Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 13, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/254/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1217215869
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1217215869.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v spore žalobcu: Q. L., nar. X.X.XXXX, Š. XX, H.,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, proti žalovanému: Slovak Telekom,
a.s.,Bajkalská28,Bratislava,IČO:35763469,ozaplatenie48.372,61eurasprísl.,naodvolaniežalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C/42/2017-158, zo dňa 6.6.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

III. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd 3.7.2017 sa žalobca domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 48.372,61 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 48.372,61 eura od 1.7.2017 do zaplatenia titulom vydania
bezdôvodného obohatenia. Žalovaný sa mal na úkor žalobcu obohatiť tým, že užíva majetok žalobcu.

Žalobca ako prostriedok procesného útoku použil skutkové tvrdenia, že je vlastníkom nehnuteľností,
konkrétne stavebných pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. T., obec H., vedených na LV XXXX a to parc.
č. XXXX/XX o výmere 18.893 m2 a parc. č. XXXX/XX o výmere 3.332 m2. Žalovaný má neoprávnene
užívať pozemky vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú v územnom pláne mesta H. určené celé na zastavanie
do šiestich nadzemných podlaží. Tým, že na týchto pozemkoch sú umiestnené telekomunikačné káble
DOK Bratislava - Nitra a DOK Nitra - Topoľčany, má žalobca nárok na náhradu za takéto užívanie svojho
majetku zo strany žalovaného. V dôsledku umiestnenia káblov na jeho pozemkoch je obmedzený na

užívaní svojich pozemkov, keďže tieto zariadenia majú v zmysle zákona prislúchajúce ochranné pásmo,
v rámci ktorého nie je možné na pozemku realizovať stavby a tieto následne využívať ako stavebné
pozemky. Čo sa týka uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z ceny obvyklého nájmu,
určeného znaleckým posudkom č. 201701569621, ktorý ohodnocoval predmetné pozemky ako aj výšku
obvyklého nájmu k 1.7.2015, pričom si uplatňuje nárok za obdobie od 1.7.2015 do 30.6.2017.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie

konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom pozemkov parc. č. XXXX/
XX a parc. č. XXXX/XX zapísaných na LV č. XXXX. Sporná taktiež nebola skutočnosť, že pod vyššie
uvedenýmipozemkamisúumiestnenéštyripodzemnévedeniaverejnejelektronickejkomunikačnejsiete
žalovaného.3. Žalobca sa podanou žalobou domáha vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie predmetných
pozemkov žalovaným, pričom svoj nárok opiera o § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ako

aj Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS č. 42/2015, na základe ktorého by mu mala prislúchať
opakovaná renta - priebežná náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Výšku uplatneného
bezdôvodnéhoobohateniaodvodzujezcenyobvykléhonájmuza1m2ustálenéhoznaleckýmposudkom
č. 201701569621, ktorý určoval výšku nájmu k 1.7.2015.

4. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že všetky štyri podzemné vedenia
verejnej elektronickej komunikačnej siete žalovaného, ktoré sa nachádzajú na pozemkoch, resp. pod
povrchom pozemkov vo vlastníctve žalobcu boli vybudované na základe právoplatných rozhodnutí
o umiestnení stavby (rozhodnutie č.j. ŽP-1215-200/ ÚR/92 - S1 zo dňa 7.1.1993 a rozhodnutia
ÚRaŠSS-336/1996-Hd zo dňa 13.5.1996). Považoval preto za zrejmé, že žalovaný ako organizácia
spojov podľa vtedy platného zákona o telekomunikáciách bol oprávnený vo verejnom záujme zriaďovať

a prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach telekomunikačné nadzemné a podzemné vedenia vrátane
potrebných oporných a vytyčovacích bodov. Z uvedeného mu vyplynulo, že žalovanému, resp. jeho
právnemu predchodcovi vzniklo v zmysle § 12 ods. 3 vtedy platného zákona č. 110/1964 Zb. o
telekomunikáciách zákonné vecné bremeno, ktoré predstavuje právny titul na užívanie predmetných
pozemkov. Toto vecné bremeno trvá až do dnešného dňa, pričom žalobca nadobudol predmetné

pozemky do vlastníctva bez vedomosti o existencii tohto vecného bremena, ktoré sa do katastra
nehnuteľností nezapisuje. Nič však nemení na veci to, že nárok na primeranú náhradu za obmedzené
užívanie nehnuteľností mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľností v čase, kedy k tomuto obmedzeniu
došlo. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie sú splnené zákonné
predpoklady pre priznanie nároku z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho

zákonníka.

5. Súd prvej inštancie ďalej objasnil, že o plnenie bez právneho dôvodu v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka ide v prípade užívania bez nájomnej či inej zmluvy, alebo iného titulu
oprávňujúceho tieto nehnuteľnosti užívať. Mal za nesporné, že pod povrchom pozemkov vo vlastníctve

žalobcu sú umiestnené podzemné vedenia verejnej elektronickej komunikačnej siete. Žalobca
nerozporoval tvrdenia žalovaného, že v rozhodnom období, za ktoré sa domáha vydania bezdôvodného
obohatenia, t. j. 1.7.2015 do 30.6.2017 predmetné pozemky využíval na poľnohospodárske účely.
Podľa názoru súdu prvej inštancie iba samotným umiestnením stavby pod zemským povrchom nemôže
automaticky dochádzať k obmedzeniu vlastníckeho práva v takom rozsahu ako uvádza žalobca. Keby aj

súd prvej inštancie zobral do úvahy tvrdenia žalobcu, že by v budúcnosti mohli byť predmetné pozemky
právne pre kvalifikované na stavebné pozemky, táto skutočnosť ešte nezakladá právo na náhradu za
užívanie pozemkov vo výške obvyklého nájmu.

6. K nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016 uviedol, že tento sa vyjadroval k

zákonným vecným bremenám a za ne prislúchajúcej jednorazovej náhrade v zmysle zákona č. 657/2004
Z.z. o tepelnej energetike. Ústavný súd SR v ňom posudzoval súlad niektorých ustanovení zákona
č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR. Poukázal na to, že z bodu
15 vyššie uvedeného nálezu okrem iného vyplýva, že podľa § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka
nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na zachovanie (údržbu) veci

zaťaženej vecným bremenom a na jej opravu. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom
bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a jej opravami (podobne
aj nález Ústavného súdu ČR sp. zn. PL ÚS 25/04 zo dňa 25.1.2005).

7. S poukazom na vyššie uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie neobstojí argumentácia žalobcu,

ktorý sa domáha náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové obdobie.
Mal za nesporné, že ku vzniku zákonného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu
došlo, avšak nie v čase vlastníctva žalobcu, ale v čase jeho právneho predchodcu. S poukazom na
tieto skutočnosti, odplata za vzniknuté vecné bremeno bola len jednorazová a prináležala právnemu
predchodcovi žalobcu. Rozhodnutie Ústavného súdu SR z 12.10.2016, PL. ÚS 42/2015, nepovažoval v

tomto prípade za aplikovateľné na prejednávanú vec, pretože ústavný súd rozhodoval o protiústavnosti
iných právnych predpisov. Podstatný rozdiel medzi právnou otázkou, ktorú pri kontrole ústavnosti
posudzoval ústavný súd a otázkou v predmetnom spore videl súd prvej inštancie v tom, že ústavný
súd posudzoval súlad znenia zákona o jednorazovej náhrade s Ústavou SR; považoval za logické, žejednorazová náhrada v dikcii zákona (tepelná energetika) nezodpovedá všetkým možným zásahom do
vlastníctva osoby, ktoré môžu v budúcnosti nastať, a že takéto zovšeobecnenie jednorazovej náhrady
v zákone môže spôsobiť pri rozmanitostiach života a nepredvídateľných situáciách úplne nevyvážené

a nespravodlivé stavy.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak by aj pripustil argument, že by žalobcovi prináležala
určitá náhrada, malo by ísť o náhradu vo forme nákladov spojených s údržbou predmetných
pozemkov, prípadne nákladov spojených s preložením vedenia z dôvodu výstavby na predmetných

nehnuteľnostiach. Okrajovo poznamenal, že vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka by bolo nielen v rozpore so zákonom, ale tiež v rozpore s dobrými mravmi.
Lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula vlastníkovi, ktorému bolo zasiahnuté do jeho
vlastníckych práv už pred rokom 2015 a nie je možné aplikovať túto skutočnosť, že všetky práva a
povinnosti prešli zo zákona uzavretím kúpnej zmluvy na žalobcu.

9. S ohľadom na zistený skutkový stav veci za použitia § 451 ods. 1, ods. 2, § 454 Občianskeho
zákonníka, § 12 ods. 1, ods. 2 až 6 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, súd prvej inštancie
žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
C.s.p. a hoci bol žalovaný v konaní úspešný, náhradu trov konania mu nepriznal, pretože si žiadne trovy
konania neuplatnil a žiadne trovy konania mu nevyplývajú ani z obsahu spisu.

10. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), písm. b), písm.
d), písm. f), písm. h) C.s.p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, žalobe vyhovieť
alebonapadnutýrozsudokzrušiťavecvrátiťnaďalšiekonanie.Podstatnýmzhrnutímskutkovýchtvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka nesprávneho právneho

posúdenia; nárok v žalobe právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vo
svojom vyjadrení k replike žalovaného zo dňa 18.9.2017 uviedol argumentáciu pre právne posúdenie
nároku ako primeranej náhrady - opakovanej renty za nútené obmedzenie vlastníctva. Bez ohľadu na
to vo svojich vyjadreniach poskytol dostatočný opis, aby bolo zrejmé, na akom skutkovom základe sa
uplatneného nároku domáha. Zdôraznil, že na pozemkoch sú umiestnené stavby (podzemné optické

káble), kvôli ktorým nemôže pozemky užívať tým spôsobom, ako je to objektívne určené platným
územným plánom mesta H. na stavebný účel a ako by ich samozrejme na tento účel užívať aj chcel.
Rovnakomuakovlastníkovipatrímožnosť(oprávnenie)predmetvlastníctvascudziť.Považovalzaúplne
logické, že potencionálny záujemca o kúpu pozemkov pri takomto ich obmedzení ich už nepovažuje za
tak lukratívne, keďže v tejto časti nie je možná stavebná činnosť a tým pádom to znehodnocuje tieto

pozemky s dopadom na rapídne nižšiu cenu.

11. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nárok na primeranú náhradu za obmedzené užívanie
nehnuteľností mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľností v čase, kedy k tomuto obmedzeniu došlo.
Dôvodil, že ak má vlastník za obmedzené užívanie nehnuteľnosti nárok na primeranú náhradu v čase,

kedy k obmedzeniu došlo, k obmedzeniu došlo aj v čase podania žaloby, aj deň po tom, aj dnes, teda
stále,atopočnúcokamihomuloženiavedeniananehnuteľnosti,pretosizatouplatňujeajvtomtokonaní
primeranú náhradu; ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky pre priznanie
nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, stále sa nevysporiadal s tou podstatnou skutočnosťou, že
svoj nárok zdôvodnil skutkovo, pričom hoci bol tento prvotne v žalobe právne kvalifikovaný ako nárok

z bezdôvodného obohatenia, neskôr výslovne uviedol, že ide o nárok z titulu primeranej náhrady -
opakovanej renty (napr. v podaní zo dňa 18.9.2017). Súd prvej inštancie si vo svojej úvahe kategoricky
odporuje, keď z úvahy o tom, že si mal „pýtať“ jednorazovú náhradu (zákonný nárok iný než bezdôvodné
obohatenie) v minulosti, vyvodzuje záver, že dnes nie je možné z tohto dôvodu domáhať sa nárokov z
bezdôvodného obohatenia.

12. Súd prvej inštancie sám dospel k správnemu záveru, že k obmedzeniu (v nejakej, hoci nie
takej, ako udáva) dochádza už len tým, že nejaká stavba (v tomto prípade káblové vedenie) je na
pozemku umiestnená a teda, že na svojich právach je ako vlastník obmedzený, avšak nárok vo výške
obvyklého nájmu nemal založený, čo vyznieva skôr tak, že nárok je daný, avšak si uplatňoval veľa;

súd mu však nepriznal nič. Nesúhlasil ani s úvahou súdu prvej inštancie, že samotným umiestnením
stavby pod zemským povrchom nemôže automaticky dochádzať k obmedzeniu vlastníckeho práva,
pretože aplikujúc túto všeobecnú frázu na prejednávanú vec nie je možné pravdivo ustáliť, že by
umiestnením káblov na pozemok nedošlo k obmedzeniu vlastníckeho práva. Súd prvej inštanciesa napriek predloženým dôkazom pri posúdení intenzity zásahu „umiestňovateľa“ nijako nezaoberal
spôsobom umiestnenia stavby - káblov na pozemku.

13. Považoval za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že rozhodnutie Ústavného súdu SR PL. ÚS
42/2015 nie je aplikovateľné na prejednávanú vec, pričom súd prvej inštancie založil svoj záver o
neaplikovateľnosti odkazovaného nálezu na svojej vlastnej úvahe, ktorú dostatočne a zrozumiteľne
neodôvodnil. Navyše sa svojím názorom úplne odchýlil (pričom z obsahu odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že sa ním nijako nezaoberal) od názoru Ústavného súdu SR vyjadreného v priamo

nespochybniteľne súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 35/2015, zo dňa 18.01.2017, ktorej
záverom síce bolo zamietnutie ústavnej sťažnosti Okresného súdu Košice I, zastúpeného sudkyňou, na
začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 37
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. avšak výlučne len z procesných dôvodov, pričom Ústavný súd SR v rámci
svojej argumentácie doplnenej nad rámec nevyhnutného prezumujúc svoj názor výslovne uviedol, že
závery iného rozhodnutia - PL. ÚS 42/2015 sú priamo aplikovateľné aj na túto vec.

14. S ohľadom na súdom prvej inštancie posudzovanú otázku (ne)zákonnosti jednorazovej náhrady bol
názoru, že súd prvej inštancie mal postupovať podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a obrátiť sa na Ústavný
súd SR, pretože do právomoci všeobecného súdu posudzovanie súladu predpisov so zákonnou a
nadzákonnou právnou silou nepatrí. Keďže tak súd prvej inštancie nespravil, jeho postup trpí podstatnou

vadou.

15. Namietal, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s podstatnou časťou ním uvádzanej
a pre danú vec podstatnej argumentácie z doktrinálneho výkladu k danej problematike (bod 8.1 až
4.11, DRGONEC, J.: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami; Justičná

revue, 68, 2016, č. 5, s. 525-549), ktorú aj v podanom odvolaní rozsiahlo odcitoval a ktorý sa zaoberá
ústavnosťou niektorých ustanovení bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ich účinnosti z
titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dňom 31.12.1991. Namietal, že súd prvej
inštancie v rámci odôvodnenia rovnako neuviedol, akým spôsobom sa vysporiadal s intertemporálnymi
normami a prečo na posúdenie predmetnej veci aplikoval len ustanovenia výlučne o bezdôvodnom

obohatení a nárokom na náhradu podľa „starej“ právnej úpravy, v ktorých absentuje akákoľvek zmienka
o intertemporálnych normách (hoci obe sporové strany sa k „časovej“ otázke aplikovania právnych
predpisov podrobne vyjadrovali, čo znamená, že to za podstatné považujú).

16. Za krajne nelogickú považoval úvahu súdu prvej inštancie v bode 28. napadnutého rozsudku a nemal

za zrejmé, o akom preložení vedenia súd prvej inštancie hovorí, pretože právo na realizáciu takého
niečoho nemá; názor súdu prvej inštancie vyplýva z nepochopenia danej problematiky v optike, ako
ju nastavil svojou poslednou rozhodovacou praxou ústavný súd. V právnom štáte je totiž absolútne
neprípustné, aby všeobecné súdy ignorovali určitý výklad právnych noriem, ktorý zadefinoval ústavný
súd ako výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca síce uviedol dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm.
a), b), d), f) a h) C.s.p., avšak ďalej nešpecifikuje, ktoré z ním uvádzaných skutočností zakladajú
jednotlivé odvolacie dôvody. Nesúhlasil s tvrdením, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s právnou

kvalifikáciou uplatneného nároku, resp. že jasne neodôvodnil svoje závery ohľadom právnej kvalifikácie;
zdôraznil, že žalobca v žalobe, ako aj svojich ďalších vyjadreniach svoj nárok kvalifikuje ako bezdôvodné
obohatenie, resp. ako náhradu - opakovanú rentu. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku s
oboma týmito právnymi kvalifikáciami dostatočne vysporiadal a riadne zdôvodnil, prečo takéto nároky
žalobcovi nevznikli. V bode 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal

s možnosťou nároku na bezdôvodné obohatenie, pričom jednoznačne skonštatoval, že žalovaný má
k dotknutým pozemkom žalobcu právo vecného bremena v zmysle § 12 zákona č. 110/1964 Zb.
o telekomunikáciách, a teda, že podmienky na vznik bezdôvodného obohatenia (t. j. užívanie bez
právneho dôvodu) splnené neboli. Zároveň sa v bode 27 odôvodnenia vysporiadal aj s možnosťou
nároku na náhradu - opakovanú rentu s tým, že nárok na náhradu vznikol právnemu predchodcovi

žalobcu, a to v čase vzniku vecného bremena, nie žalobcovi v rozhodnom období. S oboma závermi
súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje, nakoľko sú v súlade s ním prezentovaným stanoviskom, že má
právny titul na užívanie pozemkov žalobcu z titulu zákonného vecného bremena, ktoré vzniklo v zmysle§ 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách a zároveň, že nárok na náhradu z titulu vzniku tohto
vecného bremena sa už prekludoval.

18. Nesúhlasil s výčitkou na adresu súdu prvej inštancie, že konanie neprerušil a že sa neobrátil na
ústavný súd s návrhom, aby posúdil súlad právnych predpisov s ústavou. Uviedol, že žalobca v konaní
fakticky spochybňuje ústavnosť § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, takže ústavný súd
by musel posudzovať ústavnosť týchto ustanovení. Avšak ako sa už vyjadril na pojednávaní konanom
6.6.2018, zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách bol v roku 2000 zrušený, a preto preskúmavanie

ústavnostijehoustanoveníniejemožné.Súdprvejinštanciepostupovalsprávne,keďkonanieneprerušil
a neobrátil sa na ústavný súd. Pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne rozsiahlo cituje článok Jána Drgonca
zaoberajúci sa ústavnosťou niektorých ustanovení bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ich
účinnosti z titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dňom 31.12.1991, v tomto smere
poukázal na skutočnosti, ktoré uviedol už vo vyjadrení zo dňa 28.5.2018 (bod 4) s tým, že príslušné
ustanovenia § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktoré boli účinné v čase budovania

príslušných vedení, boli do zákona č. 110/1964 Zb. včlenené zákonom č. 150/1992 Zb., ktorý bol prijatý
dňa 12.3.1992 a ktorý nadobudol platnosť a účinnosť 24.4.1992. Je teda zrejmé, že na § 12 zákona č.
110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý platil v čase budovania dotknutých vedení, sa § 6 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd nemohol vzťahovať.

19. V reakcii na vyjadrenie žalovaného, v podaní označenom ako doplnenie odvolania, žalobca spresnil,
že svoj nárok odvodzuje z § 12 ods. 4 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý má svoj právny
základ vo viacerých právnych predpisoch SR, ako napríklad Ústava SR (čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR);
v tomto kontexte poukázal na skutočnosť, že výklad zákonov, aj keď zriaďujú vecné bremená sa podľa čl.
152 ods. 4 Ústavy SR musí robiť tak, aby bol v súlade s ústavou a to najmä s čl. 12 Ústavy SR (okrem už

poukazovaného čl. 20 ods. 1 a ods. 4). Zopakoval, že s čl. 20 Ústavy SR je zlučiteľná aj taká primeraná
náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane a vlastník má
možnosť si ju uplatniť - v opačnom prípade by význam daného článku bol irelevantný. Faktom je, že v
§ 12 ods. 6 cit. zákona je zároveň určená lehota, v ktorej musí byť takáto žiadosť o náhradu podaná, a
to 12 mesiacov odo dňa, keď k obmedzeniu užívania nehnuteľnosti došlo, inak nárok zanikne a že toto

ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 150/1992 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 110/1964 Zb.
s účinnosťou od 24.4.1992, avšak považoval za nutné uvedomiť si, že ak má vlastník za obmedzené
užívanie nehnuteľnosti nárok na primeranú náhradu v čase, kedy k obmedzeniu došlo, k obmedzeniu
došlo aj v čase podania žaloby, aj deň po tom, aj dnes, teda stále, a to počnúc okamihom uloženia
vedenia na jeho nehnuteľnosti; preto si za to uplatňuje aj v tomto konaní náhradu, keďže obmedzenie

stále trvá (a teda nemôže byť prekludované). Bol názoru, že znenie § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb.
neoprávneným spôsobom zakladá prekážku na uplatnenie jeho ústavných práv - právo vlastniť majetok,
a preto nemôže byť súladné s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR.

20. Mal za to, že v prejednávanej veci bolo nesporným, že k uloženiu podzemného vedenia verejnej

elektronickej komunikačnej siete došlo v rokoch 1993 - 1994 a 1996 - 1997. Argumentáciu súdu
prvej inštancie preto považoval za irelevantnú o to viac, že pri kúpe predmetných nehnuteľností bol
prehlásením predávajúceho v kúpnych zmluvách ubezpečený, že na pozemku nie sú žiadne ťarchy a
takéto vecné bremeno ani nebolo vedené na liste vlastníctva, čiže nevedel o predmetných kábloch,
ani on a podľa prehlásenia predchádzajúcich vlastníkov ani oni. Zopakoval a doplnil dôvody, pre ktoré

považuje postupovať aj v tejto veci v súlade s nálezom Ústavného súdu SR PL. 42/2015, a pre ktoré
je nutné za obmedzenie vlastníckeho práva poskytovať primeranú náhradu (pravidelnú rentu), ktorej
uplatnenie nepodlieha prekludovaniu a rozviedol svoje úvahy o charaktere nehnuteľností vo vzťahu k
výške nároku s ohľadom na evidenciu vyplývajúcu z listu vlastníctva.

21. Bol názoru, že primeraná náhrada, ktorá sa má prekludovať je protiústavná. Ak by túto protiústavnosť
nebolo možné napadnúť na ústavnom súde, potom pri takejto argumentácii nastáva patová situácia,
kedy by už nemalo byť žiadnej nápravy ku konvalidácii zjavnej protiústavnosti. Vyslovil presvedčenie,
že v právnom štáte takýto stav možný nie je. Súd nemôže reflektovať na názor, že sa to nedá
a nepredkladá žiadne riešenie, resp. nejakú právnu možnosť, ako by sa to malo dať z pohľadu

zabezpečenia preskúmania súladnosti právnej normy s ústavou. V tejto súvislosti navrhol odvolaciemu
súdu postup podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., teda podanie návrhu na Ústavný súd SR na konanie
o súlade právnych predpisov s Ústavou SR. Bol názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny,
nakoľko sa súd nevysporiadal s najpodstatnejšími skutočnosťami, ktorými zdôvodňoval uplatnený nárok.22. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku,ďalejlen„C.s.p.“),preskúmalnapadnutýrozsudok,prejednalodvolaniežalobcubeznariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne
správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil 13.11.2020 (§ 219
ods. 3 C.s.p.).

23. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné
skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými
právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav,
opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky

vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z
ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré adekvátne vysvetlil.

24. Na margo námietky, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s posúdením jeho nároku ako nároku
z bezdôvodného obohatenia odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne uviedol,

že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovanému, resp. jeho právnemu predchodcovi vzniklo v
zmysle§12ods.3vtedyplatnéhozákonač.110/1964Zb.otelekomunikáciáchzákonnévecnébremeno,
ktoré predstavuje právny titul na užívanie sporných pozemkov. Je teda zrejmé, že pri existencii právneho
titulu užívania veci nie je daný právny dôvod, ktorý by zakladal právo žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Pokiaľ ide o nárok na náhradu za vecné bremeno, súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne

uviedol, že žalobcovi nevznikol žiaden nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, pretože nárok na
primeranú náhradu za obmedzené užívanie nehnuteľnosti mal vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti v
čase, kedy k tomuto obmedzeniu došlo.

25. K otázke povahy náhrady za vecné bremeno ako jednorazovej možno uviesť, že vecné bremeno

okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť
aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej
miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade
vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho
obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného

záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany
dotknutého vlastníka.

26. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá
je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa

na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Keďže
platí zásada, že režim právneho vzťahu sa riadi podľa právnych predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich
vzniku, práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu bolo treba posúdiť podľa zákona č. 110/1964
Zb. o telekomunikáciách účinného v rozhodnom období, t.j. od 24.4.1992 do 30.6.2000. Oprávnenia

organizácie spojov a tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa § 12 zákona č.
110/1964 Zb. o telekomunikáciách boli tzv. zákonnými vecnými bremenami, ktoré sa nezapisovali do
evidencie nehnuteľností a pôsobili automaticky ex offo. K obmedzeniu vlastníka pozemku, na ktorom
bolo vybudované telekomunikačné vedenie došlo v roku 1993 a 1996, t. j. v čase, kedy sporné pozemky
neboli vo vlastníctve žalobcu (žalobca mal tieto nadobudnúť až v roku 2002). Ustanovenie § 12 ods.

1 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka
pozemku a vlastníka telekomunikačného vedenia zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby
nebude mať titul na užívanie pozemku). Ak by v súčasnosti bol vlastníkom pozemku ten istý vlastník,
ktorý ním bol v čase, kedy právny predchodca žalovaného zriadil telekomunikačné vedenie, zrejme by v
praxi nevznikali pochybnosti o tom, že a) zriadením telekomunikačného vedenia v rokoch 1993 a 1996

došlo ex lege k obmedzeniu vlastníckeho práva tohto vlastníka vecným bremenom v zmysle § 12 ods. 3
zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, b) obmedzením vlastníckeho práva vlastníkovi pozemku
v zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách vzniklo právo na primeranú náhradu
za toto obmedzenie, c) pokiaľ tento (nezmenený) vlastník svoje právo na náhradu za obmedzenievlastníctva neuplatnil v stanovenej lehote na súde, jeho nárok zanikol (§ 12 ods. 6 zákona č. 110/1964
Zb.); v súčasnosti sa už preto nemôže domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
zriadením vecného bremena. Naopak, ak tento (nezmenený) vlastník pozemku svoje právo na náhradu

za obmedzenie vlastníckeho práva úspešne uplatnil a bola mu - či už na základe dohody dotknutých
subjektov alebo rozhodnutia súdu - poskytnutá primeraná náhrada, boli jeho práva uspokojené a v
súčasnosti mu už z tohto titulu (obmedzenia vlastníckych práv zriadením vecného bremena) nepatrí
žiadna ďalšia náhrada za akési „nové“ alebo „pretrvávajúce obmedzenie vlastníctva“.

27. Koncepcia vecných bremien ako jednorazovej náhrady teda vychádza z predpokladu, že právo na
zaplatenie náhrady vzniká tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti (pozemku) v čase zriadenia (vzniku)
vecného bremena, voči tomu, v prospech koho sa vecné bremeno zriadilo. Je tomu tak z dôvodu, že
poskytnutá náhrada, je náhradou za zriadenie vecného bremena, ktoré svojim obsahom obmedzuje
vlastníka v užívaní nehnuteľnosti. Právny vzťah vyrovnania preto vzniká medzi vlastníkom pozemku
v čase vzniku (zriadenia) vecného bremena a tým subjektom, ktorý výkonom svojich vlastných práv

obmedzil práva vlastníka pozemku. Obmedzenie vlastníka má právne dôsledky nielen pre toho, kto bol
vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia vecného bremena, ale tiež pre jej každého ďalšieho vlastníka;
vznik vecného bremena a povinnosť finančného vyporiadania tak nemožno posudzovať u každého
ďalšieho vlastníka zaťaženého pozemku samostatne; nový majiteľ zaťaženého pozemku nemá nový
nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté (zriadené) vecné bremeno, pretože nový vlastník zaťaženej

nehnuteľnosti túto nadobúda už s obmedzeniami vyplývajúcimi zo zriadeného vecného bremena.

28. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že pri kúpe predmetných nehnuteľností bol prehlásením
predávajúceho v kúpnej zmluve, resp. v kúpnych zmluvách ubezpečený, že na pozemku nie sú žiadne
ťarchy a takéto vecné bremeno ani nebolo vedené na liste vlastníctva, čiže nevedel o predmetných

kábloch, ani on a podľa prehlásenia predchádzajúcich vlastníkov ani oni, toto tvrdenie nielenže ničím
nepreukázal, ale pre posúdenie podstaty sporu je aj právne nepodstatné, keďže nanajvýš mohlo
založiť vznik nároku žalobcu ako kupujúceho za vady predanej veci voči predávajúcim. Žalobcovi, ktorý
nadobudol (ako v poradí ďalší vlastník) nehnuteľnosť už zaťaženú vecným bremenom, t. j. v čase kúpy
nadobudol nehnuteľnosť s takouto „ťarchou“, nevznikol žiaden nový nárok na náhradu za už zriadené

(existujúce) vecné bremeno. Vecné bremeno, ktorým v čase kúpy bola nehnuteľnosť (už) zaťažená,
mohlo mať prípadne vplyv na výšku dohodnutej kúpnej ceny.

29. K námietke o intertemporálnych ustanoveniach odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že právne normy zásadne nepôsobia spätne. Spravidla teda upravujú len vzťahy vzniknuté po dni

nadobudnutia ich účinnosti. Výnimkou je, keď je v normatívnom akte výslovne stanovené, že právna
norma určitým spôsobom spätne pôsobí. V posudzovanom prípade ide o zákonné (legálne) vecné
bremeno, ktoré je inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva. Podstata zákonných
(legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva,
teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto zákonné

vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti na § 123
Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka „medzami zákona“. Obsahom zákonných
vecných bremien vo všeobecnosti je najmä právo zriaďovať na cudzích pozemkoch rôzne siete,
vstupovať na cudzie pozemky s cieľom údržby týchto sietí a pod. Jedným z charakteristických znakov
tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov, ktoré boli platné ku dňu

ich vzniku. Ak potom aj nový zákon ruší zákon predchádzajúci, zostávajú ustanovenia predchádzajúcich
zákonov upravujúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam stále aplikovateľné, pokiaľ neskorší právny
predpis do týchto právnych vzťahov výslovne nezasiahne.

30. V právnoteoretickej rovine potom ide o otázku retroaktivity právnych noriem. Zákaz retroaktivity

právnych noriem je jedným z definujúcich znakov právneho štátu, ktorý je významnou demokratickou
zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s
princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná
účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že
pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá

retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných
cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva
alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe
skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskoršíprávny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v
minulosti; v dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu
nastáva skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca

uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku
určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv
(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe

skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava
(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna
nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a
účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

31. Pravá aj nepravá retroaktivita je teda spojená s tým, že neskoršia právna norma, buď so spätnou
účinnosťou(sdopadomdominulosti)upravujevzťahy,ktorévzniklivminulostialebosíceovplyvníprávny
vzťah, ktorý vznikol v minulosti, avšak pôsobí len do budúcnosti. Vzťah neskoršej a skoršej právnej
úpravy riešia tzv. prechodné ustanovenia. Pokiaľ prechodné ustanovenia nehovoria nič o vzťahu medzi

starou a novou právnou úpravou, potom nová právna úprava pôsobí len do budúcnosti, bez akéhokoľvek
vplyvu na právne vzťahy založené starou právnou úpravou. Zákon č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách
bol zrušený zákonom č. 195/2000 Z.z., ktorý v prechodných a záverečných ustanoveniach nehovoril
nič o zriadených vecných bremenách podľa zákona č. 110/1964 Zb. ani neobnovil prekludované nároky
na náhradu za ich zriadenie. Zákon č. 195/2000 Z.z. bol neskôr zrušený zákonom č. 610/2003 Z.z.,

a tento bol zrušený zákonom č. 351/2011 Z.z. Vo všetkých neskorších právnych úpravách v odvetví
telekomunikácií bola náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných
bremien koncipovaná ako jednorazová náhrada, ktorá v dôsledku neuplatnenia práva toho, kto bol
vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne v zákonom stanovenej lehote,
zaniká. Neskoršie právne úpravy nezakladali „nový“ nárok na náhradu za nútené obmedzenie užívania

nehnuteľností vzniknuté pred ich účinnosťou, ani neobnovili „zaniknuté“ nároky na náhradu. Ak by aj
zákonodarca k takémuto riešeniu pristúpil, znamenalo by to jeho retroaktívny zásah a svojou podstatou
by predstavovalo (nový) reštitučný titul. Retroaktívne pôsobenie zákona v prospech fyzických osôb a
právnických osôb, ktoré pre nich zakladá reštitučné nároky, je síce možné a za určitých historicko-
politických okolností aj vhodné; ak ale zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, táto

skutočnosť nemá za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28.9.2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu SR ročník
2005 pod č. 49/2005). Pokiaľ žalobca argumentoval rozhodnutiami Ústavného súdu SR ÚS PL. 42/2015
a ÚS PL. 35/2015, hodno uviesť len toľko, že žiadnym výkladom zákona nemožno priznať ani obnoviť
právo tam, kde došlo k jeho preklúzii. Pokiaľ ide o nález ÚS PL. 35/2015, týmto naviac žiaden záväzný

právny názor vyslovený nebol, pretože Ústavný súd SR zamietol predložený návrh o súlade § 66 ods.
5 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov s čl. 20 ods.
4 ústavy.

32. Pokiaľ mal (podľa názoru žalobcu) súd prvej inštancie podať návrh na konanie o súlade právnych

predpisov, avšak tak neurobil, v dôsledku čoho konanie trpí vadou, odvolací súd predovšetkým
pripomína, že Ústava SR v čl. 144 ods. 3, na ktorý nadväzuje § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. ukladá súdu
prerušiť konanie len v prípade, že sa domnieva, že iný právny predpis odporuje zákonu. Je nepochybné,
že spomenutý postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec
i právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto potom postupuje len vtedy, ak dospeje

k názoru, svedčiacemu o existencii naznačeného rozporu. Potreba tohto postupu preto nie je daná v
prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti strana, nie však prejednávajúci súd. Pokiaľ preto súd
prvej inštancie rozpor zákona s ústavou alebo iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná, nezistí (či už preto, že tento rozpor neexistuje alebo preto, že si to
neuvedomí) a konanie v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. nepreruší, nejde o vadu konania.

33. Za neopodstatnenú napokon vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa
nijako nevysporiadal s podstatnou argumentáciou z doktrinálneho výkladu k danej problematike, ktorý
sa zaoberá ústavnosťou niektorých ustanovení bývalého elektrizačného zákona a otázkou zániku ichúčinnosti z titulu aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd dňom 31.12.1991, nakoľko ako
správne poukázal aj žalovaný, príslušné ustanovenia § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách,
ktoré boli účinné v čase budovania príslušných vedení, nadobudli platnosť a účinnosť dňa 24.4.1992. Z

toho je zrejmé, že na § 12 zákona č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách, ktorý platil v čase vybudovania
dotknutých vedení, sa § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (Zákony a iné právne predpisy musia
byť uvedené do súladu s Listinou základných práv a slobôd najneskôr do 31. decembra 1991. Týmto
dňom strácajú účinnosť ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s Listinou základných práv a slobôd) nemohol
vzťahovať, nakoľko predmetný Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd, nadobudol platnosť a účinnosť skôr, a to 8.2.1991.

34. Na uvedenom základe s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k zamietnutiu žaloby, neboli žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť
správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie,
keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli

privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech žalobcu. Odvolací súd tak neakceptoval opodstatnenosť
dôvodov, na ktoré žalobca poukazoval vo svojom odvolaní a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

35. V priebehu odvolacieho konania žalobca navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie podľa § 162

ods. 1 písm. b) C.s.p. a podal na Ústavný súd SR návrh na konanie o súlade § 12 ods. 6 zákona
č. 110/1964 Zb. o telekomunikáciách s Ústavou SR. O návrhu žalobcu odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že návrh žalobcu na prerušenie konania je
potrebné zamietnuť.

36. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

37. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s

ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,

38. Podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak

ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda
alebo iný vážny nenapraviteľný následok.

39. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi
predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré

ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov
od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s
medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené
v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s
nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po
šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

40. V nadväznosti na uvedené je potrebné zdôrazniť, že účel konania o súlade právnych predpisov
možno vyvodiť z čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, v zmysle ktorého ak Ústavný súd SR svojím rozhodnutím

vysloví, že medzi právnymi predpismi je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne
niektoré ich ustanovenia účinnosť. Niet pochýb o tom, že sledovaný účel možno v konaní o súlade
právnych predpisov dosiahnuť len tam, kde predmetom posúdenia je právny predpis, ktorý je súčasťou
právneho poriadku; nie tam, kde právny predpis bol zrušený a nahradený iným všeobecne záväzným
právnym predpisom, a teda už nie je súčasťou platného právneho poriadku; inak by totižto ústavný

súd neprípustne zasahoval do právnych vzťahov, ktoré na základe týchto právnych predpisov boli
založené, čím by zároveň dochádzalo k spochybneniu princípu právnej istoty, ktorý je jedným zo
základnýchnáležitostísúčasnýchdemokratickýchsystémov.Zákonč.110/1964Zb.otelekomunikáciách
bol súčasťou nášho právneho poriadku do 30.6.2000; ústavnosť § 12 ods. 6 zákona č. 110/1964 Zb.nebola až do dňa jeho zrušenia spochybnená. Súd je preto povinný pri aplikácii tohto právneho predpisu
rešpektovať prezumpciu jeho ústavnosti a považovať ho za súladný s Ústavou SR. Nápravu alebo
obnovenie právnych vzťahov, ktoré by zo súčasného ústavnoprávneho pohľadu mohli byť interpretované

inak, je možné dosiahnuť len tým, že zákonodarca zvolí k posúdeniu tejto otázky reštitučný prístup.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).