Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, July 2, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/165/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4206212019
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4206212019.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu:
K. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. E. XX, zastúpený JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátkou, so sídlom
v Komárne, Námestie M. R. Štefánika 6, proti žalovanému: G. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom A., A. XX,
zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Ing. Vajliková, s. r. o., so sídlom v Komárne, Ul. biskupa Királya
6, IČO: 47 251 395, o vypratanie nehnuteľnosti a o protižalobe o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 18. marca 2019 č. k. 8C/193/2006-504
takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýrokutýkajúcomsavypratanianehnuteľnosti
m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

V napadnutom výroku týkajúcom sa zamietnutia protižaloby zo dňa 01. 08. 2008
m e n í tak, že určuje, že žalovaný G. L., rod. L., nar. XX. XX. XXXX, r. č. XXXXXX/XXX je výlučným
vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, okres Komárno, obec A., katastrálne územie A. ako
parcela registra „C“ č. 2081 záhrada o výmere 598 m2, parcela registra „C“ č. 2082 zastavaná plocha a

nádvorie o výmere 287 m2 a rodinný dom súp. č. 1248 na parc. č. 2082 v celosti.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Trovy tlmočenia znáša štát.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil
povinnosť vypratať nehnuteľnosť ležiacu v k. ú. A., vedenú Okresným úradom Komárno, katastrálny
odbor, na LV č. XXX, parc. č. 2081 záhrady o výmere 598 m2 a parc. č. 2082 zastavané plochy -

rodinný dom so súp. č. XXXX o výmere 287 m2 v celosti, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd
protižalobuzodňa01.08.2008ourčenievlastníckehoprávaknehnuteľnostizamietol.Otrováchkonania
rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100%.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 657, § 37 ods. 1, § 553 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a
vykonaným dokazovaním zistil, že zo spisového materiálu Správy katastra Komárno, vedeného pod č.
V-585/3 vyplýva, že zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 10. 09. 2002 medzi žalobcom a žalovaným s
tým, že žalobca požičal žalovanému sumu 600.000,-Sk bezúročne na obdobie do 01. 07. 2003, podpis

žalovaného bol overený notárom JUDr. Ildikó Bory dňa 11. 03. 2003. Dňa 10. 03. 2003 uzavreli žalobca
so žalovaným zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, kde sa
uvádza v bode I., že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o pôžičke a v bode III., že na zabezpečenie
záväzku žalovaného účastníci uzatvárajú zmluvu o zabezpečení záväzku. V bode IV. si účastníci dohodliaj podmienky spätného zápisu vlastníckych práv. V bode VI. sa uvádza, že na tomto právnom úkone
sa účastníci dohodli dobrovoľne, prejav ich vôle bol slobodný a vážny, zmluvu si prečítali, jej obsahu
porozumeli a na znak súhlasu ju podpísali. Podpis žalovaného bol overený notárkou JUDr. Ildikó Bory

dňa 11. 03. 2003.

1.2. Dňa 30. 09. 2009 na pojednávaní žalovaný uviedol, že podpisy na návrh na vklad vlastníckeho
práva č. l. 128 na doručenke na č. l. 129, na liste 131 a na č. l. 149 nie sú jeho. Toto tvrdenie žalovaného
je účelové a zavádzajúce, pretože jeho podpis na č. l. 128 - návrh na vklad vlastníckeho práva, na č.

l. 131 - zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva, ako aj na č. l. 149 - zmluva o
pôžičke, tieto všetky boli osvedčené ich pravosťou a to notárom JUDr. Ildikó Bory. Súd poznamenal, že
tieto podpisy aj voľným okom sú rovnaké, jedine podpis na č. l. 129 na doručenke zaslanej Správou
katastra Komárno žalovanému, avšak nie do vlastných rúk, je iný.

1.3. Žalobca uviedol, že so žalovaným jednal v jazyku maďarskom, vyhľadal ho syn žalovaného, dohodli

sa ústne, neskôr písomne a žiadal zábezpeku, pretože už v minulosti nemal s ním dobré skúsenosti.
Pri odovzdaní peňazí bol on, žalovaný, jeho syn a T. K. a to po tom, ako dostal papier od zábezpeky,
ktorý bol overený, do ruky. Išlo o sumu 600.000,-Sk v nominálnej hodnote 5.000,-Sk, boli odovzdané
žalovanému. Svedok T. K. uviedol, že bol v priateľskom pomere so synom žalovaného - J. L. a tento mu
povedal, že by potreboval 600.000,-Sk. O úrokoch reč nebola. Je pravdou, že nie žalovaný ho požiadal

o sprostredkovanie pôžičky, ale suma 600.000,-Sk bola odovzdaná žalovanému za prítomnosti jeho,
žalobcu a syna žalovaného na dvore nehnuteľnosti žalovaného, išlo o bankovky v nominálnej hodnote
5.000,-Sk. Žalovaný tieto peniaze prepočítal a oni potom odišli. Vtedy žalovaný nič nepodpisoval. Do
dvora ich pustil syn žalovaného, žalobca peniaze odovzdal žalovanému a ten si to prepočítal. Svedok
J. L. - syn žalovaného uviedol, že on si od žalobcu požičal sumu 200.000,-Sk a na túto pôžičku mu

žalobca poskytol úžernícky úrok, a keď mal nejaké peniaze, tieto mu splatil, avšak nestačili ani na úroky
a takto prišiel o svoj byt, išlo o prevod členských práv. Z bytu sa odsťahoval asi dva roky po tom, a to
v exekučnom konaní a otca oklamal, povedal otcovi, že pôžičku potrebuje k podnikaniu a potrebuje ju
zabezpečiť, lebo sa bál, že príde o byt. Otec s ním potom išiel k notárovi, papiere podpísal, avšak nepýtal
sa ho, kedy budú zrušené papiere o zábezpeke. Povedal otcovi, že bude ručiť domom a otec súhlasil,

keď to potrebuje. On otcovi povedal, že peniaze dostane od firmy, ktorá požičiava peniaze. On išiel s
otcom k notárke, mali možnosť si prečítať listiny, úradný jazyk ovláda. Jedna kópia záložnej zmluvy im
bola odovzdaná. Keďže žalobca už od neho chcel milióny, súhlasil, aby bola uvedená suma 600.000,-
Sk. Listiny z katastra prebral on za otca. O jeho konaniach sa jeho matka dozvedela prvýkrát vtedy,
keď prišiel žalobca so svedkom K. a povedal jej, že sa má vysťahovať z domu, keď nedostanú peniaze.

On začal namietať sumu 600.000,-Sk, až keď táto vec bola podaná na súde. Otec neovláda slovenský
jazyk, bol však dva roky na vojne v Čechách. Keď boli listiny v slovenskom jazyku, poprosil jeho alebo
sestru o ich pretlmočenie. U JUDr. Blažeka bol on s matkou, on dva alebo trikrát, matka raz, otec ani
raz. Splnomocnenie pre JUDr. Blažekovú dal otcovi podpísať s tým, že to potrebuje k jeho rozvodu.
Splnomocnenie pre Dr. Ľubu Blažekovú nechal podpísať otcovi doma s tým, že nepovedal otcovi, aké

zastupovanie, teda v akej veci podpisuje. Svedkyňa F. L., manželka žalovaného, uviedla, že nevedela o
tom, že jej manžel mal v roku 2003 podpísať zmluvu o záložnom práve. Dozvedela sa to až vtedy, keď
prišiel žalobca s K. k nim, resp. keď dostali list od právnej zástupkyne žalobcu. Jej manžel od žalobcu
nedostal žiadne peniaze. V rokoch 2002-2003 sa nestalo, aby jej manžel bol sám doma, keď syn prišiel
k nim, povedal žalovanému, aby išiel s ním a ona nevedela na čo. Keď sa vrátili, žalovaný jej o ničom

nepovedal, len toľko, že boli podpísať, že syn si chce zobrať pôžičku. Niekedy v roku 2004 prišiel k nim
žalobca s K., vtedy nikam nešli nič riešiť, pretože boli v tom, že nič nedlhujú. Až po výzve na vypratanie
išla so synom veci riešiť. Uviedla, že nemala vedomosť o tom, že jej manžel podpísal plnú moc pre
JUDr. Blažeka. Chcela to riešiť s dcérou a dohodli sa, že pôjdu na kataster pre LV, aby o tom žalovaný
nevedel a zoberú si pôžičku na ich dom, vtedy sa dozvedeli, že ich dom nie je ich, chceli to skúsiť bez

neho, pretože sa ho veľmi báli. Chcela ochrániť syna, aby sa to žalovaný nedozvedel a chceli zobrať
pôžičku 600.000,-Sk.

1.4. Tvrdenie žalovaného, že sumu 600.000,-Sk si od žalobcu nikdy nepožičal a ani neprevzal, je
vyvrátené listom JUDr. Ľuby Blažekovej zo dňa 14. 11. 2006 (č. l. 119) a to v tom smere, že dňa

09. 10. 2006 predžalobnou výzvou právna zástupkyňa žalobcu vyzvala žalovaného o vrátenie obnosu
600.000,-Sk, resp. o vypratanie nehnuteľnosti do 15. 11. 2006. Takto dňa 14. 11. 2006 JUDr. Ľuba
Blažeková, právna zástupkyňa žalovaného, pre ktorú plnú moc mu dal podpísať jeho syn J., žalobcovi
listom oznámila, že žalovaný má záujem zaplatiť 600.000,-Sk s podmienkou, že sa stane vlastníkompredmetných nehnuteľností. Ešte aj dňa 30. 07. 2007 (č. l. 3) právna zástupkyňa žalobcu požiadala o
odročenie pojednávania vytýčeného na 01. 08. 2007 s odôvodnením, že právny zástupca žalovaného
prisľúbil, že žalobcovi v lehote 60 dní vráti pôžičku a takéto riešenie sa žalobcovi javilo ako prijateľné.

Toto je aj podporne podložené aj výpoveďou manželky žalovaného, že s dcérou chceli vec riešiť a
dohodli sa, že pôjdu na kataster pre LV, aby o tom žalovaný nevedel a zoberú si pôžičku na ich dom. Čo
sa týka poskytnutej pôžičky vo výške 200.000,-Sk synovi žalovaného žalobcom v minulosti, ich vrátenie
bolo riešené prevodom členských práv a povinností k bytu, ktorého nájomcom bol svedok. K dohode o
prevode členských práv a povinností došlo dňa 09. 08. 2002, ktorú podpísala okrem syna žalovaného

aj jeho manželka (táto listina sa nachádza v pripojenom spise tunajšieho súdu 9C/135/2003). Sám syn
žalovaného uviedol, že mal finančné problémy a aj jeho výpoveď, že klamal otca, matku, svedčia o
jeho nedôveryhodnosti v jeho tvrdeniach o tom, že si požičal od žalobcu len sumu 200.000,-Sk. Súd
poukázal na to, že žiadne dôkazy na tieto jeho tvrdenia nepredložil, pričom zmluva o pôžičke zo dňa 10.
09. 2002 medzi stranami sporu na sumu 600.000,- Sk existuje. Prvýkrát sa žalobca domáhal vypratania
nehnuteľnosti žalovaným žalobou zo dňa 13. 10. 2003 (sp. zn. 6C/134/2003), ktorú dňa 28. 10. 2003

zobral späť a konanie bolo zastavené, potom dňa 23. 12. 2003 (sp. zn. 6C/164/2003), ktoré konanie
bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Až následne po dvoch rokoch od podania žaloby
žalovaný začal tvrdiť, že žiadnych 600.000,-Sk si ako pôžičku od žalobcu neprevzal, ani nemá vedomosť
o tom, že by existovala zmluva o pôžičke z roku 2002. Poznamenal, že zmluva o pôžičke nemusí mať
písomnú formu, avšak táto existuje a bola súčasťou spisového materiálu vedeného pod V-585/03, ktorý

bol súdu doručený dňa 01. 06. 2009, a preto tvrdenie žalovaného je vyvrátené.

1.5. Žalobca žiadal protižalobou zo dňa 01. 08. 2008 (takmer 2 roky po podaní žaloby) určiť vlastnícke
právo k nehnuteľnosti, pretože zmluva o zabezpečení záväzku nebola uzatvorená slobodne a vážne,
túto zmluvu podpísal na naliehanie svojho syna J. ktorý už v tom čase nevedel inak čeliť nátlaku žalobcu.

1.6. Tvrdenie žalovaného, že tento právny úkon učinil na základe naliehania svojho syna, je len
účelovým, pretože dovtedy ešte aj dňa 30. 07. 2007 žalovaný mal záujem vrátiť pôžičku vo výške
600.000,-Sk. Táto skutočnosť bola podporne preukázaná vyjadrením manželky žalovaného, že s dcérou
hľadaliriešenieachcelisipožičať(zachrbtomžalovaného)sumu600.000,-Sknaichdom.Akbyboltoho

názoru, že zmluvu o zabezpečení záväzku neurobil slobodne a vážne, mohol sa s touto skutočnosťou
obrátiť na súd už v roku 2003, kedy táto zmluva bola podpísaná, a nie túto skutočnosť uviesť a namietať
až v auguste 2008, keď ešte v novembri 2006 mal záujem pôžičku vrátiť. Aj skutočnosť, že žalovaný
neovláda jazyk slovenský, je irelevantná, pretože syn žalovaného potvrdil, že všetky listiny vždy on alebo
sestra žalovanému pretlmočili. Tak tomu malo byť aj pri podpisovaní predmetnej zmluvy o zabezpečení

záväzku.

1.7. Podľa § 553 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka splnenie záväzku možno zabezpečiť dočasným
prevodom práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa, ďalej len zabezpečovací prevod práva.
Pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci

podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133). Ak je prevádzané právo
zapísané v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri, veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť
prevodu práva v katastri nehnuteľností alebo v inom verejnom registri. Uspokojením zabezpečenej
pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol. Účelové tvrdenie žalovaného, že so
žalobcom nikdy nepodpísal zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva je vyvrátené

tvrdením jeho syna, ktorý povedal, že keď išli k notárovi, otcovi povedal, že podpisuje zmluvu o
zabezpečení záväzku a zároveň je vyvrátené tým, že jeho podpis bol overený notárom, a teda zmluvu
podpísal. Taktiež tvrdenie svedkyne F. L. - manželky žalovaného je účelové, pretože bolo vyvrátené
výpoveďou svedka T. K., ale najmä listinnými dokladmi. Taktiež syn žalovaného uviedol, že so svojim
otcom sa dohodol, že mu bude poskytnutá pôžička pre syna a on bol ochotný poskytnúť zabezpečenie.

S otcom sa dohodol bez toho, aby sa o tom dozvedela manželka žalovaného alebo iní rodinní príslušníci.
Dostavil sa s otcom k notárke JUDr. Bory, kde došlo k podpísaniu jednotlivých právnych úkonov. Súd
nepochyboval o skutočnostiach uvedených v liste JUDr. Ľuby Blažekovej zo dňa 14. 11. 2006, ktorá
napísala právnej zástupkyni žalobcu, že klient (žalovaný), ktorý ju splnomocnil, sa vyjadril, že má
záujem zaplatiť 600.000,-Sk s podmienkou, že sa stane vlastníkom predmetných nehnuteľností. Tomuto

nasvedčuje aj výpoveď manželky žalovaného, že s dcérou chodili po bankách a chceli zobrať úver
vo výške 600.000,-Sk. Súd poukázal na výpovede rodinných príslušníkov žalobcu (syn a manželka),
kde zhodne uviedli, že žalovaného sa báli, že boli úkony, ktoré pred ním zatajovali. Súd poukázal na
to, že každý je zodpovedný za svoje konanie a následne sa nemožno z neho vyviniť a ospravedlniťjeho ľahkovážnosť. Súd ich výpovede vyhodnotil ako nevieryhodné, pochybné a nepovažoval ich za
relevantné. Dokonca aj zo znaleckého posudku č. 031/2003 Ing. Ferencza Ladislava zo dňa 06. 03.
2003, ktorý je súčasťou spisového materiálu vedeného pod V-585/03 Okresného úradu Komárno, odbor

katastra vyplýva, že mal stanoviť všeobecnú hodnotu nehnuteľností k zabezpečeniu úveru od fyzickej
osoby a k vyhotoveniu záložnej zmluvy, pričom objednávateľom bol syn žalobcu. S poukazom na vyššie
uvedenésúdžalobevyhovel,keďžemalzato,žemedziúčastníkmikonaniadošlokriadnemuaplatnému
uzavretiu zmluvy o pôžičke, taktiež k riadnemu a platnému uzavretiu zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

1.8. Protižalobu zo dňa 01. 08. 2008 súd zamietol, pretože nevzhliadol skutočnosti, pre ktoré by právne
úkony - zmluva o pôžičke, ako aj o zabezpečení záväzku mali byť neplatné. Tieto boli uzavreté slobodne,
vážne, určito a zrozumiteľne.

1.9. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný proti výrokom I., II. a III.,
odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Uviedol, že po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu, svedka
K., svedkyne L. a J. L.. Kým svedok L. J. a svedkyňa L. zotrvávali na svojich stanoviskách a nič
nové na objasnenie nepovedali, svedok K. aj so žalobcom vypovedali odlišne, než predtým. Kým

v predchádzajúcich výpovediach svedok K. uviedol, že pri odovzdávaní peňazí sa žiadny papier
nepodpisoval a neodovzdával, na pojednávaní dňa 09. 01. 2019 už vypovedal odlišne. Z jeho výpovede
vyplýva, že pri odovzdaní peňazí už mali strany konania dohodnutú protihodnotu a nejaké papiere sa
odovzdávali. Uvedené tvrdenie K. je teda v rozpore aj so samotnou žalobou a s jeho predchádzajúcim
tvrdením, navyše, z uvedeného vyplýva, že peniaze nemohol žalobca odovzdať tak, ako je to uvedené

v písomnej zmluve o pôžičke. Výsluchom svedka K. dňa 09. 01. 2019 bolo jednoznačne preukázané,
že v konaní klame a účelovo zavádza tak, ako žalobca. Žalobca v žalobe uviedol, že na základe
zmluvy o pôžičke (podpísaná dňa 10. 09. 2002) mu dňa 01. 09. 2002 požičal sumu 600.000,- Sk.
Následne v žalobe uviedol, že udalosti v rodine žalovaného sa vyvíjali tak, že začal pochybovať o
jeho schopnosti vrátiť pôžičku a až vtedy sa mali dohodnúť na uzavretí zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom vlastníckych práv k sporným nehnuteľnostiam. Následne uviedol, že zmluva o zabezpečení
bola podpísaná u notára dňa 11. 03. 2003. Žalobca v priebehu konania uvádzal, že pri odovzdávaní
peňazí sa nič nepodpisovalo, žiadne papiere sa neodovzdávali. Na pojednávaní dňa 18. 03. 2019
však žalobca v rozpore s podanou žalobou a v rozpore s jeho doterajšími vyjadreniami uviedol, že
pri odovzdávaní sumy 600.000,- Sk mu mal vydať overenú kúpnu zmluvu a overenú zabezpečovaciu

zmluvu. Keďže podľa overovacej doložky, kúpna zmluva a zabezpečovacia zmluva bola podpísaná a
overovanáunotáraaždňa10.03.2003,nemohlodôjsťkodovzdaniupeňazí600.000,-Sktitulompôžičky
dňa 01. 09. 2002, ako to uvádza žalobca. Tieto rozpory v tvrdeniach žalobcu jednoznačne preukazujú,
že v konaní klame a svoju výpoveď prispôsobuje daným podmienkam. Súd prvej inštancie tieto rozpory
vo výpovediach žalobcu a svedka K. vôbec nevyhodnotil, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa s

nimi nevysporiadal. Súd prvej inštancie teda, napriek pokynu odvolacieho súdu, neustálil, že či došlo
k odovzdaniu pôžičky v sume 600.000,- Sk, a ak áno, kedy a za akých okolností. V priebehu konania
bolo nepochybne preukázané, že pred podpísaním zmluvy o zabezpečení záväzku bol uvedený jeho
synom do omylu, keď ho s obsahom zmluvy neoboznámil a tvrdil, že ide o záložnú zmluvu na jeho
pôžičku. Od žalobcu žiadnu sumu peňazí neprevzal, žiadnu zmluvu o pôžičke s ním neuzatváral ani

písomne, ani ústne, žalobcu prvýkrát videl až na súdnom pojednávaní. Neovláda slovenský jazyk a
v konaní nebolo preukázané, že listiny, ktoré mu dali podpísať u notára, mu boli riadne pretlmočené.
Odôvodnenie súdu prvej inštancie, že mu listiny mali pretlmočiť syn alebo dcéra, nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Žalovaný síce ovláda slovenský jazyk, ale z jeho výpovede nevyplýva, že
mu dokumenty pretlmočil. V konaní jeho dcéra vypočutá nebola a nevyplýva ani z výpovede svedkov,

že by mu bola listiny tlmočila jeho dcéra. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
uviedol, že ak bol toho názoru, že zmluvu o zabezpečení záväzku neurobil slobodne a vážne, mohol
sa obrátiť na súd už v roku 2003, a nie namietať túto skutočnosť až v roku 2008. K tomu uviedol, že o
tejto zmluve sa dozvedel až v priebehu tohto konania, pričom ani žalobca presne nevedel, aké zmluvymali byť podpísané, vyhotovené. Kým v žalobe tvrdil, že nebola spísaná žiadna zmluva o pôžičke, tá
sa v konaní objavila až vtedy, keď súd zabezpečil listinné dokumenty zo správy katastra, ktoré boli
priložené k zápisu. Na poslednom pojednávaní žalobca začal tvrdiť, že peniaze boli odovzdané oproti

zábezpeke, teda až po tom, ako mal u notára podpísať zmluvy, teda nie dňa 01. 09. 2002 podľa
žaloby. Z uvedených protichodných tvrdení súd prvej inštancie nevyvodil žiadny záver, pričom s otázkou
platnosti uzavretia zmluvy o pôžičke sa súd prvej inštancie riadne nevysporiadal v zmysle pokynu
odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie sa mal vysporiadať aj so splatnosťou zmluvy o zabezpečení
záväzku. Zmluva o zabezpečení záväzku nebola uzavretá slobodne a vážne, pretože neobsahuje jeho

skutočnú a vážnu vôľu. Ide o právny úkon, ktorý podpísal na naliehanie jeho syna, ktorý už v tom
čase nevedel inak čeliť nátlaku žalobcu, ktorý ho o jeho vlastný byt už predtým pripravil. Netušil, že
podpisom tejto zmluvy prevádza svoju nehnuteľnosť na žalobcu, a keďže je maďarskej národnosti a
slovenský jazyk neovláda, spoliehal sa na syna, ktorý ho oklamal. Zmluva o zabezpečení záväzku sa
prieči zákonom a to ustanoveniam § 657 a § 658 Občianskeho zákonníka, keďže medzi ním a žalobcom
žiadnazmluvaopôžičkeuzavretánebolaažiadnupôžičkumužalobcaneposkytol.Pôžičkajeodplatným

právnym úkonom. Účelom zabezpečenia zabezpečujúceho prevodu práva je nielen nútiť dlžníka splniť
svojdlhvočiveriteľovi,alepririadnomavčasnomneuhradenítohtodlhudaťveriteľovimožnosťuspokojiť
sa v spojitosti s tou formou zabezpečenia. V čase uzavretia spornej Zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 10. 03. 2003, Občiansky zákonník upravoval
zabezpečenie záväzkov prevodom práv výlučne v ustanovení § 553. Až novelizáciou Občianskeho

zákonníka zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008 bolo ustanovenie novelizované a
doplnené ďalšími ustanoveniami § 553a až § 553d. Podľa prechodných ustanovení k úpravám účinným
od 01. 01. 2008 v ustanovení § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami novely sa spravujú aj
právne vzťahy vzniknuté pred 01. 01. 2008, avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich
vzniknuté pred 01. 01. 2008 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z týchto dôvodov v tomto prípade

na vznik predmetnej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, posúdenie
nárokov z tejto zmluvy plynúcich, treba aplikovať ust. § 553 Občianskeho zákonníka v znení platnom
do 31. 12. 2007. Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva podľa ust. § 553 Občianskeho zákonníka
postupuje dlžník veriteľovi podmienene svoje právo, ktoré má proti inému, ale zákon nevylučuje
ani prevod práva vecného, vrátane práva vlastníckeho na veriteľa s rozväzovacou podmienkou, že

zabezpečený záväzok bude splnený, teda, že splnením dlhu prevedené právo prechádza späť na
dlžníka. Ustanovenie hmotného práva nepripúšťa tzv. prepadný záloh. Podľa poslednej vety čl. IV.
spornej Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zo dňa 10. 03.
2003 „V prípade, že dlžník si riadne a včas nesplní svoje povinnosti voči veriteľovi podľa zmluvy o
pôžičke označenej v č. I tejto zmluvy, je veriteľ oprávnený nehnuteľnosťou označenej v čl. II tejto

zmluvy predať, prípadne si ich ponechať pre vlastnú potrebu alebo inak s nimi naložiť." Z uvedeného
dojednania vyplýva, že on ako dlžník a prevádzateľ vlastníckeho práva nemá mať žiaden nárok na
vydanie rozdielu medzi hodnotou danej nehnuteľnosti a dlžnou čiastkou vo forme nesplatenej časti
pôžičky vrátane jej príslušenstva. V prípade nezaplatenia celej pôžičky alebo hoci iba jej časti mohol
veriteľ byť definitívnym a výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, čo sa v tomto prípade aj stalo. Takéto

dojednanie zmluvy tým obsahuje prvky nedovoleného prepadného zálohu, teda zmluvu robí absolútne
neplatnou. Za podstatnú náležitosť zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je potrebné považovať
také dojednanie, ktoré nie je možné oddeliť od ostatného obsahu zmluvy (§ 41 Občianskeho zákonníka).
Podľa vyššie uvedeného Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
zo dňa 10. 03. 2003 je absolútne neplatná. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú súdnu prax, napr.

na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/346/2009 zo dňa 17. 03. 2010, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4Co/10/2012 zo dňa 28. 09. 2012, ako aj na právny záver Najvyššieho súdu
SR vyplývajúci z rozhodnutia sp. zn. 8Sžo 17/2007 zo dňa 16. 07. 2007, podľa ktorého zmluvné
dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku
zostatkunesplatenéhodlhuvčase,keďsaprevodvlastníckehoprávanaveriteľastanenepodmieneným,

svojim účelom a obsahom obchádza zákon, a teda je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné. V rozhodnutí Ústavného súdu zo dňa 14. 02. 2017 č. k. III. ÚS 66/2017-10 sa konštatuje
zhodne s ustálenou judikatúrou aj dôvod zmeny právnej úpravy zabezpečenia záväzku prevodom
práva účinnej od 1. januára 2008. Podľa názoru ústavného súdu v citovanom rozhodnutí odôvodnenie
podstatnej zmeny § 553 Občianskeho zákonníka nenasvedčuje snahe zákonodarcu zmeniť koncept

predmetného zabezpečovacieho právneho inštitútu, ale ho upraviť detailnejšie a presnejšie. Preto, ak v
právnom stave do 31. decembra 2007 súdna judikatúra dotvárala regulačné kontúry zabezpečovacieho
prevodu práva, nemožno tomuto prístupu nič vytknúť, ak bol v individuálnych veciach vedený snahou
o nastolenie spravodlivého usporiadania vzťahov medzi sporovými stranami. Tomu zodpovedá i právnynázor ústavného súdu, teda, že „...pre zmluvu o zabezpečovacom prevode práva Občiansky zákonník
účinný do 31. 12. 2007 v ust. § 553 neustanovoval žiadne zvláštne obsahové náležitosti. Avšak i takáto
zmluvamuselavyhovovaťvšeobecnýmpožiadavkám,najmämuselabyťdostatočneurčitá."Nauvedené

poukázal aj vo svojom vyjadrení zo dňa 15. 04. 2018, ako aj v záverečnej reči prostredníctvom svojej
advokátky a konajúci súd prvej inštancie bol povinný posúdiť platnosť zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodomvlastníckehoprávaknehnuteľnostizodňa10.03.2003avzmysleustálenejjudikatúryvysloviť
právnyúkonzaabsolútneneplatný.Súdprvejinštanciesasjehonámietkounevysporiadal,vodôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa k tomu opomenul vyjadriť. Každý, kto má na tom naliehavý právny záujem

sa môže neplatnosti bez časového obmedzenia odvolávať. Naliehavý právny záujem je u neho daný
skutočnosťou, že len rozsudok určujúci vlastnícke právo je pre neho spôsobilý priniesť priaznivejšie
právne postavenie a bude zároveň spôsobilým podkladom pre zápis jeho vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností. Okolnosti, za ktorých bola, či nebola uzatvorená zmluva o pôžičke, vzhľadom
na uvedené dôvody absolútnej neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti zo dňa 10. 03. 2003, nemôžu mať vplyv na absolútnu neplatnosť zmluvy, na

podklade ktorej vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam stratil. Z tohto dôvodu sa dôvodne
domáha určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na výpovede JUDr. Blažekovej, ktorú
opakovane vyhodnotil v prospech žalobcu. Svedkyňa však v konaní uviedla, že v liste zo dňa 14. 11.
2006deklarovalastanoviskojehorodinyanepamätalasa,čisnímniekedyjednala.To,žejehomanželka

chodila s dcérkou po bankách, ešte neznamená, že vedel o pôžičke. Práve naopak, snažila sa pred
ním zatajiť, že v rozpore so zákonom prišiel o svoje jediné bývanie. Súd prvej inštancie na strane 6
napadnutého rozhodnutia poukázal aj na znalecký posudok č. 031/2003, ktorý mal vyhotoviť znalec na
objednávku jeho syna. Súd prvej inštancie sa však nezaoberal otázkou, ako bola určená hodnota parcely
č. 2081 záhrada o výmere 598 m2, nakoľko táto parcela nebola súčasťou znaleckého posudku, avšak

stala sa predmetom prevodu na základe spornej zabezpečovacej zmluvy. Hodnota rodinného domu so
súpisným číslom XXXX a parcely č. 2082 ako zastavanej plochy na LV č. XXX bola ohodnotená znalcom
Ing. Ferecz Ladislavom na sumu 621.320 Sk, avšak parcela č. 2081 nebola ani dohodou, ani znaleckým
posudkom skúmaná a ohodnotená. Súd mal skúmať platnosť zabezpečovacej zmluvy aj s poukazom
na absenciu určenia hodnoty parcely č. 2081, a to z úradnej povinnosti. Poukázal na skutočnosť, že

súd prvej inštancie zabezpečil dôkazy aj z katastrálneho konania č. V 585/03, pričom s uvedenými
listinnými dôkazmi ho riadne neoboznámil. Až nahliadnutím do súdneho spisu po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu zistil, že v spise na nachádza zmluva o pôžičke zo dňa 10. 09. 2002 a znalecký
posudok znalca Ing. Ferencz Ladislava. Z výsledkov vykonaného dokazovania, a to aj z výpovede
samotného žalobcu a svedka W. K. nepochybne vyplýva, že so žalobcom nikdy o poskytnutí žiadnej

pôžičky nejednal, čo je jednoznačný dôkaz o tom, že s ním nemohol ani žiadnu zmluvu uzatvoriť. Obaja
potvrdili, že o poskytnutí pôžičky jednali len s jeho synom J. L.. Vo svojich výpovediach tvrdili, že jeho
synovi už nedôverovali, keďže žalobcovi pôžičku nevracal, preto raz obaja prišli k nim do dvora a tam,
že mali odovzdať 600.000,- Sk bez akejkoľvek zmluvy, bez akejkoľvek komunikácie a bez potvrdenia
o prevzatí peňazí. Nevedeli uviesť, kedy sa tak malo stať. Následne samotný žalobca na poslednom

pojednávaní začal tvrdiť, že oproti zmluve mu odovzdal peniaze, teda k tomu malo dôjsť až v roku 2003.
Tieto tvrdenia žalobcu a svedka K. nie sú pravdivé, sú účelové a dôkazom toho, že obaja klamali, v ich
výpovediach sú rozpory. Z obsahu spisu vyplýva, že v deň, keď sa stal žalobca nájomcom bytu jeho
syna, t.j. dňom 01. 09. 2002, bola spísaná aj zmluva o pôžičke na 600.000,- Sk, o existencii ktorej sa
dozvedel až v priebehu tohto súdneho konania. Ani samotný žalobca nevedel na súde povedať, aké

zmluvy mal s ním uzavrieť, pretože vo svojej výpovedi uviedol: „Ja som mu veril, nič sme nepodpisovali,
ani predtým som so synom odporcu pri pôžičke nespísal žiadny doklad." Následne však začal svoje
tvrdenie meniť. V priebehu konania nebolo objasnené, kto vlastne vyhotovil zmluvu o pôžičke a zmluvu
o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré mu podstrčil jeho syn na
podpis s tým, že má podpísať ručenie za úver, ktorý si chce zobrať on. Svedok J. L. tvrdí, že tieto

listiny mu dal žalobca, žalobca však tvrdil, že žiadne listiny o pôžičkách nespisoval, avšak tie sa v
katastrálnom konaní objavili. Nebolo teda v priebehu konania objasnené ani to, ako a od koho sa vôbec
tieto listiny k jeho synovi dostali, a kedy mal prevziať od žalobcu peniaze. Skutočnosť, že od žalobcu
žiadnu pôžičku nežiadal a ani s ním o výške a podmienkach poskytnutia pôžičky nejednal, nepochybne
vyplýva z výpovedí žalobcu, svedkov K., J. L., aj F. L.. V konaní bolo preukázané aj to, že Dr. Blažekovú

nesplnomocnil na to, aby napísala žalobcovi, že mu je ochotný vrátiť 600.000,- Sk. U Dr. Blažeka a Dr.
Blažekovej bol len jeho syn a jeho manželka a len oni podávali informácie a len na základe ich, a nie
jeho informácií Dr. Blažeková list pre žalobcu vyhotovila. Ako a za akých podmienok sa tak stalo, o tom
vypovedali na súde aj Dr. Blažeková, J. L. a F. L.. Ani samotná advokátka Dr. Blažeková nepotvrdila, žeby bola priamo od neho dostala informácie, ktoré napísala do listu pre žalobcu. Napriek tomu, súd prvej
inštancie jej výpoveď vyhodnotil v jeho neprospech. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne
vyplýva, že so žalobcom žiadnu zmluvu o pôžičke, či zmluvu o zabezpečení záväzku neuzavrel, čo

vo svojej výpovedi potvrdil aj samotný žalobca. Vzhľadom na to, že inak nemôže navrátiť právny stav,
zavinený existenciou týchto neplatných právnych úkonov, je u neho preukázaný aj naliehavý právny
záujem na určenie vlastníckeho práva k jeho nehnuteľnostiam. Na záver uviedol, že v nehnuteľnosti s
ním naďalej býva aj jeho manželka a jeho syn J. L., voči ktorým táto žaloba nesmeruje. Uviedol tiež, že
súd v napadnutom rozhodnutí opísal priebeh súdneho konania a jednotlivé ustanovenia, ktorými sa pri

rozhodovaní riadil. V závere odôvodnenia iba stroho, nepresvedčivo odôvodnil svoje v poradí už druhé
napadnuté rozhodnutie. Súd sa pri rozhodovaní zaoberal a riadil iba skutkovými tvrdeniami žalobcu,
jeho námietky prednesené, či už písomne alebo na pojednávaniach, súd ignoroval a v napadnutom
rozhodnutí sa s nimi vôbec nevysporiadal. Postup súdu prvej inštancie je v rozpore aj so základným
princípom CSP. Súd prvej inštancie sa s pokynmi odvolacieho súdu neriadil a s poukazom na ust.
§ 220 CSP má za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa zákonom dané atribúty

na jeho obsah, pretože súd prvej inštancie vôbec v odôvodnení rozhodnutia neuviedol dôvody, pre
ktoré sa vôbec nezaoberal s jeho námietkami týkajúcimi sa výhrad k znaleckému posudku, ako aj
platnosti sporných zmlúv. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je nedostatočné
a nepresvedčivé a vydaný rozsudok je nepreskúmateľný a arbitrálny. Podľa jeho názoru postupom
súdu prvej inštancie došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam a k nesprávnemu právnemu záveru v

rozpore s vykonaným dokazovaním. Namietal aj zásah do základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Z uvedených dôvodov mal za to, že nároky uvedené v podanej žalobe nevznikli,
neexistujú a nie sú dôvodné, tak ako sa to snaží súd prezentovať v odôvodnení napadnutého rozsudku,
a naopak, jeho nároky prezentované v protižalobe sú opodstatnené a sú v práve. Žalobu žalobcu o

vypratanie nehnuteľnosti navrhol zamietnuť ako nedôvodnú, jeho protižalobe o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam vyhovieť a priznať mu právo na náhradu trov konania, vrátane odvolacieho
konania v plnej výške.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle

dokazovanie výsluchom strán sporu, výsluchmi svedkov, ako aj listinnými dôkazmi a následne, podľa
pokynov odvolacieho súdu, za účelom odstránenia vytýkaných rozporov vo výpovediach a preukázaní
tvrdených skutočností, dokazovanie doplnil. Vykonaným dokazovaním sa preukázali žalobcom tvrdené
skutočnosti, ktoré odôvodňujú podanú žalobu a ktoré nesporne preukazujú, že medzi stranami sporu
došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzavretá riadne a platne. Zároveň bolo preukázané,

že v zmysle predmetnej zmluvy o pôžičke došlo aj k reálnemu odovzdaniu finančnej hotovosti
600.000,-Sk a taktiež, že došlo aj k riadnemu a platnému uzavretiu zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Oba právne úkony po obsahovej, ako aj po formálnej
stránke zodpovedajú platnej právnej úprave. Vykonané dokazovanie naopak preukázalo, že tvrdenia
žalovaného, ako aj jeho rodinných príslušníkov sú účelové, nezakladajú sa na pravde a dokonca

sú v nich značné rozpory. Tvrdenia žalovaného uvádzané tak v samotnom konaní, ako aj v jeho
odvolaní voči predmetnému rozsudku sú čisto účelové a irelevantné pre samotné rozhodnutie a jeho
správnosť. Súd prvej inštancie po rozsiahlom vykonanom dokazovaní vec správne právne posúdil,
dospel k správnym skutkovým zisteniam, konanie na súde prvej inštancie nemá žiadnu vadu, pre ktorú
by predmetné rozhodnutie bolo nesprávne a ani jednej zo strán sporu súd prvej inštancie nespôsobil

nesprávnymprocesnýmpostupom,žebynemohlauskutočniťjejpatriaceprávavtakejmiere,žebydošlo
k porušeniu na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj jeho odôvodnenie
je podporené a preukázané vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne,
vecne a zákonne odôvodnil, vysporiadal sa so všetkými v konaní stranami tvrdenými skutočnosťami.
Odvolaním napadnuté rozhodnutie je vecne správne a preukázateľne vyplýva zo správnych skutkových

zistení. Z uvedených dôvodov mal za to, že odvolanie voči predmetnému rozsudku je nedôvodné, preto
navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalobcovi priznať právo na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej

len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovaným, v neprospech
ktoréhobolorozhodnutievydané(§359CSP)protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
163 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podanéhoodvolania(§379CSP)adôvodmiodvolania(§380ods.1CSP)apozopakovanídokazovaniaodvolacím
súdom (§ 384 ods. 1 CSP) na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému vypratať nehnuteľnosť,
ležiacu v k. ú. A., vedenú na LV č. XXX parc. č. 2081 záhrady o výmere 598 m2 a parc. č. 2082 zast.
plochy - rodinný dom súp. č. XXXX o výmere 287 m2 v celosti, ako aj náhrady trov konania, pričom
žalobu odôvodnil tým, že dňa 01. 09. 2002 požičal žalovanému sumu 600.000,-Sk, ktorú pôžičku mu

mal žalovaný vrátiť do 01. 07. 2003. Keďže udalosti v rodine žalovaného sa vyvíjali tak, že začal mať
pochybnosť o jeho schopnosti vrátiť mu pôžičku, dohodli sa a aj uzavreli dňa 11. 03. 2003 zmluvu
o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalovaný mu pôžičku v lehote
splatnosti nevrátil. Z týchto dôvodov sa domáha vypratania predmetných nehnuteľností. Žalovaný v
priebehu konania podal protižalobu, ktorou sa domáhal určenia, že žalovaný je výlučným vlastníkom
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. A. vedenej v katastri nehnuteľností na LV č. XXX ako parc.

č. 2082 zastavané plochy vo výmere 287 m2 s rodinným domom súp. č. 1248 a parc. č. 2081 záhrady
vo výmere 598 m v celosti.

6. Súd prvej inštancie rozsudkom sp. zn. 8C/193/2006-211 zo dňa 13. 10. 2010 žalobe vyhovel
a protižalobu zo dňa 01. 08. 2008 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietol. Voči

tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č.
5Co/14/2011-238 zo dňa 29. 06. 2011 tak, že rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Následne súd
prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, pričom žalobe vyhovel a protižalobu zo dňa 01. 08.
2008 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zamietol. V dôsledku odvolania žalovaného je tento
rozsudok opätovne predmetom preskúmania odvolacím súdom.

7. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdnie, ani na jeho zrušenie.

8. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

9. Napriek tomu, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení poukázal na skutkový stav zistený z
dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a tiež na to, že súd prvej inštancie sa s konkrétnymi
skutočnosťami uvedenými odvolacím súdom nezaoberal, súd prvej inštancie sa týmto názorom

odvolacieho súdu neriadil a nerešpektoval ho a so skutočnosťami, na ktoré poukázal odvolací súd sa
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal. Odvolací súd, keďže táto vec už bola odvolacím súdom
zrušená a vrátená na ďalšie konanie, vytýčil vo veci pojednávanie a dokazovanie vo veci zopakoval.

10. Podstatným pre posúdenie danej veci bolo posúdenie právnych úkonov, uzavretých medzi žalobcom

ažalovaným,tedaposúdeniezmluvyopôžičkeazmluvyozabezpečenízáväzkuprevodomvlastníckeho
práva k nehnuteľnosti.

11. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého

druhu.

12. Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou, ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou
cestou. Ide o právny úkon, pre ktorý zákon nevyžaduje osobitnú právnu formu. Nemusí mať písomnú

formu, možno ju uzavrieť ústne, aj konkludentným spôsobom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke je
prenechanie druhovo určených vecí na voľné nakladanie, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť
veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti.

13. Zmluva o pôžičke je asynalagmatickou zmluvou, čo je dané predovšetkým jej reálnym charakterom.

Dlžníkovivyplývapovinnosťvrátiťvecirovnakéhodruhuaveriteľovivyplývapovinnosťtietoveciprevziať.
Povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy
o pôžičke neplynie, pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. Dlžník a
veriteľtedaniesúnavzájomvsynalagmatickompostavení.Preto,akdošlolenkdohodezmluvnýchstráno podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno
sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 238/2010).

14. Bezprostredný ekonomický cieľ, ktorý je motívom ľudského správania vedúceho k vzniku záväzku,
sa nazýva teória kauzou zmluvy. Kauzou zmluvy o pôžičke je poskytnutie vecí určitého druhu (najmä
peňazí), teda samotná pôžička. Napriek tomu, že Občiansky zákonník neuvádza povinnosť zmluvných
strán vyjadriť v záväzkoch kauzu zmluvy (§ 495 OZ), kauza býva v zmluve o pôžičke vždy vyjadrená,
pretože je imanentnou súčasťou jej podstatných náležitostí. Kauza má zásadný význam predovšetkým

v procesnej fáze dokazovania. Ak napríklad veriteľ preukáže, že dlžníkovi poskytol peňažné prostriedky,
avšak nepreukáže, z akého dôvodu (kauzy) má dlžník povinnosť peniaze vrátiť, môže byť tento záväzok
posúdený ako darovanie a žalobný návrh veriteľa zamietnutý. Kauza zmluvy o pôžičke je dôležitá aj pri
skúmaní zmluvy podľa § 39, § 39a alebo § 49a OZ, teda, či je v súlade so zákonom a s dobrými mravmi,
či nejde o úžeru, prípadne o omyl konajúcej osoby.

15. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, závisí od vôle strán, či si zvolia písomnú formu,
prípadne či spíšu len dôkaz o jej existencii - dlžný úpis. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo
k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu
odovzdaniu veci. Ak napríklad k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je
perfektná až v okamihu odovzdania. Opačnú situáciu, pri ktorej dôjde najskôr k odovzdaniu predmetu

pôžičky a k spísaniu písomnej zmluvy až neskôr, je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na skutočnú vôľu
strán. Ak bolo úmyslom strán uzavrieť zmluvu o pôžičke už pri odovzdaní predmetu pôžičky, zmluva
vznikla už odovzdaním. Ak však k odovzdaniu došlo z iného dôvodu ako poskytnutie pôžičky, zmluva
o pôžičke vznikne až jej podpisom.

16. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax aj v súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý
žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o
uzavretízmluvyopôžičke,aleajpreukázanieprenechaniadruhovourčenýchvecíveriteľomdlžníkovi.Ak
sútietoskutočnostipreukázané,veriteľuniesoldôkaznébremeno.Dôkaznébremenoohľadneexistencie
právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka.

17. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

18. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

19. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

20. Podľa § 150 ods. 2 CSP na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany
požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.

21. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

22. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

23. Jednou zo základných procesných povinností strany sporu je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje

bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je
predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda, kto a aké tvrdenia má uviesť, sa
odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného

práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia
zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.24. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak
bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie
spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové
tvrdenia, a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní

dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a
povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

25. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

26. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto
skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá
a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom

protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom
prednesie aspoň „oporné body" skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových
tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť" protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za
následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň
tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena

(rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

27. Keďže žalobca svoj nárok odvíja od zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným a následne od
uzavretej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva a zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, teda
vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, na žalobcovi bolo v danej veci preukázať,

že peniaze v sume 600.000,-Sk žalovanému odovzal. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovanému dňa
1. septembra 2002 požičal sumu 600.000,-Sk, ktorú potreboval na uspokojenie potrieb jeho syna J.
Pôžička mala byť vrátená do 1. júla 2003, pričom žalovaný mu ju nevrátil. Vo vyjadrení žalobcu k
protižalobezodňa09.02.2009(č.l.110)žalobcazotrvalnavyjadrení,žežalovanémuposkytol600.000,-
Sk dňa 1. septembra 2002. Finančný obnos potreboval jeho syn J.. Keďže sa jednalo o veľký obnos a

v minulosti už mali so synom žalovaného obchodné záležitosti, poskytnúť peniaze bol ochotný iba jeho
otcovi, ktorý bol schopný pôžičku zabezpečiť. Mimo žalovaného a jeho syna J. pri odovzdaní peňazí
boli prítomní dvaja svedkovia, ktorých účasť na pojednávaní v prípade potreby zabezpečí. Žalobca bol
následne vypočutý na pojednávaní dňa 06. 05. 2009 (č. l. 121), kedy uviedol, že žalovanému poskytol
v roku 2002 pôžičku, ktorú chcel pre syna, ale keďže mu už neveril, tak syn zabezpečil, že za pôžičku,

ktorú poskytol žalovanému, bude žalovaný ručiť predmetnou nehnuteľnosťou. So žalovaným sa stretol
iba raz, keď odovzdal pôžičku žalovanému, bolo to u nich vo dvore, vtedy mu odovzdal 600.000,-Sk v
bankovkách po 5.000,-Sk. Nevie presne, kedy to bolo, nič sa o tom nespísalo, išlo o ústnu dohodu. Na
dvore dal žalovanému peniaze, pred ním si peniaze neprepočítal. Synovi žalovaného poskytol pôžičku
pred tým viackrát, boli to menšie i väčšie obnosy, najväčší bol 200.000,-Sk, pričom potom na neho syn

žalovaného previedol byt, nepamätal si, za ktorú pôžičku. Žalobca pri svojom opätovnom výsluchu na
súde prvej inštancie dňa 18. 03. 2019 (č. l. 499) uviedol, že so žalovaným jednal v maďarskom jazyku.
Vyhľadal ho syn žalovaného, najskôr sa dohodli ústne, potom písomne a žiadal zábezpeku, pretože
s ním nemal dobrú skúsenosť. Pri odovzdaní peňazí dostal overenú záložnú zmluvu. K odovzdaniu
peňazí malo dôjsť, keď dostal zábezpeku do ruky, išlo o 600.000,-Sk, bankovky boli v hodnote 5.000,-Sk.

Peniaze odovzdal žalovanému, dali mu papier o zábezpeke, ktorá bola overená. Žalobca bol opätovne
vypočutý na odvolacom súde dňa 18. júna 2020 (č. l. 587), pričom uviedol, že syn žalovaného, ktorého
pozná z videnia, za ním pred 18-20 rokmi prišiel a chcel si od neho požičať peniaze. Vtedy mu požičal
sumu vyššiu ako 100.000,-Sk na kratšiu dobu, pričom žiadny úrok dohodnutý nebol a bolo na zvážení
syna žalovaného, či mu za to niečo dá alebo nedá. Keď uplynula doba, na ktorú mu peniaze požičal,

peniaze mu nevrátil. Neskôr sa dohodli, že mu odstúpi členské práva k bytu, pričom prevod členských
práv mala byť zábezpeka na to, že mu peniaze vráti. V čase, keď riešil tento byt, prišiel za ním p. K.,
pričom chcel požičať peniaze pre p. L. ml., syna žalovaného. Pánovi K. povedal, že jemu nepožičia,
lebo s ním má problém. Po čase mu p. K. oznámil, že by bola taká možnosť, že rodičia p. L. ml.by sa zaručili nehnuteľnosťou, pričom s takouto možnosťou súhlasil. V tom čase predal svoj rodinný
dom za 600.000,-Sk, a tak bola stanovená suma, ktorú mohol požičať. Zmluvy dal vypracovať on, syn
žalovaného zabezpečil znalecký posudok na ohodnotenie domu. Sled úkonov bol taký, že najskôr sa

odovzdávalipeniaze,potomsaničnedialo,neskôrchcel,abytoužboloajnapapieri,abyajonmalniečo,
pričom s podpísaním nemali problémy. Zmluvy dal synovi žalovaného a ten bol s otcom u notára. Keďže
sa následne nič nedialo a čakal peniaze, vec postúpil na súd. Suma 600.000,-Sk bola odovzdávaná u
L. na dvore, pričom tam boli: žalovaný, syn žalovaného, p. K. a on. Peniaze odovzal do rúk žalovaného,
nevie, či sa spísala nejaká listina. So žalovaným sa viac nestretol. Okrem žalovaného a jeho syna iným

osobám pôžičku neposkytol, pričom synovi žalovaného poskytol raz sumu asi 100.000,-Sk.
28. Žalobca uzavretie zmluvy o pôžičke preukazoval aj zmluvou o zabezpečení záväzku prevodom
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 10. 03. 2003 (č. l.
3-4), v ktorej je v bode I. uvedené, že na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi účastníkmi
dňa 01. 09. 2002 veriteľ (žalobca) požičal dlžníkovi (žalovanému) sumu 600.000,-Sk na obdobie do 01.
07. 2003 bezúročne s tým, že dlžník sa zaviazal požičanú sumu vrátiť veriteľovi najneskôr do 01. 07.

2003. Žalobca v žalobe netvrdil, že zmluva o pôžičke bola vyhotovená písomne a na takýto dôkaz v
žalobe ani nepoukazoval. Napriek tomu bola po vyžiadaní si celého spisu V-585/03 do spisu Správou
katastra Komárno založená zmluva o pôžičke zo dňa 10. 09. 2002 (č. l. 149), z ktorej vyplýva, že veriteľ
(žalobca) dňa 01. 09. 2002 požičal dlžníkovi (žalovanému) sumu 600.000,-Sk na obdobie do 01. 07.
2003. Dlžník podpisom zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 600.000,-Sk a zaviazal sa ju vrátiť

veriteľovi najneskôr do 01. 07. 2003. Podpis žalovaného na tejto zmluve bol u notárky overený dňa 11.
03. 2003, rovnako ako na zmluve o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

29. Žalobca uzavretie zmluvy o pôžičke a aj reálne odovzdanie peňazí preukazoval tiež výpoveďou
svedka p. K., ktorý pri výsluchu na súde prvej inštancie dňa 14. 07. 2010 (č. l. 193) uviedol, že bol

prítomný pri tom, ako žalobca požičal žalovanému peniaze, sumu 600.000,-Sk. K odovzdaniu peňazí
došlo na dvore žalovaného, peniaze dal žalobca žalovanému a ten dal ako zábezpeku dom. Pri
odovzdávaní bol aj syn žalovaného. Peniaze boli 5.000,-Sk bankovky, žalovaný si peniaze prepočítal.
O úrokoch nebolo nič hovorené. Peniaze potreboval syn žalovaného, jemu peniaze žalobca nepožičal,
lebo mu nedôveroval, syn žalovaného nemal dobrú povesť. Vtedy, keď sa dohadoval syn žalovaného so

žalobcom, sa zmluva o pôžičke nespísala, nevie, či sa nejaká zmluva potom spísala. O iných pôžičkách
medzi žalobcom a synom žalovaného nevie. Svedok p. K. bol opätovne vypočutý pri konfrontácii s J.
L. dňa 13. 10. 2010 (č. l. 202), pričom poprel uzavretie inej pôžičky ako na sumu 600.000,-Sk a aj to,
že by u neho v byte došlo k odovzdaniu pôžičky synovi žalovaného v sume 200.000,-Sk. Uviedol, že
pri odovzdávaní žalovaný nič nepodpisoval. Pri výsluchu na pojednávaní dňa 09. 01. 2019 (č. l. 476)

uviedol, že bol prítomný pri tom, ako žalobca žalovanému na dvore žalovaného odovzal peniaze v sume
600.000,-Sk v 5.000,-Sk bankovkách, ktoré si prepočítal, pričom peniaze dával žalovanému z dôvodu,
že on mal protihodnotu. Žalobca dostal od žalovaného nejaké papiere, o čo išlo nevie. Žalobca papiere
pozrel a povedal, že dobre a odišli. Pri výsluchu na odvolacom pojednávaní dňa 4. júna 2020 (č. l. 565)
svedok p. K. uviedol, že sprostredkoval stretnutie žalobcu so synom žalovaného, pričom syn žalovaného

si chcel požičať sumu 600.000,-Sk. Dohodli sa, že keďže syn žalobcu nič nemá, ako zábezpeku dá
dom svojho otca. K odovzdaniu peňazí došlo u žalovaného, bol tam prítomný žalobca, on, žalovaný
a syn žalovaného, pričom tam došlo k odovzdaniu peňazí žalobcom žalovanému, peniaze si žalovaný
prepočítal, na mieste sa nič nepodpisovalo a žalovaný žalobcovi niečo odovzdal, nevie už čo. Nevie o
tom, že by sa rozprávali o úrokoch. Pri iných pôžičkách medzi žalobcom a synom žalovaného nebol

prítomný, avšak z počutia o tom vie.

30. Z uvedených výpovedí a listinných dôkazov vyplýva, že listinu pomenovanú ako zmluva o pôžičke
zo dňa 10. 09. 2002 (č. l. 149) nemožno za zmluvu o pôžičke považovať, pretože ak v zmysle obsahu
tejto listiny malo dôjsť k reálnemu poskytnutiu peňazí pred jej uzavretím, nejde o zmluvu o pôžičke, ale

o dlžobný úpis. Pre vznik zmluvy však nie je podstatné, či a kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o
pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán o pôžičke a k reálnemu odovzdaniu peňazí. Z
výpovede samotného žalobcu vyplýva, že so žalovaným sa mal stretnúť len raz, pri odovzdávaní peňazí,
teda vopred o pôžičke ani nejednali, takže k takejto dohode medzi nimi ani nemohlo dôjsť. Z výpovedí
žalobcu a svedka K. vyplýva, že o pôžičku mal záujem syn žalovaného, ktorý so žalobcom aj jednal.

Z vyjadrenia žiadnej zo strán a ani z vyjadrení svedkov nevyplýva, že by žalovaný splnomocnil svojho
syna J. L. ml. na takéto jednanie so žalobcom, preto odvolací súd dospel k záveru, že medzi žalobcom
a žalovaným k dohode o pôžičke nedošlo a ďalej sa zaoberal tým, či bolo v konaní preukázané reálne
odovzdanie peňazí žalobcom žalovanému. Dôkazné bremeno ohľadne preukázania tejto skutočnostije na žalobcovi, ktorý tvrdí, že žalovanému peniaze odovzdal. Ohľadne toho, kedy došlo k odovzdaniu
peňazí žalovanému, sa výpovede samotného žalobcu rôznia. V žalobe tvrdil, že žalovanému dňa 1.
septembra 2002 požičal sumu 600.000,-Sk a až neskôr, keď začal pochybovať o jeho schopnosti vrátiť

mu pôžičku, sa dohodli na uzavretí zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, ktorú uzavreli 11. marca 2003. Vo vyjadrení k protižalobe žalobca zotrval na tom,
že žalovanému poskytol 600.000,-Sk dňa 1. septembra 2002. Na pojednávaní dňa 06. 05. 2009 už
uviedol, že žalovanému poskytol v roku 2002 pôžičku, pričom so žalovaným sa stretol iba raz, keď
odovzdal pôžičku žalovanému, bolo to u nich vo dvore a vtedy mu odovzdal 600.000,-Sk a nič sa o tom

nespísalo, išlo o ústnu dohodu. Žalobca neskôr pri výsluchu dňa 18. 03. 2019 uviedol, že pri odovzdaní
peňazí dostal overenú záložnú zmluvu, k odovzdaniu peňazí malo dôjsť, keď dostal zábezpeku do ruky,
peniaze odovzdal žalovanému, dali mu papier o zábezpeke, ktorá bola overená. Žalobca pri výsluchu na
odvolacom súde dňa 18. júna 2020 uviedol, že sled úkonov bol taký, že najskôr sa odovzdávali peniaze
a neskôr chcel, aby to už bolo aj na papieri, zmluvy dal synovi žalovaného a ten ich bol s otcom podpísať
u notára. Z týchto výpovedí samotného žalobcu vyplýva, že na jednej strane tvrdí, že najskôr došlo

k uzavretiu zmluvy o pôžičke reálnym odovzdaním peňazí žalovanému, a to v roku 2002 a neskôr, v
roku 2003 k uzavretiu zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
(11. 03. 2003) a na druhej, že k odovzdaniu peňazí došlo v deň, kedy žalovaný odovzdal žalobcovi
žalovaným podpísanú zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ak
bola zmluva o zabezpeční záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podpísaná žalovaným

u notára dňa 11. 03. 2003, potom by to znamenalo, že k odovzdaniu peňazí žalobcom žalovanému
mohlo dôjsť najskôr v tento deň, teda 11. 03. 2003, avšak nie v roku 2002, ako to tvrdil v žalobe, vo
vyjadrení k protižalobe a na pojednávaní dňa 06. 05. 2009. Ak by malo platiť, ako tvrdil na pojednávaní
dňa 18. 03. 2019, že pri odovzdaní peňazí dostal overenú záložnú zmluvu, papier o zábezpeke, ktorý bol
overený, nie je potom zrejmé, prečo žalobca, ktorý podľa jeho tvrdenia dal zmluvy pripraviť do zmluvy

o pôžičke zo dňa 10. 09. 2002 uviedol, že sumu 600.000,-Sk požičal žalovanému už dňa 01. 09. 2002.
Ohľadom týchto skutkových tvrdení sa rôznili aj výpovede svedka K., ktorý najskôr uvádzal, že nevie, či
sa nejaká zmluva spísala a neskôr to, že pri odovzdávaní peňazí žalobca dostal od žalovaného nejaké
papiere, o čo išlo nevie.

31. Žalovaný bol v priebehu konania na súde prvej inštancie vypočutý len raz, na pojednávaní dňa 30.
09. 2009, pričom uviedol, že žalobcu nepozná. Povedali mu, že mal podpísať nejakú pôžičku. Je pravda,
že jeho syn si zobral pôžičku a že nejaký papier o pôžičke podpísal. Nevie, od koho si syn zobral pôžičku.
Synovidôveroval,podpísalpapier zatýmúčelom,abysisynzobralpôžičku.Nevie,čisynnejaképeniaze
dostal a o akú sumu malo ísť. Syn mu doniesol papier, povedal mu, nech ho podpíše, pamätá sa, že

podpísal jeden papier. Nevie povedať, ako bol písaný text, nie je si istý, či najeký papier podpisal u
notára, nie na všetko si v dôsledku jeho zdravotného stavu pamätá. Následne uviedol, že bol podpísať
nejaký papier u notára v A., papier si neprečítal, veril synovi. Papier mal podpísať preto, že ak by jeho syn
nezaplatil, na neho by prešla povinnosť, teda za syna by ručil. On si nikdy od nikoho pôžičku nebral. Ani
od žalobcu, ani ho nepozná. Nikto k nim s T. K. neprišiel, a že by mu dal 600.000,-Sk, také sa nestalo. U

Dr. Blažekovej nikdy nebol. Výsluch žalovaného bol zopakovaný aj v rámci odvolacieho konania, pričom
uviedol, že žalobcu nepozná, nevie, ako vyzerá. Od nikoho žiadne peniaze neprevzal a nevie, ako je
možné, že im dlží peniaze (žalobcovi a K.), keď sa so žalobcom nikdy nestretol a jeho meno pozná len
z papiera. Jeho syn si chcel zobrať pôžičku, preto podpísal niečo ohľadom 200.000,-Sk. Povedal, že
mu to pomôže, aby si mohol zobrať pôžičku. On ručil, teda v prípade, ak by syn nemohol platiť, on by

to platil z jeho peňazí. To, čo podpisoval, podpísal u notára, každému dôveroval, k ostatnému sa pre
odstup času vyjadriť nevedel. Od žiadnej fyzickej osoby si nikdy v živote žiadnu pôžičku nepožičal.

32. V kontexte s uvedenými nezhodami vo výpovediach samotného žalobcu, vychádzajúc z výpovede
žalovaného, ktorý skutkové tvrdenia žalobcu poprel, hodnotiac výpovede, tak strán sporu, ako aj vo veci

vypočutých svedkov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, zohľadniac tiež listinné dôkazy, sa
odvolací súd priklonil k záveru, že napriek tomu, že verziu žalobcu okrem jeho výpovede preukazoval
aj výpoveďou svedka K. a žalovaný svoju verziu preukazoval výpoveďami syna J. L. a manželky F. L.,
zohľadniacajpríbuzenskýpomertýchtosvedkovkžalovanému,čomohlomaťvplyvnaichvieryhodnosť,
sa žalobcovi reálne odovzdanie sumy 600.000,-Sk titulom zmluvy o pôžičke, ani iným titulom nepodarilo

v konaní preukázať. Aj keď je nepochybné, že vo veci vypočutý svedok J. L., syn žalovaného, ktorý
sa podstatným spôsobom pričinil o vznik tohto sporu, mal záujem na zamietnutí žaloby a neúspechu
žalobcu, v dôsledku čoho mohla byť jeho výpoveď ovplyvnená, odvolaciemu súdu sa však javí za
dôveryhodnejšiu jeho výpoveď v tom, že podpísaniu zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzkuprevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predchádzalo uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom
a synom žalovaného, J. L. (prípadne viacerých pôžičiek), pričom boli dohodnuté vysoké úroky, ktoré
syn žalovaného nedokázal splácať, a tak neskôr pristúpil k prevodu členských práv k bytu na žalobcu a

neskôr nahovoril otca, žalovaného, aj na podpísanie zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Odvolací súd neuveril tvrdeniu žalobcu, že
ak syna žalovaného poznal len z videnia, požičal by mu opakovane finančné prostriedky bez písomnej
zmluvy a bez úrokov. Žalobca pritom uvádzal, už mu neveril, pričom si systematicky požičiaval peniaze
a nevracal ich (výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 06. 05. 2009), a na druhej strane, na odvolacom

pojednávaní uviedol, že pred pôžičkou v sume 600.000,-Sk mu peniaze požičal len raz, a to sumu vyššiu
ako 100.000,-Sk, teda výpovede žalobcu sa aj v tomto rozchádzali. Okrem toho to nekorešponduje ani
s vyjadrením svedka K., ktorý uviedol, že synovi žalovaného by žalobca peniaze nepožičal, lebo mu
nedôveroval, pretože syn žalovaného nemal dobrú povesť. Odvolací súd tak z vykonaného dokazovania
dospelkzáveru,žekpodpisuzmluvyopôžičkeazmluvyozabezepečnízáväzkuprevodomvlastníckeho
práva k nehnuteľnosti došlo v súvislosti so zmluvou o pôžičke uzavretej medzi žalobcom a synom

žalovaného a tieto zmluvy mali plnenie z tejto zmluvy zabezpečiť, avšak k uzavretiu zmluvy o pôžičke
medzi žalobcom a žalovaným a ani k reálnemu odovzdaniu sumy 600.000,-Sk žalobcom žalovanému
nedošlo. Na tomto závere nemení nič ani to, že manželka žalovaného a dcéra žalovaného sa snažili si
sumu 600.000,-Sk požičať, aby ju žalobcovi zaplatili a syn žalovaného a manželka žalovaného jednali s
právnou zástupkyňou žalobcu, uvádzali, že sú sumu 600.000,-Sk ochotní zaplatiť, pretože z vykonaného

dokazovania nebolo preukázané, že by žalovaný o týchto ich úkonoch vedel, že by ich v jeho mene na
tieto úkony splnomocnil a oni mu tieto úkony zatajovali.

33. Podľa § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy splnenie
záväzku sa môže zabezpečiť prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod

práva).

34. Podľa § 553 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy zmluva
o zabezpečovacom prevode práva sa musí uzavrieť písomne.

35. Zabezpečovací prevod práva spočíva v tom, že dlžník prevedie na veriteľa svoje právo
(napríklad právo vlastnícke) s rozväzovacou podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený.
Zabezpečovacím prevodom práva tak dochádza - hoci podmienečne - k zmene v osobe nositeľa práva.
Ak je splnený záväzok zabezpečený prevodom práva, obnovuje sa bez ďalšieho pôvodný stav.

36. Funkciou zabezpečenia záväzkov prevodom práva dlžníka je vytvoriť účinný tlak na dlžníka, aby
svoj záväzok z hlavného záväzkového vzťahu splnil tým, že veriteľ sa dočasne stane oprávneným
subjektom majetkového práva dlžníka, pričom toto právo nemusí vôbec súvisieť s jeho primárnym
dlhom. Dočasná strata dispozície s prevedeným právom núti dlžníka, aby riadne a včas splnil svoj
záväzok vyplývajúci z hlavného záväzkového vzťahu s veriteľom. Význam zabezpečenia záväzku

prevodom práva spočíva práve v tom, že v prípade nesplnenia záväzku dlžníka veriteľ bude uspokojený
z prevedeného práva. Z uvedeného vyplýva, že zabezpečovací prevod práva plní rovnaké funkcie
ako záložné právo, zabezpečovaciu a uhradzovaciu. Zabezpečovací prevod práva má subsidiárny a
akcesorický charakter vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke.

37. Právna úprava zabezpečenia záväzkov prevodom práva dlžníka platná do 31. 12. 2007 (teda
vzťahujúca sa aj na toto konanie), zakotvená v tomto ustanovení, bola veľmi rámcová a poskytovala
pomerne veľký priestor pre zmluvné dojednanie strán. V praxi preto dochádzalo k zneužívaniu tohto
inštitútu, najmä keď druhým účastníkom zmluvy boli nepodnikajúce fyzické osoby. Z toho dôvodu bola
pôvodná právna úprava zákonom č. 568/2007 Z. z. nahradená a doplnená novými ustanoveniami §

553 až § 553e. V dôvodovej správe k novele tohto ustanovenia účinnej od 01. 01. 2008 bolo uvedené,
že zabezpečovací prevod vlastníckeho a iného práva v jeho strohej a veľmi stručnej podobe sa v
aplikačnej praxi ukázal ako protikladný inštitút, ktorý na jednej strane síce výrazne posilňuje právne
postavenie veriteľa, ale na druhej strane je značne zneužiteľný pri disproporcii práv a povinností
medzi veriteľom a dlžníkom. Jeho stručná normatívna úprava umožňovala výkon práva veriteľa takým

spôsobom, že dlžník už v zárodku omeškania bez možnosti reštitúcie prichádzal o majetkové hodnoty
niekedy neporovnateľne so samotnou výškou pohľadávky. Najvýraznejšie sa to prejavovalo v prípadoch,
ak predmetom zabezpečovacieho prevodu boli nehnuteľnosti predstavujúce obydlie dlžníka.38. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

39. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

40. Podľa § 49a Občianskeho zákonníka právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny

úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl
táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

41. Podľa § 40a Občianseiho zákonníka ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení
§ 49a, 140, § 145 ods. 1, § 479, § 589 a § 701 ods. 1, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten,
kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať

ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda
účastníkov (§ 40). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách,
je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý,
neplatnosti dovolá.

42. Ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka predpokladá, že k prejavu vôle došlo slobodne a vážne,
určite a zrozumiteľne, s možným predmetom plnenia, inak je právny úkon neplatný. Určitosť ako
náležitosť prejavu vôle sa musí týkať určenia účastníkov, ako aj podstatných zložiek obsahu právneho
úkonu a predmetu, ktorého sa právny úkon týka. Neurčitosť prejavu sa týka jeho obsahovej stránky
a spočíva v tom, že prejav nevyjadruje určitú vôľu, buď preto, že určitá vôľa vôbec nebola vyjadrená,

alebo preto, že určitá vôľa nie je prejavom vyjadrená určito. Neurčitosť prejavu sa nedá odstrániť ani
výkladom. Ak je obsah právneho úkonu zachytený písomne, určitosť prejavu vôle je daná obsahom
listiny, na ktorej je zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom zmluvy je jasné, čo je predmetom zmluvy a
aké sú ich práva a povinnosti, ak to nie je spoznateľné z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle
je objektívnou kategóriou a taký prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu

ani u tretích osôb.

43. Ak právny úkon nie je urobený slobodne, vážne, určite, zrozumiteľne a s možným predmetom
plnenia, je absolútne neplatný. Pre absolútnu neplatnosť právneho úkonu je charakteristické, že pôsobí
ex tunc, t.j. od začiatku, nastáva priamo zo zákona a aj keď sa jej môže dovolávať každý, kto má na tom

právny záujem, nie je potrebné, aby táto neplatnosť bola deklarovaná súdnym alebo iným rozhodnutím
orgánu právnej ochrany, určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu v súdnom konaní predpokladá
naliehavý právny záujem na takomto určení, inak súd takejto žalobe nemôže vyhovieť, prihliada sa na
ňu aj bez námietky, t.j. z úradnej povinnosti (ex offo), nemožno ju žiadnym spôsobom napraviť (nemožno
naprávať úkon, ktorý neexistuje) a od takéhoto právneho úkonu nemožno odstúpiť.

44. Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa
prieči dobrým mravom, nie je dovolený. Nedovolenosť je teda daná, ak obsah alebo účel právneho
úkonu odporuje zákonu, obsah alebo účel právneho úkonu obchádza zákon, alebo sa právny úkon
prieči dobrým mravom. V takomto prípade je právny úkon neplatný. Obsahom právneho úkonu sú

jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek,
avšak normatívny dôsledok uvedený v § 39 vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu
so zákonom, prípadne tých zložiek, ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné
zložky vyplýva z dohody účastníkov právneho úkonu. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho
hospodárske určenie, ktorá je alebo nie je v súlade s účelom dovoleným zákonom. Obchádzanie zákona

predstavuje osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak v
konečnom dôsledku vznikajú (menia sa alebo zanikajú) práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom
a zmyslom zákona. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami
konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva,
rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov).

45. Zabezpečovací prevod práva je formou zabezpečenia záväzku, má subsidiárny a akcesorický
charakter, je teda viazaný na záväzok dlžníka, ktorý má byť touto formou zabezpečený, čo bolo aj
v danom prípade vyjadrené v čl. III. zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva knehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním však vznik záväzku žalovaného voči žalobcovi (poskytnutie
sumy 600.000,-Sk titulom pôžičky) preukázaný nebol, preto nie je naplnená podmienka uzavretia
zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti (ak nevznikol

záväzok, nie je čo zabezpečovať) a táto zmluva tak svojím obsahom odporuje zákonu (bez dlhu
žalovaného nie je dôvod na jej uzavretie), preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Aj v
prípade, ak by uzatvorenie zmluvy o pôžičke a odovzdanie peňazí bolo preukázané, odvolací súd dospel
k záveru, že ani v takom prípade by zmluva nebola platná, a to z dôvodu jej neurčitosti, obchádzania
zákona a z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom. Aj keď právna úprava zmluvy o zabezpečení

záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bola do 31. 12. 2007 veľmi strohá, neznamená
to, že pokiaľ je v zmluve okrem strán zmluvy označený záväzok, ktorý zabezpečuje aj označené
právo, ktoré sa na jeho zabezpečenie prevádza (podstatané náležitosti zmluvy), postačuje to na platné
uzavretie zmluvy, najmä za predpokladu, že výška záväzku je odlišná od hodnoty prevedeného práva.
Účelom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti
je zabezpečenie splnenia záväzku, a tak by sa pre prípad, ak by výška záväzku bola nižšia ako

hodnota prevedného práva, mali strany dohodnúť, ako sa medzi sebou strany vysporiadajú s týmto
rozdielom. V danom prípade, napriek tomu, že záväzok žalovaného mal byť podľa zmluvy 600.000,-
Sk a hodnota nehnuteľností mala byť podľa znaleckého posudku č. 031/2003 zo dňa 06. 03. 2003
Ing. E. G. 621.320,-Sk, v zmluve nebolo dohodnuté, ako sa strany vyporiadajú s týmto rozdielom,
pričom suma 621.320,-Sk predstavovala všeobecnú hodnotu len pozemku parc. č. 2082 zastavané

plochy o výmere 287 m2 a domu súp. č. XXXX postaveného na parc. č. 2082, bez toho, aby znalecký
posudok zohľadil aj hodnotu parc. č. 2081 záhrady o výmere 598 m2, ktorá nebola ohodnotená v
znaleckom posudku, ale bola predmetom zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Takýmto spôsobom, bez dohody, ako strany naložia s rozdielom medzi záväzkom
žalovaného (predpokladaným) a hodnotou prevedeného práva, je takáto zmluva v rozpore s dobrými

mravmi, keď účelom zabezpečovacieho prevodu práva je dosiahnutie uspokojenia pohľadávky veriteľa,
avšak nie jeho obohatenie na úkor dlžníka. Bez takéhoto určenia je možné túto zmluvu považovať aj
za nedostatočne určitú, odporujúcu a obchádzajúcu zákon a priečiacu sa dobrým mravom, čo má za
následok tiež absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Takouto úpravou vzťahov strán sporu, ako
bolo upravené v predmetnej zmluve o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

by došlo k obchádzaniu zákona v tom, že účelom tohto zabezpečovacieho inštitútu je zabezpečiť
pohľadávku veriteľa, avšak nie jeho obohatenie na úkor dlžníka, k čomu by v prípade kladného rozdielu
medzi záväzkom žalovaného a hodnotou prevedeného práva došlo, čo je aj daný prípad a takýmto
konaním žalobcu (ponechaním si tohto rozdielu) by sa jeho konanie priečilo aj dobrým mravom. Z
uvedených dôvodov považoval odvolací súd zmluvu o zabezpečovacom prevode práva za absolútne

neplatnú aj z týchto dôvodov.

46. Žalovaný v priebehu konania (v protižalobe a v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia)
napádal zmluvu aj z dôvodu absencie skutočnej a vážnej vôle žalovaného na jej uzavretí a pre
omyl konajúcej osoby (žalovaného), vychádzajúceho zo skutočností, ktoré sú pre jeho uskutočnenie

rozhodujúce. K tomu odvolací súd dodáva, že právnym dôsledkom právneho úkonu urobeného v omyle
je relatívna neplatnosť právneho úkonu, pričom podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ak ide o dôvod
neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 49a, považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten,
kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá, pričom žalovaný sa neplatnosti
právneho úkonu z tohto dôvodu v zákonnej lehote nedovolal a toto ani netvrdil, a keďže odvolací súd

považoval zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti za neplatnú z
už uvedených dôvodov, ktoré boli pre rozhodnutie súdu postačujúce, ďalšími dôvodmi neplatnosti tohto
právneho úkonu sa už nezaoberal.

47. K rovnakému záveru, ako dospel v danej veci odvolací súd, dospel pri rozhodovaní aj Veľký

senát Najvyššieho súdu ČR, ktorý k zabezpečovaciemu prevodu práva a platnosti zmlúv, na základe
ktorých má dôjsť k prevodu práva, prijal záver, že zabezpečovacím prevodom práva v zmysle § 553
OZ sa aj bez výslovného zakotvenia rozväzovacej podmienky v zmluve rozumie dojednanie o prevode
práva s rozväzovacou podmienkou, ktorej splnením sa vlastníkom veci bez ďalšieho stáva pôvodný
vlastník (dlžník, ktorý toto zabezpečenie poskytol). Najvyšší súd sa jednoznačne postavil za názor,

že zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá neobsahuje dojednanie o tom, ako sa zmluvné
strany vyporiadajú v prípade, že dlžník zabezpečenú pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí, je
absolútne neplatná. To isté platí, ak uvedená zmluva obsahuje v tomto smere len dojednanie, podľa
ktorého sa veriteľ pri omeškaní dlžníka s úhradou zabezpečenej pohľadávky bez ďalšieho (alebo nazáklade jednostranného úkonu veriteľa) stane trvalým vlastníkom prevedeného majetku pri súčasnom
zániku zabezpečenej pohľadávky (Ro NS ČR z 15. 10. 2008 sp. zn. 31 Odo 495/2006).

48. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu o vypratanie nehnuteľností
nie je dôvodná, preto rozsudok súdu prvej inštancie v tomto napadnutom výroku týkajúcom sa vypratania
nehnuteľnosti podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol.

49. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že pokiaľ sa niektorá zo strán domáha určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zmluvy (§ 137 písm. c) CSP), v občianskom
súdnom konaní nič nebráni súdu, aby sa zaoberal otázkou platnosti tejto zmluvy, predmetom ktorej
bola nehnuteľnosť a to aj napriek tomu, že už podľa nej bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností. Treba pritom zohľadniť niektoré zásady používané v rámci preskúmavania
platnosti právnych úkonov, najmä, že súd ich preskúmava zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky
zákonník viaže ich všeobecnú platnosť (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Platnosť zmluvy pritom

preskúmava nielen po stránke materiálnej, ale aj po stránke formálnej. Predovšetkým platí, že platnosť
právneho úkonu sa posudzuje vždy ku dňu, kedy k nemu došlo, kedy sa uskutočnil, že právne úkony
postihnuté neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, že absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči
každému, že právne účinky z absolútne neplatného úkonu nenastávajú, a to ani dodatočným schválením

(ratihabíciou), ani odpadnutím vady prejavu vôle (konvalidáciou).

50. V rámci riešenia nastolenej predbežnej otázky vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva bolo potrebné
vychádzať z toho, že aj keď neplatnosť zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom
vlastníckeho práva neboli predmetom súdneho konania, bolo potrebné sa zaoberať ich platnosťou, a

to ako otázkou predbežnou vo vzťahu k žalobe žalobcu na vypratanie a protižalobe žalovaného na
určenie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. Z výpovedí strán i svedkov vyplýva, že
okrem uzavretia zmluvy o pôžičke chceli záväzok žalobcu z pôžičky voči žalovanému aj zabezpečiť,
a to nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalovaného. Je nesporné, že zmluva týkajúca sa nehnuteľnosti
žalovaného sama o sebe neobstojí, pretože je vedľajším právnym vzťahom medzi stranami vo vzťahu

k zmluve o pôžičke. Vedľajší zabezpečovaní záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného
hlavného zabezpečovaného záväzku. V konečnom dôsledku to znamená, že osud zmluvy o pôžičke
sleduje aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva.

51. Osud absolútne neplatného právneho úkonu totiž sleduje aj právny úkon s akcesorickou povahou a

súd alebo aj iný štátny orgán musí na túto neplatnosť prihliadnuť, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky
aj bez návrhu z úradnej povinnosti.

52.Čosatýkaprotižalobyžalovanéhoaurčenia,žežalovanýjevlastníkompredmetnejnehnuteľnosti,pri
ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník žalobca, má vo vzťahu k tejto osobe nepochybne

naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho
práva je podkladom na vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, teda žaloba o určenie
vlastníckeho práva je spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych
vzťahoch medzi stranami. Keďže žalobca sa protižalobou domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľností, zapísaných na LV č. XXX, okres A., obec A., katastrálne územnie A. ako parc. č. 2081

záhrada o výmere 598 m2, parc. č. 2082 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 287 m2 a rodinný
dom súp. č. XXXX na parc. č. 2082 v celosti, pričom k zápisu vlastníckeho práva týchto nehnuteľností
na žalobcu došlo práve v dôsledku zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, ktorá bola odvolacím súdom vyhodnotená za neplatnú, žalovaným podaná protižaloba
je prostriedkom ochrany práva žalovaného, ktorým sa dosiahne vyriešenie sporného práva medzi

žalobcom a žalovaným, preto z dôvodu neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých nadobudol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam žalobca, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho napadnutom výroku týkajúcom sa zamietnutia protižaloby zo dňa 01. 08. 2008 podľa § 388
CSP zmenil a protižalobe žalovaného vyhovel.

53. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v konaní
úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.54. Podľa § 155 ods. 1 CSP každý má právo konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie. S
prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie súd tlmočníka.

55. Podľa § 155 ods. 3 prvej vety CSP trovy tlmočenia podľa odseku 1 znáša štát.

56. Keďže v priebehu konania na odvolacom súde bol vypočutý žalovaný a ako svedkyňa jeho manželka,
ktorí žiadali do konania pribrať tlmočníka, keďže neovládajú slovenský jazyk, odvolací súd pribral do

konania Ing. G. I., ktorý si za tlmočenia na odvolacom pojednávaní dňa 4. júna 2020 a 18. júna 2020
vyúčtoval tlmočné v sume 136,20 eura. Odvolací súd podľa § 155 ods. 3 CSP rozhodol, že trovy
tlmočenia znáša štát.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).