Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, May 21, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413204988
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8413204988.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Mareka Košča v spore žalobkyne: UNION zdravotná poisťovňa, a.s.,
Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, proti žalovanej: PULMEDIS, s.r.o., 059 04
Jezersko 120, IČO: 36 794 872, zastúpený Mgr. Marcel Kandrik, advokát, so sídlom Grešova 7, 080 01
Prešov, IČO: 50005871, o zaplatenie sumy 1.783,13 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu
Okresného súdu Kežmarok č.k. 4Cb/90/2013-105 zo 14.10.2014, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok č.k. 4Cb/90/2013-444 zo 4.9.2018, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 4.9.2018 č.k. 4Cb/90/2013-444.

Potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 14.10.2014 č.k. 4Cb/90/2013-105.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej aj „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že :

„I. Žalovaná j e povinná zaplatiť žalobkyni 1 783,13 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne
od 20.5.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v plnom rozsahu do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka o výške tejto náhrady.“

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že :

2.1. Žalobou sa žalobkyňa domáhala na žalovanej zaplatenia 1.783,13 eur spolu s úrokmi z omeškania

vo výške 9 % ročne zo sumy 1.783,13 eur od 20.5.2012 do zaplatenia, dôvodiac, že so žalovanou
uzatvorila Zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti č. XXXXSSASXXXXXX (ďalej len „zmluva“). V
zmysle článku III. bodu 3.1. tejto zmluvy predmetom zmluvy, okrem iného, sú podmienky poskytovania
zdravotnej starostlivosti žalovanou jej poistencom. Ako akciová spoločnosť založená za účelom
vykonávania verejného zdravotného poistenia na základe povolenia je podľa ustanovenia § 9 zákona č.
581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach v znení neskorších predpisov oprávnená vykonávať kontrolnú
činnosť u poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorým uhrádza náklady za poskytnutú zdravotnú

starostlivosť. Z tohto dôvodu, ako aj v spojení s ustanovením článku VI. označenej zmluvy, vykonala
u žalovanej dňa 30.11.2011 kontrolu zameranú na účelnosť, hospodárnosť a efektívnosť vynakladania
prostriedkov verejného zdravotného poistenia, rozsah a kvalitu poskytovania zdravotnej starostlivosti
a dodržiavanie zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti za obdobie od 1.6.2008 do 31.10.2011.Kontroloubolozistené,žežalovanáneviedlazdravotnúdokumentáciuvsúladesustanoveniami§19a §
23 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, v dôsledku čoho zdravotné výkony účtované žalovanou v tomto období považuje za

zdravotnévýkonyúčtovanéauhradenéneoprávnene,čímjejvzniklaškodavovýške1.875,62eur.Podľa
článku VII. bodu 7.2. zmluvy v prípade, že zdravotná poisťovňa na základe vykonanej kontroly zistí
neoprávnenosť poskytovateľom fakturovaného už realizovaného a uhradeného plnenia, poskytovateľ sa
zaväzuje, že zdravotnej poisťovni vráti takúto neoprávnenú úhradu v lehote do 30-tich kalendárnych dní
odo dňa ukončenia kontroly. Márnym uplynutím tejto lehoty zdravotná poisťovňa vykoná jednostranný

zápočet. Dňa 19.4.2012 zaslala žalovanej dve oznámenia o jednostrannom započítaní pohľadávok vo
výške 80,34 eur a 12,15 eur. Zostatok pohľadávky uplatnenej v konaní voči žalovanej tak predstavuje
1.783,13 eur. Listom zo dňa 23.4.2012 žalovanú vyzvala na úhradu 1.783,13 eur do 5 dní od doručenia
výzvy. Žalovaná výzvu prevzala dňa 14.5.2012. Lehota na plnenie márne uplynula dňa 19.5.2012.

2.2. Dňa 26.11.2013 súd vydal vo veci platobný rozkaz č.k. 4Cb/90/2013-58, ktorým uložil žalovanej

povinnosti v súlade so žalobnou žiadosťou.

2.3. Proti tomuto platobnému rozkazu žalovaná podala včas odpor s odôvodnením, že revízna činnosť
vykonaná u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti PULMEDIS s.r.o. dňa 30.11.2011 bola vykonaná
nezákonným spôsobom. Preto uplatnený nárok považuje za neopodstatnený v celom rozsahu. Uviedla,

že spoločnosť PULMEDIS s.r.o. poskytovaním zdravotnej starostlivosti v odbore otorinolaryngológia na
P.iadnu škodu žalobkyni nespôsobila.

2.4. Vychádzajúc z procesnej právnej úpravy účinnej v čase podania odporu žalovanou súd prijal záver,
že včasným podaním odporu, ktorý žalovaná odôvodnila tvrdeniami týkajúcimi sa veci samej, došlo zo

zákona (ex offo) k zrušeniu platobného rozkazu vydaného súdom dňa 26.11.2013, a začal vykonávať
procesné úkony smerujúce k príprave pojednávania.

2.5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odporu žalovanej zo dňa 14.2.2014 namietala, že žalovaná v
odpore žiadnym spôsobom nešpecifikovala svoje tvrdenie o nezákonnosti revíznej činnosti vykonanej u

nej. Neuviedla, v čom má spočívať nezákonnosť tejto revíznej činnosti.

2.6. Žalovaná na vyjadrenie žalobkyne reagovala podaním zo dňa 4.7.2014, ktorým navrhla žalobu v
celom rozsahu zamietnuť. V podaní argumentovala, že niekoľko dní pred kontrolou jej síce telefonicky
bolo oznámené, že kontrola bude vykonaná dňa 30.11.2011 v ambulancii na N., avšak bez oznámenia,

ktorý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (žalovaná alebo N. ako fyzická osoba) bude kontrolovaný,
a za aké obdobie. Uviedol, že v ambulancii v R., kde bola vykonaná kontrola, do 6.9.2011 N.
poskytoval zdravotnú starostlivosť v odbore otorinolaryngológia ako fyzická osoba. Táto ambulancia
bola ambulanciou žalovanej až od 6.9.2011. Žalovaná do toho času prevádzkovala ambulanciu na N.
Prevádzkovanie tejto ambulancie z ekonomických dôvodov dňa 30.10.2011 bolo pozastavené. Nakoľko

kontrola sa má vykonať tam, kde bola zdravotná starostlivosť poskytovaná, kontrola zdravotných
výkonov ňou poskytovaných preto mala byť vykonaná nie na MojmR., ale v jej ambulancii na N..
Žiadny predpis ju nezaväzoval prechovávať zdravotnú dokumentáciu vytvorenú v ambulancii v C.
C. G. v ambulancii na N. Preto pri kontrole žiadnu zdravotnú dokumentáciu nemala a nepredložila.
V ďalšom argumentovala, že žalobkyňa v skutočnosti žiadnu kontrolu zdravotnej starostlivosti ňou

poskytnutej v ambulancii v C. C. G. nevykonala. Kontrolu v zmysle § 9 ods. 6 zákona č. 581/2004 Z.z. o
zdravotných poisťovniach mali revízni lekári vykonať tak, že u pacientov uvedených v prílohe protokolu
o vykonanej kontrole mali vykonať kontrolu rozsahu a kvality poskytnutej zdravotnej starostlivosti
vzhľadom na zdravotný stav pacienta. Revízny lekári nemali žiadny kontakt s pacientmi. Preto nemohli
vykonať kontrolu v rozsahu a kvalite podľa § 9 ods. 5 a 6 zákona č. 581/2004 Z.z.. Poukazy na

vyšetrenie pacientov predložené pri kontrole a zdravotná dokumentácia týchto pacientov vyžiadaná pri
kontrole, sa vzťahujú na poistencov žalobkyne, ktorí nikdy neboli pacientmi v jej zdravotnej starostlivosti,
ale pacientmi v zdravotnej starostlivosti iného poskytovateľa. Uviedla, že zdravotnú dokumentáciu
poistencov žalobkyne, ktorým zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v jej ambulancii v Spišskej Starej
Vsi, riadne viedla a túto dokumentáciu má k dispozícii.

2.7. Aj v podaní zo dňa 25.9.2014 žalovaná dôvodila nezákonnosť kontroly vykonanej u nej žalobkyňou.
Uviedla, že kontrola bola vykonaná u nej ako u nezmluvného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Dňom 6.9.2011 jej bolo zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydanéPrešovským samosprávnym krajom dňa 12.5.2008 pod č. XXXX/XXXX/OZ - CIZ. V zmysle vtedy platnej
zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti súčasne so zrušením povolenia na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia došlo aj k skončeniu zmluvného vzťahu so žalobkyňou. Strany sporu teda

v deň vykonania kontroly 30.11.2011 už neboli zmluvnými stranami. Keďže v čase kontroly už nebola
držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a ani zmluvným poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti, nemohla byť ani subjektom takejto kontroly vykonanej žalobkyňou a žalobkyňa
nebola oprávnená požadovať od nej predloženie zdravotnej dokumentácie. Uviedla tiež, že žalobkyňa
pri kontrole porušila čl. 5. bod. 4 zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, keď narušila jej bežnú

prevádzku. Predložila súdu list zo dňa 26.9.2011, ktorým boli mestskou časťou R. schválené ordinačné
hodiny ambulancie na N.
2.8. Žalobkyňa na podania žalovanej reagovala podaním zo dňa 14.10.2014, v ktorom uviedla, že
kontrola na základe telefonickej dohody so žalovanou bola vykonaná v ambulancii na N.. súčasne u
žalovanej a u N. ako fyzickej osoby. Dôvodom bola skutočnosť, že žalovaná ukončila prevádzkovanie
ambulancie v C. a domnievala sa, že zdravotnú dokumentáciu poistencov z tejto ambulancie má uloženú

v ambulancii v R.. Až pri kontrole sa dozvedela, že žalovaná pre nedostatok priestorov v Košiciach
mala zdravotnú dokumentáciu zo C. uložiť v E.. Tým však žalovaná porušila § 23 zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorej zdravotnú dokumentácia bola povinná dať do úschovy
lekára samosprávneho kraja. Uviedla, že zdravotnú dokumentáciu z ambulancie v C. vzťahujúcu sa na
zdravotné výkony, ktoré boli predmetom kontroly, žalovaná aj napriek dohode, že jej ju doručí dodatočne

poštoudo7.12.2011,jejnepredložila.Ďalejuviedla,žežalovanáprikontrolepredložilavýmennélístkyna
odborné vyšetrenie pacientov, ktorým neposkytovala zdravotnú starostlivosť iba v dôsledku nevedenia
oddelených častí poistencov u jednotlivých poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Zdravotné výkony
poskytované týmto poistencom však neboli predmetom kontroly, čo vyplýva z prílohy k protokolu o
kontrole. Argumentovala, že práve zdravotná dokumentácia je hodnoverným dôkazom poskytnutej

zdravotnej starostlivosti. Keďže žalovaná zdravotnú dokumentáciu jej ani dodatočne nepredložila,
žalovaná nepreukázala, že zdravotnú starostlivosť vôbec poskytla. Pre vyvodenie tohto záveru nebolo
potrebné osobne kontaktovať poistencov.

2.9. Žalovaná ďalšími písomnými podaniami (podania zo dňa 22.12.2014, 14.5.2015, 28.5.2015,

2.6.2015, 14.8.2015) opakovane poukazovala na skutočnosti, pre ktoré považuje kontrolu vykonanú
žalobkyňou za nezákonnú. Okrem vyššie uvedených skutočností spochybnila oprávnenie osôb
poverených kontrolou kontrolu vykonať s odôvodnením, že N. a N. boli v čase vykonania kontroly
nepracujúcimidôchodkyňami.KontrolupretonevykonalirevíznilekáriregistrovaníSlovenskoulekárskou
komorou, ale bývalí lekári - nepracujúci starobní dôchodcovia. Oznámila, že v tejto súvislosti podala

trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ktorý N.. a N. vydal poverenie na vykonanie kontroly.
Predložila súdu poverenie na vykonanie kontroly, list Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 11.6.2015,
trestné oznámenie zo dňa 14.08.2015 na neznámeho páchateľa podané žalovanou a oznámenie o
porušení zákona zo dňa 17.8.2015. Opakovane uviedla, že zdravotnú dokumentáciu ohľadne všetkých
svojich pacientov, ktorých sa podľa tvrdení žalobkyne kontrola má týkať, riadne viedla, a to písomne.

2.10. Žalobkyňa v podaní zo dňa 15.7.2016 k uvedeným podaniam žalovanej uviedla, že snahu
žalovanej o zamietnutie žaloby z dôvodu nezákonnosti vykonanej kontroly považuje za účelovú
a zavádzajúcu. Poukázala na výsledky prešetrenia predmetnej kontroly u žalovanej vykonaného
Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, podľa ktorých žiadne porušenie právnych

predpisov pri vykonaní kontroly nebolo zistené. Navyše, sama žalovaná proti kontrolným zisteniam
nepodala písomné námietky, na podanie ktorých ju oprávňoval čl. 6.9. zmluvy o poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Ďalej uviedla, že zákonodarca kontrolnú činnosť zdravotnej poisťovne
neobmedzil len na zmluvných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Zdravotné poisťovne uhrádzajú
výkony zdravotnej starostlivosti aj nezmluvným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Aj v týchto

prípadoch má zdravotná poisťovňa oprávnenie vykonať kontrolu účelnosti, efektívnosti a hospodárnosti
vynakladania prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Preto tvrdenia žalovanej, že v čase
vykonania kontroly bola nezmluvným poskytovateľom zdravotného poistenia, sú právne irelevantné.
Navyše, žalovaná sama aj po 6.9.2011 pokračovala v zmluvnom vzťahu so žalobkyňou, keď účtovala
výkony zdravotnej starostlivosti v súlade so zmluvou a prijímala plnenie zo strany žalobkyne, a od zmluvy

odstúpila až 30.12.2011. Argumentovala, že podľa právnych predpisov je povinná hradiť skutočne
poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Skontrolovať, či zdravotná starostlivosť bola skutočne poskytnutá,
nemá možnosť inak, ako kontrolou zdravotnej dokumentácie. Bolo povinnosťou žalovanej zdravotnú
dokumentáciu viesť a na požiadanie jej ju predložiť ku kontrole. Žalovaná počas kontroly a ani následnezdravotnú dokumentáciu nepredložila. Tým jej znemožnila overiť, či vykázanú zdravotnú starostlivosť
skutočne poskytla v takom rozsahu, ako si ju vyúčtovala a aký jej bol uhradený. Žalovaná mala nárok
len na úhradu zdravotnej starostlivosti, ktorú poskytla v súlade so zmluvou a právnymi predpismi. Bez

predloženia zdravotnej dokumentácie nemá žiadnu možnosť zistiť, či žalovaná si fakturovala zdravotné
výkony, ktoré skutočne jej poistencom aj poskytla.

2.11. Žalovaná (svojim splnomocneným zástupcom) v podaniach zo dňa 24.5.2018 a 11.7.2018 a
na pojednávaní opakovane namietala, že žaloba neobsahuje hmotnoprávnu kvalifikáciu uplatneného

nároku, nie je zrejmé, či ide o nárok na náhradu škodu alebo o nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody namietala neunesenie dôkazného bremena
žalobkyňou ohľadom splnenia všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu
podľa § 373 Obchodného zákonníka, a to existenciu protiprávneho úkonu, vzniku škody a príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody. Argumentovala predovšetkým absenciou
príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovanou konštatovaným v protokole o vykonaní

kontroly, podľa ktorého žalovaná nemala správne viesť zdravotnú dokumentáciu a správne ju zabezpečiť
a uchovávať, a škodou tak, ako si ju žalobkyňa žalobou uplatnila. Poukázala na rozhodnutie Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 25.4.2013 č.k. 25Cb 63/2011-198 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 10.9.2015 sp.zn. 1Cob/314/2013. Tvrdila, že podstatnou skutočnosťou, na
ktorej stojí uplatnený nárok žalobkyne, je neoprávnené účtovanie výkonov zdravotnej starostlivosti

žalovanou. Preto ak žalobkyňa požaduje vrátenie peňazí poskytnutých žalovanej žalobkyňou na základe
neoprávneného vyúčtovania výkonov zdravotnej starostlivosti, je základnou procesnou povinnosťou
žalobkyne preukázať, že žalovaná výkony zdravotnej starostlivosti, ktoré si vyúčtovala a za ktoré jej
žalobkyňa zaplatila, nevykonala, a že tieto výkony si žalovaná účtovala neoprávnene. Dôkazné bremeno
je tu na žalobkyni. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz, že by žalovaná vyúčtované úkony zdravotnej

starostlivosti poistencom žalobkyne neposkytla alebo neposkytla úplne. Vo vzťahu k nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia argumentovala, že plnenie poskytnuté žalobkyňou žalovanej na základe
vyúčtovania má svoj základ v platných právnych predpisoch a v zmluve o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti uzavretej stranami.

2.12. Žalobkyňa v podaní zo dňa 12.6.2018 a na pojednávaní s poukazom na zásadu „iura novit curia“
argumentovala, že hmotnoprávna kvalifikácia nároku nie je obligatórnou náležitosťou žaloby. Zotrvávala
na tvrdeniach, že žalovaná porušila v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti svoje zákonné
ako aj zmluvné povinnosti. Žalobou sa domáha zaplatenia žalovanej sumy z dôvodu, že žalovaná si
výkony zdravotnej starostlivosti vyúčtovala neoprávnene. Protiprávne konanie žalovanej spočíva teda v

tom, že žalovaná si uplatnila u nej nárok na úhradu výkonov zdravotnej starostlivosti, ktorých skutočné
poskytnutie nepreukázala. S poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu nepovažuje za spravodlivé,
aby preukázala, že žalovaná vyúčtované výkony zdravotnej starostlivosti neposkytla, tzn. preukazovala
skutočnosti, ktorá neexistujú. Ak žalovaná tvrdí, že vyúčtovane výkony poskytla, je na nej, aby toto
svoje tvrdenie preukázala. Nepredložením zdravotnej dokumentácie žalovanou v súvislosti s vykonanou

kontrolou ako aj v priebehu celého tohto konania žalovaná jej znemožnila preveriť, či vyúčtované
výkony zdravotnej starostlivosti skutočne poskytla. Za tejto situácie je dôvodné prezumovať neexistenciu
vyúčtovaných výkonov zdravotnej starostlivosti. Poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava II
zo dňa 29.2.2016 vo veci sp.zn 13C/282/2015 s tým, že v tomto konaní súd obdobný nárok právne
kvalifikoval ako nárok na plnenie vyplývajúce zo zmluvného vzťahu sporových strán.

2.13. Súd vo veci vykonal dokazovanie v celom rozsahu navrhovanom oboma sporovými stranami a
skutkový stav veci ustálil nasledovne:

2.13.1. Podľa internetového výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, vložka č. 3832/

B, žalobkyňa je akciovou spoločnosťou zapísanou do obchodného registra dňa 9.3.2006, predmetom
činnosti ktorej (okrem iného) je prijímanie a potvrdzovanie prihlášok na verejné zdravotné poistenie a
vydávanie preukazov poistencov verejného zdravotného poistenia (ďalej len „poistenec“) podľa zákona
č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákonov v znení neskorších predpisov
( ďalej len „Zákon o zdravotnom poistení“), uzatváranie zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti,

uhrádzanie úhrady poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a
vykonávanie kontrolnej činnosti.2.13.2. Podľa internetového výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I, vložka č. 20000/
V, žalovaná je obchodnou spoločnosťou zapísanou do obchodného registra dňa 22.6.2007, predmetom
činnosti ktorej (okrem iného) je poskytovanie ambulantnej špecializovanej zdravotnej starostlivosti

v odbore otorinolaryngológia. Jediným spoločníkom a súčasne jediným konateľom tejto obchodnej
spoločnosti odo dňa jej zápisu doposiaľ bol a je N.
2.13.3. Medzi stranami nebolo sporným a súd nemal závažnejšie pochybnosti, že žalobkyňa a žalovaná
dňa 30.5.2008 uzavreli zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a to s poukazom na (okrem
iných) zákon č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, a zákon č. 276/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

2.13.4. Podľa listiny označenej ako „Dodatok č.2 k zmluve o poskytovaní zdravotnej starostlivosti

č.XXXXSSASXXXXX“, zo dňa 31.3.2009, ktorým bolo nahradené znenie zmluvy označenej ako „Zmluva
č.XXXXSSASXXXXX o poskytovaní zdravotnej starostlivosti“, zo dňa 30.5.2008, predmetom zmluvy
sú podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovanou poistencom žalobkyne, rozsahu tejto
zdravotnej starostlivosti, výšky úhrady za zdravotnú starostlivosť a jej splatnosti, a úprava vzťahov
vznikajúcich z tejto zmluvy medzi zmluvnými stranami (ďalej len „zmluva o poskytovaní zdravotnej

starostlivosti“).

2.14. Po citácii ust. § 2 ods. 1, 2, 3, § 6 ods. 1 písm. g) h) a j), § 8 ods. 3, 4, § 9 ods. 1, 4
zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o zdravotných poisťovniach“), § 4, § 11 ods. 1, 2

písm. a) a ods. 3 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „Zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti„), § 79 ods. 1 písm. l), m) a n) Zákona o
poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti súd prvej inštancie skonštatoval, že vychádzajúc z uvedených
skutočností a citovanej právnej úpravy súd mal za to, že právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou

je obchodnoprávnym vzťahom zdravotnej poisťovne vykonávajúcej verejné zdravotné poistenie a
právnickej osoby ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti upravený (okrem iných) Zákonom o
zdravotných poisťovniach a Zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, na základe ktorých
strany uzavreli aj vyššie uvedenú zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti (§ 6 ods. 1 písm. g)
Zákona o zdravotných poisťovniach).

2.15. Medzi stranami neboli sporné skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutí predložených žalovanou v
konaní, a to že rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 25. júla 2011 číslo: P.-XXXX-OP, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2011, ministerstvo povolilo žalovanej prevádzkovať zdravotnícke
zariadenie ambulantnej starostlivosti v odbore otorinolaryngológia s miestami prevádzkovania: 1.) N. a

zariadenie na poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti v tomto odbore s miestom prevádzky
S. X, Košice. Týmto rozhodnutím bolo súčasne zrušené povolenie vydané Prešovským samosprávnym
krajom žalovanej na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti v
odbore otorinolaryngológia s miestom prevádzkovania I. ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.5.2008.
Rozhodnutie Košického samosprávneho kraja zo dňa 28.3.2006 číslo: XXXX/XXXX-RUXX-XXXX,

predložené žalovanou, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.4.2006, potvrdzuje tvrdenie žalovanej,
že povolenie na prevádzkovanie zdravotníckych zariadení v odbore otorinolaryngológie bolo okrem
žalovanej vydané aj fyzickej osobe - podnikateľovi N., ktorý je a bol jediným spoločníkovi žalovanej.
Podľa tohto rozhodnutia povolenie fyzickej osobe - podnikateľovi N. bolo v roku 2006 samosprávnym
krajom vydané na prevádzkovanie ambulancie v C. a zariadenia jednodňovej zdravotnej starostlivosti

s miestom prevádzkovania N.
2.16. Z listiny označenej ako „Protokol o kontrole č. XXXXXXXXXX“ zo dňa 14.12.2011 (ďalej len
„protokol o kontrole“) vyplýva, že dňa 30.11.2011 žalobkyňa vykonala u žalovanej ako zmluvného
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti s miestom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v C.
kontrolu účelnosti, hospodárnosti a efektívnosti vynakladania prostriedkov verejného zdravotného

poistenia, rozsah a kvalitu poskytovania zdravotnej starostlivosti podľa osobitných právnych predpisov,
dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov a dodržiavania zmlúv o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti za obdobie od. 1.6.2008 do 31.10.2011. Kontrolu žalobkyňa vykonala v ambulancii N.2.17. Podľa obsahu protokolu o kontrole žalovaná pri kontrole prehlásila, že prevádzkovanie ambulancie
v C. ukončila, o čom údajne informovala aj žalobkyňu. Protokol o kontrole obsahuje konštatovanie,
že v príslušnej dokumentácii zmluvného oddelenia žalobkyne sa žiadna takáto písomná informácia

nenachádzala, a absentovalo tiež rozhodnutie samosprávneho kraja o ukončení prevádzkovania
ambulancie.

2.18. Podľa protokolu o kontrole žalovaná aj napriek tomu, že kontrola bola vopred ohlásená, pri kontrole
nepredložila revíznym lekárom zdravotnej poisťovne zdravotnú dokumentáciu poistencov z ambulancie

v C. s odôvodnením, že túto má uloženú v E., čo odôvodnila nedostatkom priestoru na jej uskladnenie
v ambulancii na N. Protokol o kontrole obsahuje konštatovanie, že žalovaná neodovzdala zdravotnú
dokumentáciu z ambulancie v C. do úschovy lekára samosprávneho kraja v rozpore s ustanovením §
23 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa protokolu
o kontrole žalovaná pri kontrole uviedla, že zdravotnú dokumentáciu poistencov z ambulancie v C.

vedie v elektronickej podobe, a navrhla, že ju doručí dodatočne poštou. Na to sa revízni lekári dohodli
so žalovanou, že žalovaná kópie zdravotnej dokumentácie v papierovej podobe a zdravotné záznamy
vedené v elektronickej podobe doručí žalobkyni do 7.12.2011.

2.19. Podľa protokolu o kontrole dňa 8.12.2011 boli žalobkyni doručené písomnosti vytlačené z

informačného systému žalovanej. Po vyhodnotení obsahu predložených písomností revízni lekári
skonštatovali, že žalovanou predložené písomnosti nie sú zdravotnou dokumentáciou vedenou ani
jednou z foriem uvedenou v § 20 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z.. Predložené výstupy nespĺňali okrem
iných podstatných náležitostí základnú východiskovú náležitosť - vedenie zdravotnej dokumentácie
v elektronickej podobe so zaručeným elektronickým podpisom. Doručené písomnosti neobsahovali

osobné údaje osôb, ktorým bola poskytnutá zdravotná starostlivosť, údaje o poučení a informovanom
súhlase, údaje o chorobe osoby, o priebehu a výsledkoch vyšetrení, liečby a ďalších významných
okolnostiach súvisiacich so zdravotným stavom osoby a s postupom pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, údaje o čase poskytnutej zdravotnej starostlivosti, pri prvom vyšetrení absentujú údaje
o osobnej anamnéze, rodinnej anamnéze, pracovnej a liekovej anamnéze, údaje o objektívnych

problémoch pacientov, objektívny fyzikálny nález, zhodnotenie laboratórnych výsledkov, navrhované a
plánované vyšetrenia, údaje o podaných liekoch, návrh následnej kontroly, alebo iné odporúčania.

2.20. Podľa záverov protokolu o kontrole žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušila
ust. § 79 ods.1 písm. l) a n) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ust. § 19 - 23

zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, odborné
usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR o vedení zdravotnej dokumentácie č. XXXXX/XXXX-OZS a
zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Podľa záverov protokolu o kontrole zdravotná poisťovňa
zistila, že: „...poskytovateľ neoprávnene účtoval zdravotnej poisťovni, ktorá následne uhradila ním

vykázanú zdravotnú starostlivosť, čím vznikla zdravotnej poisťovni škoda vo výške 1 875,62 eur, ktorá
bude následne vysporiadaná v zmysle platnej zmluvy“. Prílohou č. 1 protokolu o kontrole je tabuľka č. 1
obsahujúca špecifikáciu zdravotných výkonov, liekov a pomôcok, vzťahujúcich sa k ambulancii žalovanej
vSpišskejStarejVsi,vyúčtovanýchžalovanoužalobkyniauhradenýchžalobkyňoužalovanejzaobdobie
od 1.6.2009 do 19.9.2011.

2.21. Po citácii § 4 ods. 5, § 19 ods. 1, 2, § 20 ods. 1, § 22 ods.1 , § 23 ods. 3, § 24 ods. 4, §
25 ods. 1 písm. d) a j) zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o
zdravotnej starostlivosti“) súd prvej inštancie konštatoval, že:

2.21.1. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Zákona o zdravotnej starostlivosti neoddeliteľnou
súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie. Podľa cit. §
79 ods. 1 písm. l) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti je povinný viesť zdravotnú dokumentáciu podľa osobitného predpisu, ktorým je Zákon

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorý v § 19 - § 21 podrobne upravuje formálne a obsahové
náležitosti zdravotnej dokumentácie. Nevedenie zdravotnej dokumentácie zodpovedajúce forme a
obsahovým náležitostiam vyžadovaným Zákonom o zdravotnej starostlivosti je teda porušením
povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti vyplývajúcej mu zo zákona.2.21.2. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že kontrolou bolo zistené, že žalovaná riadne neviedla zdravotnú
dokumentáciu, v dôsledku čoho účtovanú a uhradenú zdravotnú starostlivosť považuje za zdravotnú

starostlivosť účtovanú a uhradenú neoprávnene, čím je vznikla škody vo výške žalovanej sumy.
Poukázala pritom na protokol o kontrole, ktorý obsahuje konštatovanie, že žalovaná neviedla zdravotnú
dokumentáciu pacientov z ambulancie v C. nakoľko písomnosti predložené pri kontrole, či už v
elektronickej alebo listinnej podobe, nespĺňali svojou formou aj obsahom náležitosti požadované § 19
- 21 Zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V priebehu konania žalobkyňa argumentovala, že

podľa zákona je povinná uhrádzať skutočne poskytnutú zdravotnú starostlivosť a žalovaná zo zákona
má nárok na úhradu len za skutočne poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Skontrolovať, či zdravotná
starostlivosť bola skutočne poskytnutá nemá možnosť inak, ako kontrolou zdravotnej dokumentácie.
Bolo povinnosťou žalovanej zdravotnú dokumentáciu jej ku kontrole predložiť. Žalovaná zdravotnú
dokumentáciu počas kontroly a ani následne, ako aj v priebehu tohto sporu nepredložila. Tým
jej znemožnila overiť, či vyúčtovanú zdravotnú starostlivosť skutočne poskytla. Žalobou sa domáha

zaplatenia žalovanej sumy z dôvodu, že žalovaná si zdravotnú starostlivosť vyúčtovala neoprávnene,
nakoľko si u nej uplatnila nárok na úhradu za zdravotnej starostlivosti, ktorej poskytnutie nepreukázala.
Za danej situácie považuje za dôvodný záver, že žalovaná vyúčtovanú a uhradenú jej zdravotnú
starostlivosť skutočne neposkytla.

2.21.3. Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam žalobkyne súd v nadväznosti na námietku žalovanej, že
žalobkyňa riadne hmotnoprávne nekvalifikovala nárok uplatnený žalobou, uvádza, že civilné konanie
je ovládané zásadou „iura novit curia“ (práva pozná súd), podľa ktorej strany sporu nie sú povinné
uplatnený nárok, a ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať. Právna kvalifikácia uplatneného nároku
ako aj obrany je vecou súdu. Strany však musia uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožnia

súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd je povinný skúmať, či
tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto
právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah
alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.

2.21.4. Žalobkyňa si žalobou s poukazom na zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a právnu
úpravu vzťahov medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti domáha na
žalovanej vrátenia svojho plnenia, a to poskytnutej úhrady za zdravotnú starostlivosť, z dôvodu, že
žalovaná nepredložením zdravotnej dokumentácie pri kontrole jej znemožnila preveriť, či zdravotnú
starostlivosť, za ktorú jej úhradu poskytla, skutočne aj poskytla, a teda či poskytnutá úhrada za zdravotnú

starostlivosť žalovanej skutočne patrí.

2.21.5. Súd uznal za dôvodnú argumentáciu žalobkyne, že žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti má voči zdravotnej poisťovni nárok iba na úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorú skutočne
aj svojim pacientom poskytla. Obsahom zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti vychádzajúcej

zo Zákona o zdravotných poisťovniach, je na jednej strane záväzok žalovanej ako poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti zdravotnú starostlivosť pacientom poskytovať, a na druhej strane záväzok
zdravotnej poisťovne uhrádzať zdravotnú starostlivosť, ktorá bola poskytovateľom jeho pacientom
skutočne poskytnutá, a to všetko za podmienok a v rozsahu dohodnutých v zmluve. Žalovaná podľa
zmluvy a Zákona o zdravotných poisťovniach bola preto oprávnená žalobkyni finančne zúčtovávať

(fakturovať) len zdravotnú starostlivosť, ktorú svojim pacientom aj skutočne poskytla. Na tomto závere
nemôže nič zmeniť dojednanie strán v zmluve o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré má oporu
aj v Zákone o zdravotných poisťovniach, že podkladom na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti
(nie na úhradu neposkytnutej zdravotnej starostlivosti), bolo mesačné finančné zúčtovanie (faktúra)
poskytnutej zdravotnej starostlivosti (nie neposkytnutej zdravotnej starostlivosti), ktoré žalobkyňa po

vykonaníkontrolyjehoformálnejavecnejsprávnostibolapovinnáuhradiť.Súdsanestotožnilsvýkladom
obsahu zmluvy o zdravotnej starostlivosti, práv a povinnosti zdravotnej poisťovne a poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti, prezentovaným žalovanou stranou, a to že plnenie, ktoré žalobkyňa žalovanej
na základe finančného zúčtovania (faktúr) po preverení jeho formálnej a vecnej správnosti žalovanej
poskytla, má bez ohľadu na skutočné poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalovanou, právny základ v

zmluve o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a v Zákone o zdravotných poisťovniach. Takýto výklad
opomína existenciu základného ekonomického dôvodu záväzkov založených medzi stranami zmluvou
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Ekonomickým dôvodom záväzkov strán je totiž poskytovaniezdravotnej starostlivosti pacientom a platenie úhrady za toto poskytovanie, nie platenie úhrady za
vyúčtovanie zdravotnej starostlivosti.

2.21.6. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa na základe finančných zúčtovaní (faktúr) uhradila
žalovanej za zdravotnú starostlivosť sumu 1 875,62 eur. Žalovaná výšku tejto úhrady nijako v spore
nespochybnila. Toto (proti) plnenie žalobkyne podľa zmluvy a citovaných zákonov žalovanej prislúcha
iba za predpokladu, že žalovaná si splnila svoj zmluvný záväzok a skutočne poskytla svojim pacientom
zdravotnú starostlivosť, za ktorú jej bola úhrada ako (proti) plnenie žalobkyňou poskytnutá. Inak (proti)

plnenie žalobkyne spočívajúce v úhrade za zdravotnú starostlivosť, nemalo ekonomický a právny dôvod,
a žalobkyňa má nárok na jeho vydanie titulom nároku na vydanie plnenia poskytnutého bez právneho
dôvodu, tzn. titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, v súlade s ust. § 451 ods.1, 2, § 456
veta prvá a § 458 veta prvá Občianskeho zákonníka, ktorý vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má
postavenie lex generalis.

2.22. Podstatným pre rozhodnutie súdu o uplatnenom nároku žalobkyne bolo preto vyriešenie
otázky, či žalovaná skutočne poskytla alebo neposkytla svojim pacientom zdravotnú starostlivosť,
ktorú si vyúčtovala a za ktorú jej žalobkyňa poskytla úhradu. Pohľad strán na dôkazné bremeno v
otázke poskytnutia alebo neposkytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanou bol rozdielny. Žalobkyňa
argumentovala, že keďže žalovaná pri kontrole a ani neskôr jej nepredložila zdravotnú dokumentáciu

pacientov, u ktorých si zdravotnú starostlivosť vyúčtovala, nemá možnosť ako preveriť, či zdravotnú
starostlivosť žalovaná týmto pacientom aj skutočne poskytla. Preto pokiaľ žalovaná zdravotnú
starostlivosť, ktorú si vyúčtovala a ktorá jej bola uhradená, skutočne poskytla, je na žalovanej, aby
to preukázala. Žalovaná argumentovala, že ak žalobkyňa tvrdí, že žalovaná zdravotnú starostlivosť
skutočne neposkytla, dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia o neposkytnutí zdravotnej starostlivosti je na

žalobkyni.

2.23. K dôkaznému bremenu strán v spore súd uviedol, že v rámci dokazovania v civilnom súdnom
konaní platí tzv. základné pravidlo delenia dôkazného bremena. Najjednoduchšie možno toto pravidlo
vyjadriť tak, že každá strana nesie dôkazné bremeno ohľadne naplnenie skutkových predpokladov pre

neho priaznivej právnej normy. Základná zásada delenia dôkazného bremena je však niekedy ťažko
naplniteľná, nakoľko niekedy nie je v možnostiach strany, ktorá niečo tvrdí, aby to aj preukázala. Na tom
jezaloženátzv.negatívnadôkaznáteória,ktorávychádzaznemožnostipreukázaťnegatívnuskutočnosť
a nespravodlivosti voči tomu, kto by ohľadne nej niesol dôkazné bremeno. V tomto prípade nastupuje
obrátenie dôkazného bremena na protistranu. Negatívna teória sa však neuplatňuje absolútne. Uplatní

sa len vtedy, ak neexistenciu určitej skutočnosti nie je možné dokázať prostredníctvom tvrdenia iných
pozitívnych skutočností vedúcich k záveru, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Špecifickú kategóriu
predstavuje obrátenie dôkazného bremena z dôvodu zmarenia dôkazu, ku ktorému pristupuje súd
z dôvodu, že strana, ktorú dôkazné bremeno ohľadne určitej skutočnosti bežne neťaží, disponovala
potrebným dôkazom, avšak jeho vykonanie protistranou sama zmarila. Predpokladom tohto zvláštneho

sudcovského pravidla pre delenie dôkazného bremena je tak protiprávne konanie strany, ktoré malo za
následok, nemožnosť rozhodnú skutočnosť preukázať (viď LAVICKÝ Petr, Důkazní bremeno v civilním
řizení soudním, Praha, Leges, 2017, s. 229). V takých situáciách spravidla nastupuje povinnosť strany
vydať dôkaz, a ak tak strana neurobí, môže súd v rámci hodnotenia dôkazov túto skutočnosť vyhodnotiť
tak, že strana zatajila skutočnosť, s ktorou mohla súd objektívne vzato zoznámiť, nechovala sa tak

procesne korektne a jej prístup ku konaniu je celkovo nevierohodný, čo oslabilo jej pozíciu a váhu jej
tvrdenia (viď JIRSA, Jaromír a kol. Občanské soudní řizení: soudcovský komentár, Kniha I § 79- 180
občanského soudního řadu, Praha:Wolters Kluwer, 2016,s.338, a, rozsudok NS ČR zo dňa 31.marca
2015 sp.zn. 29Cdo 440/2013).

2.24. Pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia založenom na
plnení bez právneho dôvodu bolo podstatné vyriešenie otázky procesného práva, či žalobkyňa má
preukazovať, že žalovaná skutočne neposkytla zdravotnú starostlivosť, a teda že chýba dôvod na
jej (proti) plnenie, ktoré žalovanej poskytla, alebo žalovaná má preukázať, že zdravotnú starostlivosť
poskytla, teda že právny dôvod na (proti) plnenie poskytnuté jej žalobkyňou, nechýba.

2.25. Základné pravidlo delenia dôkazného bremena pri takejto žalobe požaduje, aby strana žalobcu
preukázala, že právny dôvod na jeho plnenie chýba. V danom spore teda tak, ako argumentovala
žalovaná strana, aby žalobkyňa preukázala, že právny dôvod na jej (proti) plnenie chýba, a teda žežalovaná vyúčtovanú zdravotnú starostlivosť skutočne neposkytla. Podľa základného pravidla delenia
dôkazného bremena by teda bolo dôvodné prijať záver, že bolo na žalobkyni, aby preukázala, že
žalovaná vyúčtovanú zdravotnú starostlivosť skutočne neposkytla, teda aby preukázala tzv. negatívnu

skutočnosť. Tu sa však žalobkyňa bránila poukazom na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu s tým, že
pokiaľ jej žalovaná nepredloží zdravotnú dokumentáciu, nie je v jej možnostiach preukázať, že
vyúčtovanú a uhradenú zdravotnú starostlivosť žalovaná skutočne neposkytla. Argumentovala, že za
tejto situácie považuje za nespravodlivé, aby ohľadne tejto negatívnej skutočnosti niesla dôkazné
bremeno. Negatívna dôkazná teória sa však neuplatňuje absolútne. Nemožnosť dokázania určitej

negatívnej skutočnosti nemožno len všeobecne pripísať tomu, že ide o negatívnu skutočnosť. Uplatní
sa len vtedy, ak neexistenciu určitej skutočnosti nie je možné dokázať prostredníctvom tvrdenia
iných pozitívnych skutočností vedúcich k záveru, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Posúdenie
nemožnosti dokázania negatívnej skutočnosti preto závisí vždy od individuálnej situácie a okolností veci.

2.26. V predmetnom spore súd prvej inštancie uznal žalobkyni, že na to, aby mohla preukázať

opodstatnenosť svojho nároku na vrátenie (proti) plnenia poskytnutého žalovanej z dôvodu, že žalovaná
zdravotnú starostlivosť, za ktorú jej uhradila, skutočne neposkytla, a teda preukázať aj negatívnu
skutočnosť, bolo rozhodujúce, aby žalovaná umožnila v súlade so zákonom nahliadnuť do zdravotnej
dokumentácie, ktorú podľa jej tvrdenia riadne viedla. Za situácie, že žalovaná pri kontrole a aj počas
súdneho sporu tvrdila, že zdravotnú dokumentáciu riadne vedie, pričom v súvislosti s kontrolou

neumožnila žalobkyni do nej nahliadnuť, a ani v priebehu súdneho sporu neumožnila ňou zistiť
skutočnosti rozhodné pre konanie, súd považoval za plne dôvodné zaoberať sa vyriešením procesnej
otázky, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorému zákon ukladá povinnosť viesť zdravotnú
dokumentáciu a sprístupňovať z nej údaje formou nahliadania do nej v súlade so zákonom, môže
procesne ťažiť z tohto, že zdravotnú dokumentáciu nesprístupní. Je totiž otázkou procesného práva,

či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti môže procesne ťažiť z porušenia povinnosti stanovených mu
zákonom, a to z nevedenia, nedostatkov alebo nesprístupnenia zdravotnej dokumentácie, nakoľko
takýto záver odporuje základnej zásade súkromného práva, že nikto nesmie ťažiť zo svojho nepoctivého
alebo protiprávneho správania („nemo turpitudinem suam allegare potest“). Preto za situácie, že
žalovaná tvrdila, že disponuje zdravotnou dokumentáciou, avšak zistenie skutočnosti rozhodných pre

konanie ňou neumožnila, a zatajila tak skutočnosť, s ktorou mohla žalobkyňu alebo súd (resp. znalca)
objektívne vzato zoznámiť, súd považoval za spravodlivé, aby dôkazné bremeno v spore, ktoré podľa
základného pravidla delenia dôkazného bremena ťaží žalobkyňu, sa obrátilo na žalovanú.

2.27. K týmto záverom uviedla, že:

2.27.1.Podľacit.§79ods.1písm.l),m)an)Zákonaoposkytovateľochzdravotnejstarostlivostižalovaná
ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bola povinná viesť zdravotnú dokumentáciu, spracúvať,
poskytovať a sprístupňovať údaje z tejto zdravotnej dokumentácie, zabezpečiť a uchovávať zdravotnú
dokumentáciu a dodržať postup pri jej odovzdaní a prevzatí do úschovy tak, ako jej to ukladal Zákon

o zdravotnej starostlivosti.

2.27.2. Podľa § 23 ods. 3 Zákona o poskytovateľov zdravotnej starostlivosti žalovaná pri zániku platnosti
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bola povinná bezodkladne o tejto skutočnosti
informovať lekára príslušného samosprávneho kraja, dohodnúť s ním postup pri prevzatí zdravotnej

dokumentácie a bezodkladne umožniť lekárovi príslušného samosprávneho kraja jej prevzatie do
úschovy, a ochraňovať zdravotnú dokumentáciu tak, aby nedošlo k jej poškodeniu, strate, zničeniu alebo
k zneužitiu, a to až do jej prevzatia lekárom samosprávneho kraja.

2.27.3. Podľa cit. § 25 ods. 1 písm. d) a j) Zákona o zdravotnej starostlivosti žalovaná bola povinná údaje

zo zdravotnej dokumentácie sprístupniť formou nahliadania do zdravotnej dokumentácie revíznemu
lekárovi príslušnej zdravotnej poisťovne na účely kontrolnej činnosti v celom rozsahu, ako aj znalcovi,
ktorého by ustanovil súd alebo ktorého mohla požiadať o vypracovanie znaleckého posudku niektorá
zo strán na účely priamo súvisiace s týmto súdnym konaním v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie
znaleckého posudku.

2.28. Žalovaná v tomto sporovom konaní nerozporovala skutočnosť vyplývajúcu z protokolu o kontrole,
že aj napriek výslovnému prehláseniu, že zdravotnú dokumentáciu vedie, a že ju dodatočne predloží,
keďže ju nemala v mieste vykonávania kontroly k dispozícii, zdravotnú dokumentáciu pri kontrole a anineskôr v lehote dohodnutej revíznym lekárom žalobkyne žalobkyni nepredložila. Žalovaná nepoprela
tvrdenie žalobkyne, že v súvislosti s ukončením prevádzkovania ambulancie v C. na ktoré v konaní
sama poukazovala, zdravotnú dokumentáciu pacientov vedených v tejto ambulancii neumožnila lekárovi

samosprávneho kraja prevziať do úschovy. Tu súd poukazuje na písomné oznámenie Prešovského
samosprávneho kraja zo dňa 28.2.2018, ktorý oznámil, že nedisponuje zdravotnou dokumentáciou
poistencov ambulancie žalovanej prevádzkovanej v C.. Týmto konaním žalovaná porušila svoje zákonné
povinnosti.

2.29. Pokiaľ žalovaná tu argumentovala nezákonnosťou kontroly vykonanej revíznymi lekármi
žalobkyne, túto argumentáciu súd považoval nielen za nepreukázanú, ale vzhľadom na všetky okolnosti
veci aj za účelovú v spore.

2.30. Pokiaľ žalovaná namietala, že nebola revíznym lekárom žalobkyne povinná zdravotnú
dokumentáciu predložiť z dôvodu, že v čase vykonania kontroly už nebola zmluvným poskytovateľom

zdravotnej starostlivosti, súd prvej inštancie dal do pozornosti cit. ust. Zákona o zdravotných
poisťovniach, podľa ktorých zdravotné poisťovne sú oprávnené vykonávať kontrolnú činnosť ako u
zmluvných tak aj nezmluvných poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Navyše, kontrolované obdobie
sa týkalo obdobia od 1.6.2008 do 31.10.2011.

2.31. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej o nezákonnosti kontroly súd prvej inštancie považoval
za rozhodujúcu skutočnosť, že žalovaná zdravotnú dokumentáciu revíznym lekárom pri kontrole
nesprístupnila aj napriek prehláseniu, že ju riadne vedie, pričom v tom čase nenamietala nezákonnosť
kontroly a nevyužila ani oprávnenie podať proti kontrolným zisteniam a protokolu o kontrole v lehote 20
dní písomné námietky tak, ako jej to umožňovala zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Za

rozhodujúci tu súd tiež považoval listinný dôkaz označený ako „Oznámenie o výsledku prešetrenia“ zo
dňa 28.4.2014, podľa ktorého Úrad na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na žiadosť žalovaného
preveril postup žalobkyne pri kontrole dňa 30.11.2011, pričom žiadne porušenie všeobecne záväzných
právnych predpisov pri tejto kontrole nezistil. Žalobkyňa v spore pritom neoznačila a nepredložila také
dôkazy, ktoré by tento záver vážnejšie spochybnili.

2.32. Žalovaná aj v priebehu súdneho konania naďalej tvrdila, že zdravotnú dokumentáciu pacientov z
ambulancie v C. riadne viedla. Súd tu poukázal na rozpor v tvrdeniach žalovanej, keď podľa protokolu
o kontrole žalovaná pri kontrole uviedla, že zdravotnú dokumentáciu viedla, a to v elektronickej podobe,
kým v priebehu súdneho konania tvrdila, že zdravotnú dokumentáciu viedla písomne. Žalobkyňa

v nadväznosti na tvrdenie žalovanej, že zdravotnú viedla, v konaní navrhla, aby žalovaná zdravotnú
dokumentáciu predložila, aby mohla preveriť, či uhradenú zdravotnú starostlivosť skutočne poskytla
alebo neposkytla (viď zápisnica z pojednávania dňa 25.11.2014). Na výzvu súdu žalovaná predložila
listiny a CD nosič, o ktorých sama na pojednávaní dňa 2.8.2016 prehlásila, že sa jedná len iba
o výpisy zo zdravotnej dokumentácie. Súčasne oznámila, že si dá vypracovať súkromný znalecký

posudok. Súkromný znalecký posudok žalovaná v spore nepredložila, a v ďalšom priebehu sporu už
argumentovala, že dôkazné bremeno o neposkytnutí zdravotnej starostlivosti je na žalobkyni.

2.33. Žalobkyňa pôvodne za účelom preukázania, že žalovaná zdravotnú starostlivosť neposkytla
navrhovala vykonať znalecké dokazovanie znalcom. Súd pred nariadením tohto znaleckého

dokazovania po konzultácii so znalcom výzvou zo dňa 6.3.2018 vyzval žalovanú, aby súdu oznámila,
či disponuje aj inými dokumentmi v akejkoľvek forme týkajúcimi sa zdravotnej starostlivosti, ktorá bola
predmetom kontroly, než tými, ktoré už súdu predložila (výpisy zo zdravotnej dokumentácie). Na to
žalovaná oznámila, že nedisponuje, na čo žalobkyňa s argumentáciou, že dôkazné bremeno za tejto
situácie zaťažuje žalovanú, na znaleckom dokazovaní netrvala.

2.34. Za danej procesnej situácie, kedy žalovaná aj napriek tvrdeniu, že zdravotnú dokumentáciu riadne
viedla, protiprávne túto dokumentáciu žalobkyni v súvislosti s jej kontrolnou činnosťou nepredložila,
zdravotnú dokumentáciu po ukončení prevádzkovania ambulancie v C. protiprávne neuložila u
samosprávneho lekára, na výzvu súdu v súvislosti s návrhom žalobkyne na vykonanie znaleckého

dokazovania predložila iba výpisy, a následne súdu oznámila, že iné dokumenty okrem uvedených
výpisov už nemá, súd považoval za plne dôvodné, aby dôkazné bremeno v otázke, či žalovaná
zdravotnú starostlivosť, za ktorú obdŕžala úhradu, skutočne poskytla, prešlo na žalovanú. Žalovaná
takýmto správaním, ktoré súd vyhodnotil ako protiprávne a procesne nekorektné a nepoctivé, a tiežnevierohodné vo vzťahu k jej tvrdeniam, neumožnila zistiť skutočnosti rozhodné pre konanie. Bolo by v
rozporesozásadousúkromnéhopráva,ženiktonesmieťažiťzosvojhonepoctivéhoaleboprotiprávneho
správania („nemo turpitudinem suam allegare potest“), aby žalovaná z takéhoto správania procesne

ťažila. Aby procesne ťažila z porušenia povinnosti stanovených jej zákonom, a to z nevedenia, prípadne
z nedostatkov v zdravotnej dokumentácii, alebo z nesprístupnenia zdravotnej dokumentácie osobám,
ktorým je povinná ju sprístupniť. Tu súd len poznamenal, že aj keď podľa § 24 ods. 4 písm. f) Zákona
o zdravotnej starostlivosti súd nemá právo do zdravotnej dokumentácie nahliadať (môže požadovať iba
výpisy), podľa cit. § 25 ods. 1 písm. j) Zákona o zdravotnej starostlivosti právo nahliadať do zdravotnej

dokumentácie má znalec, a to či už v súvislosti s vypracovaním súkromného znaleckého posudku alebo
znaleckého posudku na základe nariadenia súdu. Postoj žalovanej tiež oslabil váhu a vierohodnosť jej
tvrdenia, že zdravotnú dokumentáciu v súlade so zákonom vôbec viedla, a tým tiež aj skutočnosť, že
vyúčtovanú zdravotnú starostlivosť skutočne pacientom aj poskytla.

2.35. Na základe uvedených skutočností a právnych záverov súd v spore prijal záver, že žalovaná

neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že zdravotnú starostlivosť, za ktorú obdŕžala od
žalobkyne úhradu, skutočne pacientom poskytla. Tým nepreukázala existenciu dôvodu na (proti)
plnenie, ktoré jej žalobkyňa poskytla. Preto súd žalobe vyhovel a žalovanú zaviazal titulom nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia na zaplatenie žalovanej sumy v celom jej rozsahu.

2.36. Súd dodal, že treba prisvedčiť argumentácii žalovanej, že pri priznanie žalovanej sumy žalobkyni
z titulu nároku na náhradu škody podľa ustanovení Obchodného zákonníka neboli splnené zákonné
predpoklady. Základnými zákonnými predpoklady vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu sú
protiprávny úkon, škoda, a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Z vykonaného
dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaná ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušila svoje

zmluvné a zákonné povinnosti tak, ako to súd už vyššie uviedol. Toto protiprávne konanie žalovanej
však nie je v priamej príčinnej súvislosti s majetkovou ujmou, ktorú žalobkyňa špecifikovala ako škodu.

2.37. Priznanie úrokov z omeškania súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciou ust. § 369 ods. 1 prvá a
druhá veta Obchodného zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013 s tým že záväzok žalovanej z titulu
bezdôvodného obohatenia vznikol pred 1.2.2013. Preto výška úrokov z omeškania, na ktoré žalobkyni
vzniklo právo, je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Prvým dňom omeškania je v danej
veci deň 20.5.2012, ktorý je dňom nasledujúcom po dni, kedy lehota 5 dní na dobrovoľné zaplatenie

žalovanej sumy v zmysle výzvy žalobkyne zo dňa 23.4.2012 márne skončila. Súd preto uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni spolu s istinou aj úroky z omeškania v súlade so žalobnou žiadosťou.

2.38. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou ust. § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného
sporovéhoporiadkustým,žežalobesúdvplnomrozsahuvyhovel.Žalobkyňabolatedavsporeúspešná

v plnom rozsahu. Preto jej súd priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
O výške týchto trov rozhodne po právoplatnosti uznesenia podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového
poriadku vyšší súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie včas podala odvolanie žalovaná. Podľa nej sú dané

odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), b), h) CSP. Tieto bližšie konkretizuje tým, že:

3.1. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
pretože
a) v rámci zisteného skutkového stavu sa zaoberal protokolom o vykonanej kontrole a z tohto protokolu

vychádzal. V odôvodnení rozsudku sa však nezaoberal námietkami žalovanej, ktoré počas celého
konania voči nevykonanej kontrole vznášala a to, že:
- kontrola bola vykonaná na základe zákona a zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti č.
XXXXSSASXXXXXX,
- kontrola nebola vykonaná revíznymi lekármi

- kontrola nebola vykonávaná na zákonom stanovenom mieste: kontrolu bol povinný žalobca vykonať
výlučne u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pričom ju vykonal u iného subjektu, v ambulancii N.-
vykonanou kontrolu bolo kontrolované aj obdobie, v ktorom nebol žalovaný poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti, a ani v zmluvnom vzťahu so žalobcom, t.j. obdobie od 05.09.2011 - 31.11.2011- protokol má okrem iného aj ďalšie formálne nedostatky, napr. skutočnosť, že sú v ňom uvedené aj
mená pacientov, ktorí neboli pacientmi žalovaného, ale iného subjektu (špecializovanej ambulancie v R.)
- mal napr. žalovaný používať nezákonne omamné látky, pričom omamné látky nikdy nepoužíval, alebo

že mal žalobcovi zaslať dňa 08.12.2011 zdravotnú dokumentáciu, pričom sa tak nikdy nestalo
- žalobca nikdy nepreveroval zdravotný stav pacientov žalovaného a zároveň ani doposiaľ nemal k
dispozícii zdravotnú dokumentáciu v akejkoľvek forme, o dané dokumenty nikdy písomne nepožiadal,
- kontrola zo strany žalobcu nebola vykonaná žiadnym zo zákonných spôsobov, nakoľko sa má
vykonávať buď posúdením zdravotnej dokumentácie alebo posúdením zdravotného stavu pacientov

lekárom so špecializáciou v danom odbore - ani jedným z týchto spôsobov nebola kontrola dňa
30.11.2011 zo strany žalobcu vykonávaná
- ÚDZS nemá zákonnú právomoc posudzovať zákonnosť kontroly vykonanej žalobcom u žalovaného,
nakoľko táto má zmluvný a zákonný podklad a ÚDZS kontroluje úroveň, kvalitu rozsah poskytovania
zdravotnej starostlivosti vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.
b) súd sa v rámci zisťovania skutkového stavu obmedzil na vyriešenie otázky, či žalovaná skutočne

poskytla, alebo neposkytla svojim pacientom zdravotnú starostlivosť, ktorú si vyúčtovala a za ktorú jej
žalobkyňa poskytla úhradu (bod 32 rozsudku). Avšak vyriešenie tejto skutkovej otázky nikdy nebolo
predmetom konania. Predmetom konania bol nárok žalobkyne opretý o nezákonne vykonanú kontrolu,
kde malo byť zistené nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie, konkrétne zo záverov protokolu
z kontroly č. XXXXXXXXXX, ktorá vykazovala vážne a podstatné nedostatky. Žalobkyňa uplatnila

právo na vrátenie neoprávnenej úhrady podľa článku VII. bod 7.2. dodatku k zmluve, ktorá však bola
zrušená dňom 6.9.2011, t.j. pred vykonaním kontroly, nakoľko v tento deň bolo zrušené povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydané Prešovským samosprávnym krajom zo dňa
12.05.2008 pod č. XXXX/XXXX/OZ-CIZ. Podľa bodu 9.6 písm. c) Dodatku došlo k okamžitému zrušeniu
zmluvy dňa 06.09.2011, t.j. pred vykonanou kontrolu s účinkami ex nunc. Zmluva v čase vykonania

kontroly medzi stranami neexistovala, t.j. ani zmluvný titul na vrátenie neoprávnenej úhrady podľa čl.
VII bod 7.2. Dodatku k zmluve medzi stranami neexistoval. Protokol opierajúci sa o už neexistujúcu
zmluvu medzi sporovými stranami je nič nepotvrdzujúci a neplatný dokument, vyprodukovaný revíznymi
lekármi, ktorí neboli revízni lekári a ani zamestnanci žalobkyne, tak ako to zákon a zmluva medzi
stranami vyžadovala. Kontrola vykonávaná osobami, ktorí nemajú postavenie a zákonom požadovanú

kvalifikáciu revíznych lekárov v danom odbore a v mieste, ktoré nie je miestom poskytovania zdravotnej
starostlivosti, hodnotí žalovaná ako nezákonnú. Kontrola bola vykonaná v hrubom rozpore zo zákonom
a na jej podklade vypracovaný protokol, nemôže byť relevantným a predovšetkým hodnoverným
dôkazným prostriedkom, ako to vyhodnotil súd. Oznámenie Úradu DZS zo dňa 28.04.2014, ktoré súd
považoval za rozhodujúce, je podľa žalovanej irelevantným dôkazom, nakoľko ho vydal Úrad v oblasti

právnych vzťahov do ktorých nemá právomoc zasahovať, t.j. mimo svojich zákonných oprávnení.
c) Taktiež záver súdu, že žalovaná nepodala námietky proti kontrolným zisteniam v lehote 20 dní,
tak ako jej to umožňovala zmluva (bod 39 rozsudku), je úplne mylný, nakoľko zmluva už v čase
kontroly neexistovala, bola zrušená. A podľa zákona č. 581/2004 Z.z., právo podať námietky v rámci
citovaného ust. § 9a zákona č. 581/2004 Z.z. patrí poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti čo do

namietania nezaujatosti poverenej osoby výkonom kontroly a netýka sa vecných námietok k zisteniam
získaných kontrolu. V danom prípade kontrolu vykonávali nie revízni lekári, ktorí navyše boli starobnými
dôchodcami ako vyplýva z potvrdenia lekárskej komory a jeden doktor práv, ktorí má právo vykonávať
kontrolu zmlúv a finančnú a kusovú kontrolu liekov (§ 9 ods. 9 zákona č. 581/2004 Z.z.), nie však kontrolu
poskytovania zdravotnej starostlivosti alebo výkonov zdravotnej starostlivosti.

d) Omnoho závažnejší nedostatok v rámci zisteného skutkového stavu vidí žalovaná v skutočnosti, že
súd vôbec nevzal do úvahy obsah v spise sa nachádzajúcich výmenných lístkov na odborné vyšetrenie
od praktických lekárov jednotlivých pacientov (č.l. 139 spisu) a mikrobiologické nálezy výterov z ORL
orgánov (hrdlo, nos, ucho), čo je tiež dôkaz o poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktorým súd vôbec
nevenoval pozornosť a tieto dôkazy o poskytnutej zdravotnej starostlivosti ignoroval. Ako ich mohla

žalovaná do spisu predložiť, ak by títo pacienti nikdy nemali byť žalovanou ošetrovaní, ako tvrdí
žalobkyňa. Už len z týchto listín a elektronického výpisu zo zdravotnej dokumentácie nachádzajúcej sa
v spise, je zrejmé, že títo pacienti a poistenci žalobkyne u lekára na ošetrení boli. S poukazom na vyššie
uvedené má žalovaná za to, že súd z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
čím je založený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

3.2. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.a) Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho početné zložky okrem iného patrí
aj právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, alebo rovnosť zbraní ( resp. funkčná rovnosť- článok
VI. CSP), či právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu.

Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.
Naplnenie citovaného odvolacieho dôvodu predpokladá určitý stupeň intenzity, ktorý odôvodní záver o
tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.
b) Súd na pojednávaní dňa 1.6.2018 oznámil stranám predbežný právny názor, ktorý však do zápisnice
z pojednávania už nezahrnul. Zo zvukovej nahrávky tohto pojednávania vyplýva, že súd vo svojom

predbežnom právnom posúdení stranám oznámil, že žalobu v celom rozsahu považuje za nedôvodnú,
pričom žalobkyni umožnil lehotu na vyjadrenie, či trvá na pôvodne navrhovanom znaleckom dokazovaní.
Žalovaná logicky, vzhľadom na prezentované predbežné právne posúdenie veci, nemohla mať ďalšie
návrhy na doplnenie dokazovania. No na poslednom pojednávaní dňa 4.9.2018 súd pri nezmenenom
skutkovom a právnom stave vyzval strany na doplnenie dokazovania a po ich vyjadrení, že nemajú
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalovaná má za to, že po

zmene právneho názoru súdu na opodstatnenosť a odôvodnenosť žaloby ako celku, bolo procesnou
povinnosťousúduvrámcizachovaniapravidielspravodlivéhoprocesu,stranyoboznámiťstakzásadnou
zmenou právneho názoru, aby bola aj pre žalovanú vytvorená procesná možnosť v rámci návrhov na
dokazovanie zareagovať na opačné predbežné právne posúdenie veci, ako tomu bolo na pojednávaní
dňa 1.6.2018 v prospech žalobkyne. V tejto súvislosti navrhuje žalovaná odvolaciemu súdu prehrať

zvukový záznam z pojednávania 1.6.2018, kde súd oboznámil strany sporu s predbežným právnym
posúdením veci. Vyššie uvedený procesný postup súdu podľa žalovanej porušil právo na spravodlivý
proces v intenzite, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ak by súd
stranám oznámil zásadnú zmenu v predbežnom právnom posúdení veci, resp. opačný právny názor
pri nezmenenom stave obsahu spisu, žalovaná by nepochybne súdu navrhla dôkazy na preukázanie

neopodstatnenosti žaloby ako celku.

3.3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne
právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený aj
v prípade, keď na zistený skutkový stav súd aplikoval nesprávnu právnu normu. Súd v danom

prípade ustálil po hmotnoprávnej stránke, že žalobkyni patrí právo na zaplatenie žalovanej sumy
titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu podľa ust. § 451 ods. 2 OZ a pre
rozhodnutie bolo podstatné vyriešenie otázky procesného práva, či žalobkyňa má preukazovať, že
žalovaná skutočne neposkytla zdravotnú starostlivosť, a teda že chýba dôvod na jej (proti) plnenie, ktoré
žalovanej poskytla, alebo žalovaná má preukázať, že zdravotnú starostlivosť poskytla, teda že právny

dôvod na (proti) plnenie poskytnuté jej žalobkyňou, nechýba (bod 34 rozsudku).
a) Záver, že pre súd na rozhodnutie o hmotnoprávnej kvalifikácii právneho vzťahu medzi sporovými
stranami, je potrebné vyriešenie procesnej otázky o dôkaznom bremene, je pre žalovanú prekvapivé.
Súd v rámci právneho posúdenia veci ustálil, že ide o plnenie titulom bezdôvodného obohatenia na
podkladeskutkovejpodstatyplneniabez právnehodôvodu.Vtejtosúvislostisažiadauviesťnasledovné:

- ťažiskom tejto skutkovej podstaty je poskytnutie plnenia jedným subjektom druhému subjektu, bez
počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto plnenia,
- podstatným pojmovým znakom tohto prípadu bezdôvodného obohatenia je však vždy to, aby osoba
poskytujúca plnenie nedisponovala subjektívnou vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu.
V prejednávanom prípade žalobkyňa plnila žalovanej na základe zmluvy, podľa vystavenej faktúry a

vyúčtovania, vrátane povinnej prílohy. Napokon žalobkyňa aj podľa spornej zmluvy bola v zmysle článku
4 bod 1 až 4 povinná skontrolovať vecnú správnosť faktúry, vrátane jej povinnej prílohy a túto aj
vykonávala. Inak by predsa nepristúpila k úhrade. Napokon na podklade porušenia zmluvy sa v konaní
domáhala vrátenia peňazí. Aplikácia ust. § 451 ods. 2 OZ zo strany súdu bola úplne nesprávna a
právne závery súdu o bezdôvodnom obohatení podľa žalovanej až arbitrárne, ak navyše už z protokolu

vyplýva konštatovanie žalobkyne o tom, že žalovaná jej spôsobila škodu. Zo žaloby vyplýva, že žalovaná
mala spôsobiť škodu žalobkyni, pričom svoj nárok žalobkyňa odvádza z porušenia zákona a zmluvy,
konkrétnečlánku7bod7.2..Ajvosvojomostatnompísomnomvyjadrenížalobkyňakonštatujeporušenie
zmluvných a zákonných povinností. Preto je zvláštne až prekvapivé, ak súd pri tvrdenom viacnásobnom
porušení zmluvy a zákona, aplikuje na právny vzťah inštitút bezdôvodného obohatenia a nie náhradu

škody. Podľa bodu 9.6 písm. c) Dodatku došlo k okamžitému zrušeniu zmluvy dňa 6.9.2011, t.j. pred
vykonanou kontrolu s účinkami ex nunc, ktoré pre zánik zmluvy platia v obchodnom práve. Zmluva v
čase vykonania kontroly medzi stranami neexistovala, t.j. ani zmluvný titul na vrátenie neoprávnenej
úhrady podľa čl. VII bod 7.2., tvrdený v žalobe a vo všetkých písomných vyjadreniach žalobkyne.b) Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde
účinnýmodstúpenímsazrušujezmluvaodzačiatku(§48ods.2)saodstúpenímodzmluvyvobchodných
vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. I Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom

odstúpenia (ex nunc). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy,
preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia
podľa § 451 a nasl. Obč. zák. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1M Obdo V2/2007, zo dňa 30.
septembra 2009). Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 sú: a) protiprávny úkon,
b) vznik škody, c) príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

Existenciu všetkých troch predpokladov zodpovednosti musí v sporovom konaní preukázať poškodený,
teda žalobca.
c) Podľa § 269 ods. 2 Obch. zák., účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená
ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je
uzavretá. Podľa § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný
nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené

okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Na porušenie povinnosti z iného ako Obchodného zákonníka
je potrebné podľa žalovanej aplikovať § 420 OZ, nakoľko aplikácia ust. § 757 sa vzťahuje na porušenie
zákonných povinností vyplývajúcich len z Obchodného zákonníka. Žalobkyňa sa v konaní domáhala
v skutočnosti náhrady škody, ktorú mala spôsobiť žalovaná porušením zákona č. 578/2004 Z.z. a
zmluvy, konkrétne nemala správne viesť zdravotnú dokumentáciu a správne zabezpečiť a uschovávať

zdravotnú dokumentáciu a na podklade tohto domnelého porušenia zákona žalobkyňa uplatnila právo
na vrátenie neoprávnenej úhrady podľa článku VII. bod 7.2. dodatku k zmluve. Dôkazným bremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že počas konania neboli preukázané jeho
tvrdenia. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch,
kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci samej, nebola pre

nečinnosť strany sporu alebo (objektívne vzato) preukázaná a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov
neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. V spore o náhradu škody má žalobkyňa bremeno tvrdenia, že došlo k vzniku škody
v príčinnej súvislosti s protiprávnym úkonom. Žalobkyňa na preukázanie vzniku škody a jej výšky
predložila protokol o kontrole s prílohami. Tieto dôkazy samé o sebe však vôbec podľa žalovanej

nepreukazujú splnenie predpokladov vzniku jej zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obch. zák., a
to protiprávny úkon, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou
a ďalšie relevantné dôkazy žalobca neprodukoval. Zodpovednosť za škodu je daná len vtedy, keď
vzniknutá škoda je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti. Vzťah príčiny a následku musí byť
bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej

existencii. Príčinnú súvislosť treba vždy preukázať a rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku.
Príčinnú súvislosť musí v sporovom konaní preukazovať poškodený, nie žalovaná ako domnelý škodca.
Príčinná súvislosť medzi tvrdenou nesprávne vedenou zdravotnou dokumentáciou a jej nesprávnym
uschovávaním a pohľadávkou žalobkyne neexistuje. Okolnosť, že niekto nemá správne viesť zdravotnú
dokumentáciu, alebo, že ju nesprávne uschováva, predsa sama o sebe neznamená, že poskytovateľ

zdravotnú starostlivosť vôbec neposkytol a preto má peniaze vrátiť. Takýto záver je nelogický až
absurdný. Zmluvný právny titul na vrátenie neoprávnene vyfakturovaných úkonov podľa článku VII bod
7.2. dodatku v čase kontroly neexistoval, zmluva zanikla pred kontrolou. Čo znamená, že žalobkyňa
sa mohla nanajvýš domáhať náhrady škody z porušenia zmluvy pred jej zánikom a v takomto prípade
domnelé porušenie zákonných povinností nie je a ani nebolo v príčinnej súvislosti s tvrdenou škodou. Na

zdôraznenie správnosti vyššie uvedených námietok predložila žalovaná kópie právoplatných rozhodnutí
OkresnéhosúduBratislavaIIsp.zn.25Cb/63/2011vspojeníspotvrdzujúcimrozsudkomKrajskéhosúdu
v Bratislave sp. zn.: 1Cob/314/2013, kde vystupovala rovnako žalobkyňa a neuniesla dôkazné bremeno
pri nároku na náhradu škody uplatňovanom len z protokolu o kontrole. S poukazom na vyššie uvedené,
má žalovaná za to, že súd na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu právnu normu, čím je založený

aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

3.4. Žalovaná navrhuje aby odvolací súd postupom podľa ust. 389 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil, alternatívne postupom podľa ust. § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a
žalobu zamietol.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom
súduprvejinštancie.Odkazujenavovyjadrenícit.ust.§8ods.1,2,§9ods.1,§9aods.1písm.b),ods.2
zákona č. 581/2004 Z. z., § 4 ods. 5 zákona č. 577/2004 Z. z., zdôrazňuje, že trvá na svojich vyjadreniacha stanoviskách predložených súdu v priebehu prvoinštančného konania v plnom rozsahu, pričom s
námietkami a argumentmi žalovaného nesúhlasí. Navrhuje aby odvolací súd napadnutý rozsudok v
zmysle 387 ods. 1 CSP potvrdil. K tomuto návrhu dodáva:

4.1. K námietkam žalovanej o nezákonnosti kontroly uvádza, že od počiatku konania ide o neúspešný
pokus žalovanej spochybniť týmto argumentom konanie žalobkyne, pričom tá postupovala v medziach
právnych predpisov, dodržala všetky postupy upravené právnymi predpismi, ako aj zmluvou, pričom
zistila porušenie zákona, ako aj zmluvných povinností zo strany žalovanej. Postup žalobkyne preveril

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý nezistil porušenie právnych predpisov. Kontrola
bola vykonaná oprávnenými osobami, riadne a za dodržania štandardných postupov tak, ako to už v
priebehu konania tvrdí žalobkyňa a s čím sa stotožnil aj prvoinštančný súd. Žalovaná mala možnosť
vzniesťvočiprotokolunámietky,ktorévšaknepodalaaažnáslednespochybnilazisteniavňomuvedené.

4.2. Námietka, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „UDZS“) nemá právomoc

posudzovať zákonnosť kontroly je mylná. Poukazuje na znenie ustanovenia § 43 ods. 1 písm. a) zákona
č. 581/2004 Z. z. a uvádza, že ak by UDZS nemal právomoc posudzovať postup žalobkyne v súvislosti
s výkonom kontroly, nezahájil by dohľad na diaľku zameraný práve na preverenie týchto skutočností.

4.3. Tvrdenie žalovanej, podľa ktorého - žalobkyňa nikdy nepreverovala zdravotný stav pacientov

žalovanej a zároveň ani doposiaľ nemal k dispozícii zdravotnú dokumentáciu v akejkoľvek forme, o dané
dokumentynikdypísomnenepožiadala,považuježalobkyňazahrubéanekorektnézavádzanie,nakoľko
žalovaná mala povinnosť už pri kontrole sprístupniť dokumentáciu potrebnú na výkon kontroly, čo
neurobila a sám odoprela poskytnúť tieto dokumenty žalobkyni aj dodatočne, a to aj napriek prísľubu, že
tieto dokumenty žalobkyni sprístupní, čím zmarila riadny výkon kontroly. Žalobkyňa opakovane uvádza,

že bez preverenia zdravotnej dokumentácie nebolo možné vykonať kontrolu zameranú na účelnosť,
hospodárnosťaefektívnosťvynakladaniaprostriedkovverejnéhozdravotnéhopoistenia,rozsahakvalitu
poskytovania zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov, dodržiavanie všeobecne záväzných
právnych predpisov a kontrolu dodržiavania zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

4.4. Neobstojí ani námietka žalovanej, že vyriešenie otázky, či žalovaná skutočne poskytla, alebo
neposkytlasvojimpacientomzdravotnústarostlivosť,ktorúsivyúčtovalaazaktorújejžalobkyňaposkytla
úhradu (bod 32 rozsudku), nebolo predmetom konania. Podľa názoru žalobkyne ide o najzásadnejšiu
otázku celého konania, ktorá priamo súvisí s preverením skutočností zistených kontrolou, ako aj
opodstatnenosti nároku žalobkyne. Poskytnutie resp. neposkytnutie zdravotnej starostlivosti tak, ako

bola žalovanou vykázaná a na úhradu ktorej žalovaná uplatnila nárok voči žalobkyni je základným
a nosným dôvodom nielen kontroly, ale aj celého konania. Nárok žalobkyne totiž spočíva práve v
nákladoch na uhradenú zdravotnú starostlivosť, ktorú žalovaná vykázala neoprávnene. K dnešnému
dňu žalovaná nepredložila a nepreukázala na základe zdravotnej dokumentácie opak. Žalobkyňa preto
uplatnila voči žalovanej právo na vrátenie neoprávnenej úhrady podľa článku VII. bod 7.2. dodatku k

zmluve.

4.5.Tvrdeniežalovanej,podľaktoréhobolazmluvazrušenádňom6.9.2011,t.j.predvykonanímkontroly,
nakoľko v tento deň bolo zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydané
Prešovským samosprávnym krajom zo dňa 12.5.2008 pod č. XXXX/XXXX/OZ-CIZ a s poukazom na

bod 9.6 písm. c) Dodatku došlo k okamžitému zrušeniu zmluvy dňa 6.9.2011 je mylné, nakoľko podľa
informácii žalobkyne došlo iba k pozastaveniu povolenia a nie ako uvádza žalovaná k jeho zrušeniu.
Z uvedeného dôvodu ani nemohlo dôjsť k zániku zmluvy ale iba k prerušeniu jej platnosti v zmysle
ustanovenia Článku IX bodu 9.6 písm. d) dodatku zmluvy, pričom úkony vykázané do pozastavenia
činnosti žalovaného bola žalobkyňa povinná uhradiť, a teda aj oprávnená tieto skutočnosti preveriť

kontrolou. Žalobkyňa zároveň zastáva názor, že oprávnenosť kontroly by tu bola aj v prípade ukončenia
zmluvy, nakoľko na kontrolu žalobkyňu splnomocňujú aj právne predpisy (§ 9 zákona č. 581/2004 Z.z.),
ktoré neobmedzujú kontrolu iba na zmluvných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ale na všetkých
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktorým uhrádza úhradu za zdravotnú starostlivosť.

4.6. K absencii zohľadnenia výmenných lístkov a mikrobiologických nálezov žalobkyňa uvádza, že na
výkon riadnej kontroly a hodnoverné preverenie skutočnosti, či bola alebo nebola alebo nebola vykázaná
zdravotná starostlivosť aj poskytnutá potrebuje kompletnú dokumentáciu. Žalovanou spomenuté listiny
nepreukazujú druh, spôsob a rozsah poskytnutej zdravotnej starostlivosti, ktorú by bolo možnéporovnať s vykázanou a uhradenou zdravotnou starostlivosťou. Otázka či boli alebo neboli uvedení
pacienti ošetrení síce môže potvrdzovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti, avšak nepreukazuje
opodstatnenosť žalovanou vykázanej zdravotnej starostlivosti, t. j. druh, rozsah a spôsob poskytnutia

zdravotnej starostlivosti.

4.7. Predbežné právne posúdenie veci má charakter predbežný tak, ako to vyplýva už zo samotného
pojmu, Tvrdenie žalovanej, že vyššie uvedený procesný postup súdu podľa žalovanej porušil právo na
spravodlivý proces v intenzite, ktorá odôvodňuje záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé

a že ak by súd stranám oznámil zásadnú zmenu v predbežnom právnom posúdení veci, resp. opačný
právny názor pri nezmenenom stave obsahu spisu, žalovaná by nepochybne súdu navrhla dôkazy
na preukázanie neopodstatnenosti žaloby ako celku, považuje žalobca za účelové. V celom priebehu
konania totiž žalovaná predkladá a uvádza irelevantné skutočnosti, ktoré podľa názoru žalobkyne na
rozhodnutie vo veci samej nemohli mať vplyv a neexistuje predpoklad, že by po oznámení súdu o zmene
právnehonázoružalovanánavrhlanovédôkazy.Zároveňžalovanejneboloupreténavrhnúťnaostatnom

pojednávaní nové resp. ďalšie dôkazy, ktoré však nenavrhol.

4.8. K námietkam týkajúcim sa nesprávneho právneho posúdenia veci, hmotnoprávneho vymedzenia
nároku žalobkyne a neexistencie zmluvy, žalobkyňa uvádza, že sa plne stotožňuje s právnym názorom
prvoinštančného súdu, pričom opakovane uvádza, že nedošlo k okamžitému skončeniu zmluvy v zmysle

článku IX bodu 9.6. písm. c) zmluvy, ale iba k uplatneniu ustanovenia článku IX bod 9.6. písm. d).
Pozastavenie činnosti, ale ani zrušenie zmluvy nemôže mať za následok anulovanie a zánik záväzkov
vzniknutých počas trvania zmluvy. Ak už žalovaná tvrdí, že došlo k zániku zmluvy ex nunc, boli by
zmluvné strany povinné vrátiť si len to, čo si plnili od momentu odstúpenia od zmluvy zo strany žalovanej
t. j. odo dňa 30.12.2011. Nakoľko odstúpenie od zmluvy zo strany žalovanej bolo žalobkyni doručené až

po vykonaní kontroly, považuje žalobkyňa argument žalovanej o neexistencii zmluvy za bezpredmetný.

4.9. Žalovaná sa striktne pridržiava ustanovení Obchodného zákonníka, pričom opomína skutočnosť, že
zmluvy medzi zdravotnými poisťovňami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti upravuje ustanovenie
§ 7 zákona číslo 581/2004 Z. z. vrátane jej podstatných náležitostí. Právny vzťah medzi žalovanou

a žalobkyňou má prvky obchodnoprávneho vzťahu, avšak nie je možné bezvýhradne na tento vzťah
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, nakoľko výkon činnosti žalobkyne a žalovanej sa riadi
predovšetkým právnymi predpismi upravujúcimi poskytovanie zdravotnej starostlivosti a vykonávanie
verejnéhozdravotnéhopoistenia,ktorésúvočizákonuč.513/1991Zb.Obchodnýzákonníklexspecialis.
Je zrejmé, že v prípade žalobkyne a žalovanej nejde o čisto obchodnoprávny vzťah, nakoľko právne

predpisyzverujúzdravotnýmpoisťovniamprávomocinakontroluposkytovateľovzdravotnejstarostlivosti
a naopak poskytovateľom priamo právne predpisy stanovujú povinnosti pri výkone činnosti poskytovania
zdravotnej starostlivosti.

4.10. Žalobkyňa sa bezvýhradne stotožňuje aj s odôvodnením prvoinštančného súdu vo vzťahu k

preneseniu dôkazného bremena na žalovanú, a to za použitia zásady, že nikto nesmie ťažiť zo svojho
nepoctivého alebo protiprávneho správania. V zásade nie je spravodlivé požadovať od žalobkyne,
aby preukázala skutočnosti, ktoré sa nestali a práve naopak, v prípade, že žalovaná tvrdí, že výkony
zdravotnej starostlivosti vykázané zdravotnej poisťovni skutočne poskytla, mala by svoje tvrdenia
podložiť a vyvrátiť tým tvrdenia žalobkyne o neexistencii výkonov zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa si

dovoľuje poukázať na Rozsudky NSSR č. 3Szd/8/2009 a 5Szd/1/2011 v ktorých o. i. uviedol, že riadne
vedenie zdravotnej dokumentácie umožňuje kontrolu zdravotnej starostlivosti a chráni poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti pred tvrdením, že určité úkony urobené neboli.

4.11. Bez ohľadu na hmotnoprávnu kvalifikáciu má žalobkyňa za to, že nárok je opodstatnený a

jednoznačne preukázaný. Či ide o nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody
prípadne z porušenia zmluvnej povinnosti nie je rozhodujúce. Žalobkyňa sa domnieva, že či už v prípade
náhrady škody alebo bezdôvodného obohatenia, je evidentné porušenie zákonných a zmluvných
povinností žalovanej, ako aj jednoznačne preukázaný nárok žalobkyne na vrátenie úhrady za výkony
zdravotnej starostlivosti neoprávnene vykázané žalovanou.

4.12. Pre prípad posudzovania nároku žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia je možné, podľa
názoru žalobkyne, považovať zistenie žalobkyne pri kontrole a nepreukázanie poskytnutia zdravotnej
starostlivosti, ktorú žalovaná vykázala, a to ako plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol resp. bezprávneho dôvodu. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje na ustanovenie 7.2. Zmluvy, v ktorom sa
žalovaná zaväzuje vrátiť plnenie žalobkyne v prípade, ak budú zistené nedostatky alebo porušenia
zmluvy a právnych predpisov vzťahujúcich sa na poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalovanou.

4.13. V prípade, že bude súd posudzovať nárok žalobkyne ako nárok z titulu náhrady škody,
žalobkyňa zastáva názor, že podmienky na náhradu škody sú splnené, nakoľko škoda vznikla na
základe protiprávneho konania žalovanej tým, že si žalovaná uplatnila u žalobkyne nárok na úhradu
údajne vykonaných výkonov zdravotnej starostlivosti, ktorých poskytnutie nepreukázal. Argumentácia o

absencii príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením povinnosti žalovanou nie je na mieste.

4.14. K žalovanou spomenutým rozhodnutiam žalobkyňa uvádza, že na toto konanie ich nie je možné
aplikovať, nakoľko ide o špecifické porušenie zmluvných povinností, ako aj o posudzovanie nároku
žalobkyne ako nároku na náhradu škody, pričom v tomto konaní prvoinštančný súd posúdil nárok
žalobkyne ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

4.15.Kvyjadreniupripája odpoveďÚraduKošickéhosamosprávnehokrajazo7.1.2015,ktorýmmuúrad
oznámil, že Košický samosprávny kraj nevydal pre PULMEDIS s.r.o., Jánošíkova 5, Košice povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Spoločnosti PULMEDIS s.r.o. bolo vydané povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Ministerstvom zdravotníctva SR zo dňa 6.9.2011, ktoré bolo

zaslané na vedomie Košickému samosprávnemu kraju. Dňa 7.9.2012 bolo Ministerstvom zdravotníctva
SR zaslané Košickému samosprávnemu kraju na vedomie rozhodnutie o pozastavení povolenia pre
PULMEDIS s.r.o., kde bola Ministerstvom zdravotníctva SR určená na zastupovanie spoločnosť J..
O zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia pre PULMEDIS s.r.o. nemá úrad
vedomosť.

5. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k jej odvolaniu proti rozsudku uviedla, že:

5.1. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 12.6.2018 v podstate len zopakovala v konaní už
prezentované stanoviská ohľadom tvrdenej zákonnosti kontroly u žalovaného ako aj stanoviska ÚDZS.

Vo vzťahu k domnelej zákonnosti vykonanej kontroly žalovaná už v konaní prezentovala množstvo
argumentov a dôvodov, pre ktoré nie je možné vykonanú kontrolu považovať za zákonnú (písomné
vyjadrenie žalovanej zo dňa 11.7.2018).

5.2. Bez ohľadu na dôvody pre ktoré považuje žalobkyňa, napriek absolútne nesprávnej hmotnoprávnej

kvalifikácie, rozsudok súdu prvej inštancie za správny, zostáva predmetom konania nárok žalobkyne
na vrátenie žalovanej sumy z dôvodu, že žalovaná nemala správne viesť zdravotnú dokumentáciu a
správne zabezpečiť a uschovávať zdravotnú dokumentáciu za stavu kedy bola kontrola vykonávaná na
inommiesteakomalabyťpodľazmluvyazákonavykonávanáazároveňvykonanáosobami,nemajúcimi
oprávnenie takúto kontrolu vykonať.

5.3. Mýli sa žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, ak za najzásadnejšiu otázku v konaní
považuje skutočnosť, ktorá mala priamo súvisieť s preverením skutočností zistených kontrolu, a to že
poskytnutie, resp. neposkytnutie zdravotnej starostlivosti tak, ako bola žalovanou vykázaná a na úhradu
ktorej žalovaná uplatnila nárok voči žalobkyni je základným a nosným dôvodom nielen kontroly, ale aj

celého konania.

5.4. Žalobkyňa uplatnila právo na vrátenie peňazí, pretože žalovaná mala nesprávne viesť zdravotnú
dokumentáciu a nesprávne ju uschovávať a nie preto, že by žalovaná vôbec neposkytla zdravotnú
starostlivosť,nakoľkožalobasapaušálnetýkavšetkýchplatieb,ktoréžalobkyňažalovanejzaposkytnutú

zdravotnú starostlivosť poukázala a za stavu, kedy by mala každá platba tvoriť osobitnú pohľadávku
voči žalovanej.

5.5. Žalovaná zotrváva na dôvodoch uvedených v odvolaní, právne posúdenie nároku žalobkyne
považuje za nesprávne, rovnako má za to, že pre uplatnenie práva na náhradu škody v danej veci

absentuje príčinná súvislosť medzi domnelým porušením zmluvy - nesprávne vedenie dokumentácie a
jej nesprávne uschovávanie a škodou tak, ako ju žalobkyňa uplatnila.6. Písomným podaním zo 4.4.2019 žalovaná reagovala na vyjadrenie žalobkyne na jej odvolanie.
Opätovne zotrvávala na svojej argumentácii o nezákonnosti realizovanej kontroly vykonanej osobami,
ktoré takéto oprávnenie nemali i na tom, že dôvodom, pre ktorý bolo žalobe vyhovené bolo nesprávne

vedenie zdravotnej dokumentácie a jej nesprávne uschovávanie. Žalobkyňa neuplatnila právo pre to,
že by žalovaná vôbec neposkytla zdravotnú starostlivosť. Ak by takéto právo uplatňovala, musela by
vychádzať z iného postupu ako z paušálneho uplatňovania nároku na vrátenie všetkých platieb, musela
by ísť každú platbu preverovať osobitným spôsobom. Zotrvala preto na svojom podanom odvolaní.

7. Písomným podaním doručeným krajskému súdu 9.5.2019 samotná žalovaná spoločnosť konajúca
konateľom spoločnosti doručila súdu podanie označené ako odvolanie proti rozsudku. V ňom popisuje
ako spoločnosť a zároveň on ako lekár a jediný spoločník a konateľ spoločnosti i odborný garant
poskytoval zdravotnú starostlivosť v odbore ORL. Podľa jeho názoru kontrola nemala byť vykonaná,
ani nemohla byť vykonaná fyzicky, ani reálne vykonaná nebola. Pripája k tomuto podaniu oznámenie o
podozrení trestného činu adresovaného NAKA Košice z 30.4.2019.

8. Dňa 22.5.2019 (teda už po rozhodnutí odvolacieho súdu) bolo odvolaciemu súdu doručené podanie
od žalobkyne, ktorým v zásade navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, ale uvedené podanie
už bolo doručené po vyhlásení rozhodnutia, a teda nemožno na neho už ani prihliadať.

9. Uznesením č.k. 4Cb/90/2013-105 zo 14.10.2014 súd prvej inštancie uložil žalobkyni poriadkovú
pokutu vo výške 200,- eur a zároveň upravil povinnosť zaplatiť túto pokutu na účet súdu v Štátnej
pokladnici Bratislava v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V dôvodoch uznesenia uviedol, že:

9.1.Vovecibolnariadenýtermínprvéhopojednávaniana14.10.2014o10.00hod..Natotopojednávanie

bola žalobkyňa riadne a včas predvolaná. V predvolaní bola riadne upozornená, že súd potrebuje jej
zástupcu vypočuť a ak sa bezdôvodne na pojednávanie nedostaví, môže ju súd dať predviesť alebo
jej uložiť poriadkovú pokutu. Zároveň ešte pri príprave pojednávania súd doručil žalobkyni písomné
vyjadrenie žalovanej k žalobe spolu s výzvou na vyjadrenie k rozsiahlym skutočnostiam tvrdeným
žalovanou vo vyjadrení, a to v lehote 15 dní od doručenia písomnosti súdu. Podanie spolu s výzvou na

vyjadrenie bolo žalobkyni doručené 18.7.2014. Žalobkyňa na výzvu súdu nereagovala. Neprišla ani na
pojednávanie nariadené na deň 14.10.2014.

9.2. Súd v záujme čo najrýchlejšieho prejednania veci a vytvorenia reálnej možnosti jednania strán
o prípadnom vyriešení sporu zmierom a reálnej možnosti rozhodnúť vec na prvom pojednávaní,

vyzval žalobkyňu na vyjadrenie k rozsiahlym skutočnostiam. Na túto výzvu nereagovala, a keďže sa
nezúčastnila ani pojednávania a ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní doručila súdu 1 minútu pred
začiatkom pojednávania len so všeobecným tvrdením o pracovnom zaneprázdnení bez doloženia alebo
označenia akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho závažnosť dôvodu neúčasti na pojednávaní, mal súd
za to, že je takýto postup zo strany žalobkyne hrubým sťažovaním postupu súdu v konaní a v záujme

zabezpečenia ďalšieho nerušeného postupu v konaní a ochrany základných práv účastníkov, uložil
žalobkyni poriadkovú pokutu.

10. Proti uzneseniu o poriadkovej pokute podala odvolanie žalobkyňa. Nesúhlasí s uložením poriadkovej
pokuty, navrhuje, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie pre nesprávne právne posúdenie

zrušil.

10.1. Odvolateľka poukazuje na to, že zástupca žalobkyne N. mal záujem zúčastniť sa nariadeného
pojednávania, avšak v dôsledku nachladnutia došlo uňho v skorých ranných hodinách 14.10.2014 k
stuhnutiu chrbtového svalstva, vykriveniu držania tela a k sťaženiu pohybu sprevádzanom vystreľujúcou

bolesťou spod lopatky do rôznych častí tela, čo mu znemožnilo účasť na pojednávaní. V záujme
zamedzenia zbytočných prieťahov v konaní svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil elektronickou
formou,vktoromžiadalokresnýsúd,abyrozhodolovecivjehoneprítomnosti.Akodôvodsvojejneúčasti
uviedol všeobecne pracovnú zaneprázdnenosť iba z toho dôvodu, že nemohol uviesť ako dôvod svoj
zdravotný stav, pretože v tom čase nevedel preukázať prekážku lekárskym potvrdením, pretože lekársku

starostlivosť nevyhľadal. Nevyhľadal ju aj preto, lebo časovo nebol schopný zaslať ospravedlnenie svojej
neúčasti do začiatku pojednávania. Zdravotnú starostlivosť však nevyhľadal ani následne, pretože z
predchádzajúcich skúsenosti vedel, že jeho zdravotný stav sa zlepší samovoľne v priebehu 3 až 4 dní
bez potreby užívania liekov, iba za dodržania vhodného teplotného režimu. Ospravedlnenie neúčastidoručilelektronickoupoštousúdudopodateľneokresnéhosúduo09.59hod.Bolotoeštevšakstálepred
začatím pojednávania. Podanie bolo pracovníkom podateľne prečítané o 10.06 hod. a pojednávanie
skončilo o 10.17 hod.. Podľa žalobkyne je čas 11 minút dostatočne dlhý na to, aby príslušný pracovník

podanie vytlačil a doručil do pojednávacej miestnosti, zvlášť, keď o to žalobkyňa zdvorilo poprosila a
uviedla aj číslo miestnosti, poschodie, čas začatia pojednávania a meno zákonnej sudkyne.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
účinný od 1.7.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie podané proti rozsudku žalovanou a proti

uzneseniu žalobkyňou v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP. Odvolací
súd prejednal odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom vychádzal z aplikácie ustanovenia §
385 ods. 1 CSP s tým, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si nevyžadovala potreba
zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym dôsledkom takéhoto
postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom, zisteným súdom prvej inštancie (§ 383
CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu i na webovej

stránke súdu, zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods. 1 CSP. Odvolací súd pri
prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia § 379 a § 380
ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou § 380 ods. 2
CSP). Na základe takéhoto prieskumu uvedených rozhodnutí súdu prvej inštancie i konania, ktoré im
predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či

zmenu napadnutých rozhodnutí prvoinštančného súdu.

11.1. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o vyhovení žalobe i vo výroku o náhrade trov konania je
vecne správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanom návrhu vykonal potrebné dôkazy,
z nich vyvodil správne skutkové zistenia (§ 215 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 191 ods. 1 CSP)

a napokon aj správne vyvodil záver o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyňou uplatnenú pohľadávku.
Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú v zásade odpoveď na rozhodujúce skutkové otázky a na
právne posúdenie uplatneného nároku.

11.2. Uznesenie súdu prvej inštancie o poriadkovom opatrení je tiež vecne správne a v zásade

v dôvodoch rozhodnutia dáva odpoveď na zákonnosť postupu súdu prvej inštancie pri vyvodení
zodpovednosti voči žalobkyni za neospravedlnenú neúčasť na pojednávaní a za nesplnenie výzvy súdu.

12. Odvolacie dôvody proti rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, žalovaná vymedzila v rovine procesnej,
skutkovej a právneho posúdenia veci. V odvolaní výslovne poukázala na nižšie citované ust. § 365 ods.

1 písm. b), f) a h) CSP.

13. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

14. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

15. Podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Nesprávnym procesným postupom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP sa rozumie len faktická,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu (účastníkovi konania)realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R
129/1999 a 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018,
7Cdo/202/2017, 8Cdo/85/2018).

18. Podľa tvrdenia žalovanej odvolateľky jej v konaní pred súdom prvej inštancie bolo nesprávnym
procesným postupom znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. K tomuto nesprávnemu procesnému postupu malo dôjsť tak, že
súd prvej inštancie vyjadril svoje predbežné právne posúdenie nároku tak, že sa mu javí, že uplatnený

nárok ako nárok na náhradu škody neobstojí. Napokon však pre vyhovenie žalobnému návrhu vec inak
právne posúdil.

19. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je
v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý
proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo

možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval
aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým
vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej
inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom
odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne

predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili
ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/1/2018 z 21.3.2018).
„Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní.
Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom
bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a

navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý
nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho
pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7Cdo/42/2010).

20. K uvedenej námietke sa odvolací súd oboznámil s celým priebehom prvoinštančného konania,

ako vyplýva z obsahu spisu. Je zrejmé, že konanie na súde prvej inštancie začalo dôjdením žaloby
na Okresný súd Kežmarok dňa 30.5.2013, teda za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „O.s.p.“) podľa procesnej právnej úpravy. Podľa ust. § 470
ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z uvedeného odvolací súd
vychádzal aj z procesnoprávnej úpravy priebehu konania v ust. § 100 ods. 1 tretia veta O.s.p., z
ktorého vyplýval pre súd prvej inštancie postup, v rámci ktorého mohol účastníkom uviesť, ako sana
základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Ide o úpravu
fakultatívneho uplatňovania tzv. predbežného právneho posúdenia veci konajúcim sudcom/súdom, s

cieľom efektívneho a rýchleho civilného súdneho konania. Išlo tiež o väzbu na úpravu umožňujúcu
priorizované zmierne vyriešenie sporu medzi stranami. Na uvedené nadväzovala úprava v ustanovení §
118 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca
podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z

navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Išlo o
vytvorenie možnosti sporovým stranám vyjadriť sa alebo inak reagovať na intencionalitu dokazovania
podľa právneho názoru súdu tým, že sa pokúsia tento predbežný právny názor vyvrátiť alebo naopak
svojimi skutkovými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi potvrdiť. Sporové strany však svoje dôkazné návrhy
i skutkové tvrdenia mohli uvádzať, rozširovať či dopĺňať až do momentu, keď súd prvej inštancie vyhlásil

uznesenie o skončení dokazovania (§ 120 ods. 4 OSP, teraz § 182 CSP).

21.Pooboznámenísaspriebehomceléhokonania,osobitnevykonanýchpojednávanípredsúdomprvej
inštancie, odvolací súd zistil, že aj žalovanej v priebehu prvoinštančného konania boli riadne doručované
všetky písomnosti, výzvy na vyjadrenie i s poučeniami o procesných právach a povinnostiach. Na

pojednávaní dňa 25.11.2014 (ešte za účinnosti O.s.p.) vyjadril súd ku právnemu posúdeniu názor, že
uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody podľa § 420 Obč. zák. sa mu javí ako nedôvodný“. Na
pojednávaní dňa 1.6.2018 (aj podľa zvukového záznamu) pri oboznamovaní dovtedajšieho priebehu
konania poukázal na to, čo plynulo z obsahu zápisnice z pojednávania z 25.11.2014. Osobitnenovo nekonštatoval predbežné právne posúdenie veci. Z obsahu zápisnice z uvedeného pojednávania
vyplýva okrem iného aj to, že strany samé (vrátane žalovanej) sa vyjadrili aj k alternatíve posúdenia
uplatneného nároku cez aplikáciu ustanovení o bezdôvodnom obohatení. Žalovaná k tomu zaujímala

stanovisko so zdôraznením zákonným podmienok pre priznanie nároku a aj s tým, že o plnenie bez
právneho dôvodu sa nemôže jednať, pretože právny dôvod na plnenie bol daný podľa existujúceho
zmluvného vzťahu. Podobne k takému právnemu posúdeniu sa žalovaná vyjadrila i písomným podaním
zo dňa 11.7.2018 (č.l. 424 - 425 spisu).

22. Relevantné pre rozhodnutie vo veci bolo, že žalobkyňa uplatňovala svoj nárok opierajúc sa o
určito produkované tvrdenia a označené dôkazy, k čomu bolo vykonané potrebné dokazovanie, ku
ktorému mali obe sporové strany možnosť sa vyjadriť a pokiaľ sa hodnotenie dôkazov, z nich vyvodené
skutkové a právne závery nezhodovali s právnym názorom predkladaným súdu žalovaným, tak to nie je
možné v danom prípade považovať za nepredvídateľný postup, ktorého výsledkom by bolo prekvapivé
súdne rozhodnutie. Nesvedčí o tom ani žalovanou poukazovaný priebeh realizovaného pojednávania

dňa 1.6.2018, keď nie je možné subjektívne vnímanie postupu súdu (sudcu) prvej inštancie sporovou
stranou, zamieňať s výsledným procesom zhodnotenia sporu po skončení celého dokazovania podľa §
191 ods. 1 CSP, ku ktorému sa strany mali možnosť vyjadriť. Relevantné bolo vyznenie celého priebehu
konania pred súdom prvej inštancie ako vyplýva z obsahu spisu a nielen z jeho kontextu vytrhnutý
a stranou subjektívne vnímaný či hodnotený prejav sudcu pri vedení pojednávania (dokazovania). Po

označenom pojednávaní zo dňa 1.6.2018 bolo vo veci realizované i ďalšie pojednávanie dňa 4.9.2018,
na ktorom bolo oboznámené i vyjadrenie žalovanej z 11.7.2018 a sporovým stranám bol poskytnutý
priestor, aby sa vyjadrili k dokazovaniu, navrhli prípadné ďalšie dokazovanie a zhrnuli svoje návrhy.

23. Aj z vyššie uvedeného postupu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky

žalovanej o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu
prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu
prvoinštančného konania mala žalovaná, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami (spolu s
platobným rozkazom), do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní
4.9.2018, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany voči nárokom žalobkyne

uplatneným žalobou.

24. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k účastníkom konania (teraz sporovým stranám)
tvrdenému závadnému postupu súdu znamenajúcemu odňatie možnosti konať pred súdom (teraz podľa
§ 365 ods.1 písm. b) CSP znemožnenie uskutočňovať jej patriace procesné práva) v minulosti bolo

opakovane zdôrazňované, že pre záver o existencii procesnej vady konania nie je významný subjektívny
názor účastníka konania (sporovej strany) tvrdiaceho, že sa súd dopustil takej vady; rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

25. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) zmyslom

a účelom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1
Dohovoru) je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o
veci konať a rozhodnúť (m. m. I.ÚS 62/97, II.ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu
by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby (napr. I.ÚS 35/98). Z judikatúry tiež vyplýva, že ak súd koná vo veci uplatnenia práva
osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje
ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I.ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods.
1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie

súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I.ÚS
26/94 ). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa
niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže
byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III.ÚS 7/08).

26. Odvolací súd však v namietanom procesnom postupe nezistil ako jeho dôsledok nepredvídateľnosť,
či prekvapivosť rozhodnutia. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný
postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným
právnymposúdenímvecisúdombeztoho,abyimboloumožnenétvrdiťskutočnostivýznamnézhľadiskasudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení
takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade
s procesným právom a jeho pravidlami (viď uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/42/2010 zo 17.

októbra 2011). Namietaný postup pri vedení konania v rámci dokazovania v danom prípade však nebolo
možné hodnotiť ako nepredvídateľný. Odvolací súd nezistil ani iné porušenie práv žalovanej, ktoré by
vyplynulo z práva na ústavnú ochranu, či zo zákona o úprave práv sporových strán v civilnom sporovom
konaní.

27. Odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého
ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí
vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom s dôsledkom narušenia stavu právnej
istoty nastolenej medzi stranami právoplatným rozhodnutím sporu. Potrebu materiálneho (nie prísne
formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných
práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46

ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky
(k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV.ÚS 19/2012, III.ÚS 37/2012). Nepochybne konanie
súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní tak zabezpečovať
právonasúdnuochranu.Namietanýprocesnýpostupvšaknemalrelevantnývplyvnamožnosťžalovanej
konať pred súdom prvej inštancie a nedošlo k zásahu do jej procesných práv, ktorý by čo do spôsobu,

rozsahu a intenzity porušenia tvrdeného v odvolaní, vo svojom dôsledku vyvolal zmätočnosť konania
súdu prvej inštancie a odvolaním napadnutého rozhodnutia.

28. Z podstaty výkonu spravodlivosti prostredníctvom súdnej moci vyplýva, že súd musí byť pri
svojich právnych záveroch nezávislý a jeho slobodný myšlienkový postup je limitovaný iba obsahom

objektívneho práva, ktoré v konkrétnej veci interpretuje a aplikuje. Priamo obmedzený nemôže byť ani
prípadným vlastným predbežným právnym posúdením veci.

29. Z vyššie uvedeného postupu, po jeho preskúmaní, odvolací súd pritom nezistil dôvodnosť námietky
žalovanej o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu

prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej.

30. K uvedenému sa vzhľadom na priebeh konania pred súdom prvej inštancie žiada uviesť, že
žalovaný už v priebehu prvoinštančného konania opakovane namietal, že žalobca právne nekvalifikoval
uplatnený nárok. Odvolací súd zastáva rovnaký názor, aký je prezentovaný vo viacerých rozhodnutiach

dovolacieho súdu, a to, že strany konania nie sú povinné uplatnený nárok ani obranu proti nemu
právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti,
ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma,
či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície
tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých

vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na
tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Súd teda nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale len
skutkovým vymedzením v žalobe a musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov
a spomedzi viacerých vybrať správnu právnu normu.

31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

32. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/196/2009 z 22.9.2010 dovolací súd konštatoval, že „občianske
súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo), účastníci konania nie sú
povinní uplatnený nárok kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Súd skúma, či tvrdené

skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej
normy bolo možné vyvodiť plnenie.“ V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/385/2012 zo 6.2.2013 dovolací súd
dôvodil, že „ak súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú
posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, je povinnosťousúdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je
alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne“. Napokon v rozhodnutí 4MCdo/15/2010 z 27.7.2011
dovolací súd uzavrel, že „nie je porušením zásady viazanosti súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje

skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit
curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou náležitosťou žaloby.“

33. Nemožno súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného v súvislosti s vytýkaným procesným postupom
súdu prvej inštancie o presune dôkazného bremena na ňu.

34. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho
vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného
bremena v spore.

35. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianebolipreukázanéjehotvrdenia,žeztohtodôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov
neumožňujúsúduprijaťzáveraniopravdivostitvrdeniatejtoskutočnosti,aniotom,žebytátoskutočnosť

bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania (teraz
sporovej strane), ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno
vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda

môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane
žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a
predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto

právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010).

36. V posudzovanom prípade bolo podstatné tvrdenie žalobkyne, že po vyplatení žalovanou
vyúčtovaných plnení o poskytnutej zdravotnej starostlivosti vykonala žalobkyňa u žalovanej kontrolu

zameranú na účelnosť, hospodárnosť a efektívnosť vynakladania prostriedkov verejného zdravotného
poistenia. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že na žalovanej bolo aby
preukázala, že zdravotnú starostlivosť poskytla, a teda že právny dôvod plnenia poskytnutého
jej zdravotnou poisťovňou neabsentuje. Ak žalovaná, napriek jej tvrdeniam o tom, že zdravotnú
dokumentáciu viedla s určenými náležitosťami, a že ňou disponuje, túto zdravotnú dokumentáciu

nepredložila žalobkyni a ani súdu v priebehu tohto konania, závery súdu prvej inštancie o dôkaznom
bremene o tejto otázke, významnej pre rozhodnutie v predmetnej veci, sú správne.

37. Aj tu možno zdôrazniť, že Najvyšší súd SR v minulosti opakovane prijal názor, že dôkazné bremeno
ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností

vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá
a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom
protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom
prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových

tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok
hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí,
že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena (rozsudok
najvyššieho súdu z 11. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo/2/2016). Z uvedeného v podmienkach danej veci
primerane vyplýva, že vo vzťahu k tvrdeniu o existencii zdravotnej dokumentácie, predloženie ktorej

žalobkyňa žalovanú žiadala, mohlo dôjsť na strane žalobcu len k tzv. vysvetľovacej povinnosti (v rámci
ktorej žalobca poskytol informáciu o povinnosti žalovanej viesť zdravotnú dokumentáciu s príslušnými
náležitosťami), nie však k presunu dôkazného bremena na žalobcu na preukázanie, že žalovaná
neposkytla zdravotnú starostlivosť, ktorej cenu vyúčtovala. Žalovaná, ktorá by mala disponovať úplnýmizdravotnými záznamami, tieto záznamy pri kontrole, ale ani v priebehu konania súdu nepredložila,
čím zmarila úspech svojej procesnej obrany proti záverom, ktoré vyplynuli z protokolu o kontrole. Aj
odvolací súd je toho názoru, že v zmysle rozsudkov NSSR č. 3Szd/8/2009 a 5Szd/1/2011 riadne vedenie

zdravotnej dokumentácie umožňuje kontrolu zdravotnej starostlivosti a chráni poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti pred tvrdením, že určité úkony urobené neboli.

38. Odvolací súd k vyššie uvedenému procesnému postupu, namietanému žalovanou (prekvapivé
rozhodnutie, dôkazné bremeno), ktorý by mal byť porušením práva na spravodlivý proces uvádza i to,

že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán
sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na
verejnéprejednaniesporuzaprítomnostistránsporu,právovyjadriťsakuvšetkýmvykonanýmdôkazom,
právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so

zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/69/2017).
V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že
žalovanej neboli porušené jej patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keďže žalovaná nebola vylúčená z výkonu žiadneho práva, ktoré jej priznáva procesnoprávny
predpis, a to Civilný sporový poriadok.

39. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne
správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...
„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez
jehozabezpečenie,vykonanieanáslednévyhodnotenie.Kýmnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveň

procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy
účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací

súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného
hodnotenia dôkazov.

40. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným
súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym

posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné
práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne

interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2MCdo/4/2009). Takú
vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom
konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a

správne zistený skutkový stav veci.

41. Pre úplnosť a na margo k veci odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný predložil pred súdom
prvej inštancie rozsudky súdov (napr. OS BA II č.k. 25Cb/63/2011-198 v spojení s rozsudkom KS BA
z 10.9.2015 1Cob/314/2013) podľa neho v obdobných veciach, a v priebehu odvolacieho konania

na ne odkázal, tak tieto boli pre zachovanie procesných práv sporových strán a kontradiktórnosti
konania pred súdom prvej inštancie oboznamované. Tieto rozhodnutia sa však priamo prejednávanej
veci netýkajú, a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle
čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, preto pri rozhodovaní v predmetnej veci na tieto rozhodnutiakrajský súd neprihliadal. Uvedené rozhodnutia vychádzajú z odlišného skutkového základu, keď z
vedenej zdravotnej dokumentácie mali vyplynúť pochybenia, ktorých dôsledkom bola ujma vzniknutá
žalobcovi (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti mal porušiť svoje povinnosti pri poskytovaní zdravotnej

starostlivosti mimo miesta prevadzkovania zdravotníckeho zariadenia uvedeného v povolení, pri
tejto činnosti používal kod iného poskytovateľa, neoprávnene predpisoval lieky a pod.) a skutkové
zdôvodnenie zjavne viedlo súd ku právnej kvalifikácii nároku ako nároku na náhradu škody. V tejto
konkrétnej veci však žalovaná nepredložením zdravotnej dokumentácie pri kontrole, ale i v priebehu
súdneho konania znemožnila preveriť, či vyúčtované úkony zdravotnej starostlivosti vôbec poskytla.

42. Pri námietkach žalovanej proti skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie (odkazujúceho napr. na
výmenné lístky či iné) možno konštatovať, že skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je
v zmysle ust. § 215 ods. 1, 2 CSP súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho
konania. K skutkovým zisteniam súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov.
Skutkové poznatky súd získava v sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Civilný proces

sporový sa okrem iného riadi princípmi dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti,
princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. Aj pre toto sporové konanie
treba zdôrazniť to, že súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý
zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu nie je
aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy,

ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán
súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje. Ak sú sporové strany pri zhromažďovaní ďalšieho
skutkového základu nečinné, proces vytvárania skutkového základu len uzavrie a o veci rozhodne
na základe skutkového stavu, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania. Pre súd je rozhodujúcim
to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany

v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne
relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku
podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada
opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových
zistení. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná

v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania súdu vo
veci samej. Základné obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu predstavuje relevancia tej ktorej
skutočnosti pre konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe. Tak ako je už uvedené vyššie, podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie zhromaždil dôkazy podľa procesnej iniciatívy účastníkov v konaní,
a tieto zhromaždené dôkazy vyhodnotil aj v zmysle zásad hodnotenia dôkazov vyplývajúcich z ust. § 191

ods. 1 CSP. Hodnotiaca úvaha súdu podľa odvolacieho súdu zodpovedala zásadám formálnej logiky
a je preskúmateľná aj v inštančnom postupe odvolacím súdom. Súd prvej inštancie dal v dôvodoch
rozhodnutia odpoveď, akým spôsobom hodnotil dôkazy relevantné pre zodpovedanie otázky základu
nároku i výšky uplatneného nároku.

43. Odvolací súd poukazuje i na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v
súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany
žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné
súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z
účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).

44. Obsah Zmluvy medzi sporovými stranami uzavretej 30.5.2008 aj v znení jej Dodatku č. 2 zo
dňa 31.3.2009 v pre vec podstatných častiach podrobne podľa výsledkov vykonaného dokazovania
zdôvodnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a vysporiadal sa i so všetkými relevantnými
námietkami žalovanej, ktoré boli v tomto smere uvádzané aj v jej odvolaní. Z vyššie uvedeného

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie plynú logické vyhodnotenia obsahu zmluvy s odkazom na
tam uvedené ustanovenia Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, Zákona o zdravotných
poisťovniach i Zákona o zdravotnej starostlivosti, ale i odpovede na obranu žalovanej týkajúcu sa
povolenia pre žalovanú na prevádzkovanie zariadenia zdravotnej starostlivosti (vrátane času a miesta
trvania tohto povolenia), o realizácii kontroly (vrátane jej zákonnosti), kontrolovaného obdobia i záverov

kontroly.

45. Súd prvej inštancie bol pri tomto zdôvodnení svojho rozhodnutia (vo svojej argumentácii, obsiahnutej
v odôvodnení napadnutého rozsudku) presvedčivý, jeho rozhodnutie je svojim obsahom ucelené,riešiace najskôr čiastkové otázky - oprávnenia na výkon zdravotnej starostlivosti, oprávnenia na
výkon kontroly, závery z protokolu o kontrole, závery z iných rozhodnutí súdov, náležitosti zdravotnej
dokumentácie, povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti i ďalšie - smerujúce ku konečnému

záveru o podanej žalobe a napokon i samotný záver o podanej žalobe. Jeho argumenty vo vzťahu k
vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu
posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobkyne v celom rozsahu.
Právne závery súdu prvej inštancie pritom korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Aj z
tohto hľadiska nebolo možné prijať záver o prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací

súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že o porušenie práva na spravodlivý proces z hľadiska takého
nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho strane sporu uskutočňovanie jej procesných
práv, nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu sporovej strany (v danom prípade na určité hodnotenie
dokazovania, na zamietnutie žaloby), ale postupuje v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Konajúci
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a
hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať
limityzákonnéhorozhodnutia(§220ods.1-4CSP),čovdanomprípadepreskúmavanéhonapadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie splnené bolo.

46. Pozornosti odvolacieho súdu neušlo ani to, že neoprávnené účtované výkony boli vyčíslené na
sumu 1.875,62 eur. Táto sumu sa znížila po realizovaných úkonoch o započítaní zo dňa 19.4.2012 proti
pohľadávkam žalovanej vo výške 80,34 eur a 12,15 eur na sumu, ktorá je predmetom tohto konania.
Ku kompenzácii podľa § 580 Občianskeho zákonníka (v predmetnej veci aj s použitím ust. § 358 Obch.
zák.) je potrebné, aby jeden z účastníkov urobil prejav k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi.

Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Započítací prejav je možné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od
okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený
až po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto
okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok

následkom započítania, a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Len na margo v tejto súvislosti možno
uviesť, že z procesných úkonov žalovanej nevyplýva, že by bola proti žalobkyni uplatňovala zaplatenie
jej pohľadávok, ktoré boli predmetom označeného započítania.

47. Predmetná zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti v spojení s jej dodatkom v čl. VII. bod

7.2. upravuje okrem postupu poisťovne k vykonaniu jednostranného zápočtu aj úpravu o povinnosti
poskytovateľa vrátiť neoprávnenú úhradu aj s tým, akým spôsobom (s odkazom na článok VI zmluvy)
a kým sa neoprávnenosť realizovaného a uhradeného plnenia môže zistiť. Ak nie zaplatené plnenie
„dokladované“ určenou zdravotnou dokumentáciou, aj podľa odvolacieho súdu dôvodne ho súd prvej
inštancie právne vyhodnotil ako plnenie bez právneho dôvodu, zakladajúce aj nárok na jeho vydanie.

48.Vdanejsituácii,vychádzajúczoskutkovéhostavuzistenéhovovecivzmysleust.§215ods.1,2CSP
odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že to čo bolo posúdené ako neoprávnene
účtovaná a vyplatená úhrada je plnením, ktorého dôvodnosť pri kontrole žalovaná nepreukázala.

49. V konečnom dôsledku teda z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní, vo väzbe na závery tak
okresného súdu, ako aj na vyššie uvedené závery krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní
rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o vyhovení žalobe potvrdiť ako
vecne správne rozhodnutie a tým potvrdiť ako vecne správny i (závislý) výrok rozsudku o náhrade trov
konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

50. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 O.s.p. tomu, kto marí uplatnenie základného práva iného účastníka
konania, alebo kto hrubo sťažuje postup konania tým, že v súdom určenej lehote neurobí súdom
uložený úkon, alebo nesplní jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v konaní neospravedlní
včas a vážnymi dôvodmi, alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju

neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto
ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu
až do výšky 820,- eur.51.Podľaustanovenia§53ods.2O.s.p.priopakovanomhrubomsťaženípostupukonaniapodľaodseku
1 súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1.640,- eur.

52. Prvoinštančný súd odvolaniu proti uzneseniu o poriadkovej pokute autoremedúrou nevyhovel, ale
spis na rozhodnutie o odvolaní predložil odvolaciemu súdu spolu s odvolaním proti rozsudku vo veci
samej.

53. Odvolanie proti uzneseniu o poriadkovej pokute prejednal odvolací súd aj v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP. Mal teda na zreteli aj to, že uvedené uznesenie
bolo vydávané za účinnosti O.s.p. a podmienky pre uloženie poriadkového opatrenia preto odvolací
súd skúmal aj s použitím predchádzajúcej normy upravujúcej procesné podmienky súdneho konania.
Je zrejmé, že ak odvolateľka poukazuje na to, že sa ospravedlňovala z neúčasti na nariadenom
pojednávaní, každopádne bolo to realizované z iného dôvodu než uvádza potom v podanom odvolaní.
Za takéhoto stavu sa jej ospravedlnenie javí zjavne účelovým a jej neúčasť na nariadenom pojednávaní

nedôvodná. Podobne je odvolací súd toho názoru, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva aj to,
že nesplnila žalobkyňa ani výzvu súdu prvej inštancie tak, ako to bolo jej nariadené a ako to
správne vyhodnotil súd prvej inštancie. Za takéhoto stavu odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutie
prvoinštančného súdu o uložení poriadkovej pokuty je vecne správne, a preto ho potvrdil podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že nebol dôvod zasahovať do správneho

rozhodnutia prvoinštančného súdu o uložení poriadkovej pokuty, preto rozhodnutie ako vecne správne
potvrdil. Možno poukázať na dôvody napadnutého uznesenia a pre úplnosť aj s prihliadnutím na
dôvody odvolania treba uviesť, že za prieťahy v konaní spravidla nesie zodpovednosť súd, aj keď ich
nespôsobuje. Sudca musí vec prejednávať a za prejednávanie bez prieťahov niesť zodpovednosť. Ak
žalobkyni súd uložil pokutu, bolo to v právomoci súdu.

54. V odvolacom konaní bola žalovaná neúspešná, preto jej súd nemohol priznať uplatňovaný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. Úspešná žalobkyňa pri postupe podľa § 396 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP by mala nárok na náhradu trov za úspech v konaní o odvolaní proti
rozsudku, ale tento nárok na náhradu trov si neuplatnila, preto odvolací súd sporovým stranám nepriznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

55.Uvedenérozhodnutieprijalsenátodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov a § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).