Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 11, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 26Sa/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200411
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Veronika Poláčková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5019200411.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní pred sudkyňou JUDr. Veronikou Poláčkovou, v právnej
veci žalobcu: A. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XX/X, XX-XXX, R., Poľská republika, právne
zastúpený: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka, so sídlom D. XX, XXX XX Y., proti žalovanému:
Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, ďalší účastník
konania: REPRUF, s.r.o., so sídlom Palárikova 76, 022 01 Čadca, IČO: 47 237 198, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 48798-2/2019-BA zo dňa 03.06.2019

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca rozhodnutím Číslo: 32421-4/2019-CA zo dňa 20.03.2019 (ďalej

len prvostupňový správny orgán) podľa § 78 os. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o sociálnom poistení), rozhodujúc o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch vydala podľa § 210 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení rozhodnutie, podľa ktorého nevzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi REPRUF,
s.r.o.od01.02.2012podľaslovenskejlegislatívy.Vodôvodneníuviedol,žeod01.mája2010sauplatňuje

Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004
(ďalej len „vykonávacie nariadenie").
Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca ako prvostupňový správny orgán zisťovala, či bola príslušnou
inštitúciou členského štátu bydliska určená legislatíva, ktorá sa na zamestnanca vzťahuje v oblasti

sociálneho zabezpečenia.
Z príslušnej právnej úpravy vyplýva, že legislatívou v oblasti sociálneho zabezpečenia je povinný určiť
štát bydliska zamestnanca, pričom ak zamestnanec vykonáva činnosť v dvoch alebo vo viacerých
členských štátoch Európskej únie, je povinný o tejto skutočnosti informovať inštitúciu určenú príslušným
úradom členského štátu bydliska. Prvostupňový správny orgán zistil, že Poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia Zaklad Ubezpieczen Spolecznych, oddzial we Wroclawiu (ďalej len ZUS) oznámila

Sociálnej poisťovni listom číslo 470000/510/261/2015-UBS1, ktorý bol Sociálnej poisťovni doručený
dňa 06. mája 2016, že A. S. v období od 01. mája 2010 podlieha právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky.
Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie
nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien
a doplnkov definitívnym.2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím Číslo: 48798-2/2019-
BA zo dňa 03.06.2019 odvolanie žalobcu zamietol a v celom rozsahu potvrdil napadnuté rozhodnutie
pobočky Čadca. Stotožnil sa s právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom a konkrétne

poukázal na Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len základné
nariadenie) a súčasne na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým
sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej len vykonávacie nariadenie). Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť
uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov

a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti a v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce
uplatniteľnú legislatívu, ustanovené II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov,
majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých
členských štátov resp., aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na
území dvoch alebo viacerých členských štátov, t.j., ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie

príslušnosti k právnym predpisom tzv. osobitné pravidla upravené v článku 13 základného nariadenia
v znení neskorších zmien a doplnkov.
Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca,
resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale najmä reálny výkon činnosti. Formálne založenie
pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, ešte nezakladá zamestnancovi automaticky právo

na aplikáciu čl. 13 (3) základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú
pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj reálne
vykonáva. Pracovný pomer je možné vyložiť podľa judikatúry Súdneho dvora tak, že za pracovníka
musí byť považovaný každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Nielen pojem reálneho výkonu
činnosti je jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho

zabezpečenia.
Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia, je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na

území Slovenskej republiky vykonala v období od 26. februára 2013 do 08. marca 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Čadca. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca zistila, že v
registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ samostatnú kanceláriu nemá. Doklady zamestnávateľa
sa nachádzajú na adrese Palárikova 76, Čadca. Pracovné zmluvy so zamestnancami do 28. júna
2012 sú uzatvorené na 4 hodiny mesačne, po tomto dátume sú už uzatvorené na 10 hodín mesačne.

Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách
na území Slovenskej republiky. Vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla
spoločnosti. Taktiež neboli predložené doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na
určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy.

Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec reálne
nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a taktiež neboli splnené ani podmienky
registrovanéhosídlazamestnávateľa.Zdôvodu,žezamestnanecazamestnávateľnepredložiliSociálnej
poisťovni ani ZUS relevantné dôkazy preukazujúce, že k reálnemu výkonu činnosti došlo, ani inými
dôkazmi nevyvrátili skutočnosti zistené v administratívnom konaní, hoci im táto povinnosť vyplývala

priamozčlánku3(2)vykonávaciehonariadenia,Sociálnapoisťovňapristúpilakvydaniuprvostupňového
rozhodnutia. Žalovaný poukázal na článok 16 ods. 2, článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia,
podľa ktorých určenia inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy,
ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom

určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva. Následné predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku
2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne
predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4. Sociálnej poisťovni, ústredie bolo doručené

oznámenie ZUS, Oddzial we Wroclaw č. 470000/510/261/2015-UBS1 zo dňa 24. apríla 2016, ktorým
ZUS v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia určila, že pán A. S. podlieha od 01. mája 2010
právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. V závere napadnutého rozhodnutia
žalovaný uviedol, že výrok napadnutého rozhodnutia je dostatočne určitý a presný, pretože je v ňomuvedené, na základe ktorého ustanovenia zákona bolo rozhodnutie vydané a ako bolo rozhodnuté
vo veci vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia
a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

spĺňa náležitosti uvedené v § 209 ods. 4 zákona, pretože je v ňom uvedené, na základe akých
právnych predpisov a akých skutkových zistení Sociálna poisťovňa, pobočka Čadca dospela k výroku
napadnutého rozhodnutia.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného žalobca podal správnu žalobu. Ako žalobné body uviedol: Otázka

aplikácie článku 13 ods. 3 základného nariadenia je otázkou hmotno-právneho posúdenia. Z článku
16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského
štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať článku 13 základného nariadenia. Teda na určenie uplatniteľnej
legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného,
resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom
členskom štáte, než určuje základné nariadenie, príslušná nie je. Namietal oprávnenie žalovaného

vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a)
bod prvý zákona o sociálnom poistení. Namietal samotnú spornosť ako predpoklad aplikácie tohto
ustanovenia. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Vs/1/2018, v zmysle ktorého definitívne
určenie uplatniteľnej legislatívy vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie na rozhodovanie
o uplatniteľnej legislatíve. Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho

nariadenia musí byť určitá a zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Ďalej namietal, že
z rozhodnutia nie je zrejmé a skutkovo podložené, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná
legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom. Ďalej namietal
absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 zo dňa 12.06.2009
Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a

zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov
a poskytnutia dávok podľa nariadenia č. 883/2004.
Ďalej namietal, že žalovaný sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia stotožnil s postupom a závermi
Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca ako prvostupňového správneho orgánu, pričom v rámci
rozhodnutia, ktoré je predmetom súdneho prieskumu, dôvodil nasledovné: Sociálna poisťovňa, pobočka

Čadca v období od 26.02.2013 do 06.03.2013 vykonala u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o. so
zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky
v kontrolovanom období od 26.01.2012 do 26.02.2013. Zamestnávateľ ku kontrole predložil formálne
doklady, ako sú pracovné zmluvy , mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, podľa názoru
žalovaného však nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom

mieste v určený deň, z ktorého by bolo zrejmé, že k reálnemu výkonu pracovnej činnosti skutočne
došlo. Na základe získaných podkladov Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnanec
reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a taktiež neboli splnené ani podmienky
registrovaného sídla zamestnávateľa. Podľa názoru žalobcu napadnutým rozhodnutím žalovaný hrubým
spôsobom zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s právom podliehania

predpisov sociálneho zabezpečenia členskému štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia
a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročil svoju právomoc danú jej zákonom o sociálnom
poistení v procesnom postupe vydaného rozhodnutia, nesprávne zistil a vyhodnotil skutkový stav a na
nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis.
Vzhľadom na uvedené žalobca navrhoval, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.08.2019, súdu doručené 08.08.2019. Poukázal
na to, že kontrola u zamestnávateľa žalobcu smerovala k zisteniu relevantných skutočností, ktoré
následnevzmyslečlánku76ods.4základnéhonariadeniažalovanýoznámilpoľskejinštitúciisociálneho

zabezpečenia ZUS a táto stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Bolo prioritne povinnosťou
ZUS ako inštitúcie príslušnej na určenie uplatniteľnej legislatívy preskúmať situáciu žalobcu skôr, ako
predbežne určila uplatniteľnú legislatívu, a to v zmysle článku 16 ods.1, 2 vykonávacieho nariadenia.
Z koordinačných nariadení totiž nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho
určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmavať a preverovať skutočnosti, ktoré boli podkladom

pre ZUS na toto určenie. Sociálna poisťovňa už tento krok uskutočnila v rámci vzájomnej komunikácie
a spolupráce so ZUS v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia, keď oznámila ZUS skutočnosti
zistené vykonanou kontrolou. V súvislosti s týmto postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo
Sociálnej poisťovni dňa 06.05.2016 v súlade s článkom 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia doručenéoznámenie ZUS zo dňa 26. apríla 2016, ktorým ZUS na základe analýzy zhromaždených dokladov
určila, že žalobca podlieha od 01. februára 2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej
republiky. Sociálna poisťovňa nemala pochybnosti o správnosti určenia poľskej uplatniteľnej legislatívy,

a preto predmetné určenie nenamietala, v dôsledku čoho sa stalo v súlade s článkom 16 ods. 3
vykonávacieho nariadenia definitívnym. Vo vzťahu k záveru Veľkého senátu uviedol, že prijatý záver
sa týka prípadov, v ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou v zmysle článku
16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná inštitúcia
sociálneho zabezpečenia bydliska účastníka, je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií vrátane

súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce
na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v
súlade s postupmi podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie
členských štátov o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Čo sa týka
námietky absencie zmierovacieho dialógu, tento medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neprebehol,
pretože proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi stanovenými v článku

16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

5. Žalobca k vyjadreniu žalovaného podal repliku. V replike uviedol, že v plnom rozsahu trvá
na skutkových a právnych dôvodoch nezákonnosti žalobou napadnutého správneho rozhodnutia

žalovaného. Poukázal na záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v uznesení č. k. 1Vs/1/2018, ktorý je zjednocujúci a v zmysle ktorého definitívne určenie
uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods.
3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. b) základného nariadenia

na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa článku
16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má
určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte
a založená do spisu. Podľa názoru žalobcu z rozhodnutia nie je zrejmé, či, resp. ako bola definitívne
určenáuplatniteľnálegislatíva,resp.,čiprebehladohodamedzižalovanýmapoľskýmstyčnýmorgánom,

to znamená, že možno vyvodiť záver že z administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť podstatná pre
vydanie riadneho rozhodnutia v súlade s právnymi predpismi.
Navrhuje, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

6. Žalovaný podaním zo dňa 05.09.2019 sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu. Vo vyjadrení uviedol, že záver

Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sa týka takých prípadov, v
ktorých bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou
inštitúciou sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej len ZUS) v zmysle článku
16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa
stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanom

prípade k určeniu uplatniteľnej legislatívy žalobcu došlo zo strany príslušnej inštitúcie ZUS v zmysle
článku 16 (2) v spojení s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia. V uvedenom prípade teda nedošlo
k určeniu uplatniteľnej legislatívy dohodou podľa článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia. Postup podľa
článku 16 (4) vykonávacieho nariadenia sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej
legislatívy podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia. Žalovaný ďalej poukázal na tú skutočnosť,

že Sociálna poisťovňa napadnutým rozhodnutím neurčila uplatniteľnú legislatívu, ale rozhodla vo veci
nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa platných predpisov Slovenskej republiky, pretože žalobca
bol v dotknutom období prihlásený v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia
Sociálnej poisťovne v tzv. systéme slovenského sociálneho poistenia a zároveň mu bola na rovnaké
obdobie určená poľská uplatniteľná legislatíva. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím sa teda len deklaroval nevznik sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov
Slovenskej republiky.
Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

7. Ďalší účastník sa k žalobe nevyjadril.

8. Krajský súd v Žiline prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) vspojenís§137ods.4SSP,pričomžiadenzúčastníkovnepožiadalonariadeniepojednávania.Rozsudok
bol verejne vyhlásený dňa 28.10.2020.

9. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal vec v rozsahu žalobných bodov v zmysle § 177 a
nasl. SSP v spojení s § 199 a nasl. SSP, pričom zistil, že žalobným námietkam nie je možné priznať
úspech a sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 203 ods. 2 SSP, preto
žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

10. Z administratívneho spisu bolo zistené, že zamestnávateľ žalobcu - ďalší účastník REPRUF, s.r.o.
prihlásil žalobcu Registračným listom fyzickej osoby do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca
s pravidelným príjmom s dátumom vzniku poistenia 01.02.2012.
V sídle zamestnávateľa žalobcu bola vykonaná kontrola pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu
v dňoch od 26.02.2013 do 08.03.2013, kedy bol vypracovaný záznam o kontrole, ktorého súčasťou
bola správa o kontrole. Predmetom kontroly bolo preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov

na území SR.
Z oznámenia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych (ďalej ZUS),
pobočka we Wroclawiu zo dňa 24.04.2016 vyplýva, že ZUS v ňom informovala Sociálnu poisťovňu,
ústredie, že v súvislosti s článkom 13 ods. 3 základného nariadenia ako aj v súlade s článkom 16 ods.
1 a 2 nariadenia č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie) ZUS, pobočka Wroclaw určila od 01. mája 2010

pre žalobcu ako príslušnú poľskú legislatívu. Slovenská inštitúcia ju upovedomila, že u konkrétnych
zamestnávateľov vykonala kontroly, počas ktorých zistila, že na území SR nedochádza k skutočnému
výkonu práce zamestnancami spoločnosti REPRUF, s.r.o.. Toto určenie poľskej legislatívy má dočasný
charakter (článok 16 ods. 2 nariadenia 987/2009). Môže byť zrušené, ak príslušná slovenská inštitúcia
bude mať vážne výhrady voči určenej príslušnej legislatíve. Určenie poľskej legislatívy stane sa

právoplatné do dvoch mesiacov od upovedomenia o tejto skutočnosti slovenskej príslušnej inštitúcie
poľskou ZUS, pobočka we Wroclawiu.
Žalovaný proti určeniu poľskej legislatívy pre žalobcu nenamietal.

11. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie

Sociálnej poisťovne.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu 03.02.2019 do
pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia

v sporných prípadoch,

Podľa § 172 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o
vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch,
príspevkunastarobnédôchodkovésporenie1)vspornýchprípadoch,opokute,penále,povolenísplátok

dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.1)
1) Zákon č. 43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa článku 11 ods. 1 nariadenia EP a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie) osoby, na ktoré sa toto
nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy

sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa článku 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16: osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľačlánku13ods.3základnéhonariadenia,osoba,ktorázvyčajnevykonávačinnosťakozamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonávatakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
odsekom 1.

Podľa článku 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu bydliska.

Podľa článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska

bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné.Inštitúciainformujeopredbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenéinštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

Podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych

predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď
boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k

tejto veci odlišné stanovisko.

Podľa 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych
predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských
štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských

štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na
dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné
ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť
dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

Podľa článku 76 ods. 4 nariadenia č. 883/2004 inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie,
majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto
nariadenia.
Inštitúcie v súlade s princípmi dobrej administratívy odpovedajú na všetky otázky v rámci primeranej

doby a v tejto súvislosti poskytujú daným osobám všetky informácie potrebné na uplatňovanie práv, ktoré
im udeľuje toto nariadenie.
Dané osoby musia čo najskôr informovať inštitúcie príslušného členského štátu a členského štátu
bydliska o všetkých zmenách v ich osobnej alebo rodinnej situácii, ktoré ovplyvňujú ich nárok na dávky
podľa tohto nariadenia.

12. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v prípade, ak bol žalobca prihlásený do
registra Sociálnej poisťovne na základe prihlášky od určitého dátumu a následne bolo preukázané, že
definitívne podlieha poľskej legislatíve, bolo potrebné rozhodnúť o nevzniku povinných poistení, a tým
formálne ukončiť registráciu žalobcu v sociálnom systéme na území Slovenskej republiky. Na vydanie

tohto rozhodnutia mal žalovaný dostatok skutkových podkladov, a preto mu nič nebránilo vydať toto
rozhodnutie. Námietky žalobcu sú v plnom rozsahu nedôvodné z nasledovných dôvodov.

13. Základnou námietkou bolo, že žalovaný nemal oprávnenie vydať rozhodnutie o nevzniknutí
povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, pretože na

určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS v zmysle článku 16 ods. 2
vykonávacieho nariadenia. Správny súd poukazuje na to, že v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho
nariadenia skutočne o určení uplatniteľných právnych predpisov rozhodne určená inštitúcia členského
štátu bydliska. To znamená, že v danom prípade je to poľský ZUS. Táto inštitúcia v danom prípade
aj uplatniteľnú legislatívu určila, a to oznámením zo dňa 27.04.2016, ktoré došlo Sociálnej poisťovni

dňa 06.05.2016. Žalovaný proti tomuto určeniu uplatniteľných predpisov v zmysle článku 16 ods. 3
nenamietal, čím sa uplynutím dvojmesačnej lehoty od jeho oznámenia stalo definitívnym. Žalovaný teda
nevydal napadnuté rozhodnutie podľa článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia - v zmysle týchto
článkov sa určuje uplatniteľná legislatíva. Pokiaľ sa určuje uplatniteľná legislatíva, potom je na jej určeniepríslušný orgán uvedený v týchto článkoch (v danom prípade poľský ZUS) a taktiež aj procesný postup
je v týchto článkoch uvedený, čo nie je daný prípad.

14. Pokiaľ u Sociálnej poisťovne bolo začaté konanie o vzniku poistení na základe podanej prihlášky
- registračného listu fyzickej osoby a zároveň bolo definitívne určené, že pre žalobcu platí poľská
legislatíva (avšak nie napadnutým rozhodnutím), potom bolo potrebné formálnym spôsobom ukončiť
správne konanie u Sociálnej poisťovne vzniknuté na základe prihlášky. V danom prípade bolo
preukázané, že zamestnávateľ žalobcu prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňom 01.02.2012.

Pokiaľ však pre žalobcu platí poľská legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom
na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť
zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. V preskúmanej veci teda nastala v zmysle listín
administratívneho spisu sporná situácia, keď na jednej strane poľská strana rozhodla o určení poľskej
legislatívy, z ktorého určenia museli správne orgány vychádzať, a na druhej strane zamestnávateľ
žalobcu ho prihlásil do registra Sociálnej poisťovne v období, ktoré sa prekrývalo s určením poľskej

legislatívy. Preto napadnutým rozhodnutím bol tento sporný stav odstránený. V tomto kontexte je potom
nedôvodná námietka žalobcu, že namieta spornosť ako predpoklad aplikácie § 178 ods. 1 písm. a) bod
1 zákona o sociálnom poistení.

15. Správny súd zdôrazňuje, že zákon o sociálnom poistení špecificky, na rozdiel od Správneho

poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru správneho
súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo
zákon o sociálnom poistení vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa
zákona č. 461/2003 Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru
správneho súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím,

že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je v súlade s procesným
postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a
bol povinný aplikovať.

16. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na bod 48. uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia

č.k. 1Vs/1/2018 zo dňa 04.12.2018, kde bol prijatý záver, ktorý judikatúru v tejto oblasti zjednotil.
Podľa neho definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EÚ od určitého dátumu
podľa článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1
písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. V danom prípade však

prvostupňovým správnym rozhodnutím nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaný v
napadnutom rozhodnutí vychádzal zo skôr vydaného stanovenia príslušnej legislatívy poľského orgánu
sociálneho zabezpečenia o určení uplatniteľnej legislatívy, ktorým bol viazaný, len odstránil rozpor, ktorý
bol daný podaním prihlášky.

17. V tomto kontexte je aj námietka ohľadne použitia záverov Veľkého senátu správneho kolégia NS SR
v uznesení č.k. 1Vs 1/2018 nedôvodná. Správny súd v súlade s názorom Veľkého senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky konštatuje, že je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne na rozhodovanie
o uplatniteľnej legislatíve. V súdenej veci však nešlo o takúto situáciu, pretože Sociálna poisťovňa
o uplatniteľnej legislatíve v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia nerozhodovala. Zároveň je

nenáležitá námietka, že z rozhodnutia nie je zrejmé, či, resp. ako bola definitívne určená uplatniteľná
legislatíva, resp., či prebehla dohoda medzi žalovaným a poľským styčným orgánom. Naopak, z
napadnutého rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom bola určená uplatniteľná legislatíva poľským ZUS,
keď žalovaný uviedol, že poľský ZUS, pobočka v Opoli určil, že žalobca podlieha právnym predpisom
Poľskej republiky. Keďže Sociálna poisťovňa proti tomuto predbežnému určeniu nenamietala, toto sa v

zmysle článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym. Požadovanie preukázania dohody
medzi žalovaným a ZUS v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je nenáležité, pretože v
danom prípade vôbec nebol aplikovaný článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, keďže došlo k
určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 ods. 2, 3 vykonávacieho nariadenia. Nebol preto dôvod
určiť právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou inštitúcií, keďže neexistovala

žiadna neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

18. Žalobca ďalej namietal, že nebol dodržaný postup podľa rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009, a to
absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa uvedeného rozhodnutia. Podľa názoružalobcu, v zmysle článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a rozhodnutia č. A1 mal prebehnúť
medzi ZUS Poznań a žalovaným dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, avšak
v administratívnom spise absentuje akýkoľvek dôkaz o nej. Správny súd opätovne poukazuje na to,

že v danom prípade nedošlo k určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia, teda vzájomnou dohodou dotknutých inštitúcii členských štátov, pretože
v danom prípade bola uplatniteľná legislatíva určená v zmysle článku 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho
nariadenia. Proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupom ustanoveným v
článku 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia tak, že po oznámení predbežného určenia uplatniteľných

právnych predpisov poľským ZUS slovenskej Sociálnej poisťovni, sa toto určenie stalo definitívnym,
pretože do dvoch mesiacov od oznámenia tohto určenia Sociálna poisťovňa neoznámila, že nemôže
prijať toto určenie alebo že zaujala v tejto veci odlišné stanovisko. Tiež bolo preukázané, že uplatniteľné
právnepredpisypredtýmnebolidefinitívneurčenénazákladečlánku16ods.4.Vuvedenomprípadetotiž
neexistovali medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej
legislatívy, na ktorých by tieto inštitúcie trvali, a preto nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle

rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009 v spojení s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. Samotné
rozhodnutie č. A1 uvádza, že pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu
sa použijú v prípadoch, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia
uplatniteľných právnych predpisov. V danom prípade však takýto rozdiel v stanoviskách neexistoval,
keďže slovenská inštitúcia v plnom rozsahu akceptovala určenie uplatniteľnej legislatívy tak, ako ho

určila poľská ZUS. Je teda nedôvodná námietka žalobcu, že je objektívne verifikovateľná rozdielnosť
v stanoviskách členských štátov vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Toto tvrdenie z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva a je v priamom rozpore s listinným dôkazom o určení uplatniteľnej
legislatívy zo strany poľského ZUS a s postojom žalovaného, ktorý proti takémuto určeniu v zákonnej
lehote nenamietal.

19. Tým, že na určenie uplatniteľnej legislatívy je príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia bydliska
účastníka, okrem postupu podľa vykonávacieho nariadenia je vylúčená právomoc akýchkoľvek inštitúcií
iného členského štátu zasahovať do uvedeného procesu. Pokiaľ nie je určenie uplatniteľnej legislatívy
na vnútroštátnej úrovni toho členského štátu, pod ktorého legislatívu žalobca patrí, zrušené, prípadné

administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni tohto iného členského štátu
nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi
podľa koordinačných nariadení stalo definitívnym. Z uvedeného dôvodu sa inštitúcie členských štátov
o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú. Pokiaľ by však na úrovni iného
členského štátu došlo k zrušeniu tohto určenia, túto skutočnosť (ktorá by mohla mať právny význam) by

musel tvrdiť a preukázať samotný žalobca, pretože pre súd a taktiež aj žalovaného je definitívne určenie
uplatniteľnej legislatívy podľa koordinačných nariadení záväzné. Súd poukazuje na to, že žalobca
v žalobe namietal, že Sociálna poisťovňa sama ex offo nepreverila, či žalobca toto určenie poľskej
legislatívy nenapadol pred orgánmi v Poľskej republike (žalobca ani netvrdil, že toto určenie napadol).
Žalobca teda požadoval od žalovaného, aby preukázal prípadné konanie samotného žalobcu, pričom

ak by skutočne žalobca podnikol právne kroky voči určeniu legislatívy poľskou inštitúciou, bolo jeho
povinnosťou tieto skutočnosti jednak tvrdiť a zároveň ich aj preukázať. Neuniklo pozornosti správnemu
súdu tiež to, že pokiaľ žalobca žiadal, aby žalovaný z vlastnej iniciatívy vykonával dokazovanie a
preskúmal všetky rozhodujúce skutočnosti, v rozpore s touto požiadavkou v inej časti žaloby tvrdil,
že žalovaný nemá právomoc vydať napadnuté rozhodnutie a teda ani vykonávať dokazovanie. Z

uvedeného vyplýva, že tieto námietky sú uvedené len z dôvodu, aby žalobca akýmkoľvek spôsobom
spochybnil napadnuté rozhodnutie.

20. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nevyhodnotil záznam o vykonaní kontrol od 26.02.2013 do
08.03.2013 u zamestnávateľa REPRUF, s.r.o.. Správny súd konštatuje, že pre vydanie napadnutého

rozhodnutia výsledky z kontrol u zamestnávateľa z februára a marca 2013 podkladom neboli. Žalovaný
svoje rozhodnutie na týchto skutkových okolnostiach nezaložil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
kontrolné zistenia na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky uvádzal v dvoch rovinách: V prvej rovine poukázal na tieto zistenia z dôvodu, že boli použité
pri vydaní prvostupňového rozhodnutia žalovaného. V druhej rovine poukázal na to, že tieto zistenia

boli poskytnuté inštitúcii sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava v rámci spolupráce medzi príslušnými
orgánmi a inštitúciami členských štátov v zmysle článku 76 ods. 4 základného nariadenia. Táto inštitúcia
potom aj na základe týchto informácií vydala oznámenie o určení poľskej legislatívy pre žalobcu.
Napadnuté rozhodnutie, čo sa týka skutkových okolností, tak nevychádzalo z vykonaných kontrolreálneho výkonu činnosti žalobcu v Slovenskej republike, ale je opreté o základnú skutkovú okolnosť,
ktorou je oznámenie ZUS o určení, že žalobca podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia
Poľskej republiky. Je preto potrebné konštatovať, že žalovaný posudzoval všetky skutočnosti rozhodné

pre prijatie záveru o neexistencii povinných poistení žalobcu.

21. Nebolo teda potrebné ani možné v napadnutom rozhodnutí vyhodnocovať jednotlivé výsledky
kontrol zo dňa 26.02.2013 až 08.03.2013 s dopadom na skutkové okolnosti o reálnom výkone práce
zamestnancov, a teda aj žalobcu. Tieto kontroly ani nemohli byť vyhodnotené s dopadom na skutkový

stav v danej veci, pretože, ako bolo vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím len deklarovalo, že žalobcovi od určitého dátumu nevznikli jednotlivé povinné poistenia na
území Slovenskej republiky, a to jedine z dôvodu, že bola pre neho ako uplatniteľná legislatíva určená
legislatíva Poľskej republiky. Naopak, výsledky týchto kontrol boli podkladom pre určenie uplatniteľných
právnych predpisov poľským ZUS, avšak toto určenie nie je predmetom napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný z týchto dôkazov nevychádzal a ani nemohol vychádzať, pretože nerozhodoval, či sú alebo

nie sú splnené materiálne (hmotnoprávne) predpoklady na vznik povinného poistenia podľa zákona o
sociálnom poistení. Uvedeným spôsobom by mohol žalovaný rozhodnúť jedine vtedy, pokiaľ by ako
uplatniteľné právne predpisy boli podľa koordinačných nariadení určené právne predpisy Slovenskej
republiky.

22. Vzhľadom na to, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
v zmysle § 203 ods. 2 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

23. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že súd mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal

náhradu trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho
aplikáciu. Súd podľa § 169 SSP a contrario nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, na ktorú by
mal nárok voči žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania, pretože mu nevznikli trovy v súvislosti
s plnením povinnosti, ktorú by mu správny súd uložil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.