. W. a taktiež na ňu zakričal „Peníze!“, tá mu však povedala, že peniaze nemá, následne sa
vrátil k pracovisku č. 1, zobral igelitovú tašku, do ktorej W. W. vložila 5, 10, 20 a 50-eurové bankovky v
čiastke 4.300 eur, opätovne prešiel k pracovisku č. 5, položil pištoľ na stôl a sám si vložil do papierového
sáčka 5, 10, 20, 50 s 100-eurové bankovky v čiastke 5.775 eur, ktoré vyložil na stôl M. W., napokon išiel
smerom k východu z banky, chcel prejsť cez vchodové dvere na fotobunku, ale tie sa ihneď neotvorili,

preto do nich kopol, následkom čoho praskla sklenená výplň dverí, dvere sa otvorili a obvinený z banky
ušiel. Obžalovaný popísaným konaním spôsobil škodu spol. O. vo výške 10.784 eur. „

a z obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s
poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák. (v bode 2/) na tom skutkovom základe, že

„obž. O. Z. súc privezený dňa 10.05.2010 obž. O. Q. na motorovom vozidle zn. Z. EČ : BA XXX ZI do
mesta W. na B. ulicu, krátko pred 10,00 hod. vystúpil z vozidla, prešiel pešo k pobočke T. Z. M. na E. ul.
XX v W., vošiel dnu, pričom pri vstupe do banky držal v pravej ruke pištoľ nezisteného typu kal. 9 mm a na
hlave mal čiernu kuklu, cez ktorú mal prehodenú kapucňu oranžovej farby, prišiel k najvzdialenejšiemu

pracovisku od vchodových dverí , opakovane zakričal „Peníze“, pištoľ namieril na pracovníčku pobočky
B., J. a G. a na pult položil žltú igelitovú tašku s nápisom Z., potom zbadal pracovníka M. pošk. W. E.,
ktorý stál za rohom pri prvom pracovisku od vchodových dverí a mieril na obžalovaného pištoľou CZ 83
kla. 7,65 mm, následne sa obž. O. Z. otočil smerom, kde stál poškodený, dobehol k nemu na vzdialenosť
asi 2 - 3 m a obaja na seba vzájomne vystrelili presne neustálený počet striel, pričom pošk. E. bol

zasiahnutý siedmimi strelami, následkom čoho spadol bezvládne na zem. Obž. Z. si počas streľby ľahol
na zem, po ukončení streľby sa vrátil k pracovisku, kde položil žltú igelitovú tašku, v pravej ruke držiac
pištoľ a opätovne zakričal „Peníze!“, a keďže mu pracovníčky pobočky nevydali žiadnu finančnú čiastku,
ušiel s pištoľou v ruke, s kuklou a kapucňou na hlave z banky, pričom sa držal rukami za brucho, bežal
k motorovému vozidlu Z., do ktorého zasadol na zadné sedadlá, čím spôsobil T. Z. M. škodu 1.456,- €.

B.. W. E. po prevoze do nemocnice toho istého dňa o 14,35 hod. zomrel na šok z vykrvácania a úrazu
pri viacnásobných strelných poraneniach charakteru priestrelov a postrelov.“

zostala nedotknutá a súd rozhodoval len o treste v intenciách ustanovenia § 188 ods. 1, ods. 2 písm.
c/, ods. 3 písm. a/Tr. zák.. Obdobne okrem výroku o treste zostalo nedotknuté aj ochranné opatrenie -

ochranný dohľad, ktoré bolo uložené obžalovanému podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. na obdobie 18 mesiacov.

Krajský súd konštatuje, že na nadväznosti na uvedené Okresný súd Malacky riadiac sa ustanovením
§ 168 Tr. por. primerane odôvodnil svoj rozsudok, zohľadnil všetky relevantné skutočnosti a zásady pri
ukladaní trestu v zmysle ust. § 31, a § 34 Tr. zák.

Podľa uvedených zákonných ustanovení treba konštatovať, že trest je najostrejším z prostriedkov štát-
neho donútenia, ktoré používa štát pri plnení svojich funkcií. Z ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného záko-
na jasne vyplýva, že trest je následkom trestného činu. Ukladanie konkrétneho trestu páchateľovi teda
musí byť v príčinnej súvislosti so spáchaním konkrétneho trestného činu páchateľom. Inak povedané,

nevyhnutnou podmienkou a predpokladom uloženia konkrétneho trestu páchateľovi je spáchanie kon-
krétneho trestného činu páchateľom. Charakteristickým znakom trestu je, že sa ním spôsobuje ujma,
ktorá spočíva vo výraznom zásahu do práv páchateľa, pričom jednoznačne najciteľnejší zásah predsta-
vuje zásah do jeho osobnej slobody. Z hľadiska určitosti môžeme tresty deliť na absolútne určité a tres-
ty relatívne určité. Absolútne určité sú tresty, pri ktorých zákon súdu pri rozhodovaní o treste nedáva na

výber, keďže presne ustanovuje druh a výmeru trestu. Pri relatívne určitých trestoch je stanovená hor-
ná a dolná hranica trestnej sadzby, pričom zákonodarca výškou trestných sadzieb vyjadruje škodlivosť,
resp. typovú závažnosť toho - ktorého trestného činu, a tak už porovnaním trestných sadzieb trestných
činov možno zistiť, ktorý z nich je podľa zákonodarcu pre spoločnosť škodlivejší. Každá zákonná tres-tná sadzba tak zodpovedá stupňu typovej závažnosti, ktorý je charakteristický pre trestné činy určitého
druhu. K stanovovaniu trestných sadzieb za trestné činy určitého druhu pritom dochádza práve z dôvo-
du, že i trestné činy toho istého druhu sa navzájom odlišujú, a to konkrétnymi okolnosťami toho - kto-

rého prípadu. Trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje sú-
du isté mantinely pri jeho rozhodovaní, no zároveň mu prenecháva dostatočný priestor pre individuali-
záciu trestu podľa okolností konkrétneho prípadu.

Podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľmi tres-

tnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie (tým, že sa páchateľovi zabráni
v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že sa vytvoria podmienky na výchovu pácha-
teľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej prevencie (tým, že sa iní odradia od páchania trestnej
činnosti). Ochrana spoločnosti ako účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených národov
v Ženeve z roku 1955. Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých
hraniciach a podľa možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štát-
neho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že „sloboda môže byť zacho-
vaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším princípom, ktorý nesmie byť obetovaný
účelnosti a jednotlivým výhodám" (K., F. A.: Právo, zákonodarstvo a slobody. 1. diel. Praha: Academia

1991, s. 56). Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka, jeho dôstojnosti a jeho
práv a slobôd vytvára dostatočný priestor na rozvoj ľudskej osobnosti a na fungovanie jedinca v spoloč-
nosti. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady, že „bez slobody jednotlivca neexistuje sloboda
spoločnosti". S tým súvisí aj zásada uplatňovaná v trestnom práve, a to zásada humanizmu, ktorá za-
hrňuje nielen ochranu páchateľa, jeho resocializácie, či sociálnej integrácie, výkon trestu a ochranných

opatrení, ale aj ochranu spoločnosti vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj ochranu potencio-
nálnych obetí pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj či. 16 ods. 2 ústavy
a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu zákonom č. 175/1990 Zb.

Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia (zabránenie

páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným pôso-
bením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi dôle-
žité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je ochra-
na spoločnosti pred kriminalitou. Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnote-
nie činu a osoby páchateľa a že sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho spo-

ločenskej nebezpečnosti, ktorá je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho výmery, pričom jeho
prioritný účel sa dosahuje predovšetkým ukladaním trestov a ich výkonom. Vychádzajúc zo zásady hu-
manity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie
účelu trestu. K naplneniu účelu trestu prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formu-
lovaného v trestnom kódexe odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto pre-

vencie rastie so zvyšovaním vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, kto-
rá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je pros-
triedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom

prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na
ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, pa-
tria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce okolnosti, po-
ľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravot-
ný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie, je adek-
vátnosť trestov za spáchaný trestný čin.

Trestný zákon nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných či-

nov a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-výchov-
nú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné činy vyjadrujúcej
hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných činov.Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje so správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového
súdu, lebo tento v súlade s ustanovením § 34 Tr. zák. vyhodnotil vyššie uvedené zásady pri ukladaní
trestu u obžalovaného, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,

že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné
sadzby trestu odňatia slobody. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob

spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V osobe obžalovaného V. Z. ide v súčasnosti o 40 ročného muža, ktorý bol doposiaľ 5-krát súdne
trestaný,ikeďvtrochprípadochsahľadínanehoakoneboltrestaný.Bližšiehodnotenýzmiestabydliska
nebol.

Základná trestná sadzba pri právnej kvalifikácii obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 ods.1,
ods. 2, písm. c/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ Tr. zák. je 10 až 15
rokov. Okresný súd vo svojom rozsudku správne poukazuje na ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák., ktorý po
Náleze Ústavného súdu SR pod sp.zn. PL.US 106/2011- zo dňa 28.11.2012 bol nasledovne upravený:

„Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých
aspoňjedenjezločinom,spáchanýchdvomaaleboviacerýmiskutkami,zvyšujesahornáhranicatrestnej
sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica
zvýšenejtrestnejsadzbynesmieprevyšovaťdvadsaťpäťrokovaprimladistvýchtrestnúsadzbuuvedenú

v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh
trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.“

V predchádzajúcej dikcii vyššie citovaného zákonného ustanovenia ešte súd mohol uložiť páchateľovi
trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. To však hore citovaným nálezom

ústavného súdu bolo vyhodnotené, že nie je v súlade s článkom I. Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd v nadväznosti na podané odvolania, v súlade aj s dôvodmi rozsudku okresného súdu
konštatuje, že po zohľadnení zákonnej trestnej sadzby - § 188 ods. 3 Tr. zák. aj s ustanovením § 41 ods.
2 Tr. zák. je dolná hranica trestnej sadzby 10 rokov, pričom horná hranica trestnej sadzby je 20 rokov.

So zreteľom na úvahy, ktoré sú uvedené aj v tomto uznesení krajského súdu ohľadom princípov a zásad
pri ukladaní trestu krajský súd konštatuje, že po povolení obnovy trestného konania u obžalovaného O.
Z., uložený trest odňatia slobody vo výmere 17 rokov treba považovať za zákonný a primeraný. Bola
tu v podstate akcentovaná aj sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tej-

to požiadavky v konkrétnych prípadoch.

Zaradenie obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia,
vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný bol odsúdený pre obzvlášť závažný zločin, sa správne opiera
o ustanovenie § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.

Tak ako už bolo konštatované vyššie, v tomto konaní sa rozhodovalo len o treste, nakoľko výrok o vine
obžalovaného v bodoch 1/ a 2/, resp. výrok o uloženom ochrannom opatrení (§ 76 ods. 1 Tr. Zák.) zostali
nedotknuté v pôvodne uloženom právoplatnom rozsudku.

So zreteľom na uvedené krajský súd nevyhovel odvolaniam a rozhodol, že tak odvolanie obžalovaného
V. Z. ako aj prokurátora, ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.