Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/26/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816208281
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7816208281.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Rozhlas a televízia
Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: Buildtech, s.r.o., Páterová
93, Rožňava, IČO: 36 588 814, zastúpenému JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Námestie svätého
Egídia 11/6, Poprad, o zaplatenie 447,13 eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rožňava č.k. 10Cb/16/2016-79 zo dňa 26.9.2018 takto

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol, čo do sumy 55,68 eur tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 55,68 eur do 3 dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá
na náhradu trov konania právo.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 173,60 eur istiny
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol

(výrok II.) a priznal žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 20%.

2. Rozhodnutieodôvodnilsúdprvejinštanciezistením,žežalobcasapodanoužalobouprotižalovanému
domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 447,13 eur,
ktorá pozostávala z istiny vo výške 414,13 eur, z pokuty vo výške 33,00 eur a uplatnil si aj zaplatenú
poštovú sadzbu vo výške 1,40 eur. Aktívnu legitimáciu žalobca odvodzoval z ustanovenia § 4 ods. 1 a

§ 10 ods. 5 zák.č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou
Slovenska a povinnosť žalovaného platiť úhrady za služby verejnosti odôvodnil ust. § 3 písm.b/, § 6
ods. 5 a § 7 citovaného zákona. V žalobe uviedol, že kontrolou úhrad zistil, že žalovaný nezaplatil
úhrady v zmysle citovaného zákona, a preto podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona písomnou výzvou
zo dňa 13.4.2016 vyzval žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a zaplatenie poštových sadzieb
súvisiacich s odoslaním výzvy. Nakoľko žalovaný nezaplatil úhradu v lehote 30 dní od doručenia výzvy,
vznikla mu povinnosť podľa § 10 ods. 3 citovaného zákona zaplatiť pokutu vo výške 33,00 eur.

3. Žalovaný vo včas podanom odpore proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa 21.11.2016 žiadal
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, namietal premlčanie nároku uplatneného žalobcom za obdobie od
apríla 2008 do októbra 2013, nakoľko žaloba bola podaná v novembri 2016. Namietal teda premlčaniečasti uplatneného nároku vo výške 273,78 eur podľa § 100 a 101 Občianskeho zákonníka, keďže
nesúhlasil s tvrdením žalobcu o použití štvorročnej premlčacej doby a režimu Obchodného zákonníka z
dôvodu, že neboli naplnené podmienky podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko žalobca nie

je podnikateľským subjektom a zaplatenie poplatkov nesúvisí s podnikateľskou činnosťou žalovaného.
Žalovaný namietal aj opodstatnenosť výšky uplatňovaných poštových sadzieb, a to s poukazom na iné
rozhodnutia okresných súdov, pri ktorých boli žalovaní zaviazaní uhradiť poštovné poplatky vo výške
1,10 eur. Mal za to, že žalobca nepreukázal, za akých podmienok sa dohodol s poštovým podnikom a
v akej výške mu bude účtovať úhradu za doporučenú zásielku, ako aj doručenie, keďže zastával názor,

že poštový hárok predložený žalobcom nie je dôkazom o doručení zásielky. Namietal tiež, že žalobca
preukázateľne a nepochybne porušil svoju zákonnú povinnosť podľa § 10 ods. 2 zák.č. 340/2012 Z.z., a
to povinnosť písomne vyzvať do 60 dní platiteľa, že je v omeškaní so zaplatením úhrady. Ak by si žalobca
riadne plnil svoje povinnosti už v mesiaci jún 2008, bolo možné ďalšiemu omeškaniu žalovaného predísť
a dlžná suma by nenarástla do uvedených rozmerov. Nesplnením tejto povinnosti, v priamej príčinnej
súvislosti s týmto konaním, spôsobil škodu, a preto vzniesol v rámci svojej obrany do výšky žalobcom

uplatnenej sumy započítaciu námietku vo výške nároku na náhradu škody, ktorú žalobca žalovanému
porušením právnej povinnosti spôsobil, a preto navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu a priznať
náhradu trov konania. Tvrdil, že žalovanému vznikla škoda nedodržaním právnej povinnosti žalobcu,
nakoľko ak by žalobca konal riadne a v súlade so zákonom, žalovaný by uhradil nedoplatky, ak by bol na
ich úhradu vyzvaný včas. Zároveň žalovaný potvrdil, že doteraz neuhradil poplatky, ktoré boli predmetom

konania.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním, a to oboznámením listinných dôkazov zistil, a to z
Prehľadu predpisov a platieb za obdobie apríl 2008 až apríl 2016, že mesačný predpis bol 4,64 eur,
pričom za mesiac máj 2010 bola účtovaná suma 18,58 eur. Zároveň boli účtované náklady za poštovné

za mesiac apríl 2015 vo výške 1,15 eur a za apríl 2016 vo výške 1,40 eur.

5. Z výzvy na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti poskytované RTVS zo dňa 13.4.2016
zistil, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej čiastky k 30.4.2016 vo výške 415,53 eur vrátane
poštovýchsadzieb1,40eur,najneskôrvlehotedo30dníoddoručeniavýzvyspoučením,žeakvurčenej

lehote nebude vykonaná úhrada, nedoplatok bude uplatnený súdnou cestou.

6. Z rozpisu zásielok podacieho hárku č. EPH006765985 mal za preukázané, že dňa 20.4.2016 bola
daná na poštovú prepravu zásielka pre žalovaného pod podacím číslom 8836588814, druh zásielky D,
VR, v hodnote 1,40 eur.

7. Z potvrdenia tarifnej ceny za úradnú zásielku zo dňa 27.10.2016 od Slovenskej pošty, a.s. zistil, že
tarifná cena za úradnú zásielku od 1.1.2016 do 30.9.2016 predstavovala 1,40 eur, od 1.10.2016 cenu
1,55 eur a od 1.10.2016 pri podaní cez elektrický podací hárok 1,45 eur.

8. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní (oboznámením písomných stanovísk strán sporu, ako
aj oboznámením listinných dôkazov) vec právne posúdil podľa § 1, § 3 písm.b/, § 4 ods. 1, § 6 ods. 5,
§ 7 ods. 1, 2, 3, § 10 ods. 1 až 6 a ods. 2 až 4, § 11 ods. 1, 2 zák.č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby
verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska, § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka, §
420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uzavrel, že žaloba žalobcu, vychádzajúc z výsledkov vykonaného

dokazovania je čiastočne dôvodná, a to vo výške uvedenej vo výroku rozsudku a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol z dôvodu vznesenej námietky premlčania.

9. Konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca žalobou uplatnil pohľadávku vo výške 447,13 eur, z
čoho istina predstavovala 414,13 eur a pokuta sumu 33,00 eur. Žalobca si uplatnil aj zaplatenú poštovú

sadzbu vo výške 1,40 eur, pričom takto uplatnený nárok na zaplatenie úhrad je za obdobie od mesiaca
apríl 2008 až do apríla 2016.

10. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 1 zák.č. 340/2012 Z.z. uviedol, že vzťah medzi žalobcom a
žalovaným nie je možné podradiť ani pod spotrebiteľský vzťah, ani pod obchodnoprávny vzťah v zmysle

§ 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko žalovaný v uvedenom právnom vzťahu nevystupuje ako
zmluvný partner so žalobcom z titulu záväzkovo-právneho vzťahu, ale v súlade s § 3 písm.b/ zák.č.
340/2012 Z.z. vystupuje ako zamestnávateľ, ktorý je povinný platiť úhrady. Mal teda zato, že ide oosobitný právny vzťah upravený týmto zákonom a nie je ho možné posudzovať ako obchodnoprávny
vzťah.

11. K žalovaným vznesenej námietke premlčania na časť uplatnenej sumy, a to za uplatnené platby
od apríla 2008 do októbra 2013, súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť žalovaného platiť úhrady
za služby poskytované žalobcom vyplývala z ustanovenia § 3 písm.b/ v spojení s § 6 ods. 5 písm.a/
prípadne b/ podľa počtu zamestnancov zák.č. 340/2012 Z.z. a s odkazom na ustanovenie § 7 cit. zákona,
z ktorého vyplýva akým spôsobom sa má platiť úhrada ako aj s odkazom na ustanovenie § 10 ods. 1

citovaného zákona, v zmysle ktorého vyplýva, že platiteľ, ktorý nezaplatí úhradu podľa § 7 je v omeškaní
so zaplatením úhrady, uzavrel, že tým, že žalovaný neplatil úhrady od mesiaca apríl 2008 až do apríla
2016, uplynutím toho-ktorého kalendárneho mesiaca, sa dostal žalovaný do omeškania so zaplatením
úhrady.

12. Keďže na právny vzťah medzi stranami sporu bolo potrebné použiť ohľadom otázky premlčania

Občiansky zákonník, nakoľko sa nejedná o obchodnoprávny vzťah a všeobecnou premlčacou dobou je
v tomto prípade trojročná premlčacia doba, ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz, a teda po splatnosti každej jednotlivej mesačnej úhrady, konštatoval súd prvej inštancie,
že vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dospel k záveru, že úhrady za obdobie apríl 2008 až
október 2013 boli premlčané, nakoľko uplynula trojročná premlčacia doba. S prihliadnutím na to, že

žaloba bola podaná dňa 11.11.2016 boli premlčané všetky splatné úhrady od apríla 2008 do októbra
2013, a preto v tejto časti žalobu pre premlčanie nároku zamietol.

13. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s premlčaním nároku na vymáhanie úhrady s poukazom na ustanovenie
§ 10 ods. 2 citovaného zákona a mal za to, že skutočná splatnosť úhrad za služby začala plynúť až

uplynutím 30 dňovej lehoty od doručenia výzvy a zároveň povinnosť vyzvať platiteľa, ktorý je v omeškaní,
je v zákone určená do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti a nie od splatnosti jednotlivej úhrady, súd
prvej inštancie uviedol, že splatnosť jednotlivej mesačnej úhrady je určená v zmysle § 7 ods. 2 prípadne
ods. 3 citovaného zákona, a podľa § 10 ods. 1 je platiteľ v omeškaní, ak nezaplatí úhradu. Povinnosť
žalobcuuvedenáv§10ods.2nemenízačiatokomeškaniaplatiteľaúhrady,atedaneposunieaniplynutie

premlčacej doby. Platenie úhrady totiž nie je podmienené písomnou výzvou žalobcu, aby žalovaný platil.
Povinnosť platiteľa úhrady, a teda aj žalovaného je upravená priamo v zákone č. 340/2012 Z.z. a nie je
potrebné, aby žalobca musel písomne vyzývať žalovaného na platenie. Zákonná úprava v § 10 ods. 2,
ukladá povinnosť žalobcovi konať, ak zistí, že je platiteľ v omeškaní a ustanovenie ods. 3 a 4 zároveň
upravujú sankcie pri omeškaní platiteľa úhrad, podľa toho, či sa jedná o fyzickú alebo právnickú osobu.

Zdôraznil súd prvej inštancie, že žalobca sa nesprávne domnieval, že sa mu nárok nepremlčí a že k
premlčaniu môže dôjsť až potom, ako písomne vyzve žalovaného na zaplatenie úhrady.

14. Za dôvodný považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie pokuty, keď uviedol, že
tento nárok sa opiera o ustanovenie § 10 ods. 4 písm.a/ zák.č. 340/2012 Z.z., pričom žalobca v konaní

preukázal, že vyzval žalovaného na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby listom zo dňa 13.4.2016 a
žalovaný v lehote do 30 dní od doručenia výzvy pokutu neuhradil a nezaplatil ani úhrady po splatnosti,
a preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi uplatnenú pokutu vo výške 33,00 eur.

15. Pokiaľ žalovaný v rámci svojej obrany namietal, že žalobca nepreukázal, že by mu doručil výzvu,

pričom za dôkaz nepovažoval predložený podací hárok, súd prvej inštancie poukazujúc na ustanovenie
§ 11 ods. 2 zák.č. 340/2012 Z.z. zdôraznil, že žalobca si splnil svoju zákonnú povinnosť a doručoval na
sídlo žalovaného výzvu, a preto v tejto časti námietku žalovaného nepovažoval za dôvodnú. Zároveň
konštatoval, že žalovaný prevzal výzvu najneskôr dňa 29.11.2016, keď mu bola doručená žaloba spolu
s listinnými dôkazmi, a teda najneskôr v uvedený deň sa dozvedel o tom, že má dlh na úhradách. Ak

by dlh zaplatil v lehote 30 dní, nemusel by platiť pokutu.

16. Za nedôvodnú považoval súd prvej inštancie aj námietku žalovaného, týkajúcu sa uplatnenej výšky
poštovného vo výške 1,40 eur a poukazujúc na ustanovenie § 10 ods. 2 citovaného zákona uviedol, že
žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie

úhrady. Žalobca si uplatňoval náhradu vo výške 1,40 eur a ako dôkaz predložil podací hárok č. EPH
006765985 zo dňa 20.4.2016, z ktorého vyplýva, že odosielal zásielku pre žalovaného v hodnote 1,40
eur ako doporučenú zásielku do vlastných rúk. Z potvrdenia Slovenskej pošty a.s. zo dňa 27.10.2016
mal súd za nesporne preukázané, že v období od 1.1.2016 do 30.9.2016 bola cena za úradnú zásielkuvo výške 1,40 eur za jeden kus. Súd preto uzavrel, že žalobca preukázal listinnými dôkazmi skutočne
vynaložené náklady, ktoré sú v súlade s Cenníkom Slovenskej pošty a.s. v uvedenom období a žalovaný
svoje tvrdenia nepreukázal žiadnym listinným dôkazom, že by sadzba nebola správna, a preto na jeho

námietku neprihliadol. Súd prvej inštancie tiež zdôraznil, že ani skutočnosť, že v iných prvoinštančných
konaniach mala byť žalobcovi priznaná náhrada za poštovné vo výške 1,10 eur, nie je dôkazom o tom,
že by si žalobca v tomto konkrétnom prípade nesprávne uplatnil poštovú sadzbu, nakoľko žalovaný
nepredložildôkaz,vakomobdobívinýchkonaniachmalabyťzasielanázásielkaaakýbolplatnýCenník.

17. Aj započítaciu námietku žalovaného, ktorú žalovaný uplatnil v rámci procesnej obrany, považoval
súd prvej inštancie v celom rozsahu za nedôvodnú, a preto na ňu neprihliadol. Zdôraznil, že vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný totiž neplatil úhrady za obdobie od apríla 2008
až do apríla 2016, aj keď mu táto povinnosť vyplývala priamo zo zákona č. 340/2012 Z.z. Tým, že
žalobca nezistil skôr, že je žalovaný v omeškaní, nemohla vzniknúť žalovanému škoda a žalovaný v
konaní nepreukázal ani, aká škoda mu mala vzniknúť, výšku určil len započítacou námietkou a vôbec

nepreukazoval príčinnú súvislosť medzi konaním žalobcu a vznikom škody. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že žalobca potom ako zistil, že žalovaný je v omeškaní, písomne ho vyzval na zaplatenie úhrady
a poštových sadzieb v súlade s § 10 ods. 2 zák.č. 340/2012 Z.z. Skutočnosť, že žalobca zistil neskoro,
že žalovaný je v omeškaní, bola sankcionovaná tým, že sa časť nároku premlčala, a teda žalovaný ho
nemusí uhradiť. Žalovanému však nemohla vzniknúť škoda tým, že ho žalobca neskôr vyzval na plnenie,

ako to tvrdí, keď samotný žalovaný si neplnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplývala podľa zákona
č. 340/2012 Z.z., v zmysle ktorého povinnosťou žalovaného nebolo plniť len na základe výzvy, ale plniť
v zmysle ustanovenia § 7 tohto zákona. Preto súd na započítaciu námietku žalobcu neprihliadol.

18. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 173,60

eur, ktorá suma pozostávala z úhrad za obdobie od novembra 2013 do apríla 2016, teda za 30 mesiacov
po 4,64 eur, čo predstavuje sumu 139,20 eur a priznal žalobcovi aj pokutu vo výške 33,00 eur v súlade
s § 10 ods. 4 písm.a/ citovaného zákona a sumu 1,40 eur titulom poštových sadzieb.

19. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2

CSP, a keďže žalobca bol úspešný v rozsahu cca 40% (z uplatneného nároku priznal žalobcovi 173,60
eur) a žalovaný bol úspešný cca 60%, priznal súd žalovanému pomernú časť trov konania vo výške
20%, čo predstavuje pomerný úspech medzi priznanou sumou a sumou, ktorú súd zamietol.

20.Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Odvolanímnapadolrozsudoksúdu

prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, čo do sumy 55,68 eur a tiež súvisaci výrok o trovách konania.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť
žalobcovi 55,68 eur a priznal právo na náhradu trov konania, prípadne aby rozsudok v napadnutej časti
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodom uvedeným
v § 365 ods. 1 písm.h/ CSP, teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. S argumentáciou súdu prvej inštancie v bode 17. a 26. napadnutého rozsudku
žalobca nesúhlasil a bol presvedčený, že vzťah strán sporu a nato nadväzujúcu otázku premlčania
je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Citujúc ustanovenie § 261 ods. 2
Obchodného zákonníka, § 2 ods. 1 zák.č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízií Slovenska, ako aj § 2
ods. 2 písm.a/ Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého podnikateľom podľa tohto zákona je osoba

zapísaná v obchodnom registri, mal za nespochybniteľné, že žalobca ako verejnoprávna inštitúcia
spadá pod definíciu subjektu verejného práva pri zabezpečovaní verejných potrieb (verejnoprávneho
televízneho a rozhlasového vysielania) a žalovaný vystupuje ako podnikateľ pri podnikateľskej činnosti,
a preto je vzťah medzi žalobcom a žalovaným a tiež námietku premlčania potrebné posudzovať podľa
ustanovení Obchodného zákonníka. Na podporu svojich tvrdení poukázal na konkrétne rozhodnutia

okresných súdov, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2Cob/168/2016. V tejto
súvislosti zastával názor, že v predmetnom prípade sa jedná o diametrálne odlišnú rozhodovaciu činnosť
všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie a v
nadväznosti na to poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR (IV. ÚS 209/2010, III. ÚS 328/05 atď.).
Zastával názor, že ak by súd prvej inštancie otázku premlčania posúdil správne, musel by dospieť k

záveru, že je potrebné vychádzať zo štvorročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka,
a teda že nie je premlčaná časť nároku za obdobie od novembra 2012 do apríla 2016 t.j. 42 mesiacov.
V zmysle uvedeného mal súd prvej inštancie zaviazať žalovaného k úhrade sumy 229,28 eur, ktorá
pozostáva z úhrad za obdobie 42 mesiacov po 4,64 eur t.j. 194,88 eur, pokuty vo výške 33,00 eurpodľa § 10 ods. 4 písm.a/ zák.č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska a poštových sadzieb vo výške 1,40 eur podľa § 10 ods. 2 zák.č. 340/2012 Z.z.
Zároveň s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1, 2 CSP mal za to, že pri správnom posúdení otázky

premlčania sa zmení aj pomer úspechu strán v predmetnej veci, a preto navrhol zaviazať žalovaného
zaplatiť žalobcovi 55,68 eur a priznať aj náhradu trov konania.

21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť a priznať žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Okrem iného uviedol, že žalobca v odvolaní opakovane uvádza skutočnosti, ktoré uplatnil v rámci
nástrojov procesného útoku a ktoré sa týkajú posúdenia právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným,
s ktorými sa súd vyporiadal v odôvodnení rozsudku. Poukázal na to, že novelou Obchodného
zákonníka, vykonanou zákonom č. 9/2013 Z.z. s účinnosťou od 1.2.2013, bola precizovaná úprava
relatívnych obchodov exaktnejším vymedzím subjektov, ktoré nemajú vždy povahu podnikateľa t.j.
tzv. subjektov verejného práva. Ustanovenie § 261 ods. 2 definuje, že v prípade, ak je predmetom

zmluvy zabezpečovanie verejnoprávnych potrieb alebo vlastnej prevádzky takýchto subjektov a
druhou zmluvnou stranou je podnikateľ, ktorý vo vzťahu k predmetu zmluvy vykonáva podnikateľskú
činnosť, podlieha takýto právny vzťah režimu Obchodného zákonníka. V prípade právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným však nejde o vzťah založený zmluvou, keďže povinnosť hradiť tzv.
koncesionárske poplatky je určená zákonom č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované

Rozhlasom a televíziou Slovenska po splnení zákonných podmienok (§ 3 zák.č. 340/2012 Z.z.)
pre kvalifikovanie subjektu ako platiteľ úhrad ako aj skutočnosť, že predmet právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným nesúvisí s jeho podnikateľskou činnosťou. Z uvedeného vyvodil, že v
prípade právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným absentuje jedno z dvoch základných kritérií,
charakterizujúce obchodno-záväzkový vzťah, ktorými sú kvalifikované subjekty a špecifická činnosť vo

vzťahu k obom účastníkom tohto vzťahu. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade právneho vzťahu
žalobcu a žalovaného nie je splnené kritérium špecifickej činnosti na strane žalovaného - podnikateľskej
činnosti, ktorá musí byť daná momentom vzniku obchodného záväzku, nie je možné konštatovať, že ide
o obchodno-záväzkový vzťah a tým je vylúčený aj režim aplikácie Obchodného zákonníka na uvedený
právny vzťah. V tejto súvislosti opakovane poukázal aj na rozsudok NS SR sp.zn. ObdoV/23/2003 z

27.10.2004, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č.IV./2006auviedol,žekeďžežiadenhmotnoprávnyaniprocesnoprávnypredpisnestanovuje,žeprávny
vzťah, ktorý vzniká titulom vzniku povinnosti platiť úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania je obchodnoprávnym
záväzkom, je nutné uzavrieť, že sa nejedná o obchodnú vec. Poukázal aj na rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 23Co/100/2017 zo dňa 27.6.2018, ktorý vyvodzuje charakter vzťahu medzi
poskytovateľom služby verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania - RTVS a platcom
úhrad nie zo samotného zákona č. 340/2012 Z.z., ale zo skutočnosti, že povinnosť platiť úhrady je
viazaná na Zmluvu o dodávke elektrickej energie, samozrejme v prípade fyzických osôb, z ktorého
čiastočne citoval a uviedol, že za úvahu teda stojí, či aj v prípade platiteľov úhrad zamestnávateľov (§

3 písm.b/ zák.č. 340/2012 Z.z.) nejde v súvislosti s dodaním služby verejnosti v oblasti rozhlasového a
televízneho vysielania od RTVS o spotrebu takejto služby a v prípade, že absentuje viazanosť dodania
takejto služby na predmet činnosti zamestnávateľov, resp. ich obchodnú a podnikateľskú činnosť v
podstate o tzv. spotrebiteľský vzťah, hoci tu absentuje uzavretie samotnej zmluvy. S prihliadnutím na
priložené rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach okrem iného uviedol, že z odôvodnení týchto

rozhodnutí vyplýva, že súdy vychádzali len z premisy, že na vzťah medzi stranami sporu neupravený
osobitným zákonom je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, čo vyvodili z faktu, že
žalovanými boli obchodné spoločnosti resp. fyzická osoba oprávnená na podnikanie.

22. Žalobca vo svojom stanovisko k vyjadreniu žalovaného k podanému odvolaniu považoval námietky

žalovaného uvedené v jeho vyjadrení za neopodstatnené. V celom rozsahu zotrval na dôvodoch
podaného odvolania ako aj na svojich tvrdeniach uvedených v predchádzajúcich vyjadreniach. Zastával
názor, že rozhodovacia prax súdov podporuje argumentáciu žalobcu v jeho vyjadreniach a v nadväznosti
na to opakovane poukázal na rozhodnutia okresných súdov ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi rozhodnutia súdu prvej inštancie.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiťodvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

24. Výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené vrátane výroku, ktorým súd prvej inštancie
nad sumu 55,68 eur v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, nebol napadnutý odvolaním, nadobudol
právoplatnosť, a preto nebol odvolacím súdom preskúmavaný. Predmetom odvolacieho konania bol
čiastočnevýrokII.rozsudkusúduprvejinštancie,ktorýmsúdprvejinštanciečodosumy55,68euržalobu
zamietol a súvisiaci výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalovanému nárok na

náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 20%.

25. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.h/ CSP, teda že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

26. K uvedenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácií práva na správne zistený
skutkový stav. O omyl v aplikácií práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

27. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru,
že žalobcom tvrdený odvolací dôvod je daný.

28. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti, a teda aj v časti čo do sumy 55,68 eur,
ktorá bola odvolaním napadnutá, odôvodil premlčaním nároku a premlčanie posúdil podľa Občianskeho

zákonníka, keď konštatoval, že na právny vzťah medzi stranami sporu je potrebné použiť ohľadom
otázky premlčania Občiansky zákonník, nakoľko sa nejedná o obchodnoprávny vzťah, že vzťah medzi
žalobcom a žalovaným nie je možné podradiť ani pod spotrebiteľský vzťah a jedná sa o osobitný právny
vzťah upravený zák.č. 340/2012 Z.z., keď v súlade s § 3 písm.b/ zák.č. 340/2012 Z.z. žalovaný vystupuje
ako zamestnávateľ, ktorý je povinný platiť úhrady.

29. Tento právny názor súdu prvej inštancie nie je správny a je v rozpore s ustanovením § 261
Obchodného zákonníka, ako aj s ustálenou súdnou praxou.

30. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah, z ktorého žalobcovi

vzniká právo na plnenie od žalovaného a žalovanému povinnosť plniť, a to na základe zák.č.
340/2012 Z.z., ktorý upravuje platenie, vyberanie a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované
žalobcom v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania od platiteľov, pričom platiteľom je
aj zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň
troch zamestnancov.

31. Žalovaný teda v zmysle ustanovenia § 3 písm.b/ zák.č. 340/2012 Z.z. vystupoval v záväzkovom
vzťahu so žalobcom ako zamestnávateľ, z čoho vyplýva, že do záväzkového vzťahu vstúpil ako
podnikateľ pri svojej podnikateľskej činnosti podľa ustanovenia § 2 ods. 2 písm.a/ Obchodného
zákonníka. Žalobca v tomto záväzkovom vzťahu vystupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zák.č.

532/2010 Z.z. ako právnická osoba, zriadená týmto zákonom ako verejnoprávna, národná, nezávislá,
informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia poskytujúca službu verejnosti podľa ustanovenia § 20 ods.
1 písm.b/ zák.č. 532/2010 Z.z., disponujúca príspevkom zo štátneho rozpočtu a ktorej členovia rady a
generálny riaditeľ sú volení Národnou radou Slovenskej republiky.

32. Na základe uvedeného preto bolo potrebné tento zo zákona vzniknutý záväzkový vzťah medzi
žalobcom a žalovaným definovať ako obchodno-záväzkový vzťah (ide o vzťah medzi žalobcom ako
verejnoprávnou inštitúciou zriadenou zákonom a žalovaným podnikateľom - § 261 ods. 2 Obchodného
zákonníka), a preto sa na tento vzťah mali použiť príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, a
teda aj otázku premlčania a jej dĺžky je potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Obchodného

zákonníka.

33. Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom.34. Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka, premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí

premlčacej doby.

35. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak je premlčacia
doba 4 roky.

36. Úhrada za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska (ďalej len
„koncesionársky poplatok“) sa podľa § 7 ods. 2 zák.č. 340/2012 Z.z. platí mesačne; úhradu za
príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho
mesiaca. Splatnosť koncesionárskeho poplatku je teda stanovená pevným termínom, posledným dňom
príslušného kalendárneho mesiaca a pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný práve tento
okamžik. Právo žalobcu na zaplatenie koncesionárskych poplatkov za jednotlivé mesiace sa posledným

dňom toho-ktorého mesiaca (t.j. dňom ich splatnosti) stalo nárokom a žalobca si ich mohol nasledujúcim,
teda prvým dňom každého jednotlivého mesiaca uplatniť žalobou na súde. Týmto dňom aj začala plynúť
premlčacia doba každej mesačnej splátky koncesionárskeho poplatku.

37. V konaní nebolo sporné, žalovaný to potvrdil, že neuhrádzal a ani neuhradil poplatky, ktoré boli

predmetom konania, a to za obdobie od apríla 2008 do apríla 2016. Rovnako nebolo sporné, že žalobca
podal žalobu na súde až dňa 11.11.2016.

38. Keďže žaloba bola podaná dňa 11.11.2016, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania dospel
odvolací súd k záveru, že premlčané boli všetky splatné úhrady 4 roky pred podaním žaloby, teda od

apríla 2008 do októbra 2012, a preto len v tejto časti bolo potrebné žalobu zamietnuť pre premlčanie
nároku.

39. S poukazom na vyššie uvedené je potrebné vyvodiť, že žalobou uplatnený nárok, vzhľadom na
žalovaným vznesenú námietku premlčania, bolo možné žalobcovi priznať za obdobie od novembra 2012

do apríla 2016, teda za 42 mesiacov (4,64 eur x 42) t.j. vo výške 194,88 eur istiny, čo spolu s pokutou
vo výške 33,00 eur (§ 10 ods. 4 písm.a/ zák.č. 340/2012 Z.z.) a poštovnou sadzbou vo výške 1,40 eur
(§ 10 ods. 2 citovaného zákona) by predstavovalo sumu 229,28 eur.

40. Keďže súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na právny vzťah strán sporu v

otázke premlčania aplikoval Občiansky zákonník (z tohto dôvodu priznal žalobcovi nárok za obdobie 30
mesiacov (30 x 4,64 eur) a to vo výške 139,20 eur, čo spolu s pokutou v sume 33,00 eur a poštovnou
sadzbou vo výške 1,40 eur predstavovalo sumu 173,60 eur), preto odvolací súd výrok rozsudku súdu
prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, čo do sumy 55,68 eur zmenil tak, že uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 55,68 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, keď prihliadol

odvolací súd na to, že premlčaný je nárok na všetky úhrady uplatnené za obdobie od apríla 2008 do
konca októbra 2012.

41. S prihliadnutím na to, že v prejednávanej veci neboli v odvolaním napadnutej časti splnené
podmienky na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ani na jeho zrušenie, odvolací súd rozsudok v

napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

42. Žalobca podal odvolanie aj čo do výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania. S
poukazom na vyššie uvedené a zároveň s odkazom na ustanovenie § 396 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP, v
zmysle ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,

prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie aj vo výroku o trovách konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov
konania právo. V danom prípade žiadna zo strán nemala plný úspech vo veci, pričom ak strana nemá
plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti
úspešná a sčasti neúspešná. Vzhľadom na predmet konania a jeho výsledok možno vyvodiť, že tak

žalobca ako i žalovaný bol čiastočne úspešný a čiastočne neúspešný, pričom ich vzájomný úspech a
neúspech je približne rovnaký, možno teda vyvodiť, že je vyvážený, a preto odvolací súd zastáva názor,
že v danom prípade je možné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ustanovenie § 255 ods. 2
CSP a vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní v napadnutej časti

plný úspech, priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1

C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).