Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/109/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512205042
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2512205042.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov

JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v spore žalobkyne: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s.,
so sídlom Grösslingova 77, Bratislava, IČO: 31 351 026, zastúpená splnomocnencom: SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1/ A. K., nar.
XX.X.XXXX, bytom Ľ. K. XXX/XXX, K. D., 2/ O. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. K. XXX/XXX, K. D., 3/ U.
D., nar. XX.X.XXXX, bytom Ľ. K. XXX/XXX, K. D., o zaplatenie 7.080,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 6. februára 2019, č.k. 7C/2/2013-213, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV., V., VI. a VII. p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. zmenu žaloby nepripustil,
výrokom II. konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania do 18.06.2012 vo výške 3,43 eur a úroku z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7080,94 eur od 19.06.2012 do 19.10.2012 a úroku z omeškania
vo výške 650 eur od 24.01.2013 do 20.10.2015 zastavil, výrokom III. žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 4.940 eur, riadny úrok vo výške 1114,61 eur spolu vyčísleným
úrokom z omeškania vo výške 458,36 eur a s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4940

eur od 21.10.2015 do zaplatenia, pričom žalovaný 1/ a 2/ majú túto povinnosť spoločne a nerozdielne, s
tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Zaplatenie prisúdenej sumy s príslušenstvom povolil žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatiť v splátkach vo výške
800 eur mesačne, splatných vždy do 15 dňa mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti
tohto rozsudku, s tým, že omeškanie sa zo zaplatením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť
celého dlhu. Výrokom IV. súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom V. určil, že zmluvná podmienka
dojednanávčlánkuVbod6 úverovejzmluvyzodňa15.07.2009vznení:"Všetkysplátkyúverusazúčtujú

podľa poradia najskôr na úhradu poistného na krytie úverovej pohľadávky pre prípad smrti poberateľa
úveru, na úhradu poistného za poistenie založenej nehnuteľnosti, na krytie najstarších nedoplatkov,
nákladov, úrokov a potom na splatenie istiny stavebného úveru. " je ako neprijateľná neplatná, výrokom
VI. určil, že zmluvná podmienka dojednaná v § 10 bod 5 všeobecných obchodných podmienok pre
stavebné sporenie FLEXIBIL, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy zo dňa 15.07.2009
v znení: "Všetky splátky stavebného úveru sa zúčtujú podľa poradia najskôr na úhradu poistného na
krytie úverovej pohľadávky pre prípad smrti poberateľa úveru (platí iba pre fyzickú osobu v zmysle §

2 ods. 1 písm. a), nákladov, poplatkov, úrokov a potom na splatenie istiny pričom platí, že najskôr sú
uhradené najstaršie nedoplatky. Všetky splátky medziúveru sa zúčtujú podľa poradia najskôr na úhradu
poistného na krytie úverovej pohľadávky pre prípad smrti poberateľa medziúveru (platí iba pre fyzickú
osobu v zmysle § 2 ods. 1 písm. a.) nákladov, poplatkov a úrokov, pričom platí, že najskôr sú uhradenénajstaršie nedoplatky. " je ako neprijateľná neplatná a napokon výrokom VII. rozhodol, že žalobkyňa má
voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,80 %.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 145 ods. 2, § 146
ods. 1, § 232 ods. 4, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
§ 2 ods. 1, § 7 ods. 3, 4 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 330 ods. 2, § 340 ods. 1,
§ 497, § 502 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len
„OBZ“), § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia

zmluvy, § 52 ods. 1, 2, 3, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 546 Občianskeho zákonníka,
§ 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej
len „OZ“), § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 566 ods. 1, 2 OZ v znení účinnom od 1.1.2008. Vecne
súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe úverovej zmluvy zo dňa 15.07.2009
žalobkyňa poskytla žalovaným 1/ a 2/ ako spoludlžníkom medziúver zo zmluvy o stavebnom sporení
č. 27494709 s cieľovou sumou 10 000,- Eur pri úrokovej sadzbe 7,49 % p. a. Medziúver žalobkyňa

poskytla žalovaným 1/ a 2/ vo výške 8000,- eur na preklenutie obdobia do pridelenia cieľovej sumy a
vzniku nároku na riadny stavebný úver (čl. I. zmluvy). Žalovaní sa zaviazali po celú dobu splácania
medziúveru platiť žalobkyni mesačné splátky vo výške 135 eur s tým, že každá mesačná splátka
medziúveru bude použitá vo výške 0,745 % z cieľovej sumy ako vklad na sporiteľský účet na dosporenie
do 40 % z cieľovej sumy, a vo výške 0,605 % z cieľovej sumy na medziúverový účet na úhradu úrokov z

poskytnutéhomedziúveru.Popridelenícieľovejsumyapotransformáciimedziúverunastavebnýúversa
žalovaní zaviazali platiť žalobkyni mesačné splátky úveru v minimálnej výške 100 eur s tým, že celý úver
splatia najneskôr do 6,16 rokov od pridelenia cieľovej sumy (čl. II. zmluvy). Žalobkyňa reálne poskytla
žalovaným 1/ a 2/ medziúver v sume 8000 eur, žalovaní 1/ a 2/ však nesplácali splátky riadne a včas
ako vyplýva z ich rozpisu a keďže sa dostali do omeškania, žalobkyňa v súlade so zmluvou pristúpila

k zosplatneniu úveru dňom 29.02.2012 v sume 7101,52 eura. Súd posúdil zmluvu ako uzavretú podľa
zákona o stavebnom sporení, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 OZ a nasl., pričom
vzal do úvahy § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, a to napriek tomu, že uvedená veta bola
do predmetného ustanovenia zavedená až s účinnosťou od 1.5.2014, keďže OZ neobsahuje žiadne

prechodné ustanovenie k právnym vzťahom vzniknutým pred 1.5.2014 (na porovnanie rozsudky NSSR
sp. zn. 3MCdo/12/2014 zo dňa 21.4.2015, 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, 8MCdo/13/2014 zo dňa
28.5.2015). Z dokazovania vyplynulo, že žalovaní zaplatili za obdobie od 01.10.2009 do 29.02.2012
žalobkyni sumu 2799,89 eur. Ku dňu zosplatnenia úveru dňa 29.02.2012 tak mala žalobkyňa z istiny
poskytnutého úveru zúčtovať sumu 2160 eur ako sumu nasporených prostriedkov a rozdiel sumy

1754,50 a sumy 639,89 eur (ako zaplatených úrokov) t.j. suma 1114,61 eur tvorila sumu dlžných
úrokov ku dňu zosplatnenia úveru. Dlžná istina úveru, ku dňu zosplatnenia úveru dňa 29.02.2012 tak
predstavovala5840euradlžnéúrokysumu1114,61eur.Nakoľkožalovanípreukázateľnepozosplatnení
úveru zaplatili žalobkyni dňa 16.03.2012 sumu 60 eur a v období od 15.05.2012 do 19.10.2012 sumu
190 eur a od 24.01.2013 do 20.10.2015 uhradili žalobkyni spolu sumu 650 eur - spolu teda sumu 900

eur a uvedené platby je nevyhnutné započítať na istinu dlhu ( podľa ust. § 566 ods. 2 OZ), nie ako si
ich nesprávne započítavala žalobkyňa na príslušenstvo, je dlh žalovaných na nezaplatenej istine úveru
ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie vo výške 4940 eur (5840 ku dňu zosplatnenia úveru
- 900 eur zaplatených po zosplatnení). Podľa § 55 ods. 1 OZ sa zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa, spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré

mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie a to ani s jeho súhlasom, naopak, odchýlky v
neprospech dodávateľa možné sú. Vzhľadom na toto ustanovenie súd dospel k záveru, že dojednania v
článku V bod 6 úverovej zmluvy zo dňa 15.07.2009 a v § 10 bod 5 VOP pre stavebné sporenie FLEXIBIL,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť úverovej zmluvy zo dňa 15.07.2009 tak ako sú uvedené v bodoch V. a
VI tohto rozsudku sú neprijateľné podmienky a ako také absolútne neplatné, pretože sa ich dojednaním

postavenie spotrebiteľa dlžníka značne zhoršilo, je totiž nepochybné, že každé plnenie dlžníka, ktoré
sa započítava najprv na príslušenstvo a až po zaplatení príslušenstva na istinu, značne predlžuje dobu,
po ktorú sa dlžník nemôže zbaviť svojho dlhu, zvyšuje celkové náklady splácania na strane dlžníka
a často vedie k tzv. nekonečnému splácaniu. Takýto stav nanútený veriteľom spotrebiteľovi či už v
pripravených ustanoveniach spotrebiteľskej zmluvy alebo ako súčasť VOP, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú

súčasť zakladá hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy. Ďalej
súd prvej inštancie bol toho názoru, že veriteľ nemá nárok na úrok z úveru po skončení úverového
vzťahu, t. j. ak veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, má nárok na úrok z úveru iba ku dňu, kedy
sa stal splatným celý úver a počnúc prvým dňom omeškania dlžníka ide o protiprávny stav, s ktorýmsa spájajú sankcie, nie však odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom oprávneného držania
peňažných prostriedkov podľa podmienok úverovej (spotrebiteľskej) zmluvy. Iná zmluvná úprava, ktorá
je na škodu/ neprospech spotrebiteľa je neprijateľne odchylná od zákona. Dohoda o platení úrokov za

úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťuje sa
sankčný mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu zákonného inštitútu úrokov
z omeškania (nariadenie vlády ČR č. 142/1992 Zb. § 1 a nasl). Dohoda o platení úrokov aj po zosplatnení
úveru je odklonom od dispozitívnej normy zákona v neprospech spotrebiteľa (porov. rozsudok Súdneho

dvora EÚ/ES vo veci C-415/11 Aziz, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/424/2015 zo dňa
21.9.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/107/2016 zo dňa 19.6.2017, rozsudky
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/264/2016 zo dňa 27.9.2017 a sp. zn. 15Co/439/2016).
K rozsiahlej argumentácii žalobkyne o zákonnosti úrokov z úveru za obdobie aj po zosplatnení úveru
až do jeho úplného zaplatenia, na ktorú poukazovala vo svojom písomnom vyjadrení, ktorú súd
prvej inštancie považoval za prekonanú, príp. nesprávne vykladanú, súd prvej inštancie poukázal na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.9.2012. Nakoľko
žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala ani netvrdila vznik nároku na poplatky vo výške účtovanej
žalovaným (z výpisov z medziúveru vyplýva iba matematický výpočet poplatkov, ich druh a výška),
súd sa preto nemohol zaoberať oprávnenosťou resp. neoprávnenosťou účtovania takýchto poplatkov a
na ich započítavanie žalobkyňou neprihliadal. Žalobkyňa nepredložila súdu žiadny dôkaz preukazujúci

individuálne dojednanie výšky poplatkov, pričom v spotrebiteľskom právnom vzťahu musia byť poplatky,
vrátaneichvýšky,uvedenépriamovspotrebiteľskejzmluve,inakichnemožnopovažovaťzaindividuálne
dojednané. Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na VOP, tieto sú vytlačené vo formulárovej podobe, sú
obsiahnuté v neprehľadnom obrovskom množstve všeobecných obchodných podmienok, ktoré navyše
vzbudzujú dojem obsahu skôr nepodstatného charakteru, a spôsobujú tak značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a preto nie sú pre spotrebiteľa záväzné, nakoľko sú
ako neprijateľné neplatné (§ 53, § 39 OZ; porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/214/2017
zodňa26.7.2017,rozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.15Co/439/2016zodňa15.2.2017).
Žalobkyňa si nedôvodne uplatnila aj úroky z omeškania z úrokov splatných do zosplatnenia pohľadávky
t.j. 5% zo sumy 1114,61 Eur, nakoľko úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú podľa §

121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na
definíciu záväzkového vzťahu v § 488 OZ rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má veriteľ právo
podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať aj sankcie za
omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový
vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným.

Splnenímhlavnéhozáväzku(aleboinýmzospôsobovjehozániku)zaniká(končí)ajakcesorickýzáväzok
úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už splatné úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, sa dlžník
dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny).
Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov)
potom veriteľ nemá preto, že ani OBZ ani OZ nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania

s platením príslušenstva pohľadávky. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v
ustanovení § 121 ods. 3 OZ istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na
príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 OZ. Názor, že
možno priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva pohľadávky, by totiž bez
väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 OZ viedol k absurdnému záveru, že takto priznané príslušenstvo

z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou pohľadávkou. Úprava
obsiahnutá v § 517 ods. 2 OZ ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým občianskoprávnym
záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením peňažného dlhu (s plnením
hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon o kvalite príslušenstva mlčí
(ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania, má veriteľ právo požadovať

úrok z omeškania). Súd prvej inštancie zaviazal na plnenie v zmysle výroku III. aj žalovaného 3/, nakoľko
tento ako ručiteľ prevzal na seba záväzok splatiť dlh, ak ho žalovaný 1/ a 2/ ani po výzve žalobkyne
neuspokoja a tomuto ich hmotnoprávnemu vzťahu súd prispôsobil aj znenie výroku. V danom prípade
právna povinnosť žalovaného 3/, vyplývajúca z hmotnoprávneho vzťahu, je akcesorická a v zmysle §
546 ods. 1 OZ svojím rozsahom a trvaním je prepojená s povinnosťou dlžníkov - žalovaných 1/ a 2/. V

prípade dlžníka a ručiteľa nemožno hovoriť o solidárnom záväzku a preto súd prvej inštancie nezaviazal
žalovaných 1/ a 2/ so žalovaným 3/ na plnenie spoločne a nerozdielne (zároveň však výrok jednoznačne
vyjadruje solidárnu viazanosť medzi žalovaným 1/a 2/) a vzťah akcesority vyjadril tak, že vo výroku
určil, že plnením poskytnutým jedným zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosťdruhého žalovaného. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie vo výroku IV. žalobu vo zvyšnej časti
(o zaplatenie 1026,33 eur, riadneho úroku vo výške 139,96 do 18.06.2012, úroku vo výške 7,49 %
ročne z istiny 7080,94 eur od 19.06.2012 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 2140,94 eur od

20.10.2012 do 23.01.2013 a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2140,94 eur od 21.10.2015
do zaplatenia) zamietol, nakoľko bolo preukázané, že dlžná istina ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu
prvej inštancie bola vo výške 4940 eur a dlžné úroky do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru dňa
29.02.2012 boli vo výške 1114,61 eur a nárok na úroky z dlžnej istiny žalobkyni po 01.03.2012 nepatril).

3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa pomeru úspechu strán v spore. Prihliadal
pritom nielen na uplatnenú istinu, ale aj požadované príslušenstvo, nakoľko toto vyčíslené ku dňu
vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie predstavovalo v porovnaní s uplatnenou istinou významnú
časť uplatneného nároku ( por. rozhodnutia NS SR - 1 MCdo 1/2004 zo dňa 27.4.2014, tiež sp.zn. 1
Obo/40/2014 zo dňa 08.03.2017, či uznesenie Vrchného súdu v Olomouci z 26. júla 2006, sp. zn. 7 Cmo
507/2005). Žalobkyňa vzhľadom k uvedenému bola úspešná v rozsahu 55,40 % a žalovaní 1/ až 3/ v

rozsahu 44,60 %, čistý úspech žalobkyne tak predstavoval 10,80 %, preto jej súd prvej inštancie priznal
voči žalovaným 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v uvedenom rozsahu.

4.ProtivýrokomIV.,V.,VI.aVII.rozsudkupodalavčasodvolaniežalobkyňaatopodľa§365ods.1písm.
h) CSP. Dôvodila, že úverová zmluva ako absolútny obchodnoprávny vzťah podľa § 261 ods. 6 písm. d)

OBZ, sa spravuje výlučne režimom OBZ, bez ohľadu na povahu účastníkov daného právneho vzťahu,
a to aj pokiaľ ide o spôsob započítania čiastočných plnení dlžníka. Predmetná zmluva bola uzavretá
ešte pred účinnosťou poslednej vety ustanovenia § 52 ods. 2 OZ, ktorá bola zavedená zákonom č.
102/2014Z.z.PoukázalanastanoviskoÚtvarudohľadunadfinančnýmtrhomNárodnejbankySlovenska
zo dňa 21.4.2015 č. 1/2015 k použitiu OZ v spotrebiteľských obchodných vzťahoch v čl. 3 ods. 19.

Aj v rámci zásadných európskych civilnoprávnych kodifikácií bol vždy generálne uplatňovaný princíp
započítavania čiastočného plnenia dlžníka prednostne na príslušenstvo pohľadávky a vo zvyšku na
istinu, najmä z dôvodu ochrany záujmov veriteľa. Samotný OZ až do konca roku 1991 obsahoval
ustanovenie, ktoré vychádzalo z prednostného započítania plnenia na príslušenstvo, pokiaľ dlžník
neurčil inak. Súd prvej inštancie započítal čiastočné plnenia žalovaných po splatnosti úveru výlučne

na istinu v rozpore s čl. V ods. 6 úverovej zmluvy. Vyslovením neprijateľnosti čl. V ods. 6 úverovej
zmluvy a § 10 ods. 5 VOP hrubo zasiahol do všetkých zmluvných vzťahov, ktoré má žalobkyňa aktuálne
kreované (§ 53a OZ). Súd vôbec nezohľadnil, že znenia uvedených ustanovení úverovej zmluvy a
všeobecných obchodných podmienok boli formulované v čase, kedy neexistovali rozhodné ustanovenia
právneho poriadku, ktoré súd prvej inštancie vo veci aplikoval a súd tak žalobkyňu „potrestal“ za to, že

svoju úverovú zmluvu neprispôsobila budúcej právnej úprave ochrany spotrebiteľa, o ktorej objektívne
nemohla mať vedomosť. Z § 330 ods. 2 OBZ a § 566 ods. 2 OZ vyplýva, že pre poradie započítania
čiastočného plnenia dlžníka na istinu alebo úroky je rozhodujúca vôľa dlžníka, pričom tu vôľa žalovaných
bola jednoznačne preukázaná podpísaním predmetnej úverovej zmluvy a ručiteľskej listiny a následne
k žiadnej modifikácii zmluvy nedošlo. Pokiaľ ide o povinnosť dlžníka platiť úroky až do doby skutočného

vrátenia poskytnutého úveru veriteľovi, túto potvrdzujú viaceré rozhodnutia ( rozhodnutie NS SR sp.n.
3Obdo/67/2013, NS ČR sp.zn. 33Cdo/212/2014, sp.zn. 33Cdo/1401/2014, sp.zn. 33Odo/657/2005,
sp.zn. 33Odo/518/2003, KS v Košiciach sp.zn. 1Co/393/2016, KS v Prešove sp.zn. 11Co/65/2016,
KS v Žiline sp.zn. 11Co/457/2015, KS v Košiciach sp.zn. 4Cob/146/2013 a sp.zn. 4Cob/146/2013, KS
v Banskej Bystrici sp.zn. 43Cob/186/2013, KS v Prešove sp.zn. 14Co/83/2012 a ďalšie). Jazykovým

výkladom druhej vety § 503 ods. 3 OBZ možno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník je povinný
platiť úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, t.j. simultánne úročenie
pohľadávky po splatnosti peňažného záväzku úrokom z omeškania a súčasne úrokom podľa § 502 OBZ
nie je zákonom vylúčené a vyplýva zo samotného znenia § 502 a § 503 OBZ, bez potreby duplicitných
dojednaní v zmluve o úvere. Žalobkyňa považovala za absurdné, ak by sa takýmto spôsobom (častokrát

úmyselným nesplatením úveru) mohol dlžník zbaviť svojej povinnosti platiť úroky (mutatis mutandis
R 53/1972) a zdôraznila, že protiprávny stav vyvolal žalovaný svojím nezodpovedným správaním,
ktorého prirodzeným následkom je sankcia. Žiadosťou o okamžité splatenie úveru nedochádza k zániku
(predčasnému ukončeniu) zmluvy. Pretrvávajúci stav, keď žalovaný naďalej užíva (nevracia) poskytnuté
finančné prostriedky a žalobkyňa nimi fakticky nedisponuje, nie je dôvodom na nepriznanie zmluvne

dohodnutých úrokov. Inštitút úroku je v právnej doktríne SR a ČR dlhodobo interpretovaný ako cena
za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov. Akceptovaním záveru prvoinštančného súdu by bolo
postavenie dlžníka lepšie v prípade porušenia záväzku než v prípade riadneho plnenia povinností, čoje neprijateľné. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať jej nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

5. Žalovaní sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje

zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 7C/2/2013 bolo zaplatenie sumy
7.080,94 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I.

zmenu žaloby nepripustil, výrokom II. konanie čiastočne zastavil v dôsledku späťvzatia žaloby, výrokom
III. žalovaným 1/, 2/ a 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 4940 eur, riadny úrok vo výške 1114,61
eur spolu vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 458,36 eur a s úrokmi z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 4940 eur od 21.10.2015 do zaplatenia, výrokom IV. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokmi
V. a VI. určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky dojednanej v článku V bod 6 úverovej zmluvy a v § 10

bod 5 všeobecných obchodných podmienok pre stavebné sporenie FLEXIBIL a napokon výrokom VII.
priznal žalobkyni voči žalovaným 1/, 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10,80 %.

8. Predmetom odvolacieho konania vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, je preskúmanie
správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v jeho výrokoch IV., V., VI. a VII.

9. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo

veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i
správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a
presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto
dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a berúc do úvahy

odvolacie argumenty, sa potom žiada dodať už len nasledovné:

10. Nedá sa stotožniť s názorom žalobkyne, že úverová zmluva sa spravuje výlučne režimom
podľa Obchodného zákonník. Ani v prípade absolútneho obchodu sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (por.

rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/21/2014zodňa4.11.2015).Kustanoveniu
§ 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka neexistuje prechodné ustanovenie, avšak judikatúra sa
priklonila k výkladu, že toto ustanovenie sa má aplikovať aj na zmluvy uzavreté pred jeho prijatím, teda
pred 1.5.2014, a to aj pri zohľadnení relevancie práva Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa
(por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3MCdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015,

sp.zn. 8MCdo/13/2014 zo dňa 28.5.2015, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10CoE/47/2018
zo dňa 31.10.2019) Z hľadiska prejudiciality rozhodnutie Útvaru dohľadu nad finančným trhom Národnej
banky Slovenska nie je pre súd právne záväzné, súd je povinný len na takéto rozhodnutie prihliadnuť a
vysporiadať sa s ním v odôvodnení rozhodnutia v zmysle § 194 ods. 2 CSP. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje najmä na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 476/2012 zo

dňa 18.9.2012 a na ustálenú judikatúru Krajského súdu v Trnave v otázke zmluvného úroku.

11. Pokiaľ ide o otázku započítavania čiastočného plnenia dlžníka, nebolo možné prihliadať na iné
európskecivilnoprávnekodifikácie,naktorésaodvolávažalobkyňa,nakoľkotietoprávneúpravyregulujú
právnevzťahyvinýchkrajinách,avšakvSlovenskejrepublikeniesúprávnezáväzné.Rovnakonemožno

zobrať zreteľ ani na znenie Občianskeho zákonníka platného do roku 1991, vzhľadom na jeho skončenú
platnosť a účinnosť, pričom takýmto historickým výkladom by sa úplne poprel účel a význam novelizácii
všeobecne záväzných právnych predpisov.12. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie ju „potrestal“ za to, že svoju úverovú
zmluvu neprispôsobila budúcej právnej úprave ochrany spotrebiteľa, o ktorej objektívne nemohla mať
vedomosť, je potrebné konštatovať, že východiskom ochrany spotrebiteľa je postulát, že spotrebiteľ

sa dostáva do fakticky nerovného postavenia s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na
okolnosti, za ktorých dochádza k uzavretiu zmluvy, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť
dodávateľa, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec s ohľadom na
možnosť určovať zmluvné podmienky jednostranne v podobe formulárových zmlúv. Uvedená faktická
nerovnosť je vyrovnávaná z právneho hľadiska obmedzeniami autonómie vôle. Princíp autonómie vôle

a princíp rovnosti sú doplňované a korigované princípom spravodlivosti. Od dodávateľa je nevyhnutné
vyžadovať, aby vo vzťahu k spotrebiteľovi vystupoval vo všeobecnej rovine čestne. (porovnaj nález
Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I.ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013) Spotrebiteľ z hľadiska
aktuálnej automatizácie a štandardizácie zmlúv a všeobecných obchodných podmienok relevantných pri
obstarávaní tovarov bežnej spotreby má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvy a všeobecných
obchodných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené. Rozsiahlosť a použitá právna

terminológia spôsobujú, že spotrebiteľ nemá možnosť buď ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah.
To je legitímnym dôvodom pre zakotvenie zákonného zákazu používania neprijateľných podmienok,
ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/114/2017 zo dňa 6.3.2019) Účelom
ustanovenia § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka je poskytnutie ochrany všetkým spotrebiteľom bez

ohľadu na to, či sú stranami sporu alebo nie. Započítanie čiastočnej úhrady najskôr na iné položky ako
na istinu spôsobuje, že spotrebiteľovi ako dlžníkovi neustále ďalej narastá dlh, pričom sa môže dostať
aj do dlhovej pasce. Uvedenú zmluvnú podmienku je nevyhnutné považovať za neprijateľnú, čo má za
následok jej neplatnosť. To znamená, že veriteľ je povinný sa zdržať používania uvedenej podmienky
v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

13. Žalobkyňa tiež argumentovala tým, že z § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka a § 566 ods. 2
Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre poradie započítania čiastočného plnenia dlžníka na istinu
alebo úroky je rozhodujúca vôľa dlžníka. Odvolací súd k tomu uvádza, že všeobecným princípom
občianskeho práva je zmluvná sloboda, čo sa prejavuje aj v množstve dispozitívnych ustanovení

obsiahnutých v Občianskom zákonníku alebo Obchodnom zákonníku. V preskúmavanom prípade však
ide o spotrebiteľský spor. Dodávateľ sa nachádza vo výrazne lepšej faktickej situácie, a to aj s poukazom
na skutočnosť, že je to dodávateľ, kto predkladá spotrebiteľovi formulárovú zmluvu. Spotrebiteľ nemá
reálnu možnosť ovplyvniť obsah formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, a teda
je postavený pred voľbu buď akceptácie návrhu formulárovej zmluvy ako celku alebo jej celkové

odmietnutie. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že spotrebiteľ si osobitne nevyjednal dohodu
o spôsobe započítania čiastočného plnenia a takýto obsah zmluvy o úvere, pre spotrebiteľa nevýhodný,
presadilprávedodávateľ.Nemožnosastotožniťsargumentomžalobkyne,žezavôľudlžníkajepotrebné
považovať to, čo bolo obsahom formulárovej zmluvy, práve z už spomenutého dôvodu, že to bol práve
dodávateľ, ktorý pripravil obsah formulárovej zmluvy tak, aby tým dosiahol svoje ekonomické ciele.

14. Žalobkyňa namietala tiež nesprávne právne posúdenie v otázke posúdenia nároku na úroky z úveru,
keď mala za to, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ani zosplatnenie
úveru. Žalobkyňa správne poukazovala na to, že v zmysle ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má
nárok na zaplatenie úroku v dojednanej výške (inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebo na základe zákona). Jej tvrdenie, že nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných
prostriedkov až do ich vrátenia (teda aj po zosplatnení úveru) vychádzajúc z druhej vety ust. § 503
ods. 3 Obchodného zákonníka je však potrebné posudzovať v celom kontexte tejto právnej normy, ktorá
podľa jeho prvej vety zakotvuje oprávnenie dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky pred dobou
určenou v zmluve. Druhú vetu ust. § 503 ods. 3 nemožno interpretovať ani bez spojitosti s prvou vetou

jeho odseku 1, podľa ktorej záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky. Úroky zo splátky sú v prípade plnenia v splátkach splatné v deň splatnosti splátky (§ 503
ods. 2 Obchodného zákonníka), ak sa však má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú
splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú (§ 503 ods. 1 tretia veta). Uvedené ustanovenia právnej normy (spolu
s § 497 Obchodného zákonníka) teda explicitne upravujú nielen záväzok dlžníka zaplatiť úroky, ale aj

splatnosť tohto záväzku. Z uvedeného vyplýva, že úrok z úveru patrí len za požičanie peňazí, ku ktorému
po zániku zmluvného vzťahu nedochádza. V súlade s týmto výkladom je aj ust. § 506 Obchodného
zákonníka, umožňujúce od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, tedacelý dlh jednorazovo. Doba splatnosti zmluvných úrokov sa teda zhoduje s dobou splatnosti úveru, čiže
celková suma úrokov musí byť zaplatená najneskôr zaplatením poslednej splátky úveru.

15. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po zosplatnení, odvolací
súd ďalej uvádza, že aplikačná prax súdov sa touto otázkou už zaoberala. Odvolací súd sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu,
následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvoinštančného súdu v tomto smere, na ktorého odôvodnenie v preskúmavanom

rozsudku odvolací súd v podrobnostiach odkazuje, sa žiada uviesť, že závery Najvyššieho súdu SR
obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4 Obo 143/1998 z 01.07.2000) boli prijaté aj v potvrdzujúcom
rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č.k. 11Co/30/2012-145 zo dňa 30.05.2012, ktoré úsudky súdov
napokon akceptoval i Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.09.2012. K záveru
súdov, že „pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru),
potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR v

predmetnom rozhodnutí konštatoval, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali
tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Pokiaľ žalobkyňa
v odvolaní poukazovala na iné rozhodnutia súdov, treba uviesť, že rozhodovacia prax súdov v otázke
priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, odvolací súd však nenachádza dôvod

odchýliť sa od právneho názoru prezentovaného vyššie a odkazuje na množstvo súdnych rozhodnutí
podporujúcich právny názor vyslovený súdom prvej inštancie, napr. rozhodnutia Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/16/2018 z 12.04.2018, 15Co/193/2018 z 07.11.2018, Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19Co/70/2018 z 25.10.2018, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/221/2016 z
28.11.2017, 24Co/99/2017 z 27.03.2018, 17Co/110/2018 z 08.11.2018, Krajského súdu v Trnave sp. zn.

10Co/403/2016 z 27.03.2018, 24Co/189/2018 z 06.03.2019 a ďalšie.

16. Žiada sa na záver doplniť, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak
i lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú
dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od

začiatku prirodzene sledujú úroky dohodnutú dobu poskytnutia peňažných prostriedkov, ktorej koniec
završuje tzv. splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ
právo splatnosť skrátiť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť
zo zákona platiť po splatnosti úveru (po ukončení zmluvného úverového vzťahu) úroky popri úrokoch
z omeškania. Ak úver nie je po splatnosti splatený, zákon priznáva veriteľovi za zadržiavanie jeho

peňažných prostriedkov sankcie, či už zákonné (úroky s omeškania z kogentne stanoveným limitom),
alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta). Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok
absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav
nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí
vzmyslecenyobetovanejpríležitostiveriteľa,ktorýtým,ženemáistinuúverukdispozícii,nemôžestouto

nakladať a produkovať zisk. Po nadobudnutí splatnosti úveru (či už celého alebo jednotlivých splátok)
veriteľovi vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu splatnosti
úveru (alebo jeho časti). Ak teda nastal stav, kedy dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky
u seba (pretože tieto sú už splatné) a tieto užíva, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky,
ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov dlžníkom. V opačnom prípade by

bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy by bol dlžník vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky
zo sumy, ktorú by mu dlžník na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby ku zmene
záväzku nedošlo, zatiaľ čo však dlžníkovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy

pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Navyše by tak došlo k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol
tento nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej
nečinnosti. Takéto správanie veriteľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu.

17. Ďalšie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za nepodstatné,

bez potreby sa s nimi osobitne vysporiadavať, keď neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie. I podľa už
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
beztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchstranami.Odôvodnenierozhodnutiataknemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku, je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a pod.).

18. Odvolací súd je v rámci systému neúplnej apelácie, až na procesným kódexom vymedzené výnimky,
viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, pričom svoju pozornosť primárne zameriava
na skúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu dôvodov
uplatnených v odvolaní (porovnaj 92/2010, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

III. ÚS 152/2010 zo dňa 20.4.2010). Keďže odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi a odvolanie
žalobkyne neobsahovalo žiadne konkrétne výhrady súvisiace s posúdením nedôvodnosti uplatnených
poplatkov, či úrokov z omeškania z úrokov splatných do zosplatnenia pohľadávky a napokon i s nárokom
na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, odvolací súd, rešpektujúc limity vyplývajúce z
podstaty neúplného apelačného systému, považoval rozhodnutie aj v tejto časti za správne. Vyhodnotiac
odvolacie dôvody odvolateľky ako neopodstatnené a nezistiac ani žiadne nedostatky v postupe súdu

prvej inštancie, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch IV. až VII. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil (§ 387 ods. 2 CSP).

19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ako aj čl. 4 ods. 2 a čl. 17 CSP, vychádzajúc z toho, že v odvolacom

konaní boli plne úspešní žalovaní, ale keďže boli nečinní a žiadne trovy konania im v odvolacom konaní
nevznikli, odvolací súd vychádzajúc z princípu racionálneho zákonodarcu im ich ani nepriznal. Ak totiž
podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov
CSP,zakotvujúcimprocesnúekonómiu,rozhodnúťpriamotak,žesajejnáhradatrovkonanianepriznáva
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo/14/2018 zo dňa 28.2.2018).

20. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).