Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 25, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/172/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117220892
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117220892.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr.
Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: Q.. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X,
S., zast. JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom, so sídlom Slovenská 46, Prešov, proti žalovanému:
Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 47 234 679, o

vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo
dňa 12.04.2018, č.k. 15C/29/2017-49

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia
vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví

konanie v časti zaplatenia istiny v sume 0,67 EUR s príslušenstvom zastavil (I. výrok), žalovanému uložil
povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 780,09 EUR spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne od 29.08.2017 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k vydaniu

bezdôvodného obohatenia vo výške 780,76 EUR s prísl., ktorú odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel
dňa 04.08.2012 zmluvu o úvere č. 4207099632, ktorá bola vopred pripravená v neprospech spotrebiteľa
- žalobcu. Žalovaný použil pri uzatváraní zmluvy predtlačenú formulárovú štandardizovanú
zmluvu, ktorej obsah bol žalovaným vopred pripravený bez možnosti spotrebiteľa ovplyvniť jednotlivé
zmluvné ustanovenia. Keďže zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle zákona, a to termín konečnej
splatnosti úveru, RPMN, výšku, počet a termíny splátok istiny a úrokov, je úver považovaný

za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca žalovanému uhradil sumu 3.580,09 EUR, pričom úver mu bol
poskytnutý v sume 2.800 EUR. Žalovaný teda prijal sumu 780,76 EUR bez právneho dôvodu, a preto
je žalovaný povinný ju vydať.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný ako veriteľ so
žalobcom ako dlžníkom - spotrebiteľom uzatvorili dňa 04.08.2012 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX,

vo forme vopred predtlačeného formulára. Na základe predmetnej zmluvy poskytol žalovaný žalobcovi
úver vo výške 2.800 EUR, ktorý sa žalobca zaviazal splatiť formou 84 mesačných splátok vo výške
66,87 EUR. Celková čiastka splatná spotrebiteľom bola v sume 5.221,44 EUR, teda celkové náklady
spotrebiteľa predstavovali 2.421,44 EUR, čo však nebolo v zmluve uvedené. Ročná úroková sadzba
predstavovala 18,86 %, RPMN od 21,6 do 22,3 % a priemerná hodnota RPMN 19,59 %. Neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky (VOP). V tlačive zmluvy pri základných údajoch

týkajúcej sa poskytnutého úveru nebol uvedený deň splatnosti splátok istiny. Termín konečnej splatnostispotrebiteľského úveru bol v zmluve uvedený: 84 mesiacov po poskytnutí úveru do 15. dňa v poslednom
mesiaci. Žalobca žalovanému uhradil spolu sumu 3.580,09 EUR.

4. Právne súd vec posúdil podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 39, § 41, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53
ods. 1, 2, 3, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 458 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2
písm. a), b), d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

5. Konštatoval, že aj keď predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu, ktorý vznikol zo

zmluvy o úvere a táto predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah, predmetnú zmluvu je
potrebné považovať za zmluvu spotrebiteľskú a na žalobcu hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej
uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny
vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Uzatvorená zmluva podlieha tiež
režimu zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako

právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov a pôžičiek
a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva uzatvorená medzi žalovaným a
žalobcom spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú
pripravené pre spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej

zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné obchodné podmienky, ktoré žalobca ako
dlžník ovplyvniť nemohol, sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov.

6. Súd prvej inštancie po preskúmaní úverovej zmluvy zistil, že táto nemá všetky náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Zdôraznil, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby zmluva o

spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana
spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Zákon
o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 definuje, ktoré náležitosti musí obsahovať zmluva o
spotrebiteľskomúvere.Akzmluvanemápísomnúformualeboneobsahujenáležitostiuvedenévzákone,
zákonsichabsenciouspájadôsledky,ato,žeposkytnutýúversapovažujezabezúročnýabezpoplatkov

(ak zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/,r/, y/).

7. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o
spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. V zmluve bol uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky (bez rozdelenia istiny a

úrokov). Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s
uvedeným zákonným ustanovením. Informácia o termíne splatnosti splátok, ktoré sú „splatné do 15. dňa
v kalendárnom mesiaci“ je uvedená malým písmom. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová náležitosť
v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, a síce výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 66,87 EUR bez

bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku
splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek
pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje
istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná posledná
splátka. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby z iných ustanovení

zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Účelom náležitostí ustanovenia § 9 ods.2 písm. k) ZoSÚ je
teda informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie
poplatky, pretože potom je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené
a akú časť úveru platí na úroky a iné poplatky, teda odplatu veriteľa. Uvedené údaje zmluva neobsahuje,
ide pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy.

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v zmysle uzatvorenej zmluvy je lehota splatnosti určená 84
mesiacov po poskytnutí úveru. Takéto určenie konečnej splatnosti úveru nepovažoval za dojednanie
v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Lehota splatnosti bola určená iba uvedením počtu
mesiacov od poskytnutia úveru, čo nemožno považovať za súladné s § 9 ods. 2 písm. f) zákona o

spotrebiteľských úveroch, ktorého zmyslom je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o
tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Uvedené ustanovenie vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričomk uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje
pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

9. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné
podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.

10. Žalovaný poskytol žalobcovi sumu 2.800 EUR, pričom žalobca zaplatil žalovanému splátky spolu vo
výške 3.580,09 EUR, a teda uhradil viac, než mu bolo poskytnuté. Medzi stranami sporu nebolo sporné

poskytnutie úveru a ani celková suma zaplatená žalobcom žalovanému. Súd prvej inštancie tak uviedol,
že vzhľadom na to, že na poskytnutý úver sa hľadí ako bezúročný a bez poplatkov, má
žalobca právo na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 780,09 EUR, t.j. na sumu, o
ktorú zaplatené splátky prevyšujú poskytnutý úver.

11.Pretosúdprvejinštanciezaviazalžalovanéhokpovinnostizaplatiťžalobcovisumu780,09EURspolu

s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 29.08.2017 do zaplatenia, v zmysle § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..

12. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca mal v spore plný úspech

(zastavenie konania v časti zaplatenia istiny v sume 0,67 EUR procesne zavinené žalobcom
súd prvej inštancie považoval za zanedbateľné), súd prvej inštancie priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Proti výroku II. a III. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. §

365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie,
prípadne zmeniť a priznať žalovanému náhradu trov konania.

14. V odvolaní uviedol, že súd vo svojom rozsudku dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver
je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a

bez poplatkov, a to z dôvodu absencie obligatórnych náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) a f) zákona
č. 129/2010 Z. z.. K obsahovej náležitosti predmetných úverových zmlúv v zmysle ust. § 9 ods.
2 písm. k) zákona poukázal na skutočnosť, že bol podaný Okresným súdom Dunajská Streda návrh na
začatie prejudiciálneho konania pre obdobné právne posúdenie obsahových náležitostí právneho úkonu
a bolo Rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 spoločnosti Home Credit

Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová rozhodnuté, že Článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48 sa majú
vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny

po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto
smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.
Ďalej uviedol, že v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva
či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií

EÚ má jeho judikatúra všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom sa musí riadiť nielen
súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské
štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány EÚ. Žalovaný sa tak dovolával výkladu ust. § 9
ods. 2 písm. k) v súlade s princípom eurokonformného výkladu právnej normy, t. j. výklad v
súlade so smernicou, tak aby sa zabezpečil „reálny účinok“ smernice k cieľu vytvoriť

skutočný vnútorný trh. Rovnako poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.02.2018 v
konaní sp. zn. 3 Cdo/146/2017, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „Nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej
anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach

(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“,
je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveru zahrňuje. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôznehovýkladu predmetného ustanovenia, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej
právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.“ K ustanoveniu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z. z. uviedol, že cieľom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch je, aby mal spotrebiteľ informáciu, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Aj keď zmluva neuvádza presný číselný dátum
ukončenia zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritéria, podľa ktorých spotrebiteľ musí vedieť,
aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru.
Žalovaný mal za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods.

2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. aj vtedy, pokiaľ veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých
je nepochybne možné určiť dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, tak ako je tomu v
danom prípade. Spotrebiteľ teda disponuje informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, a preto je cieľ sledovaný ustanovením § 9 ods.
2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. dosiahnutý. Opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-42/15 zo dňa 09.11.2016 a judikatúru slovenských súdov (rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn.

17Csp/158/2017 zo dňa 21.11.2017, rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 13Csp/132/2017 zo
dňa 16.10.2017 a rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 9Csp/188/2017 zo dňa 21.03.2018).

15. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd podľa § 34 CSP prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379
a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm., f) a h) CSP) a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a podľa § 391 ods. 1 prvá veta CSP vrátiť

vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zastavení konania v časti zaplatenia istiny 0,67 EUR s prísl.
nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§
367 ods. 2 CSP).

18. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j., že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán

nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide
o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

21. Vychádzajúc z obsahu odvolacích dôvodov, odvolací súd skúmal, či dôvody, pre ktoré súd považoval
úverovú zmluvu za bezúročnú a bez poplatkov, ktorú otázku súd riešil ako predbežnú vo vzťahuk posudzovaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, majú za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru a dospel k záveru, že v tejto časti súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, ak ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona 129/2010 Z. z. nevyložil eurokonformne, vychádzajúc

zo smernice 2008/48/ES.

22. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z., v zmysle
ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v

ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, riešením tejto otázky sa zaoberal Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018 (a
následne aj 3 Cdo 56/2018 zo dňa 17.04.2018).

23. Z vyššie citovaného rozhodnutia vyplýva, že zákon č. 129/2010 Z. z. je úplnou transpozíciou

Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Smernica ako špecifický
prameň práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli smer sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice
uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť

ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala
ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej
únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade

by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje,
aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (odkaz na rozsudok Európskeho súdneho
dvora C-212/07, bod 110).

24. Z vyššie citovaného rozhodnutia ďalej vyplýva, že rozsudok konštatoval, že smernica bráni členským
štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné
náležitosti než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Vychádzajúc zo záveru, že zákonom
129/2010 Z. z. bola transponovaná smernica 2008/48/ES v celom rozsahu, zámerom zákonodarcu teda
bezpochyby nebolo, aby ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z. bolo v rozpore s článkom 10 ods.

2 smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd pri aplikácii ust. § 9 ods.
2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z.
z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zákona 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach samostatne vo väzbe na

istinu, úrok a poplatky. Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“ alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu
potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej
správy k zákonu 129/2010 Z. z. v žiadnom prípade nevyplýva, že by zámerom zákonodarcu bolo, aby
ust. § 9 ods. 2 písm. k) tohto zákona sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici, teda to, aby zmluva o

úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru, ktorý zahŕňa istinu, úroky a aj iné poplatky.
Podľa presvedčenia najvyššieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v
dôvodovej správe, teda ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od
toho, ako ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) smernice (viď bližšie citované rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018).

25. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase
uzatvorenia zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.

26. Aplikujúc závery vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu v prejednávanej veci a
vychádzajúc z uzavretej úverovej zmluvy zo dňa 04.08.2012, v ktorej bola dohodnutá výška splátok
(mesačných) úveru sumou 66,87 EUR, uvedený je počet 84 splátok a určený je aj termín splatnostijednotlivých splátok (prvá splátka je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, pokiaľ kalendárny
mesiac nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia
úveru, je splatnosť prvej splátky posledný deň v tomto kalendárnom mesiaci, dátum splatnosti druhej

a nasledujúcich splátok je vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom
nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka), má zmluva náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
k) zákona 129/2010 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy a z tohto dôvodu nejde o úver
bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona 129/2010 Z. z..

27. Závery vyššie citovaného rozsudku najvyššieho súdu možno obdobne aplikovať aj pri
posudzovaní splnenia náležitostí spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona 129/2010 Z. z.,
v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

28. Vyššie citované zákonné ustanovenie je transpozíciou článku 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48/
ES, ktorá ustanovuje ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere. Táto náležitosť je vyjadrená v zákone 129/2010 Z. z. práve v
§ 9 ods. 2 písm. f) tak, že zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru. Aj v tomto prípade možno uzavrieť, že zámerom zákonodarcu nebolo, aby ust.

§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice, a aj na túto
skutočnosť musí súd vziať zreteľ pri aplikácii ust. § 9 ods. 2 písm. f). Odvolací súd zastáva názor, že ust.
§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje
článok 10 ods. 2 písm. c) smernice.

29. Eurokonformným výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. f), ktorý v danom prípade je nielen možný, ale
aj potrebný, dospel odvolací súd k záveru, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere
je vymedzenie dĺžky trvania zmluvy o úvere dostatočne určitým spôsobom a vnútroštátna úprava
vymedzenie dĺžky trvania predpokladá uvedením doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

30. V prejednávanej veci súd správne zistil, že lehota splatnosti úveru (konečná splatnosť) je určená 84
mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci.

31. Podľa názoru odvolacieho súdu takéto vymedzenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru je dostatočne určité a nemôže vyvolávať žiadne pochybnosti. Pod pojmom termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno bezvýhradne rozumieť iba konkrétne určený dátum, ak
podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky
a aj konečnej splatnosti úveru.

32. Vyššie uvedené možno vyvodiť z výkladu článku 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES v rozsudku
ESD C - 42/2015 bod 50. Európsky súdny dvor v rozsudku konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h)
smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

33. V prejednávanej veci termín konečnej splatnosti úveru teda nebolo nevyhnutné určiť konkrétnym
dátumom, ako to nesprávne uzavrel súd prvej inštancie, ale postačilo vymedzenie iným určitým
spôsobom, ktoré bez akýchkoľvek ťažkostí a pochybností umožňovalo spotrebiteľovi tento dátum
identifikovať.

34. Súd prvej inštancie preto dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva je bezúročná a bez
poplatkov vzhľadom na chýbajúcu náležitosť podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. -
nevymedzenie termínu konečnej splatnosti úveru konkrétnym dátumom.

35. Odvolací súd tak konštatuje, že z úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu, je možné určiť
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (84 mesiacov po poskytnutí úveru), rovnako splatnosť prvej
splátky (tá je splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, resp. v prípade ak kalendárny mesiac
nasledujúci po poskytnutí úveru neobsahuje poradové číslo dňa poskytnutia úveru, je splatnosť prvejsplátky posledný deň v mesiaci), splatnosť druhej a nasledujúcich splátok (do 15. dňa v kalendárnom
mesiaci, počínajúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom je splatná prvá splátka)
a termín konečnej splatnosti (84 mesiacov po poskytnutí úveru a to do 15. dňa v

poslednom mesiaci).

36. Termín prvej splátky, ako aj termíny každej ďalšej splátky až po poslednú splátku boli uvedené
podrobne a zrozumiteľne tak, že každý priemerný spotrebiteľ je schopný bez problémov určiť ich termíny.
Vyššie uvedený popis termínov splátok zabezpečuje bezproblémovosť určenia termínov splatnosti

každej jednej splátky, vrátane poslednej a takisto určenia času, dokedy zmluva trvá.

37. Vychádzajúc z požiadavky smernice 2008/48/ES, článok 10 ods. 2 písm. c), vyžadujúcej uvedenie
dĺžky trvania zmluvy o úvere, je uvedenie konečnej splatnosti úveru vyššie uvedeným spôsobom v
spojení s uvedením doby, na ktorú sa úver poskytuje, naplnením náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f)
zákona č. 129/2010 Z. z..

38. Termín konečnej splatnosti úveru je teda vyjadrený termínom poslednej splátky, ktorá je splatná po
84 mesiacoch po poskytnutí úveru, a to do 15 dňa v mesiaci, a preto nemožno konštatovať nedostatok
tejto náležitosti a z toho dôvodu aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverovej zmluvy.

39. Dôvody, pre ktoré súd považoval úver za bezúročný a bez poplatkov, neboli súdom prvej inštancie
správne právne vyhodnotené, a preto jeho záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. je nesprávny.

40. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia súd nevykonal dokazovanie, či úverová zmluva

obsahuje ostatné zákonom predpísané náležitosti (§ 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.) a či pre ich prípadný
nedostatok (absenciu) nie je úver bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z.
z.) a neskúmal, či v zmluve je správne uvedená RPMN (§ 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z.).

41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie

v zmysle ust. § 389 písm. b) a c) CSP zrušil.

42. V ďalšom konaní po vrátení veci súd prvej inštancie bude vychádzať z právneho názoru odvolacieho
súdu vysloveného v tomto rozhodnutí a zohľadňujúc obsah ustanovení úverovej zmluvy zo dňa
04.08.2012, bude jeho úlohou opätovne posúdiť, či uzatvorená úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti

vyžadované § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a následne posúdiť, či v zmysle § 11 ods. 1 cit.
zákona možno považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Následne bude jeho úlohou posúdiť
dôvodnosť žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia z uzatvorenej úverovej zmluvy, s prihliadnutím
na osobitosti dokazovania v konaní s ochranou slabšej strany a rovnako bude povinnosťou
súdu ex offo prihliadať na existenciu prípadných neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

43. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom
(§ 379 písm. a) CSP), odvolací súd súčasne so zrušením vyhovujúceho výroku, zrušil aj výrok o
trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách
prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393
ods. 2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).