Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sa/52/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200927
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Hvišč, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200927.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Ondrejom Hviščom, PhD., v právnej veci žalobkyne: U. G., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť U. H. G., bez cestovných dokladov, toho času umiestnená v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika,
právne zastúpená: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice so sídlom: Murgašova 3, 040 01 Košice,
proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, so sídlom Námestie
AndrejHlinku74,03401Ružomberok,vkonaníopreskúmanierozhodnutiažalovanéhovovecizaistenia
žalobcu č. PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Košiciach správnu žalobcu z a m i e t a .

II. Účastníkom n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Včas podanou správnou žalobou vo veci zaistenia, podanou žalovanému dňa 09.12.2020, doručenú
správnemu súdu dňa 17.12.2020, žiadal právny zástupca žalobkyne zrušiť rozhodnutie žalovaného
správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok č. PPZ-HCP-
BB9-33-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 o zaistení žalobcu a nariadiť, aby bola žalobkyňa bezodkladne
prepustená zo zaistenia.

I. Administratívne konanie

2. Napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), žalovaný rozhodol o zaistení žalobkyne
na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 12.01.2021
a zároveň žalobkyňu umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14,

078 01 Sečovce.

3. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uviedol, že nakoľko žalobkyňa nemala pri sebe žiadny
cestovný doklad, ani iné povolenie na pobyt, ktoré by ju oprávňovalo zdržiavať sa na území Slovenskej
republiky, bola dňa 01.12.2020 o 15:00 hod. predvedená oddelením cudzineckej polície PZ Ružomberok
v súčinnosti s Oddelením cudzineckej polície PZ Žilina a Mobilnou jednotkou PZ Banská Bystrica,
nakoľko vzniklo dôvodné podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene.

4. Dňa 02.12.2020 po predvedení na správny orgán bola so žalobkyňou spísaná zápisnica o podaní
vyjadreniavzmysle§22ods.1Zákonaosprávnomkonaní.Žalobkyňačestneprehlásila,žejejtotožnosť
je U. G., nar. XX.XX.XXXX, št. príslušnosť U. H. G.. Ďalej v zápisnici uviedla, že nemá cestovný doklada nemá pri sebe a nevie si zabezpečiť finančnú hotovosť na pokrytie životných nákladov, ani ubytovanie
na území SR. Nakoľko v zápisnici uviedla, že na území Slovenskej republiky nechce požiadať o azyl,
nasledovalo správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky a z

územia všetkých členských štátov podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Doposiaľ
v žiadnej krajine nepožiadala o udelenie azylu, a ani na území Slovenskej republiky nechce o azyl
požiadať. O asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny nechce požiadať. Taktiež nežiada o
informovanie o svojej situácii domovský štát, ani mimovládnu organizáciu.

5. V odôvodnení napádaného rozhodnutia žalovaný správny orgán uvádza: „Správny orgán považuje
zaistenie účastníka konania za účelné a efektívne, pretože v prípade účastníka konania je riziko, že
nezaistením by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov
a zabezpečeného ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie
Slovenskej republiky cestoval za účelom tranzitu do ostatných členských štátov. Taktiež zaistenie
účastníkakonaniajeúčelné,pretožeúčastníkkonaniajeosobou,ktorásanaúzemíSlovenskejrepubliky

nachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie
a starostlivosť o svoju osobu. Účastník konania bol prevzatý hliadkou Polície v dobrom zdravotnom
stave, avšak bez základných potrieb na prežitie a starostlivosť o svoju osobu po akejkoľvek stránke.
Účastník konania nie je držiteľom platného cestovného pasu a platného víza, resp. povolenia na pobyt,
starostlivosť o svoju osobu po existenčnej stránke nevie dôveryhodne dokázať, na území Slovenskej

republiky nemá žiadnych príbuzných, nemá žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania
a všetkých životných potrieb. Na základe správnej úvahy, na ktorú je poukazované v rozhodnutí,
máme za to, že v prípade účastníka konania existuje miera ohrozenia účelu zaistenia, ktorá spočíva
hlavne v nerešpektovaní zákazu pobytu na územiach členských štátov a podľa spísanej zápisnice
o podaní vyjadrenia je možné predpokladať, že nebude rešpektovať predmetné rozhodnutie a bude

sa naďalej pohybovať po členských štátoch bez platného cestovného dokladu a víza, finančných
prostriedkov a ubytovania a bude sa snažiť tieto životné potreby si zabezpečiť nezákonne. V takýchto
prípadoch je potrebné, aby bol účastník konania k dispozícii správnemu orgánu, a to zaistený, aby bolo
možné vykonať všetky úkony k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia, a tým aj
eliminovať riziko úteku a skrývania sa, ktoré považujeme u účastníka konania za reálne, keďže nemá

na území Slovenskej republiky a členských štátov oprávnený pobyt a bolo mu vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na dobu troch rokov. Právo slobody pohybu a slobody zvoliť
si miesto pobytu môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú
v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom. Zdržiavanie sa cudzincov a uplatňovania
si práva pobytu a pohybu bez zaistenia pokladáme za neodôvodnené.“

6. Z vyššie uvedeného dôvodu bolo voči žalobkyni začaté správne konanie vo veci zaistenia, s ktorým
bola oboznámená za prítomnosti tlmočníka do jazyka arabského, čo vzala na vedomie a vlastnoručne
podpísala.

7. Ohľadom dĺžky doby zaistenia správny orgán v odôvodnení napádaného rozhodnutia uviedol: „(...)
V súlade s uvedeným ustanovením stanovuje správny orgán dĺžku zaistenia do 12.01.2021 z dôvodu
návratovej procedúry. Správny orgán dĺžku zaistenia hodnotil aj podľa informácie ÚPZC Sečovce,
ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry a bude zabezpečovať tiež vydanie náhradného
cestovného dokladu pre účastníka konania. Vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka

konania, ktorý musí vydať Zastupiteľský úrad Sýrie, nakoľko na území SR sa nenachádza Zastupiteľský
úrad Sýrie môže podľa okolností trvať aj viac ako šesť mesiacov (zdĺhavá reakcia ZÚ Sýrie, spolupráca,
resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). Uvedená doba zaistenia je podľa správneho
orgánu nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že účastník konanie nemá cestovný doklad a zo
strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť. Aby mohol byt' naplnený výkon

administratívneho vyhostenia bez prekážok.“.

II. Správna žaloba a vyjadrenie žalovaného

8. Žalobkyňa podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na tunajší správny súd včas správnu žalobu

vo veci zaistenia podľa štvrtej hlavy, tretej časti SSP z nasledujúceho dôvodu.

9. Právny zástupca žalobkyne mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovaniadospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne
odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobkyne a taktiež zisťovania prekážok
vyhostenia žalobkyne, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

10. V správnej žalobe uvádza: „Žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia uvádza ako zákonný účel
zaistenia žalobkyne ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t.j. zabezpečenie
výkonu administratívneho vyhostenia, no v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne
stanovisko k prípustnosti, či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia

o jej vyhostení. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný,
nie je prípustné ani zaistenie a znamená porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kam mieni žalovaný vyhostiť žalobkyňu. Žalobkyňa
sa bojí návratu do krajiny pôvodu, pretože v krajine pôvodu je ohrozený jej život. V krajine pôvodu
žalobkyne v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt. Vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie čl.
3 Dohovoru. Zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že bezpečnostná situácia v Sýrii je aj naďalej

veľmi zlá. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR preto neodporúča slovenským
občanom cestovať do Sýrie vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu. Cesty do Sýrie sú spojené
s vysokým rizikom. (zdroj: Sýrska arabská republika - Detail web obsahu - Ministerstvo zahraničných
vecí a európskych záležitostí SR (mzv.sk). Z dôvodu vojnového konfliktu v Sýrii Slovenská republika už
niekoľko rokov nerealizuje nútené návraty do Sýrie a ani Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM)

nerealizuje, ani dokonca dobrovoľné návraty do Sýrie z dôvodu vysokého bezpečnostného rizika pre
všetky zainteresované osoby.“

11. Ďalej v správnej žalobe právny zástupca uvádza : „V predmetnej veci neprichádza do úvahy ani
vrátenie žalobkyne na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko žalobkyňa po celú dobu

jej úteku zo Sýrie prechádzala viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v
jej veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jej núteného vyhostenia z územia
Slovenskej republiky. Vo veci žalobkyne nebolo navyše začaté ani readmisné konanie a ani dublinské
konanie. Žalovaný v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej
krajine žalobkyne a aké zaobchádzanie by jej hrozilo v prípade jej návratu do tejto krajiny. V odôvodnení

rozhodnutia o vyhostení a taktiež rozhodnutia o zaistení nie je uvedená žiadna úvaha žalovaného
ohľadom krajiny vyhostenia.“

Na podporu svojej argumentácie uviedol niekoľko príkladov z rozhodovacej praxe kasačného a
ústavného súdu (napr. sp. zn. 1Sza/8/2015, sp. zn. 1Sza/7/2016, sp. zn. 10Szak/11/2016, sp. zn.

1Sza/9/2016, sp. zn. II. ÚS 264 /09 - 81) , ktoré sa týkajú otázky účelu zaistenia.

12. K otázke zaisťovania sýrskych štátnych príslušníkov právny zástupca žalobkyne poukázal na
rozhodnutie kasačného súdu, ktorý sa vyjadril v jeho rozsudku sp. zn. 1Szak/2/2020 z 22.05.2020 tak,
že rozhodol o nariadení prepustenia sýrskeho občana zo zaistenia z dôvodu jeho neefektívnosti.

13. V správnej žalobe ďalej právny zástupca argumentoval: „Napadnuté rozhodnutie je zároveň
nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu absencie
určenia krajiny, do ktorej má byt' žalobkyňa vyhostená vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých

rozhodnutí správnych orgánov. Účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov
(povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do
konkrétnej krajiny, a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti, či prekážky, ktoré bránia jeho
návratu do tej ktorej krajiny.“

14. Ohľadom dĺžky zaistenia právny zástupca v správnej žalobe uvádza: „Rozhodnutie žalovaného trpí
taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Keďže
v Sýrii prebieha ozbrojený konflikt, pre ktorý je aj vyhostenie žalobkyne nerealizovateľné, z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k záveru, že výkon
núteného návratu žalobkyne je možné zrealizovať, a že na jeho výkon postačuje stanovená doba

zaistenia. Po dobu niekoľkých rokov sa nútené návraty do Sýrie nerealizujú, a preto nie je zrejmé, z
akých dôkazov a akej konkrétnej praxe zariadení pre cudzincov žalovaný vychádzal pri stanovení dĺžky
doby zaistenia žalobou. Nútený návrat do Sýrie nie je možné zrealizovať ani za hypoteticky maximálnej
doby zaistenia cudzinca v zmysle zákona o pobyte cudzincov.“15. Listom č. PPZ-HCP-BB9-33-024/2020-AV zo dňa 16.12.2020 sa vyjadril k správnej žalobe žalovaný
správny orgán. Vo vyjadrení uviedol doterajší priebeh správneho konania a zotrval na dôvodoch, ktoré

uviedol v napádanom rozhodnutí. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný navrhol správnu žalobu
zamietnuť.

III. Priebeh pojednávania a právny názor správneho súdu

16. Krajský súd v Košiciach, ako vecne a miestne príslušný súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 30.12.2020 podľa ustanovenia § 206 a nasl. zákona
č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), postupujúc a zisťujúc neformálne všetko
potrebné pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, dospel k záveru, že argumentácia
žalobkyne v správnej žalobe nie je dôvodná.

17. Podľa § 229 SSP, správny súd správnu žalobu zamietol a konštatuje, že žalovaný sa zaoberal
všetkými skutočnosťami a na základe náležite zisteného skutkového stavu zákonným spôsobom
rozhodol.

18. Predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia o zaistení žalobkyne č. PPZ-HCP-

BB9-33-015/2020-AV zo dňa 02.12.2020, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však do 12.01.2020 a zároveň žalobkyňu umiestnil v Útvare policajného
zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce.

19. Krajský súd nariadil pojednávanie na deň 30.12.2020, na ktorom sa nezúčastnil ani právny zástupca
žalobkyne, ani právny zástupca žalovaného, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní vopred ospravedlnili.
Správny súd pojednával v zmysle § 114 SSP bez účasti účastníkov konania a ich právnych zástupcov.

20. Správny súd k hlavnej námietke žalobkyne, ktorou bola neúčelnosť a neefektívnosť zaistenia

žalobkyne z dôvodu nemožnosti jej vyhostenia do Sýrie, z dôvodu ohrozenia jej života pre pretrvávajúci
vojenský konflikt uvádza, že táto námietka nemôže byť vo svetle okolností daného prípadu relevantná.
Žalovaný správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu žalobkyne č. PPZ-
HCP-BB9-33-011/2020-AV zo dňa 02.12.2020 neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená,
preto predpoklad o tom, že má byť vyhostená práve do Sýrie, je vo fáze počiatočného zaistenia

žalobkyne predčasný. Táto skutočnosť bude predmetom preverovania v ďalšom konaní o vyhostení.

21. Správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že žalovaný neúčelne zaistil žalobkyňu z dôvodu,
pretože neurčil v nadväzujúcom rozhodnutí o vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-BB9-33-011/2020-AV zo
dňa 02.12.2020 krajinu vyhostenia. Správny súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

č. 10Sza/6/2016 zo dňa 18.03.2016 (taktiež v publikácii Berthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129),
v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho
vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v
ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca),
že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto

možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa.

22. Argumentácia žalobkyne je ďalej založená na právnom názore, že žalobkyňu nie je možné
vyhostiť ani do inej (tranzitnej) krajiny. Podľa ustálenej praxe a ďalšieho postupu zariadenia (u ktorého
treba akceptovať dlhodobé praktické skúsenosti pri výkone vyhostenia aj štátnych príslušníkov Sýrie)

uvedeného v rozhodnutí je zrejme, že ak štátny príslušník tretej krajiny nedisponuje platným cestovným
dokladom, po preštudovaní spisového materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu
totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného
dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej
republiky. Následne sa pristupuje k určeniu krajiny, do ktorej bude cudzinec vyhostený. Z uvedeného je

zrejmé, že v tejto fáze zaistenia, nie je možné bez ďalších okolností vyriecť, že nie je možno žalobkyňu
vyhostiť ani do inej (tranzitnej) krajiny.23. Tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne o reálnej nevyhostiteľnosti občana Sýrie (prekážkach z
dôvodu vojenského konfliktu) je v rozpore so štatistickými údajmi z verejne prístupných štatistík Úradu
hraničnej a cudzineckej polície za minulé roky, ktoré každoročne publikuje Ministerstvo vnútra SR na

svojej web stránke (), z ktorých vyplýva, že zo Slovenskej republiky
bolo zrealizovaných niekoľko návratov, a to dobrovoľných aj nútených, a to aj napriek aktuálnej
situácii a dlhšej lehote pre vydanie náhradného cestovného dokladu. Podľa údajov Ročenky Úradu
hraničnej a cudzineckej polície Bratislava za rok 2018 boli v roku 2018 z územia Slovenskej republiky
realizované 3 administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie. Podľa Ročenky Úradu hraničnej

a cudzineckej polície Bratislava za rok 2019 boli v roku 2019 z územia Slovenskej republiky realizované
2 administratívne vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie. Za rok 2020 spracovaná štatistika zatiaľ nie
je. Preto tieto zistené skutočnosti potvrdzujú, že výkon administratívneho vyhostenia je potencionálne
možný a reálny.

24. Správny súd súhlasí s citovanou judikatúrou v správnej žalobe (pod 11. rozsudku) a konštatuje,

že účel zaistenia musí byť počas celej doby zaistenia jednoznačne preukázaný, a teda administratívne
vyhostenie a úkony, ktoré sú vykonávané počas tohto konania, úzko súvisia so samotným zaistením
žalobkyne. V danom prípade je účelom zaistenia výkon administratívneho vyhostenia v zmysle §
88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z doteraz vykonaných úkonov žalovaného (výsluch
žalobkyne, rozhodnutie o administratívnom vyhostení) a ďalších plánovaných úkonov (overenie

totožnosti žalobkyne a vystavenie náhradného cestovného dokladu) v čase od zaistenia žalobkyne, t.j.
od 02.12.2020 do rozhodovania správneho súdu, t.j. do 30.12.2020 možno povedať, že tieto sú efektívne
pre ďalší postup už aj vzhľadom na to, že lehota zaistenia je určená do 12.01.2020, čo je pre správny
orgán v tejto situácii náročné.

25. Ohľadom lehoty zaistenia žalovaný správny orgán uviedol, že táto bola žalovaným určená vo
výrokovej časti napadnutého rozhodnutia na čas nevyhnutne potrebný, a to do doby zrealizovania
výkonu administratívneho vyhostenia. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že pri vydávaní
rozhodnutia o zaistení a určovaní doby zaistenia žalovaný vychádzal z informácií zistených o žalobkyni,
vrátane jej správania sa pred zaistením (účel vycestovania, doba migrácie, za úplatu a pomoci

prevádzačov...)ahlavneto,ženemápotrebnýcestovnýdoklad,čojeuvedenévnapadnutomrozhodnutí.
Potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu
vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší proces, preto sa v praktickej rovine činnosti týchto správnych
orgánov odporúča zaistiť takéto osoby bez platného cestovného dokladu na dobu dlhšiu ako bola
stanovená v napádanom rozhodnutí. Z praktických skúseností vyplýva, že vystavenie náhradného

cestovného dokladu môže trvať aj viac ako je stanovená doba zaistenia. Na základe tejto skutočnosti
žalovaný správny orgán stanovil dobu zaistenia tak, ako je uvedená v napadnutom rozhodnutí a správny
súd má za to, že z tohto pohľadu ju dostatočne odôvodnil. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná,
zariadenie počas tejto doby vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z
územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho

vyhostenia účastníka konania je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom
štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k
samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Z vyššie uvedených skutočností je námietka ohľadom
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia nedôvodná.

26. Správny súd poukazuje aj na právnu úpravu, ktorá bola prijatá v súvislosti s krízovou situáciou
spôsobenou ochorením COVID-19. Zákon o pobyte cudzincov bol novelizovaný v tom smere, že
zákonodarca v § 131i ods. 9 zákona o pobyte cudzincov odložil výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení počas trvania krízovej situácie, ktorou sa rozumie v zmysle ods. 1 mimoriadna situácia,
núdzový stav alebo výnimočný stav vyhlásený v súvislosti s ochorením COVID-19. Tento odklad nie

je dôvodom na prepustenie zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého bodu zákona o pobyte
cudzincov, ktorým je práve zánik účelu zaistenia. Účelom zaistenia v danom prípade je administratívne
vyhostenia žalobkyne z územia Slovenskej republiky, ktoré musí byť potenciálne možné a reálne, inak
by sa nenaplnil účel zaistenia.

27. Za danej situácie je potrebné konštatovať, že na území Slovenskej republiky bol v čase rozhodovania
súdu, t.j. dňa 30.12.2020 vyhlásený núdzový stav v súvislosti s ochorením COVID-19 uznesením
vlády č. 427/2020 Z. z. zo dňa 29.12.2020, teda účel zaistenia žalobkyne nemôže byť naplnený z
dôvodu odloženia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a teda nie je možné reálne vyhostiťžalobkyňu z územia Slovenskej republiky. Táto právna skutočnosť však nespôsobuje nezákonnosť
preskúmavaného rozhodnutia o zaistení a zároveň nie je daný dôvod na prepustenie žalobkyne zo
zaistenia z uvedeného dôvodu.

28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka

tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len
vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti
a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení

povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej
krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

29. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, má každý právo na slobodu
a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak

stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.

30. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta, smernica 2008/115/ES, zaistenie sa vždy uskutočňuje na

čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou
starostlivosťou.

31. Správny súd, ako bolo vyššie konštatované, po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k
záveru, že žalovaný postupoval vo veci zákonným spôsobom, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní

správne aplikoval ním označené ustanovenia právneho predpisu a rozhodnutie riadne odôvodnil. Jeho
rozhodnutie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov a medzinárodnými predpismi, ako je vyššie
uvedené.

32. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný sa zaoberal všetkými skutočnosťami, ktoré uviedla

žalobkyňa, resp. jej zástupca, v rámci konania o jeho zaistení. Žalobné dôvody, ktorými žalobkyňa
spochybňovala zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, správny súd nepovažuje za dôvodné.

33. Z týchto dôvodov súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správnu žalobu vo veci zaistenia
podľa § 229 SSP zamietol, majúc za to, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.

34. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že účastníkom nepriznal nárok na
ich náhradu, nakoľko žalobkyňa nebola v konaní úspešná a žalovanému žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote

siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo
veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo
podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku

to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a
to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom

spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.