Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Bratislava

Judgement was issued by JUDr. Valéria Kleinová

Legislation area – Občianske právoOstatné

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Judgement

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/250/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710206208
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1710206208.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov
senátu JUDr. Anny Kašajovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcov: 1/ L. Z., J.
F., Z. XX.XX.XXXX, K. B. O. XX, XXX XX B., 2/ T. F., J. I., Z. XX.XX.XXXX, K. B. L. XXX/XX, XXX XX
I., obaja zastúpení advokátom JUDr. Branislavom Drgoňom, AK Jesenského 2, 811 02 Bratislava proti
žalovanému: GLOBE International LTD., s.r.o., Pohraničníkov 56, 851 10 Bratislava, IČO: 35 829 346,
zastúpený právnou kanceláriou FELŠÖCI & Partners, s.r.o., so sídlom Bajkalská 31, 821 05 Bratislava,
IČO: 47 254 203, o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve alternatívne o určenie, že
žalobkyne nie sú zmluvou o budúcej kúpnej zmluve viazané, na odvolanie žalobkýň proti rozsudku
Okresného súdu Pezinok zo dňa 4. júna 2018 č.k. 6C 161/2010-287 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkýň, ktorou sa domáhali určenia,
že nie sú zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavreli so žalovaným dňa 14.06.2005, ktorej
predmetom je ich záväzok ako budúcich predávajúcich a žalovaného ako budúceho kupujúceho uzavrieť
v budúcnosti kúpnu zmluvu na kúpu nehnuteľnosti, a to pozemku pare. č. XXXX o výmere 34.132 m2,
nachádzajúci sa v kat. úz. I., obec I., zapísaného na LV č. XXX vedenom Okresným úradom v Senci,
katastrálny odbor, viazané. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyne 1/ a 2/ (pôvodný žalobca 2/ bol právny
predchodca žalobkyne 2/) sa žalobou domáhali určenia neplatnosti vyššie uvedenej zmluvy o budúcej
zmluve, alternatívne určenia, že nie sú predmetnou zmluvou o budúcej zmluve viazané. Neplatnosť
zmluvy o budúcej zmluve videli v tom, že jej chýba podstatná náležitosť, a to nepochybné a presné
určenie doby, do ktorej sa má kúpna zmluva uzavrieť. Alternatívny petit odôvodňovali tým, že schválením
nového územného plánu dňa 02.12.2008 došlo de facto k potvrdeniu skutočnosti, že zámer žalovaného
definovaný v zmluve o budúcej zmluve nemožno realizovať, čo predstavuje podstatnú zmenu okolností
predpokladanú ust. § 50a ods. 3 Obč. zák., odôvodňujúcu zánik ich záväzku uzavrieť kúpnu zmluvu.
Argumentovali tiež tým, že v súčasnosti vzhľadom na odstup času ani podmienky, týkajúce sa kúpnej
ceny, dohodnuté v roku 2005, nezodpovedajú trhovým cenám za pozemky v danej lokalite, ktoré sa
pohybujú okolo 100 EUR/m2. Tieto zmeny okolností považovali za natoľko podstatné, že od nich
nemožno spravodlivo požadovať, aby za zmenených podmienok, ktoré nastali, uzavreli kúpnu zmluvu
so žalovaným, teda ich záväzok zanikol.

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní žalobe žalobcov vyhovel a určil, že žalobkyne nie sú
zmluvou o budúcej kúpnej zmluve, ktorú uzavreli so žalovaným dňa 14.06.2005, ktorej predmetom je
ich záväzok ako budúcich predávajúcich a žalovaného ako budúceho kupujúceho uzavrieť v budúcnosti
kúpnu zmluvu na kúpu nehnuteľnosti, a to pozemku parc.č. XXXX o výmere 34.132 m2 v k.ú. I., obec I.,
zapísaného na LV č. XXX vedenom Okresným úradom v Senci, katastrálny odbor, viazané. Žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyniam trovy konania vo výške 1.232,24 EUR na účet ich právneho
zástupcu do 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia.

4. Na odvolanie žalovaného odvolací súd uznesením č.k. 4 Co 392/2015-234 zo dňa 24. februára 2017
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Preskúmaním
napadnutého rozsudku došiel odvolací súd k záveru, že konanie pred súdom prvej inštancie ako i
samotné rozhodnutie postihujú vady, ktoré v odvolacom konaní nie je možné odstrániť. Uviedol, že
konanie sa za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku začínalo podaním návrhu na začatie konania
(§ 79 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom základnou zložkou žaloby je jeho predmet, vymedzený petitom
a skutkovým odôvodnením. Zo spisu zistil, že v prejednávanej veci sa žalobkyne žalobou domáhajú
určenia neplatnosti vyššie špecifikovanej zmluvy o budúcej zmluve a alternatívne pre prípad, že by
súd považoval zmluvu o budúcej zmluve za platnú, určenia, že nie sú predmetnou zmluvou o budúcej
zmluve viazané. Odvolací súd dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie o takto formulovanom petite
žaloby konal a aj rozhodol, jeho postup správny nebol, zaťažil tak konanie vadou, nakoľko konal o z
procesného hľadiska neprípustnej a zmätočnej formulácii žaloby a jej petitoch, nakoľko uplatniť nárok na
súde podmienečne, ako to urobili v posudzovanej veci žalobkyne, nie je možné. Uviedol, že alternatívny
petit (rovnako aj eventuálny petit) nemá v rámci určovacej žaloby miesto. V konaní o určovacej žalobe
musí byť návrh na určenie, ktorého sa žalobcovia domáhajú jasne, určito a zrozumiteľne formulovaný tak,
aby mohol súd o návrhu rozhodnúť. Konštatoval, že súd prvej inštancie nerozhodol o celej prejednávanej
veci. O prvom žalobnom petite nerozhodol vôbec, a rozhodol len o druhom petite, označenom v žalobe
ako alternatívny návrh. Uviedol, že súd prvej inštancie vôbec v rozhodnutí nevysvetlil, prečo (zrejme)
považoval naliehavý právny záujem žalobkýň na takomto určení za daný, a prečo by mala byť práve
takáto žaloba procesne vhodným nástrojom, ktorý rieši spor medzi stranami, odstraňuje neistotu ich
právneho vzťahu, a vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie. Zastal názor, že určovací výrok má
spor medzi stranami vyriešiť, preto nemožno dospieť k záveru, že by práve žalobkyňami zvolený a
súdom prvej inštancie vyhlásený výrok rozsudku bezo zvyšku vyriešil právne vzťahy medzi sporovými
stranami, pretože i keď by neboli žalobkyne predmetnou zmluvou viazané, zostávajú im však práva
z uvedenej zmluvy, o ktorých nebolo rozhodnuté. Naviac žalovaný je predmetnou zmluvou o budúcej
zmluve viazaný naďalej a ostala by mu povinnosť po prípadnom splnení predpokladov na výzvu žalobkýň
ich nehnuteľnosť kúpiť. Keďže súd prvej inštancie naliehavý právny záujem na požadovanom určení
a s tým spojenú prípustnosť určovacej žaloby vôbec neskúmal a nehodnotil, považoval odvolací súd
rozhodnutie za nepreskúmateľné. Uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní podľa
ust. § 129 CSP vyzvať žalobkyne, aby svoju zmätočnú žalobu opravili tak, aby bol požadovaný petit
jasný, určitý, zrozumiteľný a vykonateľný, musia preukázať naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, pričom v prípade, ak dospeje k záveru, že im naliehavý právny záujem chýba, žalobu bez
ďalšieho zamietne, a ak dospeje k opačnému záveru, žalobu prejedná.

5. Po vrátení veci súd prvej inštancie uznesením zo dňa 17.05.2017 vyzval žalobkyne na opravu
zmätočného žalobného petitu v súlade s ust. § 127 a nasl. CSP aby bol jasný, určitý, zrozumiteľný
a vykonateľný. Na základe písomného podania žalobkýň zo dňa 08.06.2017 uznesením č.k.
6C/161/2010-243 zo dňa 16.06.2017 právoplatným dňa 11.09.2017 pripustil zmenu petitu v znení, že
žalobkyne a žalovaný nemajú práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, uzavretej dňa
14.06.2005 medzi žalobkyňou v 1/ a právnym predchodcom žalobkyne v 2/ pánom F. F., Z. XX.XX.XXXX,
J..Č.. XXXXXX/XXXX, ako budúcimi predávajúcimi na strane jednej a žalovaným ako budúcim kupujúcim
na strane druhej, ktorej predmetom je uzavretie budúcej kúpnej zmluvy na kúpu nehnuteľnosti - pozemku
parc.č. XXXX o výmere 34.132 m2, nachádzajúceho sa v katastrálnom území I., obec I., zapísaného
na LV č. XXX.

6. Následne sa v ďalšom konaní primárne zaoberal tým, či je daný naliehavý právny záujem na určovacej
žalobe v zmysle pripustenej zmeny petitu a či žalobkyne naliehavý právny záujem na určovacej žalobe
osvedčili. Po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že naliehavý právny záujem na určení tak, ako sa
domáhajú žalobkyne v zmysle upraveného petitu žaloby, nie je daný. Poukázal na písomné vyjadrenie
právneho zástupcu žalovaného zo dňa 30.10.2017, v tom, že právne postavenie žalobkýň by sa ani v

prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nezmenilo, t.j. ostalo by rovnaké, ako je dnes a naopak vyvolalo
by to ďalšie súdne konania, v ktorých by sa museli riešiť jednak investície žalovaného vložené do
dotknutej nehnuteľnosti, prípadne konanie o náhradu škody za obdobie viac ako 13 rokov, alebo jeho
nároky vyplývajúce z toho, že legitímne očakával naplnenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Uviedol,
že podmienky, za ktorých sa zmluva o budúcej kúpnej zmluve uzatvárala sa nezmenili, a preto je nutné
počkať na okolnosť, na ktorú je táto zmluva viazaná, či nastane alebo trvalo nenastane, čo podľa jeho
názoru žalobkyne nepreukázali, že do budúcna nenastane (vydanie územného rozhodnutia, tak ako
je v zmluve špecifikované). Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve považoval za platne uzavretú, aktuálnu
a záväznú pre obe zmluvné strany, ktorej naplnenie si zmluvné strany časovo dátumom neohraničili,
pričom podmienky uvedenej zmluvy boli dojednané právnym predchodcom žalobkýň, a stotožnil sa s
právnym názorom právneho zástupcu žalovaného, že právni nástupcovia nemôžu mať naliehavý právny
záujem len preto, že ako osoby, ktoré predmetnú dotknutú zmluvu neuzatvárali, majú na vec iný skutkový
pohľad, ich argumentácia smeruje len k skutkovým okolnostiam a k akémusi ich skutkovému záujmu,
o čom svedčí aj ich tvrdenie ohľadne rastu cien nehnuteľností v danej lokalite (možnosť predaja inému
kupcovi za vyššie cenu), čo nie je možné považovať za naliehavý právny záujem. Časové neohraničenie
plnenia zo zmluvy konkrétnym dátumom nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť zmluvy a ani žalovaná
strana aj napriek tomu, že vynaložila úsilie, nemôže ovplyvniť (o čom strany sporu pri uzatváraní zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve museli vedieť) vydanie a termín územného rozhodnutia. Uvedený časový
moment závisí od rozhodnutia tretej osoby, na čo sa obe strany sporu v zmluve zaviazali počkať. Len
zmena predstavy jednej strany nemôže spôsobovať neplatnosť zmluvy, prípadne zbaviť sa záväzku.
Poukázal na to, že dňa 23.9.2014 žalovaný vyzval žalobkyne v 1/ a 2/ na uzavretie kúpnej zmluvy v
zmysle čl. I a II zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 14.06.2005, stanovil dva termíny k podpisu
kúpnej zmluvy, ktoré prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 06.10.2014 odmietli pristúpiť
k uzavretiu kúpnej zmluvy. Uviedol, že žalobkyne nepreukázali, že v budúcnosti územné rozhodnutie
na zámer žalovaného nebude nikdy vydané. Konštatoval, že účelom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve
bol zámer žalobcov, uzavrieť v budúcnosti so žalovaným kúpnu zmluvu, predať pozemky žalovanému,
ktorý zámer naďalej trvá, preto považuje žalobu ako spôsob vymaniť sa zo záväzku, ktorý uzavreli za
dohodnutých podmienok pravdepodobne z dôvodu, že majú iného kupca, ktorý by za nehnuteľnosť
zaplatil vyššiu cenu, nakoľko výzvu žalovaného na uzavretie kúpnej zmluvy odmietli akceptovať. Mali za
to, že žalovaný neporušil žiadnu svoju povinnosť, vyplývajúcu mu zo zmluvy, pričom nedošlo ani k zmene
okolností, stanovených v zmluve. Právna skutočnosť, na ktorú je viazané uzavretie kúpnej zmluvy, nie
je neurčitá, len ešte nenastala. Žalobkyne však mohli kúpnu zmluvu so žalovaným na základe jeho
písomnej výzvy uzavrieť, čo z neznámych dôvodov odmietli. Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve považuje
za stále aktuálnu, pre obe sporové strany za záväznú a platnú. S tvrdením o namietanej právnej neistote
žalobkýň v tom, že nemôžu so svojím vlastníctvom nakladať, sa nestotožnil so zdôvodnením, že predmet
svojho vlastníctva môžu užívať, sú naďalej spoluvlastníkmi nehnuteľností so všetkými právami s tým
spojenými, do ktorých im nezasahuje ani výkon práva žalovaného, t.j. žiadna ich neistota preukázaná
súdu nebola, mimo práva prevodu nehnuteľnosti na inú tretiu osobu. Poukázal aj na to, že určovacou
žalobou tak, ako znie jej upravený petit, nemožno požadovať určenie, či tu právo je alebo nie je aj zo
strany žalovaného (žalobkyne sa domáhajú určenia, že žalovaný nemá práva a povinnosti zo zmluvy
o budúcej kúpnej zmluvy), kedy by museli žalobkyne preukazovať aj jeho naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe, čo považuje za právne vylúčené.

7. Po právnej stránke súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 80 písm. c/ OSP (teraz § 137
CSP), § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa ust. §255 ods. 1 a §
262 ods. 2 CSP.

8. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote žalobkyne odvolanie a
žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a ich žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať
im nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

9. Rozsudok súdu prvej inštancie považovali za nesprávny z dôvodov:
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm.
d/ CSP)
- súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP)
- rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

10. Namietali, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku prevzal právny názor
prezentovaný žalovaným a uviedol, že právne postavenie žalobkýň by sa ani v prípade pozitívneho
rozhodnutia súdu nezmenilo, t.j. ostalo by rovnaké a naopak, vyvolalo by to ďalšie súdne konania, v
ktorých by sa museli riešiť jednak investície žalovaného vložené do dotknutej nehnuteľnosti, prípadne
konanie o náhradu škody za obdobie 13 rokov, prípadne jeho nároky vyplývajúce z toho, že legitímne
očakával naplnenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Závery súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsudku považujú za nesprávne. Nestotožnili sa s tým, že ich právne postavenie by sa v prípade
vyhovenia žalobe nezmenilo. Uviedli, že v prípade kladného rozhodnutia o žalobe na rozdiel od
súčasného stavu neboli by v stave právnej neistoty, či sú alebo nie sú viazané právami a povinnosťami
vyplývajúcimi zo ZOBKZ, ktorá ohľadne ich právneho postavenia panuje v súčasnosti, mohli by s
dotknutou nehnuteľnosťou ako predmetom ich vlastníctva nakladať bez pochybností, či by porušili
Zmluvu o budúcej zmluve a či by si žalovaný voči nim uplatnil ním avizované sankcie z titulu náhrady
škody. Ak by aj súd považoval zmluvu za platnú, vyhovenie žalobe s odôvodnením podľa ust. §
50a ods. 3 Občianskeho zákonníka by zmenilo situáciu tak, že pôvodnými právami a povinnosťami
zo ZOBKZ by žalobkyne (a žalovaný) neboli viazaní. Práva a povinnosti žalobkýň vo vzťahu k ich
nehnuteľnosti a vo vzťahu k žalovanému by sa teda podstatne zmenili. Uviedli, že v zmysle judikatúry je
všeobecne akceptovaným dôvodom naliehavého právneho záujmu existujúci stav právnej neistoty, ktorý
je v danom prípade nepochybne daný. Nestotožnili sa s názorom súdu prvej inštancie, že vyhovenie
žalobe by iniciovalo ďalšie súdne konania ohľadne investícií žalovaného do dotknutej nehnuteľnosti,
nakoľko žalovaný do nehnuteľnosti nijako neinvestoval. Podľa názoru žalobkýň by neprichádzali do
úvahy ani spory o náhradu škody za obdobie viac ako 13 rokov, prípadne nároky z legitímneho
očakávania žalovaného, že sa ZOBKZ naplní. Uviedli, že takéto spory by boli v prípade vyhovenia žalobe
bezpredmetné, pretože v takom prípade by bola ZOBKZ buď považovaná za absolútne neplatnú od
počiatku, ex tunc - t.j. zmluvným stranám by z jej plnenia alebo neplnenia nemohli vzniknúť žiadne práva
ani povinnosti alebo by súd žalobe vyhovel s odkazom na ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka a v
takom prípade by išlo o postup, ktorý platné právo predpokladá a teda by nezakladal porušenie práva,
z ktorého by eventuálne mohli vzniknúť žalovanému akékoľvek zodpovednostné nároky.
Podľa ich názoru naliehavý právny záujem na určení v posudzovanej veci je daný a bol nimi opakovane
tvrdený a preukázaný. Právna neistota trvajúca ohľadne trvania alebo netrvania záväzkov založených
zmluvou o budúcej kúpnej zmluve ešte z roku 2005 negatívne zasahuje do ich vlastníckeho práva
ako jedného zo základných ľudských práv podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedli, že sú
obmedzené vo vzťahu k oprávneniu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou (ius disponendi), ako
imanentnej súčasti vlastníckeho práva - výkon ich vlastníckeho práva v úplnom rozsahu vlastníckych
oprávnení je ohrozený. Konštatovali, že bez súdneho rozhodnutia nemôžu nakladať s predmetnou
nehnuteľnosťou bez riziká sankcií zo strany žalovaného ako budúceho kupujúceho, ktoré by si žalovaný,
ako vyplynulo aj počas konania, určite voči nim uplatnil. Uviedli, že ak by v predmetnom prípade súd
nerozhodol určovacím rozsudkom, pričom platný územný plán uskutočnenie zámeru žalovaného podľa
ZOBKZ neumožňuje (a ani nie je daný predpoklad takej zmeny vzhľadom na okolnosti preukázané
v konaní), žalobkyne budú záväzkami zo ZOBKZ viazané zrejme naveky. V dôsledku toho by napr.
nemohli v budúcnosti, pri rešpektovaní základnej súkromno-právnej zásady pacta sunt servanla. nikdy
svoje vlastnícke právo previesť na inú osobu ako žalovaného. Podľa názoru žalobkýň je takýto stav
významným zásahom do ich majetkovej sféry a predstavuje ohrozenie ich vlastníckeho práva. Uviedli,
že na zmenu výšky trhových cien pozemkov v danej lokalite vzhľadom k časovému odstupu poukázali
nie vo vzťahu k osvedčeniu naliehavého právnemu záujmu, ale ako na jednu okolnosť podporujúcu
odôvodnenosť aplikácie ust. § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedli, že podstatnou skutočnosťou
v tomto smere bolo prijatie nového územného plánu obce I. už po uzavretí ZOBKZ, ktorý neumožňoval
vydanie územného rozhodnutia na zámer žalovaného, a teda okolnosti, z ktorých zmluvné strany pri
uzatváraní zmluvy vychádzali, sa podstatne zmenili. Namietali, že súd prvej inštancie na jednej strane
konštatuje, že ich právo na prevod pozemku je obmedzené a na druhej strane uvádza, že môžu
svojím vlastníctvom nakladať plnom rozsahu. Právne posúdenie tejto otázky je preto podľa ich názoru
nepreskúmateľné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za prekvapivé z dôvodu, že k záveru o
absencii naliehavého právneho záujmu dospel po 8 rokoch trvania konania, pričom na konštatovanie
absencie naliehavého právneho záujmu nebolo potrebné vykonávať žiadne rozsiahle dokazovanie.
Poukázali na v poradí prvý rozsudok č.k. 6C/161/2010-207 zo dňa 09.03.2015, kde súd prvej inštancie
v odôvodnení výslovne konštatoval, že schválením územného plánu v roku 2008 došlo k potvrdeniu
skutočnosti, že zámer žalovaného definovaný v ZOBKZ nie je možné realizovať, avšak v napadnutom
rozsudku už toto svoje konštatovanie neguje, bez vysvetlenia takéhoto zásadného odklonu.

Vo vzťahu k posúdeniu platnosti ZOBKZ je podľa ich názoru právne bezvýznamné, či žalovaná
strana môže alebo nemôže ovplyvniť vydanie a termín vydania územného rozhodnutia. Poukázali na
Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 16.8.1974. sp. zn. 3 Cz 32/74, s tým, že v prípade absolútnej
neplatnosti zmluvy je tiež bez právneho významu, či účastníci zmluvy vedeli v čase jej uzatvárania o
dôvode jej neplatnosti. Uviedli, že podstatné je to, či bola doba, do ktorej zmluvné strany budúcu zmluvu
uzatvoria, vymedzená spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tejto dobe a či vôbec okolnosť, na
ktorú sa viaže uzavretie budúcej kúpnej zmluvy, niekedy nastane. Nesúhlasili s názorom súdu prvej
inštancie, ktorý uviedol, že považuje podanú žalobu za spôsob ako sa vymaniť zo záväzku, ktorý
žalobkyne uzavreli, pravdepodobne z dôvodu, že majú iného kupca, čo považujú za nepravdivú a ničím
nepodloženú domnienku.

11. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkýň nie je dôvodné.

12. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvá veta CSP).

14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

15. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

16. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyne domáhali
určenia, že žalobkyne a žalovaný nemajú práva a povinnosti zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve,
uzavretej dňa 14.06.2005 medzi žalobkyňou 1/ a právnym predchodcom žalobkyne 2/ pánom F. F., Z.
XX.XX.XXXX, J..Č.. XXXXXX/XXXX, ako budúcimi predávajúcimi na strane jednej a žalovaným ako
budúcim kupujúcim na strane druhej, ktorej predmetom je uzavretie budúcej kúpnej zmluvy na kúpu
nehnuteľnosti - pozemku parc.č. XXXX o výmere 34.132 m2, nachádzajúceho sa v katastrálnom území
I., obec I., zapísaného na LV č. XXX. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní,
keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových
strán a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v
konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval
príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobu zamietol aj riadne odôvodnil a
vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako
aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, ak
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací
dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod
ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Ide o také vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia. V prejednávanej veci odvolací súd
nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadnu právne relevantnú vadu, ktorá mohla ovplyvniť
správnosť výroku rozsudku okresného súdu a preto túto odvolaciu námietku považuje za nedôvodnú.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, ktorý spočíva v nesprávnom skutkovom závere
je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď okresný súd chybne vyhodnotí návrh strán na vykonanie
dôkazov, hoci ich vykonanie bolo relevantné na správne zistenie skutkového stavu a tiež vtedy, keď
okresný súd pri hodnotení dôkazov nepostupuje podľa § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom

starostlivo prihladia na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Zásada voľného hodnotenia dôkazov
znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť ; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných
prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na
to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dostatočne
zistil skutkový stav a vzal do úvahy všetky dôkazy, ktoré boli významné z hľadiska právneho posúdenia
uplatneného nároku. Jeho zistenia a skutkové závery zodpovedajú obsahu spisu, sú správne a logické,
preto odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP nie je v posudzovanej veci spôsobilým odvolacím
dôvodom.

19. K tvrdeniu žalobkýň, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), odvolací súd udáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, alebo vtedy, keď aplikoval právnu
normu pri absencii (relevantnej časti) skutkového stavu, čo v preskúmavanej veci odvolacím súdom
zistené nebolo.

20. Podľa § 50a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa účastníci môžu písomne zaviazať, že do dohodnutej
doby uzavrú zmluvu, musia sa však pritom dohodnúť o jej podstatných náležitostiach.

21. Podľa § 50a ods. 2 Občianskeho zákonníka ak do dohodnutej doby nedôjde k uzavretiu zmluvy,
možno sa do jedného roka domáhať na súde, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené súdnym rozhodnutím.
Právo na náhradu škody tým nie je dotknuté.

22. Podľa § 50a ods. 3 Občianskeho zákonníka tento záväzok zaniká, pokiaľ okolnosti, z ktorých
účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do takej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať,
aby sa zmluva uzavrela.

23. V zákonnom ustanovení § 50a Občianskeho zákonníka sa výslovne upravuje zmluva o budúcej
zmluve, označovaná aj ako zmluva predbežná (pactum de contrahendo). Zmluva o budúcej zmluve musí
obsahovať tieto náležitosti : a) zhodu vôle zmluvných strán vyjadrenú v písomnej forme o uzavretí zmluvy
o budúcej zmluve, b) dobu, dokedy zmluvné strany budúcu zmluvu uzatvoria, c) podstatné náležitosti
budúcej zmluvy.

24. Zmluvou o budúcej zmluve sa teda strany dohodnú na inom zmluvnom vzťahu, ktorého podstatu a
náležitosti vyplývajúce z Občianskeho zákona sú povinní uviesť v zmluve o budúcej zmluve. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. mája 2007 sp. zn. 1 Cdo 125/2006 poukázal na to, že podstata
tejto zmluvy spočíva v tom, že si jej subjekty v súlade so širokou zmluvnou slobodou (voľnosťou) písomne
zhodne a tým aj záväzne dojednajú, že spolu do dohodnutej doby uzavrú budúcu (tiež hlavnú) zmluvu,
na ktorej podstatných náležitostiach sa musia dohodnúť. Podľa ustáleného názoru Najvyššieho súdu
SR ide pri dohode o budúcej zmluve o tzv. kontraktačnú povinnosť, čiže povinnosť do určitej doby urobiť
právny úkon, ktorého predmetom bude iná- hlavná zmluva. Zmluvou o budúcej zmluve sa subjekty môžu
zaviazať do určitého času napríklad uzavrieť kúpnu zmluvu. Účastníkmi zmluvy o budúcej zmluve môžu
byť len účastníci budúcej zmluvy. Inak povedané, zaviazať sa uzavrieť budúcu (hlavnú) zmluvu v zmysle

ustanovenia § 50a OZ. zák. môžu len účastníci zmluvy, ktorá má byť nimi v budúcnosti uzavretá. (napr.
budúcu kupujúci a budúci predávajúci).

25. Do 30. júna 2016 bolo podľa § 80 O.s.p. možné žalobou uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o
osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o
určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení
povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Za určovací návrh (žalobu) v
zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považovala súdna prax žaloby, ktoré mali spravidla preventívny charakter
a ich účelom bolo poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, ako dôjde k porušeniu právneho vzťahu
alebo práva. Právny záujem, ktorý bol podmienkou prípustnosti takejto určovacej žaloby, musel byť
naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu išlo o posúdenie, či podaná žaloba
predstavuje vhodne (účinne a správne zvolený) procesný nástroj ochrany žalobcovho práva, ktorým sa
môže dosiahnuť odstránenie spornosti alebo neistoty práva. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo
91/2006 konštatoval, že nedostatok naliehavého právneho záujmu „predstavuje samostatný a prvoradý
dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu
návrhu“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14.9.2017 sp. zn. 3 Cdo 24/2017).

26. Právny záujem, ktorý bol podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.),
musel byť naliehavý v tom zmysle, že vyhovením žalobe bolo možné odstrániť spornosť určitého
právneho vzťahu a ochranu práv žalobcu alebo jeho oprávnených záujmov. Súdna prax vychádzala z
toho, že: (1) naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní
domáhal) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie
spornosti práva alebo právnej neistoty, (2) tento záujem je daný vtedy, pokiaľ by bez súdom vysloveného
určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neisté, (3) záver súdu
o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná určovacia
žaloba je vhodný (správne zvolený a prípustný) procesný nástroj ochrany jeho práva, (4) naliehavý
právny záujem je daný tiež vtedy, ak sa určovacou žalobou vytvorí pevný právny základ pre vzťahy
účastníkov a predíde prípadným ďalším sporom, (5) naliehavý právny záujem je spravidla daný všade
tam, kde rozhodnutie súdu bude podkladom pre zápis do katastra nehnuteľností, (6) naliehavý právny
záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je, či nie je, môže mať aj tretia osoba (na samom úkone
alebo právnom vzťahu bezprostredne nezúčastnená), pokiaľ preukáže, že požadovaným určením sa
priaznivo ovplyvní (zlepší) jej právne postavenie (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27.4.2017 sp.
zn. 1 VCdo 1/2017).

27. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyne v spore nepreukázali
naliehavý právny záujem na požadovanom určení v takom zmysle, ako je to uvedené v predchádzajúcich
odsekoch. Je potrebné zdôrazniť, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak sa
jej prostredníctvom vytvorí pevný základ právnych vzťahov, ktorým sa dosiahne odvrátenie prípadných
budúcich sporov účastníkov. Odvolací súd preto prisvedčil súdu prvej inštancie v tom, že právne
postavenie žalobkýň by sa ani v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nezmenilo, t.j. ostalo by rovnaké,
ako je dnes a naopak, vyvolalo by to ďalšie súdne konania, v ktorom by sa museli riešiť jednak investície
žalovaného vložené do dotknutej nehnuteľnosti, prípadne konanie o náhradu škody za obdobie viac ako
13 rokov, prípadne jeho nároky vyplývajúce z toho, že legitímne očakával naplnenie zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s tvrdením žalobkýň, že vyhovenie určovacej žalobe
by nemohlo vyvolať ďalšie spory nakoľko žalovaný do nehnuteľnosti nijako neinvestoval. Toto tvrdenie
žalobkýň je v rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko z obsahu spisu je nesporné, že žalovaný
predmetné pozemky zhodnotil vybudovaním kanalizácie, čo preukázal v priebehu konania aj listinnými
dôkazmi (č.l.176-196), ktoré žalobkyne v priebehu konania nerozporovali. Vychádzajúc z predpokladu,
že určovací výrok má spor medzi stranami vyriešiť, nemožno v posudzovanej veci dospieť k záveru, že
v prípade vyhovenia žalobe sa právne vzťahy medzi sporovými stranami vyriešia a ich právne vzťahy
sa usporiadajú.

28. K polemike žalobkýň s rozhodnutím súdu prvej inštancie týkajúcej sa platnosti zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve zo dňa 14.06.2005 ako aj jej posúdenia v zmysle ust. § 50a ods. 3 Občianskeho
zákonníka, že zmluva je síce platná, ale účastníci ňou nie sú viazaní odvolací súd udáva, že zmluva
o budúcej zmluve, uzatvorená podľa ust. § 50a Obč. zák. musí obsahovať zhodu vôle zmluvných
strán vyjadrenú v písomnej forme o uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, dobu, do kedy zmluvné strany

budúcu zmluvu uzatvoria, a podstatné náležitosti budúcej zmluvy. Určenie dĺžky lehoty podlieha zmluvnej
voľnosti účastníkov zmluvy o budúcej zmluve a jej stanovenie je závislé len na dohode strán, pričom
by mali byť zohľadnené ich priority a záujmy vedúce k spoločnému konsenzu. Občiansky zákonník
neurčuje žiadne limity týkajúce sa doby, do ktorej má medzi zmluvnými stranami dôjsť k uzavretiu
budúcej zmluvy. Doba uzavretia konečnej zmluvy nemusí byť uvedená konkrétnym dňom, mala by
však byť vymedzená zrozumiteľne a jasne. Táto doba môže byť vymedzená aj právnou udalosťou, o
ktorej sa vie, že v budúcnosti nastane.Časové neohraničenie plnenia zo zmluvy konkrétnym dátumom
nespôsobuje bez ďalšieho neplatnosť zmluvy. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu
prvej inštancie, že zmluvné strany si dobu plnenia časovo dátumom neohraničili, avšak vymedzili ju
konkrétnou právnou skutočnosťou (právoplatnosť územného rozhodnutia), od ktorého nastavili presný
časový režim uzavretia kúpnej zmluvy, na ktorej náležitostiach sa tiež jasne dohodli. Správny je preto
názor súdu prvej inštancie, že zmluva o budúcej kúpnej zmluve je jasná, určitá a zrozumiteľná a
považoval ju za platne uzavretú. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že časový moment závisí
od rozhodnutia tretej osoby, na čo sa obe strany sporu v zmluve zaviazali počkať. Účelom zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve bol zámer žalobcov, uzavrieť v budúcnosti so žalovaným kúpnu zmluvu a
predať mu pozemky, ktorý zámer naďalej trvá. Odvolací súd nemôže preto prisvedčiť právnemu názoru
žalobkýň, že predmetná zmluva je neplatná. Stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný
neporušil žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zmluvy, nedošlo ani k zmene okolností stanovených
v zmluve, právna skutočnosť, na ktorú je viazané uzavretie kúpnej zmluvy nie je neurčitá, len ešte
nenastala. Zároveň odvolací súd uvádza, že zámer žalovaného uzavrieť so žalobcami kúpnu zmluvu
na kúpu predmetných nehnuteľností žalovaný prejavil, žalobkyne mali možnosť kúpnu zmluvu uzavrieť,
avšak túto možnosť odmietli z dôvodu, že považujú zmluvu o budúcej zmluve za neplatnú (č.l. 142). V
nadväznosti na uvedené odvolací súd nemôže prisvedčiť ani právnemu názoru žalobkýň, že okolnosti,
z ktorých účastníci pri vzniku záväzku vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo
požadovať, aby sa zmluva uzavrela a záväzok oboch zmluvných strán uzatvoriť zmluvu zanikol.
Takúto podstatnú zmenu pomerov, ktoré vyžadujú, aby budúca zmluva uzavretá nebola, žalobkyne
nepreukázali. Pri uzatváraní zmluvy o budúcej kúpnej zmluve závisel časový moment uzavretia kúpnej
zmluvy od rozhodnutia tretej osoby, na čo sa obe strany sporu v zmluve zaviazali počkať. Napriek tomu,
že právna skutočnosť - právoplatnosť územného rozhodnutia, od ktorej nastavili presný časový režim
uzavretia kúpnej zmluvy, na ktorej náležitostiach sa jasne dohodli nenastala, dňa 23.9.2014 žalovaný
vyzval žalobkyne na uzavretie kúpnej zmluvy v zmysle čl. I a II zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa
14.06.2005, a mali možnosť kúpnu zmluvu uzavrieť túto možnosť nevyužili a kúpnu zmluvu uzavrieť
odmietli. Z uvedeného nie je preto možné uzavrieť, že okolnosti, z ktorých účastníci pri vzniku záväzku
vychádzali, sa do tej miery zmenili, že nemožno spravodlivo požadovať, aby sa zmluva uzavrela.

29. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku a závislom výroku o trovách konania podľa § 387 ods.1 2 CSP ako vecne a právne správne
potvrdil, nakoľko dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkýň nie je spôsobilý spochybniť správnosť
záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť
správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a nárok na ich náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko
mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.SP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.