Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 17, 2019

Súd: Okresný súd Trebišov
Spisová značka: 3T/68/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7919010320
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kurečko

ECLI: ECLI:SK:OSTV:2019:7919010320.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trebišov samosudca JUDr. Martin Kurečko na hlavnom pojednávaní konanom dňa

17.10.2019 v Trebišove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e obžalovaného J.. M.B e ň a , nar. XX.XX.XXXX
v K., trvale bytom K., K. XXX/XX, spod obžaloby prokurátora pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona, ktorý mal spáchať tak, že

- ako jediný štatutárny orgán spoločnosti JM & M, s.r.o., so sídlom A. XXX, J.: XXXXXXXX podal dňa
28.3.2015 daňové priznanie k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2014, v ktorom nepriznal žiadnu

daňovú povinnosť, aj napriek tomu, že v zmysle § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení
neskorších predpisov bol povinný priznať a následne zaplatiť daňovú licenciu vo výške 480,- €, čím týmto
konaním skrátil daň z príjmu právnickej osoby v rozsahu 480,- €,
pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie, ktorým zistil nasledovné:

Obžalovaný J.. M. A. na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o nevine a na svoju obranu uviedol,
že spoločnosť JM & M, s.r.o. bola založená v roku 2008. V tejto dobe mal dojednaný obchodný vzťah

s jedným maďarským partnerom, ten mal poskytnúť aj finančné prostriedky, ktoré mali byť použité na
splatenie základného imania. Nakoľko však prišla hospodárska kríza, tak sa všetko rozplynulo a z tohto
obchodného plánu nakoniec nebolo nič. Zohnať finančné prostriedky na splatenie základného imania
sa mu nepodarilo ani z iných zdrojov, a keďže spoločnosť nemala reálne splatené základné imanie,
tak bol toho názoru, že so spoločnosťou nemôže podnikať, a preto reálne ani žiadnu podnikateľskú
činnosť nevykonával. Na daňovom úrade sa dohodol, že každoročne bude podávať oznámenie o tom,
že nepodniká, teda od roku 2008 každý rok podáva vo februári, najneskoršie v marci príslušného

kalendárneho roka takéto oznámenie, že so spoločnosťou nepodniká. Od roku 2008 až doposiaľ reálne
s touto spoločnosťou nijako nepodnikal a nie je si vedomý toho, že niečo porušil. Celé si to vysvetľoval
tak, že pokiaľ by mal vo svojej s.r.o. zložené základné imanie, vtedy by určite mal povinnosť zaplatiť
daňovú licenciu, avšak keďže základné imanie zložené nemal, tak sa domnieval, že daňovú licenciu
zaplatiť nemusí. Na adrese v obci A., kde má spoločnosť Q. svoje sídlo, nebol od roku 2010, a až z
obsahu spisu zistil, že na túto adresu mu boli doručované nejaké písomnosti, ktoré sa vrátili daňovému
úradu ako neprevzaté.

Z výpovede obžalovaného ďalej vyplynulo, že spoločnosť JM & M s.r.o. nedisponuje vôbec žiadnym
majetkom, nemá zriadený ani bankový účet a nevedie ani účtovníctvo. Spoločnosť mala zriadený
bankový účet v roku 2008, ale nakoľko za neho bolo potrebné platiť, tak ešte v tom istom roku bankovýúčet zrušil, keďže spoločnosť nijako nepodnikala. Spoločnosť nemala nikdy ani žiaden nehnuteľný
majetok ani hnuteľný majetok. Čo sa týka jej základného imania, tak pri zakladaní spoločnosti bolo
iba deklarované splatenie výšky základného imania v sume 360.000,- Sk, reálne však k splateniu

základného imania vôbec nedošlo, a to ani čiastočne.

Na hlavnom pojednávaní bola prečítaná aj výpoveď splnomocnenkyne Daňového úradu K. J.. V. B. z
prípravného konania, z ktorej súd zistil, že menovaná bola dňa 5.5.2017 poverená na výkon daňovej
kontroly zameranej na daň z príjmu právnickej osoby za rok 2014. Podnetom k vykonaniu tejto daňovej

kontrolybolpodnetzoddeleniasprávydaní,atozaúčelomodstránenianedostatkuvpodanomdaňovom
priznaní k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2014, nakoľko daňový subjekt JM & M s.r.o. ani na
výzvu správcu dane na opravu daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2014
v časti výpočtu daňovej licencie, túto neuviedol. Daňový subjekt Q.. v daňovom priznaní nevykázal
podnikateľskú činnosť, nepriznal žiadne výnosy ani náklady, nepredložil účtovné výkazy a neuviedol v
ňom žiadnu sumu daňovej licencie vo výške 480 Eur, ktorú bol povinný daňovník platiť za rok 2014

podľa dosiahnutého obratu (do 500.000 Eur) podľa § 46b zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov.
Na základe poverenia na výkon daňovej kontroly bolo daňovému subjektu JM&M s.r.o. zaslané na
adresu sídla spoločnosti oznámenie o začatí daňovej kontroly, ktoré nebolo v odbernej lehote prevzaté
s tým, že adresát je neznámy. Následne bola spoločnosti zaslaná výzva na predloženie dokladov,
ktorá sa takisto vrátila ako neprevzatá. Za tejto situácie prešiel správca dane na určovanie dane

podľa pomôcok, a to oznámením zo dňa 18.7.2017, ktoré bolo zaslané na adresu sídla spoločnosti a
takisto vrátené ako neprevzaté. Na základe protokolu č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.10.2017 o určení
dane podľa pomôcok, bol určený rozdiel dane v sume nepriznanej daňovej licencie vo výške 480 Eur.
Nakoľko daňový subjekt rozdiel dane nezaplatil a nereagoval ani na ďalšie výzvy správcu dane, vrátane
exekučného konania a vymáhania nedoplatku, má naďalej evidovaný daňový nedoplatok za rok 2014

vo výške 480 Eur.

Skutkový stav bol objektivizovaný aj prečítanými listinnými dôkazmi, a to protokolom o určení dane podľa
pomôcok, rozhodnutím o vyrubení rozdielu dane, daňovým priznaním spoločnosti JM & M s.r.o. za rok
2014, spoločenskou zmluvou spoločnosti Q.., listinami z katastra nehnuteľností a výpisom z obchodného

registra.

Po takto vykonanom dokazovaní dospel súd k týmto skutkovým a právnym záverom:

Inštitút daňovej licencie bol zavedený do zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov s účinnosťou od 1.

januára 2014, teda daňová licencia bola ako daň prvýkrát splatná do 31.03.2015 (zároveň následnou
novelou tohto zákona zákonom č. 341/2016 Z.z. došlo k zrušeniu daňovej licencie s účinnosťou od 1.
januára 2018, t.j. daňová licencia sa mala poslednýkrát platiť za zdaňovacie obdobie roka 2017). Daňová
licencia bola definovaná v ustanovení § 46b ods. 1 ako minimálna daň, ktorú daňovník platí za každé
zdaňovacie obdobie v prípade, že ním vypočítaná daňová povinnosť v daňovom priznaní je nižšia ako

výška daňovej licencie ustanovená v odseku 2, a to aj v tom prípade, ak vykáže v daňovom priznaní
daňovústratu,resp.nulovúdaňovúpovinnosť.Sumydaňovejlicencieboliodvodzovanévzmysleodseku
2 podľa dvoch kritérií, a to od toho, či je daňovník platiteľom dane z pridanej hodnoty k poslednému
dňu zdaňovacieho obdobia, a od výšky dosiahnutého ročného obratu. Ako to vyplýva aj z výpovede
splnomocnenkyne daňového úradu, na základe týchto kritérií bola výška daňovej licencie daňovému

subjektu Q.. stanovená na sumu 480 Eur.

Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, daňová licencia teda postihuje aj tie obchodné spoločnosti, ktoré
reálne nevykonávajú podnikateľskú činnosť, resp. sa o jej výkon ani vôbec nesnažia. Jedná sa aj o
prípady, kedy najmä v spoločnostiach s ručeným obmedzeným figuruje jedna a tá istá osoba na pozícii

konateľa aj spoločníka, v minulosti založila spoločnosť, očakávajúc úspešnosť realizácie svojho podni-
kateľského zámeru, avšak bez želaného výsledku, pri tom k zrušeniu a výmazu obchodnej spoločnosti
z obchodného registra napriek tomu, že nevykonáva žiadnu činnosť, nedošlo.

Na základe vykonaného dokazovania možno konštatovať, že je nesporné, že sa obžalovaný dopustil

konania, ktoré mu je obžalobou kladené za vinu, podľa názoru súdu však v prejednávanej veci nejde
o trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona. V zmysle zaužívanej súdnej
praxe totiž krátením dane treba rozumieť akékoľvek konanie páchateľa, v dôsledku ktorého mu príslušnýštátny orgán alebo orgán verejnej samosprávy vyrubí daň v nižšej než zákonom určenej sume alebo k
vyrubeniu dane vôbec nedôjde.

Je síce nepochybné, že obžalovaný ako jediný štatutárny orgán spoločnosti JM & M, s.r.o. v podanom
daňovom priznaní k dani z príjmu právnickej osoby nepriznal žiadnu daňovú povinnosť, a to aj napriek
tomu, že v zmysle § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. o dani bol povinný priznať a následne zaplatiť
daňovú licenciu vo výške 480 Eur. Zároveň je však zrejmé, že konkrétna výška daňovej povinnosti
je v prípade daňovej licencie stanovená zákonom. Taktiež platí, že nesplnenie daňového záväzku,

ktorý pre daňovníka vyplýva z príslušných daňových zákonov, je v trestnoprávnej rovine postihované v
rámci trestného činu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 Tr. zákona. Uvedenému zodpovedá aj
postup daňového úradu v prejednávanej veci, kde podnetom k vykonaniu daňovej kontroly v spoločnosti
JM & M, s.r.o. bola preukázateľne neúspešná snaha daňového úradu o odstránenie nedostatku v
podanom daňovom priznaní k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2014 spočívajúca v tom, že daňový
subjekt JM & M s.r.o., zastúpený obžalovaným, neuviedol žiadne údaje v časti daňového priznania,

týkajúcej sa výpočtu daňovej licencie, a nereagoval ani na výzvu daňového úradu na opravu daňového
priznania. Z uvedeného zároveň vyplýva, že aj samotný daňový úrad považoval konanie obžalovaného
za nedostatok, ktorý bolo možné odstrániť opravou daňového priznania, pričom v dôsledku nepreberania
zásielok zo strany obžalovaného k oprave daňového nepriznania a následne ani k zaplateniu daňovej
licencie nakoniec nedošlo.

Podľa názoru súdu je teda zrejmé, že v prejednávanej trestnej veci nemôže ísť o trestný čin skrátenia
dane a poistného podľa § 276 ods. 1 Tr. zákona, nezaplatenie daňovej licencie by však mohlo napĺňať
znaky skutkovej podstaty trestného činu nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 Tr. zákona. Konanie
obžalovaného však nemožno právne kvalifikovať ani ako trestný čin nezaplatenia dane a poistného

podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona, keďže výška nezaplatenej dane neprevyšuje hranicu „činu spáchaného
vo väčšom rozsahu“, t.j. 2.660 Eur.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že obligatórnym znakom subjektívnej stránky
každého trestného činu je aj zavinenie, pričom v slovenskom trestnom práve sa uplatňuje princíp zod-

povednosti za zavinenie, t.j. princíp subjektívnej zodpovednosti, z ktorého vyplýva, že len samotné po-
rušenie povinnosti platiť daň nie je samo osebe trestným činom (za daň je pri tom potrebné považovať aj
daňovú licenciu). K naplneniu trestnej zodpovednosti za následok preto nestačí ho len spôsobiť, ale je
nutné ho tiež zaviniť. Z uvedeného je zrejmé, že úmyselné zavinenie (subjektívna stránka trestného činu)
musí byť ako znak základnej skutkovej podstaty trestného činu nezaplatenia dane a poistného podľa §

278 ods. 1 Tr. zákona vždy predmetom dokazovania, pričom úmyselné zavinenie nie je možné automa-
ticky vyvodzovať len z porušenia konkrétnej právnej povinnosti (napríklad z porušenia povinnosti platiť
daňovú licenciu). Na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu nezaplatenia
dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona preto nestačí len spôsobenie dlhu na splatnej dani,
ale je nevyhnutné, aby tento dlh na splatnej dani bol páchateľom spôsobený úmyselne (úmyselne za-

vinený). Pri dokazovaní tohto trestného činu je preto vždy nutné skúmať solventnosť páchateľa, teda
to, či v dňoch splatnosti dane spoločnosť mala alebo nemala k dispozícii potrebné peňažné prostriedky,
respektíve akým obnosom finančných prostriedkov disponovala v príslušnom období (v prejednávanej
veci je zrejmé, že spoločnosť JM & M s.r.o. nemala nikdy žiaden majetok).

Možno taktiež konštatovať, že trestný postih nezaplatenia dane by nemal byť kriminalizáciou da-
ňových subjektov zo strany štátu len z dôvodu, že štát rezignoval na mimotrestné prostriedky, ktoré
sám vytvoril na vymáhanie nedoplatkov na daniach (napr. daňové exekučné konanie) a riadne hrade-
nie týchto platieb by si nemal vynucovať pod hrozbou trestu. V prípadoch neuhrádzania splatných poh-
ľadávok totiž vždy existuje aj mimotrestný zákonom vytvorený mechanizmus na ich vymáhanie,

aj keď často býva neefektívny a zdĺhavý.

Na základe uvedených skutočností dospel súd k zisteniu, že skutok kladený obžalovanému za vinu nie
je trestným činom, a preto o podanej obžalobe rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom podľa § 285 písm.
b) Tr. poriadku.

Pre úplnosť súd dodáva, že Daňový úrad K. si prostredníctvom svojho zástupcu uplatnil v prípravnom
konaní nárok na náhradu škody vo výške 480 Eur, o ktorom však súd na hlavnom pojednávaní
nerozhodoval, keďže sumu nezaplatenej dane (za ktorú je potrebné považovať aj daňovú licenciu), ktorúdaňový subjekt neodvedie oprávnenému príjemcovi, nie je možné uplatniť ako náhradu škody v trestnom
konaní. V trestnom konaní totiž možno uplatňovať a priznať iba taký nárok na náhradu škody, ktorý môže
byť predmetom prejednania a rozhodovania súdov alebo iných príslušných orgánov. Pri nezaplatenej

dani tomu tak však nie je, pretože dotknutý príjemca (daňový úrad) ohľadne nich vydáva rozhodnutia,
ktoré sú priamo exekučným titulom. Preto nie je dôvod tieto nároky duplicitne prejednávať a rozhodovať
o nich v občianskoprávnom konaní , prípadne v konaní pred iným orgánom, ani v trestnom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia
rozsudku na Okresný súd Trebišov. Oznámením rozsudku je jeho

vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením
je až doručenie rozsudku.
Rozsudok môže odvolaním napadnúť:
a/ prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku,

b/ obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka,
okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho
vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe,
c/ poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.