Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 23, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoPr/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116200023
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7116200023.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Ing. D., zast. Mgr. Marcelom
Fandákom, LL.M., advokátom so sídlom Košice, Kováčska 40, proti žalovanému: Howe Slovensko s.r.o.,
so sídlom v Košiciach, Magnezitárska 10, IČO: 36 586 773, zast. Masnyk Legal s.r.o., so sídlom Košice,
Ťahanovské riadky 25, IČO: 36 668 257, o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru a náhradu mzdy,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku 15Cpr 1/2016-420 zo dňa 13.12.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

O d m i e t a odvolanie proti výroku rozsudku o vylúčení nároku na náhradu mzdy na samostatné
konanie.

V ostatnej časti p o t v r d z u j rozsudok.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom určil, že skončenie
pracovného pomeru žalobcu výpoveďou žalovaného zo dňa 29.7.2015 je neplatné (I.), žalobu o náhradu
mzdy vylúčil na samostatné konanie (II.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 31.12.2015, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému
určenia, že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou žalovaného z 29.7.2015 podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné, ako aj zaplatenia náhrady mzdy na tom skutkovom základe,
že na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 13.12.2004 pracoval u žalovaného vo funkcii „Plant
manager“, následne na základe pracovnej zmluvy z 9.5.2005 v znení jej dodatkov z 30.6.2006, 1.7.2007,
1.7.2008 a 1.7.2010 v pracovnej pozícii riaditeľa závodu, s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa

1.6.2005, že okrem toho v čase od 14.3.2005 do 15.6.2015 bol žalobca aj členom štatutárneho orgánu
a konateľom žalovanej spoločnosti a z tejto funkcie bol odvolaný k 15.6.2015 rozhodnutím jediného
spoločníka žalovaného. Dňa 31.7.2015 bola žalobcovi doručená zo strany žalovaného výpoveď zo dňa
29.7.2015 z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce v znení neskorších predpisov, ktorá podľa svojho obsahu sa viaže k pracovnoprávnemu vzťahu
uzatvorenému medzi žalobcom a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.12.2014, pričom
dôvodom výpovede mala byť organizačná zmena, na základe ktorej bola zrušená pracovná pozícia

„Plant manager“, v dôsledku čoho sa žalobca stal pre žalovaného nadbytočným. Žalobca považoval
výpoveď za neplatnú a mal za to, že jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaný ukončil výpoveďou právny vzťah založený na základe pracovnej zmluvy z
13.12.2004, následne však vznikol pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej 9.5.2005,ktorý naďalej trvá a pre danie výpovede neboli splnené podmienky stanovené Zákonníkom práce,
žalovaný výpoveďou sledoval obchádzanie zákona, v dôsledku čoho je tento právny úkon postihnutý
vadou neplatnosti. Žalobca argumentoval ďalej riadnym plnením všetkých svojich povinností počas

celého pôsobenia na všetkých pozíciách u žalovaného, zo strany zamestnávateľa mu nebolo vytknuté
žiadne porušenie povinností či pracovnej zmluvy, napriek tomu mu žalovaný doposiaľ neprideľuje
žiadnu prácu a neumožňuje mu vstup do jeho priestorov, pred daním výpovede mu neponúkol iné
vhodné pracovné miesto v súlade s ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pričom ponuková povinnosť
zamestnávateľa je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede a zamestnávateľ je povinný ju

uskutočniť ešte pred daním výpovede. Pri ponukovej povinnosti bol žalovaný povinný zohľadniť viaceré
kritériá, predovšetkým schopnosti a kvalifikáciu žalobcu, miesto výkonu práce a jeho zdravotný stav,
pričom i za predpokladu, že by mu žalovaný nemohol ponúknuť prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii,
bol povinný mu pred daním výpovede ponúknuť hoc aj pracovné miesto vyžadujúce nižšiu kvalifikáciu,
či pracovnú pozíciu na kratší pracovný čas, ktorú povinnosť si žalovaný voči žalobcovi nielenže nesplnil,
ale žiadnym spôsobom sa o to ani nepokúsil, nerokoval s ním o ponuke iného pracovného miesta

pred daním výpovede ako krajným riešením skončenia pracovného pomeru a ani ho v tomto smere
nekontaktoval. Pritom v spoločnosti, ktorá v súčasnosti zamestnáva viac ako 1000 zamestnancov s
veľkou fluktuáciou predovšetkým na vyšších administratívnych a manažérskych pozíciách, je takmer
nulová pravdepodobnosť, že žalovaný v čase doručenia výpovede nebol schopný žalobcovi poskytnúť
ani len nižšie postavenú manažérsku pozíciu zohľadňujúcu jeho kvalifikáciu a pracovné skúsenosti.

Podľa názoru žalobcu týmto postupom žalovaného došlo k obchádzaniu ust. § 61 ods. 3 Zákonníka
práce, keďže hoci pracovné miesto žalobcu ako také zaniklo a žalovaný síce zrušené pracovné miesto
opätovne nevytvoril, avšak kompetencie zrušeného pracovného miesta rozdelil na ďalšie novovzniknuté
pracovné miesta, obsadené osobami predtým u žalovaného nezamestnanými, časť pracovných úloh
prešla na výkonného predstaviteľa a jediného spoločníka žalovaného spoločnosť Howe Automotive

Limited a zvyšná časť jeho pracovných úloh prešla na osoby zamestnané v iných pracovných pozíciách
u žalovaného: General finance manager, General logistics manager, General cutting manager a General
finishing manager, ktoré pracovné pozície boli vytvorené v období dania výpovede žalobcovi.

3. Po vykonaní dokazovania a právnom posúdení prejednávanej veci podľa ustanovení § 1 ods. 1, § 63

ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2, § 43 ods. 1, § 18 a § 54 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení
účinnom do 29.7.2015, t.j. v čase dania výpovede žalobcovi (ďalej tiež len „ZP“) a ust. § 39 Občianskeho
zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná. Konštatoval, že podľa
Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec
stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o

zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej
zmene, v dôsledku ktorej sa stane zamestnanec nadbytočným, je považované za tzv. faktický úkon
zamestnávateľa (iná právna skutočnosť) a je hmotnoprávnym predpokladom pre uplatnenie výpovede
podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP a aj keď ho nemožno preskúmať z hľadiska jeho platnosti, súd sa

musí zaoberať tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, resp. nebolo predstierané a či ho
vydal príslušný orgán zamestnávateľa právnickej osoby, resp. iný oprávnený zamestnanec. Keďže
ZP výslovne neupravuje, kto je oprávnený vykonávať u zamestnávateľa takéto tzv. faktické úkony, je
potrebné vychádzať zo zásad uvedených v ust. § 9 ods. 1, 2 a § 10 ods. 1 ZP, teda že ten, kto je
oprávnený robiť v mene zamestnávateľa právne úkony, je oprávnený v jeho mene aj k tzv. faktickým

úkonom a aj takéto konanie zamestnávateľa zaväzuje (porov. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
21Cdo/564/2000z30.8.2000).Súduviedol,žeipodľazáverovsúdnejpraxeaprávnejteórievSlovenskej
republike rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktoré má za následok nadbytočnosť
zamestnanca, prijíma ten, kto je oprávnený za zamestnávateľa uskutočňovať právne úkony (Barancová
a kol., Zákonník práce, str. 610, C.H. Beck, 2017). Zamestnávateľ sám rozhoduje o počte svojich

zamestnancov aj ich kvalifikačnom zložení tak, aby zamestnával taký počet zamestnancov a v takom
kvalifikačnomzložení,ktorézodpovedájehopotrebám.Otom,ktorýzamestnanecjeprezamestnávateľa
nadbytočnýatedamiestoktoréhozamestnancazruší,rozhodujevýlučnezamestnávateľavtomtosmere
súd jeho rozhodnutie nepreskúmava s výnimkou diskriminačného postupu (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo 124/2010 zo dňa 31.10.2011). Ust. § 63 ods. 2 ZP upravuje tzv. ponukovú povinnosť

zamestnávateľa pri výpovedi danej z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) ako hmotnoprávnu
podmienku platnosti výpovede. Súd poukázal na závery právnej praxe, podľa ktorých ponúkaná
práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy,
môže byť ňou aj práca na kratší pracovný čas, resp. akákoľvek práca v mieste doterajšieho výkonupráce, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady a na výkon ponúknutej práce sa nemusí
podrobiť predchádzajúcej príprave. Pritom ponuka vhodného zamestnania sa musí uskutočniť predtým,
než zamestnávateľ dá zamestnancovi výpoveď. Ak zamestnávateľ v mieste, ktoré bolo dohodnuté

v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, nemá pre zamestnanca žiadnu prácu alebo žiadnu
vhodnú prácu, svoju ponukovú povinnosť podľa ZP nemôže splniť. V prípade vzniku súdneho sporu
musí zamestnávateľ preukázať, že predtým, než dal zamestnancovi výpoveď, nedisponoval žiadnym
voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu
práce. Na platnosť výpovede zo strany zamestnávateľa sa vyžaduje nielen ponuka iného vhodného

zamestnania zo strany zamestnávateľa, ale aj preukázanie jej odmietnutia zo strany zamestnanca,
najmä v prípade vzniku súdneho sporu. ZP zamestnávateľovi dáva dve alternatívy: 1) ak nemá možnosť
zamestnanca naďalej zamestnávať, čo treba vykladať tak, že nemá pre zamestnanca žiadnu prácu (ide
o tzv. absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať), ponukovú povinnosť nemá, 2) ak má pre
zamestnanca také voľné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný pred daním výpovede túto prácu
zamestnancovi ponúknuť; inak nie je splnená podmienka uvedená v § 63 ods. 2 písm. b) ZP a výpoveď

je neplatná. Pritom splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa,
t.j. či zamestnávateľ má alebo nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa
stavu, ktorý tu je v čase určenia výpovede. Ponuková povinnosť zamestnávateľa v zmysle § 63 ods. 2
ZP platí aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci.

4. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že v danom prípade žalovaný, ktorého
ako zamestnávateľa zaťažovalo v dôkazné bremeno, nepreukázal splnenie materiálnych predpokladov
platnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 29.7.2015 danej žalobcovi, a to splnenie ponukovej
povinnosti alebo existenciu absolútnej nemožnosti žalobcu ďalej zamestnávať ako hmotnoprávnej
podmienky platnosti výpovede z pracovného pomeru, a ani existenciu priamej príčinnej súvislosti

medzi zrušením pracovného miesta žalobcu na základe organizačnej zmeny platnej od 31.7.2015 a
nadbytočnosťou žalobcu, keďže práca, ktorú vykonával žalobca v pracovnej pozícii riaditeľa závodu,
neprestala byť v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene pre žalovaného potrebná, práca tohto
druhu bola aj po rozhodnutí o organizačnej zmene zo dňa 31.5.2015 naďalej vykonávaná na iných
pracovných pozíciách a inými osobami. Podľa názoru súdu rozhodnutie o organizačnej zmene

nepochybne bolo v kompetencii konateľa žalovanej spoločnosti, žalobca však v čase výpovede nebol
nadbytočný, keďže v konaní nebolo sporné, že po doručení výpovede došlo k prerozdeleniu jeho
pracovných úloh na iné osoby, časť z nich prešla na konateľa žalovanej spoločnosti Ing. P. a časť
na osoby v iných - nových pracovných pozíciách, ktoré vznikli v čase výpovede, a to „Finance
manager“ a „Plant manager - Finishing“, na ktoré od 1.9.2015 žalovaný prijal nových zamestnancov.

Súd prvej inštancie vyšiel z názoru, že uvedené pracovné funkcie mohol žalobca vykonávať vzhľadom
na svoje schopnosti, kvalifikáciu či zdravotný stav a mohli mu byť zo strany žalovaného ponúknuté,
čo sa však nestalo. Žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť, lebo v čase výpovede mal voľné
pracovné miesta, ktoré žalobcovi mohol ponúknuť, keď z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že v
jednotlivých mesiacoch roka 2015 i v čase dania výpovede, v žalovanej spoločnosti Howe Slovensko

s.r.o. bolo obsadzovaných niekoľko pracovných miest spoločnosťou ADECCO s.r.o. a okrem toho
samotný žalovaný v printových médiách informoval verejnosť, že prijíma nových zamestnancov. Obranu
žalovaného založenú na tvrdení, že v čase dania výpovede neexistovala žiadna voľná pracovná
pozícia, ktorú by žalobca vzhľadom ku svojim schopnostiam a kvalifikácii mohol vykonávať, a to ani
po predchádzajúcej príprave, a preto žalobcovi nebolo ponúknuté žiadne pracovné miesto, súd posúdil

ako nedôvodnú. Taktiež argumentáciu žalovaného vo vzťahu k ponuke menej prestížnej pracovnej
pozície ako (ne)vhodnej práce, považoval za právne neakceptovateľnú, pričom v tejto súvislosti
odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 261/2007, podľa ktorého „nemožnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu,
teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť

zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nielen miesto
zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii podľa § 55 ZP. Pokiaľ by konaním
žalovanéhovdôsledkuorganizačnejzmenydošlokznižovaniupočtuzamestnancov,tiežvtomtoprípade
by musel splniť ponukovú povinnosť. Zvýšenie efektívnosti práce môže totiž zamestnávateľ dosiahnuť
aj rozhodnutím o organizačnej zmene, pri ktorej dôjde k úprave pracovného času, napríklad vtedy, keď

má rovnaké úlohy plniť ten istý počet zamestnancov, avšak pracujúcich v skrátenom pracovnom čase.
Rozhodnutie, či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom. Ak ponuku odmietne, potom
je splnená podmienka podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce pre platnosť výpovede“. Súd poukázal na
to, že za vhodnú prácu možno považovať aj prácu, pri ktorej sa v plnej miere nevyužíva kvalifikáciazamestnanca, že v záujme ochrany zamestnanca je zamestnávateľ povinný ponúknuť zamestnancovi
dotknutémuorganizačnouzmenouinévhodnépracovnémiestopredovšetkýmnadobuneurčitú,avšakv
prípade ak nemá voľné pracovné miesto na dobu určitú, ale má reálnu potrebu výkonu práce v niektorom

pracovnom mieste na určitý čas a ide o prácu pre dotknutého zamestnanca vhodnú, je povinný mu
ponúknuť i také pracovné miesto. Keďže žalovaný nepreukázal splnenie materiálnych predpokladov
platnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi, z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel a
vyslovil, že výpoveď žalovaného zo dňa 29.7.2015 daná žalobcovi je neplatná. Ako nedôvodnú posúdil
námietku žalovaného, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, s poukazom na to, že

výpoveď bola žalobcovi daná dňa 29.7.2015, trojmesačná výpovedná doba začala plynúť dňa 1.8.2015
a uplynula by dňom 31.10.2015, žalobca neplatnosť skončenia pracovného pomeru mohol uplatniť
na súde v dvojmesačnej lehote podľa ust. § 77 ZP, teda najneskôr do 31.12.2015, kedy bola žaloba
doručená súdu, čo vyplýva z prezenčnej pečiatky súdu, ktorou opatrila žalobu podateľňa súdu v súlade
so Spravovacím a kancelárskym poriadkom pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd
a vojenské súdy, a preto súd uzavrel, že žaloba bola podaná v stanovenej lehote. Za nespornú súd

pokladal otázku existencie pracovného pomeru medzi stranami sporu a konštatoval, že pracovná zmluva
zo dňa 13.12.2004 bola platne uzatvorená, ktorá bola nahradená dvoma dohodami o vykonaní práce
uzatvorenými na obdobia od 1.2.2005 do 31.3.2005 a následne od 1.4.2005 do 31.5.2005 s tým, že
podľa tejto pracovnej zmluvy obsahom pracovnej náplne žalobcu v pracovnej pozícii „Plant manager“
bolo uskutočňovanie prípravných prác súvisiacich s rozbehom spoločnosti, žalobcovi na jej základe

bola vyplácaná mzda, pričom obsahom pracovnej náplne na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej
dňa 9.5.2005 v znení jej dodatkov boli už konkrétne činnosti súvisiace s užívaním novej technológie
v spoločnosti žalovaného, uzatvorené pracovné zmluvy teda na seba chronologicky nadväzovali, a
preto tvrdenie žalovaného o neexistencii pracovnej zmluvy zo dňa 13.12.2004 súd vyhodnotil ako
neopodstatnené (bod 28 rozsudku). Nárok o zaplatenie náhrady mzdy, o ktorom je potrebné vykonať

ďalšie dokazovanie, súd vylúčil na samostatné konanie podľa ust. § 166 ods. 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému
žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Rozsudok vo všetkých výrokoch napadol včas podaným odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že

súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočniť jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, t.j. uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalovaný považuje

žalobu za nedôvodnú a napadnutý rozsudok za nespravodlivý mal za to, že sú dané dôvody na
jeho zrušenie. V rámci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces vytkol porušenie práva na
prístup k súdu a na zákonného sudcu, práva na prejednanie sporu v primeranej lehote, práva navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, práva na vysporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami
zo strany súdu a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uviedol, že žalobca doručil

žalobu na súd pravdepodobne formou faxového podania dňa 31.12.2015 a v listinnej podobe podľa
pečiatky Okresného súdu Košice I bola doručená súdu dňa 4.1.2016, následne jej bola pridelená sp.
značka 15Cpr/1/2016, preto podľa názoru žalovaného bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty v
zmysle ust. § 77 ZP. Je nepochybné, že žaloba mala byť doručená súdu najneskôr dňa 31.12.2015
a žalovanému nie je zrejmé, z akých dôkazov súd vychádzal, keď v napadnutom rozsudku v rozpore

so svojím predbežným právnym posúdením veci konštatoval, že žaloba bola podaná včas. V prípade,
že boli porušené pravidlá pri prideľovaní spisovej značky, spisu či prideľovaní konkrétneho podania
sudcovi, ide nepochybne o porušenie práva žalovaného na zákonného sudcu, ktoré je súčasťou práva
na spravodlivý súdny proces a v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo vykonaným dokazovaním
preukázané ani v napadnutom rozsudku dostatočne vysvetlené a zdôvodnené, akým spôsobom bola

vec pridelená sudcovi. Namietal tiež porušenie práva na prejednanie sporu v primeranej lehote z
dôvodu, že v konaní pred súdom bolo vytýčených celkovo 13 pojednávaní, z toho 6 pojednávaní bolo
zrušených alebo odročených bez toho, aby došlo k prejednaniu veci samej a k vyhláseniu napadnutého
rozsudku došlo po takmer troch rokoch od podania žaloby. Citoval ust. § 220 ods. 2 CSP a čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a mal za to, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so všetkými

relevantnými skutočnosťami, že vyhodnotil len dôkazy navrhnuté žalobcom a žalovaným predložené
a navrhnuté dôkazy ani len nevymenoval, neodôvodnil odmietnutie ich vykonania alebo spôsob ich
vyhodnotenia, odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa požiadavky dané legislatívou (vrátane
európskej) na riadne odôvodnenie rozhodnutia a kvôli nedostatočnému odôvodneniu je rozhodnutienepreskúmateľné (rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 2232/07). V rámci skutkových vád
rozhodnutia žalovaný namietal, že: 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie nebol ustálený skutkový stav
a nebolo preukázané, či žaloba bola podaná včas, že konajúca sudkyňa na pojednávaní dňa 2.11.2017

vyslovila predbežné právne posúdenie podľa § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého bola žaloba podaná po
uplynutí prekluzívnej lehoty, v napadnutom rozsudku však konštatuje presný opak, a teda, že žaloba
žalobcu bola podaná včas a nezabezpečila na preukázanie tvrdenia žalovaného ním navrhnutý dôkaz
predložením (údajného) faxového podania žalobcu dňa 31.12.2015 od žalobcu, ako aj od súdu/súdov
na účely preukázania dodržania lehoty na podanie žaloby stanovenej Zákonníkom práce a prečo bolo

tomuto sporu (žalobe) pridelené číslo konania z r. 2016, ak bola žaloba (údajne) podaná ešte v r. 2015,
2/ súd nevykonal dôkaz výsluchom žalobcu, resp. že výsluch žalobcu na pojednávaní dňa 15.6.2017
neukončil tak, ako bolo potrebné a nevyhnutné pre ustálenie skutkového stavu, keďže pojednávanie
bolo odročené za účelom doplnenia dokazovania a žalovaný nemal možnosť vypočuť žalobcu vo
vzťahu ku všetkým nezrovnalostiam uvedeným v žalobe, resp. k ďalším otázkam relevantným pre
predmet konania, očakával preto zabezpečenie jeho prítomnosti zo strany jeho právneho zástupcu i na

pojednávaní dňa 22.5.2018, na ktorom však žalobca nebol prítomný, pričom žalovaný potrebu výsluchu
žalobcu riadne odôvodnil návrhom vypočuť ho k otázke, či odmietol zotrvať v spoločnosti pri rozhovore
s jej konateľom Ing. Sedlákom, k relevantným otázkam jeho kvalifikácie žalobcu vykonávať označené
pracovné pozície a jeho zdravotnej a inej spôsobilosti vykonávať akékoľvek iné pracovné pozície a
tiež k otázke výšky ním uplatneného nároku, 3/ súd nevykonal ním navrhnuté znalecké dokazovanie

za účelom zistenia zdravotného stavu žalobcu a jeho spôsobilosti vykonávať robotnícke pozície a 4/
súd nevyžiadal potvrdenie spoločnosti Addeco, keďže z jej písomného potvrdenia z 26.9.2018 nie je
zrejmé, aké konkrétne pozície sa obsadzovali, 5/ súd opätovne nevyžiadal potvrdenie od Sociálnej
poisťovne, keď z jej písomného potvrdenia zo dňa 11.9.2018 nie je zrejmé, aké konkrétne pozície
sa obsadzovali, ale len konštatácia toho, koľko zamestnancov žalovaný zamestnával a 6/ na návrh

žalovaného nezaviazal žalobcu k povinnosti predložiť doklady o jeho vzdelaní a odbornej spôsobilosti.
Vytkol súdu prvej inštancie, že vyhlásil dokazovanie za skončené bez bližšieho odôvodnenia, prečo
dané dôkazné návrhy žalovaného zamieta a k uvedeným dôkazom nezaujal žiadne stanovisko ani v
samotnom napadnutom rozsudku. Žalovaný mal za to, že súd na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Z predložených pracovných zmlúv p. Svrčinu zo dňa

19.6.2015 na pozíciu plant manager - finishing, p. Janeka zo dňa 2.7.2015 na pozíciu finance manager
a p. Verešpeja zo dňa 6.7.2016 na pozíciu manažéra logistiky vyplýva, že pracovné pozície označené
žalobcom boli v čase výpovede obsadené a nebolo možné mu ich ponúknuť pred daním výpovede
ako voľné, na čom nič nemení ani tá skutočnosť, že nástup do práce bol v zmluvách dohodnutý
deň: 1.9.2015, nakoľko momentom podpisu pracovnej zmluvy oboma účastníkmi zmluvy boli pracovné

miesta obsadené (je logické, že pracovné pozície musia existovať už v čase, kedy dochádza k
podpisu pracovných zmlúv na obsadenie týchto pozícií) a pracovné pozície finance manager a plant
manager - finishing teda nevznikli až 1.9.2015, ako to nesprávne súd uvádza v napadnutom rozsudku.
Za nesprávne žalovaný považoval i hodnotenie súdu, že uvedené pracovné funkcie mohol žalobca
vykonávať vzhľadom na svoje schopnosti, kvalifikáciu či zdravotný stav a mohli mu byť ponúknuté,

lebo ako vyplýva zo samotných pracovných zmlúv, tieto boli uzatvorené ešte pred podaním výpovede
žalobcovi - datovanej dňom 29.7.2015 a doručenej žalobcovi dňa 31.7.2015, z čoho je zrejmé a
nepochybné, že tieto žalobcom označené pracovné miesta neboli voľné, preto mu nemohli byť
ponúknuté,akotonesprávnevnapadnutomrozsudkuuvádzasúd.Žalovanýnesúhlasilanisospôsobom
vyhodnotenia dôkazov predložených žalobcom, konkrétne článkov uverejnených v printových médiách,

ktorým malo byť preukázané, koľko mal voľných pracovných miest v čase podania výpovede žalobcovi.
Tento dôkaz podľa žalovaného nie je spôsobilý dokázať konkrétny/akýkoľvek počet voľných pracovných
miest a tvrdenie žalobcu, že v čase podania výpovede mal žalovaný k dispozícii vhodné voľné pracovné
miesto, ktoré mu malo byť ponúknuté, lebo ide len o informovanie verejnosti o plánovanom nábore, a
nie potvrdenie skutočného stavu, a teda súd tento dôkaz vyhodnotil nesprávne. Z vyjadrenia Sociálnej

poisťovne z 11.9.2018 je zrejmé len to, že žalovaný v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 zamestnával
1.557 osôb, tento listinný dôkaz nie je spôsobilý dokázať tvrdenie žalobcu, že v čase dania výpovede
žalobcovi mal žalovaný k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré mu malo byť ponúknuté. Rovnako nie je
spôsobilý preukázať toto tvrdenie žalobcu ani dôkaz - vyjadrenie spoločnosti Addeco zo dňa 26.9.2018,
z ktorého je zrejmý počet obsadených pozícií pre žalovaného v období roka 2015 a že v relevantnom

období žalovaný síce obsadil nejaké pracovné miesta, avšak cez inštitút dočasného pridelenia, cez
ktorý sú obsadzované ,,najnižšie“ najmenej „kvalitné“ a „krátkodobé/prechodné“ pracovné pozície v
spoločnosti. Podľa žalovaného súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pričom pochybenie súdu je o to závažnejšie, že ust. § 319 CSP výslovne upravuje povinnosťsúdu aj bez návrhu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci a predpokladá
tedazvýšenúaktivitusúdupridokazovanívindividuálnychpracovnoprávnychsporoch.Vrámcinámietky
nesprávnehoprávnehoposúdeniavecižalovanývytkolsúdu,žejednaknaprejednávanúvecneaplikoval

správnu právnu normu a tiež obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval a aplikoval. Citoval
ust. čl. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 a § 77 Zákonníka práce a k otázke dôkazného bremena
poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 138/2012, podľa
ktorého „predpokladom dôkaznej povinnosti je tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia.
Spravidla je bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno rozdelené medzi účastníkmi v spore v závislosti na

tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu. Obvykle platí, že
skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce
sú záležitosťou žalovaného. ...Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť
zamestnanca ďalej zamestnávať, lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto,
je pre posúdenie otázky splnenia jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v
mieste výkonu práce boli miesta voľné alebo či boli obsadené. ...Ak zamestnanec v rámci procesnej

obrany v konaní tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné
miesta, stáva sa existencia obsadenosti zamestnancom označeného pracovného miesta spornou, z
ktorého dôvodu ju treba samostatne dokazovať. Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca
predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste
jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedenie počet voľných pracovných

miest. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu
výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy) leží aj v takomto prípade
na zamestnávateľovi“. K otázke splnenia tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa citoval z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 222/2009 a mal za to, že skončenie pracovného pomeru žalobcu
bolo vykonané v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, výpoveď ako jednostranný právny

úkon zamestnávateľa smerujúci k skončeniu pracovného pomeru zamestnanca mala všetky náležitosti
dané Zákonníkom práce, existencia výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b) ZP
pre nadbytočnosť žalobcu na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách bola
zo strany žalovaného riadne preukázaná predložením rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa
15.6.2015, organizačnej štruktúry žalovaného a taktiež výpoveďou konateľa žalovanej spoločnosti pred

súdom, ktorý uviedol, že z trojstupňovej - riadiacej organizačnej štruktúry bola len dvojstupňová -
riadiaca organizačná štruktúra a zodpovednosti prešli smerom nadol na jednotlivé oddelenia a v časti
smerom nahor na konateľa spoločnosti, na ktoré dôkazy súd vôbec neprihliadol ani ich nevyhodnotil.
Z uvedeného je zrejmé, že agenda žalobcu prešla na iné v spoločnosti už existujúce pozície, a teda
je preukázané, že bol nadbytočný. V súvislosti s danou organizačnou zmenou nevznikli nové pracovné

pozície, ktoré by boli obsadené novými zamestnancami. Žalovaný obchádzanie zákona v tomto smere
úplne vylučuje. K splneniu ponukovej povinnosti žalovaný mal za to, že predložením organizačnej
štruktúry a tiež predložením pracovných zmlúv, na základe ktorých boli obsadené žalobcom označené
pracovné pozície, preukázal svoje tvrdenie, že pred podaním výpovede nemal pre žalobcu iné vhodné
voľné pracovné miesto, ktoré by mu mohol ponúknuť. Tieto pracovné pozície už boli obsadené, pričom

sám žalobca ako riaditeľ spoločnosti ich obsadzoval a nemohli byť žalobcovi ponúknuté ako voľné.
Navyše na tieto (obsadené) pracovné pozície nemal žalobca ani potrebnú kvalifikáciu, napr. v žiadnom
prípade nespĺňal predpoklady na riadny výkon funkcie finančného riaditeľa (navyše obsadenej) kvôli
chýbajúcemu vzdelaniu a potrebnej dlhoročnej praxe. Tvrdil ďalej, že žalobca nemal záujem pracovať na
inej ako na ,,riaditeľskej pozícii“, čo potvrdil vo svojej výpovedi pred súdom súčasný konateľ spoločnosti,

ktorý uviedol, že žalobca sa v priestoroch spoločnosti vyslovene vyjadril, že riaditeľ odchádza z firmy len
preč (teda nie na nižšie pozície). Ak žalobca v súdnom spore účelovo poukazuje na údajné porušenie
ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, tak z jeho strany dochádza k zneužitiu ponukovej povinnosti
a toto jeho konanie nemá požívať právnu ochranu. Podľa názoru žalovaného v tomto súdnom konaní
nie je možné obísť tú skutočnosť, že žalobca pracoval v spoločnosti na najvyššej pozícii - ako jej riaditeľ

a je v rozpore s dobrými mravmi a vôbec právnymi zásadami, na ktorých spočíva právny poriadok
Slovenskej republiky, domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru z dôvodu, že mu
nebolo ponúknuté pracovné miesto operátora výroby a pod., ktorého mzda sa pohybuje na úrovni 3,-
€/ hod., pričom mzda žalobcu pri jeho odchode zo spoločnosti bola 6.919,- €. Na základe uvedeného
žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne a právne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolaciehokonania voči žalovanému v rozsahu 100 %. K námietke týkajúcej sa zmeškania prekluzívnej lehoty na
podanie žaloby citoval znenie ustanovení § 42 ods. 1, § 57 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení aktuálnom v čase podania žaloby (ďalej len O.s.p.)

a poukázal na to, že žaloba bola podaná elektronickými prostriedkami a faxom dňa 31. decembra 2015
(čo v podanom odvolaní potvrdzuje aj žalovaný), pričom následne bola riadne doplnená predložením
originálu okresnému súdu dňa 4.1.2016 (3. januára 2016 bola nedeľa), a teda žaloba bola podaná, ako
aj doplnená originálom riadne a včas, o čom nie sú žiadne pochybnosti. K tejto „spornej“ otázke zaujal
okresný súd jednoznačné stanovisko potvrdzujúce správnosť argumentačnej línie žalobcu. Samotné

pridelenie spisovej značky bolo nepochybne spôsobené tým, že v čase podania žaloby 31.12.2015
sa už na okresnom súde nik nenachádzal a výlučne z tohto dôvodu bola danej veci prostredníctvom
technických prostriedkov pridelená spisová značka patriaca už k roku 2016. Pokiaľ sudkyňa v rámci
predbežného právneho posúdenia predniesla, že žaloba bola podaná oneskorene, išlo v tom čase o
zjavne nesprávny právny názor súdu, ktorý vychádzal z predpokladu, že žalobu je potrebné podať do
dvoch mesiacov odo dňa doručenia výpovede, ktorá skutočnosť bola pritom v relevantnom čase riadne

známa aj právnemu zástupcovi žalovaného. Uvedenú námietku žalovaného preto žalobca považoval za
absolútne nedôvodnú a nebolo potrebné k nej vykonávať ďalšie dokazovanie. Za rovnako nedôvodnú
považuje žalobca i námietku týkajúcu sa neprerokovania sporu v primeranej lehote, pričom v tejto
súvislosti poukázal na to, že k samotnej dĺžke súdneho konania prispel svojou procesnou činnosťou
práve žalovaný, ktorý v priebehu konania predkladal nerelevantné námietky, dôkazné prostriedky, ktoré

nenapomáhali objasneniu veci v primeranej lehote a tiež žiadal vykonať také dôkazné prostriedky,
ktoré skutkovú stránku veci neposúvali do roviny jej náležitého objasnenia. K námietke žalovaného,
že napadnutý rozsudok nespĺňa podmienky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa § 220
ods. 2 CSP, žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej „všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, stačí pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces“. Ohľadom nevykonania, resp. nepokračovania v jeho výsluchu

žalobca poukázal na to, že v konaní bol riadne vypočutý na pojednávaní konanom 15.6.2017, kde ho
mal možnosť vypočuť aj žalovaný, pričom zo zápisnice z pojednávania žiadnym spôsobom nevyplýva,
že by tento výsluch bol ukončený predčasne, ani že by zástupca žalovaného nemal možnosť položiť mu
plánované otázky, či vypočuť ho ku všetkým skutočnostiam. Žalovaný mohol žalobcu vypočuť k otázke
jeho zdravotného stavu, jeho odbornej kvalifikácie, ako aj k výške ním uplatňovaného nároku a to, že tak

neučinil, nemožno klásť za vinu ani žalobcovi ani okresnému súdu, lebo je procesnou zodpovednosťou
každej sporovej strany, aby riadne využila svoj priestor na položenie otázok druhej sporovej strane,
prípadne svedkom, a v prípade, ak túto svoju možnosť nevyužije, nemožno túto jej nečinnosť nahrádzať
opakovaným výsluchom. Podľa názoru žalobcu žalovaným navrhnuté dôkazy znaleckým dokazovaním
za účelom zistenia jeho zdravotného stavu a predloženia dokladov o jeho odbornej spôsobilosti, nebolo

potrebné vykonávať, pretože nemali žiadny vzťah ku skutočnostiam dôležitým pre rozhodnutie vo
veci. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že podstatnou skutočnosťou pre určenie neplatnosti výpovede
žalovaného danej žalobcovi bolo to, že si nesplnil svoju ponukovú povinnosť, keďže v rozhodujúcom
čase boli u žalovaného viaceré voľné pracovné miesta, ktoré však žalobcovi ani neponúkol. Učinil
tak pritom bez toho, aby mal k dispozícii akékoľvek legálne získané informácie o odbornej kvalifikácii

a zdravotnom stave žalobcu, nakoľko počas trvania pracovného pomeru mohol tento od žalobcu
získavať výlučne informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu a odbornej kvalifikácie potrebných na
jeho aktuálnej pracovnej pozícii. Akékoľvek iné informácie týkajúce sa zdravotného stavu a odbornej
kvalifikácie na iné pracovné pozície mohol žalovaný od žalobcu získať legálnym spôsobom jedine
prostredníctvom jeho vyjadrenia sa k ponukovej povinnosti žalovaného, ktorú však tento nikdy neučinil.

Účelom tohto konania totiž nie je ex post zisťovanie zdravotného stavu a odbornej spôsobilosti
zamestnanca, pretože toto mohlo byť riadne zistené v nadväznosti na splnenú ponukovú povinnosť
zamestnávateľa, ale účelom tohto konania je zisťovanie, či mal žalovaný v rozhodujúcom čase voľné
pracovné miesta a či si splnil svoju ponukovú povinnosť. V konaní bolo riadne a nepochybne zistené,
že žalovaný voľné pracovné miesta v tomto čase mal, avšak napriek tomu si svoju ponukovú povinnosť

nesplnil.Zaúplneabsurdnýžalobcaoznačilnávrhžalovanéhoz13.12.2018,abysúdvyžiadalpotvrdenie
od spoločnosti Addeco o tom, aké pracovné pozície sa v rozhodnom čase obsadzovali. K uvedenému
uviedol, že v prvom rade sa predpokladá procesná aktivita sporových strán, a prípadná edičná povinnosť
nastupuje až v prípade, ak príslušná sporová strana z objektívnych dôvodov nie je schopná zabezpečiťkonkrétny dôkaz. Vzhľadom k tomu, že spoločnosť Addeco bola zmluvným partnerom práve žalovaného,
keďže pre neho poskytovala zamestnancov prostredníctvom dočasného pridelenia, ale aj vykonávala
výberové konania za účelom výberu zamestnancov do trvalého pracovného pomeru, bolo procesnou

povinnosťou žalovaného si od tejto spoločnosti predmetný dôkaz zabezpečiť. Súd totiž nie je povinný,
ale ani oprávnený nahrádzať procesnú nečinnosť sporovej strany a zabezpečovať za ňu označené
dôkazy, ktoré sú pre ňu dostupné vo sfére jej pôsobnosti. Čo sa týka skutočnosti, že okresný súd sa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia opomenul vysporiadať s dôkazmi, ktoré žalovaný navrhoval, ako
aj s tým, prečo tieto dôkazy odmietol vykonať, mal žalobca za to, že ide o vadu odstrániteľnú odvolacím

súdom bez potreby zrušenia napadnutého rozhodnutia a jeho vrátenia na ďalšie konanie okresnému
súdu. Vzhľadom k tomu, že žalovaným navrhované dôkazy sa nevzťahujú k predmetu konania a nie
sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, podľa názoru žalobcu pred odvolacím súdom už
nie je potrebné vykonávať žiadne nové dokazovanie a rovnako dokazovanie ani opakovať, akurát je
potrebné, aby odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia aspoň rámcovo vysporiadal s dôvodmi,
pre ktoré nebolo potrebné tieto dôkazy vykonávať. V uvedenej rovine ide v podstate iba o formálnu

stránku napadnutého rozhodnutia, keďže je prima facie zrejmé, že žalovaným navrhované dôkazné
prostriedky nemajú žiaden vplyv na mieru objasnenia rozhodujúcich skutočností. Žalobca v tomto smere
apeloval aj na hospodárnosť konania a podmienky poskytnutia súdnej ochrany, ktorá má byť rýchla a
účinná. Námietky žalovaného týkajúce sa nesprávnych skutkových zistení (odvolací dôvod podľa ust. §
365 ods. 1 písm. f/ CSP) považoval za nedôvodné a špekulatívne, keď vykonaným dokazovaním bolo

nesporne zistené, že výpoveď mu bola žalobcovi daná písomnosťou datovanou 29.7.2015, pričom z
vyjadrení žalovaného prezentovaných počas konania (bod 20. napadnutého rozsudku) je zrejmé, že už
dňa 5.6.2015, teda s časovým odstupom pred doručením výpovede mu žalovaný ponúkol skončenie
pracovného pomeru dohodou a odstupné vo výške 12 - násobku priemernej mesačnej mzdy, ktorú
ponuku mal žalobca odmietnuť. Pokiaľ teda žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu na pozíciu Plant

manager - finishing dňa 19.6.2015 a pracovnú zmluvu na pozíciu Finance manager dňa 2.7.2015, a
to s osobami, ktoré v jeho spoločnosti nikdy predtým nepracovali, pričom na tieto pracovné pozície
prešla časť pracovnej náplne žalobcu, je úplne zrejmé, že tak činil v snahe obchádzať zákon, a to
konkrétne ust. § 61 ods. 3 a § 63 ods. 2 ZP, keďže v tomto čase už vedel, že so žalobcom sa na
skončení pracovného pomeru nedohodne a potreboval sa ho „zbaviť“ iným spôsobom. Predmetné

námietky žalovaného teda nemenia absolútne nič na tom, že tieto pracovné pozície mali byť žalobcovi
riadne ponúknuté v rámci ponukovej povinnosti ešte pred tým, ako mu bola daná výpoveď. Pokiaľ ide
o námietky týkajúce sa oboznámených listinných dôkazov, tieto poukazujú na nepochopenie inštitútu
dôkazného bremena a jeho prenosu zo strany žalovaného. Aj zo samotnej rozhodovacej činnosti, na
ktorú vo svojom odvolaní poukazuje žalovaný, je zrejmé, že dôkaznou povinnosťou žalobcu v tomto

konaní bolo označenie voľných pracovných miest u žalovaného, čo bolo nepochybne splnené jednak
označením pracovných pozícii Plant manager - finishing a Finance manager, ale aj prostredníctvom
označenia voľných pracovných miest obsadzovaných spoločnosťou Addeco v rozhodujúcom čase. Ako
správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 8. napadnutého rozsudku, z potvrdenia spoločnosti
Addeco z 28.9.2018 jednoznačne vyplynulo, že pre žalovaného v mesiaci jún 2015 obsadili dočasne

8 miest a interný stav 1 miesto, v mesiaci júl 2015 obsadili dočasne 16 miest a interný stav 1 miesto,
v mesiaci august 2015 obsadili dočasne 17 miest a interný stav 2 miesta a v mesiaci september 2015
obsadili dočasne 21 miest a interný stav 5 miest, pričom minimálne v prípade interného stavu išlo o
pracovné miesta, ktoré mohli byť žalobcovi ponúknuté. Pokiaľ žalovaný cituje z rozsudku Najvyššieho
súdu SR, je nepochybné, že túto citáciu umelo prispôsobuje svojim potrebám, pretože riadny text tohto

rozsudku v relevantnej časti znie: „Splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá,
že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu
práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest zistených
ku koncu kalendárneho roka (nie ku dňu výpovede), ktoré pripadajú nie na jeho miesto výkonu
práce, ale sa týkajú celého pracoviska. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené

pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej
zmluvy), leží aj v takomto prípade na zamestnávateľovi...“. Z uvedeného vyplýva značný rozdiel medzi
dôkaznou situáciou vo veci rozsudku NS SR a prejednávanou vecou, keďže v prípade riešenom cit.
rozsudkomNSSRbolzamestnancomuvedenýlenpočetvoľnýchmiestkzásadneodlišnémuobdobiuod
obdobia podania výpovede, pričom však v prejednávanej veci bol zistený presný počet obsadzovaných

miest spoločnosťou Addeco pre žalovaného, a to v čase podania výpovede, čo možno považovať
za dostatočnú konkretizáciu voľných pracovných miest. V dôsledku uvedeného nepochybne došlo k
presunu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý v prípade, ak chcel byť v spore úspešný, bol povinný
preukázať, že žalobcom označené pracovné miesta neboli v čase podania výpovede voľné. Keďže sivšak túto povinnosť nesplnil, neuniesol dôkazné bremeno, čo logicky vyústilo v jeho procesný neúspech
v tomto spore. Samotné námietky žalovaného, že predmetné dôkazy nie sú spôsobilé preukázať
tvrdenia žalobcu o voľných pracovných miestach, podľa žalobcu sú výlučne subjektívnym názorom

žalovaného. K ust. 319 CSP žalobca uviedol, že toto ust. slúži na ochranu zamestnanca, ktorý je
slabšoustranouvindividuálnychpracovnoprávnychvzťahochavzťahujesavýlučnenainiciatívusúduna
vykonanie tých dôkazov, ktoré slúžia v prospech zamestnanca a zamestnanec ich nenavrhol. V žiadnom
prípade však toto ustanovenie neslúži na ochranu zamestnávateľa, u ktorého sa v plnom rozsahu
prejavuje kontradiktórny princíp a zodpovednosť za procesnú aktivitu. Keďže však boli v predmetnej

veci vykonané dôkazy v dostatočnej miere preukazujúce tvrdenia žalobcu, okresný súd nemusel k
použitiu tohto ustanovenia ani pristúpiť. K námietkam žalovaného v rámci uplatneného odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalobca poukázal na to, že si jednoznačne splnil svoju
povinnosť označenia pracovných miest, ktoré boli v rozhodujúcom čase u žalovaného voľné, resp.
ktoré žalovaný obsadil s úmyslom obchádzať zákon, a povinnosťou žalovaného vyvrátiť relevantnými
dôkazmi tieto tvrdenia žalobcu, čo však neučinil, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Otázka odborných

kvalifikačných predpokladov a zdravotného stavu by bola na mieste len v prípade, ak by si žalovaný
svojuponukovúpovinnosťsplnil,nakoľkoažvtakomtoprípadebyodžalobcumohlalegálnymspôsobom
požadovať informácie o tom, či na ponúkané pracovné pozície spĺňa kvalifikačné predpoklady a či
má vyhovujúci zdravotný stav. Skúmanie týchto predpokladov nie je možné ex post v súdnom konaní,
pokiaľ si zamestnávateľ túto povinnosť nesplnil. Stotožnenie sa s argumentáciou žalovaného, že je

namieste skúmanie odbornej kvalifikácie a zdravotného stavu žalobcu na voľné pracovné pozície v
súdnom konaní, pokiaľ si žalovaný nesplnil svoju absolútnu ponukovú povinnosť, by bolo v rozpore s
potrebou ochrany zamestnancov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch. V takomto prípade
by to bol signál aj pre ostatných zamestnávateľov, že nemusia plniť ponukovú povinnosť s poukazom
na to, že sa domnievajú, že príslušný zamestnanec nespĺňa kvalifikačné či zdravotné predpoklady

(hoci legálne sa to dozvedieť nemohli) s tým, že táto skutočnosť by sa aj tak skúmala v súdnom
konaní, avšak len v prípade, ak by ho zamestnanec inicioval (čo samozrejme v mnohých prípadoch ani
nenastane). Podľa žalobcu jediným subjektom, u ktorého možno v prejednávanej veci tvrdiť, že konal v
rozpore s dobrými mravmi a porušoval a obchádzal ustanovenia Zákonníka práce, je žalovaný. Pokiaľ
žalovaný v snahe „zbaviť sa“ žalobcu sa s týmto nedohodol na ukončení pracovného pomeru, následne

prijal na novoutvorené pracovné miesta s náplňou práce prelínajúcou sa s náplňou pracovnej pozície
žalobcu osoby, ktoré v jeho spoločnosti nikdy nepracovali a to s nástupom do práce plánovaným po
daní výpovede žalobcovi, a následne bez splnenia ponukovej povinnosti žalobcovi dal výpoveď pre
nadbytočnosť, možno celé toto jeho konanie okrem toho, že ide o konanie nezákonné, hodnotiť aj
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že konateľ spoločnosti sa vo svojej

výpovedi pred okresným súdom vyjadril tak, že žalobca mu mal pred podaním výpovede sám oznámiť,
že nemá záujem o ďalšiu prácu u žalovaného, toto tvrdenie žalovaného bolo niekoľkokrát vyvrátené
tvrdením žalobcu, že sa takto nikdy pred konateľom žalovanej nevyjadril a žalovaný ho nepreukázal,
neuniesol svoje dôkazné bremeno ani v tomto smere. Podstatné je však to, že aj samotný konateľ
žalovaného vo svojom vyjadrení nepochybne potvrdil, že žalobcovi žiadna pracovná pozícia ponúknutá

nebola a pokiaľ žalobcovi nebolo nič ponúknuté, nemohol ani nič odmietnuť. Žalobca mal za to, že
ďalším dôvodom neplatnosti výpovede, ktorú mu dal žalovaný, je skutočnosť, že podaná výpoveď
smerovala k ukončeniu už neexistujúceho pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe pracovnej
zmluvy z 13.12.2004. Tento pracovný pomer bol následne nahradený dohodami o vykonaní práce,
a teda zanikol na základe iných právnych skutočností, pričom až na základe pracovnej zmluvy z

9.5.2005 žalobcovi opätovne vznikol pracovný pomer u žalovaného, kde však už predmetom činnosti
boli konkrétne činnosti súvisiace s riadením a chodom žalovanej spoločnosti. Keďže výpoveď bola
formulovaná tak, že je žalobcovi daná z pracovného pomeru vzniknutého na základe pracovnej zmluvy z
13.12.2004, teda z neexistujúceho pracovného pomeru, je žalobca toho názoru, že jeho pracovný pomer
založený pracovnou zmluvou z 9.5.2005 do dnešného dňa nezanikol a trvá, nakoľko nedostal žiadnu

výpoveď týkajúcu sa tohto pracovného pomeru. Z argumentácie súdu prvej inštancie uvedenej v bode
28. napadnutého rozhodnutia žalobcovi vyplynulo, že súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, že podaná
výpoveď smerovala k už neexistujúcemu pracovnému pomeru, pretože v čase podania výpovede medzi
žalobcom a žalovaným existoval už len jediný pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy
z 9.5.2005, ktorý výpoveďou ukončený nebol. Výpoveď má striktné formálne vymedzené náležitosti,

medzi ktoré podľa žalobcu možno zaradiť aj náležité špecifikovanie konkrétneho pracovného pomeru
konkrétneho zamestnanca, najmä prostredníctvom právneho dôvodu (najčastejšie formou pracovnej
zmluvy), pod ktorý je potrebné zaradiť aj presné špecifikovanie pracovného pomeru. Pokiaľ nie je
ukončovaný pracovný pomer riadne špecifikovaný, a to aj prostredníctvom skutočností týkajúcich sadňa vzniku pracovného pomeru, zvlášť v prípadoch nejednoznačných (ako sa to ukázalo aj v prípade
žalobcu, kde tento najskôr pracoval u žalovaného v jednom pracovnom pomere, ktorý následne na
základe iných právnych skutočností zanikol, a neskôr mu vznikol u žalovaného ďalší pracovný pomer),

spôsobuje táto výpoveď významné pochybnosti. Uvedený dôvod žalobca pokladal za prvoradý, a jeden
z podstatných dôvodov neplatnosti výpovede. Keďže tento dôvod, teda to, že výpoveď smeruje ku
skončeniu už neexistujúceho pracovného pomeru, predstavuje prvoradý dôvod neplatnosti výpovede
danej žalovanou žalobcovi, má žalobca za to, že vzhľadom k tomu, že i okresný súd sa s jeho
argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozsudku v tomto smere stotožnil, navrhol žalobca, aby sa

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s týmto dôvodom neplatnosti dostatočne vysporiadal tak,
že ide o dôvod neplatnosti napadnutej výpovede, ktorý nedostatok je možné odstrániť aj bez potreby
zrušenia napadnutého rozhodnutia, a to v súlade so zásadou hospodárnosti konania.

7. Žalovaný v odvolacej replike zopakoval skutočnosti a argumenty uvedené v odvolaní a
uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu, že zisťovanie jeho zdravotného stavu a jeho odbornej

spôsobilosti (vrátane predloženia dôkazov) nebolo potrebné vykonávať, pretože nemali žiadny vzťah
ku skutočnostiam dôležitým pre rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že posúdenie zdravotnej a
odbornej spôsobilosti zamestnanca má vplyv na posúdenie platnosti alebo neplatnosti výpovede, keďže
je pri dokazovaní nevyhnutné ustáliť, či žalovaný mal alebo nemal pre žalobcu voľné pracovné miesto,
pričom vhodnosť pracovného miesta nemožno posúdiť inak, ako s ohľadom na zdravotnú a odbornú

spôsobilosť žalobcu. Ak by sa preukázala pravdivosť tvrdenia, že žalobca trpí zdravotnými problémami,
ktoré sú nezlučiteľné s výkonom prác na tých pracovných pozíciách, ktoré boli voľné v relevantnom
období (robotnícke pozície a navyše vykonávané prevažne v stoji), preukázalo by to pravdivosť tvrdenia
žalovaného,ženemalkdispozíciiinévhodnépracovnémiesto.Vtejtosúvislostipoukázalnaskutočnosť,
že žalobca pracoval v žalovanej spoločnosti vyše 10 rokov a jeho zdravotný stav vrátane zdravotných

problémov (ortopedického charakteru) boli v spoločnosti „všeobecne“ známe, žalovaný (jej konateľ či
iní zamestnanci) presne vedeli, že žalobca nie je spôsobilý na výkon žiadnej inej voľnej pracovnej
pozície-napr.dlhodobáprácaoperátoravstoji.Konaniesúduprvejinštancie,ktorýnepripustilvykonanie
navrhovaných dôkazov (posúdenie zdravotného stavu, riadne ukončenie výsluchu žalobcu a požiadavku
na predloženie dokladov preukazujúcich odbornú kvalifikáciu žalobcu a pod.) efektívne znemožnili

žalovanému dokázať svoje tvrdenia. Trval na tom, že v čase podania výpovede nemal pre žalobcu
žiadne voľné vhodné pracovné miesto, pracovné miesta na pozície „Finance manager“ a „Plant manager
- finishing“ boli ku dňu podania spornej výpovede obsadené, čo preukázal predloženými pracovnými
zmluvami uzatvorenými dňa 19.6.2015, resp. dňa 2.7.2015, t.j. z obdobia pred podaním výpovede
žalobcovi, na novovzniknuté pracovné pozície, pričom pracovná náplň z nich vyplývajúca, nebola

výlučnou pracovnou náplňou žalobcu. Žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie
žiadnym spôsobom nepreukázal, čo presne bolo pracovnou náplňou plant managera. Je prirodzené, že
vzhľadom na skutočnosť, že plant manager bol najvyššou pracovnou pozíciou v spoločnosti, podieľal
sa v rovine kontrolnej a dozornej na všetkých čiastkových úlohách súvisiacich s chodom spoločnosti.
Podstatu týchto prác však vykonávali konkrétni jemu podriadení - odborní zamestnanci (predaja,

výroby, financií atď.). V dôsledku organizačných zmien došlo k tomu, že sa pozícia plant managera,
ktorá duplicitne a paralelne vykonávalo „to isté“, čo konateľ spoločnosti, zrušila a zamestnanci dovtedy
podriadení plant managerovi naďalej vykonávali to, čo dosiaľ, a to pod dohľadom a supervíziou konateľa
spoločnosti. To je ale v súlade s právom a len preukazuje, že organizačné zmeny, ku ktorým v
žalovanej spoločnosti došlo, boli skutočné a nie len fiktívne, ako sa snaží tvrdiť žalobca. Vykonanie

rovnakého množstva práce s nižším počtom zamestnancov, je logickou prapodstatou organizačných
zmien, ako spôsobu zefektívnenia práce, a preto podľa žalovaného je zarážajúce, že žalobca sa
existenciu tohto „javu“ pokúša vykresliť ako protiprávnu. K ponuke zamestnávateľa skončiť pracovný
pomer dohodou pred tým, než pristúpil k skončeniu pracovného pomeru výpoveďou, uviedol, že
táto ponuka je v súlade so Zákonníkom práce a je štandardnou praxou zamestnávateľov, ktorí chcú

uprednostniť skončenie pracovného pomeru dvojstrannou dohodou pred jednostranným úkonom zo
strany zamestnávateľa. Ponuka zamestnávateľa skončiť pracovný pomer dohodou nijakým spôsobom
nespôsobuje neplatnosť výpovede, resp. neznamená obchádzanie zákona. Poukázal na to, že v čase,
kedy žalovaný ponúkol žalobcovi možnosť skončiť pracovný pomer dohodou, ešte pracovné pozície
„Plant manager - finishing“ a „Finance manager“ u zamestnávateľa neboli vytvorené, preto mu ich

ani ako voľné pracovné pozície nemohol ponúknuť. V tomto čase ale ani nebola podaná žalobcovi
výpoveď, a teda mu žalovaný nemal dôvod ponúkať inú prácu. Poukazovanie žalobcu na návrh
na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru nesúvisí s otázkou ne/platnosti výpovede
- jedná sa o diametrálne odlišné inštitúty, ktoré na seba nemusia nadväzovať a nie sú vzájomnepodmienené. Návrh na ukončenie pracovného pomeru dohodou bol jedným z mnohých úkonov v
rámci organizačných zmien, ktoré boli v tom čase vykonávané a ktoré sa v každom živom normálne
fungujúcom podniku priebežne dejú. O obchádzanie zákona by išlo v prípade, ak by zamestnávateľ

len predstieral prijatie organizačného opatrenia a existenciu organizačných zmien. Zákonník práce
však ustanovuje, že zamestnávateľ nesmie počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné
miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca, pričom
zo žiadnych dôkazov vykonaných pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by žalovaný v uvedenej
lehote vytvoril pracovné miesto na pozíciu plant managera. Práve naopak, z organizačnej štruktúry

predloženej zo strany žalovaného je zrejmé, že takáto pozícia otvorená nebola. Zo žiadnych dôkazov
vykonaných pred súdom prvej inštancie nevyplýva, že by pracovná náplň pozície plant managera,
ktorú vykonával žalobca, prešla na nových, v spoločnosti dovtedy nepôsobiacich zamestnancov. Práve
naopak, z výpovede štatutárneho orgánu žalovanej spoločnosti vyplýva, že pracovná náplň žalobcu
prešla na v spoločnosti už existujúce pracovné pozície a tiež na konateľa spoločnosti. Pracovné pozície
finance manager a plant manager - finishing vznikli pred rozhodnutím o organizačných zmenách a

pred podaním výpovede žalobcovi, a preto na tieto pozície nemohla prejsť pracovná náplň žalobcu.
Obchádzanie zákona v konaní nebolo preukázané, preto tvrdenia žalobcu v tomto smere žalovaný
odmietol. Z dokazovania jednoznačne vyplynulo (konkrétne z dátumov uzatvorenia pracovných pomerov
uvedených na predložených pracovných zmluvách), že žalobcom konkrétne označené dve pracovné
pozície boli pred podaním výpovede obsadené, a teda voľné neboli. V tomto smere dôkazné bremeno zo

strany žalobcu unesené nebolo. Názor žalobcu, že okresný súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, podľa
ktorej podaná výpoveď smerovala k už neexistujúcemu pracovnému pomeru - založenému pracovnou
zmluvou z 13.12.2004, keďže v čase podania výpovede medzi stranami existoval už len jeden jediný
pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 9.5.2005 - žalovaný považoval za mylný
poukazujúc na to, že súd na žiadnom mieste v rozsudku neuviedol, že podaná výpoveď smerovala

k už neexistujúcemu pracovnému pomeru, ako to podsúva žalobca vo svojom vyjadrení. Súd prvej
inštancievodôvodnenírozsudkuuviedol,žetvrdeniežalovanéhooneexistenciipracovnejzmluvyzodňa
13.12.2004 vyhodnotil ako neopodstatnené a dospel k záveru, že pracovná zmluva zo dňa 13.12.2004
je platná. S uvedeným posúdením žalovaný nesúhlasí s poukazom na to, že túto pracovnú zmluvu
podpísal p. M. N., ktorý nikdy nebol konateľom žalovanej spoločnosti ani povereným zamestnancom

konať v pracovnoprávnych vzťahoch podľa Zákonníka práce. V tejto súvislosti vytkol súdu, že vôbec
neuviedol úvahy, akými sa zaoberal pri hodnotení platnosti/neplatnosti pracovnej zmluvy z 13.12.2004.
Platnosť pracovnej zmluvy z 13.12.2004 totiž automaticky neznamená, že žalobca mal u žalovaného dva
pracovné pomery - jeden založený zmluvou z 13.12.2004 a druhý údajne založený zmluvou z 9.5.2005.
V tomto smere prezentoval názor, že ak sa teoreticky pripúšťa platnosť pracovnej zmluvy z 13.12.2004,

ak nebolo preukázané, že tento pracovný pomer sa skončil (čo preukázané nebolo) a ak vezmeme do
úvahy, že pracovná pozícia plant managera (pozícia uvedená v zmluve z 13.12.2004) a pozícia riaditeľa
závodu (uvedená v zmluve z 9.5.2005) je identická v rôznych jazykoch prezentovaná pozícia, potom je
logické, že od 13.12.2004 jestvoval až do podania výpovede len jeden jediný pracovný pomer, ktorý bol
vypovedaný napadnutou výpoveďou. Žalobca pracoval u žalovaného na pozícii riaditeľa závodu a mal

vždy len jeden platne založený pracovný pomer, pričom táto skutočnosť nikdy počas pôsobenia žalobcu
(viac ako desať rokov) u žalovaného nebola sporná. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd platnosť,
resp. neplatnosť výpovede posudzoval na základe úplne iných skutočností, a nie na základe dátumu
podpisu pracovnej zmluvy uvedenom vo výpovedi. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd sa stotožnil
s jeho argumentáciou, podľa ktorej prípadná nesprávna administratívna referencia vo výpovedi nemá

žiaden vplyv na platnosť výpovede, že tvrdeniami uvedenými v odvolaní a v tomto písomnom vyjadrení
preukázal, že sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust. § 389
ods. 1 CSP a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich vyjadreniach obsiahnutých vo vyjadrení k odvolaniu

žalovaného z 2.4.2019, v ktorom obsiahlym spôsobom vyvrátil všetky odvolacie námietky žalovaného,
pričom žalovaný vo svojom najnovšom vyjadrení v podstate už len opakuje ním už v minulosti
niekoľkonásobne uplatnené námietky a jeho vyjadrenie neprináša žiadnu novú zásadnú argumentáciu.
Vo vzťahu k niektorým námietkam žalovaného uviedol, že nedodržanie vysloveného predbežného
právneho názoru sudcu v konečnom rozhodnutí nemožno za žiadnych okolnosti vyhodnotiť ako dôvod

na zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko predbežné právne posúdenie nie je ani pre súd
ani pre účastníkov žiadnym spôsobom záväzné a môže v priebehu konania podliehať zásadným
zmenám, že dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku taktiež nie je údajné neprerokovanie sporu v
primeranej lehote, ktoré jednak žiadnym spôsobom nemá vzťah k správnosti/nesprávnosti napadnutéhorozhodnutia a jeho skutkových a právnych záverov a navyše na nápravu a odstránenie prieťahov v
konaníslúžiainéprávneprostriedky,ktoréžalovanýžiadnymspôsobompočaskonaniapredsúdomprvej
inštancie nevyužil. Podľa žalobcu žalovaným navrhované dôkazy sa nevzťahujú k predmetu konania

a nie sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, pred odvolacím súdom už nie je potrebné
vykonávať žiadne nové dokazovanie a rovnako dokazovanie ani opakovať, akurát je potrebné, aby
odvolací súd odstránil vadu napadnutého rozhodnutia tým, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
aspoň rámcovo vysporiada s dôvodmi, pre ktoré nebolo potrebné tieto dôkazy vykonávať. Napadnuté
rozhodnutie vo všeobecnosti považoval za dostatočne odôvodnené, nakoľko okresný súd sa vysporiadal

so všetkými pre posúdenie veci podstatnými argumentmi, pričom podľa ustálenej rozhodovacej praxe
súd nie je povinný v odôvodnení rozhodnutia dať vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré sú pre posúdenie veci rozhodujúce. Pokiaľ žalovaný opätovne
tvrdí, že v rámci konania mal byť skúmaný zdravotný stav a odborná spôsobilosť žalobcu, nepredložil
žiadnu rozumnú argumentáciu, ktorá by odôvodňovala oprávnenosť tejto požiadavky; samotná otázka
skúmania zdravotnej spôsobilosti žalobcu a jeho odbornej kvalifikácie by bola akiste namieste jedine

vtedy, ak by si žalovaný splnil svoju ponukovú povinnosť a ponúkol mu voľné pracovné miesta v
spoločnosti. Mal za to, že bez príslušných odborných podkladov, prípadne lekárskych správ, alebo jeho
vyhlásenia, žalovaný nedisponoval žiadnymi legálnym spôsobom získanými a vierohodnými podkladmi,
na základe ktorých by si mohol bez splnenia ponukovej povinnosti vyhodnotiť, že žalobca nespĺňa
odborné či zdravotné predpoklady na tú ktorú pracovnú pozíciu. Námietky žalovaného pokladal za

vysloveneúčelovévsnahedosiahnuťzrušenienapadnutéhorozhodnutia,avšakužbezhlbšiehozmyslu,
nakoľko tieto námietky ako nevzťahujúce sa k skutkovej či právnej stránke veci, nemôžu v zásade
žiadnym relevantným spôsobom ovplyvniť výsledok tohto konania. Trval na názore, že z odôvodnenia
napadnutéhorozsudkumožnovyvodiťdôvodneplatnostivýpovededanejmužalovanýmnielenzdôvodu
nesplnenia ponukovej povinnosti, ale taktiež a prvorado aj z dôvodu, že výpoveď bola daná z už

neexistujúceho pracovného pomeru. Pokiaľ totiž mal najskôr jeden pracovný pomer z 13.12.2004,
následne pre žalovaného pracoval na základe dohôd o vykonaní práce a po skončení platnosti týchto
dohôd bola s ním uzatvorená ďalšia pracovná zmluva z 9.5.2005, nemohlo ísť za žiadnych okolností
o jeden pracovný pomer trvajúci nepretržite od 13.12.2004 až do podania výpovede. Zákonník práce
ani žiadne iné právne predpisy nepoznajú žiadny inštitút spočívania či prerušenia pracovného pomeru

z dôvodu výkonu práce na základe dohody o vykonaní práce s tým istým zamestnávateľom, a teda
logicky časový sled mohol byť len taký, že jeho pracovný pomer z 13.12.2004 zanikol ku dňu, kedy
začal pre žalovaného vykonávať prácu na základe dohody o vykonaní práce, a až následne k 9.5.2005
mu mohol vzniknúť nový pracovný pomer so žalovaným na základe novej pracovnej zmluvy. Nemožno
sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného o tom, že pracovná pozícia „plant manager“ uvedená v

pracovnej zmluve z 13.12.2004 a pracovná pozícia riaditeľ závodu v pracovnej zmluve z 9.5.2005
sú totožné, nakoľko pracovná pozícia „plant managera“ súvisela predovšetkým s pracovnou náplňou
týkajúcou sa etablovania podniku a úkonov spojených so založením a rozbehnutím prevádzky, pričom
pracovná pozícia - riaditeľ závodu v sebe zahŕňala pracovné úlohy súvisiace s riadením prevádzky už
rozbehnutého podniku žalovaného. Záverom žalobca odkázal na svoju doterajšiu argumentáciu, ktorú

uviedol vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného a navrhol napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecneaprávnesprávnypotvrdiťapriznaťmu100%náhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanému.

9.Žalovanývreakciinaodvolaciuduplikužalobcu(podaniezodňa5.8.2019)uviedol,žetvrdeniažalobcu
preukazujú buď nepochopenie jeho argumentácie alebo predstavujú zámerne vytrhnutie jeho tvrdení

z kontextu. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že vady týkajúce sa náležitostí odôvodnenia rozsudku
ohľadom opomenutia vysporiadať sa s ním navrhnutými dôkazmi a ich odmietnutia súdom prvej
inštancie, nie sú dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku, že ním navrhnuté dôkazy sa nevzťahujú
k predmetu konania a nie sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej, že pred odvolacím súdom už
nie je potrebné vykonávať nové dokazovanie a rovnako dokazovanie ani opakovať, že výsluch žalobcu

na pojednávaní dňa 15.6.2017 bol riadne ukončený, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku možno
vyvodiť dôvody neplatnosti výpovede z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti žalovaného a taktiež
a prvorado aj z dôvodu, že výpoveď bola žalobcovi daná z už neexistujúceho pracovného pomeru (súd
ani na jednom mieste nekonštatoval, že výpoveď bola žalobcovi daná z už neexistujúceho pracovného
pomeru a z toho dôvodu by mala byť neplatná, ako to podsúva žalobca). Súd v rozsudku uviedol, že

pracovná zmluva zo dňa 13.12.2004 je platná, ale už neuviedol, aký a či vôbec má táto skutočnosť
dopad na platnosť výpovede; otázku platnosti pracovnej zmluvy z 13.12.2004 síce posúdil, avšak bez
uvedenia bližšej súvislosti s výpoveďou a so skončením pracovného pomeru žalobcu žalovaným. Pokiaľ
vo výpovedi danej žalobcovi bol uvedený odkaz na pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 13.12.2004 (nadrámec zákonných požiadaviek), k tejto skutočnosti žalovaný uviedol, že ide o právne bezvýznamnú
administratívnu chybu, ktorú je bezpochyby možné preklenúť výkladom a poukázal na náležitosti
výpovede podľa Zákonníka práce, ktorými sú: písomná forma výpovede, skutkové vymedzenie dôvodu

výpovede tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a doručenie výpovede zamestnancovi,
pričom jedine nedodržanie týchto podmienok môže spôsobiť neplatnosť výpovede. Akcentoval v tejto
súvislosti, že žalobca mal platne založený vždy len jeden pracovný pomer, ktorú skutočnosť v priebehu
10 - ročného pôsobenia na pozícii riaditeľa závodu nikdy nespochybnil, pričom mu bola vyplácaná mzda
plynúca len z jedného pracovného pomeru (desať rokov plnenia vykazujúcich daňových poistných a

odvodových povinností k jedinému pracovnému pomeru). Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu
v odvolacej duplike, že výpoveďou danou žalobcovi obchádzal zákon a k uvedenému poukázal na
chronológiu relevantných udalostí a dôkaznú situáciu zaznamenanú v súdnom spise. Poukázal na
to, že z dôvodu organizačných zmien jeho spoločník rozhodol o zrušení pracovnej pozície žalobcu
dňa 15.6.2015 (toto písomné rozhodnutie je súčasťou spisu), potom bolo zrejmé, že pracovný pomer
žalobcu musí skončiť, či už dohodou o skončení pracovného pomeru alebo výpoveďou. Ponuka skončiť

pracovný pomer dohodou bola žalobcovi predložená dňa 19.6.2015 (teda nie 5.6.2015, ako je uvedené v
napadnutom rozsudku) s ponukou na vyplatenie odstupného vo výške 6 - násobku mesačnej mzdy, ktorú
žalobca odmietol. Žalovaný prejavil ochotu vyhnúť sa skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a dňa
7.7.2015 opätovne zaslal žalobcovi návrh dohody o skončení pracovného pomeru, súčasťou ktorej malo
byť vyplatenie odstupného vo výške 12 - násobku mesačnej mzdy žalobcu, no žalobca aj túto ponuku

odmietol a žiadal odstupné vo výške 5 - násobku jeho ročnej mzdy. Keďže spoločníkovi bolo jasné,
že dohoda so žalobcom skončení pracovného pomeru nebude možná, pristúpil k poslednej možnosti
- a to k podaniu výpovede, keďže pracovná pozícia žalobcu už bola zrušená. Výpoveď bola žalobcovi
daná dňa 29.7.2015, pričom žalobca nemal záujem o žiadne pracovné pozície spoločnosti. Pracovné
miesta, ktoré označil žalobca ako voľné, boli už obsadené, keďže pracovné zmluvy na tieto pozície

boli so zamestnancami podpísané ešte v júni 2015, teda nemohli byť žalobcovi ponúknuté ako voľné
pred podaním výpovede. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil, že pracovná náplň žalobcu prešla na už
existujúce pracovné pozície, resp. na konateľa spoločnosti, čo potvrdil na pojednávaní dňa 22.5.2018
svojou výpoveďou súčasný konateľ spoločnosti, konkrétne prešla na finančného manažéra spoločnosti,
manažéra ľudských zdrojov a manažéra výroby (pozície existujúce a obsadené pred zrušením pracovnej

pozície žalobcu), preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že jeho pracovná náplň prešla na nové - v
spoločnosti dosiaľ neexistujúce pozície. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané

včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 ods.
1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov [podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné, ním uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané a

preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil. Odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku o vylúčení nároku na náhradu mzdy
na samostatné konanie, muselo byť odmietnuté podľa § 386 písm. c) CSP, lebo v tejto časti smeruje
proti rozhodnutiu, ktorým sa upravuje vedenie konania, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

11. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 23.9.2020 o 10.05 hod., po predchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Košiciach a pri zachovaní zákonnej lehoty v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v

rozsahu odvolacích námietok žalovaného obsiahnutých v odvolaní nezistil, že by skutkové zistenia súdu
prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedajúce vykonaným dôkazom alebo, že by súd
pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyplynuli z tvrdení strán, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo, alebo aby použil nesprávny právny predpis,

nesprávneprávnunormuinterpretovalalebonavecaplikoval.Súdprvejinštancienapodkladevýsledkov
riadne vykonaných a v súlade so zákonom vyhodnotených dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam i právnym záverom, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj správnevyložil, zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach
sporových strán, a v súlade so zákonom tak posúdil žalobcom uplatnený nárok v danom spore.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správne a úplne zisteným skutkovým základom
rozhodnutia, ako i s právnymi závermi súdu prvej inštancie v prejednávanej veci s tým, že zároveň v
súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku i jeho dôvodov, v
ktorých sa súd prvej inštancie v plnom súlade so zákonom i závermi ustálenej právnej praxe vysporiadal
s podstatnými tvrdeniami a právnymi argumentmi strán relevantnými pre konanie a rozhodnutie sporu,

pri správnej interpretácii a aplikácii príslušných právnych predpisov, a preto odvolací súd na dôvody
napadnutého rozsudku v podrobnostiach odkazuje.

14. Skutočnosti a argumenty, ktoré žalovaný uviedol v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových zistení alebo právnych záverov, na
ktorých je preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie založené a neodôvodňujú prijať rozhodnutie

o spore v prospech žalovaného.

15. Súd prvej inštancie po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k správnemu záveru, že žalovaný
nepreukázal splnenie materiálnych predpokladov platnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa
29.7.2015 danej žalobcovi podľa ust. § § 63 od. 1 písm. b) ZP, a to splnenie ponukovej povinnosti

alebo existenciu absolútnej nemožnosti žalobcu ďalej zamestnávať v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP, a
nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi zrušením pracovného miesta žalobcu
na základe organizačnej zmeny platnej od 31.7.2015 a nadbytočnosťou žalobcu, pričom v súlade
so zákonom súd posúdil i otázku dôkazného bremena strán v danom pracovnoprávnom spore.
Podľa názoru odvolacieho súdu výpoveď žalovaného zo dňa 29.7.2015 daná žalobcovi bola dôvodne

posúdená ako neplatná už z dôvodu nedodržania ponukovej povinnosti žalovaného (zamestnávateľa)
vyplývajúcej z ust. § 63 ods. 2 ZP, ktorú zákon formuluje ako hmotnoprávnu podmienku platnosti
výpovede z pracovného pomeru danej zamestnancovi z dôvodu nadbytočnosti podľa ust. § 63 od.
1 písm. b) ZP. Aj podľa ustálenej judikatúry i záverov právnej praxe splnenie ponukovej povinnosti
zamestnávateľa v zmysle tohto zák. ustanovenia je zákonným predpokladom danosti výpovedného

dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP, pričom samotná existencia tohto výpovedného dôvodu
zamestnávateľa nezbavuje právnej povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred uplatnením výpovede
vhodnú prácu tak, ako ju vymedzuje ust. § 63 ods. 2 ZP v znení platnom v čase výpovede. Jej
zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu
dojednaných pracovných podmienok, a že umožňuje jednostranné skončenie pracovného pomeru až po

splnení stanovených podmienok. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému
stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Ide o prácu, ktorú je zamestnanec
vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu schopný vykonávať. Okrem toho výkon
tejto povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce,
podľa ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými

mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu
alebo spoluzamestnancov zneužívať (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 306/2008).
Splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ
má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu
je v čase dania výpovede. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ

nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať.
Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii
v čase výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej zmluve, príp. jeho kvalifikácii. Rozhodnutie,
či túto ponuku zamestnanec využije, je výlučne na ňom, pričom ak ponuku odmietne, potom je splnená
podmienka uvedená v § 63 ods. 2 ZP pre platnosť výpovede. Táto podmienka je splnená aj v prípade,

ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať preto, že takúto prácu pre neho
nemá, pretože v takom prípade ponuková povinnosť odpadá. Splnenie tejto ponukovej povinnosti
musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal
zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca (pozri uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 261/2007 z 27.11.2008).

16. K povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti
vyplývajúcej z § 63 ods. 2 ZP sa Najvyšší súd SR vyjadril v rozsudku sp. zn. 6Cdo 138/2012
z 30.9.2013, v ktorom uviedol, že splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázaťzamestnávateľ. To znamená, že zamestnávateľ musí tvrdiť a dokázať, že zamestnancovi pred daním
výpovede ponúkol inú pre neho vhodnú prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce.
Ak však zamestnávateľ uvádza, že v čase výpovede nemal možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať,

lebo nemal v mieste výkonu práce žiadne voľné pracovné miesto, je pre posúdenie otázky splnenia
jeho ponukovej povinnosti určujúce zistenie, či v rozhodnom čase v mieste výkonu práce boli
pracovné miesta voľné alebo či boli obsadené. V takomto prípade je na zamestnávateľovi, aby tvrdil
a preukázal, že ku dňu výpovede všetky pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami (ide tu
totiž o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať). Ak zamestnanec v konaní nevznesie

proti tvrdeniu zamestnávateľa, že nemal ku dňu výpovede v mieste výkonu práce zamestnanca voľné
pracovné miesta žiadne námietky, treba mať za to, že zamestnávateľom tvrdená skutočnosť je taká,
ktorú účastníci nečinia spornou, a preto existenciu obsadenosti pracovných miest netreba jednotlivo
dokazovať. Ak však zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ
mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, stáva sa existencia obsadenosti zamestnancom
označeného pracovného miesta spornou, z ktorého dôvodu ju treba samostatne dokazovať. Splnenie

bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné
miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Nepostačuje, ak napr. len
všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest zistených ku koncu kalendárneho roka (nie ku dňu
výpovede), ktoré pripadajú nie na jeho miesto výkonu práce, ale sa týkajú celého pracoviska. Dôkazné
bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené

inýmpracovníkom(napr. predloženímpracovnejzmluvy),ležíajvtakomtoprípadenazamestnávateľovi.
Preukázanie reálnej neexistencie obsadenosti pracovného miesta nemožno totiž od zamestnanca
spravodlivo požadovať, lebo sa zásadne nedokazuje to, čo neexistuje, ale to, čo existuje (existencia
právnej skutočnosti).

17. Pri posudzovaní hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP súd
prvej inštancie vo svojich úvahách vyšiel z vyššie uvedených kritérií a zásad, ktoré sú pre jej naplnenie
určujúce, v plnom súlade so závermi ustálenými právnou praxou posúdil i otázku bremena tvrdenia
a dôkazného bremena strán sporu a vyvodil správny právny záver, že žalovaný, ktorého o dodržaní
tejto zákonnej podmienky zaťažovalo v danom spore bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno, splnenie

ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP v danom spore nepreukázal. Z výsledkov vykonaného
dokazovania vyplynulo, že v žalovanej spoločnosti v čase organizačnej zmeny a dania výpovede
žalobcovi z dôvodu jeho nadbytočnosti (jún - júl 2015) boli voľné pracovné miesta, ktoré žalovaný
obsadzoval jednak prostredníctvom personálnej spol. Adecco s.r.o. i náborom nových zamestnancov
prostredníctvom inzerátov v printových médiách, pričom v konaní nebolo sporné, že žalobcovi pred

uplatnením výpovede nebola ponúknutá žiadna možnosť v spoločnosti naďalej pracovať či už na inej
riadiacej pozícii alebo inom voľnom pracovnom mieste. Je potrebné prisvedčiť správnosti názoru súdu
prvej inštancie, že zo strany žalovaného žalobcovi pred daním výpovede mohli (a mali) byť ponúknuté
i novovytvorené pracovné pozície „Finance manager“, príp. „Plant manager - Finishing“, na ktoré
prešla časť pracovných činností vykonávaných žalobcom, čo sa nestalo. V tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na to, že žalovaný prijal na tieto novovytvorené manažérske pozície do pracovného pomeru
novýchzamestnancovnazákladepracovnýchzmlúv,ktoréboliuzatvorenévdňoch19.6.2015a2.7.2015
(č.l. spisu 278 - 282, 289 - 293), t.j. v čase prijatia rozhodnutia o zrušení pracovnej pozície „Plant
manager“ a nadobudnutia účinnosti organizačnej zmeny (rozhodnutie konateľa žalovanej spoločnosti
Ing. P. zo dňa 15.6.2015 o zrušení pracovného miesta plant manažéra, s účinkami ku dňu 31.7.2015),

pričom za deň nástupu do práce bol s prijatými zamestnancami dohodnutý deň 1.9.2015, t.j. po daní
výpovede žalobcovi (výpoveď datovaná dňa 29.7.2015, ktorá žalobcovi bola doručená 31.7.2015).
Tento postup žalovaného podľa odvolacieho súdu jednoznačne nemožno posúdiť inak ako účelový a
protiprávny z dôvodu obchádzania zákonného ust. § 63 ods. 1 ZP, čím dôvodne v spore argumentoval
i žalobca.

18. V kontexte preukázaných skutkových okolností uplatnenej výpovede, zrušenia pracovnej pozície
zastávanej žalobcom a vytvorenia nových pracovných pozícií, na ktoré boli presunuté pracovné činnosti
vykonávané žalobcom a ktoré boli v čase prijatia a nadobudnutia účinnosti organizačnej zmeny
obsadené novými zamestnancami, postup žalovaného odôvodňuje i záver, že žalobca sa v skutočnosti

nestal pre zamestnávateľa nadbytočným (podľa záverov právnej praxe totiž stav nadbytočnosti
zamestnanca je potrebné skúmať ku dňu účinnosti organizačnej zmeny, teda nie ku dňu dávania
výpovede či ku dňu rozhodnutia o organizačnej zmene - vzhľadom na podobnosť právnych úprav k
uvedenému porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 4027/2007) a že prijatá organizačnázmena u žalovaného, ktorá bola dôvodom výpovede z pracovného pomeru danej žalobcovi pre
nadbytočnosť, bola len fiktívna a účelová, ako to tvrdil v danom spore žalobca, a teda žalovaný nemohol
pracovný pomer so žalobcom platne skončiť výpoveďou z tohto dôvodu (k uvedenému porov. rozsudok

NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2204/2003 z 27.4.2004). Ak totiž dôjde k zmene organizácie práce a nestane
sa pre zamestnávateľa nadbytočný druh práce zamestnanca, takáto zmena nie je podkladom pre
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, pretože chýba príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca
a organizačnou zmenou, napr. ak dôjde len k zániku jedného odboru a vzniku druhého odboru u
zamestnávateľa s tým, že činnosti, úlohy a zamerania odborov sú veľmi podobné (pozri rozhodnutia

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2793/2008, tiež 21 Cdo 3446/2007).

19. V konaní nebolo sporné, že žalovaný pred uplatnením výpovede z pracovného pomeru neponúkol
žalobcovi novovytvorené manažérske pozície aj napriek tomu, že ku dňu prijatia a účinnosti organizačnej
zmeny tieto neboli obsadené, a teda zostali voľnými pracovnými miestami, a preto aj podľa názoru
odvolacieho súdu pred uplatnením výpovede mali byť žalobcovi zo strany žalovaného ponúknuté (porov.

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 14/2010 z 30.3.2011). Nelogicky vyznieva tvrdenie
žalovaného, že pre výkon práce v novovzniknutých manažérskych pozíciách „Finance manager“, príp.
„Plant manager - Finishing“ žalobca nespĺňal kvalifikačné predpoklady, čo je nepravdepodobné, keďže
žalobca pracoval v spoločnosti na najvyššej manažérskej pozícii „Plant manager“ viac než 10 rokov a
v tejto funkcii sa v rovine kontrolnej a dozornej podieľal na všetkých úlohách a činnostiach súvisiacich

s chodom spoločnosti, ktoré sa týkali predaja, výroby, financií, atď. (vyjadrenie žalovaného v odvolacej
replike - podanie zo dňa 10.5.2019 na č.l. 492 - 496). Podľa odvolacieho súdu možno usudzovať, že v
prípade zrušenej a novovytvorených pracovných pozícií ide o manažérske pracovné miesta s podobnou,
resp. prekrývajúcou sa pracovnou náplňou a činnosťami, čo je zrejmé i z výpovede konateľa žalovanej
spoločnosti Ing. Dušana Sedláka, ktorý na pojednávaní dňa 22.5.2018 (zápisnica o pojednávaní na č.l.

211 - 216) k novej organizačnej štruktúre v spoločnosti prijatej v súvislosti so zrušením pracovnej pozície
žalobcu uviedol, cit.: „Čo sa týka budgetovania spoločnosti, ktoré robil pán Duda, prešlo to na finančného
manažéra, ja som bol manažér kvality a takisto konateľ spoločnosti. Ďalej pán Duda zasahoval do
riadenia výroby, to prešlo na manažérov výroby ako plná zodpovednosť plant manažéra, ľudské zdroje
takisto...“. Za neakceptovateľnú pokladá obranu žalovaného, že novovzniknuté pracovné miesta boli už

obsadené, keďže pracovné zmluvy na tieto pozície boli so zamestnancami podpísané v júni 2015, a teda
nemohli byť žalobcovi ponúknuté ako voľné pred podaním výpovede. Žalovaný neponúkol žalobcovi
ani žiadne iné pracovné miesto (v spore ani netvrdil opak), ktoré v mieste výkonu jeho práce bolo
voľné a v rozhodnom čase ich žalovaný obsadzoval novými zamestnancami. Tvrdenia žalovaného,
že žiadne zodpovedajúce (vhodné) pracovné miesto v čase dania výpovede žalobcovi v spoločnosti

nebolo voľné a z toho dôvodu nemohol splniť svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 ZP, je
nedôvodné, nezodpovedajúce výsledkom vykonaných dôkazov a nepreukázané. Odvolací súd sa preto
stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní nepreukázal, že po zrušení
pracovnej pozície „Plant manager“ nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať žiadnou inou prácou, a
to ani po predchádzajúcej príprave, neuniesol v tomto smere svoje dôkazné bremeno a z tohto dôvodu

je výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť daná žalobcovi neplatná. Pre úplnosť k tvrdeniam
žalovaného vo vzťahu k voľným pracovným miestam v čase doručenia výpovede i v kontexte jeho
námietok obsiahnutých v odvolaní, pokiaľ argumentuje tým, že ak v relevantnom období obsadil nejaké
pracovné miesta cez inštitút dočasného pridelenia, išlo o ,,najnižšie“ najmenej „kvalitné“ a „krátkodobé/
prechodné“ pracovné pozície v spoločnosti, ktoré pre žalobcu neboli vhodné, odvolací súd pripomína,

že v zmysle záverov právnej praxe zamestnávateľ má povinnosť zamestnancovi pred uplatnením
výpovedezpracovnéhopomeruponúknuťakékoľvekvoľnémiesto,ktoréjekdispozíciivčasevýpovede,
a nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, príp. jeho kvalifikácii, ponúkaná práca
teda nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, ale v
mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné

predpoklady, a to aj také miesto, ktoré je napríklad o niekoľko riadiacich úrovní nižšie, resp. kvalifikačne
nenáročné, ako je pracovné miesto prepúšťaného zamestnanca, príp. ním môže byť aj pracovné miesto
na dobu určitú. V prípade, ak si zamestnávateľ nesplní ponukovú povinnosť, výpoveď je neplatná.

20. Ďalšími odvolacími námietkami žalovaný vytýkal nesprávnosť skutkových zistení z dôvodu

nevykonania ním navrhovaných dôkazov. Logickým predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa
ust.§365ods.1písm.c)CSP,podstataktoréhospočívavneúplnostiskutkovýchzisteníprenevykonanie
navrhnutých dôkazov, je aby v konaní pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľaodvolacej námietky nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný a zároveň, aby skutočnosť,
ktorá má byť týmto dôkazom objektivizovaná, bola pre rozhodnutie významná.

21.Žalovanýnavrhovalvykonaťdôkazy,ktorýmimalibyťpreukázanékvalifikáciažalobcuajehoodborná
spôsobilosť vykonávať ním označené pracovné pozície, jeho zdravotná a iná spôsobilosť vykonávať
akékoľvek iné pracovné pozície, zdravotný stav či vzdelanie žalobcu, ktoré skutočnosti vzhľadom na
dôkaznú situáciu neboli pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa
29.7.2015arozhodnutiesporuvýznamné,resp.bolinadbytočné.Tietootázky-posudzovaniezdravotnej

a odbornej spôsobilosti žalobcu by mali pre rozhodnutie právny význam iba v takom prípade, pokiaľ
by žalovaný pred uplatnením výpovede bol dodržal ponukovú povinnosť v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP,
urobil žalobcovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o preradení na inú prácu a žalobca by ponúknutú
prácu ako nevyhovujúcu odmietol; v posudzovanej veci sa však o takú skutkovú situáciu nejedná. Súd
nemal dôvod vykonať ani žalovaným navrhnutý dôkaz vyžiadaním potvrdenia od spoločnosti Addeco
s.r.o. o tom, aké konkrétne pracovné pozície sa v rozhodujúcom čase u žalovaného obsadzovali,

lebo ani tento dôkaz nebol spôsobilý objasniť skutkové okolnosti relevantné pre rozhodnutie sporu o
určenie neplatnosti výpovede, a navyše, žalovaný nevysvetlil, z akých (objektívnych) dôvodov nebol
schopný tento dôkaz zabezpečiť si sám vo sfére svojej pôsobnosti a predložiť ho súdu, keďže spol.
Adecco, s.r.o. bola jeho zmluvným partnerom, a rovnako tak mohol žalovaný postupovať i v prípade
ním navrhovaného potvrdenia od Sociálnej poisťovne. Keďže nárok o zaplatenie náhrady mzdy bol

vylúčený na samostatné konanie, ani skutková otázka výšky žalobcom uplatneného nároku nebola pre
rozhodnutie sporu v časti určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru významná (táto otázka
bude predmetom dokazovania o vylúčenom nároku). Súd prvej inštancie nemal povinnosť vykonať ani
žalovaným navrhované dôkazy na preukázanie včasnosti podania žaloby na súde v lehote ustanovenej
§ 77 ZP, nakoľko tieto skutočnosti sú nepochybne zrejmé z obsahu spisu (žaloba faxovým podaním

bola doručená Okresnému súdu Košice I dňa 31.12.2015, čo vyplýva z podacej pečiatky súdu na tomto
podaní a doplnená bola originálom podaným osobne do podateľne súdu dňa 4.1.2016 v súlade s ust.
§ 42 O.s.p. účinného do 30.6.2016, t.j. v čase podania žaloby) a záver súdu, že žalobca neplatnosť
skončenia pracovného pomeru uplatnil na súde v zákonom stanovenej dvojmesačnej prekluzívnej lehote
vzmysleust.§77ZP,trebapovažovaťzasprávny.Vsúvislostistoutonámietkouodvolacísúdpripomína,

že žalovaný ako strana sporu v prípade vzniku pochybností mal možnosť si túto skutočnosť overiť
nahliadnutím do súdneho spisu. Pokiaľ ide o sp. značku pridelenú podaniu (žalobe) v r. 2016 (15Cpr
1/2016), uvedené možno vysvetliť tým, že faxové podanie bolo súdu doručené v posledný deň v roku
31.12.2015 už po skončení úradných hodín, a preto bolo zaevidované elektronickou podateľňou do
príslušného registra až prvý pracovný deň Nového roka 2016, čo je v plnom súlade s vyhl. č. 543/2005

Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný
súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov a uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri
zaevidovaní podania žaloby preto nebolo žalovanému odňaté právo na prístup k súdu a na zákonného
sudcu a nebolo žiadnym spôsobom porušené ani jeho právo na spravodlivý proces.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie
nezaťažil skutkovou vadou tým, že nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy, a pokiaľ sa s dôkaznými
návrhmi žalovaného, ktoré z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci vo vzťahu k otázke splnenia
ponukovej povinnosti v zmysle ust. § 63 ods. 2 ZP v kontexte tvrdení a obrany žalovaného v spore
boli bez výpovednej hodnoty, nevysporiadal ani v odôvodnení napadnutého rozsudku, týmto postupom

nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom ani nebolo porušené jeho právo na spravodlivý
proces.

23. Právne neopodstatnené sú i výhrady žalovaného proti postupu súdu, pokiaľ sudkyňa v rozhodnutí
nedodržala na pojednávaní predbežne vyslovený právny názor k otázke včasnosti podania žaloby. K

týmto námietkam odvolací súd uvádza, že (mylne) formulovaný právny názor sudkyne na túto otázku
podľa ust. § 181 ods. 2 CSP mal iba predbežný charakter, ktorým súd nebol striktne viazaný. Táto
nesprávnosť v postupe súdu vzhľadom na smerovanie ďalšieho konania a dokazovania k vecnému
prejednaniu žaloby, v ktorom stranám sporu sa stalo právne nazeranie na vec súdom prvej inštancie
zrejmým a bol im poskytnutý priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov procesného útoku a

procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených záujmov, nemala žiadny
vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku a ani na spravodlivosť procesu. Náprava prípadného
nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania
neúspešnou stranou sporu ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaný v predmetnej veci ajvyužil. Rovnako žiadny negatívny dopad na právo žalovaného na spravodlivé konanie nemalo ani
prípadné neprejednanie daného sporu súdom prvej inštancie v primeranej lehote, na nápravu ktorého
porušenia slúžia stranám sporu iné prostriedky právnej ochrany.

24. K námietkam žalovaného, ktorými namieta porušenie práva na spravodlivý proces z dôvodu
nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v

zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby strana sporu bola pred
všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). V tejto
súvislosti odvolací súd pripomína, že vo vzťahu k obsahovým požiadavkám odôvodnenia rozhodnutia,
vyplývajúcim z ústavného práva na spravodlivé konanie Ústavný súd SR formuloval, že všeobecný

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
preto postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na

spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol jasné, dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil tak po stránke skutkovej ako i stránke právnej, zrozumiteľne
a logicky vysvetlil svoju úvahu, ktorou sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a na podklade

ktorej dospel k záveru o neplatnosti výpovede zo dňa 29.7.2015 z pracovného pomeru danej žalobcovi
zo strany žalovaného, vysporiadal sa s podstatnou skutkovou a právnou argumentáciou strán a dal
odpoveď na tie nastolené otázky stranami sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam a možno preto
konštatovať, že napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný a zodpovedá zákonným požiadavkám
kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP a plne rešpektuje právo

strán (žalovaného) na spravodlivý proces. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu, preto odvolaciu námietku žalovaného, že postupom súdu bolo porušené právo
na súdnu ochranu a spravodlivý proces pre nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť rozsudku,
nemožno akceptovať a uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP v prejednávanej

veci nie je preukázaný. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, nejde o porušenie práva na
spravodlivý proces zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak všeobecný súd nerozhodne
podľa predstáv účastníka konania (strany sporu) a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie
v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garancie základného práva na súdnu ochranu
nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania
(napr. II. ÚS 437/08, IV. ÚS 340/04). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že
rozhodnutie súdu musí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka, ale z hľadiska odôvodnenia
rozhodnutie musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p., od 1.7.2016 ust.
§ 220 ods. 2 a 3 CSP); súd musí v rozhodnutí uviesť všetky pre rozhodnutie podstatné (zásadné)

skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia a presvedčivé a dostatočné dôvody, na
základe ktorých je založené (porov. II. ÚS 76/07, III. ÚS 115/2003). Rovnako ani judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby súd dal podrobnú odpoveď na každý argument účastníka
konania (strany sporu), súd však musí odpovedať na argumenty rozhodujúce a námietky účastníka
spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich

súvislostiach (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Higginsova a
ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92).

26. Odvolací súd nepovažuje za potrebné vyjadrovať sa v tomto rozhodnutí k ďalším prípadným
dôvodom neplatnosti spornej výpovede danej žalobcovi, ktoré neboli predmetom pozornosti súdu prvej

inštancie a za nadbytočné pokladá vyjadrovať sa i k dôvodu neplatnosti výpovede namietanému
žalobcom, podľa ktorého výpoveď mu bola daná z neexistujúceho pracovného pomeru vzhľadom na
to, že v písomnej výpovedi zo dňa 29.7.2015 je uvedený odkaz na pracovnú zmluvu uzatvorenú
medzi stranami dňa 13.12.2004. S tvrdením žalobcu, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku možnovyvodiť prvorado (aj) tento dôvod neplatnosti výpovede danej mu žalovaným, nemožno súhlasiť. Súd
prvej inštancie totiž na žiadnom mieste odôvodnenia svojho rozhodnutia neformuloval i tento dôvod
neplatnosti výpovede, iba - vzhľadom na tvrdenie žalovaného o neexistencii pracovnej zmluvy zo dňa

13.12.2004 konštatoval záver o platnosti tejto pracovnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená dňa 13.12.2004,
nahradená dvoma dohodami o vykonaní práce uzatvorenými na obdobia od 1.2.2005 do 31.3.2005 a
od 1.4.2005 do 31.5.2005, zároveň súd poukázal na obsah pracovnej náplne žalobcu a vyslovil názor,
že pracovná zmluva z 13.12.2004 a pracovná zmluva uzatvorená dňa 9.5.2005 v znení jej dodatkov na
seba chronologicky nadväzovali bez toho však, aby uviedol ďalšie súvislosti a dopad tejto skutočnosti

na platnosť posudzovanej výpovede v pracovného pomeru danej žalobcovi (bod 28 rozsudku).

27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP v prejednávanej veci nie sú preukázané a napadnutý
rozsudok je vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v 100 % rozsahu s tým, že jej výške
rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§
262 ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku
1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie
len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov
sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací

návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie ainé podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).