Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 3, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/37/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200544
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8014200544.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek

senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobkyne: D. K., občianka N.
republiky, trvale bytom Poľská republika, 372 00 Przeworsk, PLK.T. Rolskiego, (predtým Bernadetta
Matusz-SUNSTUDIO,smiestompodnikania08501Bardejov,Hlavná37,IČO:46497196),zastúpenej
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa - ústredie, so sídlom 813 63 Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, za účasti: Q. N. L.ński,
občan N. republiky, trvale bytom N. republika, XXX XX W., I. XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovanej zo dňa 20. februára 2014 č. 20434-2/2014-BA, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

N e p r i z n á v a účastníkom konania nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, rozhodnutím č. 5612-27/2013-SK zo dňa 27.11.2013 rozhodla,
že zamestnancovi Q. N. L.B., nar. XX.XX.XXX1 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa

31.05.2013.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca (zamestnávateľ) v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Žalovaná rozhodnutím zo dňa 20.02.2014 č. 20434-2/2014 - BA odvolanie zamestnávateľa Bernardetta
Matusz-SunStudioz08.01.2014aodvolaniezamestnancaQ.N.L.z08.01.2014zamietlaarozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5612-27/2013-SK z 27.11.2013 potvrdzuje.

3. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade
s platnými právnymi predpismi. Preto rozhodnutie č. 5612- 27/2013-SK zo dňa 27.11.2013 Sociálnej
poisťovne, pobočky Svidník potvrdila a odvolania zamietla.

II.

4. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca - zamestnávateľ správnu žalobu v sociálnych veciach.

V žalobe poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie a s ním súvisiace rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu sú nezákonné.5. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte
malaverejnásprávafungovaťnaprincípetzv.dobrejsprávy.Tentoprincípzahŕňauplatňovanieviacerých
zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu

v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu
diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi
cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej
viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať

svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.

6.Žalobcauviedol,žežalobounapadnutérozhodnutiežalovanejvspojenísprvostupňovýmrozhodnutím
je nezákonné, došlo ním k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, rozhodnutie je

nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná
pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli
súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcu a jeho
zamestnanca v podaných odvolaniach a nad rámec odvolacích dôvodov zamietla odvolania z
dôvodov a skutočností, ktoré tak boli účastníkom konania oznámené až napadnutým rozhodnutím

žalovanej. V tomto smere tak bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o jeho právach a povinnostiach de facto prvý krát na
podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom známym až v
druhostupňovom rozhodnutí. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty
žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu práce zamestnanca a nepreukázaním reálneho

sídla zamestnávateľa, pričom k týmto tvrdeniam žalovanej sa tak žalobca nemal možnosť vyjadriť. Tieto
skutočnosti zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej.

7. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie
týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové

firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia
(ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany
zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných
organizačných zložiek budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už

vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci
nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený
skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa
spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a
zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne

v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.

8. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo
vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote
60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé,

že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly
(14.3.2013),ktorúužalobcu vykonalažalovanáprostredníctvomorganizačnejzložky,ajvtakomprípade
by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere arbitrárna a
právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o
ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa

§ 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí
lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

9. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia
došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú

prácu aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka
žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia
až po uplynutí platnosti formulárov PD A1. Takto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom
zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmäobčanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu
bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa.
Vystavenie formulára PD A1 nič nemení na záveroch tvrdených správnym orgánom o nepreukázaní

reálneho výkonu práce zamestnancami. Princíp rovnakého zaobchádzania podľa žalobcu spočíva aj v
tom,ženaúzemíSRpôsobímnožstvozamestnávateľov,výkončinnostiktorýchnedovoľujezastihnúťich
zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné predpokladať, že žalovaná doteraz u žiadneho
iného zamestnávateľa okrem poľských zamestnávateľov nevykonáva kontrolu reálneho výkonu činnosti
v takom rozsahu. Vo vzťahu k týmto zamestnávateľom (napr. subjekty uskutočňujúce medzinárodnú

prepravu) žalovaná postupuje rozdielnym spôsobom a nerozhoduje o zániku sociálneho poistenia
takýchto zamestnancov.

10. O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné, svedčí
aj skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne
deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod

3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o
potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve
na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

11. Zároveň poukázal žalobca tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia
zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo
možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste
podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité
zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z

tohtodôvodunepreskúmateľné.Navyše,tátokontrolabolavykonanánezákonne,keďžedokompetencie
Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito
kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal
u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia alebo nedostatky. Správny orgán
bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje

rozhodnutie, keďže na ne dal podnet. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí tiež účelovo tvrdí, že kontrola
vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo však nezodpovedá realite.

12. Žalobca v priebehu kontroly vykonanej v lete 2012 riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové
listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností

preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej
republiky.

13. V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobca poukazuje na praktickú príručku,
ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citovali „Ako

už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych
predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu
určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z
tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“

14. „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.“

15. „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a

upravovaťpodľaoblasti,naktorúsauplatňuje,napríkladpriprevádzkovaníleteckýchdopravnýchslužieb
alebo v sektore cestnej dopravy.“

16. „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných
informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované

sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

17. Z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke, je podľa jeho názoru zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej
republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bez pochyby nachádza na území
Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

18. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukazuje

v žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho
splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú v Slovenskej
republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami,
je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné
finančné funkcie vrátane bankových prevodov a v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj nábor

zamestnancov.

19. Žalobca tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu
k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú
rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď

nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov
Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov
žalobcu spätne, za minulé obdobie.

20. Žalobca preto trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť riadne,

v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti zamestnáva viacero zamestnancov, voči
ktorým si plní všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na
okolnosť,žerozhodnutiasprávnychorgánovvychádzajúznesprávnehoprávnehoposúdeniaasúzjavne
nezákonné, žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť.

21. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to,
že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.5.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia
uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a
uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre
každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými

v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť
pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4. 2004 o koordinácii
systémovsociálnehozabezpečeniavzneníNariadenia(ES)EurópskehoparlamentuaRadyč.988/2009
zo 16.9.2009. S účinnosťou od 1.5.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)

č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. Základnou
úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho
zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti
v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a
osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si

dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú
primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva
členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo
určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri
uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje

uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v
tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, žena území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho
výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie

a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

22.Splneniepodmienoknaurčenieuplatniteľnejlegislatívyvsúladeskoordinačnýminariadeniami,ktoré
upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel,
ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej

republiky ide o Sociálnu poisťovňu.

23. Národný inšpektorát práce vykonáva kontroly zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti
rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok
na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. V prípadoch, ak ide
o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho

zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly
týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom
práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú
činnosťnaúzemíSlovenskejrepublikyajfirmy,ktorézamestnávajúprevažnezamestnancovsbydliskom
na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia

Slovenskej republiky.

24. Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie
uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto

účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa
povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal
Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť
príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o
relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z

článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja
proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z
rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

25. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky,

ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov
poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo
viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala žalovanú o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré

sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V
mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc
Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike
z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež žalovaná zaznamenala v
predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné

sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí
od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Žalovaná
ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia
bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu
právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho

zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho
počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému
verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, žalovaná vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov
na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má

sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú
inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže
reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje žalovaná o
tom, že konkrétnemu zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinnédôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak
žalovaná už vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej
legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Tieto formuláre sa spätne nerušia. Následne po ukončení

platnosti príslušného formulára žalovaná rozhodne o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť
formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1
o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe vykonaných kontrol nebol preukázaný reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla
zamestnávateľa, žalovaná rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie

na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala žalovaná aj v prípade žalobcu a jeho
zamestnancov.

26. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, kontrolu
zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na
území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej v osvedčení o

živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby sa nenachádza kancelária
ani prevádzka zamestnávateľa. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii splnomocneného
zástupcu žalobcu, na adrese Centrálna 274, Svidník, kde sa realizujú aj prevádzkové záležitosti
spoločnosti. Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že registrovaná adresa sídla je len virtuálnou
adresou. Zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom

zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné
zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa
dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej
republike. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa
objednávky zmluvných partnerov na území Slovenskej republiky. Spôsob prideľovania práce je ústny.

27. Až po vyhodnotení skutkového stavu veci, vychádzajúc aj z kontrolných zistení pristúpila Sociálna
poisťovňa, pobočka Svidník, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým
zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne,
nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné

poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Žalovaná vzhľadom na kontrolné zistenia
dospela k záveru, že žalobca nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta
podnikania, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení
nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely
uplatňovaniahlavyIIzákladnéhonariadeniasapodpojmom„registrovanésídloalebomiestopodnikania“

rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku
a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu, Karpatská 754/7, Svidník (do
20.1.2014), nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu na účely hlavy II.
základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území
Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi

zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

28. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený
podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne

účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája
vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne
poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

29. Zamestnanec žalobcu podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len do 31.05.2013, t.j. do
dňa platnosti formulára PD A1, ktorý Sociálna poisťovňa, ústredie vystavila zamestnancovi v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej

republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 04.06.2012 do 31.05.2013 nebol zrušený spätne,
ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však už nebolo možné zo strany
Sociálnej poisťovne, ústredie vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol
zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.30. Pokiaľ žalobca namieta, že pobočka žalovanej vydala rozhodnutie oneskorene po zákonom určenej
lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu), žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom bol
vyslovený právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne,
je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi
konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.). Zákon č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších
predpisov však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj

doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Účastníci konania tak mali možnosť brániť sa voči rozhodnutiam pobočky žalovanej
využitímopravnýchprostriedkovanamietaťvodvolanískutočnosti,ktorépodľaúčastníkovkonaniaboliv
rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ aj zamestnanec) v zákonom
ustanovenej lehote využili.

31. Sociálna poisťovňa, ústredie, sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že reálny výkon činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa

zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový
a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa, ústredie, dospela k záveru, že napadnuté
rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne je správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom,
na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako
odvolací orgán, nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých

rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutí reagovala na všetky námietky účastníkov konania.
Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho
konania.

32. Skutočnosť, že sociálna poisťovňa, ústredie, nerozhodla o odvolaní žalobcu a jeho zamestnanca

v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nič nemení na
skutkových zisteniach.

33. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, poukazujúc aj na žalobou napadnuté rozhodnutie, že obstaranie
podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná

len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu
prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne
je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z toho vyplýva, že je vecou
organizačnejzložkySociálnejpoisťovne,čiurčitúskutočnosťpovažujezadokázanú,čivykonanédôkazy

postačujú,čitrebavykonaťďalšiedôkazy,alebočijepotrebnéobstaraťtiežinépodkladyprerozhodnutie.

34. Záverom žalovaná poukázala na to, že ani námietka žalobcu, že Sociálna poisťovňa uplatňuje
diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnená. Na základe
schválenýchpostupovpobočkysociálnejpoisťovnerozhodujúozánikusociálnehopoisteniaposkončení

platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo
definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu
národnosti, či štátnej príslušnosti.

III.

35. Uznesením 4S/37/2014-67 zo dňa 17.10.2018 po zrušení uznesenia Krajského súdu v Prešove v
tejto veci sp. zn. 9Sžso/183/2015 zo dňa 25.10.2017 pribral Krajský súd v Prešove do konania Q. N. L.,
občana Poľskej republiky, trvale bytom Poľská republika, 350 83 Rzeszów, Staroniwska 216 a vyzval
ho, aby sa vyjadril k žalobe v lehote 10 dní od doručenia. Pribratý účastník sa k žalobe v stanovenej

lehote nevyjadril.

IV.36. Podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“), ak nie je
ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

37. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 199 a nasledujúcich zákona č.
162/2015 Z.z. S.s.p. v spojení s § 177 S.s.p., pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná.

38. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

39. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

40.Podľa§177ods.1S.s.p.správnoužalobousažalobcamôžedomáhaťochranysvojichsubjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

41. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení do pôsobnosti
pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných

prípadoch.

42. Podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
o príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti

vrátiť dávku alebo jej časť podľa § 236, alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke
podľa § 237 o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie,
pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa § 237a, a o výsledku ročného zúčtovania.

43. Podľa § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, ktorou sa v správnom
konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

44. Z obsahu žaloby je podľa názoru správneho súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie

práv, ako svojich subjektívnych (§ 250 ods. 2 O.s.p., § 177 ods. 1 S.s.p.), a to porušenie práv jeho
zamestnanca. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy
Slovenskej republiky, resp. Nariadenia Rady ES, z citovaných ustanovení tak Občianskeho súdneho
poriadku, účinného v čase podania žaloby, ako aj z ustanovení Správneho súdneho poriadku, platného
v čase rozhodovania vo veci, bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení

vlastných subjektívnych práv priamo žalobcu a nikoho iného. Z citovanej žaloby podľa názoru správneho
súdu je nesporné, že žalobca vo vzťahu k vytýkaným procesným pochybeniam neuviedol, aké jeho
konkrétne subjektívne práva boli týmito pochybeniami porušené.

45. Na základe uvedeného správny súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa žalobnými námietkami

žalobcu vo vzťahu k porušeniu práv jeho zamestnanca - pribratého účastníka do konania. Dospel k
záveru, že rozhodnutia a postup žalovanej vo vzťahu k žalobcovi je v súlade so zákonom a subjektívne
práva žalobcu porušené neboli. Z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.

V.

46. O trovách konania vo vzťahu k žalovanej, ako aj pribratého účastníka do konania bolo rozhodnuté
podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný
nebol. Náhradu trov konania nepriznal ani žalovanej, a pribratému účastníkovi, pretože neboli splnené

podmienky na jej aplikáciu a neboli zistené u pribratého účastníka konania trovy konania, ktoré by mu
s týmto konaním vznikli. Z toho dôvodu súd nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov
konania.47. Senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského

súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 444 ods.
1 Správneho súdneho poriadku).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body

možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 Správneho súdneho
poriadku).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa,
ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), je žalovaným Centrum právnej pomoci
(§449 ods. 1,2 Správneho súdneho poriadku).