Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 7, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/54/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716010072
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kučera
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7716010072.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Kučeru, sudcov JUDr.
Daniely Mitterpákovej a JUDr. Martina Michalanského v trestnej veci proti obžalovanému L. H. pre zločin
vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní obžalovaného a prokurátora proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 1T/21/2016 zo dňa 21. 2. 2020, na verejnom zasadnutí
konanom v Košiciach dňa 7. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného L. H. a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce rozsudkom sp. zn. 1T/21/2016 zo dňa 21. 2. 2020 uznal obžalovaného vinným
zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

dňa 26.9.2015 v čase okolo 02.00 hod. v H. na ul. A.S.J. č. XXXX/X, v hale rodinného domu po

predchádzajúcich vulgárnych nadávkach bezdôvodne fyzicky napadol svoju sestru pošk. A. H., nar.
X.X.XXXX a to tak, že ju pravou rukou zovretou v päsť, udrel najmenej trikrát do oblasti tváre a hrudníka,
z nosa sa poškodenej pustila krv, vtedy obvinený poškodenej povedal „chcem do zajtra 20.000,-EUR
a do konca mesiaca 80.000,-EUR, ináč s tebou urobím krátky proces, zabijem ťa“, keď pošk. A. H.
začala plakať a kričať, aby ju nechal, prišla k hale ich matka pošk. B. H., nar. XX.X.XXXX a kričala
na obvineného, aby sestru nechal, obvinený pristúpil k matke, z ruky jej vytrhol francúzsku barlu a

prelomil ju na polovicu, nato pošk. A. H. odtiahla matku do spálne, kde sa obe pred obvineným zamkli,
následne obvinený nezisteným spôsobom rozbil sklenenú výplň dverí spálne, zvnútra s kľúčom dvere
odomkol, prišiel k sestre, rukami ju chytil pod krkom a sotil ju o posteľ, pristúpil k matke, chytil ju za
vlasy a triasol jej s hlavou a viackrát na ňu kričal „aby A. nebránila, lebo zabije ju aj A.“, sestre opäť
zopakoval „chcem od teba do zajtra 80.000,-EUR, inak ťa zabijem“, následne pošk. A. H. priviedla matku
zo spálne do haly, aby jej podala lieky, vtedy tam došiel aj obvinený a opäť päsťou udrel sestru do

tváre a tretíkrát jej zopakoval „hovorím ti, že chcem od teba do zajtra 80.000,-EUR, ináč s tebou urobím
krátky proces, zabijem ťa“, kde týmto pošk. A. H. spôsobil zranenia a to pohmoždenie podkožia so
začervenaním kože na ľavom líci a povrchovými kožnými odreninkami, krvný výron v hornom viečku
ľavého oka, začervenanie kože plošnejšieho charakteru v hornej časti hrudníka až krku vpravo, krvnú
podliatinu na ľavom lýtku a poúrazový vertebroalgický syndróm VAS s dobou liečenia do 7 dní a pošk.
B. H. spôsobom astmatický záchvat po psychickom rozrušení.

Súd mu za to uložil podľa § 189 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1, § 38 ods. 2 Trestného zákona
trest odňatia slobody v trvaní 30 mesiacov. Podľa § 51 ods. 1,2 Tr. zákona podmienečne odložil výkon
trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov a zároveň uložil obžalovanému probačný
dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 4 písm. f/ Tr. zákona uložil obžalovanému
povinnosť spočívajúcu v príkaze osobne sa ospravedlniť poškodenej A. H., nar. X.X.XXXX, bytom A.

S. J. č. XXXX/X, H..Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, a.s. so sídlom Panónska cesta 2, 85104 Bratislava, škodu vo výške 43,74 €. Podľa § 288 ods.
1 Tr. por. súd oprávnených právnych nástupcov po neb. poškodenej B. H., nar. XX.X.XXXX, naposledy

bytom A. S. J. č. XXXX/X, H., zomrelej dňa 9.7.2018 a poškodenú A. H., nar. X.X.XXXX, bytom A. S. J.
č. XXXX/X, H. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obžalovaný a prokurátor.

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že napadnutý
rozsudok okresného súdu vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu, prvostupňový súd sa
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, sú tu pochybnosti o správnosti
skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať
ďalšie dôkazy. Prvostupňový súd založil svoj záver o tom, že sa stal skutok podľa obžaloby a že sa ho
dopustil obžalovaný na výpovedi poškodenej A. H. fotodokumentácii osoby poškodenej a znaleckom

posudku MUDr. Vyhnálkovej. Na druhej strane súd vyhodnotil výpoveď obžalovaného a svedkyne H..
C. H. ako účelovú a nevierohodnú, resp. nedôveryhodnú s poukazom na snahu obžalovaného vyhnúť
sa trestnoprávnym následkom a na možnú úvahu o snahe svedkyne H.. H. pomôcť obžalovanému
zvrátiť dôkazný stav v jeho prospech. Je toho názoru, že prvostupňový súd nesprávne hodnotil jednotlivé
dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané a na základe ich nesprávneho hodnotenia

dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Popis skutku ako obžalovaným, tak aj svedkyňou H.. H.
nie je rozporný, v jednotlivostiach sa tieto výpovede nerozchádzajú a nemožno ich teda ani hodnotiť
ako rozporné. Výpoveď svedka totiž nemožno bez akejkoľvek podrobne vysvetľujúcej argumentácie
odmietnuť ako nedôveryhodnú len z dôvodu, že ide o svedka, ktorý je manželkou obžalovaného. Ak
súd poukazuje na to, že takáto výpoveď svedkyne bola vyvrátená vyššie uvedenými dôkazmi nie je z

odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akým spôsobom tieto dôkazy vyvracajú výpoveď svedkyne
H.. H.. Svedkyňa H.. H. ako napokon každý svedok, ktorý vypovedá na hlavnom pojednávaní bola
poučená v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 Trestného poriadku o tom, že je povinná vypovedať pravdu
a nič nezamlčať a o trestných následkoch krivej výpovede. Vzhľadom na uvedené preto nemožno
len z hľadiska rodinných a iných väzieb prezumovať snahu rodinného príslušníka pomôcť osobe

obžalovanéhoatýmtomyšlienkovýmpochodomdegradovaťvýpoveďsvedka.Výpoveďkaždéhosvedka
má rovnakú váhu a preto nemožno uvažovať o kategorizácii svedkov s ohľadom na to, či svedok
má záujem obžalovanému pomôcť. Prvostupňový súd síce uvádza, že výpoveď svedkyne H.. H. je
vyvracaná inými dôkazmi, čo je však z logického hľadiska nesprávny záver, lebo súdom poukazované
dôkazy nie sú spôsobilé rozporovať výpoveď svedkyne H.. H. navyše v prípade, ak by to tak bolo, je

súd povinný sa v odôvodnení s touto otázkou vysporiadať. Inak povedané, ani tieto dôkazy nemôžu
jednoznačne preukázať, že sa skutok stal tak, ako to tvrdí poškodená A. H. a že výpovede obžalovaného
a svedkyne H.. H. sú nevierohodné a nedôveryhodné. Aj na hlavnom pojednávaní dňa 21.04.2016
tvrdila poškodená A. H., že od obžalovaného utŕžila minimálne osem až deväť rán. V prípade, ak
by poškodená A. H. bola napadnutá obžalovaným s takou intenzitou útoku (8 až 9 rán) je zrejmé,

že by došlo k značne devastačnejším zraneniam, než sú tie, ktoré konštatoval znalecký posudok
znalkyne MUDr. Vyhnálkovej. Súd síce ustálil svoje závery o vine na konkrétnych dôkazoch, tieto
sú však vzájomne rozporné. Fotodokumentácia tela poškodenej, na ktorú sa odvoláva odôvodnenie
napadnutého rozsudku bola predmetom prieskumu znalkyňou, kde znalkyňa MUDr. Vyhnálková
identifikuje lokalizáciu začervenania v hornej časti hrudníka ako začervenanie pripomínajúce následok

po opálení kože vo výstrihu tielka. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, aké konkrétne dokumentované
zranenia, prípadne poškodenia tváre, krku a lýtka nasvedčujú skutkovému priebehu, ako ho uviedla na
hlavnom pojednávaní poškodená A. H.. Popis poranení poškodenej podľa fotodokumentácie je otázkou
skutkovou, nie právnou a na takýto postup je z hľadiska odborných vedomostí osobou povolanou
práve znalec. V prípade, ak by existovali pochybnosti o správnosti znaleckého posudku, mohlo k ich

odstráneniu dôjsť výsluchom znalca, v každom prípade je však nositeľom dôkazného bremena v konaní
pred súdom prokurátor, alternatívne je dôkaz oprávnený vykonať v zmysle ustanovenia § 2 ods. 11
Trestnéhoporiadkuajsúd.Pretopokiaľsaprvostupňovýsúdzaoberalotázkouzranenípoškodenejpodľa
fotodokumentácie a dospel k inému záveru ako znalec, je namieste výsluchom znalca doplniť posudok
o sporné otázky zranení poškodenej. Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané rozsiahle kontradiktórne

dokazovanie všetkými dostupnými a vykonateľnými dôkazmi, ktoré súd vyhodnotil jednotlivo aj v ich
súhrne, avšak som toho názoru, že v prípade, kedy existujú dve skupiny dôkazov a tento rozpor
nie je inými dôkazmi možné odstrániť, je priam povinnosťou súdu aplikovať zásadu in dubio pro
reo a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť. Pokiaľ znalecký posudok uvádza, že počet úderovnekorešponduje s charakterom a množstvom zranení poškodenej, vychádzala znalkyňa z výpovedí
charakterizovaných vo výpovediach poškodenej dňa 26. a 27. 9. 2015, ako to uvádza znalecký posudok.
Na hlavnom pojednávaní však poškodená uviedla, že utŕžila minimálne osem až deväť úderov, čo

by pri posúdení znalcom zrejme nekorešpondovalo so zraneniami poškodenej už vôbec. Pri takomto
počte úderov by sa prejavil devastačný účinok úderov v neporovnateľne vyššej miere, než to vyplýva
z lekárskych správ, fotodokumentácie a znaleckého posudku. Abstraktná úvaha o tom, či osobnostné
rysy obžalovaného nasvedčujú jeho agresivite alebo sklonom k fabulácii alebo naopak, či možno u
poškodenej badať sklony k lživosti a ku skresľovaniu skutočností nemôže nahrádzať riadne vykonané

dokazovanie zamerané na zistenie skutkového stavu, o ktorom nemožno mať dôvodné pochybnosti.
Ide síce v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku o povinnosť orgánov činných v trestnom
konaní, zároveň je však úlohou prokurátora uniesť dôkazné bremeno v konaní pred súdom ohľadne
skutkovo podstatných okolností, nie nepriamych a nepodstatných okolností.

Vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov na hlavnom pojednávaní umožňuje len záver, že dôkazná

situácia vo vzťahu k obžalovanému L. H. je založená na výpovedi jediného svedka (poškodenej A.
H.), táto výpoveď nie je podporená inými dôkazmi, navyše ide o výpoveď poškodenej, ktorú znalkyňa
MUDr. Vyhnálková označila za rozpornú s objektívne zistenými zraneniami poškodenej. Iné usvedčujúce
priame alebo nepriame dôkazy neboli orgánmi činnými v trestnom konaní a v konaní pred súdom
prokurátorom zabezpečené. Unesenie dôkazného bremena a udržanie obžaloby je v každom prípade

úlohou prokurátora a prípadná dôkazná núdza v prípade absencie usvedčujúcich dôkazov logicky
vedie k vyhláseniu oslobodzujúceho rozsudku súdom. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho
orgánu, je posúdenie týchto dôkazov a rozhodovanie sporu medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát
a obžalovaným. Z uvedeného preto vyplýva, že pokiaľ sa v priebehu trestného konania nepodarilo
zabezpečiť dôkazy, ktoré by bez pochybností usvedčovali obžalovaného, nie je možné tohto uznať

vinným zo spáchania skutku podľa obžaloby a jediný možný a zákonný postup je oslobodenie spod
obžaloby z niektorého z dôvodov podľa § 285 Trestného poriadku. Súd preto pri vyhodnotení dôkazov a
za situácie, kedy obžalovaného okrem jedinej svedkyne poškodenej A. H. žiadny iný relevantný dôkaz
neusvedčujezospáchaniaskutkuuvedenéhovobžalobeideopochybnosti,priexistenciiktorýchmásúd
postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo. Výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch,

ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí
tým skôr, keď vierohodnosť jediného priameho svedka je pochybná (rozsudok NS SR sp. zn. 14/1964).
Zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne
zistené a bezpečne preukázané fakty, nie o obyčajnú pravdepodobnosť. Tam, kde sa nedá bezpečne
určiť, ktorý z variantov skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, volí súd po vyčerpaní všetkých

dosiahnuteľných dôkazov ten, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší (rozsudok NS SR sp. zn. 46/1963).

Nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa žalovaný skutok tak, ako je uvedený v
obžalobe stal, po vyčerpaní všetkých dostupných dôkazov a zmysle zásady objektívnej pravdy a zásady
in dubio pro reo, mal prvostupňový súd rozhodnúť tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodzuje.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd z dôvodov podľa ustanovenia § 321 ods. 1
písm. b/, c/ Trestného poriadku v intenciách § 321 ods. 1 v spojení s § 322 ods. 1 Trestného poriadku
napadnutý rozsudok v celom rozsahu, čo do výroku o vine a výroku o treste zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa, aby ju tento v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že o vine obžalovaného súd nemal žiadne
pochybnosti. Má zato, že uložený trest je nepostačujúci, nezákonný a neprimeraný a na obžalovaného
je potrebné pôsobiť prísnejším nepodmienečným trestom odňatia slobody. Poukazujúc na ustanovenie
§ 34 Tr. zákona má zato, že takto uložený trest nesplní svoj účel. Účelom trestu je chrániť spoločnosť

jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie, prvok individuálnej
prevencieajednakajvočiďalšímobčanom-možnýpáchateľ,vočiktorémusaprejavujeprvokgenerálnej
prevencie. Osobnosť páchateľa je potrebné hodnotiť vo viacerých súvislostiach, pričom je nevyhnutné
posúdiť negatívny alebo pozitívny význam osoby páchateľa pre hodnotenie nebezpečnosti činu pre
spoločnosť. Poukázal nato, že obžalovaný sa dopustil protiprávneho konania voči sestre - poškodenej

A. H. a voči svojej matke - poškodenej B. H.. Postoj a správanie sa obžalovaného počas celého konania
plne korešponduje s vyjadrením PhDr. Beleša, ktorý uviedol, že u obžalovaného dominujú egoistické
pohnútky, pri ktorých uspokojovanie jeho vlastných potrieb a prianí uprednostňuje pred potrebami iných
ľudí. Má sklon klamať a vymýšľať si určité skutočnosti. Obžalovaný ani raz počas trestného konanianepriznal spáchanie skutku tak, ako sa mu kladie za vinu. Spáchaním skutku došlo k zraneniam
poškodenej tak, ako sú konštatované v znaleckom posudku MUDr. Vyhnálkovej.

Nestotožňuje sa s výrokom súdu o treste a jeho odôvodnením. Súd vzhľadom na skutočnosť, že uloženie
trestu v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe by bolo pre páchateľa neprimerane prísne, aplikoval
ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona, a to najmä s ohľadom na dĺžku konania. Skutok bol spáchaný dňa
26.09.2015, vyšetrovanie bolo ukončené a obžaloba bola podaná 15.02.2016. Je pravdou, že v priebehu
súdneho konania došlo k zmene zloženia senátu, bol vypracovaný kontrolný posudok, avšak len ako

reakcianaobžalovanýmdodanýznaleckýposudok.Tedanedošlokneprimeranémuaneodôvodnenému
natiahnutiu súdneho konania. Tiež nesúhlasí s konštatovaním súdu, že uložený trest postačuje na
ochranu spoločnosti, prevýchovu páchateľa a na odradenie iných od páchania trestných činov. Žiadna
okolnosť prípadu, na základe ktorej by mohol súd uložiť aj pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej
trestnejsadzby zistenánebolaanebolaaniobhajoboupreukázaná.Riadnyživotzamestnanéhočloveka
po spáchaní trestného činu u obžalovaného by bolo možné považovať za mimoriadne pomery alebo

výnimočné okolnosti prípadu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zákona len vtedy, keby spôsob jeho života
obsahoval niečo výraznejšie než vyžaduje bežný občiansky život. V danom prejednávanom prípade
nie sú zrejmé ani také „všeobecné" poľahčujúce okolnosti, ktoré by vo svojom súhrne vzhľadom na
okolnosti prípadu bolo možné posúdiť ako výnimočné okolnosti prípadu. Prvok generálnej prevencie
týmto zachovaný nie je a už vôbec nie prvok individuálnej prevencie, keďže obžalovaný je uzrozumený s

tým, že aj v prípade ak konanie nedoznal, toto neoľutoval, súd mu znížil trest odňatia slobody pod dolnú
hranicu, aj napriek tomu, že neboli splnené podmienky.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec
vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu, poprípade, aby o výroku o treste rozhodol
sám v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaný sa prostredníctvom svojho obhajcu k odvolaniu prokurátora vyjadril v tom smere, že
prokurátor bez bližšieho zdôvodnenia uvádza, že trest uložený prvostupňovým súdom je nepostačujúci
a to vzhľadom na závažnosť spáchaného skutku a najmä postoj obžalovaného v priebehu trestného
konania. Pri hodnotení osoby obžalovaného je podľa názoru prokurátora nevyhnutné poukázať na
postoj obžalovaného, ktorý od začiatku prípravného konania popieral spáchanie skutku. Je právom

obžalovaného popierať, že by sa skutku dopustil a v tomto smere nemôže byť postoj obžalovaného
na ujmu obžalovaného, bez ohľadu na to, či v neskoršom konaní dôjde k jeho zatiaľ neprávoplatnému
odsúdeniu a uloženiu trestu. Je absurdné, aby prokurátor žiadal prísnejší trest u tých obvinených, ktorý
od začiatku svojho trestného stíhania spáchanie skutku popierajú a aby výkon obhajoby (spôsobom,
ktorý uzná obžalovaný za vhodný) hodnotil prokurátor ako postoj obžalovaného, ktorý je v konečnom

dôsledku potrebné sankcionovať prísnejšie. Prokurátor zrejme neprípustnou analógiou naznačuje, že
ak je priznanie a oľutovanie trestného činu poľahčujúcou okolnosťou (§ 36 písm. l/ Trestného zákona),
mal by prvostupňový súd prísnejším trestom „ odmeniť" obžalovaného za realizáciu svojho práva
na obhajobu. Obžalovaný má právo na obhajobu v takom smere, aký uzná za vhodný a prípadné
rozhodnutie o tom, že nebude vypovedať, resp. o tom, že skutok popiera, mu v žiadnom prípade nemôže

byť na ujmu žiadnym spôsobom. Prokurátor poukazuje na osoby poškodených, čo však našlo odraz v
podanej obžalobe, v právnej kvalifikácii skutku a preto nemožno aj s úmyslom zákonodarcu vyjadreným
v ustanovení § 38 ods. 1 Trestného zákona poukazovať osobitne na okolnosť, ktorá je zákonným
znakom skutkovej podstaty trestného činu a s akcentom na takúto okolnosť požadovať prísnejší trest.
Nie je úlohou prokurátora osobnostne posudzovať správanie obžalovaného na hlavnom pojednávaní a

vyjadrovať sa k jeho osobnosti.

Zdôraznenie, že obžalovaný ani raz počas trestného konania nepriznal spáchanie skutku tak, ako mu
je kladený za vinu, predstavuje hlboké nepochopenie práv obžalovaného a opakované zdôrazňovanie
takéhoto prístupu prokurátorom je po odbornej stránke nepochopiteľné. Obžalovaný predsa zahlásil

odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, popiera, že by sa stal skutok podľa obžaloby a takýto
postoj k veci je jeho legitímnym právom. Je protipólom demokratického a právneho štátu, ak by štátne
orgány nútili svojich občanov k priznaniu a v prípade, ak by k priznaniu nedošlo, aby boli za takýto
postojsankcionovaní.Postojobžalovanéhokotázkeneuznaniavinysanemôžeodraziťvovýrokusúduo
treste, takýto právny názor prokurátora popiera idey právneho štátu. V ďalšej argumentácii sa prokurátor

zaoberá nesprávnosťou postupu súdu pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Tu však
prokurátoropomínaprincíp,vzmyslektoréhosaskúmaprimeranosťdĺžkytrvaniavobdobnýchveciacha
s prihliadnutím najmä na zložitosť veci a postoj obžalovaného. Aplikácia ustanovenia článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd súdom v prípade trestného stíhania, ktoré trvalo takmer5 rokov od momentu, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku je zákonným a spravodlivým princípom,
ktorá jednoznačne akcentuje účel trestu vyjadrený ustanovením § 34 ods. 1 Trestného zákona. Pokiaľ
teda prokurátor v odvolaní uvádza, že takto uložený trest nespĺňa požiadavku generálnej a individuálnej

prevencie, je nevyhnutné poznamenať, že ak majú byť splnené požiadavky generálnej a špeciálnej
prevencie trestu, musí byť rozhodnutie o vine a treste vynesené v primeranej lehote. Poznámka o
vypracovanom kontrolnom znaleckom posudku uvedená ako „ avšak len ako reakcia na obžalovaným
dodaný znalecký posudok „ nie je vzhľadom na závery znaleckého posudku Ústavu pre znaleckú
činnosť v psychológii a psychiatrii, spol. s r.o. namieste, nakoľko znalecký posudok ústavu nekonštatoval

zjavnú nesprávnosť alebo prípadne aj nadbytočnosť znaleckého posudku PhDr. Ščerbovej. Obžalovaný,
ktorý sa so závermi znalca PhDr. Beleša nestotožňoval a teda predložením znaleckého posudku PhDr.
Ščerbovej len realizoval svoje právo na obhajobu. Tzv. kontrolný znalecký posudok nekonštatoval
nesprávnosť záverov znaleckého posudku PhDr. Ščerbovej a vzhľadom na skutočnosť, že tento je
vo svojich záveroch antagonistický v porovnaní so znaleckým posudkom PhDr. Beleša, nie je ani
zrejmé, prečo prokurátor uvádza charakteristiku osobnosti obžalovaného obsiahnutú práve v znaleckom

posudku PhDr. Beleša.

Súdjednoznačnevodôvodnenívzťahujúcomsanavýrokotrestevysvetlil,žedošlokporušeniučl.6ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aplikoval ústavne a medzinárodnoprávne
akceptovaný princíp odškodnenia za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Postavenieobžalovanéhojestresujúceanegatívneovplyvňuježivotobžalovanéhoprinajmenšomvtom,
že hrozba trestu komplikuje obžalovanému možnosť viesť a plánovať ďalší osobný život. Z obsahu spisu
je zrejmé, že dĺžka trestného konania nebola zapríčinená postojom a správaním obžalovaného a táto
okolnosť spoločne s vplyvom trestného stíhania na obžalovaného má za následok, že plynutím času
sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne potreba jednak individuálnej prevencie

a tiež potreba generálnej prevencie. Poukázal na čl. 48 ods. 2 prvú vetu Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 vetu prvú Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 2 ods. 7 Trestného
poriadku rozsudok NS SR sp. zn. 5To/14/2009, alebo v rámci rozhodovacej činnosti ESĽP ide o rozsudok
Wemhoff v. Nemecko z 27.06.1968, kde ESĽP konštatoval, že „obvinený má právo na to, aby o jeho
trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je integrálnou súčasťou práva na

spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov
alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom
do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude". Prvok individuálnej prevencie v interpretácii
prokurátora nie je daný tým, že v prípade nepriznania aj tak došlo k zníženiu výmery trestu pod spodnú
hranicutrestnejsadzbyaužvôbecnemožnopriznaťrelevantnosťargumentácienázoruotom,žebytrest

mal zohľadňovať traumu poškodeného. Prokurátor v tomto prípade spája postupy v rozpore s účelom a
zásadami ukladania trestu s nesprávnym dôvodom na postup podľa § 39 ods. 1 Tr. zák.

V intenciách vyjadrenia k dôvodom odvolania prokurátora trvá v plnom rozsahu na dôvodoch odvolania
obžalovaného a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodov podľa

ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku v intenciách § 321 ods. 1 v spojení s § 322
ods. 1 Trestného poriadku v celom rozsahu, čo do výroku o vine a výroku o treste zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa, aby ju tento v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Navrhol, aby odvolací súd
v intenciách ustanovenia § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Na podklade takto podaných odvolaní odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného a
prokurátora nie je dôvodné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel
tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne a
zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou
obžalovaného.Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na
ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle

ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor a
právny záver okresného súdu.

Na podklade podaných odvolaní krajský súd zistil, že okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal
rozsiahle dokazovanie, vypočul obžalovaného L. H., poškodenú A. H., svedkyňu H.. C. H. a veľmi

podrobne vykonal aj znalecké dokazovanie znalkyňou PhDr. Libušou Ščerbovou, ako aj vykonal
znalecké dokazovanie z odboru súdneho lekárstva a to prečítaním záverov znalkyne MUDr. Vlasty
Vyhnálkovej.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v prvom rade konštatuje, že okresný súd všetky

dôkazy, ktoré vykonal na hlavnom pojednávaní, vykonal v súlade s procesnými ustanoveniami Trestného
poriadku a vykonané dôkazy aj podľa názoru krajského súdu jednotlivo a v ich vzájomnom súhrne
zákonným spôsobom vyhodnotil. V podrobnostiach krajský súd poukazuje na jednotlivé vykonané
dôkazy, ktoré podrobne a vyčerpávajúco okresný súd rozviedol v napadnutom rozsudku, ako už vyššie
uviedol, v zmysle judikatúry I. ÚS 141/04 si ich v celom rozsahu osvojil a ako na správne a zákonné v

podrobnostiach na ne poukazuje.

Aj podľa názoru krajského súdu spáchanie skutku obžalovaným bolo preukázané výpoveďou samotnej
poškodenej A. H., ktorá v priebehu celého konania ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom
pojednávaní vypovedala, ako sa jej obžalovaný vyhrážal, pričom jej vulgárne nadával a fyzicky ju aj

napadol.

Aj podľa názoru krajského súdu tvrdenie poškodenej je v súlade s vykonaným znaleckým dokazovaním
z oblasti zdravotníctva a farmácie, súdneho lekárstva, kde zo záverov znalkyne MUDr. Vyhnálkovej
vyplýva, že poškodená utrpela zranenie a tieto zranenia mohli byť spôsobené údermi dlaňou, päsťou,

zovretím a uchopením ruky druhou osobou. Zo znaleckého dokazovania tak vyplýva, že údery boli síce
menšej intenzity, ale k útoku na poškodenú fyzickým kontaktom došlo a utrpela ľahšie zranenia a tu
znalkyňa sa ďalej vyjadrila, že tieto zranenia aj korešpondujú s fotodokumentáciou zranení poškodenej,
ako aj s fotodokumentáciou obžalovaného.

Aj zo znaleckého posudku PhDr. Evy Kitkovej, ktorá posudzovala zo psychologického hľadiska
osobnosť poškodenej vyplýva, že poškodená bola schopná si zapamätať v časovom a kauzálnom slede
presné detaily autenticky a chronologicky. Zo psychologického hľadiska znalkyňa vyslovila záver, že u
poškodenej neboli zistené známky konfabulácie a z psychologického hľadiska poškodená popisovala
priebeh skutku autenticky a presne.

Z týchto dôkazov, na ktoré krajský súd stručne poukazuje, aj krajský súd dospel k záveru, že výpoveď
poškodenej je vierohodná tak, ako to v svojom právnom závere vyslovil aj okresný súd.

Okresný súd v napadnutom rozsudku sa podrobne zaoberal a hodnotil aj dôkaz a to výpoveď poškodenej

B. H., matky obžalovaného a ani v tomto smere nezistil žiadne pochybenie zo strany okresného súdu.
Podľa názoru krajského súdu, okresný súd sa dôsledne zaoberal aj osobnou obhajobou obžalovaného a
záver okresného súdu, že výpoveď obžalovaného a v podstate celá obhajoba obžalovaného je účelová
a nevierohodná v snahe vyhnúť sa protiprávneho konania je správny a ani v tomto smere krajský súd
nezistil žiadne pochybenie zo strany okresného súdu.

Záver o vine obžalovaného zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. je aj podľa
názoru krajského súdu správny a zákonný.Okresný súd pri ukladaní trestu tak, ako to podrobne rozviedol v napadnutom rozsudku na č.l. 13 - 15
sa aj podľa názoru krajského súdu dôsledne zaoberal dĺžkou konania a veľmi podrobne v napadnutom

rozsudku poukázal na čas skutku, ktorý bol spáchaný 26. 9. 2015 s poukazom na dobu vyšetrovania, až
na podanú obžalobu na súd dňa 15. 2. 2016. Okresný súd veľmi správne poukázal na priebeh konania
pred súdom, keď po zmene v zložení senátu v roku 2017 boli vykonávané ďalšie výsluchy a vykonávané
ďalšie dôkazy po zmene senátu ako zákonného senátu.

Pri ukladaní trestu okresný súd poukázal na judikatúru Európskeho súdu vzhľadom na primeranosť dĺžky
konania a zároveň poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k dĺžke
konaniaaprimeranostidĺžkykonaniasprihliadnutímnaobtiažnosťveci,postojobžalovanéhoaprocesný
postup orgánov činných v trestnom konaní s porovnateľnosťou dĺžky konania v obdobných veciach.

Záver okresného súdu po vyhodnotení obtiažnosti veci, ako aj dĺžky konania a aj po vyhodnotení osoby

obžalovaného, ktorý od doby skutku sa nedopustil žiadnej ďalšej trestnej činnosti, je aj podľa názoru
krajského súdu vo vzťahu k použitiu inštitútu mimoriadneho zníženia trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr.
zák. správny a zákonný.

Aj krajský súd uložený trest vo výmere 30 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 48

mesiacov, za súčasného uloženia probačného dohľadu, ako aj primeraných obmedzení považuje za
dostatočný.

V podrobnostiach krajský súd pri ukladaní trestu za použitia zmierňovacieho ustanovenia v zmysle §
39 ods. 1 Tr. zák. poukazuje na veľmi podrobné a správne odôvodnenie napadnutého výroku o treste

okresným súdom a tieto závery si v celom rozsahu aj krajský súd osvojil.

Z týchto dôvodov preto krajský súd zamietol odvolanie obžalovaného do viny, ako aj uloženého trestu,
pretože vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako nedôvodné a taktiež zamietol odvolanie prokurátora do
trestu, pretože ho vyhodnotil taktiež ako nedôvodné.

Správny a zákonný je aj výrok okresného súdu o uplatnenom nároku Všeobecnej zdravotnej poisťovni,
ako aj výrok, keď okresný súd podľa § 288 ods. 1 Tr. por. odkázal právnych nástupcov nebohej
poškodenej B. H., ako aj poškodenú A. H. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Aj tento výrok
okresný súd stručne a jasne odôvodnil, s čím sa stotožnil aj odvolací súd.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.