Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/996/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710213338
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7710213338.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu G. M., J.. X.X.XXXX, Y. G. I. H., Q. Č.. XX, t. č. vo
výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody v
Ilave, zastúpeného JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti
žalovaným: 1/ Ministerstvu spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, 2/ JUDr. Z. Š.,
3/ JUDr. V.Ž. N., 4/ JUDr. Z. E. - všetci sudcovia Špecializovaného trestného súdu, so sídlom v Pezinku,

Suvorovova č. 5/A, 5/ JUDr. S. H., 6/ JUDr. Z. N., 7/ JUDr. K. P. - všetci sudcovia Najvyššieho súdu
SR, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce zo dňa 26. júna 2014 č.k. 14C/137/2010-317 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby bola žalovaným uložená povinnosť písomne sa
mu ospravedlniť za tvrdenia o jeho osobe v skutkovej vete rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn.
Pk-2T/14/2007 z 28.11.2007 a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Toš/2/2008 zo dňa 6.5.2010,
aby mu toto ospravedlnenie bolo doručené v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a aby mu súd

povolil na náklady žalovaných uverejniť ospravedlnenie žalovaných a rozsudok súdu v hromadných
informačných prostriedkoch, a to v Info exprese, Rádiu Expres od 17.00 hod., v televíznych novinách
televízie Markíza o 19.00 hod., v Krimi novinách televízie Joj od 19.00 hod., v týždenníku Trend a Plus
7 dní. Žalobca žiadal o ospravedlnenie v znení: „týmto sa ospravedlňuje G. M. za to, že ho sudcovia
Špeciálneho súdu v Pezinku v rozsudku sp. zn. Pk-2T/14/2007 z 28.11.2007 a sudcovia Najvyššieho
súdu SR v uznesení sp. zn. 2Toš/2/2008 z 6.5.2010 označili za vinného ako šéfa kriminálnej skupiny tzv.

„M.“ a z poverenia člena tejto skupiny S. Č., aby v 3 prípadoch v roku 2005 poskytol úplatky policajtovi
S. K., a to všetko bez toho, aby bolo o vine G. M., ako páchateľa alebo účastníka týchto trestných činov
vynesený v čase vyhlásenia rozsudku Špeciálneho súdu a uznesenia Najvyššieho súdu SR právoplatný
rozsudok príslušného súdu.“

V odôvodnení poukázal na argumentáciu žalobcu, že označeným rozsudkom bývalého

Špeciálizovaného súdu, ktorí vyniesli žalovaní v 2., 3. a 4. rade a uznesením Najvyššieho súdu SR,
ktoré vyniesli žalovaní v 5., 6. a 7. rade vo veci obžalovaného K., bolo hrubým spôsobom zasiahnuté
do jeho základných ľudských práv a slobôd porušením prezumpcie neviny, vyplývajúcej z čl. 50 ods. 2
Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach, porušený čl. 11 ods. 1 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv, čl. 40 ods. 2 Listiny základných ľudských práv a slobôd i ust. § 2 ods. 4
Trestného poriadku, a to tým, že ho žalovaní vopred označili za šéfa kriminálnej skupiny tzv. „M. a

prakticky uznali za vinného, že poveril člena kriminálnej skupiny, aby odovzdal úplatky policajtovi K.
bez toho, aby v čase ich vyhlásenia disponovali právoplatným rozsudkom príslušného súdu o jeho vinevo vzťahu k špecifikovaným skutkom. V skutkovej vete rozsudku Špeciálneho súdu je vyjadrené, že je
členom, resp. zakladateľom kriminálnej skupiny „M.“, dokonca, že táto kriminálna skupina nesie jeho
meno a že nejakým spôsobom participoval na uplácaní policajta K.. Týmto rozsudkom bol za vinného

uznaný obžalovaný expolicajt S. K. z pokračovacieho zločinu prijímania úplatku. Zamietnutím odvolania
obžalovanéhoK.dňa6.5.2010uznesenímsp.zn.2Toš/2/2008sudcamiodvolaciehosenátuNajvyššieho
súdu JUDr. H., JUDr. N. a JUDr. P., sa stal rozsudok právoplatný a ostala tak nezmenená skutková veta
jeho výrokovej časti, ktorou ho vopred označili za šéfa kriminálnej skupiny tzv. „M. a prakticky uznali za
vinného, že poveril člena kriminálnej skupiny, aby odovzdal úplatky policajtovi K., hoci z trestného činu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny bol právoplatne odsúdený až dňa 13.9.2010
(kedy sa dozvedel aj o obsahu rozsudku sp. zn. PK 2T/14/2007 i uznesenia sp. zn. 2Toš/2/2008) a
z trestného činu pokračujúceho zločinu podplácania bol síce obvinený uznesením vyšetrovateľa PZ
dňa 8.8.2006, zatiaľ však odsúdený nebol. Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade žiadal zastaviť konanie
poukazom na ust. § 104 zákona č. 385/2000 Z.z., § 71 ods. 1 a § 94 ods. 3 O.s.p., § 3 ods. 1, § 4 ods. 1
písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a súčasne namietal svoju pasívnu legitimáciu s tvrdením,

že za výkon funkcie sudcu nezodpovedá, pretože je iba orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. vo veciach náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci súdmi ako
orgánmi verejnej moci, a pokiaľ v danom konaní o ochranu osobnosti žalobca tvrdí, že k neoprávnenému
zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti došlo zo strany senátu Špeciálneho súdu v Pezinku, resp.
senátu Najvyššieho súdu SR, on nie je pôvodcom neoprávneného zásahu, nemôže byť preto subjektom

pasívne legitimovaným v tomto konaní, keďže zo žiadneho právneho predpisu mu nevyplýva povinnosť
znášať zodpovednosť za konanie súdu, ktorým bolo podľa tvrdenia žalobcu zasiahnuté do jeho práva
na ochranu osobnosti. Nedostatok svojej pasívnej legitimácie namietli i žalovaní JUDr. Z. Š., JUDr. V.
N., JUDr. Z. E. a JUDr. S. H..

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že na základe uznesenia PPZ UBOK ČVS: PPZ-34/BOK-V-
I-2004 zo dňa 8.3.2005 boli obvinení G. M., J. K., Z. G., K. Y. M. Z. K. stíhaní za trestný čin založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a za trestný čin vydierania,
uznesením PPZ UBOK ČVS: PPZ-101/BPK-V-2006 zo dňa 8.8.2006 bol obvinený G. M. stíhaný za
pokračujúci zločin podplácania. Rozsudkom zo dňa 28.11.2007 č.k. Pk-2T/14-2007 bol obžalovaný S.

K. uznaný vinným, že ako príslušník polície, operatívny pracovník odboru ekonomickej kriminality Úradu
justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Michalovciach v období od
septembrarokuXXXXO.S.V.XXXXnajmenejvpiatichprípadochvS.napresnenezistenýchmiestacha
dňa XX.X.XXXX Q. X.XX E.. I. S. J. W.. N. U. XX vo vestibule budovy H. Ú.V. K. I. V. XXXX I. Y. K. Q. S. Č.,
členakriminálnejskupinytzv.„M.“,ktoréhotýmpoverilšéfskupinyG.M.,avrokuXXXXvtrochprípadoch

od X. N., ktorého tým poveril S. Č.F., finančné hotovosti, ako tzv. výplatu za to, že týmto osobám
poskytoval informácie z jemu dostupného informačného systému a rôzne informácie o pripravovaných
policajných akciách zameraných proti tejto kriminálnej skupine, pričom bol dňa XX.X.XXXX po prebratí
sumy 10.000,- Sk od X. N. zadržaný príslušníkmi polície. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
13.11.2008sp.zn.2Tošs/27/2008bolasťažnosťobvinenéhoG.M.zamietnutá.RozsudkomŠpeciálneho

súdu v Pezinku zo dňa 24.2.2009 sp. zn. BB-3T/3/2008-7138 bol G. M. a spol. uznaný vinným zo
zosnovania zločineckej skupiny, za čo bol uložený G. M. výnimočný súhrnný trest odňatia slobody
na doživotie. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.6.2010 sp. zn. 2Toš/2/2008 bolo odvolanie
obžalovaného S. K. zamietnuté, čím sa stal rozsudok Špeciálneho trestného súdu Pk-2T/14/2007
právoplatným a uznesením NS SR zo dňa 13.9.2010 sp. zn. 2Toš/5/2009 bolo zamietnuté odvolanie

obžalovaných M.Č., K., G., K., G., E., Y., K. i prokurátora ÚŠP GP SR.

Po právnom posúdení veci podľa § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel potom k záveru,
že rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku zo dňa 28.11.2007 sp. zn. Pk 2T/14/2007, ani rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2010 sp. zn. 2Toš 2/2008 nebola porušená prezumpcia neviny žalobcu,

ani jeho ústavné práva, garantované v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nakoľko v rozhodnutí sp. zn. Pk/2T/14/2007 je len konštatované, že
sa jedná o takzvanú skupinu, čo bolo zvýraznené úvodzovkami „M.“, opísané, za akých okolností došlo
k poskytovaniu úplatku obžalovanému K. a nevyplýva z neho vina ani pre túto skupinu, a ani pre G. M..
Predmetný rozsudok sa žalobcu netýkal, v konaní bol riešený obžalovaný K. a žalobca tam vystupoval

iba ako svedok. Poukazom na znenie ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka napokon uzavrel, že za
stavu, keď je žalobca už právoplatne odsúdený rozsudkom Špecializovaného súdu zo dňa 24.2.2009
sp.zn. BB-3T3/2008 za zločin založenia, zosnovania, podporovania zločineckej skupiny, za ktoré mu bol
uložený výnimočný súhrnný trest odňatia slobody na doživotie a tiež z trestného činu vraždy, z trestnéhočinu hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva, bolo by ním požadované ospravedlnenie v rozpore s
dobrými mravmi.

O trovách konania rozhodol podľa § 150 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a),
d) a f) O.s.p.. Navrhol zmeniť rozsudok a žalobe vyhovieť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania zhrnul skutkové závery v odôvodnení napadnutého

rozsudku, z ktorých mal za zrejmé, že k zásahu do jeho osobnostnej sféry došlo dňa XX.XX.XXXX
porušením prezumpcie jeho neviny v označenom rozsudku trestného súdu potom, ako bolo zamietnuté
odvolanie obžalovaného S. K. a skutková veta výrokovej časti rozsudku ostala nezmenená, nakoľko
v čase zásahu do jeho osobnosti označeným hanlivým tvrdením sa toto nezakladalo na pravde a
hľadelo sa na neho ako na nevinného keďže vec, v ktorej bol dňa X.X.XXXX obvinený z trestného činu
podplácania sa stále nachádzala v prípravnom konaní a preto platila prezumpcia neviny a z trestného

činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny bol právoplatne
odsúdený až dňa 13.9.2010. Tvrdil, že platí zásada „in dubio pro reo“ a sudcovia preto nemôžu pod
záštitou práva na slobodu prejavu prezentovať svoje názory o vine či nevine osôb, ktoré v danom
konaní nie sú v postavení obžalovaného. Zdôraznil, že v čase sporného výroku bol nevinný a vo veci
trestného činu podplácania mu vina dodnes nie je preukázaná. Mal za to, že prvostupňový súd sa mal

zaoberať stavom, ktorý bol v čase, kedy došlo k zásahu. Súdu prvého stupňa vytkol, že na ním tvrdené
skutočnosti neprihliadol a v odôvodnení rozsudku sa s nimi riadne nevysporiadal. Namietol, že rozsudok
je preto nedostatočne odôvodnený a vykazuje znaky arbitrárnosti. Odôvodnenie rozsudku označil tiež za
diskriminujúce, keďže podľa žalobcu vyznieva tak, že nemá žiadny morálny nárok domáhať sa ochrany
ani keby mal súd za preukázané, že došlo k ním tvrdenému zásahu. Poukázal na čl. 6 ods. 2 Dohovoru o

ochrane základných ľudských práv a slobôd, čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, uznesenie NS SR z 25.11.2010 sp.
zn. 5To 20/2010, vec vedenú pred ESĽP Minelli c/a Španielsko, Nikolajová c/a Slovensko z 18.1.2011,
uviedol, že rozhodnutie Ndt 180/1987 nie je na prejednávanú vec možné aplikovať, nakoľko bol v
trestnom konaní iba v postavení svedka.

Odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalobca v zákonnej lehote (§ 204 ods.
1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3
O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec vrátiť
súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), pretože v posudzovanej veci nie sú splnené podmienky
pre potvrdenie a ani pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisu plynie, že k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť pri výkone
súdnej moci v rámci trestného konania pred bývalým Špeciálnym súdom v Pezinku a Najvyšším súdom
Slovenskej republiky, a to vyššie špecifikovanou časťou výroku rozsudku bývalého Špeciálneho súdu
v Pezinku zo dňa 28.11.2007 sp. zn. Pk 2T/14/2007 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo

dňa 6.5.2010 sp. zn. 2Toš 2/2008.

Súd prvého stupňa dospel v súdenej veci k žalobcom spochybňovanému záveru, že v danej veci
pri výkone súdnej moci nedošlo k tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu chránených
ustanovením § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, pretože označeným výrokom rozsudku

ŠpeciálnehosúduvPezinkuvspojenísrozhodnutímNajvyššiehosúduSRnebolaporušenáprezumpcia
neviny žalobcu, ani jeho ústavné práva, garantované v Ústave SR v čl. 50 ods. 2 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že

prvostupňový súd správne podanú žalobu posudzoval podľa § 11 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov
do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie. Rovnako správne konštatoval, že občianskoprávna ochrana osobnosti
žalobcu prichádza do úvahy iba v prípade zásahov do osobnosti chránených všeobecným osobnostným

právom, ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené (protiprávne), t.j. také, ktoré sú v rozpore
s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Ďalej, že k vzniku občianskoprávnych sankcií za
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti žalobcu musí byť ako predpoklad splnená
podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúceho buď vporušení alebo len v ohrození osobnosti žalobcu v jej fyzickej a morálnej integrite, že tento zásah musí
byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a
vzniknutou ujmou na osobnostných právach postihnutej žalobcu.

Opomenul však, že v konaní o ochranu osobnosti musí medzi prvými vždy riešiť otázku, kto je
subjektom zásahu. Pokiaľ nemá vyriešenú otázku, do práv koho bolo zasiahnuté, a kto sa dopustil
(mal dopustiť tvrdeného) zásahu, nie je (ešte) opodstatnené riešenie otázky nedovolenosti zásahu, jeho
intenzityadôsledkov,existenciepríčinnejsúvislostimedzizásahomaspôsobenounemajetkovouujmou,

adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznávaného zadosťučinenia a pod..

Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti nielen
zistenie, že žalobca je fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale
rovnako zistenie, že žalovaní (ktorý zo žalovaných) sa dopustili toho konania, ktoré žalobca v konaní

označoval za zásah do jeho chránených práv a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti.
Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu
osobnosti žalobcu alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je totiž
vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho
do chránených osobnostných práv, t.j. je pôvodcom alebo subjektom zásahu.

Toto zisťovanie je súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne legitimovaný.

Vecnoulegitimáciousarozumiestavvyplývajúcizhmotnéhopráva,vrámciktoréhojejedenzúčastníkov
nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je

pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu
návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

V danej veci sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku otázkou, či žalovaní, event. ktorý z nich, je v
danom právnom vzťahu nositeľom povinnosti, výslovne nezaoberal, a to napriek tomu, že žalovaný v 1.

radevpriebehukonanianamietal,žepasívnelegitimovanýniejeanedostatoksvojejpasívnejlegitimácie
namietli i žalovaní JUDr. Z. Š., JUDr. V. N., JUDr. Z. E. a JUDr. S. H..

Zuvedenéhojetakzrejmé,ženapadnutývýrokrozsudkuspočívanaprávnomnázore,ktorýjepredčasný
a preto nesprávny. Ak totiž súd prvého stupňa dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu prezumpcie

neviny žalobcu, je jeho záver predčasný a čiastočne i nepreskúmateľný, pokiaľ k tomuto záveru
dospel bez toho, aby sa najprv dôsledne zaoberal otázkou vecnej pasívnej legitimácie žalovaných a v
kontexte vyššie uvedeného túto otázku právne posúdil. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej
(existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane
žalovaných) je pritom imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Na tomto mieste odvolací súd

pripomína, že ak došlo k zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby chránených ustanovením §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka pri výkone súdnej moci, je nutné pri riešení naznačenej otázky
postupovať analogicky, ako je tomu pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
To znamená, že i pri vzniku nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka je pasívne

legitimovaný štát.

Z dôvodu, že napadnutý rozsudok spočíva na vyššie uvedenom neúplnom a preto nesprávnom právnom
posúdení, v dôsledku ktorého súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, odvolací súd
ho zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania a vec

vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (odsek 2 tohto zákonného ustanovenia).

Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bude vysporiadať sa s doposiaľ neobjasnenými skutkovými
a právnymi otázkami, na ktoré odvolací súd poukázal v tomto rozhodnutí (§ 226 O.s.p.), vyhodnotením
všetkých vykonaných dôkazov v kontexte skutkových okolností danej veci potom vyvodiť záver ohľadne

(existencie) žalobcom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv vo vzťahu k žalovaným ako i
predpokladov zodpovednosti žalovaných za tento zásah a následne vo veci opätovne rozhodnúť a
rozhodnutie odôvodniť tak, aby malo všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť
predmetom odvolacieho prieskumu. Na tomto mieste len pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že zjudikatúry ESĽP nepochybne vyplýva možnosť, že i orgány činné v trestnom konaní, vrátane súdu, môžu
neprípustne zasiahnuť do osobnostných práv, rovnako ako je mysliteľné porušenie zásady prezumpcie
neviny, zároveň je ale potrebné mať na zreteli, že niektoré zásahy, hoci sa zdanlivo javia, že odporujú

objektívnemu právu, napriek tomu nemožno posudzovať ako neoprávnené. O neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby totiž nejde okrem iného vtedy, ak je zásah dovolený (resp. jeho možnosť
predpokladaná) zákonom, pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Ide o situácie, kedy
nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do ktorých osobnosti je zasahované, prevláda
závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem. Sporné vyjadrenie (tvrdenie) je preto nutné

posudzovať v jeho kontexte, najmä so zreteľom na funkciu, ktorú rozhodnutie, v ktorom sa sporné
vyjadrenie nachádza, plní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.