Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 8, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117253338
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:6117253338.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: AGRON s. r. o., Jabloňová 735/3,
946 52 Imeľ, IČO: 36 555 142, zastúpený: Mgr. Daniela Oravczová, advokátka, Nám. M. R. Štefánika 6,
945 01 Komárno, proti žalovanému: Poľovnícke združenie Ďulov Dvor, Pri železnici 7, 945 01 Komárno
- Ďulov Dvor, IČO: 35 594 772, zastúpený: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s. r. o.,
Podzámska 32, 940 01 Nové Zámky, IČO: 36 813 401, o zaplatenie 3 033 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/2/2018 - 255 zo dňa 7. novembra
2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/2/2018 - 255 zo dňa 7. novembra 2018 p
o t v r d z u j e.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému priznal proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 415, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. p), x), § 26 ods. 1 písm. a), § 69
ods. 1, § 70 ods. 1 písm. a), § 70 ods. 2 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poľovníctve“) a v časti trov konania s poukazom na § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia sumy

3 033 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť žalobcovi na poraste
kukurice tým, že ako užívateľ poľovného revíru zanedbal svoje povinnosti hospodáriť v poľovnom revíri
tak, aby dosiahol a udržiaval v poľovnom revíri normovaný kmeňový stav zveri, predpísanú vekovú a
pohlavnú štruktúru populácií jednotlivých druhov zveri a jej dobrý zdravotný stav. V dôsledku toho, že
to tak nebolo, došlo k poškodeniu porastu kukurice žalobcu diviačou zverou a k výpadku produkcie
kukurice.
Žalobca v žalobe, ako aj vo svojom procesnom útoku počas dokazovania a aj v záverečnej reči

pred súdom tvrdil, že žalovaný spôsobil žalobcovi škodu na výpadku produkcie kukurice v dôsledku
poškodenia porastu kukurice diviačou zverou na ním poľnohospodársky obhospodarovanom poli na
pozemku parcely č. XX XXX, orná pôda, o výmere 35,07 ha v katastrálnom území S.. Užívateľom
poľovného revíru v zmysle zákona o poľovníctve je žalovaný, ktorý obhospodaruje poľovný revír, aktorého zodpovednosť za túto škodu vyplýva z § 69 ods. 1 a 2 zákona o poľovníctve v spojení s §
26 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve tým, že ako užívateľ poľovného revíru zodpovedá za škodu
spôsobenú jeho nesprávnym užívaním, ktorým sa rozumie poľovnícke hospodárenie, okrem iného, v

rozpore s jeho povinnosťou dosiahnuť a udržať v poľovnom revíri normovaný kmeňový stav zveri, ktorá
zodpovednosťjekoncipovanáakoobjektívna,bezohľadunazavinenie.Vsúvislostisosvojimitvrdeniami
žalobca predložil súdu dôkazy, o ktoré opiera svoje tvrdenia, najmä však listinné dôkazy, ktorými podľa
jeho názoru preukazuje včasnosť a dôvodnosť uplatneného nároku, ako aj znalecký posudok, ktorým
preukazuje najmä výšku spôsobenej škody. S poukazom na procesnú obranu žalovaného žalobca ďalej

uviedol, že naplnenie žiadneho z liberačných dôvodov uvedených v ustanovení § 69 ods. 7 zákona
o poľovníctve žalovaný nepreukázal a samotná škoda presiahla hranicu bagateľnej škody. V zmysle
jej určenia znalcom na príslušnej parcele dosiahla v priemere úroveň cca 7,4 %. Žalobca vo svojom
procesnom útoku poukázal aj na § 55 ods. 12 zákona o poľovníctve, z ktorého vyplýva, že v poľovných
oblastiach s chovom malej zveri, kde nie je diviak zaradený do kvalitatívnej triedy, ho možno loviť v
dobe lovu bez schváleného plánu chovu a lovu, a to aj na spoločnej poľovačke a na vnadisku,

čo mal žalovaný vykonať, aby zabránil vzniku škody. Zároveň podľa § 65 ods. 3 písm. k) zákona
o poľovníctve by sa z usmernení príslušného ministerstva ako ústredného orgánu štátnej správy na
úseku poľovníctva nepovažoval takýto lov za nesprávny spôsob lovu. Žalobca bol teda toho názoru, že
intenzívnym lovom diviačej zveri by žalovaný určite zabránil vzniknutej škode. Na druhej strane žalobca
urobil aj primerané preventívne opatrenia, ktorých vykonanie preukazoval počas dokazovania jednak

listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami strán konania a svedka. Žalovaný podľa názoru žalobcu počas
dokazovania nepredložil dôkaz o tom, že odlákavacie kŕmenie nebolo žalobcom vykonané správne.
Argumentyžalovanejstranyvtomtosmerepovažujeibazavýhovorky,t.j.zaúčelovúobranužalovaného
s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti. Diviačia zver nebola v predmetnom revíri zverou bonitovanou, v
predmetnom poľovnom revíri bola zverou nežiaducou, preto sa tam nemala vôbec nachádzať, za čo bol

zodpovedný žalovaný. Žalobca je preto toho názoru, že si škodu voči žalovanému uplatnil plne v súlade
so zákonom o poľovníctve, a to postupom podľa § 70 ods. 1 písm. a), ods. 2 zákona o poľovníctve,
ktoréhosprávnosťavčasnosťpreukázalpočasdokazovanialistinnýmidôkazmi.Knámietkenedodržania
15-dňovej lehoty žalobca uviedol, že v danom prípade ide o lehotu podliehajúcu procesnoprávnemu
počítaniu času, a preto nie je nevyhnutné doručenie podania žalovanému, ale len poštové odoslanie

predmetnéhopodania,t.j.jehopodanieorgánu,ktorýmápovinnosťnadoručeniepredmetnéhopodania.
Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany v odpore, vo vyjadreniach počas dokazovania, ako aj v
záverečnej reči pred súdom uviedol, že si svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zákona splnil, avšak
naopak poukázal na konanie žalobcu, ktorý v rozpore s § 25 zákona o poľovníctve neprijal opatrenia na
zamedzenie vzniku škôd. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa zákona o poľovníctve

je splnenie viacerých kritérií. Podľa názoru žalovaného je v prvom rade potrebné preukázať, že by
užívateľ poľovného revíru, t. j. žalovaný užíval revír v rozpore s § 26 ods. 1 zákona o poľovníctve. Pokiaľ
žalobca poukázal na porušenie § 26 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve, v zmysle tohto ustanovenia je
užívateľ poľovného revíru povinný hospodáriť v poľovnom revíri tak, aby dosiahol a udržiaval v poľovnom
revíri normovaný kmeňový stav zveri, predpísanú vekovú a pohlavnú štruktúru jednotlivých druhov

zveri a jej dobrý zdravotný stav. Normované kmeňové stavy u žalovaného sú určené len na srnčiu,
zajačiu a bažantiu zver. Diviak nie je v kmeňovom stave žalovaného a teda výlov zveri, ktorá nie je
v revíri bonitovaná, ktorá nie je v kmeňovom stave, nepatrí medzi povinnosti, ktoré by zakladali vznik
zodpovednosti za škodu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 26 zákona o poľovníctve. Bez ohľadu
na uvedené žalovaný trvá na tom, že neporušil žiadnu zo svojich povinností, a to ani vo vzťahu k výlovu

nebonitovanej zveri, teda výlovu diviakov. Žalovaný vykonával a vykonáva opatrenia na predchádzanie
vzniku škôd, budoval posedy, používal mechanické, ako aj zvukové zábrany. Realizáciu týchto opatrení
v konaní preukazoval skutkovými tvrdeniami žalovaného, ako aj vypočutého svedka.
Podľa názoru žalovaného je podmienkou vzniku zodpovednosti za škodu dodržanie zákonných lehôt
podľa § 70 zákona o poľovníctve. Žalobcovi zanikol nárok z dôvodu, že nenahlásil požadovanú výšku

náhrady škody včas, keď sa v lehote do 15 dní po vykonaní zberu takýto prejav vôle nedostal do
dispozície žalovaného. Lehota 15 dní je lehotou hmotnoprávnou, nie je to lehota, ktorá by bola lehotou
v správnom konaní, ale ide o lehotu v spore medzi dvoma súkromnoprávnymi subjektmi. Ďalším
predpokladomvznikuzodpovednostizaškoduje,žeajsámvlastník,resp.nájomcapoľovnýchpozemkov
jepovinnýurobiťprimeranéopatrenianazabránenievznikuškôd.Žalobcatakétoopatreniavdostatočnej

miere nevykonal. Jediné opatrenie, ktoré zrealizoval, bolo prikrmovanie zveri, ktoré však tým, že nebolo
robené odborne, malo skôr charakter prilákacieho kŕmenia a nie odvádzacieho kŕmenia a je teda možné,
že si žalobca vlastným konaním prilákal zver na vlastné pozemky. Žalobca mal možnosť si pozemky ajoplotiť, ako to robia iní hospodári. Žalovaný v neposlednom rade poukázal aj na to, že žalobca odmietol
podpísať dohodu o minimalizácii škôd, čo počas dokazovania nesporne sám potvrdil.
Žalovaný namietal aj výšku uplatnenej škody, pričom poukázal aj na závery znaleckého posudku s tým,

že v bode 2.1 znaleckého posudku, ktorý predložil žalobca sa uvádza, že škoda na menšej ploche
ako 14 ha je 2 % na poraste. V tomto smere žalovaný poukázal na § 69 ods. 7 písm. d) zákona o
poľovníctve, z ktorého vyplýva, že užívateľ poľovného revíru nie je povinný uhradiť škody spôsobené
zverou nepresahujúce 3 % očakávanej úrody.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca škodu na

poľnohospodárskych plodinách (poraste kukurice) na pozemku, ktorý má žalobca v nájme pre
poľnohospodárske účely, a to parcelu registra „C“ evidovanú na katastrálnej mape parcelné číslo XXXXX
orná pôda (mimo zastavaného územia obce) zapísanej Okresným úradom Komárno, katastrálnym
odborom na liste vlastníctva č. XXXX obec a katastrálne územie S., ktorú mu mala spôsobiť
pravdepodobne diviačia zver, preukázateľne zistil najskôr dňa 02. 08. 2017 a rozsah škody, ako aj výšku
škody zistil definitívne najneskôr dňa 06. 10. 2017 podľa ohliadky pozemkov znalcom, ktorá slúžila k

zisteniu skutočného stavu, ako to vyplýva aj z predloženého znaleckého posudku. Žalobca svoj nárok
odvodzuje od zodpovednosti žalovaného za správne užívanie poľovného revíru. Je nutné potvrdiť, že
nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil správne u žalovaného ako subjektu, ktorý je užívateľom
poľovného revíru a to listom zo dňa 10. 08. 2017 v zmysle § 70 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve.
Zároveň uviedol aj opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených zverou. Z predmetného

uplatnenia nároku na náhradu škody je zrejmé kedy žalobca škodu zistil, avšak nie je zrejmé, kedy mala
byť škoda presne spôsobená, t. j. kedy vznikla. Z uvedeného dokladu teda možno dedukovať, že škoda
mohlavzniknúťnajneskôrdňa02.08.2017(prehliadkaporastukukuricežalobcom),čozrejmeajžalobca
považoval za termín vzniku škody, nakoľko z toho potom vychádzal aj pri svojich ďalších postupoch
súvisiacich s určením výšky a rozsahu škody, ako aj pri svojich prednesoch v rámci dokazovania

pred súdom, pretože iné termíny už pred podaním žaloby na súd neoznačil. Iný čas vzniku škody totiž
žalobca žalovanému neoznámil v žiadnom oznámení, liste, či výzve, ktorú by bolo možné považovať
za uplatnenie nároku na náhradu škody. Nakoľko v čase uplatnenia nároku na náhradu škody v liste zo
dňa 10. 08. 2017 nemohlo dôjsť ku konečnému ustáleniu rozsahu a výšky škody, zo zákona vyplýva,
že žalobcovi začala plynúť dvojmesačná objektívna prekluzívna lehota „odo dňa, keď škoda vznikla“, v

ktorej bolo nutné zo strany žalobcu splniť podmienky uvedené v § 70 ods. 2 posledná veta zákona o
poľovníctve, aby bol neskôr v prípadnom spore úspešný. Ak škoda vznikla dňa 02. 08. 2017, žalobca mal
výšku škody ustáliť, teda určiť najneskôr do 02. 10. 2017 (§ 122 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka).
To však žalobca neurobil a v rámci dokazovania ani nepreukázal, že by tak bol zákonným spôsobom
urobil. V liste označenom ako „Vyčíslenie sumy na náhradu škody spôsobenej na porastoch kukurice

diviačou zverou“ zo dňa 23. 10. 2017 žalobca síce odkazuje na znalecký posudok zo dňa 23. 10. 2018,
ako aj na uplatnenie nároku na náhradu škody listom zo dňa 08. 10. 2017, zároveň však predkladá
žalovanému aj faktúru so splatnosťou dňa 06. 11. 2017, ale ide tu o dosť zmätočné uplatnenie alebo
vyčíslenie výšky škody, pretože sa v ňom opätovne neuvádza čas kedy škoda vznikla, resp. uvádza
sa opätovne iba termín „prehliadka porastu kukurice“, vykonaná dňa 02. 08. 2017. Z toho opätovne

vyplýva, že dvojmesačná prekluzívna lehota určená v § 70 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve a § 70
ods. 2 zákona o poľovníctve nebola žalobcom dodržaná. Dokonca ani vo výzve na nahradenie škody
na poraste kukurice spôsobenej diviačou zverou vyčíslenej v sume 3 033 eur s prísl. zo dňa 10. 10.
2017 nie je definovaný iný dátum uplatnenia nároku na náhradu škody, alebo iný nárok než ten, ktorý
bol uplatnený od 02. 08. 2017. Žalovaná strana na pojednávaní dňa 11. 04. 2018 opätovne dôvodne

namietala, že: „ ... nie je jednoznačne preukázané, kedy škoda vznikla ...“, ako aj to, že: „ ... diviačia zver
sa na pozemkoch nachádzala aj v takých dátumoch, za ktoré nárok na náhradu škody uplatnený nebol
a zákonná lehota už uplynula.“ V tomto smere je relevantné aj právne vyjadrenie žalovanej strany, že:
„ ... malo dôjsť k dvom úkonom, t. j. k uplatneniu nároku a následne hneď aj k vyčísleniu škody. Takto
to predpokladá aj zákon. Ak však vyčíslenie nie je okamžite možné, čo je situácia tvrdená žalobcom,

bol povinný škodu vyčísliť do 15 dní po vykonaní zberu. Takýto prejav vôle však žalovanému doručený
nebol v zákonnej 15-dňovej lehote.“
Žalobca teda pri uplatnení nároku na náhradu škody nedodržal zákonom upravený postup vyplývajúci z
§ 70 ods. 2 zákona o poľovníctve, podľa ktorého musia byť pre také uplatnenie, ako aj vyčíslenie výšky
škody kumulatívne splnené všetky predpoklady:

po 1) uplatnenie nároku na náhradu škody v lehotách uvedených v § 70 ods. 1 zákona o poľovníctve,
po 2) súčasné nahlásenie požadovanej výšky náhrady škody (ak ju zistil § 70 ods. 1 a ak ju vedel zistiť
iba v čase zberu § 70 ods. 2)po 3) uvedenie opatrení, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených zverou. Zákon o poľovníctve pri
uplatnení náhrady škody vyžaduje určitú perfektnosť tejto výzvy na náhradu škody, resp. jej nahlásenia
(poškodený si ju má uplatniť u užívateľa poľovného revíru v stanovenej lehote a súčasne s uplatnením

škody má uviesť jej výšku a opatrenia, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených zverou), pri
nenaplnení ktorých nárok poškodeného na náhradu škody zaniká. S poukazom na uvedené zistenia
súdu, ako aj všetky relevantné skutočnosti, nárok žalobcu na náhradu škody zanikol z dôvodu preklúzie
práva a súd žalobu ako nedôvodnú zamietol bez ďalšieho skúmania žalobcom tvrdeného porušovania
právnych povinností žalovanou stranou podľa § 26 a nasl. zákona o poľovníctve nesprávnym užívaním

poľovného revíru.
Nakoľko mal žalovaný vo veci plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania vo výške 100 % (§
255 ods. 1 CSP) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie o prekludovaní jeho práva, keďže žalobca vo veci uplatnenia predmetného nároku na náhradu
škody prvýkrát kontaktoval žalovaného oznámením zo dňa 10. 08. 2017, v ktorom ho upozornil, že pri

prehliadke porastu kukurice vykonanej dňa 02. 08. 2017 bola zistená škoda a hrozba vzniku ďalších
škôd vyvolaná evidentnou prítomnosťou nežiaducej diviačej zveri v množstve, z ktorého bolo možné
predpokladať vznik škody a oznámil mu opatrenia ním vykonávané na zabránenie a minimalizovanie
škôd spôsobených zverou. Teda listom zo dňa 10. 08. 2017 došlo prvýkrát k uplatneniu nároku na
náhradu škody, ktorej skutočný rozsah bolo možné zistiť až podľa stavu porastu kukurice v čase zberu,

ktorý bol vykonaný počas dvoch dní 07. 10. 2017 a 08. 10. 2017. Následne si žalobca výzvou zo dňa 23.
10. 2017 adresovanou žalovanému uplatnil nárok na náhradu škody, teda 15 dní po vykonaní zberu na
základe jej vyčíslenia znalcom. Škoda od zistenia prítomnosti diviačej zveri na začiatku augusta 2017
(02. 08. 2017) priebežne narastala, keďže zver ju páchala priebežne až od zberu plodiny. Dátum 02. 08.
2017 je deň, kedy pri obhliadke poľa žalobca zistil, že diviaky sú prítomné a začali s poškodzovaním

porastu kukurice, ktoré pretrvávalo až do zberu plodiny. Škoda, ktorej náhrada je predmetom žaloby,
spočíva vo výpadku produkcie očakávanej úrody ako dôsledku diviačou zverou poškodeného porastu
kukurice, ktoré začalo v zmysle oznámenia žalobcu zo dňa 10. 08. 2017, teda bolo prvýkrát zistené
pri prehliadke parcely dňa 02. 08. 2017 a skončilo sa až zberom plodiny. Znalec v zmysle posudku
vykonal obhliadku dňa 06. 10. 2017 a zistil, že v kukuričnom poraste sú škody spôsobené vylamovaním

a udlávením diviačou zverou, čo vyplýva aj z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku.
Konateľ žalobcu Ing. J. F. počas výsluchu na pojednávaní dňa 11. 04. 2018 uviedol, že listom zo dňa 10.
08. 2017 oznámená škoda zistená pri obhliadke dňa 02. 08. 2017 začala vznikať, keď kukuričné klasy
boli tzv. mliečno voskovej zrelosti, porast bol polámaný a konzumovaný zverou. Uviedol, že v liste bolo
uvedené, že škody budú narastať, čo sa aj dialo, čo potvrdil aj v odpovedi na otázku právnej zástupkyne

žalovaného, že škoda začala vznikať začiatkom augusta 2017 a skončila zberom. Z uvedeného je
zrejmé, že nárok žalobcu nie je prekludovaný, škoda vznikla (bola dokonaná) až zberom kukurice, ktorý
bol zrealizovaný v dňoch 07. 10. 2017 a 08. 10. 2017, nie dňa 02. 08. 2017, kedy žalobca zistil a
žalovanému listom zo dňa 10. 08. 2017 oznámil začatie jej vzniku. Súd prvej inštancie pristúpil len k
čisto formálnemu výkladu § 70 ods. 1 písm. a) zákona o poľovníctve a v ňom použitého výrazu „ ... keď

škoda vznikla“, a to až do takej miery, že sa dostal do rozporu s účelom a zmyslom tohto zákonného
ustanovenia, za predpokladu, že ním nie je nahlasovanie škody vo vzťahu k jednotlivým klasom kukurice
v ten-ktorý deň jej pestovania, ktoré je nereálne. Škodu v tomto prípade treba brať globálne na celom
poraste kukurice na danom poli, a to až do jej zberu, do ktorého reálne narastala jej priebežným
páchaním diviačou zverou. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu,

aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi
prizná proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom a navrhuje ho potvrdiť. Poukázal na to, že od počiatku namietal nedodržanie lehoty na riadne

uplatnenie nároku žalobcu tak, ako to vyplýva z § 70 zákona o poľovníctve. Dátum vzniku škody musí
byť ustálený pre účely uplatnenia nároku na náhradu škody podľa predmetného ustanovenia. Nemožno
teda hovoriť o neprimeranej formálnosti, pokiaľ súd na úspešné uplatnenia nároku požaduje ustálenie
týchto termínov a dodržanie lehôt, ktoré zákon výslovne uvádza.6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup
súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po

preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol tak bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov
žalobcu (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré

uplatnil už pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd
prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vykonané dôkazy
vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom starostlivo na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP.

9. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do prekludovania jeho
práva na náhradu škody argumentujúc tým, že listom zo dňa 10. 08. 2017 došlo prvýkrát k uplatneniu
nároku na náhradu škody, ktorej skutočný rozsah bolo možné zistiť až podľa stavu porastu kukurice
v čase zberu, ktorý bol vykonaný počas dvoch dní, a to dňa 07. 10. 2017 a 08. 10. 2017. Následne
si žalobca výzvou zo dňa 23. 10. 2017 uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody, teda 15 dní po

vykonaní zberu na základe jej vyčíslenia znalcom. Znalec v zmysle posudku vykonal obhliadku dňa
06. 10. 2017 a zistil, že v kukuričnom poraste sú škody spôsobené vylamovaním a udlávením diviačou
zverou, čo vyplýva aj z fotodokumentácie, ktorá je súčasťou znaleckého posudku. Podľa názoru žalobcu
nie je jeho nárok prekludovaný, keďže škoda vznikla (bola dokonaná) až zberom kukurice, ktorý bol
zrealizovaný v dňoch 07. 10. 2017 a 08. 10. 2017, teda nie dňa 02. 08. 2017, kedy žalobca zistil

a žalovanému listom zo dňa 10. 08. 2017 oznámil začatie jej vzniku. V tejto súvislosti odvolací súd
poznamenáva, že z obsahu spisu a vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobca vznik
škody po prvýkrát zistil dňa 02. 08. 2017 a že táto priebežne narastala, čo vykonanou obhliadkou zistil
aj znalec dňa 06. 10. 2017. K definitívnemu ustáleniu spôsobenej škody tak bolo možné dospieť až po
zbere kukurice, ku ktorému došlo v dňoch 07. 10. 2017 a 08. 10. 2017. K uplatneniu nároku na náhradu

škody spolu s uvedením jej výšky bol žalobca za daných skutkových okolností povinný pristúpiť do 15
dní po vykonaní zberu, a to v zmysle § 70 ods. 1 písm. a) a tretej vety § 70 ods. 2 zákona o poľovníctve.
Sankciou za nedodržanie uvedenej lehoty je zánik nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2 veta druhá
zákona o poľovníctve).
Žalobca uplatnenie nároku na náhradu škody preukazoval súdu prvej inštancie listom zo dňa 10. 08.

2017 a jej výšky listom zo dňa 23. 10. 2017, z ktorých zhodne vyplýva, že k zisteniu vznikajúcich škôd na
poraste kukurice došlo pri prehliadne dňa 02. 08. 2017. V liste zo dňa 23. 10. 2017 žalobca konkretizoval
opatrenia, ktoré vykonal za účelom zabránenia ďalších škôd a že si pred zberom úrody jej výšku nechal
posúdiť znalcom v znaleckom posudku č. 13/2017, na základe ktorého vystavil žalovanému faktúru č.
2017025,ktorúvlehotejejsplatnostižiadalvplnejvýške(3033eur)uhradiť.Deň23.10.2017(pondelok)

je síce posledným dňom zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty počítanej odo dňa 08. 10. 2017, kedy
bolo možné škodu definitívne ustáliť, no za kvalifikované uplatnenie náhrady škody ho bez preukázania
doručenia tohto listu žalovanému rozhodne považovať nemožno. Zo žiadneho dôkazu produkovaného
v priebehu prvoinštančného konania však nevyplýva, že by tento list bol žalovanému najneskôr do 23.
10. 2017 doručený, čo žalovaný pred prvoinštančným súdom v rámci svojej procesnej obrany dôvodne

namietal. Za daného skutkového stavu preto súd prvej inštancie správne ustálil, že si žalobca svoj nárok
u žalovaného neuplatnil včas, v dôsledku čoho jeho právo na náhradu škody zaniklo.

10. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP), vrátane závislého výroku o trovách konania, na ktoré

súd prvej inštancie správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanému priznal náhradu trov konania
proti žalobcovi v rozsahu 100 % s prihliadnutím na jeho plný úspech v konaní.11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalovanému ich
náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.