Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/64/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200663
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2016200663.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov

JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: Ján Brocka BROCKA, s
miestom podnikania ul. Svätopeterská 66, 920 01 Hlohovec, IČO: 33 429 707, právne zastúpeného:
Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2,811 02 Bratislava, IČO:50 074 369, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný rozhodnutím č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016 v rámci odvolacieho konania postupom
podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Trnava (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“)
č. 103369490/2016 zo dňa 20.06.2016, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku
vyrubený rozdiel dane v sume 12 440,74 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec

2008.
2. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia
dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté
zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup bravčového mäsa, vystavenými dodávateľom
žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v Malackách (ďalej len „EUROCOOP“).
Správca dane na základe vyhodnotenia skutkových zistení získaných v rámci výkonu daňovej kontroly
spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov od uvedeného dodávateľa.

Správca dane skonštatoval, že EUROCOOP tovar nenadobudol od spoločnosti BDL Logistic, s.r.o. a
následne ho nedodal žalobcovi. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov
konštatovali nesplnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr
podľa ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z
pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a uplatnený nárok na odpočet
dane neuznali.

II. Rozsah a dôvody správnej žaloby
3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 103886259/2016 zo dňa 12.09.2016, ako aj prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu
Trnava č. 103369490/2016 zo dňa 20.06.2016, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.Namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci,
nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a tiež preto, že skutkový stav, ktorý
vzali orgány verejnej správy za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi

a nemá v nich oporu.
4. Podľa žalobcu nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu spočívalo v tom, že správca dane
sa pri preverovaní žalobcom uplatneného práva na odpočet dane rozsiahlym spôsobom zaoberal
skutočnosťami relevantnými pre dodávateľské subjekty nachádzajúce sa v obchodnom reťazci
(EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, GEWEX, s.r.o., BDL Logistic, s.r.o.) a ku skutočnostiam,

ktoré uviedol žalobca sa buď nevyjadril vôbec, alebo len veľmi okrajovo (napr. svedecké výpovede,
predložené čestné vyhlásenie, nespochybnená existencia a spracovanie mäsa žalobcom). Poukázal
na to, že v danom prípade správca dane nespochybnil existenciu dodaného tovaru, avšak napriek
tomu vykonal rozsiahle dokazovanie, ktoré sa podľa jeho názoru uberalo nesprávnym smerom a v tejto
súvislosti citoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2010.

5. Žalobca mal za to, že preukázal správcovi dane, že pri všetkých spochybnených transakciách konal v
dobrej viere a urobil všetky možné a rozumné opatrenia, aby sa vyhol prípadným problémom s unesením
dôkaznéhobremena,predložilsprávcovidanenajmädodávateľskéfaktúry,príjemkykdodanémutovaru,
platby za dodaný tovar a dôkazy preukazujúce použitie tovaru na zdaniteľné plnenia vrátane viacerých
svedeckých výpovedí. V tejto súvislosti zdôraznil, že nevedel a ani nemohol vedieť o úmysle svojho

dodávateľa, ktorú skutočnosť správca dane počas daňového konania nijako nerozporoval.
6. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane, ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach nepreukázali, že sa
dopustil nezákonnosti, alebo vedel, resp. mohol vedieť, že dodávateľské subjekty sa dopustili podvodu.
Týmito skutočnosťami a ich vplyvom na odpočet DPH u žalobcu sa správca dane vo svojom rozhodnutí
vôbec nezaoberal. Tvrdil, že pokiaľ mala spoločnosť EUROCOOP vytvorený nejaký dodávateľský

reťazec, tieto obchodné aktivity spadajú pod kontrolu spoločnosti EUROCOOP a nie kontrolu žalobcu,
nakoľko predchádzajú jeho obchodnému vzťahu, a teda prirodzene nemá na ne dosah. Postup správcu
dane ako aj žalovaného, ktorí ho do podvodného reťazca zahrnuli, preto označil za príliš zjednodušený
a nedôsledný. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že nebol súčasťou žiadneho umelého mechanizmu
obchodovania, nakoľko reálne obchodoval so spoločnosťou EUROCOOP a o pozadí obchodovania

EUROCOOPU, alebo jeho dodávateľov, nemal a nemohol mať vedomosť.
7. V neprospech žalobcu vyhodnotený dôkaz o jeho konaní s neoprávnenou osobou dodávateľa
EUROCOOP, s pánom H., žalobca spochybnil s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka, ktoré upravujú záväznosť úkonov podnikateľa, ak zaňho konala neoprávnená osoba
dopúšťajúca sa excesu v rozsahu poverenia konať za podnikateľa. Žalobca dôvodil, že spotrebné

družstvo EUROCOOP počas ich vzájomnej spolupráce nespochybňovalo medzi nimi uzatvárané
obchody v zastúpení s pánom H., všetky dojednané dodávky tovaru sa vždy realizovali a dodávateľ
nikdy nespochybňoval oprávnenosť úhrad za dodaný tovar.
8. Žalobca, nesúhlasiac s tvrdením žalovaného, že jeho vzťah s odberateľmi - O. bol fiktívny z dôvodu
spôsobu platby a tiež spôsobu realizácie obchodných vzťahov, keď obchod bol sprostredkovaný cez p.

H. skonštatoval, že tento záver žalovaného je bez logickej nadväznosti a nespochybňuje nárok žalobcu
na nadmerný odpočet.
9. Žalobca vo vzťahu k odovzdávaniu finančnej hotovosti šoférom JMK, ktorá mala podľa názoru
žalovaného primäť žalobcu, že EUROCOOP nie je reálnym dodávateľom tovaru, ale iba fakturačným,
žalobca uviedol, že v drvivej väčšine sa úhrada za tovar uskutočňovala osobným odovzdaním hotovosti

p. H. alebo p. H., pričom žalovaný opomenul, že hotovosť bola šoférom odovzdávaná na pokyn
dodávateľa.
10. Tiež žalobca nesúhlasil so záverom správcu dane, že nedostatočnou starostlivosťou je skutočnosť,
že si nepreveril potrebnú registráciu jeho dodávateľa na príslušnej Regionálnej veterinárnej a
potravinovej správe a v tejto súvislosti dôvodil, že mu nie je zrejmé ako mohol o takejto skutočnosti

vedieť, keď kvalita mäsa a jeho nezávadnosť bola preukázaná veterinárnymi razítkami priamo na
jatočných polovičkách. Podľa názoru žalobcu porušenie registračných povinností jeho dodávateľom
rovnako nijakým spôsobom nevplývajú na jeho nárok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane.
11. Žalobca s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 dôvodil, že v žiadnom
prípade nemohol vedieť, že plnenia resp. konania jeho dodávateľov sú nezákonného charakteru

dodajúc, že preukázaný a ničím nespochybnený nedostatok zavinenia na jeho strane nemôže byť v
jeho neprospech, čo správca dane nezobral do úvahy. Zdôraznil, že nebol súčasťou žiadneho umelého
mechanizmu obchodovania, reálne obchodoval s EUROCOOP a o pozadí obchodovania EUROCOOP-
u alebo jeho dodávateľov nemal a ani nemohol mať vedomosť.12.Tvrdiac,ževpriebehudaňovejkontrolyanáslednéhovyrubovaciehokonaniajednoznačnepreukázal
splnenie podmienok nároku na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH a to dodávateľskými faktúrami, príjemkami k dodanému tovaru, platbami za dodaný

tovar a dôkazmi preukazujúcimi použitie tovaru na zdaniteľné plnenia vrátane viacerých svedeckých
výpovedí poukázal na to, že správca dane nikdy nespochybnil reálnosť existencie dodávok bravčového
mäsa, ktoré žalobca spracoval a ďalej použil na zdaniteľné plnenia. Preto zastal názor, že preukázateľne
uniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho
dvora EÚ vo veci C-255/2 Halifax skonštatoval, že odkaz na tento rozsudok treba považovať za

podporný argument a ako taký nemá vplyv na výrok rozhodnutia správcu dane. Uvedené rozhodnutie
ESD podľa jeho názoru nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad, keďže obchodné transakcie,
ktoré boli predmetom kontroly, nemali za cieľ získať daňovú výhodu, pretože za tovar preukázateľne
zaplatil a tiež odviedol príslušnú daň správcovi dane. Za nesprávne právne posúdenie označil žalobca
výklad ustanovení § § 49 v spojitosti s § 51 zákona o DPH správcom dane a žalovaným operujúc
prednostným použitím spôsobu výkladu, ktorý rešpektuje zásadu in dubio mitius, ktorý je v prospech

daňového subjektu.
13. Z procesných pochybení žalobca namietal porušenie zásady materiálnej pravdy v nadväznosti na
zásaduzákonnostiazásaduvoľnéhohodnoteniadôkazov.Podľajehonázorusprávcadaneporušilsvoju
povinnosť zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie, keď listom č. 424333/2016
zodňa06.04.2016zamietoljehonávrhnavypočutieďalšíchsvedkovvovyrubovacomkonanínazáklade

žiadosti zo dňa 23.03.2016.
14. Žalobca ďalej dôvodil, že správca dane pochybil tým, že uskutočnil výsluch kľúčového svedka,
pána H., k okolnostiam preverovaných zdaniteľných plnení bez toho, aby o pripravovanom výsluchu
konanom dňa 05.05.2014 vopred upovedomil žalobcu. Týmto postupom bolo porušené právo žalobcu
byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Žalobca nepovažoval za správny postup správcu

dane, na základe ktorého bol oboznámený s priebehom výsluchu a výsledkami šetrenia až na ústnom
konaní konanom u správcu dane dňa 06.10.2014, pričom konfrontovaný s uvedeným svedkom bol až
na ústnom konaní dňa 14.11.2014. V tejto súvislosti zastal názor, že správca dane si nemôže svojvoľne
vyberať úkony, ktoré vykoná za prítomnosti kontrolovaného daňového subjektu a ktoré vykoná bez jeho
prítomnosti a poukázal na § 3 ods. 2 Daňového poriadku, v zmysle ktorého je správca dane povinný

postupovať v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného
15. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznať.

16. Zopakoval, že na základe zistení prvostupňového orgánu nebol preukázaný vznik práva na
odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa EUROCOOP. Nespochybnil existenciu tovaru -
bravčového mäsa, avšak podľa jeho názoru nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný
dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j. družstvom EUROCOOP a preto tomuto dodávateľovi
nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Z uvedeného dôvodu zastal

názor, že žalobca si právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr uplatnil v rozpore s § 49 ods. 1 a 2
písm. a) a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z., teda neoprávnene.
17. Uviedol, že z výsledkov zistení vyplýva, že česká spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o.
(ďalej len ako „JMK“) mala dodávať bravčové mäso fakturačne spoločnostiam GEWEX, s.r.o. a BDL
Logistik, s.r.o. (ex offo výmaz 05.04.2011), pričom spoločnosť GEWEX bola nekontaktná, nepodávala

daňové priznania a konateľ BDL Logistic nemal žiadnu vedomosť o chode spoločnosti.
18. Odmietol tvrdenia, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, ako
aj, že sa ku skutočnostiam, ktoré žalobca uviedol, prvostupňový orgán buď nevyjadril vôbec, alebo
veľmi okrajovo. Podľa názoru žalovaného sa žalobca zúčastňoval svojou kúpou na plneniach, ktoré sú
súčasťoupodvoduvovzťahukDPHapretotietoskutočnostinemohliovplyvniťjehozávery.Zuvedeného

dôvodu mal za to, že výpovede svedkov, čestné vyhlásenia, nespochybnená existencia a spracovanie
mäsa žalobcom nič nezmenili na reálnych zisteniach správcu dane a preto nebolo nevyhnutné sa k nim
rozsiahlym spôsobom vyjadrovať.
19. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že dokazovanie sa uberalo nesprávnym smerom a v tejto súvislosti
poukázal na to, že žalobca sa nemôže dovolávať ochrany s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Sžf 49/2010, nakoľko B. H. sa v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 14.11.2014 vyjadril
k obchodným transakciám a z jeho vyjadrení je zrejmá skutočnosť, že bol vytvorený umelý reťazec s
cieľom neoprávneného čerpania nadmerného odpočtu.20. Rovnako nesúhlasil s námietkou, ktorou žalobca tvrdil, že pri všetkých spochybnených transakciách
konal v dobrej viere a urobil všetky možné a rozumné opatrenia, aby sa vyhol prípadným problémom
s unesením dôkazného bremena a nevedel a nemohol vedieť o úmysle svojho dodávateľa. V tejto

súvislosti uviedol, že žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť,
aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení.
21. Odmietol tvrdenia, že jeho postup, kedy do podvodného reťazca zahrnuli aj žalobcu, je zjednodušený
a nedôsledný a poukázal na to, že zo zistených skutočností nevyplýva, že by si žalobca preveroval,
či vôbec koná s oprávnenými osobami, keď z údajov verejne dostupného obchodného registra bolo

preukázané, že za družstvo EUROCOOP bol oprávnený v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka
konať výlučne p. R. L., pričom zo spisu je zrejmé, že s p. L. žalobca vôbec nekonal, neuzatváral s
ním žiadne zmluvy a ani sa nesnažil s ním skontaktovať. Žalobca konal výlučne s p. H., ktorý bol
podpredsedom predstavenstva a s touto neoprávnenou osobou podpísal aj Dodávateľsko-odberateľskú
zmluvu, resp. s p. H., u ktorého taktiež objednával tovar, aj odovzdával hotovosť a pod., pričom p. H.
nebol vôbec oprávnený konať v mene družstva. Ďalej poukázal na to, že vo vzťahu k odberateľom

- O. sa žalobca vyjadril, že s nikým z nich nikdy nehovoril, p. O. tovar objednal vždy u H., finančnú
hotovosť odovzdával okrem iných aj šoférom JMK a sám sa žalobca vyjadril v tom zmysle, že vedel,
že peniaze boli pre JMK, avšak jemu postačovalo, že dostal faktúru od deklarovaného dodávateľa
EUROCOOP. Podľa názoru žalovaného žalobcovi bolo zrejmé aj cenové zvýhodnenie v porovnaní s
inými dodávateľmi, žalobca nepreveroval registráciu EUROCOOP v období január - december 2008

na príslušnej Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z. z.
o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a v súlade s čl. 6 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29.4.2004 o hygiene potravín. Naviac žalobca deklaroval prijatie
a následné dodanie časti sporného tovaru odberateľom - O., čo ho, podľa názoru žalovaného, uviedlo
do pozície dodávateľa, ktorý na prepravu ním dodávaného tovaru využíval poväčšine služby rovnakého

prepravcu,akojehodeklarovanýdodávateľEUROCOOPatospoločnostiJMK.Zuvedenýchskutočností
preto zastal názor, že žalobca bol nesporne zainteresovaným účastníkom v reťazci a preto neobstojí
tvrdenie, že nebolo preukázané, že vedome, resp. aktívne vykonával podvodné konanie, pretože o ňom
musel vedieť.
22. Žalovaný ďalej konštatoval, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že spoločnosť EUROCOOP

nenadobudla sporný tovar od dodávateľských subdodávateľov GEWEX s.r.o. a BDL Logistic s.r.o.,
keďže spoločnosť EUROCOOP tovar nenadobudla, sporné faktúry nie sú faktúry za reálne uskutočnené
dodávky tovarov v tuzemsku vyhotovené v súlade s § 71 ods. 1 zákona o DPH na základe vzniku
daňovej povinnosti deklarovaným dodávateľom EUROCCOP. Žalovaný opakovane zdôraznil, že pri
posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálnym,

pričom uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou na uplatnenie odpočítania dane.
Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade, ak zdaniteľný obchod v zmysle faktúry
nie je uskutočnený dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj
preukazovanie zaplatenia súm na faktúre, príp. predloženie ďalších dokladov, nie sú predpokladom na
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného žalobca nepredložil dostatočné

dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, a teda neuniesol dôkazné bremeno.

23. Žalovaný tiež poukázal na to, že vyjadrenia žalobcu boli vo vzťahu k odberateľom O. nemenné.
Najskôr sa žalobca vyjadril, že si u neho telefonicky objednávali bravčové mäso a on to ďalej objednal u
EUROCOOP, neskôr uviedol, že O. si vždy objednal u H. a on nikdy s nikým z O. nehovoril a na strane

druhej p. H. tvrdil, že O. si objednával tovar u šoférov, nikdy nie u žalobcu. Ďalej poukázal na to, že
z dôvodu, že EUROCOOP potreboval hotovosť na vyplatenie tovaru šoférom z JMK a O. chceli platiť
bezhotovostne bol vytvorený umelý fakturačný tok, v ktorom žalobca vystupoval ako dodávateľ pre O.,
ktorý síce nemal vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k nepriznaniu práva na odpočítanie
dane zo sporných faktúr od spoločnosti EUROCOOP, ale tento umelý fakturačný tok dokresľuje celkový

obraz o systematickom podvodnom konaní subjektov v reťazci, ktorých účastníkom bol aj žalobca.
24. Ďalej poukázal na to, že v danom prípade existovalo aj množstvo nejasností a rozporností vo
vyjadrení zúčastnených osôb vo vzťahu k odovzdávaniu hotovosti šoférom spoločnosti JMK. Dňa
19.7.2012 žalobca uviedol, že za spoločnosť EUROCOOP preberal hotovosť p. H., pričom 6.10.2014
už konštatoval, že platby boli dávané šoférom JMK v hotovosti, alebo aj p. H. alebo G. H. tiež v

hotovosti, pričom p. H. sa dňa 5.5.2014 vyjadril v tom zmysle, že žalobca odovzdal peniaze šoférovi
JMK za mäso, ktoré mu bolo dodané z tejto spoločnosti, teda nie spoločnosťou EUROCOOP. V zmysle
uvedených tvrdení preto nie je možné jednoznačne ustáliť, že k odovzdaniu hotovosti šoférom JMK
dochádzalo iba málokedy, ako tvrdí žalobca, pritom išlo o vysoké sumy a potvrdenie od šoféra nikdynebolo vystavené, pričom vedel, že peniaze boli pre JMK, avšak jemu postačovalo dostať faktúru od
dodávateľa. Z uvedeného dôvodu preto neobstojí tvrdenie, že hotovosť v značne vysokých čiastkach
bola odovzdávaná šoférom na pokyn dodávateľa a že dochádzalo k takémuto odovzdaniu iba málokedy,

a to bez akýchkoľvek záruk o zaplatení pre žalobcu.
25. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením, že spolu s prvostupňovým orgánom nesprávne interpretovali
ustanovenia § 49 v spojitosti s § 51 zákona o DPH týkajúce sa práva na odpočítanie dane. Podľa jeho
názoru žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. V nadväznosti
na tvrdenie žalobcu, že rozsudok ESD vo veci C-255/2 Halifax nie je možné aplikovať na jeho prípad

opakovane zdôraznil, že v rozhodnutí prvostupňového orgánu ho treba považovať iba za podporný
argument, ktorý ako taký nemá vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia, avšak žalovaný stotožniac
sa so závermi správcu dane uvedený rozsudok ESD na riešený prípad neaplikoval. Nesúhlasiac
s tvrdením, že správca dane opieral svoje závery výlučne na kontrolných zisteniach týkajúcich sa
predchádzajúcich stupňov v rámci dodávateľského reťazca a to bez priamej súvislosti so žalobcom
zdôraznil, že opakovane preukázal, že žalobca bol priamym účastníkom reťazca, v rámci ktorého

dochádzalo k podvodnému konaniu.
26. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa porušenia zásady materiálnej pravdy, ktorej sa mal prvostupňový
orgán dopustiť tým, že zamietol návrh žalobcu na vypočutie ďalších svedkov, a to K. R. a H. E.,
nesúhlasiac s týmto tvrdením, žalovaný uviedol, že je na zvážení správcu dane, aké dôkazy vykoná
a akým spôsobom doplní dokazovanie a akú hodnovernosť a dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery

vyplývajúcezrealizovanéhodokazovaniaznichvyvodí,atopredovšetkýmsprihliadnutímnaskutočnosti
a dôkazy vyplývajúce z ostatných zistení, ktoré už má v priebehu konania k dispozícii. V tejto súvislosti
poukázal na to, že prvostupňový orgán vyzval listom zo dňa 19.11.2015 žalobcu, aby navrhol svedkov,
ktorých považuje za potrebné vypočuť v prebiehajúcom vyrubovacom konaní a aby predložil všetky
dôkazy, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňových kontrol, pričom bol súčasne poučený, že v

opačnom prípade ďalšie ním zaslané návrhy na dôkazy a vypočutia svedkov správca dane nebude
akceptovať. V doručenej odpovedi žalobca žiadnych svedkov nenavrhol, prvostupňový orgán vypočul
všetkých svedkov, ktorí boli navrhnutí a ďalšiemu návrhu na vypočutie svedkov nevyhovel a to z dôvodu,
že výsluch navrhnutých svedkov nepovažoval za potrebný. Pokiaľ ide o doručené čestné prehlásenia
K. R. a Ing. H. E. žalovaný ich vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia tak, že podľa jeho názoru

nie je pravdou, že p. E. potvrdila realizáciu dodávok zo strany družstva EUROCOOP a podrobne
opísala odovzdávanie faktúr, ako aj príjmových dokladov zo strany p. H.. Ing. H. E. v predmetnom
čestnom vyhlásení opísala odovzdávanie faktúr, ako aj príjmových dokladov zo strany p. H., ďalej
konštatovala, že pre žalobcu zabezpečovala účtovné služby od r.1999, spracovávala účtovné doklady,
ktoré jej pravidelne boli dodané, odovzdávané a vo vzťahu k sporným dodávkam potvrdila, že jej boli

odovzdané na spracovanie faktúry, ako aj príjmové doklady podpísané zo strany p. H. a p. G. R. a
žalobcu, a že niektoré úhrady faktúr boli realizované aj bankovým prevodom, pričom tieto skutočnosti
bola ochotná dosvedčiť aj výsluchom. Žalovaný v súvislosti s týmto návrhom poukázal na skutočnosť, že
Ing. E. má kanceláriu vo svojom súkromnom dome, kde vykonáva účtovnú činnosť aj iným subjektom,
na základe čoho je opodstatnené sa domnievať, že na prevádzke žalobcu sa v kontrolovanom období

nezdržiavala. Rovnako žalovaný skonštatoval, že ani čestným vyhlásením manželky K. R. neboli
vyvrátené pochybnosti prvostupňového orgánu, že deklarované obchodné transakcie prebehli v zmysle
sporných faktúr.

27. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa porušenia práva žalobcu dávať svedkom otázky počas ústneho

pojednávania, žalovaný uviedol, že napriek tomu, že o ústnom pojednávaní vykonanom dňa 05.05.2014
s p. H. nebol žalobca upovedomený, odmietol porušenie tohto práva u žalobcu, pretože žalobca bol
s výpoveďou p. H. preukazne oboznámený dňa 6.10.2014, pričom v predmetnej zápisnici požiadal
vzájomnú konfrontáciu, ku ktorej došlo 14.11.2014.

28. V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval vo všetkých žalobných bodoch na svojich
námietkach s tvrdením, že žalovaný nemôže klásť žalobcovi, ktorý si splnil svoju dôkaznú povinnosť
za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej
starostlivosti založiť nesplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet dane žalobcom.
29. Žalovaný v duplike v podstatných bodoch zotrval na argumentácii podporujúcej zákonnosť

preskúmavaných rozhodnutí, pričom zdôraznil, že zo znenia § 24 ods. 2 daňového poriadku vyplýva, že
správca dane dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené „čo najúplnejšie“ a nie
je pritom viazaný iba návrhmi daňovým subjektov. Preto aj záver správcu dane, že zásada materiálnej
pravdy nemá charakter absolútny, t.j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku absolútnu pravdu,ale stav veci majú zistiť len spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť,
je nepochybne správny.

IV. Predchádzajúce rozhodnutie správneho súdu
30. Krajský súd v Trnave, ako rozsudkom č. k. 20S/108/2016-110 z 8. novembra 2017 správnej žalobe
vyhovel, rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103886259/2016 zo
dňa 12.09.2016, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 103369490/2016 zo dňa 20.06.2016
zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne v konaní úspešnému žalobcovi priznal právo

na náhradu trov konania v celom rozsahu.
31. Správny súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č.k.
14S/73/2016 zo dňa 13.7.2017, ktoré bolo tunajším súdom ako prvé preskúmavané, a to s odkazom
na ust. § 140 SSP, a teda sa s ním plnej miere v tom čase stotožnil. Obdobným spôsobom bolo
rozhodované aj vo veciach vedených na tunajšom súde pod č.k. 14S/75/2016 a 20S/113/2016, v
ktorých boli preverované totožné dodávateľsko-odberateľské vzťahy medzi žalobcom a spoločnosťou

EUROCOOP ako aj vzťah rovnakých subjektov týkajúcich sa dodávateľov tejto spoločnosti. Okrem
toho podkladom pre tieto rozhodnutia boli výsledky totožnej daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu za
zdaňovacie obdobie január - december 2008.

V. Relevantná právna úprava

32.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
33. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových

subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
34. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
35. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s

daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
36. Podľa § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová

kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.
37. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
38. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.
39. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.
40. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje

skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
41. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
42. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) vety po bodkočiarku zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva

nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
43. Podľa § 19 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.44.Podľa§49ods.2písm.a) zákonaoDPHplatiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

VI. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
45. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/108/2016-110 z 8. novembra 2017 zrušil v konaní
o kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/11/2018 z

30. apríla 2020, ktorým súčasne vec vrátil tunajšiemu správnemu súdu na ďalšie konanie.
46. Kasačný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že je vedený snahou prispieť k
zabezpečeniu jednoty a zákonnosti rozhodovania (§ 20 SSP) a preto odkazuje nielen na odôvodnenie
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/70/2017 zo dňa 21.11.2018 (iné zdaňovacie obdobie
- september 2008), ale aj na rozhodnutie sp. zn. 10Sžfk/28/2018 zo dňa 30.01.2019, v ktorých bolo
rozhodované v takmer totožných veciach s tými istými účastníkmi konania. Okrem týchto rozhodnutí

poukázal aj na ďalšie rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžfk/27/2018 zo dňa 23.1.2019, sp.zn. 3Sžfk/28/2018
zo dňa 23.1.2019, sp.zn. 3Sžfk/26/2018 zo dňa 27.2.2019, sp.zn. 3Sžfk/30/2018, sp.zn. 4Sžfk/16/2018
a sp.zn. 4Sžfk/20/2018 všetky zo dňa 4. júna 2019, sp.zn. 10Sžfk/55/2018 zo dňa 30.1.2019, sp.zn.
10Sžfk/64/2018 a sp.zn. 10Sžfk/84/2018 obe zo dňa 28.2.2019, keď v týchto veciach bol obdobný
skutkový a právny stav, išlo o konania medzi totožnými účastníkmi, pričom rozdiel bol iba v určení

zdaňovacieho obdobia (kalendárneho roku a mesiaca).
47.Kasačnýsúdvovšetkýchtýchtorozhodnutiachzdôraznil,žeargumentáciasprávnehosúduozrušení
napadnutého rozhodnutia z dôvodu nezákonne získaného dôkazného prostriedku - výpovede pána
B. H., ktorý bol vypočutý ako svedok bez toho, aby bol o tejto skutočnosti informovaný žalobca ako
daňový subjekt neobstojí, nakoľko ako vyplýva z postupu správcu dane pri vykonávaní dokazovania,

v priebehu procesu správy daní bol pán B. H. k dotknutému zdaniteľnému obchodu vypočutý trikrát.
V tejto súvislosti tiež uviedol, že možno súhlasiť s názorom správneho súdu, že informácie získané
pri vypočutí svedka pána B. H. dňa 05.05.2014 nemôžu predstavovať dôkazný prostriedok z dôvodu
jeho nezákonného získania (bez oboznámenia žalobcu o jeho vypočutí v postavení svedka), avšak
správca dane predmetného svedka vypočul aj dňa 05.02.2014 za prítomnosti žalobcu a opakovane dňa

14.11.2014 k totožným skutočnostiam ako dňa 05.05.2014, taktiež za prítomnosti žalobcu.
48. Kasačný súd ďalej poukázal na to, že z doterajšej a aplikovateľnej judikatúry Najvyššieho súdu
SR vyplýva, že existencia nezákonne získaného dôkazného prostriedku v daňovom konaní nie
je dôvodom na zrušenie rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, ak bolo toto vydané na
základe iných dôkazov, získaných zákonným spôsobom, to znamená, že ak nezákonne získaný dôkaz

nebol podkladom pre rozhodnutie, toto netrpí nezákonnosťou. V tejto súvislosti poukázal na to, že
prvostupňové rozhodnutie vychádza najmä z ostatných dôkazov získaných v priebehu daňovej kontroly
a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane vychádzal predovšetkým z
dokladov, resp. tvrdení žalobcu o charaktere vzťahov s dodávateľmi, spôsobe prepravy a preberania
tovaru s tým, že žalobca okrem faktúr a dokladov o prevzatí vyúčtovaných súm pánom H., ktorý nie

je štatutárnym orgánom dodávateľa, nepredložil počas daňovej kontroly žiaden iný dôkaz o skutočnej
realizácii zdaniteľného plnenia (tvrdené dodanie tovaru).
49. Ďalej kasačný súd poukázal na to, že v priebehu daňového konania nebolo preukázané, že
dodávateľ tovaru mohol disponovať s dodaným tovarom, že s týmto mohol nakladať ako vlastník v
súlade s § 412 resp. 413 Obchodného zákonníka v spojitosti s § 8 zákona č. 222/2004 Z. z., a

teda či mu vzniklo oprávnenie odovzdať ho ďalej žalobcovi (nemo plus iuris ad alium transfere potest
quam ipse habet), daňový subjekt nepredložil žiaden prepravný list, nákladný list, vážny list, a teda
žiaden dôkaz preukazujúci prevzatie konkrétneho tovaru uvedeného v spochybnených faktúrach a teda
žalobca neuniesol dôkazné bremeno a bez pochybností nepreukázal zdaniteľné plnenie tak, ako bolo
na dodávateľských faktúrach zachytené.

50. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 401/09 v spojení s
rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/40/2009 kasačný súd poukázal na povinnosť primeranej
obozretnosti, z ktorej vyplýva, že daňový subjekt si musí byť vedomý, že na preukázanie zdaniteľného
obchodu je potrebné v jeho priebehu si zabezpečovať dôkazy tak, aby ho mohol daňovým orgánom
preukázať dodajúc, že obdobne toto zdôraznil aj Najvyšší súd SR v svojej staršej judikatúre (rozsudok

sp. zn. 5Sžf/97/2009), keď zdôraznil, že „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen
na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že
súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľnapĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj
o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva

v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti
údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení v § 2 ods. 6 zák.
č. 511/1992 Zb. oprávnené.“
51. Kasačný súd dal ďalej do pozornosti, že popri zásade poctivého obchodného styku sú v slovenskom
právnom poriadku zakotvené aj iné zásady, ktoré dotvárajú pojem primeraná obozretnosť legitímne

očakávaná u žalobcu správcom dane. Uviedol, že je nepochybné, že žalobca svoje podnikanie
vykonával na základe zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákona) v
znení neskorších predpisov (ďalej tiež „Živnostenský zákon“), pričom základnou povinnosťou takéhoto
podnikateľa je dodržiavanie povinnosti prevádzkovať živnosť riadne, poctivo a odborne. Z ustanovenia §
29 ods. 4 písm. a) Živnostenského zákona pre kasačný súd vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli iba
daňové povinnosti peňažného charakteru, ale v súvislosti najmä s § 2 a 3 daňového poriadku akúkoľvek

povinnosť uloženú daňovému subjektu daňovým právom, t.j. aj dôkaznú povinnosť uloženú daňovým
subjektom najmä v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Preto kasačný súd zdôraznil, v súlade s
judikatúrou Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 1Sžf/76/2016), povinnosť žalobcu ako živnostníka a súčasne
daňového subjektu, že základnou náležitosťou jeho konania je zaobstarať si všetky dostupné informácie
týkajúce sa zdaniteľného obchodu dodajúc, že iba tak žalobca mohol naplniť predpoklady ustanovenia

§ 29 ods. 2 Živnostenského zákona.
52. Kasačný súd ďalej poukázal na to, že primeraná obozretnosť platiteľa dane je teda podmienená
jeho potenciálnou (t.j. nie vždy v realite nastávajúcou) úlohou v daňovom dokazovaní uniesť dôkazné
bremeno bez toho, aby sa spoliehal na výsledky daňovej kontroly alebo iných zistení u svojho
obchodného partnera a v tejto súvislosti kasačný súd poukázal na stále aplikovateľnú judikatúru

Najvyššieho súdu SR (rozsudok vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím
Ústavného súdu Slovenskej republike č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011), z odôvodnenia ktorej
vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992
Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.) Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné
bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom

ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom
odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou
preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo
strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým
subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“
53. Kasačný súd uviedol, že mal z obsahu tak prvostupňového ako aj preskúmavaného rozhodnutia
preukázané, že správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť zdaniteľných obchodov
deklarovaných faktúrami, najmä sa snažil úplne a dostatočne zistiť skutkový stav veci tým, že si
zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých

žalobcom, nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a
to vo všetkých vzájomných súvislostiach. Mal za to, že svedok B. H. počas troch ústnych pojednávaní
odpovedal na otázky správcu dane, ako aj žalobcu, ak bol prítomný, pričom nie je sporné, že dôvodom
neuznania odpočítania dane v preskúmavanej veci nebolo spochybnenie materiálnej existencie tovaru,
ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný dodávateľom tovaru tak, ako bol

uvedený na sporných dodávateľských faktúrach, t.j. otázkou zásadného skutkového významu bolo, či
vystaviteľ kontrolovaných faktúr (spoločnosť EUROCOOP s.d.), ktoré sú založené v spise správcu dane,
je skutočne aj dodávateľom tovaru. Kasačný súd opätovne zdôraznil, že pochybnosť správcu dane o
reálnom plnení vznikla aj v dôsledku toho, že žalobca ako daňový subjekt preberal tovar vyúčtovaný
spoločnosťou EUROCOOP od iných subjektov, a to od spoločnosti JMK, resp. od jej vodičov, ktorí

nevykonávali prepravu pre dodávateľa, ani pre žalobcu, pričom podľa vlastného vyjadrenia, žalobca
podpisoval doklady o príjme vystavené spoločnosťou JMK a tieto následne odovzdal pánovi B. H., ktorý
mu na ich základe vystavil faktúru. Z takto opísaného priebehu, podľa názoru kasačného súdu, vznikla
pochybnosť o skutočnom dodávateľovi tovaru, teda že dodávateľ tovaru disponoval dodaným tovarom
tak, že ho mohol následne dodať žalobcovi.

54. S poukazom na uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti, kasačný súd uviedol, že napadnutý rozsudok
nespĺňa zákonné požiadavky na formálne i obsahové náležitosti rozsudku požadované v zmysle § 139
SSP. Tiež mal kasačný súd za to, že správny súd neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov
správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale napadnutý rozsudok zdôvodniltvrdením o nezákonne získanom dôkaze - zistení vyplývajúcich z výpovede svedka pána B. H. dňa
05.05.2014 a naopak nevzal do úvahy jeho vyjadrenia získané zákonným spôsobom, vyplývajúce z
výsluchov realizovaných za prítomnosti daňového subjektu.

55. S poukazom na uvedené kasačný súd uzavrel, že kasačná sťažnosť je dôvodná, pretože krajský
súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej
praxe kasačného súdu dodajúc, že nakoľko podľa novej právnej úpravu zakotvenej v Správnom
súdnom poriadku nemôže zmeniť rozhodnutie krajského súdu a žalobu zamietnuť, pristúpil k zrušeniu
napadnutého rozsudku v zmysle § 462 ods. 1 SSP a vráteniu mu veci na ďalšie konanie.

VII. Právne posúdenie veci správnym súdom
56. Správny súd, po vrátení veci kasačným súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, sa opätovne
oboznámil s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej
správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh
administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, viazanúc právnym názorom kasačného

súdu (§ 469 SSP), postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal
bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba je
nedôvodná.
57. Podľa záveru kasačného súdu, s ktorým sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje, vo veci

konajúce a rozhodujúce daňové orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané
dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v obsahu svojich rozhodnutí sa
vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu a zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov.
58. Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek
nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky v súvislosti

s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom,
že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností
deklarovaným spôsobom aj uskutočnili.
59. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majúce zásadný charakter z
hľadiska posudzovania reálnosti plnenia tvrdeného dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo v

likvidácii vyplývajú najmä zo skutočnosti, že žalobca dodávky zabezpečoval prostredníctvom osoby,
ktorej oprávnenie konať za tvrdeného dodávateľa v konaní nebola preukázaná, ako aj z okolností
týkajúcichsaspôsobupotvrdzovaniapríjmutovaru(dokladyvystavenéspoločnosťouJMK,ktoréžalobca
odovzdával pánovi H. a tento na ich základe realizoval fakturáciu) a okolností hotovostných úhrad
realizovaných nielen osobe vystupujúcej v mene dodávateľa, ale v niektorých prípadoch aj vodičom

spoločnosti JMK, ktorá v zmluvnom vzťahu so žalobcom nebola.
60. Výsledky dokazovania aj podľa vyhodnotenia správnym súdom nemožno považovať za
preukazujúce realizáciu dodávok tovaru žalobcom deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami
správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok
úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.

61. Závery prijaté správcom dane vychádzajúce z týchto zistení nie sú výsledkom účelového
vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach. Zo
strany daňových orgánov nejde ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu
k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na
legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24

ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej
obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov.
62. Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn.
1Sžfk/19/2018 z 22. októbra 2019, ktorý bol odvodený aj od právneho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedeného v rozsudkoch sp. zn. 3Sžfk/70/2017 z 21. novembra 2018 a sp. zn.

10Sžfk/28/2018 z 30. januára 2019, správny súd za procesné pochybenie správcu dane, ktorého
následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, nepovažoval pochybenie, ktorého sa
správca dane dopustil výsluchom svedka B. H. dňa 05.05.2014 v neprítomnosti žalobcu a bez jeho
upovedomenia o tomto procesnom úkone, keď toto pochybenie bolo napravené opätovným výsluchom
uvedeného svedka za prítomnosti žalobcu na ústnom pojednávaní konanom dňa 14.11.2014 a rovnako

tiež dňa 05.02.2014.
63. Z dôvodu, že kasačný súd vec podrobil prieskumu z pohľadu právneho posúdenia veci s tým
záverom, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný dodávateľom tovaru
tak,akoboluvedenýnaspornýchdodávateľskýchfaktúrach,správnysúdužneopakujezisteniaaprávneposúdenieveciuvedenékasačnýmsúdom,alevcelomrozsahuodkazujenačasťodôvodneniarozsudku
kasačného súdu uvedeného v bodoch 48 až 63 tohto rozsudku. Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočností správny súd uzatvára, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva

na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, v dôsledku čoho nebolo
možné žalobcovi v zdaňovacom období november 2008 odpočítanie dane v uplatnenej sume uznať.
64. S poukazom na vyššie uvedené správny súd, viazanúc právnym názorom kasačného súdu, žalobu
ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
65. O nároku na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, správny súd rozhodol podľa §

168SSPvspojenís§467ods.3SSPavkonaníúspešnémužalovanémunároknanáhradutrovkonania
nepriznal, nakoľko orgánu štátnej správy trovy konania v správnom súdnictve v zásade neprináležia.
66. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.