Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/101/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213226048
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4213226048.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.
Sidónie Sládečkovej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
TOMAŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému:
F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/XX, K., o zaplatenie sumy 4.078,10 eura s príslušenstvom,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 10C/66/2014-96 zo dňa 24.08.2016
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a zároveň rozhodol, že žalovaný nemá

nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia
sumy 4.078,10 eura, úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 11.12.2010 do 10.9.2013 vo výške
249,77 eura, ročného úroku z omeškania vo výške 8,50 % zo sumy 4.078,10 eura od 11.9.2013
do zaplatenia a trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok
uzavretej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 4.11.2009 s postupcom SLSP, a.s.,
mu postúpil postupca pohľadávku voči žalovanému vyplývajúcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č.

XXXXXXXXXX uzavretej dňa 13.4.2006, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu
v znení ich dodatkov. Na základe tejto zmluvy veriteľ poskytol žalovanému peňažné prostriedky a zmluva
spĺňa podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka a Zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pohľadávka ku dňu postúpenia predstavovala sumu
7.529,41 eura a pozostávala z istiny 6.729,93 eura a úroku z omeškania 799,48 eura. Podľa zmluvy
postupca poskytol žalovanému úver vo výške 4.315,21 eura, ktorý mal byť splácaný v mesačných

splátkach vo výške 62,74 eura vždy k 10. dňu v mesiaci. Predmetom tohto konania sú splátky úveru
splatné od 10.12.2010 do 10.4.2016 v počte 65 a celkovej výške 4.078,10 eura; splátky pôvodne
splatné od 20.9.2013 do 10.4.2016 sa stali splatnými dňa 10.9.2013, kedy vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru. Úrok z omeškania v zmysle § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka si uplatnil počnúc dňom
splatnosti každej splátky úveru samostatne a pri splátkach, ktorých splatnosť mala vzniknúť po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru dňa 10.9.2013, si uplatnil úrok z omeškania od tohto dňa.

2. Po vykonanom dokazovaní súd zistil, že medzi pôvodným veriteľom - Slovenská Sporiteľňa, a.s.,
Bratislava, a žalovaným došlo dňa 13.4.2006 k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere č. 0212196025
podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov a veriteľ
poskytol žalovanému spotrebný bezúčelový úver vo výške 130.000 Sk (4.315,21 eura) na premenlivú
úrokovúsadzbu11,50%ročnevdeňuzatvoreniazmluvy.Úversažalovanýzaviazalsplácaťpodobu120

mesiacov mesačnými splátkami vo výške 1.890 Sk (62,37 eura) vždy k 10. dňu v kalendárnom mesiaci,
prvá splátka bola splatná 10.5.2006, posledná 10.4.2016. Poplatok za poskytnutie úveru dohodli sumou1.600 Sk (53,11 eura), poplatok za správu úveru 50 Sk (1,67 aura). Ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN) určili v rozsahu 5,79 %. V článku II bod 2 dlžník vyhlásil, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej
zmluvy ktorými sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené zverejnením, za ktorých sa

bankový produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre
účely Úverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou
od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky banky pre poskytovanie splátkových
a kontokorentných úverov a povolených prečerpaní fyzickým osobám nepodnikateľom s účinnosťou
od 1.2.2006. Predmetom tohto konania sú splátky splatné od 20.9.2013 do 10.4.2016 v počte 65 a

celkovej výške 4.078,10 eura. Splátky pôvodne splatné od 20.9.2013 do 10.4.2016 sa stali splatnými dňa
10.9.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru prípisom zo dňa 22.8.2013. Podľa tejto
výzvy dlžnú čiastku 7.529,41 eura pozostávajúcu z istiny 6.729,93 eura, úroku z omeškania k 4.11.2009
v sume 799,48 eura, mal žalovaný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru. Žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, t.j. riadne splácať
úver, neplnil. Vyplýva to z výkazu transakcií na jeho účte predloženého súdu žalobcom. Žalobca podľa

jeho tvrdenia pohľadávku nadobudol od SLSP, a.s., Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE
uzavretej dňa 4.11.2009. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok žalovaný bol v omeškaní
so splácaním úveru ku dňu postúpenia pohľadávky 1243 dní, ale predčasnú splatnosť úveru vyhlásil až
žalobca listom zo dňa 22.8.2013.

3. Toto rozhodnutie súd odôvodnil s odkazom na ustanovenia § 52 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom do 28.2.2007, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o
dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, a dodávateľ je osoba,

ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ďalej súd poukázal na
ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.4.2014, § 5b Zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, doplneného zákonom č. 102/2014 Z. z., § 100 ods. 1, § 101, §

3 a § 565 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. v znení
zákona č. 102/2014 Z.z. súd skúmal, či zmluva o splátkovom úvere je spotrebiteľskou zmluvou a či na
tento právny vzťah treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka.
Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom v zmysle Obchodného
zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d/ a § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), v tejto veci ide o právny

vzťah zmluvných strán na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi veriteľom (t.j.
právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti okrem iného poskytovanie pôžičiek a úverov
nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). Účelom
zákona o spotrebiteľských úveroch je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany na odstránenie

nerovnováhy v zmluvnom vzťahu, kde oproti spotrebiteľovi vystupuje profesionálny dodávateľ, ktorý má
väčšiu vyjednávaciu silu, vzhľadom na skúsenosti, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych
služieb. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred

týmto dňom. Z citovaného ustanovenia § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka teda vyplýva,
že všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. To znamená, že aj pri posúdení
premlčania práva zo spotrebiteľskej zmluvy treba aplikovať ustanovenia § 100 ods.1 a 101 Občianskeho
zákonníka o premlčaní. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok

(súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného
v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané. Použitie
tejto námietky má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo
nemožno oprávnenému súdne priznať. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch.Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na
subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň
aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje

povinnosti. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu
svojho práva.

4. S ohľadom na uvedené súd skúmal, či si žalobca právo uplatnil v zákonom stanovenej premlčacej
dobe. Podľa Prílohy č.1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 4.11.2009 počet dní omeškania
žalovaného so splácaním úveru je 1243. Z transakcií na účte žalovaného predloženého žalobcom
vyplýva, že žalovaný na úvere zaplatil 2.890 Sk (95,93 eura), a to dňa 8.6.2006 sumu 1.890 Sk a dňa
20.12.2006 sumu 1.000 Sk. Veriteľ mohol odstúpiť od zmluvy, keďže žalovaný nesplácaním úveru v
súlade so zmluvnými podmienkami závažne porušil podmienky zmluvy, a mal aj možnosť žiadať od

dlžníka celý zostatok úveru vrátane jeho príslušenstva. Účelom tohto zákonného ustanovenia pojatého
aj do VOP je, aby veriteľ mohol bezodkladne vykonať úkony, ktorými návrat ním poskytnutých finančných
prostriedkov mohol čím skôr dosiahnuť. Ak veriteľ i napriek takejto možnosti po dobu dlhšiu ako 3 roky
nevykoná žiaden úkon za účelom nápravy, resp. za účelom bezodkladného uplatnenia svojich právnych
nárokov voči dlžníkovi, sleduje tým protizákonné predlžovanie premlčacej doby, pričom dlžníka zaťažuje

nespočetnými poplatkami, vysokým zmluvným úrokom z omeškania a zmluvnými úrokmi. Takáto nekalá
obchodnápraktikajevrozporesdobrýmimravmiapretonemôžepožívaťzákonnúochranu.Žalobcamal
možnosť uplatniť si predmetnú pohľadávku voči žalovanému na súde dňa 11.1.2007 a od nasledujúceho
dňa, t.j. od 12.1.2007 mu plynula 3-ročná premlčacia doba na podanie žaloby na súd a skončila dňom
12.1.2010. Žaloba bola súdu doručená až 13.11.2013, teda po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej

doby, preto celá pohľadávka je premlčaná. Z toho dôvodu pre premlčanie uplatneného práva nebolo
možné žalobcovi priznať uplatnenú pohľadávku, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Výrok o
trovách konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobca vo veci úspech nemal a
žalovanému žiadne trovy nevznikli.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal rozsudok zmeniť a
žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. rozsudok v tejto časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z
dôvodu, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a toto rozhodnutie nie je ani preskúmateľné. Pokiaľ súd ustálil, že jeho právo
je premlčané, lebo premlčacia doba začala plynúť od 12.03.2007, tak takýto záver je svojvoľný a

nerešpektujúci skutkový stav veci, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom a porušil aj jeho právo
na súdnu a inú právnu ochranu. On si uplatnil len nepremlčané splátky úveru, teda splátky splatné od
10.12.2010 do konečnej splatnosti úveru - 10.04.2016. Nie je preto zrejmé, na základe akých skutočností
súd vyhodnotil, že konaním právneho predchodcu žalobcu došlo k nezákonnému predĺženiu premlčacej
doby. Oprávnenie pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti je oprávnením, nie však povinnosťou

veriteľa. Právny predchodca nevyužil právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti dlhu a túto vyhlásil až
žalobca listom zo dňa 22.08.2013 a mimoriadna splatnosť nastala ku dňu 10.09.2013 podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Závery súdu prvej inštancie preto nemajú oporu v zákone. Ak veriteľ svoje
právo nevyužil, plynie premlčacia doba v súlade s ustanovením § 103 Občianskeho zákonníka pre každú
splátku samostatne. Jeho nárok preto nie je premlčaný, aj keď je toho názoru, že bolo potrebné aplikovať

ustanovenia Obchodného zákonníka, lebo ide o tzv. absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Podľa § 397
Obchodného zákonníka je totiž premlčacia doba upravená na štyri roky. V tomto smere poukázal na
úryvky niektorých súdnych rozhodnutí. Premlčacia doba začala plynúť dňa 11.09.2013 a uplynula by až
dňa 11.09.2017. Žaloba bola podaná v rámci tejto lehoty a jeho nárok nemožno považovať za premlčaný
ani len v časti.

6. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

7. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinného od 01.07.2016, ďalej len „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“), prejednal vec viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom zisteným súdom prvej
inštancie (§ 383 CSP) a po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Pritom postupoval v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 prvejvety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Z obsahu spisu vyplýva ten skutkový stav, ktorý opísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a
ktorým bol odvolací súd viazaný. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzoval zo zmluvy o postúpení
pohľadávky uzatvorenej dňa 04.11.2009 so Slovenskou sporiteľňou, a.s., so sídlom Tomášikova 48,
Bratislava, ako postupcom, pričom tento pôvodný veriteľ so žalovaným ako dlžníkom uzavrel dňa

13.04.2006 zmluvu o splátkovom, na základe ktorej mu poskytol úver bezúčelový vo výške 130.000
Sk a dlžník sa zaviazal úver splácať tak, ako to uviedol aj súd prvej inštancie s počiatkom splácania
prvej splátky dňa 10.05.2006 a s konečnou splatnosťou dňa 10.04.2016 vždy k 10. dňu v mesiaci, a to
s odkazom na ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok a Obchodného zákonníka. Pôvodný
veriteľ Slovenská sporiteľňa, a.s., (postupca) zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009
postúpil svoju pohľadávku žalobcovi (postupníkovi) a s ohľadom na tento dátum je zrejmé, že k

postúpeniupohľadávkyzostranybankynažalobcudošlopreduplynutímdobykonečnejsplatnostiúveru,
pričom do momentu postúpenia k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti bankou nedošlo. Banka oznámila
dlžníkovi až samotné postúpenie pohľadávky žalobcovi. Žalobca v konaní uvádzal, že zmluva o úvere je
tzv.absolútnymobchodomvzmysle§261ods.3písm.d)Obchodnéhozákonníka,apretoprávnevzťahy
zo zmluvy o úvere sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového

vzťahu. Zároveň poukazoval na to, že ním uplatnené právo nie je premlčané.

9. S ohľadom na obsah spisu a obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že vzťah z
prezentovanej zmluvy o splátkovom úvere je vzťahom spotrebiteľským, pričom v tomto hodnotení sa
odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, na ktorý v podrobnostiach poukazuje. Na druhej

strane však odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie sa v tomto individuálnom spotrebiteľskom
spore nezaoberal dodržaním povinností banky ako pôvodného veriteľa v súlade s ustanovením § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), ktoré sa týka postupu banky vo vzťahu k dlžníkovi pred
postúpením pohľadávky, a to najmä v nadväznosti na ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku,

podľa ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci, a aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Odvolací súd rozhodujúc o
odvolaní žalobcu urobil záver, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne preskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a nezodpovedá úplne požiadavke presvedčivosti súdneho rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP), a to v časti nielen podrobnejšieho zdôvodnenia záveru o premlčaní pohľadávky, ale najmä v

súvislosti s posúdením aktívnej legitimácie žalobcu ako postupníka. Súd prvej inštancie sa primárne
zaoberal premlčaním práva žalobcu, no vec z hľadiska splnenia podmienok ustanovenia § 92 ods. 8
zákonaobankáchneposudzovalažalobcaprirodzenetútookolnosťaninekomentoval.Odvolacísúdajs
ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov dospel k tomu, že kvalifikované posúdenie
veci z tohto aspektu je prednostné, pretože v prípade ustálenia záveru o neplatnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky by bolo nutné prijať záver, že aktívna legitimácia žalobcu na uplatnenie si predmetnej
pohľadávky nie je daná, a zamietnutie žaloby by bolo možné oprieť primárne práve o tento dôvod.

10. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným konštatoval, že súd sa v odôvodnení svojho rozsudku
nevysporiadal s posúdením aktívnej legitimácie žalobcu na podklade splnenia podmienok právneho

úkonu postúpenia pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom bol povinný
sa tým zaoberať v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je (absolútne)
neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom. Zákon o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení
pohľadávky (04.11.2009) v ustanovení § 92 ods. 8 stanovil nasledovné: „Ak je napriek písomnej výzve

banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní
so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdaťpostupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

11. S ohľadom na citované zákonné ustanovenie bolo dôvodné podrobnejšie zaoberať sa tým, či
žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno, listinnými dôkazmi (ktoré mu pri postúpení banka bola
povinná odovzdať) dostatočne preukázal, že banka pred postúpením pohľadávky vyzvala žalovaného

na zaplatenie niektorej časti, resp. celej časti v tom čase nesplateného peňažného záväzku, v dôsledku
čoho by bol s platením dlhu v omeškaní nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a či následne
žalobcovi postúpila svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Ak totiž banka
postúpila svoju pohľadávku žalobcovi bez splnenia zákonnej povinnosti písomnej výzvy a vo výške nad
rámec v tom čase splatných dlžných súm, bolo potom potrebné súdom prvej inštancie zhodnotiť súlad
takéhoto právneho úkonu postúpenia pohľadávky so zákonom a urobiť záver o platnosti či neplatnosti

takéhoto právneho úkonu (§ 39, § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Záver o premlčaní pohľadávky
žalobcu tak bol vyslovený predčasne.

12. Vzhľadom na uvedené bolo nutné najskôr posúdiť platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky
žalobcovi bankou a v prípade zistenia, že tento právny úkon je podľa § 39 Občianskeho zákonníka

absolútne neplatný pre rozpor so zákonom o bankách pri nesplnení zákonných podmienok, bolo nutné
žalobu zamietnuť z dôvodu, že na základe neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky žalobca nemohol
platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere voči žalovanému, t.j. že nebol nositeľom
práva, a teda nebol ani aktívne legitimovaný na podanie predmetnej žaloby. Odvolací súd podotýka,
že v čase postúpenia pohľadávky nebol celý dlh zo zmluvy o úvere splatný, keďže aj sám žalobca

tvrdil, že banka mimoriadnu splatnosť nevyhlásila, a teda v čase postúpenia pohľadávky banka vôbec
nebola oprávnená postúpiť celý dlh, t. j. aj vrátane v budúcnosti splatných splátok. Banka bola oprávnená
žalobcovi postúpiť len v tom čase splatný dlh, a to len po predchádzajúcej výzve doručenej žalovanému
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.

13. Keďže z uvedených dôvodov neboli v tejto veci dané podmienky ani na potvrdenie napadnutého
rozsudku a ani na jeho zmenu, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1
písm. b) CSP zrušil a vec podľa § 391 ods. 2 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd
prvej inštancie preto vo veci opätovne rozhodne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391
ods. 2 CSP) a svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavke presvedčivosti a

prekúmateľnosti (§ 220 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov
konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).