Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 28, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/236/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244529
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244529.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a členov

senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: G. G., D. XX. Z. XXXX,
N. H. XX, N., zastúpený spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO:
35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti žalovanému: Slovenská republika,
v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume
45.146,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k.
15C/188/2011-269 zo dňa 10.06.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 15C/188/2011-269 zo dňa

10.06.2014 p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 15C/188/2011-269 zo dňa 10.06.2014 zamietol návrh
žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody 45.146,05 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom Národnej bansky Slovenska pri výkone dohľadu
nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“) podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov (ďalej iba „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Súčasne napadnutým rozsudkom zamietol návrh
žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň súd prvej inštancie žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie sumy 45.146,05 eur
s príslušenstvom odôvodnil tým, že žalobca bol členom Družstva, do tohto družstva vložil členský
vklad a ďalšie členské vklady (vydokladoval), avšak vzhľadom na jeho rozhodnutie o vystúpení z
Družstva jeho členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva družstva podľa čl. 16 ods. 3 Stanov

Družstva, čím žalobcovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo výške 45.146,05 eur
(rozhodnutie predstavenstva družstva o zániku členstva žalobca nepredložil). Úrad pre finančný trh
rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo
návrhom na začatie konania doručeným Úradu dňa 16.04.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad pre
finančný trh Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127
ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba „zákon o cenných papieroch“) a zároveň

Družstvo upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených
v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch,ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s
cennými papiermi Capital Invest, o.c.p. (ďalej iba „Obchodník s cennými papiermi“), zmluvu o riadení
portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio

Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe
zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a
vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo

výške 8 % ročne. S investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo
disponovať výhradne Capital Invest, o.c.p. na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali
práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom.
Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s cennými papiermi výpoveďou z 30.03.2010. Po zániku
záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi, sa Družstvo domáhalo
svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s cennými papiermi rôznymi žiadosťami a

výzvami na zaplatenie dlžných súm, nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré
získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy kde by
bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s cennými papiermi priamo
disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstvom. Na základe schváleného
prospektuinvestícieÚradomprefinančnýtrhUTF-002/2002/SPIz21.03.2002,právoplatný28.03.2002,

bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt
investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich
investičné rozhodnutie. Zo Zmluvy o zriadení portfólia z 02.06.2008 mal súd prvej inštancie preukázané
založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi, pričom zmluva bola
Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom z 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Po

tomto úkone Družstvo listom z 15.04.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu
Obchodníka s cennými papiermi. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s
cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo Národnú banku Slovenska, aby situáciu riešila. Na
základe zisteného skutkového stavu do 01.06.2010 - Národná banka Slovenska ako aj jej právny
predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom o cenných papieroch postupovali správne vo

vzťahu k Družstvu, ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o svojom
hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií
Družstva a ani po rokovaní so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností
družstva. Družstvo až listom doručeným Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010 požiadalo Národnú
bankuSlovenskaopreskúmaniepostupuObchodníkascennýmipapiermipotom,čomutentovypovedal

zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného
zástupcu žalovaného mal okresný súd preukázané, že Národná banka Slovenska vykonala v období
od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, pričom v tomto
období vyzvala Družstvo listom z 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu
investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná

banka Slovenska zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných
dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa
28.04.2010 žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo
podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a
doplnení niektorých zákonov prerušené rozhodnutím z 10.05.2010, č. OPK-5664/1-2/2010, na čas, kedy

Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom
predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho Národná banka
Slovenska rozhodnutím z 26.08.2010, č. OPK -5664/1-5/2010, konanie vo veci žiadosti o schválenie
dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady
Národnej banky Slovenska číslo z 08.12.2010, č. GUV-1744/2010, právoplatné 16.12.2010. Národná

banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona o
cennýchpapierochzaporušenieustanovenia§129ods.3vspojenísustanovením§128ods.1písm.b),
c)ah)zákonaocennýchpapierocha§125cods.1vspojenís§127ods.4zákonaocennýchpapieroch,
rozhodnutím z 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatné 18.07.2011. Týmto rozhodnutím Národná
banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, avšak nezakázala Družstvu vykonávať

inú činnosť, keďže Národná banka Slovenska takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému
subjektu nemala. Národná banka Slovenska na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva ako aj
Obchodníka s cennými papiermi dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja protikorupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii z 16.11.2010, č. k. ČVS: PPZ-153/BPK-B-2010, bolo
dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný
zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20

Trestného zákona. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval
v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca v konaní bol povinný preukázať súdu podmienky
vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého
bol žalobca členom, ktoré musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o

objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Žalobca v konaní nepreukázal, že by Národná
banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak, v konaní bolo
preukázané, že Národná banka Slovenska až od účinnosti zákona o cenných papieroch od 01.06.2010
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo dodržiava
schválený prospekt investície. Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,

nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore so
zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom o cenných papieroch, ako aj
zákonom č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol
z dôvodu, že nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny
úradný postup Národnej banky Slovenska, preto súd prvej inštancie sa už z dôvodu hospodárnosti

konania v konaní ani nezaoberal ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu, výškou škody
a príčinnou súvislosťou. Činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o
cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch.
Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho
parlamentu a Rady z 08.06.2011, č. 2011/61/EÚ, o správcoch alternatívnych investičných fondov a o

zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č. 1095/2010,
ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich
právnych poriadkov do 22. júla 2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu
novely zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona o
cenných papieroch. Nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak

poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K/95/2010 z 11.04.2011 mal súd preukázané, že
na majetok Družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz. Do funkcie správcu bol ustanovený O.. O.
U. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia
konkurzu. Je zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku žalobcu voči Družstvu na vyplatenie vyrovnacieho

podielu, žalobca patril medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku
do konkurzu, čo žalobca formou prihlášky do konkurzu, urobil. Pohľadávka bola správcom konkurznej
podstaty popretá a z toho dôvodu sa žalobca domáha určenia jej oprávnenosti incidenčnou žalobou
voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz vyhlásený na majetok Družstva, rovnako ako konanie o
incidenčnej žalobe nie sú toho času právoplatne ukončené. Súd prvej inštancie zistil, že na tunajšom

súde sa vedie konanie pod sp. zn. 19C/56/2011, v ktorom si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody
za nesprávny úradný postup žalovaného nárok na náhradu škody, ktoré rovnako nie je právoplatne
skončené. Podľa ustálenej súdnej judikatúry, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cz/110/84 (publikovaného Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod
č. 4/87), ktorá je s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.05.2006,

sp. zn. 4Cdo/199/2005, naďalej aplikovateľná a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.
zn. 25Cdo/1404/2004 platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona
č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak
nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. S poukazom

na tieto skutočnosti považoval súd prvej inštancie žalobu za predčasnú. Okresný súd žalobu žalobcu
zamietol aj z dôvodu, že ako bývalý člen Družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných
prostriedkov Družstvom veriteľom Družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle
§ 243a ods. 4 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej iba „Obchodného zákonníka“) za splnenia podmienok
vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa

§ 244 Obchodného zákonníka. V danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný
postup, ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k
dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by
prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobcovivznikla škoda. Žalobca poukazoval na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním
dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, pričom
uviedol, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobcu, Obchodníkovi

s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými
papiermi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť
si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti,
vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na
ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky

nedomohlo voči Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by
možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom
s cennými papiermi. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným
postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len
na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobcu. Prípadný nesprávny úradný postup Národnej

banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi je v danom prípade
právne irelevantný, pretože na strane žalobcu nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti
s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu na Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa súd takýmto prípadným nesprávnym úradným
postupom ani nezaoberal. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný nesprávne úradne postupoval

tým, že riadne nevykonával bankový dohľad nad uvedenými subjektmi. Družstvo bolo dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt) v súlade s § 125 až § 128 zákona o cenných papieroch. V súlade s uvedenými
stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho
úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch), posudzoval, či obsahuje

všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v
Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaný tiež preukázal, že nebolo v
právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície
mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje podstatná náležitosť

podľa § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska nemohla
vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej
kompetencií. Národná banka Slovenska až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť,
či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Štát (Slovenská republika)
nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých

má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami
Družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobca ako člen Družstva (t.j. podnikateľského
subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden
vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom Družstva, prostredníctvom ktorého
členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti Družstva, kontrolujú činnosť Družstva v jeho orgánov v

zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov Družstva. Žalobca nepreukázal, že počas členstva
v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasahoval do
činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov Družstva. Rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

odôvodnil vecne tým, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/
ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí
na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa žalobca odvoláva
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať

až smernica Európskeho parlamentu a Rady z 08.06.2011, č. 2011/61/EÚ, o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo
1060/2009, (EÚ) číslo 1095/2010. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach
nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu uvedeného vyššie ako aj na základe
zhodnotenia dokazovania vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie

ako aj z dôvodu, že prvoinštančný súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z toto dôvodu mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor
Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu,
voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnilustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. (účinný v čase vydania rozhodnutia), avšak úspešnému žalovanému
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

2.Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobu žalobcu o zaplatenie istiny v sume
45.146,05 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsudok súdu prvej inštancie navrhol v napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať
náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že
Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude

zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou
a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom

obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto
svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovaného, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o
cenných papieroch, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označil za úplne irelevantný,

nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou
bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných
papieroch. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac
starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia

zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že
nebol "bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,
resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd žalobu zamietol aj z
dôvodunedostatkupríčinnejsúvislosti,resp.zdôvodu,žeknezákonnémupostupuzostranyžalovaného

nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona o cenných papieroch, ktorý úplne popiera zmysel
právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu
zákonanaúkorobčanov,ktoríakovhodnéazákonomchránenézhodnotenieichfinančnýchprostriedkov
zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovaným, čím je takéto investovanie dané
na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich

má chrániť aj prostredníctvom žalovaného. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa
ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa
ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,

patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
žalovaný v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní, povolení na činnosť vydaných Národnou
bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom

povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že
má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na činnosť,
vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka
s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných
subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava

I. pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Y.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvomalo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení
o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí

zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,
či už členom predstavenstva alebo konateľom, L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva

je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a.s., a obchodníkom s cennými
papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými
papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov
a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných
ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty v sume cca 10.000,- eur, nevyužila
svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi
alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie
a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi podľa žalobcu vyústilo v roku
2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou

a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko
svojej investície, resp. že túto investíciu mu banka svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej
možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011
obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011,
potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania

právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. V odvolaní ďalej uviedol, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím z 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.07.2011,
zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom
ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do
Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006,

kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi
predstavenstva Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o
subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje
omajetkovýchaktívach,ktorésamajúnadobudnúťzpeňažnýchprostriedkovnadobudnutýchnazáklade
verejnej ponuky majetkových hodnôt, základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva boli

neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129
ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o
cenných papieroch od 31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až
v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Žalobca ďalej dôvodil, že existujúce konkurzné konanie
samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu,

žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí takúto žalobu predčasnou, nakoľko je povinnosťou súdu
v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť
uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto
hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť

už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná
právna norma preto podľa žalobcu neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to ani
vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
žalovaného a súdu prvej inštancie povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003
Z. z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťa

regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či
inej žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do
doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázal na to, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej
podstaty o stave konkurzného konania zo dňa 20.08.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie
sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe ainým žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzného konania vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z
konkurzu uspokojiť. Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným súdom vyplýva,
želistinnédôkazyvyžiadanéprvoinštančnýmsúdom,resp.predloženéúčastníkmikonania,neboliriadne

vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31.01.2012, sp. zn. 6MCdo/11/2010.

3.Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci postupoval

maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii minimálne 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých
jej úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu
prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správnehozisteniaaposúdeniaskutkovéhoiprávnehostavuvecipotomdospelksprávnemu,logickému

a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou všeobecného
súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo/58/2012). Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé
súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom

a predstavám žalobcu. Jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje
za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne
navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo
veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,
kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a žalobca

nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti
členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,
za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi
a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej

všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov
vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska
postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,
nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi

dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a
zákona o cenných papieroch. Žalobca mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej
zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe,
že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také

porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň
patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §
129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy

mohla Národná banka Slovenska dohliadať na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava.
Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia §
127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z. z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite

zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie.
Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených
povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, narozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a
preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú

povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom,
že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo
obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom Družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to

bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom
a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v
zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná

banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančnýchukazovateľovDružstva.Nesúhlasilstvrdenímžalobcu,ževovzťahukDružstvubolaNárodná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom

č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázal žalobca, žalovaný uviedol, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia

zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku
škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového

uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej
sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči
iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobcovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani

odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej
výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť
až vtedy, ak sa právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke
žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden
a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné

vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto
dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho
zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne

zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom.
K námietkam žalobcu, ktorý vytýkal súdu prvej inštancie nevykonanie listinných dôkazov v súlade s
ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) uviedol, že v zápisnici o pojednávaní
síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne
označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa

doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal), pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v
zápisnicivýslovneneuviedol,žeprečítalurčitélistinyaleboichčasti,taksúdu,akoajprocesnýmstranám,
bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej činnosti prvostupňového súdu, pretože na
Okresnom súde Bratislava I je podľa dostupných informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom
skutkovom a právnom základe. Navyše poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p.

netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.02.2008, sp. zn. 1Obo/283/2006, vyplýva, že
dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovaniev tomto smere nebolo potrebné vykonať. Žalovanému je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú
proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6MCdo/11/2010, na ktorý sa žalobca v tejto súvislosti odvolával, poukázal na vyňatie
jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že
zo zápisnice súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy
nachádzajúce sa v súdnom spise.

4.Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie už nevyjadril.

5.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo
potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k

záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku
vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.03.2018 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).
O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu, upovedomení
zákonným spôsobom.

6.Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie
sumy 45.146,05 eur spolu s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny, a keďže sa v celom
rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody
neobsahuje (§ 387 C.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za
potrebné zdôrazniť nasledovné.

7.Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§220ods.2C.s.p.Vňomdalsúdprvejinštanciejasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo žalobe žalobcu o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nevyhovel. Dôkazy

hodnotil v súlade s ustanovením § 191 C.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na
všetko, čo vyšlo za konania najavo.

8.Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako

aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14.09.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 17.06.2009, sp. zn. 5MCdo/8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do
práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol

účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/2004).

9.Je nepochybné, že žalobca sa žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanému nahradiť mu škodu
v sume 45.146,05 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.04.2011 do zaplatenia podľa

zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal spočívať v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď
Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a §125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až
v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť
Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany

Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti
portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi,
pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka
Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008

do04.03.2011,kedynadobudloprávoplatnosťrozhodnutieoodobratípovolenia,nedostatočnéopatrenia
a zapríčinila, že žalobca nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že
obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

10.Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením

Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/95/2010-21 z 11.04.2011, právoplatným dňa 05.05.2011. Členstvo
žalobcu v Družstve zaniklo a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu. V konaní nebolo
sporné ani to, že správca konkurznej podstaty poprel pohľadávku žalobcu, žalobca proti správcovi
konkurznej podstaty úpadcu podal incidenčnú žalobu; konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené.

11.Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona o cenných
papieroch, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi
hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať

predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

12.Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy z 30.03.2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím z 21.12.2010, č.
ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska z 01.03.2011,
č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných

služieb a rozhodnutím z 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj majetkových
hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c) zákona o cenných papieroch z dôvodu porušenia § 129
ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zákona o cenných papieroch a ustanovenia
§ 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch.

13.Hmotnoprávnymzákladompreuplatnenieprávažalobcunanáhraduškodyjeustanovenie§9zákona
č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

14.Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch

podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

15.Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §

9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

16.Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba

javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len
v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

17.Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

18.Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná
poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti

stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastanom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré
by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený
je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že
škoda vznikla.

19.Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka
Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj vtom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva a na
zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej
veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom

štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobcu, predovšetkým jeho individuálnych práv a povinností, tak
neobstojíjehonámietkaspočívajúcavtvrdení,žepovinnosťouNárodnejbankySlovenskabolodohliadať
na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená
s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1 o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku

Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred
týmto dátumom, t. j. pred 01.01.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie
zákona o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 558/2008 Z. z. neexistovala povinnosť Družstva
aktualizovať Prospekt investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala.
Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo

zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 01.06.2010, kedy boli
novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch vykonanej zákonom č. 129/2010 Z. z.
rozšírené povinnosti Družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona takúto
povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom
výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

20.Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti
skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke
Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakútopovinnosťukladala.

Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade,

ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže
vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno
prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym
spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu
orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

21.Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo

samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho -
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona o cenných papieroch).
V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na
vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si pritom ako člen
Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných

trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných
prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska z
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska
z 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú

Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala
znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto
forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle
neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať
primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť

Družstva voči žalobcovi.

22.Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka scennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej
banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím z 08.01.2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk

(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím z 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi
pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím z 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

23.Žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý
má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho
posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí
Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad
zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu,

odlišný od subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má
rozhodnutie dotýkať.

24.Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie,
že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej

moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
25.Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska

bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať
iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto
právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobca očakával a namietal ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia
zakladať (za splnenia zákonných podmienok) zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak žalobca
v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej

banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli
vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že
subjektívne presvedčenie žalobcu o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného
postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone,
sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

26.V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 3K/5/2010-21 z
11.04.2011, právoplatným dňa 05.05.2011, na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej

pohľadávkyvkonkurznomkonaní.Nakoľkosivšakžalobcapohľadávku,ktorájepredmetomtohtosporu,
uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu by mohol
žalobcauplatniťibavtedy,akbypreukázal,žesabezúspešnedomáhaljejvydaniavkonkurznomkonaní,
keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. V

prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia
samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.05.2006, sp. zn.
4Cdo/199/2005).

27.Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu v odvolaní týkajúcou sa procesného pochybenia

súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným
spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že súd
účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov založených v predmetnom spise, ako aj v
opakujúcich sa dôkazov, spoločných pre všetky konania o náhrade škody vedených proti žalovanému.28.Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 385 C.s.p., § 378 ods. 1 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi,

s dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA
ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo
veci vedenej pod sp. zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012, 7Cdo/56/2011).

29.O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

30.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).