Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 5, 2019

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 25Cb/382/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116220907
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Valocká

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2019:2116220907.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Dagmar Valockou v právnej veci žalobcu: AROBAS CONSULT

s.r.o., IČO: 35 971 975, Grösslingová 2496/46, 811 09 Bratislava, právne zastúpený: Bukovinský
& Chlipala, s.r.o., advokátska kancelária, Svätoplukova 30, 821 08 Bratislava, proti žalovanému:
WebHouse, s.r.o., IČO: 36 743 852, Paulínska 20, 917 01 Trnava, právne zastúpený: HALADA
advokátska kancelária s. r. o. , Kapitulská 21, 917 01 Trnava, v konaní o zaplatenie 25 722,58 eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Súd priznáva žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojim návrhom doručeným súdu 21.09.2016 domáhal zaplatenia 25 722,58 eur. Svoj
návrh odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzavreli spolu dňa 26.09.2008 zmluvu o sprostredkovaní
( ďalej ako „zmluva“), v ktorej žalobca vystupoval ako sprostredkovateľ a žalovaný ako záujemca. Podľa
čl. V bod 2. zmluvy: „ Zmluvu môže ukončiť písomnou výpoveďou ktorákoľvek zo strán. Výpovedná
lehota je 3 mesiace a začne plynúť prvým dňom najbližšieho kalendárneho mesiaca po doručení
výpovede druhej strane.“ Žalovaný podľa čl. V bodu 2. Zmluvy vypovedal zmluvu listom označeným
ako výpoveď zmluvy o sprostredkovaní, datovaným dňa 26.03.2014 ( ďalej ako „výpoveď“), pričom

platnosť zmluvy sa skončila v zmysle čl. V bod 2 zmluvy uplynutím výpovednej lehoty 3 mesiace,
ktorá začala plynúť prvým dňom najbližšieho kalendárneho mesiaca po doručení výpovede žalobcovi.
Výpoveď bola zaslaná žalobcovi podľa priloženej obálky dňa 26.03.2014 ( podacia pečiatka pošty),
zásielka nebola žalobcom prevzatá v odbernej lehote a bola vrátená žalovanému dňa 17.04.2014, čo
vyplýva z dátumu vrátenia zásielky s výpoveďou žalovanému, ktorý je uvedený na obálke zásielky s
výpoveďou. Zmluva neobsahuje samostatnú úpravu o doručovaní písomností súvisiacich so zmluvou.
Zásielka s výpoveďou bola uložená na pošte v zmysle informácie na obálke dňa 28.03.2014 (piatok),

žalobca ako adresát mal možnosť oboznámiť sa s výpoveďou dňa 28.03.2014 alebo ešte aj dňa
31.03.2014 ( pondelok). Týmto dňom je možné považovať zásielku s výpoveďou za doručenú, resp. za
isto doručenú ešte v marci 2014. Vzhľadom na uvedené skutkové okolnosti a v zmysle zmluvy začala
3 mesačná výpovedná lehota plynúť odo dňa 01.04.2014 a uplynula dňa 30.06.2014. Podľa čl. III
bod 2. písm. f) zmluvy: „ Záujemca sa zaväzuje .... f) v prípade vypovedania zmluvy podľa článku V,
bod 2., uhradiť sprostredkovateľovi sankciu za vypovedanie zmluvy vo výške 1 000 Sk (33,19 eur) za
každého platiaceho zákazníka v zmysle čl. IV, bod 2., podľa aktuálneho počtu v deň vypovedania zmluvy.

V prípade vypovedania zmluvy podľa článku V, bod 3.,, sa táto povinnosť ruší.“ Sprostredkovateľská
zmluva ako zmluvný typ má veľmi blízko k zmluve o obchodnom zastúpení. Zmluvou o obchodnom
zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu
k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a najeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi odplatu. V rámci právnej úpravy
zmluvy o obchodnom zastúpení je ustanovenie, ktoré priznáva obchodnému zástupcovi v prípade
skončenia zmluvy právo na odstupné, ktoré je dokonca kogentné, t. j. jeho aplikáciu nemožno dohodou

zmluvných strán vylúčiť. Možnosť dohodnúť si odstupné pre prípad ukončenia inej zmluvy (t. j nielen
zmluvy o obchodnom zastúpení) Obchodný zákonník (ďalej len OBZ) nevylučuje, dokonca odstupné
ako inštitút zmluvného práva upravuje, a to v § 355. Zároveň je v súvislosti s uvedeným ustanovením
nutné uviesť, že toto ustanovenie je dispozitívne, t. j. zmluvné strany majú možnosť upraviť si podmienky
odstupného podľa vlastnej dohody, a teda nemusia sa striktne držať ustanovení OBZ. Právna veda aj

judikatúra zhodne konštatujú, že zmluva o obchodom zastúpení predstavuje určitý špecifický typ zmluvy
o sprostredkovaní. Uvedené nakoniec vyplýva aj priamo z OBZ, keďže v zmysle § 652 ods. 5 „ ak nie
je v tomto diele ( pozn. úprava zmluvy o obchodnom zastúpení) uvedené inak, na zmluvu o obchodnom
zastúpení sa použijú ustanovenia zmluvy o sprostredkovaní“. Rozdiel medzi zmluvou o sprostredkovaní
a zmluvou o obchodnom zastúpení spočíva najmä v tom, že pri zmluve o sprostredkovaní ide spravidla
o jednorazovú činnosť sprostredkovateľa pre zastúpeného, pričom pri zmluve o obchodnom zastúpení

ide o opakovanú činnosť, vyvíjanie činnosti smerujúcej k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv resp. k
dojednávaniu a uzatváraniu obchodov. Žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu na dobu neurčitú, bol teda
zrejmý úmysel oboch strán spolupracovať dlhšie časové obdobie. Žalovaný mal počas platnosti zmluvy
sprostredkovať predaj webhostingových služieb, pričom výška jeho provízie závisela od počtu platiacich
zákazníkov. Z uvedeného teda možno odôvodnene konštatovať, že malo ísť o opakovanú činnosť

( nie jednorazové sprostredkovanie). Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj vzhľadom na skutočnosť,
že podania ( aj zmluvy) sa posudzujú podľa obsahu ( a nie napr. výlučne podľa názvu), je možné
usudzovať, že žalobca a žalovaný pomenovali svoj zmluvný vzťah ako zmluvu o sprostredkovaní,
de facto šlo o zmluvu o obchodnom zastúpení. Ako žalobca už vyššie uviedol, v OBZ zmluva o
obchodnom zastúpení obsahuje ustanovenia o odstupnom, ktoré prináleží obchodnému zástupcovi pri

ukončení zmluvy, pričom tieto ustanovenia sú kogentné, a teda zmluvné strany sa nemôžu od úprav
odchýliť. Hoci je vo formulácii zmluvného ustanovenia podľa čl. III bod 2 písm. f) zmluvy uvedené
slovo „sankcia“, podľa charakteru povinnosti, resp. opisu situácie, ktorá môže nastať pri tomto spôsobe
ukončenia zmluvy, možno konštatovať, že ide o možnosť skončenia zmluvy zaplatením odstupného,
t. j. vykúpením sa a pod. Táto povinnosť zaplatiť odstupné pri výpovedi bez udania dôvodu je navyše

skonštruovanáveľmipodobnesúpravoupriukončenízmluvyoobchodnomzastúpení.Podstatouúpravy
odstupného v tomto prípade je skutočnosť, že pri obchodnom zastúpení obchodný zástupca získava
pre zastúpeného klientov, z ktorých bude zastúpený dlhodobejšie profitovať, pričom obchodný zástupca
bude mať nárok len na províziu z obchodov, ktoré pre zastúpeného získa. Ustanovenie o odstupnom
pri zmluve o obchodnom zastúpení je kogentné, a teda obchodný zástupca má v prípade skončenia

zmluvy právo na odstupné vždy, keď spĺňa podmienky prezumované OBZ. Na základe zmluvy medzi
žalobcom a žalovaným, žalobca sprostredkoval pre žalovaného zákazníkov, ktorí pravidelne platili za
webhostingové služby ponúkané žalovaným, t. j. sprostredkovaním zákazníkov žalobca zabezpečoval
pre žalovaného pravidelný (a spravidla dlhodobý ) príjem charakter činnosti, resp. výsledok činnosti
sprostredkovateľa je v zásade zhodný s činnosťou obchodného zástupcu, ktorý zo zákona má nárok

na odstupné za splnenia podmienok predpokladaných OBZ. Zákonné ustanovenie § 669 ods. 2 OBZ
stanovuje maximálnu výšku odstupného, ktoré nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú
z priemeru provízii získaných žalobcom v priebehu posledných piatich rokov trvania zmluvy. Nakoľko
zmluva bola ukončená na základe danej výpovede žalovaným uplynutím výpovednej lehoty dňa 30.
06. 2014, je pre určenie výšky požadovanej sankcie ( odstupného) potrebné brať do úvahy vyplatené

provízie žalobcovi za posledných 5 rokov dozadu od 30.06.2014. Z prehľadu vytavených faktúr žalobcu
za obdobie 5 rokov dozadu od 30.06.2014, ktorými žalobca mesačne fakturoval žalovanému provízie v
zmysle zmluvy, je zrejmé, že - ročná provízia získaná žalobcom za obdobie od 1.7.2009 až 30.6.2010
bola 22 156,66 eur ( 5 rok), - ročná provízia získaná žalobcom za obdobie od 1.7.2010 až 30.6.2011
bola 26 636,47 eur ( 4 rok), - ročná provízia získaná žalobcom za obdobie od 1.7.2011 až 30.6.2012

bola 28 450,14 eur ( 3 rok), -ročná provízia získaná žalobcom za obdobie od 1.7.2012 až 30.6.2013
bola 26 870,59 eur ( 2 rok), - ročná provízia získaná žalobcom za obdobie od 1.7.2013 až 30.6.2014
bola 24 499,05 eur ( 1 rok).Vzhľadom na uvedený prehľad získaných provízií, priemerná ročná provízia
vypočítaná z priemeru provízií získaných žalobcom v priebehu posledných piatich rokov trvania zmluvy
(5 rokov dozadu od 30.6.2014), je vo výške 25 722,58 eur. Žalovaný žalobcovi neuhradil peňažnú sumu

podľačl.IIbod2.,písm.f)zmluvyaničiastočne.Žalobcazaslalžalovanémudňa27.10.2014výzvu(ďalej
aj ako „výzva“) na zaplatenie dlžnej sumy v lehote 7 dní od doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému
doručená 29.10.2014. Žalovaný dňa 04.11.2014 zaslal odpoveď na výzvu žalobcovi, v ktorej sa vyjadril,
že nie je povinný uhradiť dlžnú sumu. Žalobca dňa 5.4.2015 zaslal žalovanému Posledný pokus o zmier,na ktorý žalovaný nereagoval vôbec. Žalobca zaslal dňa 27.10.2014 žalovanému výzvu na zaplatenie
dlžnej sumy v lehote 7 dní od doručenia výzvy, ktorá bola žalovanému doručená 29.10.2014. Uplynutím
7 dní od doručenia výzvy žalovanému, teda od 06.11.2014 sa žalovaný dostal do omeškania s platením

dlžnej sumy. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie a skutočnosť, že medzi žalobcom a
žalovaným nebol dohodnutý úrok z omeškania, žalobca si uplatňuje nasledovný ročný úrok z omeškania:
- úroková sadzba ECB: 0,05%,- úrok p. a. 9,05 %, - suma 25 722,58 eur, - začiatok lehoty: 06.11.2014,
- koniec lehoty: do zaplatenia.

2. V úprave návrhu zo dňa 25.11.2016 žalobca uviedol, že informáciami o presnom počte platiacich
zákazníkov disponuje len žalovaný. Žalovaný trvá na pôvodnom znení žaloby, pričom pri výpočte istiny
žalobca vychádza z konštrukcie výpočtu odstupného pri obchodnom zastúpení, v zmysle § 669 ods. 2
OBZ. Žalobca opravil petit návrhu na vydanie platobného rozkazu nasledovne: „Žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 25.722,58 EUR, a ročný úrok z omeškania vo výške: - 8,05 % zo sumy 25.722,58
EUR odo dňa 06.11.2014 do zaplatenia; a to všetko do 15 dni odo dňa doručenia platobného rozkazu.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky
vo výške 40/00 EUR, do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu. Žalovaný je povinný nahradiť
žalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok do 15 dni odo dňa doručenia platobného rozkazu.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.028,45 EUR vrátane
DPH za 2 úkony právnej služby.“ Súd vydal v konaní platobný rozkaz č. k. 25Cb/382/2016-31 zo dňa

28.12.2016, ktorý bol pre včas podaný odôvodnený odpor zrušený v zmysle ustanovenia § 267 ods. 3
Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlenCSP)uznesenímsp.zn.25Cb/382/2016-49zodňa13.02.2017.

3. Žalovaný v odpore uviedol, že z návrhu je zrejmé, že žalobca považuje Zmluvu o sprostredkovaní
zo dňa 26.09.2008 podľa jej obsahu za zmluvu o obchodnom zastúpení a svoj nárok voči žalovanému

na zaplatenie sumy 25.722,58 EUR odvodzuje od ustanovenia § 669 OBZ, ktoré upravuje právo
obchodného zástupcu na odstupné v prípade skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení. Žalovaný
vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu uvedeným v návrhu namieta, že zmluva o sprostredkovaní nie je
podľa svojho obsahu zmluvou o obchodnom zastúpení podľa § 652 a nasl. OBZ. Žalobcovi z toho
dôvodu nemohol vzniknúť ani nárok na zaplatenie odstupného podľa § 669 OBZ. Podľa ust. § 652

ods. 1 OBZ zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre
zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody") alebo
dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť
obchodnému zástupcovi províziu. Podľa ust. § 654 ods. 1 OBZ predmetom záväzku obchodného
zástupcu je vyhľadávanie záujemcov o uzavretie obchodov, ktoré sú vymedzené v zmluve. Podľa

ust. § 658 ods. 1 OBZ obchodný zástupca je povinný navrhovať uzavretie obchodov alebo uzavierať
obchody len s osobami, u ktorých sú predpoklady, že svoje záväzky splnia. Z citovaných ustanovení
OBZ možno vyvodiť dve alternatívne skutkové podstaty, ktoré napĺňajú základné zákonné znaky vzťahu
obchodného zastúpenia na základe zmluvy o obchodnom zastúpení, a to: 1) vyvíjanie činnosti pre
zastúpeného smerujúcej k uzatvoreniu určitého dohodnutého druhu zmlúv (obchodov), pričom pod

činnosťou zástupcu sa rozumie aktívne vyhľadávanie konkrétnych (individuálne určiteľných) záujemcov
o uzatvorenie obchodov, pri ktorých sú predpoklady, že svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy splnia
alebo2)priamedojednávanieauzatváranieobchodovvmenezastúpenéhoanajehoúčetskonkrétnymi
vyhľadanými záujemcami, pri ktorých sú predpoklady, že svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy
splnia. Činnosť žalobcu v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní však nespĺňala základné zákonné znaky

ani jednej z vyššie uvedených skutkových podstát obchodného zastúpenia podľa zmluvy o obchodnom
zastúpení. Činnosť žalobcu, ktorú mal pre žalovaného vykonávať v zmysle Zmluvy o sprostredkovaní
bolavymedzenávčl.IIZmluvyosprostredkovaní,podľaktorejbolopredmetomzmluvysprostredkovanie
predaja webhostingových služieb, pričom toto sprostredkovanie malo byť realizované internetovým
portálom Webstránky (http://www.webstranky.sk), ktorého obsah je výlučným vlastníctvom záujemcu.

Internetový portál Webstránky dostupný v čase uzatvorenia zmluvy v sieti internet pod doménovým
menom webstranky.sk je (a vždy bol) výlučným majetkom žalovaného. Prostredníctvom predmetného
portálu žalovaný predával svoje služby (portál obsahoval funkciu tzv. e-shopu, prostredníctvom,
ktorého si návštevník portálu mohol zakúpiť službu žalovaného). Pod sprostredkovaním predaja
webhostingových služieb realizovaným internetovým portálom webstranky.sk v zmysle čl. II zmluvy

je potrebné rozumieť činnosť žalobcu spočívajúcu vo zvyšovaní návštevnosti internetového portálu
webstranky.sk, prostredníctvom ktorého žalovaný predával svoje služby. Žalobca tak na základe zmluvy
nemal robiť (a v praxi nerobil) nič iné než to, že objednával reklamu internetového portálu webstranky.sk,
ktorého doménové meno i obsah patrili žalovanému, čím zvyšoval návštevnosť tohto portálu. Činnosťžalobcupodľazmluvytakvžiadnomprípadenespĺňalazákladnézákonnéznakyobchodnéhozastúpenia
podľazmluvyoobchodnomzastúpení,inakpovedané,činnosťdohodnutávzmluvenenapĺňaladefiničné
znaky obchodného zastúpenia, a preto túto zmluvu nie je možné z obsahového hľadiska považovať

za zmluvu o obchodnom zastúpení tak, ako to vo svojom návrhu uvádza žalobca. Žalobca v zmysle
zmluvy nemal vykonávať (ani nevykonával) pre žalovaného činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého
dohodnutého druhu zmlúv tak, ako to predpokladá OBZ pri zmluve o obchodnom zastúpení. V zmysle
ust. § 654 ods. 1 OBZ sa totiž pod činnosťou obchodného zástupcu smerujúcou k uzatváraniu určitého
druhu zmlúv rozumie činnosť spočívajúca vo vyhľadávaní konkrétnych záujemcov o uzavretie obchodov,

ktoré sú vymedzené v zmluve. Žalobca pritom na základe zmluvy pre žalovaného nikdy nevyhľadával
žiadnych konkrétnych záujemcov o uzavretie obchodov. Činnosť žalobcu nespočívala (a v zmysle
zmluvy ani nemala spočívať) vo vyhľadávaní konkrétnych záujemcov o uzatvorenie obchodov, ale
spočívala len v propagovaní určitého internetového portálu žalovaného. Žalobca nevedel, a ani nemohol
vedieť, komu sa predmetná internetová reklama zobrazuje a kto na základe predmetnej reklamy navštívi
portál žalovaného. Žalobca tak nemohol reálne sprostredkovať uzatvorenie žiadneho konkrétneho

obchodu (predaja služby), nakoľko nebolo možné konkretizovať osoby, ktoré mali obchod uzatvoriť.
Inak povedané, žalobca na základe zmluvy len platil reklamu internetového portálu žalovaného, čím
zvyšoval jeho návštevnosť. Činnosť žalobcu tak spočívala v reklamnej činnosti, nie vo vyhľadávaní
konkrétnych (individuálne určiteľných) záujemcov o uzatvorenie určitého druhu obchodov. Keďže
žalobca nemal (a ani nemohol mať) vedomosť o tom, kto na základe reklamy navštívi internetový portál

žalovaného, nemohol nikdy ani splniť povinnosť, ktorú by mal ako obchodný zástupca v zmysle ust.
§ 658 ods. 1 OBZ, podľa ktorého je obchodný zástupca povinný navrhovať uzavretie obchodov len
s osobami, u ktorých sú predpoklady, že záväzky zo sprostredkovaných obchodov splnia. Najvyšší
súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 4 Obo 23/2007 uvádza, že predmetom záväzku obchodného
zástupcu je predovšetkým sprostredkovanie uzavretia určitého druhu zmlúv. Odbornosť obchodného

zástupcu pri jeho činnosti, spočíva predovšetkým v jeho schopnosti posúdiť, či sú u osôb, s ktorými
nadviazal obchodné kontakty predpoklady, že svoje záväzky zo zmlúv, ktoré s nimi uzavrie v zastúpení
zastúpeného, alebo ktoré s nimi následne uzavrie priamo zastúpený, riadne splnia. Pri porovnaní
činnosti vykonávanej žalobcom a požiadaviek, ktoré kladú na činnosť obchodného zástupcu citované
ustanovenia OBZ a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 23/2007, je zrejmé, že žalobca

pre žalovaného nevykonával činnosť obchodného zástupcu. Pri činnostiach, ktoré žalobca vykonával,
nemohol posudzovať, či sú u osôb, s ktorými nadviazal obchodné kontakty predpoklady na splnenie ich
záväzkov. Žalobca totiž so žiadnymi osobami nenadviazal obchodný kontakt za účelom uzavretia zmlúv
v mene žalovaného alebo za účelom uzavretia zmlúv medzi tretími osobami a žalovaným. Žalobca len
zabezpečoval propagáciu internetového portálu žalovaného, ale so žiadnym konkrétnym záujemcom o

službyžalovanéhovskutočnostinenadviazalobchodnýkontaktareálnetakaninevyhľadávalzáujemcov
o uzavretie obchodov so žalovaným. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že žalobca na základe
zmluvy nedostáva „províziu" za sprostredkované obchody, t.j. za uzatvorené zmluvy, ktorých uzatvorenie
bolo sprostredkované žalovaným, ale za všetky zmluvy (obchody) uzatvorené cez internetový portál
webstranky.sk, a to bez ohľadu na to, či si službu objednal návštevník portálu webstranky.sk na

základe reklamy žalobcu, alebo či portál webstranky.sk návštevník navštívil sám, bez akéhokoľvek
pričinenia žalobcu. Inak povedané, „provízia" bola žalobcovi vyplácaná za všetky nákupy služieb cez
portál webstranky.sk, a to bez ohľadu na to, či žalobca tieto nákupy služieb reálne sprostredkoval,
resp. bez ohľadu na to či sa akýmkoľvek spôsobom pričinil o to, že došlo k uzatvoreniu obchodu.
Uvedený spôsob vyplácania „provízie" bol zvolený práve z dôvodu, že činnosť žalobcu nespočívala v

sprostredkúvaní obchodov, resp. nespočívala vo vyhľadávaní záujemcov o uzatvorenie obchodu, ale
len (a výlučne) v propagácii (reklame) internetového portálu webstranky.sk, a preto nebolo ani technicky
možné zistiť, aký počet obchodov uzatvorili osoby, ktoré portál webstranky.sk navštívili vďaka (resp.
v súvislosti) s reklamnou činnosťou žalobcu. Podľa ust. § 659a OBZ obchodný zástupca má nárok
na províziu za obchody uskutočnené počas trvania zmluvného vzťahu, ak a) obchod sa uzatvoril v

dôsledku jeho činností, b) obchod sa uzatvoril s treťou osobou, ktorú ešte pred uzavretím obchodu
získal na účel uskutočňovania obchodov tohto druhu. Keďže v prípade činnosti žalobcu na základe
zmluvy nebolo technicky možné určiť, aké obchody sa uzatvorili v dôsledku činnosti žalobcu (nakoľko ten
vykonával len propagáciu portálu žalovaného vo vzťahu k vopred neurčenému okruhu osôb), je zrejmé,
v danom prípade nemohlo ísť o vzťah obchodného zastúpenia, keďže by nebolo možné nikdy určiť

výšku provízie žalobcu (nebolo by možné určiť okruh obchodov, za ktoré mal žalobca dosať províziu).
Spôsob vyplácania provízie na základe zmluvy opätovne svedčí o tom, že zmluva nemohla mať povahu
zmluvy o obchodnom zastúpení, nakoľko žalobca nedostával províziu za vyhľadávanie záujemcov o
uzatváranie obchodov, ale za propagáciu internetového portálu žalovaného. Vzhľadom na uvedené jezrejmé, že činnosť žalobcu v zmysle zmluvy nespĺňala znaky prvej skutkovej podstaty obchodného
zastúpenia, t.j. činnosti smerujúcej k uzatvoreniu určitého druhu obchodov tak ako to predpokladá
ust. § 652 ods. 1 v spojení s ust. § 654 ods. 1 OBZ. Zároveň je nepochybné, že žalobca v zmysle

zmluvy nemal ani dojednávať a uzatvárať obchody v mene a na účet žalovaného. Táto skutočnosť
okrem iného vyplýva aj priamo z ustanovenia čI. III. bodu 1 písm. b) zmluvy, v zmysle ktorej sa
žalobca zaviazal, že nebude vystupovať v mene žalovaného. Činnosť žalobcu v zmysle zmluvy tak
nespĺňala znaky ani druhej skutkovej podstaty obchodného zastúpenia v zmysle ust. § 652 ods. 1 OBZ,
t.j. činnosti spočívajúcej v dojednávaní a uzatváraní obchodov v mene zastúpeného a na jeho účet.

Žalovaný v tejto súvislosti taktiež poukazuje na skutočnosť, že v zmysle všeobecne uznávanej právnej
teórie je jedným zo základných znakov činnosti obchodného zástupcu na základe zmluvy o obchodnom
zastúpení konanie v mene zastúpeného. Slovenská odborná literatúra pri výklade zmluvy o obchodnom
zastúpení vo všeobecnosti uvádza, že „obchodný zástupca koná v mene a na účet zastúpeného.“
Rovnaký záver zastáva aj česká odborná literatúra, v ktorej sa tiež výslovne konštatuje, že „Obchodní
zástupce jedná jménem zastoupeného a na jeho účet, nikoli tedy jménem svým.“ Keďže v Zmluve

o sprostredkovaní je v čl. III. bode 1 písm. b) výslovne vylúčené, aby žalobca ako sprostredkovateľ
konal v mene žalovaného, je zrejmé, že aj z tohto dôvodu je vylúčené posudzovať zmluvu podľa
obsahu ako zmluvu o obchodnom zastúpení. Vyššie uvedené skutočnosti preukazujú, že zmluva podľa
svojho obsahu nemôže byť posudzovaná ako zmluva o obchodnom zastúpení a žalobca navyše pre
žalovaného ani fakticky nevykonával činnosť obchodného zástupcu. Preto žalobcovi zo zákona nemohlo

ani vzniknúť právo na odstupné podľa § 669 OBZ, keďže toto právo môže vzniknúť zo zákona (za
splnenia zákonom ustanovených podmienok) len obchodnému zástupcovi v prípade skončenia zmluvy
o obchodnom zastúpení. Napriek tomu, že žalobca svoj nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy
25.722,58 EUR odvodzuje od ustanovenia § 669 OBZ, v návrhu opakovane odkazuje aj na ustanovenie
čl. III., bod 2. písmeno f) zmluvy, podľa ktorého sa žalovaný zaväzuje v prípade vypovedania zmluvy

podľa článku V., bod 2, uhradiť sprostredkovateľovi sankciu za vypovedanie zmluvy vo výške 1000 Sk
(33,19 eur) za každého platiaceho zákazníka v zmysle čl. IV, bod 2., podľa aktuálneho počtu v deň
vypovedania zmluvy. Preto žalovaný považuje za potrebné, vyjadriť sa aj k uvedenému ustanoveniu
zmluvy. Žalovaný namieta, že v ustanovení článku III. bod 2 písm. f) je dohodnutá zmluvná pokuta
(sankcia)zavypovedaniezmluvyzostranyžalovaného.Inakpovedané,ideozmluvnúpokutuzavyužitie

práva žalovaného vypovedať zmluvu. Takéto dojednanie je však absolútne neplatné pre jeho rozpor
so zákonom. Sankcia (pokuta) uvedená v článku III., bod 2., písmeno f) zmluvy je dohodnutá pre
prípad využitia oprávnenia žalovaného vypovedať zmluvu, a nie pre prípad porušenia jeho zmluvnej
povinnosti. Podľa ustálenej judikatúry ako aj všeobecne uznávanej právnej teórie je zmluvná pokuta
dohodnutá pre prípad využitia oprávnenia neplatná. Právna teória v tejto súvislosti výslovne uvádza;

„Ak nie je zmluvná pokuta dohodnutá pre prípad porušenia povinnosti, ale pre prípad výkonu práva,
ktoré patrilo dlžníkovi podľa zmluvy (prípadne podľa zákona), ide o neplatné dojednanie pre rozpor s
účelom zákona podľa § 39 OZ.“ Najvyšší súd SR sa k otázke možnosti dojednania zmluvnej pokuty pre
prípad využitia zmluvného práva vyjadril napr. v rozsudku sp. zn. 32 Cdo 815/2007 zo dňa 30.10.2008
nasledovne: „Je neplatné také zmluvné dojednanie, ktorým sa sankcionuje nie splnenie určitej zmluvnej

povinnosti, ale využitie práva". Vyššie uvedený názor pritom Najvyšší súd SR potvrdil aj vo svojej
skoršej judikatúre, a to napr. v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 5/2000 a sp. zn. 2 Cdo 141/2000. Uvedený
názor tak možno bez ďalšieho označiť za názor potvrdený ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.
Rovnaký názor pritom zastáva aj česká judikatúra. Najvyšší súd ČR sa vo svojom rozsudku sp. zn. 25
Cdo 182/2001 k problematike sankcionovania výkonu práva vyjadril nasledovne: „Takovéto ujednání

(dohoda, smlouva), jehož skutečným smyslem je sjednání smluvní pokuty pro prípad výkonu práva
(odstoupení od smlouvy) a nikoliv pro prípad porušení smluvní povinnosti, je však v rozporu s účelem
institutu smluvní pokuty, jak jej stanoví zákon, a tedy pro rozpor s účelem zákona je neplatné podle ust. §
39obč.zák.Vesmyslutohotoustanoveníbyovšemzestejnýchdúvodúbyloneplatnéijakékolivujednání
(smlouva, dohoda) o inominátním zajištení záväzku - § 51, § 491 obč. zák., pokud by nezajišťovalo

splnení záväzku, nýbrž výkon práva účastníka záväzkového právního vztahu." Vyššie uvedené závery
je pritom bez ďalšieho nepochybne možno použiť aj na situáciu, kedy je sankcia dohodnutá pre prípad
využitia práva vypovedať zmluvu. Okresný súd Prešov vo svojom rozsudku sp. zn. 21Cb/191/2010
vo vzťahu k zmluvnej pokute dojednanej pre prípad výpovede zo zmluvy uvádza, že zmluvná pokuta
je zabezpečovacím prostriedkom, ktorej účelom je donútiť dlžníka pohrozením majetkovej sankcie k

riadnemu splneniu záväzku. Výpoveď zmluvy na základe dohody účastníkov, nemôže byť porušením
zmluvnej povinnosti, preto žalovaný, ktorý jednostranným úkonom platne zmluvu vypovedal, neporušil
žiadnu zmluvnú povinnosť, ale len vykonal právo, ktoré mu podľa zmluvy prináležalo. Súd preto
vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že dojednanie účastníkov konania o zmluvnej pokute je vzmysleust.§39OZneplatné,pretožalobužalobcuzamietol.Podľačl.Vbod2zmluvymohlaktorákoľvek
strana zmluvu ukončiť písomnou výpoveďou s výpovednou lehotou 3 mesiace. Obe zmluvné strany
tak mali v zmluve dohodnuté právo vypovedať zmluvu aj bez udania dôvodu. Dojednanie v čl. III., bod

2 písm. f) zmluvy má tak celkom nepochybne povahu zmluvnej pokuty za využitie práva žalovaného,
keďže žalovaného postihuje peňažnou sankciou v prípade, ak využije svoje právo vypovedať zmluvu
v súlade s čl. V., bod 2 zmluvy. Odhliadnuc od jednoznačného účelu predmetného dojednania,
ktorým je peňažný postih (sankcionovanie) žalovaného pre prípad vypovedania zmluvy, v predmetnom
ustanovení sa výslovne uvádza, že ide o „sankciu" a nie o odstupné, ako sa to snaží tvrdiť žalobca vo

svojom návrhu. Aj pri použití gramatického výkladu predmetného ustanovenia je tak zrejmé, že ide o
zmluvnú pokutu (zmluvnú sankciu). Tvrdenie žalobcu, že predmetné dojednanie predstavuje možnosť
skončenia zmluvy zaplatením odstupného (vykúpením sa), je už na prvý pohľad nesprávne. Zaplatenie
či nezaplatenie predmetnej sankcie predsa nemá žiadny vplyv na samotné skončenie zmluvy, resp.
na platnosť podanej výpovede. Podstatou inštitútu odstupného podľa ust. § 355 OBZ je pritom to, že
ku zrušeniu zmluvy dochádza až zaplatením dohodnutého odstupného (tzv. vykúpením sa). V danom

prípade však zaplatenie či nezaplatenie sankcie nemá žiadny vplyv na platnosť či okamih skončenia
zmluvy, preto je celkom nepochybné, že nejde o dohodu o odstupnom a že skutočne ide o neplatné
dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad využitia práva vypovedať zmluvu. V tejto súvislosti žalovaný
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR. sp. zn. 2 MObdo/3/2009, v ktorom sa uvádza, že pri
posúdení toho, či v konkrétnom prípade ide o dohodu o zmluvnej pokute nie je rozhodujúce, ako zmluvné

strany označia svoju dohodu, prípadne, či použijú priamo termín „zmluvná pokuta", ale rozhodujúci je
obsah ich dohody. Z obsahu dohody pritom v danom prípade celkom jednoznačne vyplýva, že v čl.
III., bode 2 písm. f) je dohodnutý peňažný postih žalovaného pre prípad vypovedania zmluvy, ktorý
je navyše výslovne označený ako „sankcia", a teda že ide o dohodu o zmluvnej pokute. Na základe
vyššie uvedených skutočností a s poukazom na citovanú judikatúru je zrejmé, že v ustanovení článku

III., bod 2. písmeno f) zmluvy je dojednaná zmluvná pokuta pre prípad využitia zmluvného práva,
ktorá je v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ) absolútne neplatná. Na záver žalovaný pre úplnosť poukázal na skutočnosť, že aj v
prípade, ak by predmetnú zmluvu bolo možné hypoteticky považovať za zmluvu o obchodom zastúpení
a žalobcovi by tak mohlo vzniknúť právo na zaplatenie zákonného odstupného podľa ust. § 669 OBZ

(čo je však v danom prípade vylúčené, keďže nejde o zmluvu o obchodnom zastúpení), žalobca aby
ani v takom prípade nemohol byť so svojím návrhom úspešný. Právo na odstupné podľa ust. § 669
ods. 1 OBZ môže totiž obchodnému zástupcovi vzniknúť len v prípade, ak sú splnené podmienky podľa
citovaného zákonného ustanovenia, pričom žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by v danom
prípade boli predmetné podmienky splnené. Žalobca nepreukázal, že by pre žalovaného získal nových

zákazníkov či významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi žalovaného a najmä nepreukázal
(ani neodôvodnil), že by vyplatenie odstupného malo byť s prihliadnutím na všetky okolnosti v danom
prípade spravodlivé. Bez preukázania splnenia vyššie uvedených podmienok by pritom právo žalobcu
na zaplatenie odstupného ani v prípade uzatvorenia zmluvy o obchodnom zastúpení nikdy nemohlo byť
žalobcovi priznané. Žalobca tiež nepreukázal, z akého dôvodu sa voči žalovanému domáha zaplatenia

odstupného v maximálnej zákonom povolenej výške. OBZ totiž v ust. § 669 ods. 2 ustanovuje len
hornú hranicu výšky odstupného. V prípade ak zástupcovi vznikne nárok na zaplatenie odstupného,
pričom výška odstupného nebola v zmluve dohodnutá, výška odstupného nie je automaticky vo výške
hornej hranice (zákonného limitu) výšky odstupného. Odstupné má byť v každom prípade primerané a
vzhľadom na všetky okolnosti spravodlivé, pričom zákon stanovuje len jeho maximálnu výšku (hornú

hranicu výšky odstupného). Žalobca pritom nevysvetlil, z akého dôvodu by malo žalobcovi vzniknúť
právo na zaplatenie odstupného v maximálnej možnej výške. V neposlednom rade však žalovaný
poukazuje na skutočnosť, že aj v prípade, ak by žalobcovi skutočne vzniklo právo na odstupné v ním
uplatňovanej výške (čo v danom prípade nevzniklo), toto právo by bolo v súčasností už prekludované.
Podľa ust. § 669 ods, 5 OBZ právo obchodného zástupcu na odstupné podľa odseku 1 zanikne, ak do

jedného roka od skončenia zmluvy neoznámi zastúpenému, že uplatňuje svoje práva. Žalobca pritom
pred podaním predmetného návrhu u žalovaného nikdy neuplatnil svoje (domnelé) právo na zaplatenie
odstupného podľa ust. § 669 OBZ. Žalobca pred podaním návrhu vyzval žalovaného výzvami zo dňa
27.10.2014 a zo dňa 05.04.2015 vždy len na zaplatenie sankcie podľa čl. III., bod 2 písm. f) zmluvy,
nikdy však nie na zaplatenie odstupného podľa ust. § 669 OBZ. Žalobca žalovanému pred doručením

návrhu nikdy neoznámil, že by považoval zmluvu za zmluvu o obchodnom zastúpení a nikdy si u
neho neuplatnil právo na zaplatenie odstupného. Akákoľvek komunikácia medzi žalobcom a žalovaným
uskutočnená pred podaním návrhu sa týkala vždy výlučne len zaplatenia zmluvnej pokuty (sankcie)
podľa čl. III., bod 2 písm. f) zmluvy a nikdy nie práva na zaplatenie odstupného z titulu ukončenia zmluvyo obchodnom zastúpení. Žalobca tak v ročnej prekluzívnej lehote žalovanému neoznámil, že si uplatňuje
právo na zaplatenie odstupného z titulu skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení, v dôsledku čoho
by sa žalobcovi aj v prípade, ak by išlo o zmluvu o obchodnom zastúpení, toto právo na zaplatenie

odstupného prekludovalo (zaniklo). Na základe vyššie uvedených skutočnosti preto žalovaný navrhol,
aby súd platobný rozkaz zo dňa 28.12.2016, sp. zn. 25Cb/382/2016 - 31, zrušil a vo veci nariadil
pojednávanie. Žalovaný si uplatnil náhradu trov konania.

4. Žalobca sa k odporu vyjadril podaním doručeným súdu 22.03.2017, v ktorom uviedol, že žalobca

a žalovaný uzavreli spolu dňa 26.09.2008 zmluvu o sprostredkovaní, v ktorej žalobca vystupoval ako
sprostredkovateľ a žalovaný ako záujemca. Žalovaný odmieta tvrdenia žalobcu, že by zmluva bola
zmluvou o obchodnom zastúpení. Podľa žalovaného činnosť žalobcu spočívala v reklamnej činnosti pre
žalovaného. Žalobca s tvrdeniami žalovaného, že v prípade zmluvy išlo o reklamné činnosti žalobcu
zásadne nesúhlasí a tieto tvrdenia sú v zásadnom rozpore s obsahom zmluvy. Zmluva bola uzavretá
jej účastníkmi slobodne a vážne a plnilo sa z nej dokonca cca skoro 6 rokov. V uvedenej súvislosti

žalobca poukazuje na predmet zmluvy v zmysle čl. II., bodu 1 zmluvy, a to na sprostredkovanie
predaja webhostingových služieb tretím osobám žalobcom pre žalovaného za províziu pre žalobcu od
žalovaného. V žiadnom prípade teda nie je možné pri zmluve hovoriť o poskytovaní reklamných služieb,
ako to špekulatívne a v rozpore s obsahom zmluvy tvrdí žalovaný v podanom odpore. V zákonnom
ustanovení § 652 ods. 1 OBZ je uvedený predmet zmluvy o obchodnom zastúpení, a je ním sústavná

činnosť obchodného zástupcu, ktorý sa za odmenu zaväzuje vykonávať pre zastúpeného činnosť
smerujúcu k uzavieraniu určitého druhu zmlúv alebo k dojednávaniu a uzavieraniu obchodov v mene
zastúpeného na a na jeho účet. V zákonnom ustanovení § 654 ods. 1 OBZ je konkretizovaný spôsob
plneniazáväzkuobchodnéhozástupcuspočívajúcivjehopovinnostivykonávaťprezastúpenéhočinnosť
smerujúcu k uzavretiu obchodov, pričom určenie predmetu záväzku zástupcu je obsahom dohody

zmluvných strán. Teda obchodný zástupca bude svoj sprostredkovateľský záväzok plniť vyhľadávaním
záujemcov o uzavretie obchodov so zastúpeným, avšak obchodný zákonník pojem vyhľadávanie
záujemcov nedefinuje. Pod činnosťou obchodného zástupcu tak možno chápať aj činnosť spočívajúcu
v informovaní potenciálnych klientov zastúpeného o možnostiach uzavierania určitých obchodov (v
prípade žalobcu o možnostiach uzavretia zmluvy o webhostingových službách so žalovaným). Navyše

ustanovenie § 654 OBZ je dispozitívne. Vzhľadom na uvedené zákonné ustanovenia OBZ a znenie
zmluvy je zrejmé, že predmetom zmluvy bola sústavná činnosť žalobcu, ktorú sa za odmenu zaviazal
vykonávať pre žalovaného ako zastúpeného činnosť, smerujúca k uzavieraniu určitého druhu zmlúv,
sprostredkovanie predaja webhostingových služieb pre žalovaného ako záujemcu. Je nesporné, že
zmluva jasne obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení, a to: (i) identifikáciu

zmluvných strán - určenie osoby žalobcu ako obchodného zástupcu a určenie osoby žalovaného ako
zastúpeného,(ii)určeniesprostredkúvanýchobchodov-webhostingovéslužbyposkytovanéžalovaným.
Žalobca tiež poukazuje na konkurenčnú doložku dojednanú v zmluve pre žalobcu, ako typický Inštitút
obstarávateľských zmlúv (najmä zmlúv o sprostredkovaní a zmlúv o obchodnom zastúpení), a to v čl.
III., bode 1 písm. d), ktorým sa žalobca ako sprostredkovateľ zaviazal „neponúkať konkurenčné produkty

v oblasti registrácie domén a webhostingu pod vlastným menom a nesprostredkovávať takéto produkty
iných poskytovateľov.“ Právna veda aj judikatúra zhodne konštatujú, že zmluva o obchodnom zastúpení
predstavuje určitý špecifický typ zmluvy o sprostredkovaní. Uvedené nakoniec vyplýva aj priamo z OBZ,
keďže v zmysle § 652 ods. 5 „ak nie je v tomto diele (pozn. úprava zmluvy o obchodnom zastúpení)
uvedené inak, na zmluvu o obchodnom zastúpení sa použijú ustanovenia zmluvy o sprostredkovaní.“

Rozdiel medzi zmluvou o sprostredkovaní a zmluvou o obchodnom zastúpení spočíva najmä v tom, že
pri zmluve o sprostredkovaní ide spravidla o jednorazovú činnosť sprostredkovateľa pre zastúpeného,
pričom pri zmluve o obchodnom zastúpení ide o opakovanú činnosť, vyvíjanie činnosti smerujúcej k
uzatvoreniu určitého druhu zmlúv resp. k dojednávaniu a uzatváraniu obchodov. Vzhľadom na vyššie
uvedené ako aj vzhľadom na skutočnosť, že podania (aj zmluvy) sa posudzujú podľa obsahu (a nie napr.

výlučne podľa názvu), je možné usudzovať, že žalobca a žalovaný pomenovali svoj zmluvný vzťah ako
zmluvu o sprostredkovaní, de facto však šlo o zmluvu o obchodnom zastúpení. V uvedenom kontexte
žalobca ešte poukazuje aj na nezmyselné tvrdenie žalovaného, že išlo v prípade zmluvy o reklamné
činnosti, a poukazuje na čl. II., bod 1, čl. II., bod 2 písm. c) a čl. IV. zmluvy, kde je evidentné, že
obsahom záväzku žalobcu bolo sprostredkovanie, resp. získanie zákazníkov pre žalovaného ohľadne

poskytovania webhostingových služieb, teda nešlo o žiadnu reklamu. Rovnako tiež zmluvná konštrukcia
odmeny pre žalobcu je v zmluve postavená na provízii za sprostredkované webhostingové služby
v závislosti od počtu platiacich zákazníkov, ktorí uzavreli so žalovaným zmluvu na poskytovanie
webhostingových služieb a uhradili aspoň jednu faktúru za poskytovanie služieb webhostingu. Natomto mieste musí žalobca poukázať tiež na nezmyselné tvrdenie žalovaného v odpore, že provízia
žalobcu bola za propagáciu internetového portálu žalovaného, nakoľko je to nesporne v rozpore so
zmluvou a tiež s faktickým konaním žalovaného, ktorý za každý ukončený mesiac zasielal žalobcovi

vyúčtovanie sprostredkovania webhostingu za mesačné obdobie dozadu a žiadal žalobcu o vystavenie
faktúry za sprostredkovanie webhostingových služieb. Žalobca ako dôkaz prikladá jedno vyúčtovanie
sprostredkovania webhostingu, vystavené žalovaným, za obdobie ku dňu 30.4.2014, pričom takto boli
žalobcovi zasielane každý mesiac. V prípade, ak by sa aj súd nestotožnil s názorom žalobcu, že v
prípade zmluvy sa jedná o zmluvu o obchodnom zastúpení, podľa obsahu ide podľa žalobcu nesporne

o zmluvu, ktorá patrí do skupiny obstarávateľských zmlúv, pričom podľa obsahu ma najbližšie práve
k zmluve o obchodnom zastúpení. Vzhľadom nato, že zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
fungoval skoro 6 rokov a vzhľadom k nutnosti poukázať na úmysel strán zmluvy pri vytváraní obsahu
zmluvy, žalobca považuje za nevyhnutné v tejto veci vykonať výsluch žalobcu a žalovaného. Žalovaný sa
v čl. III. odporu vyjadruje k identifikácii žalovanej dlžnej sumy v zmysle čl. III., bod 2. písm. f) zmluvy, ktorú
nepovažuje žalovaný za odstupné ale za dojednanie o zmluvnej pokute pre prípad využitia práva, ktorá

je podľa žalovaného v rozpore s § 39 OZ, a preto je podľa žalovaného absolútne neplatná. Žalobca sa
ohľadne požadovanej dlžnej sumy pridŕža svojich vyjadrení v podanej žalobe a s tvrdeniami žalovaného,
že v prípade dojednania v zmysle čl. III., bod 2, písm. f) zmluvy išlo o dojednanie zmluvnej pokuty
žalobca zásadne nesúhlasí. V rámci právnej úpravy zmluvy o obchodnom zastúpení je ustanovenie,
ktorépriznávaobchodnémuzástupcovivprípadeskončeniazmluvyprávonaodstupné,ktoréjedokonca

kogentné, t.j. jeho aplikáciu nemožno dohodou zmluvných strán vylúčiť. Možnosť dohodnúť si odstupné
pre prípad ukončenia inej zmluvy (t.j. nielen zmluvy o obchodnom zastúpení) OBZ nevylučuje, dokonca
odstupné ako inštitút zmluvného práva upravuje, a to v §-e 355. Zároveň je v súvislosti s uvedeným
ustanovením nutné uviesť, že toto ustanovenie je dispozitívne, t.j. zmluvné strany majú možnosť upraviť
sipodmienkyodstupnéhopodľavlastnejdohody,atedanemusiasastriktnedržaťustanoveníOBZ.Tento

názor podporuje aj judikatúra, v zmysle ktorej ustanovenie § 355 ods. 2 OBZ platí iba v prípade, že ide
o jednorazové plnenie a ak sa strany nedohodnú inak (lObdo V/80/2008). Žalobca a žalovaný uzatvorili
zmluvu na dobu neurčitú, bol teda zrejmý úmysel oboch strán spolupracovať dlhšie časové obdobie,
trvala skoro 6 rokov. Žalovaný mal počas platností zmluvy sprostredkovať predaj webhostingových
služieb, pričom výška jeho provízie závisela od počtu platiacich zákazníkov. Z uvedeného teda možno

odôvodnene konštatovať, že malo ísť o opakovanú činnosť (nie jednorazové sprostredkovanie). Ako
žalobca už vyššie uviedol, v OBZ zmluva o obchodnom zastúpení obsahuje ustanovenia o odstupnom,
ktoré prináleží obchodnému zástupcovi pri ukončení zmluvy, pričom tieto ustanovenia sú kogentné,
a teda zmluvné strany sa nemôžu od úpravy odchýliť. Hoci je vo formulácii zmluvného ustanovenia
podľa čl. III., bod 2. písm. f) zmluvy uvedené slovo „sankcia", podľa charakteru povinností resp. opisu

situácie, ktorá môže nastať pri tomto spôsobe ukončenia zmluvy, možno konštatovať, že ide o možnosť
skončenia zmluvy zaplatením odstupného, t.j. vykúpením sa a pod. Táto povinnosť zaplatiť odstupné
pri výpovedí bez udania dôvodu je navyše skonštruovaná veľmi podobne s úpravou pri ukončení
zmluvy o obchodnom zastúpení. Podstatou úpravy odstupného v tomto prípade je skutočnosť, že pri
obchodnom zastúpení obchodný zástupca získava pre zastúpeného klientov, z ktorých bude zastúpený

dlhodobejšie profitovať, pričom obchodný zástupca bude mať nárok len na províziu z obchodov, ktoré
pre zastúpeného získal. Ustanovenie o odstupnom pri zmluve o obchodnom zastúpení je kogentné, a
teda obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné vždy, keď spĺňa podmienky
prezumované OBZ. Podľa žalobcu je dôležité brať zreteľ aj vôľu zmluvných strán v čase uzavretia
zmluvy. Uvedené podporuje aj § 35 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého právne úkony vyjadrené slovami

treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon
urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Obe zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť
zmluvu v znení, v akom ju podpísali. Obom stranám (teda aj žalovanému) bolo od začiatku zrejmé,
že v prípade ukončenia zmluvy výpoveďou bez uvedenia dôvodu bude mať žalobca nárok na istú
peňažnú čiastku - a táto peňažná čiastka je v zmluve pomenovaná ako sankcia, pričom spôsob jej

výpočtu bol určený vopred. Je evidentné, že prejav vôle a jazykový prejav nie je vo vzájomnom rozpore.
Na základe zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, žalobca sprostredkoval pre žalovaného zákazníkov,
ktorí pravidelne platili za webhostingové služby ponúkané žalovaným, t.j. sprostredkovaním zákazníkov
žalobcazabezpečovalprežalovanéhopravidelný(aspravidladlhodobý)príjem.Charakterčinnosti,resp.
výsledok činnosti sprostredkovateľa je v zásade zhodný s činnosťou obchodného zástupcu, ktorý zo

zákona má nárok na odstupné za splnenia podmienok predpokladaných OBZ. Zákonné ustanovenie
§ 669 ods. 2 OBZ stanovuje maximálnu výšku odstupného, ktoré nesmie prekročiť priemernú ročnú
províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných žalobcom v priebehu posledných piatich rokov trvania
zmluvy. Nakoľko zmluva bola ukončená na základe danej výpovede žalovaným uplynutím výpovednejlehoty dňa 30.6.2014, je pre určenie výšky požadovanej sankcie (odstupného) potrebné brať do úvahy
vyplatené provízie žalobcovi za posledných 5 rokov dozadu od 30.6.2014. Žalobca náležíte v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia aj výšku odstupného v žalobe vyčíslil, a táto je plne v súlade

s ustanovením § 669 ods. 2 OBZ, nakoľko požadovaná suma žalobcom žalobou nie je vyššia ako
priemerná ročná provízia vypočítaná z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu
posledných piatich rokov. Žalobca názor žalovaného, že v prípade uhradenia peňažnej sumy v zmysle čl.
III. bod 2. písm. f) zmluvy, sa jedná o dojednanie o zmluvnej pokute pre prípad využitia práva, považuje
za výsostne špekulatívny a účelový. Žalobca so žalovaným uzavreli zmluvu riadne, slobodne a vážne

ešte v roku 2008 aj spolu s ustanovením čl. III. bod 2. písm. f) zmluvy, pričom keď po 6 rokoch došlo k
naplneniu podmienok ustanovenia čl. III. bod 2. písm. f) zmluvy, a teda k povinnosti žalovaného uhradiť
žalobcovi peňažnú sumu vo výške 1000 Sk (33,19 eur) za každého platiaceho zákazníka v zmysle čl.
IV., bod 2. zmluvy, podľa aktuálneho počtu v deň vypovedania zmluvy, žalovaný uvedené ustanovenie
účelovo začne spochybňovať, čo žalobca považuje za zneužívanie práva. Pokiaľ by sa súd nestotožnil s
názorom žalobcu, že sa jedná o v prípade zmluvy o zmluvu o obchodnom zastúpení a v zmysle čl. III. bod

2. písm. f) zmluvy o zaplatenie odstupného, žalobca musí uviesť, že nič zmluvným stranám nebránilo
dať do zmluvy aj dojednanie o zaplatení finančnej sumy žalovaným žalobcovi v zmysle čl. III. bod 2.
písm. f) zmluvy, a to najmä na charakter zmluvy. V uvedenom kontexte žalobca poukazuje na zmluvnú
voľnosť, ako na právny princíp umožňujúci zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to
čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám a záujmom a preto aj sústava objektívneho záväzkového práva

ponechávaúčastníkomzmluvnýchvzťahovpomerneveľkúvoľnosťprizmluvnejúpravevzájomnýchpráv
a povinností, čo bol aj prípad dohody žalobcu a žalovaného v zmysle čl. III. bod 2. písm. f). Podstatou
v tomto prípade je skutočnosť a racionálne odôvodnenie dojednania ustanovenia čl. III. bodu 2. písm.
f) zmluvy, nakoľko za celé tie roky trvania zmluvy žalobca získaval pre zastúpeného klientov, z ktorých
žalovaný ako zastúpený dlhodobejšie profitoval, pričom obchodný zástupca mal nárok len na províziu

z obchodov, ktoré pre žalovaného ako zastúpeného získal. Na základe zmluvy žalobca sprostredkoval
pre žalovaného zákazníkov, ktorí pravidelne platili za webhostingové služby ponúkané žalovaným, t.j.
sprostredkovaním zákazníkov žalobca zabezpečoval pre žalovaného pravidelný (a spravidla dlhodobý)
príjem. Podľa žalobcu nie je až tak podstatné, ako je peňažná suma v zmysle ustanovenia čl. III. bod 2.
písm. f) zmluvy presne gramaticky nazvaná, či sankcia, odstupné alebo prípadne kompenzácia, podľa

charakteru povinnosti resp. opisu situácie, ktorá môže nastať pri tomto spôsobe ukončenia zmluvy,
možno konštatovať, že ide o možnosť skončenia zmluvy so zaplatením nejakej finančnej kompenzácie,
odstupného alebo jednoducho nejakej finančnej čiastky, ktorej spôsob výpočtu jej výšky je priamo
uvedený v ustanovení čl. III. bod 2. písm. f) zmluvy, a to najmä s ohľadom na charakter zmluvy a činnosti
žalobcu a nevynímajúc aj jeho konkurenčnú doložku. Táto povinnosť zaplatiť túto čiastku žalobcovi pri

výpovedi žalovaným bez udania dôvodu je navyše skonštruovaná veľmi podobne s úpravou odstupného
pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení. V tomto prípade žalobca poukazuje na znenie čl. III.
bod 2. písm. f) zmluvy, podľa ktorého požadovaná finančná suma má predstavovať sumu 33,19 eur za
každéhoplatiacehozákazníkavzmyslečl.IV.,bod2.,podľaaktuálnehopočtuvdeňvypovedaniazmluvy.
Na tomto mieste žalobca opakovane (tiež v reakcii na výzvu súdu pred vydaním platobného rozkazu)

musí zdôrazniť, že žalobca nedisponuje a nikdy ani nedisponoval zoznamom platiacich zákazníkov
k nejakému konkrétnemu termínu, a teda ani ku dňu vypovedania zmluvy. Týmito údajmi disponoval
a disponuje len žalovaný. Vzhľadom na uvedené žalobca požadoval, aby súd zaviazal žalovaného
predložiť: - prehľad všetkých platiacich zákazníkov (doménové mená) v zmysle čl. IV. bodu 2 zmluvy
odo dňa uzavretia zmluvy o sprostredkovaní, teda odo dňa 26.9.2008 do dňa vypovedania zmluvy

(s uvedením subjektov a doménových mien) (ďalej len „Prehľad 1"), -prehľad platiacich zákazníkov
(doménové mená) v zmysle ustanovenia čl. III. bod 2. písm. f) zmluvy v spojení s čl. IV. bod 2 zmluvy
podľa aktuálneho počtu v deň vypovedania zmluvy (ďalej len „Prehľad 2"). Po predložení zoznamov
podľa predošlého odseku, navrhol žalobca ako dôkaz, aby súd vyzval spoločnosť SK-NIC, a.s. so sídlom
Borská 6, Bratislava 841 04, IČO: 35 698 446, ktorá je výhradne poverená neziskovou organizáciou The

Internet Corporation for Assigned Names and Numbers ("ICANN") správou Internetovej domény SK,
na vyjadrenie sa k predloženým zoznamom žalovaným, a aby táto spoločnosť menovite identifikovala
domény, pri ktorých ku dňu vypovedania zmluvy figuroval ako registrátor IPEK-0001 (id registrátora pre
WebHouse, s.r.o., teda žalovaného). Len na základe vyššie uvedených prehľadov a vyjadrenia sa SK-
NIC,a.s.,jemožnéspoľahlivozistiťplatiacichzákazníkov(doménovémená)vzmyslezmluvypreurčenie

správnej výšky finančnej sumy podľa čl. III. bod 2. písm. f) zmluvy ku dňu vypovedania zmluvy. Žalobca
sa tiež pokúsi zostaviť Prehľad 1 na základe vystavených faktúr, avšak v tomto kontexte požiadal súd
o predĺženie lehoty na jeho predloženie, nakoľko sa jedná o faktúry za obdobe 2008-2014. Žalovaný v
čl. IV. odporu namieta preklúziu odstupného, nakoľko podľa žalovaného žalobca v ročnej prekluzívnejlehote žalovanému neoznámil, že si uplatňuje právo na zaplatenie odstupného z titulu skončenia zmluvy
o obchodnom zastúpení. Žalovaný tiež v odpore uvádza, že žalobca síce vyzval žalovaného výzvami
zo dňa 27.10.2014 a zo dňa 5.4.2015, ale vždy len na zaplatenie sankcie podľa čl. III. bodu 2 písmena

f) zmluvy, nikdy však nie na zaplatenie odstupného, a tiež, že akákoľvek komunikácia žalovaného
so žalobcom uskutočnená pred podaním žaloby sa údajne týkala len zaplatenia zmluvnej pokuty. S
tvrdeniami a závermi žalovaného žalobca nesúhlasí a považuje ich za špekulatívne a nepravdivé.
Žalobca sa totiž nikdy neobrátil na žalovaného s výzvou na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vo výzve
žalobcu žalovanému zo dňa 27.10.2014 (založená v súdnom spise) nie je ani zmienka o uplatnení

zmluvnej pokuty, práve naopak žalobca v tejto výzve uviedol nasledovné: „Zmluvu ste vypovedali v
zmysle článku V. ods. 2, podľa ktorého Zmluvu môže ukončiť písomnou výpoveďou ktorákoľvek zo strán,
pričom výpovedná lehota je 3 mesiace a začne plynúť prvým dňom najbližšieho kalendárneho mesiaca
po doručení výpovede druhej strane. Klientovi ste za 3 nasledujúce kalendárne mesiace po doručení
výpovede (tj. za máj, jún a júl) províziu vyplatili, avšak opomenuli ste mu uhradiť peňažnú sumu, na
ktorú má Klient nárok podľa článku III. ods. 2 písm. f) Zmluvy, v zmysle ktorého ste povinní v prípade

vypovedania Zmluvy uhradiť Klientovi peňažnú čiastku vo výške 33,19 EUR za každého platiaceho
zákazníka podlá aktuálneho počtu v deň vypovedania Zmluvy. Platiaci zákazník je definovaný v článku
IV ods. 2 Zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené Vás preto vyzývame, aby ste do 7 dni od doručenia
tejto výzvy uhradili Klientovi peňažnú sumu vo výške, ktorá zodpovedá súčinu sumy 33,19 EUR a
počtu platiacich zákazníkov v deň vypovedania Zmluvy plus DPH, a to na bankový účet Klienta, č. ú.

2629126013/1100 vedený v H. N., a.s..'' Vo výzve žalobcu žalovanému zo dňa 5.4.2015 (založená v
súdnom spise) tiež nie je ani zmienka o uplatnení zmluvnej pokuty, práve naopak žalobca v tejto výzve
uviedol nasledovné: „S Vaším názorom žiaľ v žiadnom prípade nemôžeme súhlasiť. V uvedenej právnej
veci Klient od Vás predsa nepožaduje zaplatenie žiadnej zmluvnej pokuty, a ani zo Zmluvy nevyplýva
žiadne dojednanie ohľadne akejkoľvek zmluvnej pokuty pre ktorúkoľvek zo zmluvných strán. V Zmluve

nikde nie je stanovená ani povinnosť pre spoločnosť WebHouse, s.r.o. Zmluvu nevypovedať a teda nie je
v Zmluve ani dohodnutá zmluvná pokuta za porušenie takejto povinnosti. Klient od Vás požaduje uhradiť
„poplatok" spojený s vypovedaním Zmluvy, na uhradení ktorého ste sa vzájomne dohodli pre prípad
vypovedania Zmluvy. Sám obchodný zákonník pozná obdobné inštitúty ako napríklad „odstupné"'. V
uvedenom kontexte musíme poznamenať, že zmluvná voľnosť je právny princíp umožňujúci zmluvným

stranámupraviťsivzájomnépomerytak,abytočonajlepšievyhovovaloichpotrebámazáujmom,apreto
aj sústava objektívneho záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných vzťahov pomerne veľkú
voľnosť pri zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností. Zaplatenie „poplatku" pre prípad skončenia
Zmluvy podlá čl. III., bodu 2 písmena f) Zmluvy má pri Vašom obchodnoprávnom vzťahu s Klientom
aj svoje racionálne odvodnenie, nakoľko Klient Vám nesporne priniesol veľa nových zákazníkov, z

ktorých spoločnosť WebHouse, s.r.o. profituje." Na základe uvedeného vyššie je zrejmé, že žalovaný
len zavádza súd a uvádza vedome nepravdivé tvrdenia. Odhliadnuc od vyššie uvedeného žalobca
poukazuje nato, že priamo z výziev žalobcu žalovanému zo dňa 27.10.2014 a zo dňa 5.4.2015 je zrejmé,
akú finančnú čiastku a na základe čoho si ju žalobca u žalovaného uplatnil. Už v prvej výzve zo dňa
27.10.2014, teda v ročnej prekluzívnej lehote si žalobca uplatnil včas, jasne a konkrétne svoj nárok podľa

č. III. bodu 2 písmena f) Zmluvy voči žalovanému, tento jasne identifikoval a nesporne nebol povinný
ho aj pomenovať označením odstupné.

5. Žalovaný sa vyjadril k podaniu žalobcu podaním doručeným súdu 19.04.2017, v ktorom uviedol, že
medzi sporovými stranami je spornosť v otázke, o akú zmluvu aký zmluvný typ príp. nepomenovanú

zmluvu v prípade zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008 ide. Podľa žalobcu ide napriek označeniu
zmluvy, s ohľadom na dohodnutý predmet tejto zmluvy, vymedzený v čl. II. bod 1 zmluvy, o zmluvu o
obchodnom zastúpení. Podľa § 269 ods. 1 OBZ ustanovenia upravujúce v hlave II. tejto časti zákona
jednotlivé typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné
časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv. Podľa § 266 OBZ (1) Prejav

vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený,
známy alebo jej musel byť známy. (2) V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1,
vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej
bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im
spravidla v tomto styku prikladá. (3) Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na

všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany
medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. (4) Prejav
vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany,
ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila. Pre posúdenie otázky, o aký zmluvný typ ide resp. či Ideo pomenovanú alebo nepomenovanú zmluvu, je potrebné 1. zistiť, či obsah zmluvy o sprostredkovaní
zo dňa 26.9.2008 zahŕňa alebo nezahŕňa podstatné náležitosti určitého zmluvného typu a či teda ide
o určitú pomenovanú alebo o nepomenovanú zmluvu. 2. pri výklade zmluvy o sprostredkovaní zo dňa

26.9.2008 ako prejavu vôle jej účastníkov, treba postupovať v zmysle § 266 OBZ, teda vykladať predaj
vôle podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy
alebo jej musel byť známy (vedomosť o úmysle je potrebné preveriť), ďalej, v prípade, keď prejav vôle
nemožno vyložiť podľa úmyslu konajúcej osoby, podľa významu prejavu vôle, ktorý by mu spravidla
prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Pri výslovnom prejave vôle sa prejav

vôle vykladá podľa výrazov používaných v obchodnom styku. Použitým výrazom sa dá taký obsah, aký
spravidla majú v príslušnom obchodnom styku. Výraz, ktorý pripúšťa rôzny výklad, sa v pochybnostiach
vykladá na ťarchu strany, ktorá ho ako prvá použila. Pri výklade vôle sa musia vziať do úvahy všetky
okolnosti súvisiace s prejavom vôle, rokovania o uzavretí zmluvy, doterajšia prax, ktorú strany medzí
sebou zaviedli a na následné správanie strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí. Právny vzťah založený
zmluvou o obchodnom zastúpení vykazuje určité typické znaky, ktoré špecifikujú obchodné zastúpenie

v porovnaní s inými, podobnými právnymi vzťahmi, patriacimi medzi tzv. obstarávateľské zmluvy (ako
napr. mandátna zmluva, sprostredkovateľská zmluva, komisionárska zmluva). Zmluvu o obchodnom
zastúpení špecifikujú jednak podstatné náležitosti zmluvy, ako aj tzv. pravidelné náležitosti, typicky sa
vyskytujúce v zmluve o obchodom zastúpení. Zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008 vyplýva,
že predmetom zmluvy má byť „sprostredkovanie predaja webhostingových služieb". Zo samotnej

formulácie predmetu zmluvy o sprostredkovaní nemožno bez ďalšieho jednoznačne vyvodiť, či ide o
zmluvu o sprostredkovaní, zmluvu o obchodnom zastúpení či inú pomenovanú alebo nepomenovanú
zmluvu. Pre posúdenie toho, o akú zmluvu ide, je preto potrebné sa zamerať aj na ostatné ustanovenia
zmluvy a zistiť, či upravuje aj pravidelné náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení. Zo zmluvy o
sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008 vyplýva, že žalobca nie je oprávnený sám v mene a na účet

zastúpeného uzatvárať určitý druh zmlúv (t.j. vykonávať právne úkony v mene a na účet zastúpeného),
pričom práve opak je typickým znakom zmluvy o obchodnom zastúpení. Je pravdou, že zmluvou o
obchodnom zastúpení sa môže obchodný zástupca alternatívne zaviazať k tomu, že bude vyvíjať
len faktickú činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druh zmlúv (t.j. bez možnosti vykonávania
právnych úkonov), v takom prípade je však pravidelnou náležitosťou zmluvy určenie predmetu záväzku

obchodného zástupcu, pričom typicky ide o vyhľadávanie záujemcov o uzavretie určitého druhu
zmlúv. Ide pritom o určitú faktickú činnosť, pre ktorú je typické aktívne adresné konanie obchodného
zástupcu a osobný kontakt so záujemcom (ako napr. osobné navštevovanie, prezentovanie produktu,
adresná komunikácia). Určenie faktickej činnosti, ktorú má žalobca podľa zmluvy o sprostredkovaní
zo dňa 26.9.2008 vyvíjať, v zmluve nie je špecifikované, preto v súlade s ust. § 654 ods. 1 OBZ by

predmetom záväzku žalobcu malo byť vyhľadávanie záujemcov o webhostingové služby žalovaného.
Žalobca však v zmysle zmluvy žiadnych konkrétnych záujemcov nevyhľadával, nekomunikoval s
nimi, nevie identifikovať žiadneho záujemcu, ktorého mal žalovanému sprostredkovať. Jeho činnosť v
zmysle zmluvy mala spočívať v tom, aby rôznymi reklamnými a marketingovými prostriedkami v sieti
internet zabezpečoval vyššiu návštevnosť portálu www.webstranky.sk., prostredníctvom ktorého si jeho

návštevníci majú možnosť „online" elektronicky objednať webhostingové služby u žalovaného. Úmyslom
strán pri uzatváraní zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008 bola teda vzájomná spolupráca
pri prevádzke predmetného portálu s cieľom dosiahnuť čo najvyššiu návštevnosť a počet prijatých
objednávok, pričom odmena za webhostingové služby sa mala deliť v pomere 60% žalovaný - 40 %
žalobca. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 20.3.2017 na jednej strane nesúhlasí s popisom činnosti, ktorú,

ako uviedol žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, v zmysle zmluvy vykonával žalobca, no na
druhej strane zároveň tvrdí, že „pod činnosťou obchodného zástupcu tak možno chápať aj činnosť
spočívajúcu v informovaní potenciálnych klientov zastúpeného o možnostiach uzavierania určitých
obchodov". S tým možno súhlasiť len vtedy, ak by išlo o vedľajšiu (podpornú) činnosť, nadväzujúcu
hlavnú činnosť obchodného zástupcu (hlavný záväzok) zo zmluvy, ktorým je či už vyvíjanie činnosti

smerujúcej k uzavretiu určitého druhu zmlúv alebo dojednávanie a uzatváranie určitého druhu zmlúv
v mene a na účet zastúpeného. Pokiaľ je však takáto činnosť hlavnou alebo jedinou činnosťou
(záväzkom) v zmysle zmluvy, ide typicky o poskytovanie reklamných alebo marketingových služieb a nie
o sprostredkovanie či obchodné zastúpenie. Zmluva o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008 neobsahuje
ani ďalšie pravidelné náležitosti, ako napr. vymedzenie zmluvného územia výkonu činnosti obchodného

zástupcu alebo povinnosť obchodného zástupcu zhodnotiť predpoklady platobnej schopnosti osôb, s
ktorými navrhne uzavrieť zmluvu alebo zmluvu uzavrie. Takisto výška provízie nezohľadňuje žiadny
výsledok činnosti obchodného zástupcu, keďže sa vypočítava ako percentuálny podiel z celkových
príjmov žalovaného získaných zo zmlúv uzavretých prostredníctvom portálu www.webstránky.sk bezohľadu na to, akým spôsobom a koho pričinením došlo k objednávke webhostingových služieb u
žalovaného. Inak povedané, žalobca mal nárok na províziu zo platieb všetkých zákazníkov, nie z
platieb zákazníkov, ktorých sám sprostredkoval (ako to aj vyplýva z čl. IV. bod 2 zmluvy). Žalobca

ani žalovaný neevidujú žiadny zoznam zákazníkov sprostredkovaných žalobcom, čím by inak, ak
by išlo typicky o obchodné zastúpenie, museli obe strany disponovať (takýto prehľad je technicky
nemožné získať). Všetky uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že v danom prípade nejde o zmluvu o
obchodnom zastúpení, ani o zmluvu o sprostredkovaní, ale o nepomenovanú zmluvu o určitej obchodnej
spolupráci v súvislosti s prevádzkou portálu www.webstrankv.sk. Na objasnenie okolností súvisiacich

s uzavretím zmluvy, ako aj úmyslu strán, žalovaný prikladá ako dôkaz e-mailovú komunikáciu medzi
účastníkmi zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008, ktorá predchádzala jej uzavretiu. Z tejto
komunikácie vyplýva napríklad to, že v čase jej uzavretia už spolupráca medzi stranami fungovala
(bez písomnej zmluvy, ktorá je pre obchodné zastúpenie predpísaná), ako aj to, že žalobca získaval
„svojich zákazníkov" pre žalovaného prostredníctvom reklamy za nemalé finančné prostriedky (ide
zjavne o podstatu jeho činnosti). Medzi sporovými stranami je spornosť pokiaľ ide o obsah ustanovenia

článku III. bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008. Podľa žalobcu je obsahom
ustanovenia článku III. bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008 právo žalobcu ako
obchodného zástupcu na odstupné v prípade výpovede zmluvy zo strany žalovaného s poukazom na
ust. § 669 OBZ resp. na inom mieste zase žalobca uvádza, že ide o dojednanie možnosti skončenia
zmluvy zaplatením odstupného. Pokiaľ ide o význam predmetného dojednania, použitý výraz „sankcia"

má jednoznačný obsah - postih, trest, odplata za previnenie. Použitý výraz je v obchodnom styku
dlhodobo zaužívaný a jeho obsah nie je sporný (neexistuje viac významov slova „sankcia"). Takisto
použitie slovného spojenia „za vypovedanie zmluvy" jasne vyjadruje sankčný následok (postih, trest) za
uskutočnenie určitého konkrétneho úkonu. Vznik nároku na peňažné plnenie (označené ako „sankcia
za vypovedanie zmluvy") sa viaže na „vypovedanie zmluvy podľa článku V. bod 2.". Z hľadiska vôle a

jej prejavu jazykového vyjadrenia) je zjavné, že v žiadnom prípade nejde o dojednanie odstupného ako
spôsobu zániku záväzku (ako uvádza žalovaný „možnosť skončenia zmluvy zaplatením odstupného").
Z obsahu predmetného dojednanie zjavne a nepochybne vyplýva, že povinnosť zaplatiť sankciu (podľa
žalobcu odstupné) je následkom predchádzajúcej príčiny, ktorou má byť výpoveď zmluvy zo strany
žalovaného. Zmluva tak zaniká v dôsledku výpovede, nie v dôsledku zaplatenia odstupného. Napokon,

sám žalobca tvrdí, že k zániku zmluvy došlo dňa 30.6.2014 uplynutím výpovednej doby v dôsledku
výpovede žalovaného (pričom žalovaný túto skutočnosť nepovažuje za spornú). Z hľadiska vôle a jej
prejavu (jazykového vyjadrenia), ktorých súlad zákon predpokladá, niet pochýb ani o tom, že nejde
ani o dojednanie odstupného pre obchodného zástupcu v prípade skončenia zmluvy s poukazom na
ust. § 669 OBZ. Z hľadiska jazykového vyjadrenia ide o sankciu (nie je použitý v právnom poriadku

bežne zaužívaný a obsahovo jednoznačný výraz „odstupné", ani žiadne synonymum tohto pojmu).
Vznik sankcie sa viaže na prípad výpovede zmluvy zo strany žalovaného, sankcia sa teda viaže
len na jediný prípad skončenia zmluvy na rozdiel od zákonnej úpravy, ktorá toto právo priznáva v
zásade v prípade akéhokoľvek dôvodu skončenia zmluvy, s výnimkami uvedenými v ust. § 669a
OBZ. Bez ohľadu na to, o aký zmluvný typ prípadne nepomenovanú zmluvu v danom prípade ide, je

zjavné, že ustanovenia článku III. bod 2 písm. f) zmluvy zo dňa 26.9.2008 nie je dohodou o práve
žalobcu na odstupné v prípade skončenia zmluvy z dôvodu výpovede žalovaného, ani dohodou o práve
žalobcu ukončiť zmluvu zaplatením odstupného. Ustanovenie článku III. bod 2 písm. f) zmluvy zo dňa
26.9.2008 bolo do zmluvy doplnené v rámci rokovania o uzavretí zmluvy na návrh žalobcu, pričom
konkrétne znenie tohto článku doplnil do návrhu zmluvy žalovaný (návrh zmluvy vypracoval žalovaný),

ako to vyplýva z priloženej e-mailovej komunikácie. Vychádzajúc z vyjadrení žalobcu, pri dojednaní
predmetného ustanovenia bolo úmyslom žalobcu to, aby „mal žalobca nárok na istú peňažnú čiastku
- pomenovanú ako sankciu - v prípade ukončenia zmluvy výpoveďou bez uvedenia dôvodu zo strany
žalovaného". Z e-mailovej komunikácie takisto vyplýva, že žalobca navrhol žalovanému „sankciu za
vypovedanie zmluvy záujemcom". Z hľadiska jazykového vyjadrenia (prejavu vôle) a jeho významu ide

nepochybne o dojednanie určitého postihu ako následku určitej príčiny, ktorou je výpoveď zmluvy zo
strany žalovaného. Právo vypovedať zmluvu predstavuje v prípade zmluvného vzťahu dojednaného
na dobu neurčitú (akým je i zmluva o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008) zákonné právo zmluvných
strán. Kým odstupné pri zmluve o sprostredkovaní sa viaže na právnu skutočnosť, a to skončenie
zmluvy, t. j. nie na určitý právny úkon alebo určité právo účastníka zmluvy, ustanovenie Článku (II. bod

2 písm. f) zmluvy jednoznačne viaže vznik práva na sankciu na právny úkon žalovaného, na výkon
jeho práva (sankcia je následkom výpovede zmluvy). Dojednanie sankcie ako následku za výkon práva
(v danom prípade „vypovedanie zmluvy") súdna prax i teória dlhodobo a jednoznačne považuje za
neplatný právny úkon, bez ohľadu na to, akým spôsobom alebo pojmom sa sankcia označí. Žalobcav prospech platnosti predmetného dojednania argumentuje zmluvnou voľnosťou. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať na to, že zmluvná voľnosť nie je absolútna. Právny úkon, ktorý svojim obsahom
alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza, je absolútne neplatný (§ 39 OZ), a to bez ohľadu

na to, že strany, ktoré ho dojednali, mali vôľu a úmysel ho dojednať (pri opačnom výklade by potom
žiadny dvojstranný právny úkon, vyjadrujúci vôľu jeho účastníkov, nemohol byť pre rozpor so zákonom
neplatný, čo je zjavne nesprávny záver). Jazykové vyjadrenie i význam ustanovenia článku III. bod
2 písm. f) zmluvy je nesporný - dojednanie vzniku práva žalobcu na peňažné plnenie (sankciu) pre
prípad ukončenia zmluvy výpoveďou bez uvedenia dôvodu zo strany žalovaného. Pokiaľ mal byť úmysel

žalobcu pri dojednaní predmetného ustanovenia iný, potom bola jeho vôľa (úmysel) v rozpore s jej
prejavom, pričom žalovaný v takomto prípade namieta, že by mu bol alebo mal byť známy iný úmysel
žalobcu (z jazykového vyjadrenia i významu predmetného ustanovenia nijako nevyplýva, že by malo ísť
o odstupné pre prípad skončenia zmluvy alebo odstupné ako spôsob zániku záväzku). Z uvedeného
vyplýva jednoznačný záver, že ustanovenie článku III. bod 2 písm. f) zmluvy je absolútne neplatným
právnym úkonom, keďže svojim obsahom (dojednaním sankcie ako následku výkonu práva) odporuje

zákonu.Pokiaľbynapriekdôvodomuvedenýmvbode1bolazmluvaosprostredkovanízodňa26.9.2008
zmluvou o obchodnom zastúpení, potom žalovaný trvá na preklúzii práva na odstupné. Výkladom
predmetných výziev, pridržiavajúc sa vyššie uvedených výkladových pravidiel, nemožno nijako dospieť
k tomu, že by išlo o uplatnenie si iného nároku, ako nároku na zaplatenie „sankcie za vypovedanie
zmluvy" podľa čl. III. bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.9.2008. V druhej výzve dokonca

žalobca, v nadväznosti na odpoveď žalovaného, dôvodí, že požadovaný nárok je „poplatok spojený s
vypovedaním zmluvy, na uhradení ktorého ste sa vzájomne dohodli". Z uvedeného zjavne vyplýva, že
žalobca považoval uplatnený nárok za zmluvný nárok na „sankciu za vypovedanie zmluvy" a nie za
nárok na odstupné podľa § 669 OBZ, resp. inak povedané, že žalobca nepovažoval zmluvné dojednanie
za dohodu o odstupnom podľa § 669 OBZ, keď dokonca v druhej výzve odstupné vedome uvádza

ako obdobný (t.j. iný, nie rovnaký) inštitút, ako ten, čo je dohodnutý v zmluve. Obsah oboch výziev
jednoznačne potvrdzuje, že žalobca si pred podaním žaloby nikdy žiadne právo na odstupné neuplatnil.
Uplatnil si len nárok na sankciu za vypovedanie zmluvy, ktorej dojednanie je však, ako je uvedené
vyššie, absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 20.3.2017 proti
uvedenému tvrdeniu bráni tým, že „vo výzve zo dňa 27.10.2014 nie je ani zmienka o uplatnení zmluvnej

pokuty, pričom cituje z výzvy nasledovné: „opomenuli ste mu uhradiť peňažnú sumu, na ktorú má Klient
nárok podľa či. III. ods. 2 písm. f) Zmluvy resp. že „vo výzve zo dňa 5.4.2015 tiež nie je ani zmienka
o uplatnení zmluvnej pokuty", pričom cituje z výzvy nasledovné: „požaduje uhradiť poplatok spojený
s vypovedaním Zmluvy... zaplatenie poplatku pre prípad skončenia Zmluvy podľa čl. III. bodu 2 písm.
f) Zmluvy....". Sám žalobca tak potvrdzuje, na základe akého titulu si žalobca uplatnil svoj nárok voči

žalovanému: na základe čl. III. ods. 2 písm. f) zmluvy. Žalobca tiež v úplnom závere vyjadrenia zo
dňa 20.3.2017 tvrdí, že žalobca si v prvej výzve zo dňa 27.10.2014 uplatnil nárok podľa čl. III. ods. 2
písm. f) zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.8.2008, pričom ho nebol povinný pomenovať označením
odstupné (to evokuje, že žalobca teda asi nakoniec považuje zmluvný nárok za odstupné podľa § 669
OBZ, hoci v žalobe i vo vyjadrení k odporu, pokiaľ ide o právny dôvod uplatneného nároku lavíruje

medzi i) odstupným podľa § 669, ii) odstupným ako spôsobom zániku záväzku a iii) iným, samostatným
zmluvným nárokom na peňažné plnenie). Žalobca tak potvrdzuje, že vo výzve zo dňa 27.10.2014 nie je
výslovne použitý termín „odstupné", čo značí, že medzi sporovými stranami, pokiaľ ide o jazykový prejav
jeho vôle resp. úmyslu, nie je spornosť. Pokiaľ snáď bol úmysel žalobcu iný ako prejav jeho vôle, potom
je v rozpore nielen s obsahom oboch výziev (navyše spísaných právnym zástupcom žalobcu, ktorý, ak

údajne malo ísť o uplatnenie si práva na odstupné, by nepochybne, s ohľadom na právne vzdelanie,
uplatnil toto právo v súlade s údajnou vôľou žalobcu a najmä výslovne, použitím pojmu odstupné alebo
odkazom na príslušné ustanovenie zákona), ako aj v rozpore s obsahom zmluvy o sprostredkovaní
zo dňa 26.9.2008 i z obsahom vlastnej komunikácie v rámci rokovania o uzavretí zmluvy. S ohľadom
na tieto okolnosti je preto nepochybné, že žalovaný žiadny iný úmysel žalobcu nemohol poznať. Z

hľadiska náležitostí právneho úkonu, ako sú určitosť a zrozumiteľnosť, niet nijakej pochybnosti o tom, že
výzvami bol uplatnený konkrétny zmluvný nárok na peňažné plnenie (sankciu za vypovedanie zmluvy),
ktorý nemá nič spoločné s odstupným pre obchodného zástupcu v prípade skončenia zmluvy. Navyše,
určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu sa posudzujú objektívne, z pohľadu nezainteresovanej tretej
osoby - právny dôvod výzvami uplatneného nároku je nepochybný - zmluvné dojednanie sankcie za

vypovedanie zmluvy. Výkladom výzvy zo dňa 27.10.2014 tak nemožno nijako dospieť k záveru, že by išlo
ouplatnenienárokunaodstupnépodľa§669OBZ.Tentonárokbolvočižalovanému(bezohľadunajeho
dôvodnosť či nedôvodnosť) uplatnený až žalobou, t.j. po uplynutí prekluzívnej lehoty na jeho uplatnenie.
Z uvedeného dôvodu je bez významu to, či v danom prípade ide alebo nejde o zmluvu o obchodnomzastúpení resp. či ide o iný zmluvný typ alebo o nepomenovanú zmluvu. V prípade, ak by išlo o zmluvu
o obchodnom zastúpení, právo na odstupné sa prekludovalo márnym uplynutím lehoty jedného roka
od skončenia zmluvy (žalobca neoznámil žalovanému, že si uplatňuje svoje právo na odstupné podľa §

669 OBZ). Bez ohľadu na to, o aký zmluvný vzťah ide, je bez akejkoľvek pochybnosti ustanovenie čl. III.
ods. 2 písm. f) zmluvy absolútne neplatným právnym úkonom, na základe ktorého nevznikol žalobcovi
voči žalovanému žiadny nárok. Z uvedeného tak plynie záver, že bez ohľadu na to či v prípade žalobou
uplatneného nároku ide o nárok na odstupné podľa § 669 OBZ alebo o zmluvný nárok od odstupného
odlišný, je uplatnený nárok v celom rozsahu nedôvodný. Nad rámec uvedeného žalovaný na záver

dodáva, že pokiaľ ide o odstupné podľa § 669 OBZ, žalobca okrem toho, že nepreukázal, že v lehote
do jedného roka od skončenia zmluvy oznámil žalovanému, že si uplatňuje svoje právo na odstupné
podľa § 669 OBZ, nepreukázal ani naplnenie zákonných predpokladov pre vznik tohto práva v zmysle §
669 ods. 1 písm. a) a b) OBZ ani dohodu o výške odstupného (ustanovenie čl. III. ods. 2 písm. f) zmluvy
nie je dohodou o výške odstupného, pričom zákon určuje len maximálnu hornú hranicu odstupného v §
669 ods. OBZ, čo ale samo osebe neznamená, že ak nie je dohodnutá výška odstupného, má obchodný

zástupca nárok na odstupné v maximálne prípustnej výške).

6. Na pojednávaní dňa 10.07.2018 advokát žalobcu uviedol, že v celom rozsahu sa žalobca pridržiava
podanej žaloby, ako aj ďalšieho písomného vyjadrenia k odporu žalovaného. Nad rámec týchto
písomných podaní uviedol, že v tomto konaní si žalobca uplatňuje od žalovaného zaplatenie finančnej

čiastky v súlade s čl. III. bodu 2 písm. f). V danom prípade nejde o žiadnu sankciu ani zmluvnú pokutu
spojenú s vypovedaním zmluvy, ale ide o prípad akejsi kompenzácie v prípadoch, kedy žalobca pre
žalovaného získal platiacich zákazníkov, z ktorých mal možnosť žalovaný profitovať a napriek tomu
žalovaný bez uvedenia dôvodu by zmluvu vypovedal, je celkom normálne a štandardné dohodnutie
takejto kompenzácie. V uvedenom prípade žalobca poukazuje na kontraktačný proces pri uzatváraní

zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným a to e-mailová komunikácia, ktorú založil sám
žalovaný do súdneho spisu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zmluvu a jej textáciu predložil žalovaný
žalobcovi s tým, že žalobca reagoval na tento návrh takým spôsobom, kedy navrhol určitú kompenzáciu,
síce v texte uvádza sankciu za vypovedanie zmluvy, ktorú odôvodnil tým, že bez takéhoto ustanovenia,
nie je sprostredkovateľ, rozumej žalobca dostatočne chránený, kedy uviedol príklad, že záujemca -

žalovaný, sa rozhodne zmluvu ukončiť a sprostredkovateľ tým pádom stráca svojich klientov, teda tie
subjekty, ktoré prácne a za finančné prostriedky získal práve žalobca. Následne na to reagoval žalovaný
s tým, že uviedol, že v poriadku, ak to tam chcete mať, ja to tam pridám, že súčasne uviedol, že
vypovedať zmluvu by bola z dlhodobého hľadiska hlúposť. Následne žalovaný e-mailom z 25.09.2008
opätovne uviedol žalovanému o dodanie tohto bodu, jeho zapracovanie do zmluvy, na čo reagoval

žalovaný e-mailom z 26.09.2008, kedy jednoznačne uviedol, že doplnil do čl. III. bod 2 písm. f), teda
presne ustanovenie týkajúce sa kvázi tejto kompenzácie. V uvedenom kontexte poukazuje žalobca na
to, že pri výklade zmluvných ustanovení je potrebné prihliadať nielen na jazykový prejav, ale aj vôľu
strán. V zmysle citovanej e-mailovej komunikácie je úplne zjavné, z akého dôvodu sa ust. čl. III. bod
2 písm. f) dostalo do zmluvy, obidvom stranám pred uzavretím zmluvy bol jasný úmysel, do zmluvy

priamo textáciu doplnil sám žalovaný a teda bolo by podľa žalobcu jasným zneužívaním práva, kedy by
žalovaný v tomto spore tvrdil, čo teda aj tvrdí, že takéto ustanovenie je neplatné a je to len akási púha
sankcia spojená s vypovedaním zmluvy, pretože žalovanému bolo zrejmé, že sa jedná presne len o také
prípady, pokiaľ by žalobca získal pre žalovaného platiacich zákazníkov, k porušeniu zmluvy by nedošlo
zo strany žalobcu, žalovaný by teda bez udania dôvodu vypovedal zmluvu, čiže žalovaný bol pre všetky

tieto prípady uzrozumený s tým, že v prípadoch kedy by neexistoval žiadny platiaci zákazník, alebo kedy
by došlo k vypovedaniu zmluvy pre porušenie zmluvy, žiadna kompenzácia by žalobcovi nepatrila, teda
nemožno toto ustanovenie úzko spájať len s púhym aktom vypovedania zmluvy. Ku všetkým ostatným
skutočnostiam sa žalobca vyjadril už v svojich písomných podaniach. Je možné, že výška žalovanej
sumy sa v priebehu konania zmení, navýši a to z toho dôvodu, že počet platiacich zákazníkov ku dňu

vypovedania zmluvy je možné exaktne identifikovať len za súčinnosti žalovaného a spol. SK-NIC, pričom
v tomto smere žalobca navrhol vykonania relevantných dôkazov. Podľa hrubých neoficiálnych prepočtov
žalobcu kompenzácia v zmysle zmluvy ku dňu 17.04.2014 bola cca vo výške 56 000,- eur. Na otázku
súdu: čo je obsahom zmluvy o sprostredkovaní? Odpovedal advokát žalobcu: K tomuto sa náležite vie
vyjadriť sám žalobca, ale podľa mojich informácii od žalobcu, žalobca promoval stránku - t. z. že „robil jej

reklamu“,platilnapr.finančnéčiastkynawww.gooogle.sk,abybolatátostránkaprednostnezobrazovaná
návštevníkom, vyslovene zháňal klientov, aby navštívili webstránku.sk. To promovanie znamená platil
tú reklamu, platil finančné čiastky, aby web stránka podľa čl. II. bod 1 písm. a) www.webstranky.sk bola
prístupná čo najviac zákazníkom, t. z. platil na Google, zháňal klientov a vynakladal na to finančnéprostriedky. To platil žalobca. Ide o reklamy, ktoré vybehnú na Google po jeho otvorení. Je to princíp
prednosti, pokiaľ si zadáte do vyhľadávača napr. Google tému: chcem si registrovať doménu, na prvom
mieste sa objaví práve www.webstránky.sk, s tým, že za takúto službu bolo treba platiť a to platil žalobca.

Bolitoajnejakéďalšiečinnosti.Tenvzťahfungoval6rokov.Sámžalovanýpredkladalžalobcovipodklady
k fakturácii. V tom čase bol to jediný klient žalobcu, nerobil tieto služby pre iného klienta.“ O počte
klientov nebol spor z toho dôvodu, že žalovaný sám na mesačnej báze zasielal žalobcovi zoznam
doménových mien, ktoré boli registrované, sám vyrátaval províziu, v zozname uvádzal dátum, doménu,
platbu, províziu a na základe toho fakturoval, avšak ust. čl. III. bodu 2 písm. f) hovorí o počte platiacich

zákazníkov ku dňu vypovedania zmluvy. A keďže tí zákazníci - doménové menu, sa mohli meniť v
čase, napr. expiruje, t. z. vyprší jej platnosť, tak zoznam platiacich zákazníkov ku konkrétnemu dňu
nevie žalobca určiť, napr. doména mohla byť prevedená na inú osobu, t. z., že v prehľadoch žalobcu
sa mohla objaviť ale ku dňu vypovedania zmluvy nemusela byť registrovaná na žalovaného. Nežiadali
žalovaného aby im uviedol počet platiacich zákazníkov ku dňu vypovedania zmluvy. Ale vyzvali žalobcu,
aby im zaplatil dlžnú sumu, ktorá sa odvíja od počtu platiacich zákazníkov, na to reagoval žalovaný, že

nemá nárok na to žalobca. Komunikovali s SK-NIC a.s. telefonicky, kde im bolo uvedené, že im takéto
informácie poskytnúť nemôže, lebo nie sú účastníkmi vzťahu a môže ich poskytnúť len samotnému
registrátorovi alebo súdu, príp. policajnému orgánu. Volali telefonicky, o tom dôkaz nemá, ale na druhej
strane mu to príde logické, že žiadať informácie, ktoré nie sú bežne dostupné, pokým nebol žalobca
účastník tohto vzťahu, aby to aj žiadali. Výsluch účastníkov žalobcu a žalovaného by mal bližšie osvetliť

model spolupráce.

7. Advokát žalovaného na pojednávaní dňa 10.07.2018 uviedol, že žalovaný trvá v plnom rozsahu na
svojich doterajších vyjadreniach a k veci uvádza, že žalobca doposiaľ neozrejmil ani len to, akého
konkrétnehonárokusavočižalovanémudomáha,vosvojejžalobeuvádzakonkrétnetrirozdielneprávne

nároky, bez toho, aby jasne uviedol, ktorý si vlastne žalobou uplatňuje, ide konkrétne nárok na zaplatenie
odstupného, pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 669 OBZ, ďalej nárok na zaplatenie
zmluvného odstupného podľa § 355 OBZ, ako spôsobu zániku záväzku a taktiež v žalobe spomína
nároknazaplateniesankciezavypovedaniezmluvypodľačl.III.bod2písm.f)zmluvyosprostredkovaní.
Má za to, že ide o tri rozdielne nároky, s tromi rôznymi právnymi základmi, ktoré nemožno stotožňovať,

žalobca by teda v prvom rade mal ozrejmiť, ktorý z týchto nárokov si voči žalovanému podanou žalobou
vlastne uplatňuje, aby bolo vôbec možné v konaní zamerať dokazovanie na skutočnosti podstatné pre
rozhodnutie. Uvádzaním nezrozumiteľných resp. neurčitých formulácii ako určitá peňažná kompenzácia
nemožno zistiť, o aký nárok, s akým právnym základom vlastne má ísť. Keďže žalobca v žalobe
viackrát spomína, že zmluva o sprostredkovaní zo dňa 26.09.2008 má mať povahu zmluvy o obchodnom

zastúpení a výšku nároku odôvodňuje § 669 ods. 2 OBZ, ktorý ustanovuje maximálnu hornú hranicu
odstupného pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení, považuje za potrebné vyjadriť sa k otázke,
či možno predmetnú zmluvu považovať za zmluvu o obchodnom zastúpení. Žalovaný ma za to, že
predmetná zmluva nespĺňa obsahové náležitosti zmluvy o obchodnom zastúpení, keďže žalobca na
základe zmluvy pre žalovaného nevyhľadával žiadnych konkrétnych záujemcov o uzatvorenie určitého

druhu zmlúv, ako to predpokladá ust. § 654 OBZ. Žalobcova činnosť, ako to napokon potvrdil aj advokát
žalobcu, spočívala v propagácii konkrétnej internetovej stránky žalovaného cez reklamu, žalobca teda
nevedel aj nemohol vedieť, komu sa táto reklama zobrazuje, kto na základe tejto reklamy skutočne
navštívil internetovú stránku žalovaného a nemohol teda reálne sprostredkovať uzatvorenie žiadneho
konkrétneho obchodu, keďže nebolo možné konkretizovať osoby, ktoré by mali obchod uzatvoriť, to je

dôvod, prečo nevie žalobca do konania doložiť konkrétnych zákazníkov, ktorých mal pre žalovaného
sprostredkovať, keďže nešlo o reálne sprostredkovanie, keďže nie je možné určiť to, komu sa zobrazilo
a kto reagoval na reklamu, aj z tohto dôvodu platil žalovaný odplatu žalobcovi nie v závislosti od počtu
sprostredkovaných obchodov, ale ako pomernú časť odplaty za všetky prijaté objednávky na stránke
www. webstránky.sk, bez ohľadu na to, či objednávka súvisela alebo nesúvisela s reklamnou činnosťou

žalobcu. V zmysle § 659 a OBZ pritom platí, že obchodnému zástupcovi patrí len provízia za obchody,
ku ktorých uzatvoreniu došlo k dôsledku činnosti obchodného zástupcu, aj toto je dôkaz o tom, že o
žiadne obchodné zastúpenie v danom prípade nešlo. Ďalším typickým znakom obchodného zastúpenia
jeaktívneadresnékonanie,kedyzástupcavyhľadávaaoslovujekonkrétneidentifikovateľnéosoby,tomu
zodpovedá aj povinnosť obchodného zástupcu podľa § 658 ods. 1 OBZ, v zmysle ktorého je zástupca

povinný navrhovať uzatvorenie obchodov len s osobami, u ktorých sú predpoklady, že záväzky z týchto
obchodov splnia. To potvrdil aj NS SR v rozsudku sp. zn. 4Obo/23/2007. Keďže pri reklamnej činnosti
žalobcu žalobca nevedel zistiť, akým osobám sa vlastne reklama zobrazuje, nemohol si plniť ani túto
typickú povinnosť obchodného zástupcu. Činnosť žalobcu nespočívala ani v dojednávaní, uzatváraníobchodov priamo v mene žalovaného, teda v ďalšej typickej činnosti obchodného zástupcu podľa
zákona, naopak v zmluve v čl. III. bod 1 písm. b) bolo vyslovene vylúčené, aby žalobca konal v mene
žalovaného. Napriek tomu, pokiaľ žalobca tvrdí, že malo ísť o obchodné zastúpenie a nárok, ktorý si

uplatňuje, je odstupné pri ukončení takéhoto vzťahu, žalovaný poukazuje na to, že takýto nárok by bol
prekludovaný,keďževzmysle§669ods.5OBZ,sizástupcamusíuplatniťprávonaodstupnédojedného
roka,čožalobcaneurobil.Vpredžalobnejkomunikáciižalobcavyzývalžalovanéhonazaplateniesankcie
podľa čl. III. bod 2 písm. f) zmluvy, ktorú sám žalobca označoval za poplatok spojený s vypovedaním
zmluvy, či poplatok pre prípad ukončenia zmluvy, už pri zasielaní výziev pritom za žalobcu konal jeho

advokát a teda je nepochybné, že pokiaľ by si žalobca chcel uplatniť konkrétny nárok na zaplatenie
odstupného pri skončení zmluvy o obchodnom zastúpení, vo výzvach by to uviedol. Faktom je, že
žalobca začal predmetný vzťah označovať za obchodné zastúpenie až v súdnom konaní. Preto je tento
hypotetický nárok prekludovaný. Pre úplnosť poukázal, že pokiaľ by malo ísť o odstúpené podľa § 669
OBZ, žalobca by musel v konaní preukázať aj splnenie zákonných predpokladov podľa ods. 1 tohto
ustanovenia. Žalobca tiež neozrejmil, prečo si uplatňuje nárok vo výške maximálnej hornej hranice

odstupného.Knárokuakoodstupnépodľa§355OBZ,keďžetentožalobcavžalobespomína,podstatou
odstupnéhoakozmluvnéhodojednaniaospôsobeukončeniazmluvyje,žezaplatenieodstupnéhomáza
následokzánikpríslušnejzmluvy.Tedazmluvazanikáažzaplatenímodstupného,čímsazmluvnástrana
de facto vykúpi z nesplneného záväzku. Sám žalobca pritom tvrdí, že zmluva ukončená bola uplynutím
výpovednej doby a preto je vylúčené, aby sa žalobcov nárok považoval za zmluvné odstupné podľa §

355. Tomuto odporuje výslovné znenie zmluvy, kde sa nehovorí o žiadnom odstupnom, ale o sankcii
za vypovedanie zmluvy. Posledným posúdením, ktoré žalobca ponúka pri svojom nároku, je že ide o
akési osobitné zmluvné dojednanie, alebo nárok z takéhoto dojednania, ktoré je s ohľadom na zmluvnú
voľnosť potrebné považovať za platné. S týmto nemožno súhlasiť. Z hľadiska jazykového vyjadrenia
prejavu vôle, i z hľadiska významu i funkcie predmetného dojednania, je zrejmé, že ide o dojednania

sankcie, resp. zmluvného postihu za to, že žalovaný vypovie predmetnú zmluvu uzatvorenú na dobu
neurčitú. Výslovné použitie výrazu sankcia len zdôrazňuje to, že podstatou dojednania je potrestať,
resp. postihnúť žalovaného za ukončenie zmluvy, pojem sankcia za vypovedanie pritom ako prvý použil
žalobca. Vypovedanie zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú, je zmluvným právom každej zmluvnej
strany, ktorá má vždy aj v prípade, ak sa na tom výslovne v zmluve nedohodnú, dojednať sankcie za

výkon takéhoto práva. Pritom súdna prax i právna doktrína jednotne to považuje za neplatné bez ohľadu
na to, či sa toto označuje ako sankcia, pokuta, postih alebo inak, v tejto súvislosti poukázal na rozsudok
NS SR sp. zn. 32Cdo/815/2007, či rozsudky NS SR sp. zn. 5Cdo/5/2000 a 2Cdo/141/2000, rovnaký
názor zastáva aj česká judikatúra. Pokiaľ žalobca argumentuje zmluvnou voľnosťou, je potrebné uviesť,
že táto nie je absolútna a strany si nemôžu dojednávať čokoľvek. Zmluvné strany sú pri tvorbe zmluvy

obmedzené zákonom a ak aj vyjadria vôľu dojednať si ustanovenie, ktoré je v rozpore so zákonom,
následkomjejehoneplatnosť,inakbyvzásadežiadnedojednanieakodvojstrannýprávnyúkonnemohlo
byť nikdy posúdené ako neplatné, čo je samozrejme nesprávne. Z toho dôvodu má za to, že ustanovenie
čl. III. bod 2 písm. f) obsahuje neplatné dojednanie sankcie, pre prípad využitia práva žalovaného. Pokiaľ
žalobca tvrdil, že účelom ustanovenia mala byť akási kompenzácia žalobcu, za získaných zákazníkov,

toto je v priamom rozpore s podstatou činnosti, ktorú žalobca pre žalovaného na základe zmluvy
vykonával, žalobca nesprostredkovával žiadne obchody, jeho činnosť bola marketingového charakteru,
za ktorú dostal riadne vyplatené provízie, ktoré pokryli aj všetky ním spomínané náklady. K navrhnutému
dokazovaniu uviedol, že žalobca v danom prípade nesie dôkazné bremeno nielen o dôvodnosti nároku,
ale aj jeho výške a je teda na ňom, aby preukázal správnosť výšky ním uplatneného peňažného plnenia

bez ohľadu na to, ako tento nárok právne odôvodní, keďže do úvahy prichádzajú tri rôzne odôvodnenia.
Tejto povinnosti sa nemôže zbaviť tým, že bude žiadať, aby túto skutočnosť preukazoval namiesto neho
žalovaný. Žalovanému navyše ani žiadny právny predpis neukladá, aby si takúto žalobcom požadovanú
evidenciu archivoval a je vysoko pravdepodobné, že takouto v súčasnosti nedisponuje. Návrhy na
dokazovanie nemal.

8. Sudkyňa s odkazom na § 181 ods. 2 C.s.p. určila v prejednávanej veci, ktoré zo skutkových
tvrdení strán sporu považuje za nesporné : 1. uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným zo
dňa 06.09.2008, 2. výpoveď tejto zmluvy žalovaným, 3. uplynutie výpovednej lehoty 30.06.2014. Za
sporné skutkové tvrdenia medzi stranami určuje : 1. či ide o zmluvu o sprostredkovaní, o obchodnom

zastúpení alebo nepomenovanú zmluvu a či súčasťou zmluvy zo dňa 26.09.2008 je dohoda o
sankcii za vypovedanie zmluvy alebo dohoda o odstupnom. Predbežný právny názor súdu je podľa
písomných vyjadrení a doteraz predložených dôkazov a prednesov na tomto pojednávaní, medzi
stranami bola uzatvorená dňa 26.09.2008 nepomenovaná zmluva, nakoľko ju nemožno subsumovaťani pod ustanovenia o zmluve o sprostredkovaní ani o zmluve o obchodnom zastúpení, ani o iných
typoch zmlúv. Časť zmluvy týkajúca sa sankcií za výkon práva - vypovedanie zmluvy je neplatná.
Nevykoná dokazovanie na zisťovanie počtu platiacich klientov, nakoľko v tomto štádiu konania sa javí

ako nadbytočné.

9. Na pojednávaní dňa 04.10.2018 konateľ žalobcu L. S. uviedol, že podnikal dlhé obdobie v IT -
tvorba web stránok alebo e-commerce - sprostredkovanie alebo predaj služieb cez web, s p. A. sa dal
do kontaktu, keď kupovali od neho veľa domén a začali sa rozprávať o tom , že by sprostredkovali

web hosting iným klientom, ako tým, ktorých má. Tá spolupráca začala niekedy v r. 2003 alebo 2004
a pokračovala veľmi dobre, v r. 2008 v lete sa dozvedel, že má vážny nález na mozgu, čakala ho
operácia, ktorá nemusela dopadnúť dobre a p. A. navrhol zmluvu o sprostredkovaní, ktorou by v prípade,
ak by operácia nedopadla dobre, boli chránené jeho záujmy a záujmy jeho dedičov. P. A. mu poslal
zmluvu a on si tam dal pripomienku, kde by mu mal zaplatiť odstupné za získaných klientov. Zmluvu
podpísali v septembri 2008 a p. A. s tým nemal problém. On platil reklamu cez vyhľadávač Google

alebo iným spôsobom platil reklamu, aby si ľudia objednávali služby cez webstránky.sk. Firmy, v ktorých
bol aktívny, jeho priatelia alebo partneri vo svete IT si kupovali web hosting cez túto stránku, kde bol
jediný dodávateľ alebo klient. Web house mal viacej domén sprostredkovateľských - to je vstupná
brána, cez ktorú si klient objednáva nejaké služby a v tomto prípade je to webhosting - webstránky.sk,
kde bol jediným sprostredkovateľom on. Sprostredkovával webhostingové služby a predaj domén.

Webhostingové služby sú, keď máte internetovú stránku, tá musí byť niekde fyzicky uložená, za čo sa
platí mesačný poplatok, v cca desiatkach eur, musí to mať vstupnú bránu k internetovému priestoru a to
je tá doména, tieto domény sa predávajú a ročne sa obnovujú. Sprostredkovanie robil troma spôsobmi
- reklamou na google alebo reklamou cez internetové stránky, ktoré v tom období ako firmy mali alebo
osobným odporučením klientov, ktorí v tomto období si nechali programovať svoje web stránky a weby

vo firmách, ktoré buď kontroloval alebo bol v nich spoločníkom. Robil aktívny marketing, platil buď
googlu alebo iným. Na Googli sú textové reklamy - objednajte si webhosting, najlepší webhosting, je to
veľmi efektívny, ale aj veľmi nákladný spôsob inzerovania, 90 % všetkých marketingových rozpočtov na
obchodovanie online sa dejú cez Google. Iná reklama spočíva v banneroch na weboch, ktoré mu boli
spriaznené, keď niekto klikne na banner, presmeruje ho na webstránky.sk, banner je reklamná plocha,

inzerát na webe, webstránke a posledný spôsob je, ak si klienti jeho iných spoločností nechali urobiť
svoju vlastnú webprezentáciu, tak si objednali hosting a tým pádom veľa ich internetových obchodov
sídlilo na internetovom hostingu webstránky.sk. Chce uviesť, že táto spolupráca, zmluvná, prebiehala
6 rokov bez problémov, až do momentu, kedy žalovaný túto zmluvu jednostranne vypovedal. On si
nárokoval odškodné za prerušenie spolupráce, ktorá bola v zmluve dohodnutá na 500,- Sk na jedného

klienta. A dostal negatívnu odpoveď, niekoľko krát sa chcel dohodnúť, či už fyzicky alebo e-mailom
a nedostal kladnú odpoveď, tak tento spor preniesol na právneho zástupcu. Vyúčtovanie prebiehalo
každý mesiac, veľmi pravidelne, prvého v mesiaci, väčšinou aj v noci, dostal od p. A. podrobné, presné
vyúčtovanie so zoznamom všetkých domén v tom roku, ale aj percentom provízie, žalobca túto sumu
vyfakturoval a táto suma prišla na účet až do roku 2014. Prílohou tej faktúry bola dlhá tabuľka, meno

domény, dátum, suma a výška provízie, nie v %, ale v nominálnej sume. Zo začiatku bola provízia 10
-20%,potom40%.Významustanoveniavzmluveboltaký,ževprípade,žebysaspoluprácaprerušilazo
stranyp.A.-žalovaného,čojebezproblémov,môžesaskončiťnejakýobchodnývzťah,aletých500,-Sk
za jednu doménu, bola kvôli tomu, že je to odškodnenie za snahu toho klienta získať, čiže tých niekoľko
stoviek klientov prišlo práve k úsiliu firmy žalobcu a stovkách nákladov, ktoré platili na marketingové

služby na portáli google alebo niekde inde. P. A. to nerozporoval pred podpísaním zmluvy v r. 2008 a
vlastne jediná výhrada ku zmluve, ktorú p. A. navrhol, bola, že v prípade, že sa zmluva z jeho strany
ukončí, tak zaplatí žalobcovi odškodné. Pre žalovaného mali význam získaní partneri aj po ukončení
spolupráce, mnoho klientov je tam doteraz, aj 4 roky po ukončení spolupráce, napriek tomu, že tú
spoluprácu dohodol on reklamnými aktivitami. On napísal p. A., že súhlasí s návrhom zmluvy, jediné, čo

by chcel, že klienti, ktorých získal, bude mať v prípade ukončenia zmluvy nejaké odškodné. P. A. navrhol
text a on chcel, aby boli zabezpečené jeho práva. Na otázku advokáta žalovaného: Vedeli ste a viete v
súčasnosti identifikovať sprostredkované osoby, ktoré ste mali zabezpečiť pre spoločnosť žalovaného?
konateľ žalobcu odpovedal: „Mám našťastie všetky vyúčtovania p. A. od začiatku našej spolupráce e-
mailom pravidelne. Mám zoznam PO a FO, bol to zoznam cez webstránky.sk a ja som bol jediný, ktorý

som tadiaľ získaval klientov, tak je to logické. Na otázku: „Ako viete z toho zoznamu vybrať ľudí, ktorých
ste sprostredkovali vy, pretože tam mohli byť aj náhodní ľudia?“ odpovedal: „Veľmi veľká časť ľudí
prechádzala cez danú reklamu s tým, že p. A. nikdy nerozporoval, že by náhodný príchod si nezaslúžilsprostredkovateľskú odmenu. V zozname nie je rozlíšený náhodný príchod a sprostredkovanie osoby.
Celá táto spolupráca nebola na tom postavená. Nie je schopný identifikovať tieto osoby jednoznačne.

10. Konateľ žalovaného L. A. na pojednávaní dňa 04.10.2018 uviedol, že zo začiatku to bolo tak, ako
povedalkonateľžalobcu,spolupracovali ccaodr.2003-2004avr.2008maluvedenýzdravotnýproblém,
pre ktorý chcel uzatvárať sprostredkovateľskú zmluvu so žalovaným. Táto zmluva je koncipovaná tým
spôsobom, že jedinou snahou sprostredkovateľa bolo robenie publicity portálu, ktorý dostal od nás
pridelený, čo znamenalo väčšiu návštevnosť a viac objednávok. Nie je pravda, čo povedal konateľ

žalobcu, že bol jediný dodávateľ klientov, na tomto portáli, klienti mohli prichádzať z viacerých zdrojov,
jedným zo zdrojov mohla byť aj reklama platená na Googli, nie je pravdou, že sprostredkovával
webhosting a predaj domén, nemá s doménami nič spoločné a nikdy žalobcovi nevyplatili ani jeden cent
za registráciu domén. Hovoril ďalej, že spolupráca prebiehala 6 rokov bez problémov, on by povedal,
že prebiehala 5 rokov cca bez problémov, kedy ho konateľ žalobcu oslovil, že má kupcu na žalovaného
a že pokiaľ on tú firmu nepredá, vstúpi do konkurenčnej firmy a bude mu konkurovať. On to odmietol,

následne p. S. mu povedal, že teda vstúpi do konkurenčnej spoločnosti, resp. že tam vstúpi firma,
ktorá mala pôvodne kúpiť Webhouse, tá firma bola v t. č. prostredníctvom osoby konateľa priamo
prepojená so žalobcom. V podstate začal mu priamo konkurovať. V sprostredkovateľskej zmluve, ktorú
mali uzatvorenú, bolo priamo uvedené, že nesmie ponúkať konkurenčné služby, sprvoti to uznal, že
tie jeho záujmy sú protichodné - ich zmluva a aktivity u konkurencie nie sú v súčinnosti a teda on

prišiel s návrhom, že chce ukončiť sprostredkovateľskú zmluvu. P. S. požadoval vyplatiť akúsi sumu
za toto ukončenie zmluvy, ktorá sa mala odvíjať od tej sankcie, ktorá bola uvedená v zmluve, akoby
vypovedal on. On ho aj kontaktoval s tým, aby vyčíslil tú sumu, hoci sa mu to zdalo absurdné, pretože
on išiel rušiť zmluvu, ale nikdy mu to nevyčíslil, ale v odpovedi na jeho e-mail mu napísal, že chce
zostať pri súčasnom stave veci - zmluvu chce ponechať naďalej v platnosti, ale s tým, že prestane

vyvíjať akékoľvek reklamné alebo marketingové aktivity a napriek tomu si stále nechával vyplatiť provízie
za všetkých zákazníkov, ktorí si na tom portáli objednali alebo objednajú služby, teda aj zákazníkov,
ktorých on nikdy nesprostredkoval. Ako povedal, tak aj urobil, prestal robiť marketingové aktivity a po
obdobie necelého roka mu vyplácali provízie, aj za zákazníkov, s ktorými nemal nič spoločné. Nemal inú
možnosť, dostal sa do situácie, že neplnil predmet zmluvy a on mu mal vyplácať peniaze, ktorými dotoval

aktivity svojej priamej marketingovej konkurencie - Web support s.r.o., tak prikročil k výpovedi zmluvy.
Zoznam platiacich zákazníkov sa dá zistiť tak, že v registri slovenských domén si nechali vylistovať
zoznam registrovaných domén Webhouse k danému dňu, čo je nezmysel, ide o zoznam všetkých domén
registrovaných spoločnosťou Webhouse a nie len tých, ktorí sú registrovaní vo webstránky.sk. To sa
nedá v SK- Nicu rozlíšiť. Na webstránky.sk mala len časť zriadených hosting, druhá časť domén bola

bezplatne parkovaná, bola u nich len zaregistrovaná, čo nebol predmet zmluvy, vyúčtovania nemôžu
slúžiť ako identifikácia klientov, ku dňu vypovedania zmluvy, ak klient zaplatil niekoľko mesiacov predtým
zahosting,nemožnopovedať,žekudňuvypovedaniazmluvybolhostingaktívny.Zavádzalimultihosting,
dovtedy bola jedna doména na jednom hostingu. Potom si zlúčilo aj 10 domén na jeden hosting.
Vyúčtovanie bolo v danom konkrétnom mesiaci, ale aká situácia bola ku dňu vypovedania zmluvy nie

je možné zistiť z vyúčtovania. Nie je pravdou, že by stránka nebola viditeľná bez jeho marketingových
aktivít. Už pred začatím spolupráce si tam objednalo hosting veľa zákazníkov a ďalšie hostingy pribúdali
aj vďaka kladným referenciám existujúcim zákazníkov alebo priamym prístupom na webstránky.sk , bez
pričinenia reklamy žalobcu. Vyúčtovania sprostredkovania webhostingu, ktoré prekladali, je zoznam
hostingov, ku ktorým boli priradené dané domény. V jednej doméne mohol byť jeden hosting. Ten

zoznam je zoznam hostingov, za ktorých bola v tom ktorom mesiaci uskutočnená platba. Je tam uvedená
doména, ktorá bola priradená k hostingu. Zmluva hovorí, čo doména - to zákazník - článok 4, bod 1.2,
sú tam písaní platiaci zákazníci. Je tu uvedené, že platiacim zákazníkom pre potreby tejto zmluvy je
doména s webhostingovom službou - napr. minimum, maximum. Zoznam sa rovná zoznamu platiacich
zákazníkov. Ustanovenie čl. 3 bod 2 písm. f) Zmluvy tam pôvodne nebolo, p. S. mu napísal, že pre

prípad, aby bol viac chránený, chce do zmluvy pridať ustanovenie o sankcii za vypovedanie zmluvy.
Dôvod nevysvetlil. To chcel dať do zmluvy. Znenie navrhol p. S., pokiaľ si pamätá. On tam ten text fyzicky
napísal v počítači. Myslí, že toto ustanovenie nie je v súlade so zákonom. V súvislosti s okolnosťami,
ktoré viedli k vypovedaniu zmluvy nie je ani v súlade s dobrými mravmi zo strany p. S.. Nechal si to
zhodnotiť neskôr, v tom momente, keď to dával do zmluvy, si to nevedel zhodnotiť, nie je právnik, či

je to v súlade so zákonom. P. S. chcel to ustanovenie, tak to tam dal. Na faktúrach nie je uvedené na
akom portáli bol hosting prevádzkovaný. To, že zákazník uhradil nejaký čas pred vypovedaním zmluvy,
neznamená, že hosting bol aktívny v čase vypovedania zmluvy, hosting sa platí na nejaké obdobie
- napr. polroka, stáva sa, že hosting sa zruší a zákazník prejde ku konkurencii. Hovorí o všetkýchklientoch. Nejde to viac vyabstrahovať na klientov získaných žalobcom. Ani tento zoznam nie je zoznam
klientov získaných žalobcom, iba malá časť z nich je zoznam klientov získaných žalobcom. V zozname
priloženom ku faktúre je zoznam všetkých úhrad za webhostingové služby, ktoré boli prijaté na účet

spoločnosti žalovaného v danom kalendárnom mesiaci, bez ohľadu na to, či tieto hostingové služby
sprostredkoval žalobca alebo nie. Len z tejto webstránky, nie z inej.

11. Advokát žalovaného uviedol, že navrhované dokazovanie žalobcom považuje za absolútne
nadbytočné a nemá žiadny zmysel, keďže registrátor Sk-Nic môže mať resp. má evidenciu len

registrovaných domén a nie evidenciu objednaných služieb webhostingu, hoci zmluva sa týkala výlučne
webhostingu, teda navrhovaným zoznamom by sa dozvedeli iba to, kto si u žalovaného k danému
obdobiu registroval doménu a to bez ohľadu na to, cez akú internetovú stránku a zároveň by sa
nedozvedeli nič o tom, kto si objednal webhostingovú službu cez stránku webstránky.sk. Žalobca úplne
nesprávne stotožňuje registráciu domén a objednanie webhostingovej služby. V zmysle čl. 4 bod 2
Zmluvy je platiacim zákazníkom len doména s webhostingovou službou. Z toho dôvodu navrhuje, aby

súd navrhované dokazovanie nevykonal.

12. V podaní zo dňa 31.01.2019 žalobca uviedol, že predmetom sporu, vedeného na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 25Cb/382/2016, je zaplatenie sumy podľa čl. III bod 2. písm. f) zmluvy. V zmysle čl.
IV bod 2 zmluvy „Platiacim zákazníkom pre potreby tejto zmluvy sa rozumie doména s webhostingovou

službouPresmerovanie,Minimum,OptimumaleboMaximum,pričombolauhradenáaspoňjednafaktúra
za webhosting k tejto doméne a neexistuje žiadna faktúra za tento webhosting po lehote splatnosti.“
Žalobca na odôvodnenie podania návrhu na vykonanie dokazovania v zmysle tohto podania uviedol,
že žalobca už od počiatku pri každom svojom úkone v konaní poukazoval nato, že nemá a nikdy ani
nemal zoznam, resp. informácie a podklady potrebné na určenie presného počtu platiacich zákazníkov

podľa zmluvy ku dňu vypovedania zmluvy (30.6.2014), a že týmito podkladmi a údajmi disponuje
práve žalovaný, pričom počet týchto platiacich zákazníkov je nesporne nevyhnutne potrebný na určenie
správnej výšky žalovanej sumy v zmysle zmluvy, keď sa presný počet platiacich zákazníkov podľa
zmluvy ku dňu vypovedania zmluvy vynásobí sumou 33,19 Eur a tým bude určená žalovaná suma. V
tomto smere od počiatku žalobca navrhol súdu, aby vyžiadal podklady, resp. vyššie uvedený zoznam

od žalovaného, ktoré sú nevyhnutné na zistenie skutkového stavu, a aby vykonal navrhnuté dôkazy s
tým, že výška žalovanej sumy sa zmení podľa zisteného počtu platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy
ku dňu vypovedania zmluvy v súlade s čl. III bodu 2 písm. f) v spojení s čl. IV bodom 2 zmluvy. Zoznamy
platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy (doména s webhostingovou službou) žalobca v konaní predložil,
nakoľko sú nimi domény uvedené v zoznamoch predložených vždy žalovaným žalobcovi po ukončení

každého kalendárneho mesiaca za účelom fakturácie provízie žalobcom, pričom v zmysle zmluvy sa
provízia platila len za sprostredkované domény s webhostingovou službou. Keďže tieto zoznamy vždy
predkladalsámžalovanýžalobcovi,jenepochybné,žesámžalovaný,ktorýnazákladesvojichpodkladov
vždy zoznamy vypracoval, najlepšie a jediný vedel, že sa jedná o domény s webhostingovou službou,
za ktorú vybral platbu, určil výšku provízie žalobcu a takéto zoznamy žalobcovi vždy zasielal po dobu

trvania zmluvy ako podklad na vystavenie faktúry na zaplatenie provízie v zmysle zmluvy. Vzhľadom na
vyššie uvedené a vzhľadom na potrebu zistenia skutkového stavu, žalobca navrhuje, aby súd vyžiadal
od žalovaného informácie a podklady, resp. zoznam platiacich zákazníkov (doména s webhostingovou
službou) k dátumu vypovedania zmluvy (k 30.6.2014), tak ako bude nižšie uvedené. Je nesporné, že
žalovaný musel každú webhostingovú službu fakturovať svojím zákazníkom, následne po uhradení

faktúry žalovaného zákazníkom sa tento stal v súlade s ustanoveniami zmluvy platiacim zákazníkom
podľa zmluvy a následne z takýchto zákazníkov mal žalobca nárok na vyplatenie provízie z poplatkov
za webhosting. Rovnako je nesporné, že žalovaný sám vždy po ukončení každého kalendárneho
mesiaca po dobu trvania zmluvy zaslal žalobcovi podklad k fakturácii provízie v súlade so zmluvou,
teda zoznam platiacich zákazníkov (doména s webhostingovou službou) za predošlý kalendárny mesiac

(teda napríklad v marci za február atď.) ako mesačný prehľad provízii, z ktorého vždy bol zrejmý
dátum, doména s webhostingovou službou (lebo len taká doména bola považovaná za platiaceho
zákazníka), platba a výška provízie, pričom na základe týchto pravidelných mesačných zoznamov
žalobca vždy vystavil žalovanému faktúru na zaplatenie provízie v zmysle zmluvy. Obdobie poskytovania
webhostingových služieb spravidla býva rok a bolo tomu tak aj roku 2013/2014 alebo to mohlo byť

teoreticky aj kratšie obdobie ako rok. Zákazníci potom vždy po uplynutí dojednaného obdobia využívania
webhostingových služieb si buď službu poskytovania webhostingu predĺžili alebo nie, a ak áno zaplatili
úhradu na nové obdobie, čo sa vždy opätovne „ukázalo“ v zoznamoch zasielaných žalovaným žalobcovi
za účelom fakturácie a výplaty provízie podľa zmluvy. Na základe uvedeného žalobca navrhuje, abysúd zaviazal žalovaného (edičná povinnosť), aby v konaní predložil a následne potom, aby súd v
konaní vykonal nasledovné dôkazy: (i) všetky vydané (vystavené) odberateľské faktúry žalovaného z
účtovníctva žalovaného s nepretržitým číselným radom za posledných 12 mesiacov predchádzajúcich

vypovedaniu zmluvy (30.6.2014), teda vystavené v období od 30.6.2013 - 1.7.2014 vrátane; (ii)
export všetkých vydaných (vystavených) odberateľských faktúr žalovaného z elektronicky vedeného
účtovníctva žalovaného s nepretržitým číselným radom za posledných 12 mesiacov predchádzajúcich
vypovedaniu zmluvy (30.6.2014), teda vystavených v období od 30.6.2013 - 1.7.2014 vrátane, a to v
Exceli,pričomexportmusíobsahovať:-číslafaktúr(aksanezhodujúsvariabilnýmsymbolomkplatbe,aj

variabilný symbol k platbe), - čísla zálohových faktúr, ku ktorým sa vzťahujú (ak sa jedná o fakturáciu na
základe prijatej zálohovej platby), - dátum vystavenia a dátum splatnosti, - text, popis fakturácie (názov
webhostingovej služby a označenie domény, ku ktorej sa webhostingová služba vzťahuje), - názov
a IČO odberateľa fakturovanej webhostingovej služby; (iii) všetky vydané (vystavené) odberateľské
zálohové faktúry žalovaného z účtovníctva žalovaného s nepretržitým číselným radom za posledných
12 mesiacov predchádzajúcich vypovedaniu zmluvy (30.6.2014), teda vystavené v období od 30.6.2013

- 1.7.2014 vrátane; (iv) export všetkých vydaných (vystavených) odberateľských zálohových faktúr
žalovaného z elektronicky vedeného účtovníctva žalovaného s nepretržitým číselným radom za
posledných 12 mesiacov predchádzajúcich vypovedaniu zmluvy (30.6.2014), teda vystavených v období
od 30.6.2013 - 1.7.2014 vrátane, a to v Exceli, pričom export musí obsahovať: - čísla faktúr (ak
sa nezhodujú s variabilným symbolom k platbe, aj variabilný symbol k platbe),- dátum vystavenia

a dátum splatnosti, - text, popis fakturácie (názov webhostingovej služby a označenie domény, ku
ktorej sa webhostingová služba vzťahuje), - názov a IČO odberateľa fakturovanej webhostingovej
služby; (v) export pohľadávok z elektronicky vedeného účtovníctva žalovaného (vrátane pohľadávok
vyplývajúcich z vystavených zálohových faktúr) k 30.6.2014 s obsahom: - čísla faktúr (pri zálohových
faktúrach čísla zálohových faktúr, ak sa nezhodujú s variabilným symbolom k platbe, aj variabilný

symbol k platbe), - text, popis fakturácie (názov webhostingovej služby a označenie domény, ku ktorej
sa webhostingová služba vzťahuje), - názov a IČO odberateľa fakturovanej webhostingovej služby.
Žalobca požaduje všetky odberateľské faktúry ako sú uvedené vyššie s nepretržitým číselným radom
preto, aby žalovaný účelovo za požadované obdobie nevybral len niektoré faktúry a netvrdil, že len tými
faktúrami fakturoval webhostingové služby. Z vyššie uvedených dôkazov žalobca následne vyčlení pre

potreby tohto konania len tie faktúry, ktoré sa týkali poskytovania webhostingových služieb a obdobia,
počas ktorého bol webhosting aktívny ku dňu vypovedania zmluvy (teda, že ku dňu vypovedania
zmluvy, bola táto webhostingová služba aktívna), čím sa získajú všetky domény s webhostingovou
službou aktívnou ku dňu 30.6.2014 (ku dňu vypovedania zmluvy), ktoré poskytoval žalovaný. Potom
tieto domény s webhostingovou službou (platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy) žalobca spáruje

(porovná) s doménami s webhostingovou službou (platiacimi zákazníkmi) uvedenými v zoznamoch
platiacich zákazníkov vypracovaných vždy žalovaným na mesačnej báze za účelom fakturácie provízie
žalobcom (už sú založené v súdnom spise), čím sa následne v prípadoch zhody preukázateľne
získa počet platiacich zákazníkov (domén s webhostingovou službou) aktívnych ku dňu vypovedania
zmluvy, teda ku dňu 30.6.2014, za ktoré prináleží žalobcovi kompenzácia v zmysle čl. III bodu 2

písmena f) zmluvy. Následne už bude na žalovanom, aby prípadne preukázal, že niektorý z týchto
platiacich zákazníkov nebol platiacim zákazníkom ku dňu vypovedania zmluvy. (vi) v prípade, ak faktúry
žalovaného v zmysle bodu (i) a (iii) neobsahujú obdobie, za ktoré sa webhostingová služba fakturuje,
názov webhostingovej služby a označenie domény, ku ktorej sa webhostingová služba vzťahuje, žalobca
ešte žiada, aby súd zaviazal žalovaného ako dôkazy predložiť pre každý prípad relevantný podklad

(napríkladzmluvasodberateľomwebhostingovejslužbyaleboinýpodklad)kukaždejfaktúrežalovaného
na základe, ktorého fakturoval webhostingovú službu k doméne, z ktorého bude zrejmé, na aké obdobie
poskytovania webhostingových služieb bola vždy vystavená faktúra, názov webhostingovej služby a
označenie domény, ku ktorej sa webhostingová služba vzťahuje, keďže v zmysle vyššie uvedeného
žalobca bude vybrané faktúry párovať (porovnávať) s doménami s webhostingovou službou (platiacimi

zákazníkmi v zmysle zmluvy), uvedenými v predložených zoznamoch žalovaným k výpočtu provízie
(založenévsúdnomspisežalobcom),keďžetítosúnepochybneplatiacimizákazníkmiswebhostingovou
službou, lebo zoznamy predložené žalovaným k fakturácii boli zoznamami len domén s webhostingovou
službou, totiž len za tieto domény mohol žalobca fakturovať províziu, pričom tieto zoznamy dával
mesačnesámžalovaný,takžejenepochybné,žetobolidoményswebhostingovouslužbou,tedaplatiaci

zákazníci v zmysle zmluvy. Žalobca považuje predloženie uvedených navrhovaných dôkazov žalobcom
zo strany žalovaného na žiadosť súdu a vykonanie týchto dôkazov v konaní súdom v zmysle tohto
podania za ťažiskové pre posúdenie tohto sporu a zistenie skutkového stavu, kedy už aj sám súd ešte
pred vydaním platobného rozkazu, poukazoval na čl. III bod 2 písm. f) zmluvy a požadoval od žalobcupredloženie presného počtu platiacich zákazníkov ku dňu vypovedania zmluvy o sprostredkovaní zo
dňa 26.09.2008, a o úpravu žalobného petitu po vynásobení tohto počtu platiacich zákazníkov sumou
33,19 Eur, ktorá by bola žalovanou istinou v súlade so zmluvou. Žalobca vždy od počiatku pri každom

svojom úkone v konaní poukazoval nato, že nemá a nikdy ani nemal zoznam, resp. informácie a
podklady potrebné na určenie presného počtu platiacich zákazníkov podľa zmluvy ku dňu vypovedania
zmluvy (30.6.2014), a že týmito disponuje len žalovaný. V tomto smere žalobca tiež od počiatku navrhol
súdu, aby vyžiadal podklady, resp. zoznam platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy, ktorý boli platiacimi
zákazníkmikudňuvypovedaniazmluvy(30.6.2014).Žalobcakudňupodaniažalobyaanidoposiaľnevie

sám bez súčinnosti žalovaného a predloženia relevantných podkladov od žalovaného, exaktne stanoviť
počet platiacich zákazníkov podľa zmluvy (doména s webhostingovou službou) ku dňu 30.6.2014, teda
ku dňu vypovedania zmluvy. Súčasne žalobca tiež poukazuje na edičnú povinnosť žalovaného zmysle
§ 189 CSP, pričom vzhľadom na vyššie uvedené v tomto podaní je žalobca jednoznačne toho názoru,
že nepochybne má žalovaný veci (podklady, dokumenty, informácie a pod) nevyhnutné na zistenie
skutkového stavu veci a sám žalobca ku dňu podania návrhu doposiaľ nemal a nemá žiadnu možnosť

tieto dôkazy zabezpečiť a súdu predložiť ako dôkazy na ich vykonanie. Uvedené je tiež stále v intenciách
prebiehajúceho súdneho konania, kedy dokazovanie nebolo vyhlásené za skončené a súd ešte len bude
rozhodovať o návrhoch na vykonanie dôkazov.

13. Advokát žalobcu uviedol na pojednávaní dňa 05.02.2019, že je nesporné, že strany si medzi sebou

pre prípad vypovedania zmluvy zo strany žalovaného v zmysle čl. 3 bod 2 písm. f) zmluvy dojednali
ustanovenie o úhrade „sankcie“ spojenej s vypovedaním zmluvy, pričom žalobca má za to, že takéto
ustanovenie je platné, v zásade sa jedná o inominátny záväzok, ktorý bol urobený slobodne, vážne,
konkrétne, zrozumiteľne, nie je tu ani žiadna slabšia strana medzi žalobcom a žalovaným, ktorú by mal
súd zvlášť chrániť, už zo samotného dojednania tohto ustanovenia je zrejmé, že toto ustanovenie nemá

sankčnú povahu, ale kompenzačnú povahu, keďže priamo aj pri svojom výpočte vyslovene odkazuje
na počet platiacich zákazníkov, ku dňu vypovedania zmluvy, teda nie je to len určenie nejakej sumy,
ďalej kompenzačný charakter vyplýva zo samotného účelu dojednania, kedy žalobca má za to, že je
potrebné skúmať vôľu strán a tiež účel dojednania dvoch zmluvných strán, tento účel jasne vyplýva z
procesu vyjednávania o zmluve medzi žalobcom a žalovaným, kde v rámci finalizácie návrhu samotnej

zmluvy, v e-mailovej komunikácii žalobca uviedol, že chce mať v zmluve ochranu v takej situácii, kedy
na zákazníkov vynaloží nemalé finančné prostriedky za účelom ich získania, pričom v prípade výpovede
zo strany záujemcu ako žalovaného „ stratí“ takýchto klientov, keďže mu už nebudú prinášať provízie,
hoci žalovaný z nich bude profitovať naďalej, aj z tohto je zrejmá povaha tohto ustanovenia, čiže toto
ustanovenie nemá trestajúcu povahu, ale výslovne kompenzačnú, ktorou si chcel žalobca kompenzovať

práve vynaložené náklady na zákazníka, prípadne s nejakým ziskom, keďže vypočítal náklady na
jedného zákazníka cca 50,- eur, tak uviedol, že bude požadovať takú ochranu, aby bola vo výške 1
000,- SK, kedy už o týchto zákazníkov mal prísť. Na to žalovaný reagoval, že v poriadku, ustanovenie
čl. 3 bod 2 písm. f) zmluvy sformuloval, zaslal celý návrh zmluvy žalobcovi a tento ho podpísal. V
tomto smere ešte žalobca poukazuje na jeden zo základných princípov právneho štátu, pokiaľ sa týka

súkromnéhoprávaato naprincíp,zásaduzmluvnejautonómieasúvisiacujudikatúruÚSSR,základným
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska
funkcia zmluvy. Nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, kedy

všeobecné súdy uprednostňujú výklad vedúci k neplatnosti zmluvy, pred výkladom neplatnosť zmluvy
nezakladajúcim. V tomto smere ešte žalobca upriamuje pozornosť na to, že žalovaný nikdy ani takéto
ustanovenie okrem toho všetkého čo uviedli, nikde nerozporoval, rozporoval cca až po 6 rokoch, kedy
sa žalobca domáhal svojho nároku, čo podľa názoru žalobcu hraničí so zneužívaním práva. Teda
žalobca má skutočne za to, že ten nárok v zmysle čl. III bod 2 písm. f) zmluvy bol dojednaný platne, je

dôvodný a otázkou už je len presné určenie výšky žalovanej sumy s ohľadom na čl. 3 bod 2 písm. f)
zmluvy. Žalobca má za to, že navrhovanými dôkazmi z účtovníctva žalovaného v spojení so zoznamami
vyúčtovania sprostredkovateľských služieb webhostingu založené v súdnom spise je možné spoľahlivo
určiťpočetplatiacichzákazníkovkudňuvypovedaniazmluvyatovzásadeporovnanímtýchtozoznamov
s účtovnými dokladmi žalovaného.

14. Sudkyňa oboznámila prítomných na pojednávaní, že nevykoná dokazovanie navrhované žalobcom
podaním zo dňa 31.01.2019, nakoľko pre rozhodnutie súdu vykonanie tohto dokazovania nie je
relevantné.15. Žalobca vo svojej záverečnej reči uviedol k platnosti alebo neplatnosti dojednania „sankcie", resp.
„odškodnenia" žalobcu ako sprostredkovateľa v prípade dania výpovede zo strany žalovaného ako

záujemcu, ako aj k „ustáleniu" zmluvného typu zmluvy, k vykonanému dokazovaniu v tomto smere a k
právnej stránke veci, že žalobca sa pridŕža svojich písomných a ústnych vyjadrení vykonaných vo veci,
žalobca považuje za nesporné uzavretie zmluvy, vypovedanie zmluvy, dátum vypovedania ukončenia
zmluvy ku dňu 30.6.2014, získanie platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy (doména s webhostingovou
službou, za ktorú zákazník uhradil žalovanému faktúru) žalobcom po dobu trvania zmluvy, v rozsahu tak

ako ich predložil žalobca súdu prvej inštancie v zmysle priložených zoznamov vypracovaných samotným
žalovaným podľa podkladov žalovaného. Žalovaný tiež pri svojom výsluchu na súde prvej inštancie
potvrdil, že zoznamy vypracované žalovaným a predložené žalobcom v konaní obsahujú domény s
webhostingovou službou. Je teda nesporné. že tieto zoznamy vypracované žalovaným a predložené
v konaní žalobcom predstavujú mesačné prehľady platiacich zákazníkov žalovaného, ktorých pre
žalovaného získal žalobca, lebo v zmysle zmluvy len za takýchto platiacich zákazníkov mal žalobca

dostať províziu, a na základe týchto podkladov (zoznamov) vždy žalobca následne vystavil faktúru
na mesačnú províziu a túto faktúru vždy žalovaný žalobcovi aj uhradil, čo v konaní nebolo sporné.
Žalovaný nijak nepreukázal, že by medzi platiacimi zákazníkmi v zmysle predložených zoznamov
žalobcom do súdneho spisu boli aj platiaci zákazníci, ktorých nezískal žalobca, a takéto tvrdenia sú
podľa žalobcu nielen nepreukázané žalovaným, ale aj účelové, lebo sám žalovaný prehľady platiacich

zákazníkov získaných žalobcom za každý mesiac vyhotovil zo svojich podkladov, nazval ich ako
Vyúčtovanie sprostredkovania webhostingu vždy ku koncu kalendárneho mesiaca, označil ich ako
doklad na fakturáciu žalobcovej provízie. Tieto mu vždy zaslal pravidelne po ukončení kalendárneho
mesiaca a na základe nich vystavené faktúry žalobcu na provízie tieto žalovaný uhradil. Žalobca v
tomto spore uviedol, že zmluva sa najviac približuje k zmluvnému typu zmluvy o obchodnom zastúpení,

pričom sa podporne oprel o právnu argumentáciu a výklad súvisiacich ustanovení. Právna veda aj
judikatúra zhodne konštatujú, že zmluva o obchodnom zastúpení predstavuje určitý špecifický typ
zmluvy o sprostredkovaní. Ak by sa však súd prvej inštancie považoval zmluvu za nepomenovanú,
zmluva jasne obsahuje všetky podstatné náležitosti, a to: identifikáciu zmluvných strán, určenie činnosti
žalobcu ako sprostredkovateľa, určenie provízie, dohodu o „sankcii" pre prípad výpovede zmluvy zo

strany žalovaného ako záujemcu a spôsob jej výpočtu. Žalobca trvá na tom, že nič zmluvným stranám
(žalobcovi a žalovanému) nebránilo dať do zmluvy aj dojednanie o zaplatení finančnej sumy žalovaným
žalobcovi v zmysle čI. III bod 2. písm. f) zmluvy, a to najmä s ohľadom na charakter zmluvy. V uvedenom
kontexte žalobca v konaní opakovane poukazuje na zmluvnú voľnosť ako na právny princíp umožňujúci
zmluvným stranám upraviť si vzájomné pomery tak, aby to čo najlepšie vyhovovalo ich potrebám

a záujmom a preto aj sústava objektívneho záväzkového práva ponecháva účastníkom zmluvných
vzťahov pomerne veľkú voľnosť pri zmluvnej úprave vzájomných práv a povinností, čo bol aj prípad
dohody žalobcu a žalovaného v zmysle ČI. III bod 2.písm. f zmluvy. Podľa žalobcu je nesporné, že
právny úkon sa má vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho kto
právny úkon urobil, resp. vôle zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy, ak táto vôľa nie je v rozpore s

jazykovým prejavom. Obe zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť zmluvu v znení, v akom ju podpísali.
Obomstranám(tedaajžalovanému)boloodzačiatkuzrejmé,ževprípadeukončeniazmluvyvýpoveďou
bez uvedenia dôvodu bude mať žalobca nárok na istú peňažnú čiastku - a táto peňažná čiastka je v
zmluve pomenovaná ako sankcia. Pričom spôsob jej výpočtu bol určený vopred. Je evidentné, že prejav
vôle a jazykový prejav nie je vo vzájomnom rozpore. Povinnosť zaplatiť „sankciu" pri výpovedi zmluvy

bez udania dôvodu je navyše skonštruovaná veľmi podobne s úpravou odstupného pri ukončení zmluvy
o obchodnom zastúpení, pričom zákonné ustanovenie o odstupnom je kogentné. Možnosť dohodnúť si
odstupné pre prípad ukončenia inej zmluvy (t.j. nielen zmluvy o obchodnom zastúpení) OBZ nevylučuje.
Vôbec dojednanie „sankcie" resp. „odškodnenia" podľa ČI. III bod 2. písm. f) zmluvy má podľa žalobcu
svoj racionálny základ, ktorý bol stranám známy už pred uzavretím zmluvy, ako to tvrdil v konaní

žalobca. Na základe zmluvy po dobu jej trvania žalobca nesporne získaval pre žalovaného zákazníkov
za nemalé finančné prostriedky žalobcu, ktorí pravidelne platili opakovane za webhostingové služby
ponúkané žalovaným žalovanému (nakoľko žalovaný žalobcovi platil províziu a predkladal zoznamy
platiacich zákazníkov získaných žalobcom), t.j. činnosťou žalobcu získaval žalobca pre žalovaného
pravidelný (a spravidla dlhodobý) príjem. Aj z uvedeného je zrejmé, že dojednanie „sankcie" podľa čl.

III bod 2. písm. f) zmluvy ma rýdzo kompenzačný charakter a nie trestajúci alebo sankčný charakter.
Podstatou úpravy „kompenzácie" podľa ČI. III bod 2. písm. f) zmluvy v tomto prípade je teda skutočnosť,
že žalobca získaval pri vynaložení svojich finančných nákladov pre žalovaného zákazníkov, z ktorých
žalovaný dlhodobo profitoval, pričom žalobca mal nárok len na províziu pri zaplatení webhostingovejslužbyzákazníkomapoukončenízmluvyprofitžalovanéhopokračovalztýchtozákazníkov,avšakpríjem
žalobcu skončil vypovedaním zmluvy. Biznis poskytovania webhostingových služieb je založený na tom,
že vždy na nejaké časové obdobie spravidla na 1 rok, mohla to byť aj kratšia doba, zákazník využíva

webhostingovéslužbyapotomichpravidelnepredlžujenaďalšieobdobieazakaždéďalšieobdobieplatí
poskytovateľovi za webhostingové služby. Teda zmyslom dojednania ustanovenia ČI. III bod 2. písm. f)
zmluvy bolo riešiť situáciu, kedy žalobca za nemalé finančné prostriedky získa pre žalobcu platiacich
zákazníkov, žalovaný vypovie zmluvu, avšak bude mať x získaných zákazníkov žalobcom, ktorí mu
budú prinášať profit aj po ukončení spolupráce so žalobcom (zákazníci si webhostingové obdobia

na využívanie webhostingových služieb obnovujú v dohodnutých obdobiach), teda ak by k ukončeniu
zmluvy nedošlo, žalobca by mal nárok na províziu za každého platiaceho zákazníka, ktorého získal,
a ktorý webhostingové služby uhradil aj za každé ďalšie obdobie využívania webhostingových služieb.
Avšak pri ukončení zmluvy by už žalobcovi prestal plynúť príjem z provízii, ale žalovanému by príjem zo
získaných zákazníkov, ktorý by si aj po ukončení zmluvy so žalobcom, obnovovali webhostingové služby
plynuli z toho príjmy. Uvedeným ustanovením o dojednanej „sankcii" pri vypovedaní zmluvy žalovaným

ako žalobca tvrdil a preukazoval v konaní sa nesporne mala vykompenzovať uvedená situácia, kedy
žalobca vložil do získania zákazníkov žalovaného nemalé finančné prostriedky a v prípade ukončenia
zmluvy požadoval akúsi kompenzáciu za vynaložené náklady a stratu budúcich provízií, keďže po
ukončení zmluvy mal možnosť žalovaný profitovať so zákazníkov získaných žalobcom naďalej. Aj z
uvedenéhojezrejmé,žedojednanie„sankcie"podľaČI.IIIbod2.písm.f)zmluvymarýdzokompenzačný

charakter a nie trestajúci alebo sankčný charakter. Uvedené presne tiež podľa žalobcu korešponduje s
vyčíslením „kompenzácie" alebo teda „sankcie" dojednanej pre prípad výpovede zo strany žalovaného
podľa ČI. III bod 2, písm. f) zmluvy v spojení s ustanovením ČI. IV. bod 2. zmluvy, v ktorých pre
prípad vypovedania zmluvy žalovaným „sankcia" alebo inak „kompenzácia" nebola dojednaná ako
„holá" suma bez ďalšieho, ale jej výška sa presne odvíja od aktuálneho počtu platiacich zákazníkov v

zmysle zmluvy (doména s webhostingovou službou) ku dňu vypovedania zmluvy, teda výška „sankcie"
je nato priamo naviazaná. V zmysle predošlej vety je zrejmé, že dojednaná „sankcia" smerovala práve
k tomu, že ku dňu vypovedania zmluvy bude mať žalovaný potenciálnych zákazníkov, ktorých získal
pre žalovaného žalobca za celé roky, a títo si budú aj po ukončení zmluvy žalovaného so žalobcom
ďalej obnovovať služby webhostingu a platiť za služby žalovanému, pričom pre tento prípad si strany

dojednali „kompenzáciu" korešpondujúcu práve s počtom platiacich zákazníkov ku dňu vypovedania
zmluvy, u ktorých je teda vysoký predpoklad, že si budú webhostingové služby u žalovaného budú
objednávať a platiť naďalej (z toho by profitoval len žalovaný a mal z toho pravidelný a dlhodobý príjem),
vynásobený paušálom vo výške 33,19 Eur za platiaceho zákazníka. Konateľ žalobcu aj žalovaného
zhodne vo svojich výsluchoch uviedli, že pred uzatvorením zmluvy si vzájomne odsúhlasovali znenie

zmluvy bez účasti právnikov. Podľa žalobcu nemôže byť na ujmu žalobcovi prípadne nie vhodne použitý
pojem „sankcia". V zásade podľa žalobcu ide o inominátny záväzok, ktorý je dostatočne určitý (splnenie
jasne stanovených kumulatívnych podmienok vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku).
Neexistuje tu podľa žalobcu ani nedostatok slobodnosti, vážnosti, určitosti ani zrozumiteľnosti, a ani
žiadna slabšia strana, ktorú treba chrániť. Predsa plnenie je možné a obsah ani účel úkonu neodporuje

zákonu, ani ho neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom. Žalobca tiež v konaní poukazoval na
to, že je potrebné prihliadať k tomu, čo strany vlastne chceli právnym úkonom urobiť (výklad prejavu
vôle) a dosiahnuť, teda aj ak bol účel tohto zmluvného dojednania. V uvedenom kontexte žalobca tiež
v konaní poukázal na samotné „vyjednávanie zmluvy", pričom na základe vykonaného dokazovania je
zrejmé,žepredpodpisomzmluvyprebehlamedzižalobcomažalovanýme-mailovákomunikáciaoznení

zmluvy a presne ohľadne ustanovenia ČI. III bod 2. písm. f) zmluvy. Návrh zmluvy primárne predložil
žalovaný žalobcovi, načo žalobca reagoval e-mailom zo dňa 28.9.2008, v ktorom je jasne ozrejmený
účel ustanovenia čl. III bod 2. písm. f) zmluvy, kedy žalobca uviedol, že žalobca má pocit, že pri výpovedi
zmluvou nie je dostatočne chránený pre prípad, že žalovaný ako - záujemca sa rozhodne ukončiť
zmluvu a žalobca ako sprostredkovateľ stratí „svojich" klientov, ktorých pre žalovaného získaval žalobca

prácne za nemalé finančné prostriedky. A žalobca teda navrhol dojednať sankciu za vypovedanie zmluvy
záujemcom, ktorú odvíjal od vypočítaných nákladov predbežne za jedného zákazníka vo výške 500,-
Sk, pričom navrhol sumu 1.000,00 Sk za zákazníka. Žalovaný nato reagoval v zmysle predloženej e-
mailovej, že v poriadku, že to do zmluvy pridá, pričom následne žalovaný sformuloval znenie ČI. III bod
2. písm. f) zmluvy a zaslal doplnený návrh opäť žalobcovi, ktorý zmluvu v takomto znení aj podpísal.

Čiže aj z uvedeného je zrejmé, že dojednaná „sankcia" mala byť akási „kompenzácia" nákladov žalobcu
vynaložených na získanie platiacich zákazníkov pre žalobcu a (straty budúcich provízii žalobcu v prípade
vypovedania zmluvy žalovaným. V žiadnom prípade teda nešlo ani o pokutu za porušene povinnosti,
ani za výkon práva ako špekulatívne v konaní dôvodil žalovaný. Žalobca vo vyššie uvedenom kontextepoukazuje tiež nato, že pri podpise zmluvy obe strany dohodu o zaplatení „sankcie" podľa čl. III. bod
2 písm. f) zmluvy v spojení s ustanovením ČI. IV. bod 2. zmluvy vnímali ako platnú a až po domáhaní
sa „sankcie“ zo strany žalobcu po vyše 6 rokoch začal žalovaný hľadať spôsoby ako sa tejto povinnosti

vyhnúť, resp. účelovo ju označil ako za zmluvnú pokutu. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca zato,
že dojednanie „sankcie“ podľa ČI. III. bod 2. písm. f) zmluvy v spojení s ustanovením ČI. IV. bod 2
zmluvy bolo rozhodne platným zmluvným dojednaním zaväzujúcim žalovaného. Prílišný formalizmus
a neakceptovanie jedného zo základných princípov súkromného práva považuje žalobca za prejav
zásadného disrešpektu voči zmluvnej autonómii a zneužívanie práva zo strany žalovaného. K určeniu

výšky žalovanej sumy v konaní, teda výšky požadovanej „sankcie" resp. „odškodnenia“ v prípade dania
výpovede zo strany žalovaného ako záujemcu, ak aj k návrhom na vykonanie dokazovania a k právnej
stránkeveci,zhŕňajúcožalobcauvádza: Žalobcapôvodnepriurčeníapreukazovanívýškypožadovanej
„kompenzácie" za vypovedanie zmluvy žalovaným ku dňu 30.6.2014 vychádzal z podobnosti charakteru
činnosti, resp. výsledku činnosti žalobcu ako sprostredkovateľa obdobne ako pri činnosti obchodného
zástupcu, ktorý zo zákona (OBZ) má nárok na odstupné za splnenia podmienok predpokladaných OBZ,

pričom inštitút odstupného upravuje § 355 OBZ. Zákonné ustanovenie § 669 ods. 2 OBZ stanovuje
maximálnu výšku odstupného, ktoré nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru
provízií získaných žalobcom v priebehu posledných piatich rokov trvania zmluvy. Nakoľko zmluva bola
ukončenánazákladedanejvýpovedežalovanýmuplynutímvýpovednejlehotydňa30.6.2014,vychádzal
žalobca pri určení výšky požadovanej „sankcie" (kvázi odstupného) z vyplatených provízií žalobcovi

za posledných 5 rokov dozadu od 30.6.2014. Tieto, čo do výšky a podkladov žalovaný v konaní
nerozporoval. Totiž žalobca nemohol pôvodne postupovať pri určení výšky žalovanej sumy exaktne
podľa ČI. III. bod 2. písm. f) zmluvy, nakoľko žalobca nedisponuje a nikdy ani nedisponoval zoznamom
platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy k nejakému konkrétnemu termínu, a teda ani ku dňu vypovedania
zmluvy, pričom týmito údajmi disponoval a disponuje len žalovaný a uvedené žalobca uvádzal v konaní

pri každom svojom úkone v konaní. Z prehľadu vystavených faktúr žalobcu za obdobie 5 rokov dozadu
od 30.6.2014, ktorými žalobca mesačne fakturoval žalovanému provízie v zmysle zmluvy bolo nesporné,
že priemerná ročná provízia vypočítaná z priemeru provízií získaných žalobcom v priebehu posledných
piatich rokov trvania zmluvy (5 rokov dozadu od 30.6.2014), bola vo výške 25.722,58 EUR a na
vymoženie tejto sumy žalobca podal žalobu. Túto výšku ako priemernú ročnú províziu vypočítanú z

priemeru provízií získaných žalobcom v priebehu posledných piatich rokov trvania zmluvy, žalovaný v
konaní nerozporoval. Žalobca v návrhu na vykonanie dokazovania zo dňa 31.1.2019 náležite odôvodnil
potrebu vykonania dokazovania vo vyššie naznačenom smere na zistenie rozhodujúcich skutočností,
čo predpokladá vyžiadanie si týchto podkladov súdom najprv od žalovaného a následne vykonanie
týchto dôkazov. Sám žalovaný pri výsluchu uviedol, že zoznamy založené v súdnom spise žalobcom

sú zoznamy platiacich zákazníkov s webhostingovou službou, ale tiež, že nie je možné z nich bez
ďalšieho vyselektovať platiacich zákazníkov s webhostingovou službou ku dňu ukončenia zmluvy, ale
súčasne uviedol na pojednávaní dňa 4.10.2018, že si archivuje faktúry. Preto aj v tomto smere žalobca
podanímzodňa31.1.2019navrholpredloženiedôkazovaichvykonanie,ktoréjednoznačnýmspôsobom
smerujú k zisteniu presného počtu platiacich zákazníkov v zmysle zmluvy ku dňu vypovedanie zmluvy

(30.6.2014). Žalobca predloženie navrhovaných dôkazov v zmysle podania z 31.1.2019 na žiadosť
súdu žalovaným a vykonanie týchto dôkazov v konaní súdom, považoval a považuje za ťažiskové pre
posúdenie tohto sporu a náležité zistenie skutkového stavu, kedy už aj sám súd ešte pred vydaním
platobného rozkazu, poukazoval na ČI. III bod 2 písm. f) zmluvy a požadoval od žalobcu predloženie
presného počtu platiacich zákazníkov ku dňu vypovedania zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.09.2008,

a o úpravu žalobného petitu po vynásobení tohto počtu platiacich zákazníkov sumou 33,19 Eur, ktorá by
bola žalovanou istinou v súlade so zmluvou. Vo vyššie uvedenom smere žalobca aj tieto záverečné reči
považuje za predčasné, keďže neboli vykonané dôkazy, ktorých vykonanie je podľa žalobcu nevyhnutné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a na rozhodnutie vo veci.

16. V záverečnej reči advokát žalovaného uviedol, že v žalobe ako i vo svojich neskorších vyjadreniach
žalobcavsúvislostisprávnymzákladomuplatňovanejsumyuvádzatrirozdielneprávnenárokybeztoho,
aby jasne uviedol, ktorý si voči žalovanému podanou žalobou uplatňuje. Žalobca spomína konkrétne:
1) nárok na zaplatenie odstupného pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení podľa ust. § 669 OBZ,
2) nárok na zaplatenie odstupného podľa ust. § 355 OBZ ako spôsobu zániku záväzku a 3) nárok

na zaplatenie sankcie za vypovedanie zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 26.09.2008 podľa článku III
bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní. Ide o tri rozdielne právne nároky s rozdielnymi právnymi
základmi a rozdielnymi podmienkami vzniku, ktoré nemožno navzájom stotožňovať. Žalobca napriek
tomu počas celého konania nebol schopný určiť, ktorého z predmetných nárokov sa svojou žalobouvoči žalovanému vlastne domáha a vo svojich vyjadreniach opakovane argumentuje všetkými tromi
nárokmi (vo vzťahu k tej istej žalovanej sume a tým istým skutkovým okolnostiam). Z vykonaného
dokazovania však vyplynulo, že bez ohľadu na to, ktorý z vyššie uvedených nárokov si žalobca voči

žalovanému uplatňuje, nemôže byť žalobca so svojou žalobou v tomto konaní úspešný. K nároku
na zaplatenie odstupného pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení podľa § 669 OBz: Výsluchy
konateľov žalobcu a žalovaného uskutočnené na pojednávaní dňa 04.10.2018 potvrdili, že zmluvu o
sprostredkovaní uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným nemožno s ohľadom na jej obsah považovať
za zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust. § 652 a nasl. OBZ. Z výsluchov vyplynulo, že činnosť

žalobcu spočívala vo zvyšovaní návštevnosti konkrétnej internetovej stránky žalovaného dostupnej pod
doménovým menom webstranky.sk, a to prostredníctvom propagácie tejto stránky cez reklamy a iný
internetový marketing. Žalobca pritom nevedel ani nemohol vedieť, komu sa táto reklama zobrazovala
a kto na základe tejto reklamy reálne navštívil internetovú stránku žalovaného. Žalobca preto ani nie
je (a nikdy nebol) schopný identifikovať osoby, ktoré by mal na základe svojej činnosti pre žalovaného
sprostredkovať, keďže jeho činnosťou nebolo získavanie konkrétnych zákazníkov pre žalovaného. Z

toho dôvodu aj žalovaný neplatil odplatu žalobcovi v závislosti od počtu sprostredkovaných obchodov,
ale od celkového počtu prijatých objednávok webhostingu uskutočnených v danom období cez stránku
webstranky.sk, bez ohľadu na to, či objednávka súvisela alebo nesúvisela s reklamnou činnosťou
žalobcu. Technicky totiž nebolo ani možné zistiť, ktorí zákazníci si objednali služby u žalovaného na
základe reklamy žalobcu a ktorí si služby objednali nezávisle od toho (navštívili stránku žalovaného z

iného podnetu). Vyúčtovania, ktoré žalovaný zasielal žalobcovi ako podklad pre fakturáciu odplaty na
základe zmluvy o sprostredkovaní preto neobsahujú zoznam žalobcom sprostredkovaných zákazníkov
žalovaného, ale zoznam všetkých zákazníkov, ktorí si v príslušnom mesiaci objednali u žalovaného
službu webhostingu cez internetovú stránku webstranky.sk (nezávisle od toho, ako sa títo zákazníci o
internetovej stránke a službách žalovaného dozvedeli). Je teda zrejmé, že o žiadne sprostredkovanie či

obchodné zastúpenie v danom prípade nešlo, keďže žalobca nikdy nedošiel do kontaktu so záujemcami
oslužbyžalovaného,nebolschopnýaniurčiť,ktorízáujemcoviasiobjedalislužbyžalovanéhonazáklade
marketingovej činnosti žalobcu a odplata bola žalobcovi platená podľa počtu všetkých objednávok
služieb webhostingu v danom období a nie len za obchody, ku ktorých uzatvoreniu došlo v dôsledku
činnosti žalobcu. Možno tak uzavrieť, že žalobcovi v danom prípade nemohol vzniknúť nárok na

zaplatenie odstupného pri skončení zmluvy o obchodnom zastúpení podľa ust. § 669 OBZ. Pre úplnosť
je potrebné dodať, že okrem toho, že v danom prípade nie sú na strane žalobcu splnené zákonné
podmienky pre vznik nároku na odstupné podľa ust. § 699 OBZ, takýto (hypotetický) nárok žalobcu
by bol prekludovaný, keďže žalobca si pred podaním tejto žaloby u žalovaného predmetný nárok
nikdy neuplatnil. V predžalobných výzvach zo dňa 27.10.2014 a zo dňa 05.04.2015 žalobca vyzýval

žalovanéhovždylennazaplateniezmluvnejsankciepodľačl.IIIbod2písm.f)zmluvyosprostredkovaní,
ktorú žalobca podľa vlastných slov považoval za „poplatok spojený s vypovedaním zmluvy“ či za
„poplatok pre prípad ukončenia zmluvy podľa čl. III bodu 2 písm. f) zmluvy“. Žalobca začal predmetný
vzťah označovať za obchodné zastúpenie až v žalobe a až v žalobe začal tiež tvrdiť, že má voči
žalovanému nárok na odstupné, ktoré si však predtým u žalovaného neuplatňoval. V zmysle ust. §

669 ods. 5 OBZ by tak aj v prípade existencie žalobcom tvrdeného nároku na odstupné pri skončení
zmluvy o obchodnom zastúpení tento nárok zanikol v dôsledku jeho preklúzie. K nároku na zaplatenie
odstupného podľa ust. § 355 OBZ ako spôsobu zániku záväzku: Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že
čl. III bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní sa dá považovať za dohodu o odstupnom podľa §
355 OBZ, t.j. za dohodu o spôsobe zániku zmluvy zaplatením odstupného, toto tvrdenie je zjavne

nesprávne. Podstatou zmluvne dohodnutého dostupného je skutočnosť, že zaplatenie odstupného
má za následok zánik príslušnej zmluvy. Odstupné je aj zo systematického hľadiska upravené medzi
ustanoveniami o zániku nesplneného záväzku (diel VIII prvej hlavy tretej časti OBZ) ako jeden zo
spôsobov zániku záväzku pred jeho splnením. Právnym účinkom zaplatenia odstupného je teda zánik
príslušného záväzku, resp. zmluvy, ktorá sa zrušuje spätne, od doby svojho uzavretia, pričom zmluvné

strany sú si povinné vrátiť dovtedy navzájom poskytnuté plnenia. Možnosť zrušiť zmluvu zaplatením
odstupného pritom nemožno využiť vtedy, ak si už strany zo zmluvy navzájom poskytli plnenia (§ 355
ods. 2 OBZ). Sám žalobca pritom tvrdí, že zmluva o sprostredkovaní bola žalovaným platne vypovedaná
a teda že zanikla. V danom prípade tak nemožno ani uvažovať o tom, že by sa ust. čl. III bod 2 písm.
f) zmluvy o sprostredkovaní malo považovať za zmluvné odstupné, ktorého zaplatením mohol žalobca

zrušiť zmluvu, keďže zmluva zanikla bez ohľadu na zaplatenie predmetnej sumy (táto skutočnosť nie je
sporná). Navyše, zmluvné strany si navzájom podľa zmluvy dlhodobo plnili, a preto by podľa § 355 ods.
2 OBZ ani nebolo možné využiť inštitút zmluvného odstupného. V neposlednom rade, to, že by malo
ísť o dostupné priamo odporuje gramatickému zneniu čl. III bodu 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní,kde sa nehovorí o žiadnom odstupnom alebo o možnosti zrušiť zmluvu zaplatením odstupného, ale
hovorí sa výslovne o sankcii za vypovedanie zmluvy (ktorá nemá žiadny vplyv na platnosť a účinnosť
výpovede). Žalobcovi tak vzhľadom na okolnosti v danom prípade nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie

odstupného v zmysle § 355 OBZ. K nároku na zaplatenie sankcie za vypovedanie zmluvy podľa
článku III bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní: Nemožno tiež súhlasiť s tvrdením žalobcu, že
ustanovenie čl. III bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní treba vykladať ako platné dojednanie
povinnosti žalovaného zaplatiť určitú peňažnú sumu pri výpovedi zmluvy zo strany žalovaného bez
ohľadu na to, ako je nazvaná. Z hľadiska jazykového vyjadrenia prejavu vôle i z hľadiska významu i

funkcie predmetného ustanovenia je zrejmé, že ide o zmluvné dojednanie sankcie, resp. zmluvného
postihu za to, že žalovaný vypovie predmetnú zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Priame použitie
výrazu „sankcia“ len zdôrazňuje to, že podstatou predmetného dojednania bolo postihnúť žalovaného
za využitie práva na vypovedanie zmluvy o sprostredkovaní. Vypovedanie zmluvy uzatvorenej na dobu
neurčitú je zákonným právom každej zmluvnej strany, bez ohľadu na to, či sa na tom strany v zmluve
výslovne dohodli, alebo nedohodli. Toto právo vyplýva priamo zo zákona (§ 582 OZ) a je garanciou

toho, že každá zmluvná strana je oprávnená ukončiť zmluvný vzťah, ktorého trvanie nebolo vopred
ohraničené konkrétnou dohodnutou dobou (nebola dohodnutá určitá doba trvania zmluvy). V prípade,
ak by malo byť dojednanie sankcie podľa čl. III bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní platné, žalovaný
by nemohol využiť svoje zákonné právo ukončiť zmluvu uzatvorenú na neurčitú dobu bez toho, aby
mu vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sankciu. Žalovaný by tak bol pod hrozbou sankcie

nútený zotrvať v zmluvnom vzťahu so žalobcom a platiť žalobcovi v zásade „do nekonečna“ odmenu v
zmysle zmluvy o sprostredkovaní, a to bez ohľadu na to, či žalobca reálne vykonával akúkoľvek činnosť
v prospech žalovaného, keďže odmeňovanie žalobcu nebolo (a vzhľadom na povahu činnosti žalobcu
ani nemohlo byť) závislé od počtu skutočne získaných zákazníkov pre žalovaného. Z výpovede konateľa
žalovaného pritom vyplynulo, že práve to, že žalobca prestal vykonávať akékoľvek marketingové

aktivity v prospech žalovaného, bolo jedným z dôvodov, prečo žalovaný zmluvu o sprostredkovaní
nakoniec vypovedal. Žalovaný by inak pri zachovaní trvania zmluvy o sprostredkovaní musel žalobcovi
naďalej platiť odmenu za služby predané prostredníctvom internetovej stránky webstranky.sk, hoci
žalobca sa na propagácii tejto stránky (a teda na zvyšovaní počtu zákazníkov) už dlhodobo žiadnym
spôsobomnepodieľal(takmerrokpredvypovedanímzmluvyžalobcaužnevyvíjalžiadnemarketingovéči

reklamnéaktivityvprospechinternetovejstránkywebstranky.sk).Druhýmdôvodomvypovedaniazmluvy
o sprostredkovaní bola skutočnosť, že konateľ a spoločník žalobcu - L. S. začal žalovanému priamo
konkurovať v oblasti webhostingových služieb, a to vstupom do spoločnosti Websupport, s.r.o. (od mája
2013 prostredníctvom spoločnosti MONOGRAM Ventures a. s. a od roku 2017 do súčasnosti už osobne
ako priamy spoločník). Žalovaný preto, logicky, nemal záujem pokračovať v platení odmien žalobcovi,

ktorého spoločník a konateľ sa prostredníctvom inej spoločnosti stal jeho priamym konkurentom.
Dojednanie sankcie ako následku za výkon práva niektorej zmluvnej strany (v danom prípade práva
vypovedať zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú) súdna prax i uznávaná právna doktrína dlhodobo a
jednotne považuje za neplatné dojednanie, bez ohľadu na to, ako sa takáto sankcia označí. Keďže
ustanovenie čl. III bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní jasne obsahuje dojednanie sankcie pre

prípad vypovedania zmluvy zo strany žalovaného, a teda sankciu pre využitie jeho zmluvného (a
zákonného) práva, je takéto dojednanie neplatné pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Navyše,
v kontexte okolností, za akých došlo k vypovedaniu zmluvy o sprostredkovaní (dlhodobá nečinnosť
žalobcu, priama účasť konateľa a spoločníka žalobcu u hlavného konkurenta žalovaného) možno
uplatňovaniepredmetnéhodomneléhonárokužalobcuvočižalovanémupovažovaťzakonanievrozpore

s poctivým obchodným stykom, v dôsledku čoho by takémuto (domnelému) nároku nebolo možné ani
v prípade jeho existencie priznať právnu ochranu (§ 265 OBZ). V tejto súvislosti je potrebné dodať,
že argument žalobcu, podľa ktorého je dojednanie sankcie za vypovedanie zmluvy podľa čl. III bod 2
písm. f) zmluvy o sprostredkovaní platné z dôvodu zmluvnej voľnosti strán, neobstojí. Zmluvná voľnosť
totiž nie je absolútna a strany si nemôžu v zmluve dojednať čokoľvek. Zmluvné strany sú pri dojednaní

obsahu zmluvy vždy obmedzené zákonom a nesmú uzavrieť právny úkon, ktorý by mu odporoval alebo
ho obchádzal, bez ohľadu na nimi prejavenú vôľu.

17. Pri prijatí argumentácie žalobcu o tom, že predmetné ustanovenie nemôže byť neplatné, keďže sa
na ňom strany slobodne dohodli, by v zásade žiadny dvojstranný právny úkon vyjadrujúci určitú vôľu jeho

účastníkov (t.j. žiadna zmluva či zmluvné dojednanie) nemohol byť pre rozpor so zákonom vyhodnotený
ako neplatný, čo je zjavne nesprávny názor. Aj pri realizácii zmluvnej autonómie platia určité limity,
ktorých nedodržanie má za následok neplatnosť zmluvného dojednania. Prípad, kedy sa strany dohodnú
na sankcionovaní jednej zmluvnej strany za vypovedanie zmluvy na dobu neurčitú (v dôsledku čoho sazmluva z jej strany stáva bez potrestania sankciou nevypovedateľná) je typickým prípadom neplatného
zmluvného dojednania, čoho dôkazom je aj vyššie uvedená ustálená judikatúra. Ako nesprávne možno
označiť aj tvrdenie žalobcu, že predmetné ustanovenie o sankcii za vypovedanie zmluvy „zaniesol“

do zmluvy o sprostredkovaní žalovaný. Pôvodný návrh zmluvy takúto sankciu neobsahoval, pričom
jej doplnenie navrhol žalobca, ktorý aj sám výslovne použil pojem „sankcia za vypovedanie zmluvy“.
Žalovaný túto sankciu do zmluvy len dopísal tak, ako to navrhol žalobca. Je teda zjavné, že predmetné
ustanovenie bolo doplnené do zmluvy o sprostredkovaní zo strany žalobcu, nie zo strany žalovaného
(ktorý toto ustanovenie vo svojom návrhu zmluvy nemal a doplnil ho len na žiadosť žalobcu). Žalobca tiež

ako prvý použil pojem „sankcia za vypovedanie zmluvy“, ktorý žalovaný nevymyslel ani nesformuloval,
ale naopak, doslovne ho prebral od žalobcu. V tejto súvislosti je preto možné poukázať aj na ust. §
266 ods. 4 OBZ, podľa ktorého „Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba
pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.“ Hoci má
žalovaný za to, že pojem „sankcia za vypovedanie zmluvy“ nepripúšťa v zásade iný výklad ako že ide
o sankciu a teda pokutu za vypovedanie zmluvy, v prípade pochybnosti o jeho skutočnom význame je

potrebné prihliadnuť na to, že tento pojem použil po prvý krát práve žalobca a teda tento pojem treba
vykladať na jeho ťarchu. V tejto súvislosti je pritom irelevantné, na základe akej pohnútky žalobcu došlo
k doplneniu predmetnej sankcie do zmluvy. Podstatné je, že doplnená sankcia smerovala k postihu
žalovaného v prípade, ak využije svoje právo vypovedať zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, čo je
neprípustné. Žalovaný na záver poukazuje na skutočnosť, že žalobca v danom konaní nemôže byť

úspešný ani z dôvodu, že nie je schopný preukázať výšku svojho domnelého (nedôvodného) nároku.
Z doterajších vyjadrení žalobcu vyplynulo, že žalobca nevie určiť počet platiacich zákazníkov v zmysle
čl. III bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní, a teda vypočítať výšku predmetnej sankcie. Výšku
žalovanej sumy žalobca v žalobe vypočítal celkom nesúvisiacim spôsobom podľa ust. § 669 ods. 2
OBZ ako maximálnu výšku odstupného pri ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení (t.j. ako keby si

uplatňoval nárok na odstupné a nie nárok na sankciu podľa zmluvy o sprostredkovaní). Z výsluchu
konateľa žalovaného zároveň vyplynulo, že zoznamom platiacich zákazníkov v zmysle čl. III bod 2
písm. f) zmluvy o sprostredkovaní nedisponuje ani žalovaný, nakoľko archivuje len faktúry vystavené
všetkým svojim zákazníkom, z ktorých nie je možné zistiť, prostredníctvom akej internetovej stránky boli
fakturované služby webhostingu objednané (žalovaný prevádzkoval v relevantnom čase veľké množstvo

internetových stránok, prostredníctvom ktorých ponúkal služby webhostingu a internetová stránka
webstranky.skbolalenjednouznich).Pokiaľideožalobcovnávrhnadoplneniedokazovaniavyžiadaním
zoznamu všetkých domén registrovaných žalovaným v období trvania zmluvy o sprostredkovaní od
národnej registračnej autority domény najvyššej úrovne .sk - spoločnosti SK-NIC, a.s., tento návrh je už
na prvý pohľad nesprávny a vo vzťahu k predmetu konania bezvýznamný. Žalobca zjavne nerozlišuje

medzi službou registrovania domény a službou webhostingu, hoci ide o dve odlišné, navzájom
nezávislé služby. Zmluva o sprostredkovaní sa pritom týkala výlučne len webhostingových služieb a s
registrovaním samotných domén nemala nič spoločné. Pojem platiaceho zákazníka, od ktorých počtu
mala závisieť aj výška predmetnej (neplatnej) sankcie za vypovedanie zmluvy, je definovaný v čl. IV
bod 2 zmluvy o sprostredkovaní ako doména s webhostingovou službou Presmerovanie, Minimum,

Optimum alebo Maximum, za podmienky, že bola uhradená aspoň jedna faktúra za webhosting k
tejto doméne a neexistuje žiadna faktúra za tento webhosting po lehote splatnosti. Je teda zrejmé, že
samotný počet domén, ktoré registroval žalovaný, je pre určenie výšky žalobcom požadovanej sankcie
bezpredmetný. Podstatným by bol počet domén, ku ktorým žalovaný poskytoval službu webhostingu
(konkrétne službu Presmerovanie, Minimum, Optimum alebo Maximum). Službu webhostingu pritom

žalobca neposkytoval ku každej ním registrovanej doméne. Táto služba sa vždy objednávala a
doteraz objednáva osobitne. Zákazník žalovaného si pri objednaní služby registrácie domény nemusel
objednať aj službu webhostingu a webhosting domény si mohol riešiť osobitne prostredníctvom iného
poskytovateľa webhostingu alebo napr. prostredníctvom vlastných serverov. Služba webhostingu od
žalovaného môže byť zároveň poskytovaná ako k doméne, ktorú registroval žalovaný, tak i k doméne,

ktorú si zákazník registroval u iného registrátora a u žalovaného využil len službu webhostingu. Celkový
počet žalovaným registrovaných domén tak žiadnym spôsobom nesúvisí s počtom platiacich zákazníkov
podľa zmluvy o sprostredkovaní - tieto počty mohli byť a aj boli diametrálne odlišné. Navyše, odhliadnuc
od toho, že registrácia domén s týmto konaním vôbec nesúvisí, žalobca úplne ignoruje aj to, že z
požadovaného zoznamu od SK-NIC, a.s. by zistil len celkový počet domén registrovaných žalovaným,

a to bez ohľadu na to, či žalovaný doménu registroval na základe požiadavky svojho zákazníka (ako
poskytnutie služby registrácie domény) alebo doménu registroval sám pre seba. Zo zoznamu by sa tiež
nedalo zistiť ani to, prostredníctvom akej internetovej stránky si zákazník žalovaného službu registrácie
domény objednal, a teda či tak spravil prostredníctvom internetovej stránky webstranky.sk aleboprostredníctvom niektorej z desiatok iných internetových stránok žalovaného, prostredníctvom ktorých
žalovaný v danom období ponúkal služby registrácie domén (pričom zmluva o sprostredkovaní sa týkala
len služieb webhostingu objednaných cez internetovú stránku webstranky.sk). Žalobcom navrhovaný

dôkaz je tak pre toto konanie celkom irelevantný a predmetným návrhom žalobca len demonštroval, že
nerozlišuje medzi poskytnutím služby registrácie domény a poskytnutím služby webhostingu. Vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a
priznal žalovanému náhradu trov súdneho konania, vrátane náhrady trov právneho zastúpenia.

18.Podľa§265OBZvýkonpráva,ktorýjevrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,nepožíva
právnu ochranu.
Podľa ustanovenia § 266 ods. 1,2,3,4 OBZ: (1) Prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
(2) V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa
významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy

používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
(3) Pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s
prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj
následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
(4) Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na

ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila.
Podľa ustanovenia § 269 ods. 1 OBZ ustanovenia upravujúce v II hlave tejto časti zákona jednotlivé
typy zmlúv sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy
ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv.
Podľa § 355 ods. 1, 2 OBZ (1) ak strany zahrnú do zmluvy dojednanie, že jedna zo strán alebo

ktorákoľvek zo strán je oprávnená zmluvu zrušiť zaplatením určitej sumy ako odstupného, zrušuje sa
zmluva od doby svojho uzavretia, keď oprávnená osoba oznámi druhej strane, že svoje právo využíva
a určené odstupné zaplatí. Ustanovenie § 351 ods. 1 platí primerane pre účinky zrušenia zmluvy.
(2) Oprávnenie podľa odseku 1 nemá strana, ktorá už prijala plnenie záväzku druhej strany alebo jeho
časti, alebo ktorá splnila svoj záväzok alebo jeho časť.

Podľa § 642 OBZ zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa
zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).
Podľa § 643 OBZ sprostredkovateľ je povinný bez zbytočného odkladu oznamovať záujemcovi okolnosti
dôležité pre jeho rozhodovanie o uzavretí sprostredkúvanej zmluvy a záujemca je povinný oznamovať

sprostredkovateľovi skutočnosti, ktoré majú pre neho rozhodný význam pre uzavretie tejto zmluvy.
Podľa § 644 OBZ sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu, ak je uzavretá zmluva, ktorá je
predmetom sprostredkovania.
Podľa § 652 ods. 1, 4 OBZ zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ
zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len

"obchody") alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa
zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.(4) Zmluva musí mať písomnú formu.
Podľa § 654 ods. 1 OBZ predmetom záväzku obchodného zástupcu je vyhľadávanie záujemcov o
uzavretie obchodov, ktoré sú vymedzené v zmluve.
Podľa § 658 ods. 1 OBZ obchodný zástupca je povinný navrhovať uzavretie obchodov alebo uzavierať

obchody len s osobami, u ktorých sú predpoklady, že svoje záväzky splnia.
Podľa § 659a OBZ obchodný zástupca má nárok na províziu za obchody uskutočnené počas trvania
zmluvného vzťahu, ak
a) obchod sa uzatvoril v dôsledku jeho činnosti,
b)obchodsauzatvorilstreťouosobou,ktorúeštepreduzavretímobchoduzískalnaúčeluskutočňovania

obchodov tohto druhu. Ň
Podľa § 669 ods. 1,2,5 OBZ (1) Obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné,
ak
a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi
a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a

b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný
zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto
okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.(2) Výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií
získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť
rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie.

(5) Právo obchodného zástupcu na odstupné podľa odseku 1 zanikne, ak do jedného roka od skončenia
zmluvy neoznámi zastúpenému, že uplatňuje svoje práva.

19. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinným dôkazmi: výpisom z Obchodného
registra týkajúceho sa žalobcu a žalovaného, predloženými faktúrami, výsluchom strán, ostatným

spisovým materiálom a zistil nasledovný skutkový a právny stav: Žalobca a žalovaný uzavreli
dňa 26.09.2008 písomnú zmluvu s názvom „Zmluva o sprostredkovaní“, predmetom ktorej v
čl. II bolo „Sprostredkovanie predaja webhostingových služieb. a)Sprostredkovanie predaja je
realizované internetovým portálom Webstránky (http://www.webstranky.sk), ktorého obsah je výlučným
vlastníctvom záujemcu (žalovaného). b) Záujemca poskytuje webhostingové služby tretím osobám.
Sprostredkovateľoviztohoneplynúžiadneinézáväzky,t.j.niejezodpovednýzaškodyaleboinýušlýzisk

v prípade porušenia podmienok uvádzaných záujemcom tretím osobám. c) Sprostredkovateľovi plynie
na základe zmluvy provízia, ktorú bude pravidelne sprostredkovateľ fakturovať záujemcovi, s výškou
provízie podľa článku IV tejto zmluvy. Platobný styk prebieha výlučne bankovým spojením (ak sa obe
strany nedohodnú inak). d) Všetky tretie strany (zákazníci webhostingových služieb predmetu zmluvy)
sprostredkované sprostredkovateľom sú záujemcom riadne evidovaní v prospech sprostredkovateľa.“

20. Žalovaný dňa 26.03.2014 podľa čl. V bod 2. zmluvy vypovedal predmetnú zmluvu o sprostredkovaní
listom, ktorý nazval výpoveď zmluvy o sprostredkovaní, pričom podľa daného výpovedného dôvodu
platnosť zmluvy skončila uplynutím výpovednej lehoty 3 mesiacov. Výpoveď bola zaslaná žalobcovi
podľa obálky dňa 26.03.2014 - podacia pečiatka pošty - zásielka nebola prevzatá žalobcom v odbernej

lehote a bola vrátená žalovanému 17.04.20147. Predmetná zmluva o sprostredkovaní neobsahuje
samostatnú úpravu o doručovaní písomností súvisiacich so zmluvou. Zásielka s výpoveďou bola
uložená na pošte, žalobca mal možnosť oboznámiť sa s výpoveďou 28.03.2014 - piatok alebo dňa
31.03.2014pondelok, jepotrebnépovažovaťzadoručenúzásielkueštevmarci2014,apreto3mesačná
výpovedná doba začala plynúť odo 01.04.2014 a uplynula 30.06.2014. Tieto skutočnosti sú medzi

stranami nesporné.

21. Žalobca určil žalovanú sumu podľa čl. III bod 2 písm. f) predmetnej zmluvy o sprostredkovaní a
to tým spôsobom, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sankciu za vypovedanie zmluvy vo výške
1000,00 SK - 33,19 eur za každého platiaceho zákazníka v zmysle čl. IV bod 2 podľa aktuálneho počtu

v deň vypovedania zmluvy. Žalobca na základe ust. § 699 ods. 2 OBZ vypočítal požadovanú sankciu
- odstupné podľa vyplatených provízií žalobcovi za posledných 5 rokov dozadu od 30.06.2014 t.j. od
skončenia výpovednej lehoty. Žalobca si vypočítal priemernú ročnú províziu z piatich rokov na sumu
25.722,58 eur, následne vyzval žalovaného na úhradu dňa 27.10.2014, žalovaný prevzal 29.10.2014,
následne 4.11.2014 zaslal žalovaný odpoveď, že nebude plniť danú výzvu.

22.Keďžezobsahupredmetusprostredkovaniauvedenéhovčl.IIzmluvysúdnezistilčomalobyťpresne
obsahom činnosti žalobcu pre žalovaného, súd pri určení predmetu zmluvy vychádzal z toho čo uviedli
v konaní konatelia strán a ich advokáti. Konateľ žalobcu uviedol : Ja som platil reklamu cez vyhľadávač
google alebo iným spôsobom platil reklamu, aby si ľudia objednávali služby cez webstránky.sk. Firmy,

v ktorých som bol aktívny, moji priatelia alebo partneri vo svete IT si kupovali web hosting cez túto
stránku, kde som bol jediný dodávateľ alebo klient. Webhouse mal viacej domén sprostredkovateľských
- to je vstupná brána, cez ktorú si klient objednáva nejaké služby a v tomto prípade je to webhosting -
webstránky.sk, kde bol jediným sprostredkovateľom.“ Sprostredkovával webhostingové služby a predaj
domén. Sprostredkovanie robil troma spôsobmi - reklamou na Google alebo reklamou cez internetové

stránky, ktoré v tom období ako firmy mali alebo osobným odporučením klientov, ktorí v tomto období
si nechali programovať svoje web stránky a weby vo firmách, ktoré buď kontroloval alebo bol v nich
spoločníkom. Robil aktívny marketing, platil buď Googlu alebo iným. Na Googli sú textové reklamy
- objednajte si webhosting, najlepší webhosting, je to veľmi efektívny, ale aj veľmi nákladný spôsob
inzerovania, 90 % všetkých marketingových rozpočtov na obchodovanie online sa dejú cez Google.

Iná reklama spočíva v banneroch na weboch, ktoré mu boli spriaznené, keď niekto klikne na banner,
presmeruje ho na webstránky.sk, banner je reklamná plocha, inzerát na webe, webstránke a posledný
spôsobje,aksiklientijehoinýchspoločnostínechaliurobiťsvojuvlastnúwebprezentáciu,taksiobjednali
hosting a tým pádom veľa ich internetových obchodov sídlilo na internetovom hostingu webstránky.sk.23. Konateľ žalovaného uviedol: jedinou snahou sprostredkovateľa bolo robenie publicity portálu, ktorý
dostal od nás pridelený, čo znamenalo väčšiu návštevnosť a viac objednávok. Nie je pravda, čo povedal

konateľ žalobcu, že bol jediný dodávateľ klientov, na tomto portáli, klienti mohli prichádzať z viacerých
zdrojov, jedným zo zdrojov mohla byť aj reklama platená na Googli, nie je pravdou, že sprostredkovával
webhosting a predaj domén, nemá s doménami nič spoločné a nikdy žalobcovi nevyplatili ani jeden
cent za registráciu domén.

24. Advokát žalobcu uviedol: podľa mojich informácii od žalobcu, žalobca promoval stránku - t. z. že
„robil jej reklamu“, platil napr. finančné čiastky na www.google.sk, aby bola táto stránka prednostne
zobrazovaná návštevníkom, vyslovene zháňal klientov, aby navštívili webstránku.sk. To promovanie
znamená platil tú reklamu, platil finančné čiastky, aby web stránka podľa čl. II. bod 1 písm. a)
www.webstranky.sk bola prístupná čo najviac zákazníkom, t. z. platil na Google, zháňal klientov a
vynakladal na to finančné prostriedky. To platil žalobca. Ide o reklamy, ktoré vybehnú na Google po

jeho otvorení. Je to princíp prednosti, pokiaľ si zadáte do vyhľadávača napr. Google tému: chcem si
registrovať doménu, na prvom mieste sa objaví práve www.webstránky.sk, s tým, že za takúto službu
bolo treba platiť a to platil žalobca. Boli to aj nejaké ďalšie činnosti.

25. Advokát žalovaného uviedol: Žalobcova činnosť, ako to napokon potvrdil aj advokát žalobcu,

spočívala v propagácii konkrétnej internetovej stránky žalovaného cez reklamu, žalobca teda nevedel
aj nemohol vedieť, komu sa táto reklama zobrazuje, kto na základe tejto reklamy skutočne
navštívil internetovú stránku žalovaného a nemohol teda reálne sprostredkovať uzatvorenie žiadneho
konkrétneho obchodu, keďže nebolo možné konkretizovať osoby, ktoré by mali obchod uzatvoriť, to je
dôvod, prečo nevie žalobca do konania doložiť konkrétnych zákazníkov, ktorých mal pre žalovaného

sprostredkovať, keďže nešlo o reálne sprostredkovanie, keďže nie je možné určiť to, komu sa zobrazilo
a kto reagoval na reklamu, aj z tohto dôvodu platil žalovaný odplatu žalobcovi nie v závislosti od počtu
sprostredkovaných obchodov, ale ako pomernú časť odplaty za všetky prijaté objednávky na stránke
www. webstránky.sk, bez ohľadu na to, či objednávka súvisela alebo nesúvisela s reklamnou činnosťou
žalobcu.

26. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetom zmluvy o sprostredkovaní nebola sprostredkovanie ako
ho má na mysli OBZ v ustanoveniach upravujúcich zmluvu o sprostredkovaní, preto v skutočnosti nejde
o zmluvu o sprostredkovaní ako je uvedené v názve zmluvy, ale o nepomenovanú zmluvu, predmetom
ktorej bolo vykonávať reklamnú a marketingovú činnosť žalobcu v prospech žalovaného. Z vyššie

uvedeného ale tiež vyplýva, že nejde ani o zmluvu o obchodnom zastúpení.

27. Žalobca vo svojom návrhu uviedol, že sprostredkovateľská zmluva ako zmluvný typ má veľmi
blízko k zmluve o obchodnom zastúpení, pretože obchodný zástupca ako podnikateľ sa zaväzuje
pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv alebo dojednávať a

uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému
zástupcovi odplatu, v rámci právnej úpravy o obchodnom zastúpení je ustanovenie, ktoré priznáva
obchodnému zástupcovi v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné - kogentné ustanovenie.
Žalobca sa odvoláva na konštatovanie, že zmluva o obchodnom zastúpení predstavuje určitý typ zmluvy
o sprostredkovaní podľa § 652 ods. 5 OBZ - ak nie je v zákone upravené inak, na zmluvu o obchodnom

zastúpenísapoužijúustanoveniazmluvyosprostredkovaní.Rozdielmedzidvomizmluvnýmitypmije,že
zmluva o sprostredkovaní v nej ide spravidla o jednorazovú činnosť sprostredkovateľa pre zastúpeného,
pričom pri zmluve o obchodnom zastúpení ide o opakovanú činnosť, vyvíjanie činnosti smerujúcej k
uzatvoreniu určitého druhu zmlúv. Z predmetnej zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenej medzi žalovaným
a žalobcom vyplýva, že ju uzatvorili na dobu neurčitú, teda bol zrejmý úmysel spolupráce na dlhšie

časové obdobie, žalovaný mal počas platnosti zmluvy sprostredkovať predaj webhostingových služieb,
pričom výška jeho provízie závisela od počtu platiacich zákazníkov, a preto možno konštatovať že
išlo o opakovanú činnosť. Žalobca uvádza vo svojej žalobe, že predmetnú zmluvu pomenovali ako
zmluvu o sprostredkovaní, avšak de facto išlo o zmluvu o obchodnom zastúpení. Podľa čl. III bod 2.
písm. f) v zmluve je uvedené slovo ,,sankcia“ avšak žalobca konštatuje, že ide o možnosť skončenia

zmluvyzaplatenímodstupného-právnaúpravaprizmluveoobchodnomzastúpení.Žalobcatiežuviedol,
že na základe predmetnej zmluvy medzi zmluvnými stranami, žalobca sprostredkoval pre žalovaného
zákazníkov, ktorí pravidelne platili za webhostingové služby ponúkané žalovaným, t. j. sprostredkovanímzákazníkov žalobca zabezpečoval pre žalovaného pravidelný príjem. Podľa názoru žalobcu je teda
činnosť sprostredkovateľa zhodná s činnosťou obchodného zástupcu.

28. Z ustanovení § 652 - 672a OBZ vyplývajú skutkové podstaty, ktoré napĺňajú zákonné znaky vzťahu
obchodného zastúpenia na základe zmluvy o obchodnom zastúpení:
1. Vyvíjanie činnosti pre zastúpeného smerujúcej k uzatvoreniu určitého dohodnutého druhu zmlúv, pod
činnosťou zástupcu - aktívne vyhľadávanie konkrétnych záujemcov o uzatvorenie obchodov, pri ktorých
sú predpoklady, že svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy splnia.

2. Priame dojednávanie a uzatváranie obchodov v mene zastúpeného a na jeho účet s konkrétnymi
vyhľadanými záujemcami, pri ktorých sú predpoklady, že svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy
splnia.

29. Z činnosti žalobcu, tak ako ju opísali konatelia žalobcu a žalovaného ako aj ich advokáti, však
nie je možné vyvodiť žiadne z týchto zákonných znakov skutkových podstát obchodného zastúpenia.

Činnosť žalobcu, ktorú mal vykonávať pre žalovaného, bola podľa zmluvy v čl. II - sprostredkovanie
predaja webhostingových služieb, pričom toto sprostredkovanie malo byť realizované internetovým
portálom webstránky, ktorého obsah je výlučným vlastníctvom záujemcu. Na základe predmetnej zmluvy
žalobca vyvíjal činnosť spočívajúcu vo zvyšovaní návštevnosti internetového portálu webstranky.sk,
prostredníctvom ktorého žalovaný predával svoje služby. Žalobca nerobil nič iné než to, že objednával

reklamu internetového portálu webstranky.sk, ktorého doménové meno i obsah patrili žalovanému, čím
zvyšovalnávštevnosťtohtoportálu.Nazákladeuvedenéhočinnosťžalobcunespĺňalazákladnézákonné
znaky sprostredkovania podľa zmluvy o sprostredkovaní a ani obchodného zastúpenia podľa zmluvy
o obchodnom zastúpení. Absentuje činnosť žalobcu smerujúca k uzatvoreniu určitého dohodnutého
druhu zmlúv ako to predpokladá zmluva o obchodnom zastúpení, nevyhľadával konkrétnych záujemcov

o uzatvorenie obchodov, išlo iba o propagovanie určitého internetového portálu žalovaného. Činnosť
žalobcu spočívala iba v reklamnej činnosti, nie vo vyhľadávaní konkrétnych - individuálne určiteľných
záujemcov o uzatvorenie určitého druhu obchodov, a preto nemohol nikdy naplniť zákonný znak podľa
§ 658 ods. 1 OBZ. NS SR - rozsudok sp. zn. 4 Obo 23/2007 vyslovuje právny záver, že predmetom
záväzku obchodného zástupcu je predovšetkým sprostredkovanie uzavretia určitého druhu zmlúv.

Odbornosť obchodného zástupcu pri jeho činnosti spočíva predovšetkým v jeho schopnosti posúdiť či
sú u osôb, s ktorými nadviazal obchodné kontakty predpoklady, že svoje záväzky zo zmlúv, ktoré s
nimi uzavrie v zastúpení zastúpeného, alebo ktoré s nimi následne uzavrie priamo zastúpený, riadne
splnia. Žalobca na základe zmluvy o sprostredkovaní nedostával províziu za sprostredkované obchody
t. j. za uzatvorené zmluvy, ktorých uzatvorenie bolo sprostredkované žalovaným, ale za všetky zmluvy

uzatvorené cez internetový portál webstranky.sk a to bez ohľadu, či si službu objednal návštevník
portálu webstranky.sk na základe reklamy žalobcu, alebo či predmetný webový portál navštívil sám bez
akéhokoľvek pričinenia žalobcu. Na základe uvedeného nebolo možné technicky zistiť počet obchodov,
ktoré uzatvorili osoby, ktoré navštívili webový portál v súvislosti s reklamnou činnosťou žalobcu.

30. Súd považoval za potrebné vyriešiť otázku o aký zmluvný typ ide pri uzatvorenej zmluve
o sprostredkovaní zo dňa 26.09.2008, či ide o pomenovanú alebo nepomenovanú zmluvu.
Medzi obstarávateľský typ zmluvy podľa právnej teórie zaraďujeme napr. mandátnu zmluvu,
sprostredkovateľskú zmluvu, komisionársku zmluvu, zmluvu o obchodnom zastúpení. Zmluva o
obchodnom zastúpení vykazuje špecifické typické znaky, ktoré odlišujú danú zmluvu od ostatných

typov obstarávateľských zmlúv. Medzi typické znaky zmluvy o obchodnom zastúpení patria podstatné
náležitosti zmluvy - pravidelné náležitosti. Z uzavretej zmluvy o sprostredkovaní nemožno jednoznačne
ustáliť z predmetu danej zmluvy o aký druh ide, a preto je potrebné vychádzať z vyjadrení konateľov
strán, ktorí zmluvu uzatvárali a podľa ostatných ustanovení danej zmluvy. Zo zmluvy vyplýva, že žalobca
nie je oprávnený sám v mene a na účet zastúpeného uzatvárať určitý druh zmlúv t. j. vykonávať

právne úkony v mene a na účet zastúpeného - úplný opak zmluvy o obchodnom zastúpení. Z právnej
teórie vyplýva aj to že pri zmluve o obchodnom zastúpení sa môže obchodný zástupca alternatívne
zaviazať k tomu, že bude vyvíjať len faktickú činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv bez
vykonávania právnych úkonov, avšak v tom prípade musí byť podstatnou náležitosťou zmluvy určenie
predmetu záväzku obchodného zástupcu - aktívne adresné konanie obchodného zástupcu a osobný

kontakt so záujemcom. V predmetnej zmluve nie je špecifikovaný predmet záväzku. Žalobca v zmysle
zmluvy žiadnych konkrétnych záujemcov nevyhľadával, nekomunikoval s nimi, neidentifikoval žiadneho
z nich konkrétne, ktorého mal žalovanému sprostredkovať. Činnosť žalobcu spočívala vo využívaní
rôznych reklamných a marketingových prostriedkov na internete čím zabezpečoval vyššiu návštevnosťportálu webstránky.sk, cez ktorú si môžu jednotliví návštevníci online objednať webhostingové služby u
žalovaného.Výškaprovízievyplácanejneodzrkadľovalažiadnyvýsledokčinnostiobchodnéhozástupcu,
pretože provízia sa počítala ako percentuálny podiel z celkových príjmov žalovaného získaných zo

zmlúv uzavretých cez portál, teda z všetkých platieb, nie iba z tých, ktoré sprostredkoval. Na základe
uvedeného ide o nepomenovanú zmluvu o určitej obchodnej spolupráci v súvislosti s prevádzkou
internetového portálu. Činnosť žalobcu podľa uzatvorenej zmluvy o sprostredkovaní nespĺňa znaky
ani druhej skutkovej podstaty obchodného zastúpenia v zmysle ustanovenia § 652 ods. 1 OBZ a to
činnosť spočívajúca v dojednaní a uzatváraní obchodov v mene zastúpeného a na jeho účet. Žalobca

pre žalovaného ani fakticky nevykonával činnosť obchodného zástupcu, a preto žalobcovi nemohlo
vzniknúť právo na odstupné podľa § 669 OBZ, tak ako sa toho domáhal žalobca až do pojednávania dňa
05.02.2019. Až v záverečnej reči žalobca uviedol, že ide o inominátne dojednanie, avšak zotrval aj na
doterajšej argumentácii. Súd dospel k záveru, že ide o nepomenovanú zmluvu, nakoľko obsah zmluvy
o sprostredkovaní uzavretej medzi stranami nezahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovenej v základnom
ustanovení pre zmluvu o sprostredkovaní a ani o obchodnom zastúpení.

31. Dohodnutá zmluvná pokuta za vypovedanie predmetnej zmluvy, zmluvná pokuta za využitie práva
žalovaného vypovedať zmluvu, je dojednanie absolútne neplatné pre jeho rozpor zo zákonom. Z
judikatúry NS SR sp. zn. 32 Cdo 815/2007 zo dňa 30.10.2008 vyplýva, že ,,Je neplatné také zmluvné
dojednanie, ktorým sa sankcionuje nie splnenie určitej zmluvnej povinnosti ale využitie práva.“ Na

základe uvedeného je sankcia pre prípad využitia zmluvného práva v rozpore zo zákonom v dôsledku
čoho je podľa ustanovenia § 39 OZ absolútne neplatná, bez ohľadu ako ju strany označia, či pokuta,
sankcia, nepomenované dojednanie.

32. V článku III. bod 2 písm. f) zmluvy o sprostredkovaní výraz sankcia má jednoznačný obsah a to

postih, trest, odplata za previnenie, po uskutočnení vypovedania zmluvy. V danom prípade sa nejedná
o dojednanie odstupného ako spôsobu zániku záväzku. Ide o sankciu nie o odstupné. Bez ohľadu na
to o aký zmluvný typ - či obchodné zastúpenie alebo sprostredkovateľská zmluva alebo nepomenovaná
zmluvu, nie je dohodou o práve žalobcu na odstupné v prípade skončenia zmluvy z dôvodu výpovede
žalovaného ani dohodou o práve žalobcu ukončiť zmluvu zaplatením odstupného. Dojednanie sankcie

akonásledkuzavýkonpráva-vypovedaniezmluvysúdnapraxiteóriadlhodoboajednoznačnepovažuje
za neplatný právny úkon, bez ohľadu na to, akým spôsobom alebo pojmom sa sankcia označí. Zmluvná
voľnosť nie je absolútna, pretože právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu,
alebo ho obchádza, je absolútne neplatný podľa § 39 OZ, a to bez ohľadu na to, že strany, ktorého ho
dojednali, mali vôľu a úmysel ho dojednať. A bez ohľadu či to pomenujú ako nepomenovaný záväzok,

ako sa to snažil žalobca na poslednom pojednávaní.

33. Súd sa plne stotožnil s názorom žalovaného prezentovaného v odpore, písomnom vyjadrení zo dňa
08.02.2017, 18.04.2017, vo vyjadreniach na pojednávaniach a v záverečnej reči, kde podrobne vyložil
ako je potrebné zmluvu posudzovať a aké práva a povinnosti zo zmluvy vyplynuli pre strany. Okrem toho

súd uvádza, že predmet zmluvy - činnosť žalobcu zrejme pre žalobcu a žalovaného bol jasný, keďže
ich obchodný vzťah trval už niekoľko rokov pred uzatvorením písomnej zmluvy a tiež po jej uzatvorení.
Konatelia žalobcu a žalovaného neboli znalí práva, preto zmluva nie je jasná a zrozumiteľná. Keďže
im nebol zrejme známy obsah ustanovení o zmluvách o sprostredkovaní a ani o obchodnom zastúpení
( s ohľadom na označenie zmluvy za zmluvu o sprostredkovaní, na nejasnosť predmetu zmluvy a

aj vzhľadom na označenie „sankcie“), nemožno ich vôľu pri uzatváraní zmluvy vykladať tak, že mali
vôľu dohodnúť odstupné podľa týchto ustanovení. Ide o zmluvu, ktorá nie je obsahom ani blízka týmto
zmluvám. Zmluvu treba vykladať podľa toho čo v skutočnosti podľa nej robili a boli s tým uzrozumení, že
to je obsah ich dohody. Ak žalobca tvrdil v konaní, že vykonával obchodné zastúpenie žalovaného, mal
dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení, čo však nebolo možné, nakoľko žalobca nepreukázal

ani jedného zákazníka, ktorého svojou činnosťou získal pre žalovaného, nakoľko so žiadnym takýmto
zákazníkom nikdy osobne nerokoval o uzavretí zmluvy zákazníka sa žalovaným a ani takúto činnosť
netvrdil.
34. Výklad zmlúv musí byť v súlade s vôľou oboch zúčastnených strán, nielen s vôľou jednej strany. Ak
sám žalobca tvrdí, že je to zmluva o obchodnom zastúpení alebo nepomenovaná - najbližšia k zmluve

o obchodnom zastúpení, vyplatenie odstupného by malo spĺňať aj ostatné ustanovenia týkajúce sa
odstupného-kedymábyťvyplatenéavakejvýške.Žalobcamalpreukázať(§669OBZ),žežalovanýmá
podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s doterajšími zákazníkmi, ale toto nemôže preukázať práve
preto, že nepozná zákazníkov, ktorí mali byť ním sprostredkovaní. Teda nepreukázal podmienku navyplatenieodstupnéhoanivprípade,žebybolomožnéobsahzmluvyvykladaťakozmluvuoobchodnom
zastúpení, čo ale nie je možné, nakoľko činnosť žalobcu nevykazovala znaky činnosti obchodného
zástupcu a ani sprostredkovateľa. Nasvedčuje tomu aj samotná dohoda o výpočte odmeny za výkon

činnosti žalobcu, ktorá bola viazaná na všetkých existujúcich klientov žalovaného, nakoľko výsledok
reklamnej činnosti žalobcu v prospech žalovaného sa nedal exaktne zistiť, keďže obsahom zmluvy bola
v podstate reklamná činnosť žalobcu, tak ako to potvrdil sám konateľ a advokát žalobcu. Žalobca tiež
neodôvodnil, prečo mu prináleží odstupné v maximálnej možnej výške a že vyplatenie odstupného je
spravodlivé.

35. Dohodnutá sankcia v zmluve nemohla byť ani odstupným, ktorým by sa mala ukončiť - vyplatiť
zmluva, nakoľko sám žalobca už v žalobe uviedol, že zmluva bola ukončená výpoveďou žalovaného.
Žalobcove tvrdené, ale nepreukázané náklady, ktoré chcel kompenzovať „odstupným“, mal žalobca
kompenzované práve odmenou vypočítavanou podľa zmluvy - z počtu všetkých platiacich klientov
žalovaného. Žalobcom navrhované dokazovanie súd nevykonal, nakoľko je nadbytočné. Žalobca totiž

nepreukázal nárok na vyplatenie odstupného, na výpočet ktorého chcel žalobca vykonať dokazovanie.
Okrem toho žalobca sa domáhal vyplatenia odstupného v zmysle ustanovení § 669 ods. 2 OBZ v
najvyššej možnej výške, takže vykonávať dokazovanie na to, aby mohol upraviť žalobu - navýšiť
(ako sám uviedol) žiadanú sumu, je pre rozhodnutie súdu irelevantné, nakoľko by podľa výsledkov
dokazovania zmenenej žalobe nemohol súd vyhovieť práve pre ustanovenie § 669 ods.2 OBZ. Súd

považoval takýto návrh na dokazovanie aj za porušenie zásad poctivého obchodného styku, nakoľko
konateľ žalobcu vykonáva tú istú obchodnú činnosť akú žalovaný v iných konkurenčných firmách a
vykonanie navrhovaného dokazovania by mu ukázalo všetkých platiacich zákazníkov konkurenčnej
firmy - žalovaného, aj so zmluvami, faktúrami a údajmi klientov žalovaného.

36. Priznanie akéhokoľvek odstupného, alebo inej sankcie žalobcovi, je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, keď konateľ žalovaného uviedol, že konateľ žalobcu chcel od neho odkúpiť
spoločnosť žalovaného a keď s tým žalovaný nesúhlasil, prestal žalobca vykonávať reklamné služby
v zmysle zmluvy pre žalovaného, začal vykonávať tú istú činnosť v spriaznených spoločnostiach, teda
vyvíjal konkurenčnú činnosť, pričom žalovaný mu niekoľko mesiacov vyplácal odmenu, hoci žalobca v

jehoprospechnevykonávalčinnosť.Ztohodôvoduajžalovanývypovedalzmluvuospolupráci,hocitovo
výpovedi neuviedol. Konateľ žalobcu a ani advokát žalobcu sa k týmto tvrdeniam nevyjadrili, nepopreli
tieto skutkové tvrdenia, preto ich súd považoval za nesporné. Tieto skutkové tvrdenia spôsobujú, že
žalobcovi by aj v prípade, že by súd považoval časť zmluvy o sprostredkovaní týkajúcu sa sankcie za
vypovedanie zmluvy za platnú ( čo nepovažuje), nemohol priznať takýto nárok, nakoľko jeho priznanie

by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu. V samotnej
zmluve je uvedené, že v prípade vypovedania zmluvy podľa článku V, bod 3. ( pre hrubé porušenie
zmluvných podmienok môže zmluvu okamžite ukončiť každá zmluvná strana), sa táto povinnosť ruší a
nevykonávanie činnosti, ktorá je predmetom zmluvy niekoľko mesiacov, je hrubým porušením zmluvy
a preto priznanie akéhokoľvek odstupného by bolo nespravodlivé. Na základe vyššie uvedeného, súd

rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

37. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 256 ods.1 CSP v spojení s
ustanovením § 262 ods. 1 CSP, tak že procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, keď žalovaný bol v konaní neúspešný v rozsahu 0 % a úspešný v rozsahu 100 %

a tak čistý úspech predstavuje 100 %. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.

233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).