Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, November 18, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/109/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2013200691
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2013200691.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.

Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu B. D. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. XX/XX, B., Poľská republika, zastúpeného spoločnosťou V4 Legal, s.r.o., Tvrdého 783/4,
Žilina proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 7422-3/2013-BA zo dňa 07.08.2013 za účasti G. U.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom M. XX, XX-XXX O., Poľská republika, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia č. 7422-3/2013-BA zo dňa 07.08.2013 z r u š u j e a
vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu.

III. Účastníkovi konania G. U. sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 7422-3/2013-BA zo
dňa 07.08.2013, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Senica č. 23298-1/2011-Sž zo dňa 22.08.2011 vyslovujúce, že mu účasť na nemocenskom

poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 01.08.2010 nevznikla. Namietal, že
žalovanýpotvrdilrozhodnutieprvostupňovéhosprávnehoorgánuvydanépouplynutízákonnej60dňovej
lehoty (§ 210 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.) a sám o odvolaní rozhodol po uplynutí takmer 2 rokov od jeho
podania. Má súčasne za to, že žalovaný vo svojom procesnom postupe neúplne zistil skutkový stav veci
a aplikoval naň nesprávny hmotnoprávny predpis, pričom svoje rozhodnutie prakticky neodôvodnil, keď
iba poukázal na ustanovenia právnych predpisov a dôsledne sa nevysporiadal s individuálnou situáciou
žalobcu. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že výsledkami vykonanej kontroly nebolo preukázané,

že by žalobca vykonával činnosť na území Slovenskej republiky, pričom však podkladom rozhodnutia
neboli relevantné zistenia kontroly jeho zamestnávateľa vykonanej dňa 24.06.2011, počas ktorej
bola správnemu orgánu predložená všetka existujúca dokumentácia zamestnanca (pracovná zmluva,
výplatné listiny, mzdové listiny, evidencia dochádzky, mesačné výkazy odvodov poistného, registračné
listy) a zo záverov ktorej vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli.
Poukazovalnato,žekoordináciasystémusociálnehozabezpečeniajeokreminéhozaloženánaprincípe
rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov

rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa
akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva, čo žalovaný porušuje svojim diskriminačným
postupom voči zamestnancom, ktorí sú občanmi Poľska. K porušeniu tohto princípu došlo tiež tým,
že u iných zamestnancov toho istého zamestnávateľa za rovnakých pracovných podmienok Sociálnapoisťovňa rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatívne ako legislatívne uplatniteľnej. Diskriminačný
charakter má tiež oznámenie žalovaného týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenska vykonávajú
činnosť ako tzv. schránkové firmy, podľa ktorého: „u zamestnancov uvedených firiem, u ktorých doteraz

nebolo rozhodnuté, akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných
Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území SR nedochádza k
reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie
o nevzniku poistenia, t.j., že nepodliehajú slovenským právnym predpisom“. Uvádzané podľa žalobcu
evokuje a smeruje k vydávaniu šablónových rozhodnutí bez spoľahlivo zisteného skutkového stavu.

2.
Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukazoval na to, že riešenie zamestnancov
zamestnávateľa G. U. PROJEKT PLUS prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa
akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody
v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle

ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej
legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom
zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny
výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna
poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti

ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.

3.

Sociálna poisťovňa, pobočka Senica, sa dňa 24.06.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla
zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania v obci Sobotište je starý
neobývaný domček. Podľa vyjadrenia Obecného úradu Sobotište zamestnávateľ žalobcu v obci nemal
zriadenú prevádzku a nevykonával tam podnikateľskú činnosť, podľa výsledku šetrenia súhlas majiteľa
nehnuteľnosti so zriadením sídla podnikateľa bol odvolaný od 30.05.2011. Na základe tejto kontroly

sa nepodarilo preukázať, že zamestnávateľ zamestnancom prácu prideľoval a že na území Slovenskej
republiky bola skutočne vykonávaná. V dňoch 21.-22.09.2011 bola vykonaná kontrola zameraná na
odvod poistného na sociálne poistenie, zistenia z ktorej nemajú vplyv na posúdenie uplatniteľnej
legislatívy. Podľa pracovných zmlúv predložených až po vydaní rozhodnutí vo veci vzniku sociálneho
poistenia bol pracovný pomer dojednaný na 8 hodín mesačne a mzdu vo výške 30,- eur mesačne. Na

základe týchto skutkových zistení Sociálna poisťovňa dospela k záveru, že zamestnávateľa žalobcu
nespĺňa kritéria stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, a z tejto skutočnosti
je nutné vychádzať aj vo vzťahu k jednotlivým zamestnancom.

4.

V súvislosti s námietkou týkajúcou sa oneskoreného vydania rozhodnutí žalovaný poukazoval na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7 Sžso/20/2010 a skutočnosť, že lehota na rozhodnutie o odvolaní
neplynula z dôvodu prerušenia konania za účelom zistenia relevantných skutočností potrebných pre
rozhodnutie.

5.
Krajský súd v Trnave rozsudkom 20 S/47/2013-250 zo dňa 19.01.2018 žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného zo dňa 07.08.2013 zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

6.

Podľa zistenia súdu konštatovaného v rozsudku zo dňa 19.01.2018 preskúmavané rozhodnutie je v
danom prípade rozhodnutím odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu organizačnej
zložky sociálnej poisťovne zo dňa 22.08.2011, v odôvodnení ktorého absentujú podstatné náležitosti
vyžadované ustanovením § 209 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. Vo vzťahu k významu rozhodnutia
neprimerane stručnom odôvodnení Sociálna poisťovňa, pobočka Senica, neuviedla žiaden dôkaz

potvrdzujúci prijatý záver o nedostatku vzniku účasti žalobcu na poistení a, logicky, ani spôsob jeho
vyhodnotenia.

7.O odvolaní rozhodujúci žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia síce popísal vnútroštátnu i
medzinárodnú právnu úpravu posudzovaného nároku, obsah spolupráce s orgánmi sociálneho
zabezpečeniaPoľskejrepublikyispôsobvykonávaniašetreniavtomtokonkrétnomprípade,vkonečnom

dôsledku však svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnil iba tým, že výsledkami kontroly
vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané, že by žalobca na území
Slovenskej republiky vykonával činnosť ako zamestnanec.

8.

Žalovaný zrejme mal na mysli výsledok kontroly, ktorá mala byť vykonaná dňa 24.06.2011, záznam
o ktorej sa však v obsahu administratívneho spisu nenachádza. Odhliadnuc už od tejto skutočnosti,
žalovaný v odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ako v súvislosti so záverom o nepreukázaní reálneho
výkonu práce žalobcom v roku 2010, majúcim pre rozhodnutie zásadný význam, vyhodnotil jednotlivé
dôkazy a zistenia vykonané v nasledujúcich rokoch a týkajúce sa sídla a prevádzky zamestnávateľa
žalobcu, či výsledku kontroly odvodov vykonanej v dňoch 21.-22.2011, neuviedol, čím boli vyvrátené

tvrdenia žalobcu o skutočnom výkone pracovnej činnosti podložené listinnými dôkazmi.

9.
Žalovaný tak neodstránil nedostatky odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, prvého stupňa, v
súvislosti s čím možno konštatovať, že hoci samotné parametre tvrdeného pracovného pomeru žalobcu

(pracovná doba, mzda, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska žalobcu), v rozhodnutí správnych
orgánov inak žiadnym spôsobom nehodnotené, a zistenia správnych orgánov vzbudzujú pochybnosti o
reálnom výkone pracovnej činnosti a naznačujú iný účel prihlásenia žalobcu do slovenského sociálneho
systému, správne orgány to nezbavuje povinnosti vykonať relevantné dokazovanie a prijaté rozhodnutia
odôvodniť v súlade s požiadavkami zákona.

10.
Tento rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk/77/2018 zo dňa 27.07.2020.

11.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd označil za nesporné, že žalobcom v odôvodnení rozhodnutia
najvyšší súd konštatoval, že sa krajský súd opomenul vysporiadať s otázkou určenia uplatniteľnej
legislatívy príslušnou inštitúciou v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa
predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva

činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia
určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom
členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by
totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci

spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak
predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či
konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie
sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú

rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov
alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku
takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie
nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej
legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je

možné rozhodovať o hmotnoprávnej otázke, či je alebo nie je žaloba osobou vykonávajúcou činnosť ako
zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský
súd posudzoval rozhodnutie v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia
bola žalovaná príslušná.

12.
Podľa vyjadrenia žalovanej poľská legislatíva mala byť v prípade žalobcu určená v zmysle čl. 16 ods.
4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou. Takáto dohoda nemusí mať
podľa vykonávacieho nariadenia písomnú formu, avšak v každom prípade musí byť existencia takejtodohody žalovanou preukázaná a určenie uplatniteľnej legislatívy nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie
faktov alebo udalostí, ku ktorých dochádza v jednom členskom štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť
k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy uplatniteľnými (bod č. 11

preambuly vykonávacieho nariadenia).

13.
Podľa kasačného súdu z administratívneho spisu žalovanej existencia dohody podľa čl. 16 ods. 4
vykonávacieho nariadenia nevyplýva. List zo dňa 10.12.2013, ktorým mala žalovaná akceptovať návrh

dohody a ktorý sa má vzťahovať na 1236 bližšie nešpecifikovaných osôb, nie je dostatočne určitý, čo
do obsahu a subjektov, na ktoré sa vzťahuje. Dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, aj
keď nemusí mať písomnú formu, musí byť dostatočne určitá a musí z nej byť nepochybne zrejmé, na
ktorú konkrétnu osobu sa určenie konkrétnej legislatívy vzťahuje.
Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy
poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené

pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže
nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia.

14.

Ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či stane konečným nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec
konať a rozhodovať, čo je skutočnosť vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského
právneho poriadku. Ako už súd vyššie uviedol, práve prechádzanie mnohosti uplatniteľných systémov
sociálneho zabezpečenia a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa
základné a vykonávacie nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského

štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a
akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba
jedného členského štátu. K rovnakým záverom súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku.
Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto
prípade zákonom o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej

vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k
inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade
jej určenia zákon medzi právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne
určená legislatíva Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia
žalobcu.

15.
Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca
reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania
zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné. K judikatúre Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd uviedol, že vzhľadom na odlišný právny
názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Veľký senát
správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení č.k. 1 Vs/1/2018 prijal záver,
ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že definitívne určenie uplatniteľnej
legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho

nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej
poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej
legislatíve. Zároveň Veľký senátu prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia
musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov
týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu.

16.
Vzhľadomnauvedenéargumentykasačnýsúddospelkzáveru,žekrajskýsúdvychádzalznesprávneho
právnehoposúdeniaveci.Rozhodnutiežalovanejsícebolopotrebnézrušiť,avšakzdôvodu,žežalovaná
bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia podľa právnych

predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom ustanoveným
v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.

17.Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd v ďalšom konaní prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti
riadne a včas predvolaných účastníkov konania (v senáte zloženom pre zmenu v organizácii práce na
Krajskom súde v Trnave vyplývajúcu z rozvrhu práce na rok 2020 čiastočne z iných členov senátu, ako

tomu bolo v čase pôvodného pridelenia veci), oboznámil sa s obsahom spisového materiálu a opätovne
dospel k záveru o dôvodnosti žaloby.

18.
Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009

(ďalej len „vykonávacie nariadenia“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo viacerých členských
štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

19.
Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13

základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého
členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

20.

Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak
už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca

tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo, že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.

21.
Podľačl.16ods.4vykonávaciehonariadeniaakexistujeneistotavoveciurčeniauplatniteľnýchprávnych

predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských
štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských
štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na
dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné
ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú

vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní
sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

22.
Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne

predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

23.
Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku

1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského
štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej
inštitúcie.

24.

V konaní nebolo sporné, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v Poľskej
republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú
zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1 základného
nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V

zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve)
je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a
priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho právaa rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie
pre konkrétny prípad.

25.
Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí
inštitúcia členského štátu bydliska osoby. V prejednávanej veci nebolo sproné, že žalobca má bydlisko
v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia
ZUS.

26.
V prípade žalobcu poľská legislatíva ako uplatniteľná legislatíva mala byť určená v zmysle čl. 16
ods.4 vykonávacieho nariadenia dohodou medzi poľskou inštitúciou sociálneho poistenia a Sociálnou
poisťovňou, pričom túto dohodu by podľa žalovaného mal potvrdzovať list zo dňa 10.12.2013
adresovaný poľskej strane (ZUS) obsahujúci stanovisko žalovaného k riešeniu situácie 1236 bližšie

neidentifikovaných osôb - zamestnancov piatich zamestnávateľov pôsobiacich na území SR.

27.
Rešpektujúc právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 9
Sžsk/77/2018 súd tento doklad pre nedostatok identifikácie osôb, na ktoré by sa dohoda orgánov

sociálneho poistenia mala vzťahovať, považoval za neurčitý, nepreukazujúci existenciu dohody o určení
legislatívy uplatniteľnej na žalobcu.

28.
Žalovaný tak podľa zistenia súdu predčasne posudzoval existenciu sociálneho poistenia žalobcu podľa

právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby uplatniteľná legislatíva bola záväzne určená
postupom stanoveným koordinačnými nariadeniami a nimi určeným príslušným orgánom, ktorým je
príslušná poľská inštitúcia ZUS nakoľko v konaní nebolo sporným, že žalobca má bydlisko v Poľskej
republike a podľa čl. 16 ods.2 vykonávacieho nariadenia má uplatniteľné právne predpisy určiť práve
inštitúcia členského štátu bydliska dotknutej osoby.

29.
Súd preto preskúmavané rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 491 ods.1
SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie
konanie,vktoromžalovanýsvojpostupvovecipodriadivýsledkuurčeniauplatniteľnejlegislatívypoľskou

inštitúciou ZUS.

30.
V konaní úspešnému žalobcovi súd priznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods.1 SSP, s
tým, že o výške náhrady bude podľa § 175 ods.2 SSP rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej.

31.
O náhrade trov konania ďalšieho účastníka G. U. súd rozhodol s poukazom na skutočnosť, že tomuto
v konaní žiadne trovy nevznikli.

32.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v

Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.