Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Friday, September 27, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoE/126/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810200147
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7810200147.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej A., Z..F..P.., N., A. XX, IČO: XX XXX XXX, proti povinnej
O. Z., F.Ň., N. XXX/XX, o vykonanie exekúcie pre 663,23 eur istiny s prísl., o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava z 14.5.2012, č. k. 12Er/12/2010-55

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie proti výroku o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii.

V ostatnej časti uznesenie potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) uznesením námietky povinnej proti exekúcii zamietol, povolil odklad
exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o jej zastavení, exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

V odôvodnení uviedol, že oprávnená sa domáhala vykonania exekúcie na základe rozsudku Stáleho
rozhodcovskéhosúduspoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.z3.11.2009,sp.zn.SR02776/09(ďalej
len „exekučný titul“), a že navrhla vykonať exekúciu na sumu 663,23 eur, úrok z omeškania 0,25 % denne
zo sumy 653,28 eur od 1.12.2008 do zaplatenia, trov pôvodného konania vo výške 184,81 eur a trov
exekúcie, že uznesením č.k. 12 Er/12/2010 - 22 z 22.3.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora ( ďalej
len „ exekútor“) v časti istiny prevyšujúcej sumu 331,94 eur, v časti úroku z omeškania prevyšujúceho

6,50 % ročne zo sumy 331,94 eur od 1.12.2008 do zaplatenia, a uznesením č.k. 12 Er/12/2010- 26 z
9.5.2011, exekúciu v tejto časti zastavil, že následne poverením č. XXXX XXXXXX z 9.5.2011 poveril v
zmysleust.45ods.1zák.č.233/1995Z.z.vykonanímexekúcieexekútora,vrozsahuuloženejpovinnosti
zaplatiť 331,94 eur s 6,5 % ročným úrokom z omeškania z 331,94 eur od 1.12.2008 do zaplatenia,
trovy prechádzajúceho konania v sume 184,81 eur a trovy exekúcie, a že povinná podaním z 30.6.2011
vznieslanámietkyprotiexekúcii,akoajnávrhnaodkladexekúcie,stým,žežijesmanželomzdôchodkov,

ktoré ťažko vychádzajú aj na režijné náklady, pretože manžel je zdravotne ťažko postihnutý občan a
dlžníci im dlžia cca 30.000 eur, že žiada, preskúmať úroky, ktoré sú neúmerné a úžerné a taktiež
namietala, že nedostala rozhodnutie rozhodcovského súdu. Zaoberal sa námietkou a návrhom na
odklad exekúcie a v osobe vyššieho súdneho úradníka rozhodol, tak, že ich zamietol, ale vzhľadom k
tomu, že proti tomuto rozhodnutiu podala povinná včas odvolanie citujúc 374 ods. 4 zák. č. 99/1963
O.s.p., § 50, § 56 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku ( ďalej len EP ) opätovne

posúdil predložené námietky proti exekúcii, návrh na odklad exekúcie a vyslovil, že pri rozhodovaní
o námietkach môže súd prihliadať len na také okolnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu
a ktoré musia obsahovať aspoň jeden v zákone stanovený dôvod zániku nároku z exekučného titulu,
brániaci vymáhateľnosti nároku z exekučného titulu, spôsobujúci neprípustnosť exekúcie alebo musí byť
preukázané, že oprávnený a povinný nie sú právnymi nástupcami osôb uvedenými v exekučnom titule.
V súvislosti s uvedeným vyslovil, že neobstojí námietka povinnej, že exekúcia je vedená za neúmerné

a úžerné úroky z omeškania, keďže exekúcia bola v časti poplatku za poskytnutie úveru, poplatku za
upomienku, ako aj úrokov prevyšujúcich zákonný úrok z omeškania zastavená a taktiež ani námietka,že jej exekučný titul nebol doručený, keďže pri jeho doručovaní bola použitá fikcia doručenia, pretože ho
v odbernej lehote neprevzala. Vychádzajúc z ust. § 56 ods. 1, 2, § 41 ods. 1,2 písm. d),§ 57 ods. 2 EP,
§ 103, § 251 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb. O.s.p. a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 z.z. o rozhodcovskom

konaní v znení neskorších predpisov ( ďalej len „ ZRK“), bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ( ďalej len „VPP“), § 2 zák. č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 497 zák. č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov ( „ ObZ“), § 52, § 53 ods. 1,5, § 54 ods. 1 OZ po
oboznámení s písomnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu konštatoval, že zmluva o úvere z 17.6.2008
na základe ktorej oprávnená poskytla povinnej úver 331,94 eur, je zmluvou spotrebiteľskou, pretože

oprávnená má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a povinná vystupuje
v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, pričom návrh zmluvy je v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do
ktorého sa vypisujú požadované údaje a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah
VPP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou uzatvorenej zmluvy o úvere, nemôže ho vyjednať môže ho len
prijať alebo odmietnuť návrh ako celok. Ďalej uviedol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv

je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to pod sankciou absolútnej
neplatnosti takejto podmienky. Zaoberal sa rozhodcovskou doložkou tak, ako je formulovaná a mal
za to, že spotrebiteľovi je ňou fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
v prípade, ak oprávnená podá žalobu na rozhodcovský súd a vyhodnotil ju preto ako neprijateľnú a

absolútne neplatnú, keďže výkon práv a povinností z tejto doložky odporuje zákonu a dobrým mravom.
Na základe uvedeného preto exekúciu zastavil, povolil odklad exekúcie do právoplatnosti zastavenia
exekúcie a v súlade s § 151 ods. 3 O.s.p. vyslovil, že o trovách konania rozhodne v lehote, 30 dní od
právoplatnosti uznesenia.

Oprávnená proti uzneseniu podala v celosti v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd a/ rozhodol
nad rámec zverenej právomoci [§ 205 ods. 2 písm. b/], b) nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný [§ 205 ods. 2 písm. a/] O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., c/ že svojim
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom [§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221

ods. 1 písm. d) O.s.p.), d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a
e) jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.] a navrhla
uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

K dôvodu uvedenému pod písm. a) uviedla, že všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom

ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych
noriem, aplikácie a interpretácie zhodných právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie
vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na § 43 ods. 2 zák.
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej ZRK) a tvrdila, že všeobecný súd nesprávnou a
ústavne nesúladnou interpretáciou vyššie označeného ustanovenia sa postavil do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu (ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku cit..
„Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
súdov ...“) metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučného súdu neprináleží, čím
prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a
porušil tak fundumentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky). Tvrdila, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanérovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený, že práve v tejto veci exekučný súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii
- určite jeho rozhodnutie takýto účinok (účinok suspenzívny) malo a to vzhľadom na zánik vykonateľnosti

rozhodnutia rozhodcovského súdu, že je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo
v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“).

Poukázala na to, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu
rozhodovania rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň
negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc, že nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci vrozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Tvrdila, že z hľadiska
princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny
orgán - všeobecný súd - dotvára svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom

rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že
z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, že ak
v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku,
je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane
základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho

prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení, že základné práva totiž nevytvárajú len rámec
obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie, že všeobecný súd si preto
musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje
do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv, a to bez
ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa
ap.), že tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa

ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí, dodala ochranu práv, pre
ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie
ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou
povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno
uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný,

že uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného
bremena v rámci občianskeho súdneho konania, že pokiaľ je postupom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK
žalobou napadnutý rozsudok rozhodcovského súdu, je nutné zdôrazniť, že bremeno tvrdenia a dôkazné
bremenotuzaťažuježalobcu(vokolnostiachprípadudlžníka),ktorýsadomáhazrušeniarozsudkuajeho
nahradenia rozsudkom všeobecného súdu (prípady ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a c/) alebo jeho nahradenia

novým rozsudkom rozhodcovského súdu, že prostredníctvom posudzovania rozsudku rozhodcovského
súdu exekučným súdom sa však ten istý žalobca (v okolnostiach prípadu dlžník) tohto zákonného
bremena zbavuje a prenáša sa na druhú stranu (v okolnostiach prípadu veriteľa), ktorý je v danej situácii
znevýhodnenou stranou, pretože legitímne očakával, že nastanú účinky, s ktorými ZoRK a Exekučný
poriadok spája právoplatnosť rozsudku, avšak bez toho, aby mohol akokoľvek reagovať na myšlienkové

úvahy exekučného súdu (v konaní začatom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK má veriteľ ako žalovaný k
dispozícii celý priestor občianskeho súdneho konania!) toto legitímne očakávanie stráca, že úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust.
§ 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, že extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s
ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj
v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.
Dodal ako veľmi podstatné, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci

obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Poukázala na to,
že za porušenie základných práv a slobôd je potrebné považovať také prípady nesprávnej aplikácie
jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1 ÚS 331/09 z 11. novembra 2010) a tvrdila, že zodpovedá skutočnosti, že je

povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne
konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným, že
toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006).

Ďalej uviedla, že z pohľadu ochrany princípov právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä
základných ľudských práv a práv justičných), je potrebné zvýrazniť problém plynutia času, že oprava
rozhodnutí rozhodcovských súdov je časovo limitovaná zákonom a to prostredníctvom ust. § 41 ZoRK a
to tak, že žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia

rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, že ak ust. § 41 ZoRK pri stanovení
lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel -
zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých
práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, abyexekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených
týmtorozsudkom.Tvrdilaďalej,žeprávnaúprava,ktoráumožňujebezčasovéhoobmedzeniazasahovať
do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo

menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým
osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým
treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je
v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,
ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 od. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 21/08 z 23. septembra
2009). Uviedla, že zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej
je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne
uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady
správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali (ust.
§ 35 ZoRK v spojení s ust. § 159 O.s.p.), že pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako

účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový,
ktorý by bránil povinnému (účastníkovi, ktorému bola súdom uložená povinnosť) domáhať sa kedykoľvek
ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť
alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.

V tejto súvislosti mala za potrebné poukázať na účel Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý
jediný obsahuje úpravu revízneho postupu voči rozhodnutiam rozhodcovských súdov, že iba v
jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. 1 ZoRK) je možné
pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho
neexistencie, že zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci
konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bola na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí
v Slovenskej republike prijatý (ust. § 1 ods. ZoRK), že všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že
ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských

súdov. Poukázala aj na ust. § 7 ods. 1 O.s.p., ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy,
ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci
rozhodcovskému súdu), že všeobecný súd vo veci žalobcu (veriteľa) nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými

predpismi, že aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný
súd, že nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu
rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému
(dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému
všeobecnému súdu, že pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť

predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, že tomuto záveru
zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské
konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na
konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Ďalej uviedla, že vzhľadom na to,
že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky

rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na
základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje
právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní, že konkrétne to teda znamená,

že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom
všeobecného súdu (ust. § 159 ods. 2 O.s.p.).

Poukázala na to, že súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného

zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o
jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom
s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúcehokonanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia
- určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať), že v rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený

posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku
rozhodcovského súdu, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom, že ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu a v súlade
so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok,

ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.

Uviedla, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, že žiada, aby všeobecný
súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku

s čl. 1 od. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok a v tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či
je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Poukázala na to, že všeobecný súd je povinný vždy

dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne
konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej
normy Ústavným súdom Slovenskej republiky, že ak však účastník konania odôvodneným spôsobom
podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy
s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď

vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu
normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu, že v
tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy), či pod dospením k záveru (§ 109 od.
1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku) rozumieť úplne voľnú úvahu súdu (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 269/09 zo 7. júla 2009).

K dôvodu uvedenému pod písmenom b) uviedla, v spojitosti s vyššie uvedenou ústavnoprávnou
argumentáciou, ktorá odôvodňuje presvedčenie o tom, že všeobecný súd posúdil vec mimo rámec
zverenej právomoci, že považuje za potrebné poukázať na nesprávnu intrerpretáciu ust. § 45 ods.
2 ZoRK, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, akoby

upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZoRK, že ust. § 45 ods. 2 ZoRK však
explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a
nie v rozsudku rozhodcovského súdu, že zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust. §45
ods. ZoRK s významom ust. § 40 ZoRK v spojení s ust. § 43 ZoRK a vytvoril tak komplexný systém,

ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania, že nie je totižto z hľadiska princípu právne istoty a princípu ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné, aby paralelne popri sebe existovali rovnocenné
opravné mechanizmy zamerané na revíziu rozsudku rozhodcovského súdu, že ak by uvedené tvrdenie
nebolo pravdivé, opravný mechanizmus upravený ust. § 40 a nasl. ZoRK by nemal žiaden zmysel,

pretože účastník rozhodcovského konania by sa vždy mohol spoľahnúť na revíziu vykonanú exekučným
súdom a navyše, v čase uskutočňovania tejto revízie sa účastník ocitá v oveľa výhodnejšom postavení
než by tomu bolo v prípade revízie uskutočňovanej podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK, pretože je zbavený
zákonného bremena tvrdenia, dôkazného bremena a zodpovednosti za prípadný neúspech v konaní o
zrušení rozhodcovského rozsudku, že rovnako tak je oslobodený akéhokoľvek časového obmedzenia,

ktoré by ho zaväzovalo uplatňovať svoje námietky voči rozsudku rozhodcovského súdu riadne a včas
(vylúčenie lehoty ust. § 41 ZoRK komponovanej za účelom zachovania princípu právnej istoty) a zároveň
dochádza k vylúčeniu dvojinštančnosti konania, kedy účastník konania nemusí čeliť právu protistrany
domáhať sa opravy súdneho rozhodnutia pred druhostupňovým orgánom súdnej moci.

Tvrdila, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského
súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh
účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK), že aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 anasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.

K dôvodu uvedenému pod písmenom c) bližšie uviedla, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej
rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné
zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, že predovšetkým exekučný
súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh (v danom prípade neexistovalo

zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie z úradnej povinnosti (ex officio),
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania, že
odôvodnením vád uvedených v prvom a druhom rade (porušenie princípu legality a porušenie zásady
začatia konania na návrh) sa zaoberal a v časti A. a B. tohto odvolania, a preto sa ďalej bude sústrediť
na ďalšie uvedené vady.

Poukázala na to, že ústava Slovenskej republiky v článku 12 ods. 2 ustanovuje všeobecný zákaz
diskriminácie, že na základe neho platí, že základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či
iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,
rod alebo iné postavenie, že nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo

znevýhodňovať a citoval ods. 2 Ústavy SR a článku č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone
a ochrane ľudských práv, že základným obsahovým východiskom uplatňovania zákazu diskriminácie je
jeho prepojenosť na princíp rovnosti, že tento základný princíp znamená požiadavku pre orgány verejnej
moci, aby sa s oprávneným nositeľom ľudských práv jednak v rovnakých situáciách zaobchádzalo

rovnako a jednak, aby sa s ním v nerovnakých situáciách zaobchádzalo nerovnako.

V danom prípade tvrdil, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva
vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie

majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru), že porušenie článku 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.
14 Dohovoru je možné preskúmať aj samostatne, pretože skutkové okolnosti prípadu spadajú do
pôsobnosti dvoch vyššie označených ustanovení Ústavy SR a dvoch vyššie označených ustanovení
Dohovoru vymedzujúcich základné práva Ústavou SR a Dohovorom chránené.

Poukázala na to, že v prípade výkonu a ochrany práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
súdny proces exekučný súd zaobchádzal odlišne so žalovanou - povinnou na strane jednej a žalobcom
- oprávnenou na strane druhej, že povinná mala zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne
obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces a boli jej taktiež poskytnuté
všetky záruky spravodlivého prerokovania veci pred súdom, že ona (oprávnená), aj keď výkon a

ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, že však bola, a to najmä
vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jej práva a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jej
právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaná, že z okolností daného prípadu nemožno
vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné

zaobchádzanie, že odlišné zaobchádzanie ňou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (postavením
oprávnenej - obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov), pretože
takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania. Uviedla odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone a ochrane práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý súdny proces, ako napríklad jej nevypočutie - oprávnenej, alebo jej

neoboznámenie (oprávnenej) so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, vyplývajú zreteľne z napadnutého
rozhodnutia a príslušného súdneho spisu.

Tvrdila, že v prípade výkonu a ochrany práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku
exekučný súd svojim rozhodnutím ju postavil (oprávnenú) pri realizácii podnikania na trhu s finančnými

službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a diferentne odlišná od pozície ostatných súťažiteľov,
že v tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s jej postavením
(oprávnenej) ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné postavenie ju vylúčilo z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere.Opäť konštatovala, že z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie, že odlišné zaobchádzanie
s ňou (oprávnenou) nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (v tomto prípade postavením

podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázané odlišného zaobchádzania.

Tvrdila, že postupom exekučného súdu, ako aj napadnutým uznesením tohto súdu, došlo v rámci práva
na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady

kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, ktoré sú
imanentnou súčasťou vyššie označených základných práv a to spôsobom, ktorý ne nezlučiteľný s čl.
46 ods. 1 Ústavy a článkom č. 6 ods. 1 Dohovoru, že čl. 46 ods. 1 Ústavy zaručuje každej zákonom
vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnej právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon, že súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikoval právnej normy a z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije
ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02 z 27. novembra 2002).

Vytýkala súdu, že neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. §
40 a § 43 ZoRK a aplikované právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2
ZoRK - interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, že exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie

relevantnej právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem
a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu.

Poukázala na to, že princíp rovností zbraní považuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej
aj „Súd“) za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala

primeranú možnosť predniesť svoje záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody
voči protistrane (rozsudky Dombo Beheer B.V.v.Holandsko z 27. Októbra 1993, ods. 33 a Ankerl v.
Švajčiarsko z 23. októbra 1996, ods. 38), že porušením princípu rovnosti zbraní bol žaloba (oprávnený)
uvedený exekučný súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Ďalej uviedla, že ust. článku č. 6 ods.

1 Dohovoru je možné aplikovať na tie súdne konania, ktorých predmetom je spor o práva a záväzky
občianskoprávneho charakteru zakotvené vo vnútroštátnom práve, že ust. čl. č. 6 ods. 1 Dohovoru je
však možné aplikovať aj na tie súdne konania, ktoré súvisia s definíciou „občianskeho práva a záväzku“,
žetvrdí,ževdanomprípadeječl.č.6ods.1Dohovoruaplikovateľnýnakonaniepredexekučnýmsúdom,
pretože výsledok tohto konania podstatnou mierou ovplyvnil jeho právne postavenie. Záruky ustanovené

v článku č. 6 Dohovoru sa nevzťahujú stricto sensu iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im
predchádzajú a ktoré po nich nasledujú, že sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení
rozsudku, že súd rozhodol v prípade Hornsby v. Grécko, že právo na súd, ako ho zaručuje článok 6,
by bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny systém členského štátu umožňoval, aby konečné a záväzné
rozhodnutiezostalonevykonanénaujmujednejzostránazozásadyrovnostijejvyplynulo,žeobestrany

v konaní sú oprávnené mať prístup k informáciám o údajoch a argumentoch druhej strany a musia mať
rovnocennú možnosť vznášať námietky proti argumentom druhého, že podstatnou myšlienkou zásady
rovnostije,žesúdymusiavyvinúťnáležitéúsilie,abyzabezpečiliefektívneuplatňovanieprávzaručených
článkom č. 6 Dohovoru.

Ďalej vytýkala súdu, že v danom prípade bez toho, aby ju akokoľvek vypočul, rozhodol o jej právnom
postavení (o jej práve) a to výrokom o zastavení exekúcie. Namietala, že nemala možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení, že sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu o jeho právnom postavení, že nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného

súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie, že
postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dával nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to,
aby bez existencie akýchkoľvek obáv z jej reakcie, došlo k zmareniu exekúcie, že ona však je voči
povinnej v pozícii veriteľa, ktorej doposiaľ nebol uhradený jej legitímny dlh a nútene ho preto vočipovinnej vymáhala, preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi
(oprávnenému) averziu a pocity antipatie, že práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre
objektívne posúdenie veci ju vypočuť a umožniť jej tak prejaviť svoj názor na vec, že súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti
zbraní“.

Uviedla, že koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojho

návrhu, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa
k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Ako účastník konanie nebola oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne
rozhoduje o jej právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), že
nebola oboznámená s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemala možnosť sa k týmto dôkazom,

argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Poukázala na to, že podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže vnútroštátny súd
založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela, že nie
je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo
vybrané k použitiu súdom samotným, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len

na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe
iba jednej strane alebo žiadnej z nich, že táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a
zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom.
Vytýkala súdu, že napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku

vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného
konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania, že zákonodarca správne poskytuje v
konaní vedenom podľa ust. § 40 a nasl. ZoRK žalobcovi, ale aj žalovanému, možnosť podať odvolanie
proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu a presadzuje tak zásadu
dvojinštančnosti konania aj v takomto prípade, že negácia zásady dvojinštatnčnosti konania exekučným

súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo
žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

K dôvodu uvedenému pod písmenom d) bližšie uviedla, že

súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie,
že napr. dospel k záveru, že rozhodcovské konanie je pre povinnú ako spotrebiteľa značne nevýhodné,
resp. doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, že exekučný súd vo svojom uznesení
konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie, že exekučný súd však vo

veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia
skutočného stavu, že jeho úvaha v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodnutie, že rozhodnutie
môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave, pričom ak súd nemá dostatočný
podklad pre rozhodnutie je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, že ak by aj
považovali postup súdu za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie nebolo vykonané zákonným

spôsobom, že účastníci konania predovšetkým nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či
navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností, že postupom súdu tak bola
odňatá možnosť účastníkov konania pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne
rozhodnutie vo veci.

K dôvodu uvedenému pod písmenom e) bližšie uviedla, že

aj v prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc (čo
vzhľadom k argumentácii uvedenej pod bodom A. nepripúšťame) táto právomoc súdu by nebola
bez obmedzení, že podľa ust. § 35 ZoRK cit.: „doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno

preskúmať podľa § 37, má pre účastník rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu“, že V spojení s ust. § 159 O.s.p. je takýto rozsudok právoplatný, pričom jeho výrok je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány a o rovnakej veci sa nemôže prejednávať znova. Ďalej
uviedla, že súd v napadnutom uznesení konštatuje, že napriek vyššie uvedenej úprave, je oprávnenýex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, že
oprávnenie súdu na zastavenie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku, vyplýva z ust. § 45
ZoRK (jeho znenie citoval), že z uvedeného vyplýva, v akom rozsahu je súd príslušný na exekúciu

oprávnený vykonať preskúmanie exekučného titulu, že z úradnej povinnosti je súd oprávnený preskúmať
nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK, teda, či cit. „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo
veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (§ 1 ods. 3)“ a v § 40 ods. 1 písm. b/ ZoRK,
teda cit.: „rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd
alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní“ a je oprávnený skúmať či plnenie

podľa rozhodcovského rozsudku je objektívne možné, právom dovolené a neodporuje dobrým mravom,
že zákonodarca tak stanovuje okruh otázok, ktoré majú byť z úradnej povinnosti skúmané, pričom tieto
dôvody nie je možné rozširovať.

Tvrdila, že v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK je pritom uvedený odkaz na ust. § 1 ods .3 ZoRK, kde je
uvedený okruh vecí, ktoré nemôžu byť riešené v rozhodcovskom konaní, že ide o cit.: „spory a/ o vzniku,

zmene alebo o zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, b/ o osobnom stave,
c/ súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí, d/ ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnacieho
konania“ a v tejto súvislosti uviedla, že rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom v tejto
exekučnej veci neriešil spor uvedený v ust. § 1 ods. 3 ZoRK.

Pre úplnosť dodala, že ust. § 40 ods. 1 upravuje právo účastníkov rozhodcovského konania domáhať sa
žalobou podanou na príslušnom súde zrušena tuzemského rozhodcovského rozsudku z tam uvedených
dôvodov, že v ust. ods. 1 písm. c/ ako jeden z dôvodov pre napadnutie rozhodcovského rozhodnutia
uvádza, že jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy, že
v písm. d/ tohto ust. je uvedený dôvod, že sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva

nevzťahovala a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal a
nakoniec v písm. j/ sa uvádza dôvod, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne
predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

Ďalej uviedla, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi

taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 ZoRK by nepochybne v písmene b/ okrem § 40
písm. a/ a b/ uviedol aj ďalšie písmená § 40, a teda ďalšie dôvody, resp. okruhy prieskumu exekučného
súdu, že ďalšie dôvody tam však uvedené nie sú, že exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh
prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť, že v exekučnom konaní skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa (§ 40 ods.

1 písm. j/ ZoRK), skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ ZoRK) a skúmal, či sa
rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná (§ 40 ods.
1 písm. d/ ZoRK) a navyše súd pri tomto protiprávnom prieskumu dospel k záveru, že je tu dôvod
na zastavenie exekúcie, že súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil
exekučné konanie, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Poukázala na to, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila
právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpore s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním
v rozpore s dobrými mravmi, že exekučný súd je však v zmysel ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZoRK
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi

a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Opätovne zdôraznila, že zákonodarca
nemal v úmysle umožniť exekučnému súdu prieskum rozhodcovskej doložky, ale len prieskum plnenia
priznaného rozhodcovským rozsudkom, že prieskumu doložky slúži odlišný inštitút, ktorý je upravený v
ust. § 40 ZoRK a ktorý povinný nevyužil, a preto v záujme právnej istoty ako pilieru právneho štátu je
potrebné konštatovať, že rozhodcovská doložka nebola napadnutá, a preto je v súlade s právom.

Tvrdila, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že cit: „spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“), že od 1.1.2008 je na základe
ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za neprijateľnú podmienku považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré

vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázala na to, že dojednanie, ktorým zmluvné strany založili
právomoc rozhodcovského súdu však nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovskýsúd, alebo na riadny súd, že nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť
voľby rozhodujúceho orgánu, že skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ,
a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom,

že rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim
orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi, že také zdôvodnenie nemá logický, právny
ani faktický základ a možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ.

Nesúhlasila ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle
zákona o spotrebiteľských úveroch a uviedla, že spotrebiteľským úverom sa v zmysle § 2 písm. a/
zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom k 30.1.2007 rozumie „dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v
inej právnej forme“, že ona poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na
základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák., že ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/

Obch. zák., na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ust. Obch. zák., a to bez ohľadu
na povahu zmluvných strán, že navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods.
1 Obch. zák. sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obch. zák. a poukázala na to, že
podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere v zmysle § 497 Obch. zák. je na jednej strane záväzok veriteľa

na požiadanie dlžníka poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške a na strane druhej
záväzok dlžníka poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, že z uvedeného vyplýva, že
predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ust. v § 497 Obch. zák. s odkazom na § 269
ods. 1 Obch. zák., ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným (§ 263 ods. 1 Obch. zák.); teda v
predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna

miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Tvrdila, že poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme
splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery, a to či bude
splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných štrnásťdňových splátkach a v tomto intervale
si určí i deň splatnosti splátky, že výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je

možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok, že v
záujme ochrany spotrebiteľa (klienta) ale ani z hľadiska korektnosti podnikania nie je možné požadovať
od klienta, aby sa v zmluve o úvere zaviazal, že v deň uzatvorenia zmluvy o úvere uhradí prvú splátku,
že s poukazom na uvedené splátky nie je možné posudzovať ako odložené platby.

Rovnako poukázala na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a uviedla, že povinná
podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. okrem iného aj s bodom
6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy o úvere, v zmysle ktorého v prípade, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto
podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za

každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia, že tento úrok má
teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní
svoju povinnosť dohodnutú v zmluve, že povinná svoju povinnosť nesplnila, čo mal preukázané v rámci
vykonaného dokazovania tak rozhodcovský súd v rámci rozhodcovského konania ako aj prvostupňový
súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi.

Napokon tvrdila, že dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z
vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých
poskytla úver povinnej (poskytovanie úveru na adrese trvalého alebo prechodného bydliska povinnej)

a s ohľadom na ďalšie jej obchodné riziko.

Z uvedeného dôvodu, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že nežiadala od povinnej zabezpečenie úveru,
že účastníci si dohodli úroky z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania z dlžnej sumy a
takto prejavenú vôľu účastníkov, by mal aj súd rešpektovať.

Poukázala na to, že ust. § 369 ods. 1 Obch. zák. v platnom znení má dispozitívnu povahu, že
výška úrokov z omeškania sa upravuje predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov
nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom, t.j. pre určenie úrokov zomeškania v obchodných záväzkových vzťahoch platí zmluvná voľnosť. Poukázala aj na skutočnosť, že
ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy
obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa

16.5.1996, sp.zn. 3 Obdo 3/96), v súvislosti s vyššie uvedeným poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, č.k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004.

Zároveň poukázala na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania
zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní,

že povinná si však svoju povinnosť nesplnila a domnieva sa, že za porušenie svojej povinnosti by mala
znášať vopred dohodnutú sankciou, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasila.

K nedoplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci
súd taktiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu,
uviedla : (Citujúc znenie § 499 Obch. zák.), že v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmet

podnikania - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, je preto názoru, že v zmysle § 499 Obch. zák.
sme si mohla dojednať odplatu - v jej prípade príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého
úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou
s tým spojenou a k poplatku za zasielanie upomienok uviedla, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa povinná zaviazala uhradiť jej za každú zaslanú upomienku

v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 € (60,-Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a
administratívy s tým spojenej.

Zvýraznila skutočnosť, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda,
či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o

nej už raz právoplatne rozhodol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP súd je povinný preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom
poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpore žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, že v opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Uviedla, že ak súd poverenia na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom môže podľa ust. § 44 ods. 2
Ep vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou
interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení revíziou
práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie a ak súd uskutočňuje revíziu titulu po tomto čase, koná

v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva s právnym
poriadkom , čím porušuje základné právo účastníkov exekučného konania.

Po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania zaslal odvolateľ - oprávnená okresnému súdu podanie
zo dňa 10.08.2012 označené ako: „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods.1 písm.

c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“.

K návrhu na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie naviac poukázala na viaceré

nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 193 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Ú. v ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002 , s. 288 v spojení s
právnou úpravou Únie uplatniteľnou na zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a jeho interpretácie Súdnym
dvorom Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na
uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Považovala za správne a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí
všeobecných súdov), aby odvolací exekučný súd (v zásade je ako odvolací súd aj povinný) konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcim znení :

1/ Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazujerozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu

možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodovacej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?

3. ) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu ,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinná vo vyjadrení k odvolaniu o.i. uviedla, že bolo podané po zákonnej lehote a žiadala určiť uvedené
uznesenie za platné.
Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v

rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. odmietol odvolanie oprávnenej smerujúce proti výroku o
zamietnutí námietok povinnej proti exekúciia uznesenie v zostávajúcej časti potvrdil podľa § 219 ods.1,2
O. s. p., lebo je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací
súd sa s ním stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemenia ani
skutočnosti uvedené v odvolaní.

Podľa ust. § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní
podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o
vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Osobitným zákonom v zmysle cit. zákonného ustanovenia je zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Námietky proti exekúcii upravuje ust. § 50 .

Podľa § 50 ods. 1,4 Exekučného poriadku ( ďalej len EP) povinný môže vzniesť u exekútora povereného
vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii,

ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia
jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Proti rozhodnutiu,
ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie

Z citovaného ust. § 50 ods. 1,4 EP vyplýva, že pri rozhodovaní o námietkach povinného proti exekúcii,

odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd nevyhovel námietkam povinného proti exekúcii prípustné nie je,
preto odvolací súd odmietol odvolanie proti výroku o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
O.i. oprávnenej cit. výroku uznesenia nevznikne žiadna ujma a už aj z toho dôvodu je jej odvolanie

neopodstatnené.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia v zostávajúcej časti možno uviesť nasledovné:

Podľa § 3 ods.1 veta pred bodkočiarkou zák.č.258/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a

doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (v znení účinnom do 30.6.2006, t. zn. i v čase uzavretia zmluvy 23.7.2004)
veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania.Podľa ods.2 cit. ust. spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods.1 O. z. (v znení účinnom do 29.6.2005) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods.2 cit. ust. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ods.3 cit. ust. spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Definícia spotrebiteľa podľa spotrebiteľskej zmluvy, upravenej v O. z., je podobná definícii spotrebiteľa
podľa cit. zák. o spotrebiteľských úveroch, avšak pokiaľ ide o ochranu spotrebiteľa a možnosť simulácie
jehoinéhopostavenia,resp.odopretia,činaopakposkytnutiamuochranypodľanoriemspotrebiteľského
práva v širšom slova zmysle (vrátane O. z. a najmä jeho § 52 a n.) je ešte prísnejšou. Tento záver

treba vyvodiť z toho, že kým zák. o spotrebiteľských úveroch považuje za spotrebiteľa fyzickú osobu,
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania (z čoho a contrario vyplýva, že dlžníkov z úverov poskytnutých na výkon zamestnania,
povolania či podnikania zásadne za spotrebiteľov považovať nemožno), výkladom cit. úpravy v O. z.
treba dospieť k tomu, že za spotrebiteľa nemožno považovať len takú osobu, ktorá do postavenia

odberateľa (konzumenta) tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti (v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej, rovnako ako u dodávateľa,
na dosiahnutie zisku a nielen na uspokojovanie osobných potrieb odberateľa, či príslušníkov jeho
domácnosti). Ak takto upraveným rámcom a nevybočením z neho sú zásadne len medze ustanovené
živnostenským alebo iným, jemu na roveň postaveným, oprávnením (opačný názor by okrem tolerovania

neoprávneného podnikania viedol i k zotretiu hranice medzi spotrebiteľskými a inými zmluvami, resp.
vzťahmi), nemôžu byť pochybnosti o tom, že aj dopad ochrany podľa ust. O. z. o spotrebiteľských
zmluvách musí byť, oproti ust. zák. o spotrebiteľských úveroch širší, už len preto, že v prípade definície
v O. z. odpadá celkom význam úvahy o tom, či prípadné plnenie zo zmluvy bolo poskytnuté na výkon
zamestnania (ak by bol úver poskytnutý práve za takýmto účelom považovaný za iný, než spotrebiteľský,

vyvstala by následne otázka, čo konkrétne by si mal dlžník, či odberateľ v postavení zamestnanca
pomocou takéhoto úveru obstarávať a či nejde len o úmysel obísť takto úpravu majúcu za cieľ chrániť
spotrebiteľa). Bez ohľadu na uvedenú úvahu, tykajúcu sa výkladu úpravy v cit. § 52 ods.3 O. z., u činností
vykonávaných ako zamestnania (s príjmami zo závislej činnosti) je pojmovo vylúčené, aby mohli byť
obchodnými, či inými obdobnými podnikateľskými činnosťami s predmetom vymedzeným tak, ako je

to v úprave, ktorú je potrebné tu použiť a to sa sprostredkovane vzťahuje aj na osoby vykonávajúce
takéto činnosti (zamestnanec pri výkone zamestnania už z povahy veci nemôže byť obchodníkom,
ani podnikateľom). Pri systematickom výklade noriem spotrebiteľského práva možno definovať i vzťah
podnikania (§ 3 ods.2 zák. o spotrebiteľských úveroch) a obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti
(cit. § 52 ods.3 O. z.) a to tak, že sú fakticky obsahovo totožné (čo súčasne znamená, že v tomto

prípade ide aj o faktické prekrytie oboch definícií). Čo sa týka prípadného podradenia povolaní
pod cit. § 52 ods.3 O. z. a tým aj použiteľnosti noriem spotrebiteľského práva v prípadoch úverov
poskytovaných na výkon povolaní, je potrebné uzavrieť, že len vtedy, ak ide o povolanie vykonávané
v režime obdobnom obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a aj o súvis uzavretia zmluvy, či jej
plnenia s takýmto povolaním odberateľa (potenciálneho spotrebiteľa), ide o vzťah nespadajúci pod

úpravu spotrebiteľských zmlúv v O. z., že v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu
(vzťah) má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľskej povahy zmluvy dodávateľ (veriteľ), že
existujúce pochybnosti treba odstrániť prípadným dokazovaním, t. zn., že aj nespotrebiteľská povaha
zmluvy musí byť preukázaná spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Ak zmluva o úvere,
ktorýbyinakbolomožnépovažovaťzaspotrebiteľský,nielenženeobsahuježiadnuzmienkuoposkytnutí

úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale nie je v nej ani nič, čoby nasvedčovalo
tomu, že sa takouto zmluvou zakladaný vzťah vymyká spod všeobecnej definície spotrebiteľských zmlúv
v O. z. (o taký prípad by šlo, napr. vtedy, ak by nebolo sporné, ani účinne spochybnené, že úver dojednal
ajnastranepotenciálnehospotrebiteľapodnikateľvrámcisvojejpodnikateľskejčinnosti),zmluvaoúveresi zachováva i povahu spotrebiteľskej zmluvy, lebo aj použitím argumentu a minori ad maius možno dôjsť
k záveru, že ak za spotrebiteľskú zmluvu sa musí považovať i každá zmluva o úvere, u ktorej veriteľ nie
je schopný preukázať opodstatnenosť poukazu na podnikateľskú činnosť dlžníka a súvis poskytovaného

úveru s takouto činnosťou, tým skôr to musí platiť v prípadoch, v ktorých zmluva o úvere zmienku o
prípadnom účelovom určení úveru na výkon podnikania, povolania či zamestnania neobsahuje vôbec.
So zreteľom na uvedené teba potom urobiť záver, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej
úpravy úveru) sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, majúcej tu z povahy
veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie,

t. zn., že primárne sa použije lex specialis (zák. o spotrebiteľských úveroch) a ak ten určitú otázku
neupravuje, resp. nie úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a
na jej základe O. z., nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako úprava korigujúca prípadné ďalšie
použitie noriem práva obchodného, čo v praxi znamená, že Obch. zák. sa môže uplatniť len tam, kde
jeho aplikovanie neobmedzuje O. z. a vykonávacie predpisy vydané na jeho vykonanie.

O takýto prípad v prejednávanej veci ide, lebo v konaní nevyšlo najavo nič, čo by nasvedčovalo tomu že
zmluva má nespotrebiteľskú povahu, resp. naopak, že povinná je podnikateľ, preto vzťah oprávnenej s
povinnou nemožno posudzovať ako obchodno-právny.

O právoplatne rozhodnutú vec nejde, lebo vydanie poverenia pre exekútora nie je rozhodnutím.

Podľa § 45 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2005) súd
príslušný na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v
osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c)
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ods.2 cit. ust. súd príslušný na exekúciu zastaví exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Cit. § 45 zák. o rozhodcovskom konaní zahŕňa v sebe prieskumný inštitút, a umožňuje súdu zastaviť
exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak má niektorú z vád
uvedených v tomto ust., t. zn., že je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby
nebol právoplatný a to z hľadísk uvedených v tomto ust., teda je oprávnený a súčasne aj povinný
posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

EPv§44ods.2tretiaveta(aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne), zvýrazňuje zodpovednosť
súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď mu umožňuje žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť, príp. podľa § 57 ods.2 EP (exekúciu môže súd zastaviť aj
vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona) exekúciu zastaviť, keďže za osobitný
zák. v tomto prípade treba považovať aj zák. o rozhodcovskom konaní.

Zo skutočnosti, že zák. o rozhodcovskom konaní, v prípade, že rozhodcovsky rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania (povinného) na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, umožňuje súdu exekučné konanie zastaviť a EP, v prípade
ak sa zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo titulu so zák., dáva mu možnosť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietnuť a následne konanie zastaviť, vyplýva, že zák.
oprávňuje súd, aby preveril a vecne posúdil rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie ním uložené

je dovolené a či súčasne nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom uvedené posudzuje súd ako
predbežnú otázku predtým, než vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Zák. o rozhodcovskom konaní a ani EP však nevylučuje, aby súd najprv udelil poverenie na vykonanie
exekúcie a neskôr ju zastavil, keď zistí, že sú splnené podmienky pre úplné alebo čiastočné zastavenie

exekúcie, lebo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku rei iudicatae pre
neskoršie (úplné alebo čiastočné) zastavenie exekúcie.K ostatným skutočnostiam uvedeným v odvolaní odvolací súd sa nevyjadruje , keďže pre posúdenie
veci nemajú nijaký právny význam.

Vo vzťahu k doplneniu právnej argumentácie podaného odvolania odvolací súd už len dodáva, že
rozsah a dôvody odvolania možno dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. V predmetnej veci lehota
na podanie odvolanie oprávnenej uplynula dňa 24.07.2012 a právna argumentácia právnych dôvodov
odvolania bola súdu prvého stupňa predložená dňa 10.08.2012. Z tohto dôvodu na ďalšie doplnené
dôvody odvolania oprávneným odvolací súd neprihliadal v súlade s citovaným ust. § 202, § 205 ods.

3 O. s. p.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.