Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 1, 2011

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/334/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105218635
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2011:1105218635.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šramkovej a členov

senátu JUDr. Beáty Jurgošovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa : Q.. Š. S.,
A. A., G. Č.. XX, zastúpený JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, Bratislava, Podbrezovská č. 34 proti
odporcovi : Petit Press, a.s., Bratislava, Lazaretská č. 12, zastúpený spoločnosťou DEDÁK & Partners,
s. r. o. Bratislava, Mlynské Nivy č. 45 a Advokátskou kanceláriou Tomáš Kamenec, s. r. o., Bratislava,
Špitálska č. 43, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I č. k. 19 C 139/2005 - 103 zo dňa 18.6.2007 rozhodol

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady nemajetkovej ujmy sa p o t v r d z u - j e .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 4.072,25 Eur k rukám
právnej zástupkyne navrhovateľa do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu (žalovaného) k povinnosti ospravedlniť
sa navrhovateľovi (žalobcovi) v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku a to tak, že v denníku SME
uverejní na titulnej strane tak ako bol v pondelok 28. februára 2005 uverejnený článok „Sudcovia čo
súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“ pod názvom „Ospravedlnenie predsedovi trestného senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Š. S.“ nasledovné texty: „V denníku SME v pondelok 28.

februára 2005 bol na titulnej strane uverejnený článok pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejavy viery,
sa neospravedlnili“ v prvých dvoch odsekoch i s textom: … „N. W. N. B. Š. S. v minulom režime odsúdil
za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza
A. E. Q.Í.. Za tieto nepravdivé fakty a tvrdenia sa Petit Press, akciová spoločnosť, vydavateľ denníka
SME Q.. Š. S. ospravedlňuje. V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom „Sudcovia čo
súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili, denníka SME uverejneného v pondelok 28. februára 2005
bolo na titulnej a na strane 4 uvedené i to, že nedávny W. N. B. B. Š. S. v minulom režime v rozpore i s

vtedy platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy na prenasledovaní
nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery a teda ani v minulosti sa nesprával tak ako od sudcu
spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca by v nových demokratických pomeroch nemal robiť
sudcu. Za tieto fakty, hodnotiace úsudky urobené bez akéhokoľvek skutkového základu, ktoré boli i
prehnanésaPetitPress,akciováspoločnosť,vydavateľdenníkaSMEQ..Š.S.ospravedlňuje.Povinnosť
ospravedlniť sa boli uložené rozsudkom v konaní vo veci Okresného súdu Bratislava I.

Odporcu ďalej zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk.

Odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.Odporcu tiež zaviazal zaplatiť na účet súdu prvého stupňa trovy konania štátu.

Rozhodol tak z dôvodu, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že článkom uverejneným v

denníku Sme na titulnej strane dňa 28. 2. 2005 pod titulom „ Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa
neospravedlnili“ bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to do jeho práva na
ochranu občianskej cti, a ľudskej dôstojnosti, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými
základnými právami. Článok bol koncipovaný rafinovane s úmyslom škandalizovať a znevažovať
navrhovateľa, podsunúť čitateľom záver, že ako sudca rozhodoval tendenčne. Sloboda prejavu ako aj

právo na informácie patria medzi základné ľudské práva, nevynímajúc javy spoločensky krízové akou
je téma vysporiadavania sa s tendenčnou aplikáciou práva počas rokov 1948 až 1989.

Idey právneho štátu sú úzko späté so základnými ľudskými právami a slobodami. Pre právny štát
znamená právo základnú podmienku celého fungovania štátu, ale aj podmienku individuálneho a
spoločenského konania, ktorý by nemohol existovať bez súdnictva, úlohou ktorého je presadzovať

panstvo ústavy a práva, výkon ktorého je zverený výlučne sudcom. Čl. 141, 144, 145 Ústavy zdôrazňuje
zásadu nezávislosti a nestrannosti. S poukazom na uvedené je preto povinnosťou každého, o to viac
publicistov, ktorí ovplyvňujú mienku občanov, brániť zásady právneho štátu a to tým, že sa zdržia
nekompetentného vyjadrovania sa a hodnotenia rozhodnutia súdov, ktorých zákonnosť je zabezpečená
formou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Konanie pred súdom podlieha prísnym

procedurálnym kritériám s dôrazom na vykonané dokazovanie, ktoré sa premietne v rozhodnutí súdu.

Súd prvého stupňa súhlasil s tvrdením navrhovateľa, že zneužívanie práva a justície na presadzovanie
záujmov vládnucich skupín je odôvodnene možné považovať za mimoriadne závažný zásah do právnej
istoty. Danú problematiku riešil aj Európsky súd pre ľudské práva

vo veci Perna v. Taliansko „ Sudcovia musia byť chránení proti nepodloženým výpadom tlače,
predovšetkým s ohľadom na to, že im povinnosť zdržanlivosti zakazuje reagovať...“ čím je podložený
záver súdu o porušení článku 10 Dohovoru. Kľúčovou témou článku bolo informovať o sudcoch, a to
menovite, ktorí súdili za prejavy viery v období rokov 1948 až 1989, neospravedlnili sa, súdia na súdoch
dodnes, a niektorí prešli aj na vyššie funkcie.

Pri riešení základnej otázky, či uverejnením článku, došlo k neoprávnenému zásahu spôsobilému
zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa je potrebné uviesť, že záhlavie, úvodná veta v
nadväznosti na prvý odsek inkriminovaného článku v ktorom je uvedené meno navrhovateľa, jeho
postavenie v justícií, zverejnenie mena a priezviska katolíckeho kňaza, výmer trestu a rok odsúdenia

bez ďalšieho majú takú vypovedaciu silu faktu, že nepripúšťajú náznak akýchkoľvek pochybností o
ich pravosti. Z obsahu článku nie je možné zistiť, prečo autorka článku zaradila navrhovateľa medzi
sudcov, čo súdili za prejavy viery keď odporca pravdivosť týchto tvrdení nevedel súdu preukázať a ani
nepreukázal.

Pokiaľ ide o druhú časť žalobného petitu predmetnými článkami nebola daná čitateľovi možnosť urobiť
si svoj vlastný úsudok na menovaných sudcov, medzi ktorých patrí aj navrhovateľ, vzťahujúc označenie
“starých kádrov pretrvávajúcich dokonca vo vedúcich postaveniach odvolávajúc sa na svoju nezávislosť“
čím sprofanoval ich postavenie. Zodpovednosti sa nemôže zbaviť ani tým, že odcitoval údaje vyslovené
treťou osobou, V. R.. Otázka vysporiadavania sa s minulosťou má predovšetkým symbolický dosah a je

kritickým hodnotiacim úsudkom na politickú militantnosť sudcov v bývalej komunistickej strane, mala by
opodstatnenie iba v prípade, ak by sa opierala o pravdivý faktický základ, a to i s ohľadom na závažnosť
takto vyslovených obvinení. V danom prípade však pre hodnotiace úsudky absentoval pravdivý faktický
základ.

Vo veci išlo o taký spôsob spracovania danej témy pri ktorom čitateľ musel vyvodiť, že jeho nadpis
na titulnej strane “Sudcovia, čo súdili za prejavy viery sa neospravedlnili“ korešponduje s menom
navrhovateľa a v kontexte článkov na štvrtej strane denníka vytvára dojem, že obe zložky spolu súvisia.

Vzhľadom k tomu, že predmetnými článkami bola v značnej miere znížená dôstojnosť navrhovateľa

priznal navrhovateľovi aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uplatnenú výšku náhrady
nemajetkovej ujmy mal súd za spravodlivú a primeranú následkom zásahu, pričom súd prihliadol k tomu,
že nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi vo verejnosti v značnej miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť
tak v rodinnom ako aj v profesionálnom živote a táto česť je pri výkone sudcovskej moci ťažisková.Skutočnosti uvedené v predmetných článkoch nabádajú čitateľskú verejnosť len k vyvodeniu si záveru
o nemorálnom, nečestnom a protiprávnom konaní navrhovateľa pri výkone jeho profesie - sudcu. Z
vykonaného dokazovania - výpovedí svedkov manželky, syna, brata, synovca navrhovateľa, kolegov a

priateľov i z predložených reakcií čitateľov denníka SME na internete vzťahujúci sa na článok vyplynulo,
že na predmetné články verejnosť reagovala veľmi negatívne, ohlasy pretrvávajú dodnes. Navrhovateľ
následky pociťoval v odlišnom správaní sa najbližších príbuzných, kolegov a známych, bol vystavený
slovným útokom, bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Nepriaznivý vplyv mali články vo vzťahu
k blízkej

rodine. Svedkovia manželka, syn, brat, synovec vypovedali , že článok vyvolal pochybnosti o čestnosti
navrhovateľa pri výkone jeho sudcovskej moci, naštrbil vzájomnú dôveru, pretrvávajúca harmónia v
rodine bola citeľne narušená. Priznaná náhrada je primeraná i postaveniu navrhovateľa v spoločnosti
- predsedu trestného senátu, bývalého predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. č. ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky . Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd žalobe ako dôvodnej
v plnom rozsahu vyhovel.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas podal odvolanie
odporca.

V odôvodnení odvolania poukázal na to, že tlač vo všeobecnosti je jeden z najdôležitejších prostriedkov
šírenia ideí a informácií, teda prostriedkom realizácie slobody prejavu, ako aj práva na informácie
požívajúceho ochranu v zmysle Ústavy SR. Sloboda prejavu patrí k tradičným ľudským právam a je
zaradená na čelo politických práv.

Každý štátny orgán včítane všeobecných súdov ak rozhoduje o akomkoľvek obmedzení slobody
prejavu alebo sankcii, ktorou postihuje realizáciu tohto práva musí mať za preukázané, že ide o
opatrenie stanovené zákonom, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z
vymedzených legitímnych účelov. Prípadná zákonnosť obmedzenia slobody prejavu vyplýva z aplikácie

ustanovení § 11 - 13 Občianskeho zákonníka resp. z ustanovení zákona č. 81/1966 Z. z.. V súlade s
ustanovením čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Aj Dohovor garantuje v čl.10
slobodu prejavu a konštrukcia tohto ustanovenia je podobná ústavnej úprave platnej v SR. Súčasťou
takto ustanoveného ústavného režimu je povinnosť orgánu rozhodujúceho o práve na slobodu prejavu

preskúmať, či existujú príčiny pre obmedzenie práva na informácie. Až na základe skutočnosti, že
sú preukázané všetky ústavné náležitosti obmedzenia práva možno dospieť k aplikácii jednotlivých
zákonných ustanovení ako v tomto konkrétnom prípade ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka.

V Slovenskej republike nie je dostatok rozhodnutí či už všeobecných súdov ako aj ústavného súdu SR,

ktoré by relevantným spôsobom odrážali aplikáciu čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru
na problematiku slobody tlače. Preto pri výklade príslušných ustanovení oboch citovaných právnych
noriem siahol k doktrinálnym výkladom ako aj súdnemu výkladu z odôvodnení rozsudkov Európskeho
súdu pre ľudské práva.

Sloboda prejavu bola Európskym súdom pre ľudské práva definovaná ako jeden z najdôležitejších
základov demokratickej spoločnosti a jedna z najdôležitejších podmienok jej pokroku a rozvoja každého
jednotlivca. Tlač má v demokratickej spoločnosti nezastupiteľnú úlohu, i keď nemôže prekračovať určité
hranice súvisiace predovšetkým s ochranou povesti a práv iných, ako aj nutnosťou zabrániť úniku
dôverných informácií. Sloboda prejavu s výhradou podľa čl. 10 ods. 2 platí nielen pre „informácie“ alebo

„myšlienky“, ktoré sa prijímajú priaznivo alebo sa považujú za neškodné alebo indiferentné,
ale aj pre také, ktoré veľmi urážajú, šokujú alebo znepokojujú. Takto si to vyžaduje pluralizmus,
tolerancia, veľkorysosť, bez ktorých neexistuje „demokratická spoločnosť“. Novinárska sloboda zahrňuje
taktiež možnosť používať určitej miery zveličovania, ba dokonca provokácie. Vskutku nie je možné
pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba v prípade, že môžu dokázať ich pravdivosť.

Občiansky zákonník poskytuje ochranu pre konkrétne práva konkrétne určiteľných osôb. Pre poskytnutie
právnej relevantnej ochrany nepostačuje iba pocit fyzickej (asi má byť uvedené osoby), že sa jej určité
vyjadrenie týka. Subjektívne presvedčenie bez objektívnej možnosti spojiť text s osobou, ktorá saochrany domáha musí mať za následok neposkytnutie ochrany. Ochrana sa zásadne neposkytuje pre
parafrázy vyjadrení publikovaných v médiách, ktoré sú produktom osoby domáhajúcej sa ochrany resp.
akejkoľvek tretej osoby. Pre posúdenie nárokov v zmysle ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka je

rozhodujúce čo skutočne bolo publikované, pričom je potrebné skúmať texty vo vzájomnej súvislosti,
nie vytrhávať veci z kontextu tvoreného napr. skupinou článkov. Forma a rozsah poskytovanej ochrany
musí zodpovedať neoprávnenému zásahu. Nie je možné poskytnúť takú satisfakciu, ktorá nezodpovedá
zásahu parafrázou niečoho, čo nebolo voči verejnosti šírené.

Je potrebné odlišovať nepravdivé fakty, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv jedinca od
hodnotiacich súdov. I keď hodnotiace súdy môžu zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby. Len
hodnotiace súdy, ktoré nemajú skutkový základ alebo sú zvolenými výrazovými prostriedkami zjavne
neprimerané téme a adresované respondentom sú neoprávnené a právom neaprobované. Nie je možné
striktne trvať na to (asi tom), aby každá žurnalistická forma (napr. úvaha, fejtón alebo komentár) vždy a
znova priniesli čitateľom fakty, ktoré podkladom pre posudzovaný text.... (ďalej text v odvolaní chýba).

Každý hodnotiaci súd je potrebné skúmať vždy aj s ohľadom na verejnú diskusiu v rámci spoločnosti.
Ak ide o diskusiu o predmete širokého spoločenského záujmu, ktorá sa týka udalostí spájaných
s pôsobením predstaviteľov štátu vo verejných funkciách mal by prejav požívať podstatne silnejšiu
ochranu ako keď uvedené skutočnosti nie sú dané. Hodnotenie verejných funkcionárov, ak sa týka

výkonu ich verejnej funkcie a udalostí s týmto spojených, môže byť formulovaná médiami „ostrejšie“ a aj
expresívnejšie výrazové prostriedky médiami použité musia byť tolerované. To platí i voči sudcom ak ide
napr. o minulosť v rámci totalitnej justície, pričom žalovaný nespochybňuje vyššiu mieru ochrany, ktorú
z dôvodu zachovania autority súdnej moci poskytuje Dohovor. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva jednoznačne vyplýva, že média nemôžu byť bez ďalšieho postihované citáciou tretej

osoby. Nie je úlohou médií, aby vyjadrenia im poskytnuté upravovali. Ústava, Dohovor ako ani zákon
nepoznajú prejav povolený. Existujú len kritériá pri naplnení ktorých určitý prejav prestáva byť chránený
a stáva sa neoprávneným zásahom do chránených práv tretích osôb.

Konanie žalovaného - zverejnenie sporného článku je v zmysle vyššie uvedených jednoznačne

realizáciou slobody tlače. Ide o článok zverejnený v rámci politickej diskusie týkajúcej (sa) pôsobenia
sudcov pred rokom 1989 ako aj otázok fungovania celého
represívneho aparátu štátu pri akciách voči cirkvi. Táto politická diskusia prebiehala v danom období
v širokom rozsahu v celej spoločnosti. Médiá sa v danej téme venovali už pred zverejnením sporných
textov. Danému obdobiu a činnosti súdov a iných orgánov činných v trestnom konaní sa v rámci

svojej misie venuje aj Ústav pamäti národa, ktorý o svojich zisteniach informuje prostredníctvom médií
verejnosť.

Spornými je skupina článkov opisujúca okolnosti pôsobenia určitých sudcov v rámci káuz, ktoré podľa
zistení Ústavu pamäti národa boli Štátnou bezpečnosťou iniciované v rámci represívnych opatrení voči

cirkvi. Články pre verejnosť približujú rôzne aspekty opisovaných káuz a prinášajú názory rôznych
zainteresovaných osôb k danej problematike.

Text zverejnený dňa 28.2.2005 na strane 1 denníka SME pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy
viery,saneospravedlnili“posudzovalžalobcaakoiprvostupňovýsúdbezkontextučlánkovuverejnených

na strane 4 tohto vydania denníka SME, na ktoré predmetný článok čitateľov priamo odkazoval. Súd
nijakonevzaldoúvahy,žedenníkSMEsakauzekňazaQ.venovalešterazatovovydanídňa12.7.2006,
kde celú vec včítane úlohy Štátnej bezpečnosti v danom prípade podrobnejšie vysvetlil.

Pri akciách namierených proti cirkvi zohrávala významnú úlohu štátna bezpečnosť, ktorá vyberala tzv.

záujmové osoby a snažila sa pripraviť „scenár“ ich možnej perzekúcie prostriedkami trestného práva.
Presnú úlohu Štátnej bezpečnosti v trestnom stíhaní kňaza Janíka popisuje potom článok z 12.7.2006,
pričom je nepochybné, že celú akciu proti františkánom (ku ktorým patril Q.) iniciovala a režírovala Štátna
bezpečnosť, ktorá prostredníctvom využitia psychicky labilných a nespoľahlivých svedkov a nátlaku na
odvolací súd v konečnom dôsledku dosiahla odsúdenie uvedenej osoby na nepodmienečný trest odňatia

slobody. To, že Štátna bezpečnosť prejavila o osobu A. Q. nebývalý záujem nebolo dôsledkom toho, že
išlo o podvodníka veľkého formátu, ktorý spôsobil poškodeným značné škody. Jedinou a pravou príčinou
postupu voči Q. bola jeho činnosť pre cirkev a členstvo v nepovolenom františkánskom ráde. Žalovaný
netvrdí, že do plánu Štátnej bezpečnosti boli priamo zapojené (resp. o ňom informované) konajúcesúdy, avšak z existujúcich dokumentov, ktoré sú súčasťou spisu vyplýva, že tieto mohli mať (a v prípade
žalobcu pri prvom rozhodovaní o obžalobe A. Q.) aj mali o právnej kvalifikácii a preukázaní skutku, tak
ako ho prezentovala prokuratúra vážne pochybnosti.

Zdôraznil, že už v článku zo dňa 28.2.2006 (má byť 2005) je napísané, že žalobca najprv Q. spod
obžaloby pre trestný čin podvodu oslobodil a až na základe záväzného právneho názoru odvolacieho
súdu bol Q. odsúdený. Má za to, že pre prejednávanú vec je nepodstatné, či je pravdivý údaj o tom, či
krajskýsúdQ.odsúdilaešteajzaakýkoľvektrestnýčin.Žalovanémuvtejtosúvislostiniejezrejméprečo

sa súd nestotožnil s jeho obranou. Údaj, ktorý v článku nezodpovedal citovanému uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach, nemá nijaký vzťah k činnosti žalobcu v danej veci. Žalovaný je presvedčený, že v
danom texte je pravdivo opísaná činnosť žalobcu v danej kauze a čitatelia denníka SME mali možnosť
hodnotiť postup žalobcu na základe doložených faktov.

Ak budú posudzované texty na strane 1 ako aj na strane štyri vo vzájomnej súvislosti, nie je možné
dospieť k záveru, že v denníku SME boli zverejnené nepravdivé údaje, ktoré sú spôsobilé privodiť
žalobcovi ujmu na právach. To platí o to viac, že kauze Q. sa denník SME venoval ešte raz, kde bola
táto vec podrobne rozobratá.

Čitatelia denníka SME mali možnosť už dňa 28.2.2005 získať ucelený obraz o skutočnostiach týkajúcich
sa odsúdenia kňaza Q. a boli poskytnuté dostatočné informácie na to, aby médiá mohli tvrdiť, že
Q. bol odsúdený za prejav viery, i keď v réžii Štátnej bezpečnosti formálne odsúdený za trestný čin
podvodu. O zvláštnosti celej veci svedčí aj odôvodnenie rozsudkov vo veci Q.. Celé dokazovanie ako

aj usvedčenie obžalovaného je postavené na výpovedi jedinej svedkyne, ktorá počas konania viackrát
menila výpoveď. Údajne spôsobená škoda je stanovená opätovne len na základe výpovede jedinej
svedkyne a jej tvrdení o záznamoch v zošite spálenom pred tromi rokmi. Zdôrazňujeme, že okrem
výpovede svedkyne inštruovanej v tejto veci zo strany Štátnej bezpečnosti neboli voči Q. žiadne ďalšie
dôkazy svedčiace o spáchaní trestného činu podvodu.

V naznačených súvislostiach vyznieva absurdne aj vyjadrenie žalobcu na pojednávaní, že A. Q. bol
typickýpodvodník.Uvedenéplatínajmävspojenísfaktom,žežalobcaQ.najprvspodobžalobyoslobodil
až následne na základe záväzného právneho názoru odvolacieho súdu bol Janík žalobcom odsúdený.

Pre komplexné posúdenie veci je potrebné v súlade s judikatúrou ESĽP skúmať úmysel autora článku
pri jeho písaní. Žalobca v návrhu bez ďalšieho argumentuje snahou denníka SME o jeho diskreditáciu,
pričombezvykonania akýchkoľvekdôkazovtentozáverprijaliprvostupňovýsúd.Vtejtosúvislostineboli
vykonané žiadne dôkazy a prvostupňový súd v konečnom dôsledku nepovažoval za dôležité vypočuť
ani autorku článku navrhnutú žalovaným. Výpoveď autora článku je kľúčovou pre posúdenie právnej

veci v súvislosti s možnými nárokmi, ktoré je možné sa v zmysle § 13 OZ domáhať.

Žalobca (pravdepodobne má byť uvedené „žalovaný“) namieta, že námietka žalobcu na strane štyri
denníku SME zo dňa 28.2.2005, kde malo byť uvedené hodnotenie : „nedávny predseda NS SR v
minulom režim rozpore s vtedy platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej

pyramídy na prenasledovaní nevinných ľudí ich odsúdením za prejavy viery a teda ani v minulosti
sa nesprával tak ako od sudcu spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca, by v nových
pomeroch nemal robiť sudcu“, takýto text a ani hodnotenie podobného významu sa nikde v denníku SME
nenachádzali. Prvostupňový súd sa tu stotožnil s akousi parafrázou vytvorenou pre potreby súdneho
konania samotným žalobcom, bez toho aby bolo akýkoľvek skúmané, či sa zverejnený text a jeho

možné vnímanie dá vôbec takto priemerným čitateľom vôbec interpretovať. Týmto smerom neboli ani
zo strany súdu ako ani zo strany žalobcu vypočutí svedkovia a záver súdu, že opísaným spôsobom
bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu nemá oporu ani v hmotnom práve ani vo vykonanom
dokazovaní.Priznaná satisfakcia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.000.000,- Sk je absolútne neprimeraná
a nie sú zákonné dôvody pre jej priznanie v uvedenej výške.

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy súd vychádzal predovšetkým z výpovedí svedkov, ktorí
mali k žalobcovi pozitívny vzťah. Viaceré výpovede žalovaný považuje v tejto súvislosti za účelové
a spochybniteľné. Svedkovia si nepamätali na iné okolnosti spred dvoch rokov okrem séria článkov,
ktorú dokázali vzácne detailne opísať, pri čom zároveň uvádzali, že články čítali naposledy pre dvoma
rokmi. I keď väčšina svedkov vypovedala, že si články, kde je spomínaný žalobca prečítali podrobne

až na výnimky si svedkovia nečítali texty uverejnené na strane štyri, kde sa uvádza, že žalobca odsúdil
kňaza Janíka za podvod a pri prvom konaní ho oslobodil. S týmto tvrdením nikto zo svedkov žalobcu
paradoxne nekonfrontoval, všetci boli iba pohoršení a žiadali vysvetlenie k textu na inom mieste denníka
SME. Žalovaný má za to, že súd bez zjavného zákonného dôvodu znemožnil vypočúvať svedkov na
okolnosti súvisiace s článkom zverejneným v denníku SME dňa 12.7.2006. I keď svedkovia vypovedali,
že si v zásade čítajú články o žalobcovi, žalovaný nemal možnosť zistiť výsluchom, či čítali aj následný

podrobný text súvisiaci s kauzou Janík.

Žalovaný má za to, že aj zverejnenie druhého textu malo byť prvostupňovým súdom vzaté do úvahy pri
rozhodnutí o poskytnutí akejkoľvek morálnej alebo relutárnej satisfakcie. Ako boli čitatelia denníka SME
podrobne informovaní článkom zo dňa 12.7.2006 o faktoch súvisiacich s odsúdením Bystríka Janíka, nie

je zrejmé prečo bola ešte ďalej poskytovaná žalobcovi morálna satisfakcia. Pri rozhodovaní o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd nebral do úvahy relevantnú judikatúru ESĽP.

Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, ako sa aj
domáhal trov konania a právneho zastúpenia.

Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a domáhal sa trov konania.

Poukázal na to, že odporca aj v odvolacom konaní zotrváva na svojich doterajších dogmatických

prístupoch a videní celej kauzy s jediným cieľom, ospravedlniť a zbagatelizovať zásah inkriminovaného
článku do osobnostných práv žalobcu.

Verejné právo procesné i súdna prax, vedomé si ťažkostí vymáhateľnosti subjektívneho osobnostného
práva na ľudskú dôstojnosť stanovuje vyvrátiteľnú domnienku dokázateľného tvrdenia žalobcu, ktorý má

len procesnú povinnosť skutkového tvrdenia a jeho preukázania, pričom platí predpoklad preukázania
tohto tvrdeného skutku, pokiaľ sa v konaní nepreukáže opak, pričom tento opak musí preukázať
žalovaná. Tá však túto povinnosť nesplnila, ale ani nemohla, lebo od označenia žalobcu ako sudcu,
ktorý bežne odsudzoval a prenasledoval nevinných ľudí za prejavy viery, cez fakt, že takto odsúdil aj
kňaza so zamlčaním jeho hospodárskej trestnej činnosti (podvodu na bežne veriacej staršej osobe) a

formulácie titulkov, sa snažila o jediné a to zdiskreditovať žalobcu v očiach širokej verejnosti.

Sloboda prejavu nie je bezbrehá. Z tohto článku možno vyvodiť viacero zásad platiacich pre osobnostné

práva - zásadu prednosti ľudskej bytosti a prirodzenej ľudskej dôstojnosti pred záujmami spoločnosti, -
zásadu nedotknuteľnosti osobnosti, ktorej prelomenie sa môže udiať aj výkonom iného práva, slobody
či verejného statku, ale len za predpokladu, že tento výkon bol po práve, čo sa však v danej veci nestalo.

Pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku treba v prvom rade odlíšiť, či ide o skutkové tvrdenia,

alebo hodnotiaci úsudok, lebo podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa odlišuje.
Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, teda objektívne existujúcu realitu. Hodnotiaci úsudok naopak
vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí
z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych kritérií). Hodnotiaci úsudok
preto nemožno akokoľvek dokazovať, ale je potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii,

či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným
sprievodným javom výkonu kritiky.Novinový článok konštatuje, že navrhovateľ ako sudca okresného súdu odsúdil katolíckeho kňaza na 28
mesiacov NEPO za prejav viery, čo nie je absolútne pravdivá informácia ani skutočnosť. Tento údaj bol
veľmizávažnýužsámosebeapozačlenenídokontextuceléhočlánkubolspôsobilýnavrhovateľauraziť,

znevážiť jeho profesnú spôsobilosť, česť a morálku, lebo u priemerného čitateľa navodzuje dojem, že
navrhovateľ v súčasnosti nesmie vykonávať sudcovské povolanie.

Novinár by mal byť otvorený pravde bez ohľadu na svoje pocity, či názory by mal prinášať vyvážené a
objektívne príspevky.

Nepravdivými skutkovými tvrdeniami a neprípustnou kritikou nemôže mať v tomto konkrétnom prípade
právo na informácie, resp. sloboda prejavu prednosť pred právom na ochranu osobnosti fyzickej osoby
tak, ako sa toho domáha v podanom odvolaní odporca.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd po preskúmaní a prejednaní veci rozhodol.

V konaní sp. zn. 6Co 392/2007 Krajského súdu v Bratislave pripustil späťvzatie návrhu vo výroku
„ V sprievodnom texte podľa obsahu článku pod názvom „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa
neospravedlnili“ denníka SME uverejneného v pondelok 28. februára 2005 bolo na titulnej strane a na
strane 4 bolo uvedené i to, že nedávny predseda Najvyššieho súdu SR Š. S. v minulom režime v rozpore

s vtedy platnou ústavou sa podieľal ako sudca na vrchole štáto-mocenskej pyramídy na prenasledovaní
nevinných ľudí, ich odsúdením za prejavy viery a teda ani v minulosti sa nesprával tak, ako od sudcu
spoločnosť očakáva a že taký človek ako žalobca, by v nových demokratických pomeroch, nemal robiť
sudcu.“ rozsudok súdu prvého stupňa sa v tejto časti zrušil a konanie zastavil.

Rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku sa potvrdil.

Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, a navrhovateľa zaviazal

zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania v časti späťvzatia návrhu.

Odvolací súd po preskúmaní veci v zostávajúcich nárokoch dospel k záveru, že súd prvého stupňa
náležite zistil skutkový stav veci a jeho právny záver je zákonu zodpovedajúci. V odvolaní sa
neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu

alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol
mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný,
než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú
spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním
napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 O. s. p. ho potvrdil.

Odvolací súd sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že článkom uverejneným v denníku SME
na titulnej strane dňa 28. 2. 2005 pod titulom „ Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“
bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to do jeho práva na ochranu občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami.

Článok bol koncipovaný tak, že znevažoval navrhovateľa, podsunul čitateľom záver, že ako sudca
rozhodoval tendenčne. Sloboda prejavu ako aj právo na informácie patria medzi základné ľudské
práva, nevynímajúc javy spoločensky krízové akou je téma vysporiadavania sa s tendenčnou aplikáciou
práva počas rokov 1948 až 1989. Uvedeným článkom došlo k neoprávnenému zásahu spôsobilému
zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa. Záhlavie, úvodná veta v nadväznosti na prvý odsek

inkriminovaného článku v ktorom je uvedené meno navrhovateľa, jeho postavenie v justícií, zverejnenie
mena a priezviska katolíckeho kňaza, výmera trestu a rok odsúdenia bez ďalšieho mali takú vypovedaciu
silu faktu, že nepripúšťali náznak akýchkoľvek pochybností o ich pravosti.

Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní boli podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení
výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byťvýznamné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do
úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri
rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný

v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane
novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie
osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu
takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom.
Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že autorka článku uverejnila v článku tvrdenia, ktoré sa

nezakladajú na pravde. Pri ich uverejnení vychádzala z tvrdení Ústavu pamäti národa a bez toho aby si
overila skutočnosti, ktoré tvrdila, ako aj prípadné ďalšie skutočnosti z právneho hľadiska.

Predmetný článok bol uverejnený na titulnej strane denníka, ktorý vychádza v značnom náklade. V
konkrétny deň vyšiel v počte 78.880 kusov. Titulok bol zvýraznený čiernou tlačou v rozmeroch 0,9 cm.

Z vykonaného dokazovania výsluchom svedkov pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že
predmetnéčlánkyzasiahlidoprávnavrhovateľaveľmivážnenajmävrodinnýcha priateľskýchvzťahoch,
ale aj vo vzťahoch pracovných. Navrhovateľ v čase zásahu bol a je sudcom Najvyššieho súdu SR,
ktoréhosudcomjedoteraz,hociprevýkoninejfunkciemáprerušenývýkon.Vminulomobdobívykonával
funkciu predsedu Najvyššieho súdu SR. Navrhovateľ ako sudca nie je a nebol známy len v mieste

svojho bydliska, Z titulu svojej práce a v minulosti výkonu funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol a je
známy v rozsahu celého územia Slovenska a to nielen len v sudcovskej obci (medzi sudcami), ale aj
čitateľmi denníka. Ide o denník s veľkým nákladom, distribuovaným po celom území Slovenska.

Navrhovateľ bol a je sudcom (napriek funkciám, ktoré vykonával, prípadne v súčasnosti vykonáva).

Bolo potrebné zachovať autoritu a nestrannosť justície, čo predstavuje jednu zo základných ústavných
hodnôt právneho štátu, ktorá môže byť ohrozená, ak budú sudcovia vystavení bezdôvodnej kritike. Je
potrebná nutnosť dôvery v právny poriadok a justície, ochrana autority a nestrannosti súdnictva, výkon
spravodlivosti, ako aj bolo potrebné brať do úvahy nemožnosť sudcovi reagovať na kritiku svojej osoby.
Uvedený článok dotýkajúci sa navrhovateľa nespĺňal tieto kritéria. Skutočnosť, že bol nepravdivý a

napísaný spôsobom ako je uvedené vyššie u navrhovateľa odporca narušil tieto atribúty a spochybnil
navrhovateľa ako jedného z členov sudcovského zboru a tým jeho autoritu, nestrannosť, vykonávanie
spravodlivosti. Opomenul, že sudca nemá možnosť s prihliadnutím na § 30 zákona č. 385/2000 Z. z.
sa proti takýmto zásahom ani brániť.

Voči rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 4Cdo 328/2009 zo dňa 25.3.2010 dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p..

Účastníkom trovy dovolacieho konania nepriznal.

Vo veci na základe ústavnej sťažnosti odporcu konal a rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 408/2010 - 87 zo dňa 16.6.2011 konštatoval,

že základné práva obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s. podľa čl. 26
ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6Co 392/2007 z 23.3.2009 boli porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 z 23.3.2009 v časti jeho výroku, v ktorom

potvrdil rozsudok súdu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C 139/2005 z 18.6.2007, že „Žalovaný je
povinnýzaplatiťžalobcovináhradunemajetkovejujmy1.000.000,-Skvlehotetrochdníodprávoplatnosti
rozsudku“ a v časti výroku, že „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania
v sume 2.272,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej“, zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v
Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol.

Krajskému súdu v Bratislave uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov obchodnej spoločnosti Petit Press,
a. s. v sume 457,44 Eur na účet Advokátskej kancelárie Tomáš Kamenec, s. r. o. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

K časti sťažnosti, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky nevyhovel sťažovateľovi v odôvodnení
nálezu uviedol, že súhlasí so záverom krajského súdu, z ktorého vyplýva, že samotné pravdivé
tvrdenie sťažovateľa o navrhovateľovi, podľa ktorého odsúdil v roku 1985 ako sudca Okresného súdu
Poprad na 28 mesiacov nepodmienečne katolíckeho kňaza A.Í. E. Q., nemožno izolovať od článku
ako celku, ktorého cieľom je spochybnenie morálnej spôsobilosti niektorých sudcov pôsobiacich v

období neslobody zastávať funkciu sudcu v súčasnosti, o čom napokon svedčí aj samotný názov článku
„Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“.

Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom kontexte článku
jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza A. E. Q. uvedeného v článku
(z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a

tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej
spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v súčasnosti. Z uvedeného následne vyplýva, že
vo vzťahu k navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp.
v článku preň nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. Napriek tomu bol v predmetnom
článku prezentovaný hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom

sformovať si vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej
spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu. Ústavný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu,
podľa ktorého pre vyslovenie v článku uvedeného hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi
neexistovala dostatočná základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému
zásahu do práv navrhovateľa.

Ďalej poukázal na to, že ak zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno vyvodiť
zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá

základ v skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď
autor článku síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie
do tej miery, aby čitatelia si mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento spôsob opísania skutkového deja
čitateľovi neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok
skreslenie jeho hodnotiaceho úsudku.

V posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka SME pri ochrane slobody prejavu v
zmyslejudikatúryESĽPiústavnéhosúduprivilegovanépostavenie,uverejnilvtomtoperiodikupríspevok
do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania funkcie sudcov osobami, ktoré v
časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera

právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného
rešpektovania zásady, že uverejnenie informácii v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim
skutočnostiam. Táto zásada zo strany sťažovateľa dodržaná nebola, o čom svedčí voľba kategorických
jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok
obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenia autora článku, že aj v tomto

prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery. Pritom použitím podmienečného spôsobu vyjadrovania
v súvislosti s popisom konania navrhovateľa v minulosti sa takémuto zásahu do jeho práv mohol
sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť.

Pri skúmaní námietky sťažovateľa neprimeranosti sumy navrhovateľovi priznanej nemajetkovej ujmy,

resp. neprimeranosť opatrení prijatých v záujme obmedzenia slobody prejavu ústavný súd vychádzal z
toho, že v tomto prípade je nutné stanoviť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti v kontexte so
slobodu prejavu a to so zreteľom na zásadu primeranosti vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej
ujmy ako najprísnejšej sankcie uloženej sťažovateľovi.

Zodôvodneniarozsudkukrajskéhosúduvyplýva,žesúdprisvojomrozhodovaníopriznanínemajetkovej
ujmy zvažoval, že neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti bol spôsobený článkom so
zvýraznenými titulkami a v denníku s vysokým nákladom, ďalej, že tento zásah smeroval proti
navrhovateľovi, ktorý je sudca, navyše predsedom najvyššieho súdu, t. j. je považovaný za osobuznámu širokej verejnosti, a následkom uvedeného zásahu bolo spochybnenie autority, nestrannosti a
vykonávanie spravodlivosti navrhovateľom, resp. cti a dôstojnosti navrhovateľa najmä v rodinnom a
pracovnom prostredí.

V konaniach o ochranu osobnosti má fyzická osoba v súlade s § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo
aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to najmä v prípadoch, ak došlo k zníženiu jej dôstojnosti
či vážnosti v spoločnosti. Pri určení jej sumy prihliada všeobecný súd hlavne na závažnosť vzniknutej
ujmy, ako aj okolností, za akých došlo k porušeniu jej práv. Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho

zákonníka teda nelimituje súd pri priznaní rozsahu nemajetkovej ujmy. Posúdenie týchto okolností
ponecháva na úvahu súdu, pričom táto úvaha nemôže prekračovať únosnú mieru, ale musí spočívať na
logických a legitímnych faktoch. Hranice, v rámci ktorých by sa mala pohybovať úvaha súdu, musia byť
istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť je závislá od individuality každého prípadu
a zároveň musí byť podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť
prípadu, a stým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky.

Zváženie možností odškodnenia, resp. odstránenia následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti je
vecou voľnej úvahy súdu. Zákon pritom stanovuje len jedno z kritérií, ktoré má pri tomto zvažovaní vziať
do úvahy, a to, či zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti osoby v značnej miere. Povinnosť
súdu je v každom prípade brať do úvahy pri rozhodovaní o nemajetkovej ujmy intenzitu zásahu, avšak

rozhodne ho nezbavuje povinnosti prihliadať aj na ďalšie okolnosti prípadu. Neprimerané sankcie zo
strany súdov by totiž v takýchto prípadoch mohli spôsobiť odradenie šíriteľov informácii - predovšetkým
novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej
spoločnosti.

Ústavný súd konštatoval, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je arbitrárne a zjavne
neodôvodnené, neprimerane prísne, nevyvážené, nezohľadňujúce argumenty sťažovateľa ani okolnosti
predmetnej veci. Podľa názoru ústavného súdu namietanie porušenia základného práva na súdnu
ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho interpretácii neprichádza do úvahy
zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. V okolnostiach danej veci arbitrárnosť
namietaného rozsudku krajského súdu v časti priznania nemajetkovej ujmy navrhovateľovi ústavný súd
posúdil v súvislosti s tým, čo bolo v hre medzi účastníkmi súdneho konania, aké dôkazy účastníci v tomto
smere predložili a samotnými závermi (ich nenáležitým vyhodnotením) zo strany krajského súdu. Krajský
súd napríklad v súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil

fakt, že navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť (čo krajská súd pripustil,
pozn.), pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1.000.000,- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy aj v spojitosti
s touto časťou pôvodného návrhu.

Podľa ústavného súdu podstatnými v okolnostiach danej veci bolo prihliadnuť na skutočnosť, že

navrhovateľ ako osoba verejne známa zastávajúca funkciu sudcu najvyššieho súdu má medze
prípustnej kritiky vytýčené menej prísne, a taktiež na to, že účelom uvedeného článku bolo prispieť
k verejnej diskusii o veciach verejného záujmu a nie poškodenie mena navrhovateľa alebo kritika
nestrannosti a nezávislosti súdnictva. V danom prípade bol uvedený článok príspevkom do verejnej
diskusie o stave súdnictva, konkrétne o morálnej spôsobilosti sudcov pôsobiacich v období neslobody

súdiť v súčasnosti, v prípade, ak súdili osoby za prejavy viery na základe vtedy platných zákonov, ktoré
však odporovali a popierali v súčasnosti už v spoločnosti plne rešpektované základné ľudské práva
slobody. O miernosti tónu uvedeného článku svedčí aj cieľ tohto článku, ktorým je získanie morálneho
zadosťučinenia spoločnosti formou ospravedlnenia sa týchto sudcov, nie ich odsúdenie či odvolanie.
V tejto súvislosti krajský súd nedal presvedčivú odpoveď ani na otázku, či v okolnostiach danej veci

predmetom posudzovaného článku bola kritika osoby sudcu, alebo išlo o kritiku súdneho rozhodovania
(rozhodnutia), ktoré rozlišovanie má pri ochrane osobnosti a prípadnom priznaní nemajetkovej ujmy
nepochybne právny význam.

Nedostatočným sa podľa ústavného súdu javí aj odôvodnenie závažnosti navrhovateľovi spôsobenej
ujmy v rozsudku z 23.3.2009, ktoré krajský súd založil na výpovediach rodiny, priateľov a
spolupracovníkov navrhovateľa. V tejto súvislosti krajský súd nezohľadnil fakt, že v článku vyslovená
kritika sa týkala síce osobnej morálnej spôsobilosti navrhovateľa, avšak hodnotenej v súvislosti s jehoprofesionálnou činnosťou, a spôsobená závažná ujma na cti a dôstojnosti navrhovateľa by sa s ohľadom
na sumu priznanej nemajetkovej ujmy mala odraziť aj na jeho profesionálnej kariére. Navrhovateľ sa v
období krátkom po vydaní uvedeného článku stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr

kontinuálne predsedom najvyššieho súdu. Uvedený všeobecne známy kariérny, resp. profesionálny
postup navrhovateľa narušenie jeho odbornej povesti, príp. jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti
v značnej miere nesignalizuje.

Zohľadnená pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť aj skutočnosť, že sťažovateľ

následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce pozadie prípadu, ktorý bol dôvodom, pre
ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom menovaný. Tvrdenie sťažovateľa v článku tak
síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický základ, ktorý tomu istému okruhu čitateľov dával
možnosť vytvoriť si o prijatých hodnotových súdov vlastný záver.

Navrhovateľakosudcanebolvočiskutočnostiamuvedenýmvposudzovanomčlánkucelkombezbranný.

Disponoval pomerne širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo
predovšetkým v zastávaných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu, minister spravodlivosti
Slovenskej republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej republiky) - v nie malom rozsahu aj
využíval (prostredníctvom médií, profesionálneho servisu cez tlačových hovorcov a pod.). Ústavný súd
v okolnostiach danej veci generálne predostiera, že v súdnych sporoch, v ktorých sa sudca domáha

ochrany osobnosti, a o to viac značných finančných náhrad, vzniká legitímny problém „sudca súdu
sudcu“ so zvýšeným rizikom korporatívneho správania sa predstaviteľov súdnej moci, čo pri opakovane
pochybných či nedostatočne vyargumentovaných záveroch môže ohroziť legitimitu celého sudcovského
stavu.

Podľa ústavného súdu s ohľadom na uvedené bude potrebné, aby krajský súd opätovne s prihliadnutím
na uvedené závery preskúmal a zvážil z pohľadu ich nevyhnutnosti rozsah opatrení prijatých pre účely
obmedzenia slobody prejavu sťažovateľa a satisfakcie navrhovateľa, t. j. opätovne zvážil otázku, či v
okolnostiach danej veci je potrebné navrhovateľovi priznať nemajetkovú ujmu, a pokiaľ by dospel k
pozitívnemu záveru o nej, aby prehodnotil s prihliadnutím na všetky okolnosti tohto prípadu jej rozsah. V

takomto prípade ale musí krajský (všeobecný) súd v odôvodnení rozhodnutia presvedčivým a ústavne
konformným spôsobom vyvrátiť všetky ústavným súdom nastolené pochybnosti a výhrady uvedené v
tomto rozhodnutí.

Odvolací súd po zrušení časti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 z 23.3.2009

Ústavným súdom Slovenskej republiky v časti jeho výroku, v ktorom potvrdil rozsudok súdu Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 19C 139/2005 z 18.6.2007, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy 1.000.000,- Sk v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku“ a v časti výroku, že
„Odporca je povinný zaplatiť
navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.272,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Z. Ľ.“, zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby o nej znovu konal a rozhodol opätovne preskúmal vec v
rozsahu zrušenia podľa § 212 O. s. p. a prejednal ju podľa § 214 ods. 1 O. s. p..

Predmetom odvolacieho konania zostal nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalobným návrhom (zo dňa 16.5.2005) sa navrhovateľ domáhal ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že odporca v denníku SME dňa 28.2.2005 na titulnej
strane uverejnil článok pod názvom „Sudcovia čo súdili za prejav viery sa neospravedlnili“. V prvých
dvoch odsekoch na titulnej strane bolo okrem iného uvedené i to, že „N. W. N.Š. B. Š. S. v minulom
režime odsúdil za prejavy viery ešte ako okresný sudca v roku 1985 na 28 mesiacov nepodmienečne

katolíckeho kňaza A.Í. E. Q.“. Uvedené tvrdenia v predmetnom článku sú zjavné nepravdivé, pretože
navrhovateľ odsúdil obžalovaného A. Q. nie ako katolíckeho kňaza za prejavy viery, ale za trestný čin
podvodu podľa § 120 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného zákona za majetkový delikt. Tak ako
to vyplýva z rozsudku Okresného súdu v Poprade zo dňa 4.2.1986 sp. zn. 3 T 543/1985 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.5.1986 sp. zn. 6 To 9019/86.

Navrhovateľ postup odporcu považoval za mimoriadne rafinovaný až zákerný zámer škandalizovať
znevažovať navrhovateľa. Podsúva do vedomia čitateľa záver, že navrhovateľa ako sudca v minulom
režime rozhodoval protiústavne. Uvedené fakty a hodnotiace úsudky boli urobené bez akéhokoľvekskutkového základu, difamujúce s jediným zámerom spoločensky, profesne, charakterovo navrhovateľa
ponížiť a znemožniť ho v očiach priateľov, kolegov, rodinných príslušníkov ako aj neznámych ľudí.
Navrhovateľ a celá jeho blízka i vzdialená rodina sú hlboko veriaci a praktizujúci kresťania, čo okrem

iného výrazným a traumatizujúcim spôsobom umocňuje negatívny dopad odporcom neoprávneného
zásahu na integritu, osobnosti navrhovateľa, jeho manželky a detí. Navrhovateľ musel čeliť nepríjemným
otázkam od manželky, syna, svokry, vzdialenej rodiny, kolegov, priateľov, známych, susedov. Zažil
a zažíval osobnú psychickú traumu, má nezhojenú ranu na duši. V čase uverejnenia článku ako
i v súčasnosti prostredníctvom archívu na webovej stránke denníka SME pociťuje permanentnú

psychickú traumu umocnenú neustálym strachom akým ďalším hanlivým a škandalóznym spôsobom
bude priezvisko S. zase mediálne prenasledované a pranierované. Susedia na neho pozerali ako aj na
celú rodinu ako na ľudí, ktorý prenasledoval nevinných ľudí len preto, že boli veriaci. Negatívny následok
článok spôsobil aj v odbornom a profesionálnom živote, čo navrhovateľ pociťoval v odlišnom správaní
sa kolegov - sudcov k nemu. Ocitol sa v izolácii a jeho dôveryhodnosť ako sudcu bola spochybnená.

Navrhovateľ vo svojom žalobnom návrhu sa od odporcu domáhal uverejnenia ospravedlnenia a aj
nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur).

Okresný súd Bratislava I ako súd prvého stupňa žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd na základe čiastočného späťvzatia žalobného návrhu
navrhovateľomvčastiospravedlneniarozsudokvtejtočastizrušilakonaniezastavil.Vozvyškurozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu odmietol.

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa (odporcu) v časti, ktorým Krajský súd v
Bratislaveakoodvolacísúd rozsudoksúduprvéhostupňavčastiuloženiapovinnostiodporcoviuverejniť
ospravedlnenie nevyhovel.

Z uvedeného je teda nesporné, že zo strany odporcu došlo k zásahu po práv navrhovateľa, teda zo
strany odporcu došlo k neoprávnenému zásahu, ako aj to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť
ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

Podľa § 11 Občianskeho zákona fyzická osoby má právo na ochranu osobnosti, najmä života, zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako i súkromia, svojho mena, prejavov svojej osobnej povahy.

Podľa§13ods.1Občianskehozákonníkafyzickáosobamáprávonajmäsadomáhať,abysaupustilood
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Tak ako uviedol odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí podmienkou úspešného uplatnenia práva

na ochranu osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení. je to, že došlo k neoprávnenému
zásahu, a tiež to, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami
§ 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Pritom obe tieto podmienky musia byť splnené aby vznikol
právny vzťah obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu
zásahu súdom uloženú sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem iného vyžaduje vznik

nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúcich zníženie osobnosti alebo vážnosti v
značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej
ujmy,kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu ani v spôsobe na nemajetkovú ujmu na osobnosť iba
priznanie morálnej satisfakcie, ktorá podľa zákona má prednosť.

Objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite je vyjadrením zásady adekvátnosti.
Toto kritérium vylučuje, aby sa na hodnotenie zásahu stali rozhodujúce iba subjektívne pocity
poškodeného. Bude záležať na prostredí, v ktorom zásahu došlo, objekte zásahu, ďalších okolnostiach.
Z neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti človeka sú vzhľadom k svojej publicite zvlášť

nebezpečné zásahy, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače.

O náhrade imateriálnej ujmy v peniazoch možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti
dotkne mravnej integrity fyzickej osoby natoľko, že sa zároveň zníži je vážnosť u iných a tým sa
ohrozí jej postavenie, uplatnenie v spoločnosti a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenia . Súdu sa v konaní musí preto preukázať, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v danom

konkrétnom prípade nepostačí ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a
trvania nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine
a spoločnosti. Ustanovenie § 13 OZ upravuje iba satisfakcia za to, že už k zásahu do osobnosti, ktorý
bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu do osobnosti občana, došlo.

Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení
výšky sa musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť
významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Berie sa do
úvahy napr. to, či k následkom zásahu došlo len v mieste bydliska žalobcu alebo v širšom okolí. Pri

rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa berie do úvahy, či zásah bol realizovaný
v denníku, ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie, či sa stal na titulnej strane
novín, mal zvýraznený titulok, bol na osobitnej farebnej podtlači. Berie sa do úvahy i pracovné zaradenie
osoby, ktorá tvrdí, že do jej práv bolo zasiahnuté, či došlo k ujme na cti v očiach pracovného kolektívu
takejto osoby, či je navrhovateľ známy napríklad čitateľom.

Odvolací súd aj v intenciách nálezu ústavného sudu skúmal, či navrhovateľovi porušením jeho
osobnostných práv došlo k takej intenzite porušenia, že mu vznikol nárok aj na materiálnu ujmu.
Ústavný súd v náleze konštatoval, že použitie ináč pravdivého výroku v celkovom kontexte článku malo
jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie dôvodu odsúdenia kňaza A. E. Q. uvedeného v článku

(z celkového kontextu článku vyplýva, že kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým
vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti
navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v súčasnosti. Z uvedeného následne vyplýva, že vo vzťahu k
navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preň
nebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. Napriek tomu bol

v predmetnom článku prezentovaný hodnotiaci súd vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor
čitateľom sformovať si vlastný názor na dôvod odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia
morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu.

Z vykonaného dokazovania jednak listinnými dôkazmi, ale aj svedeckými výsluchmi bolo nesporne

preukázané, že neposkytnutím priestoru pre čitateľskú verejnosť pre vytvorenie si vlastného názoru
došlo spochybneniu navrhovateľa v spôsobilosti zastávať funkciu sudcu, ako aj došlo k odsúdeniu
navrhovateľa v blízkych rodinných kruhoch s následkami pre navrhovateľa.

Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, má fyzická osoba dotknutá zásahom

právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili sa následky
neoprávnených zásahov, poskytlo sa primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním
takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie.

Dôvody priznania náhrady sú v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uvedené len
demonštratívne. Zákon tu stanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce.Dôsledkom každého neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníkajeurčitáujma.Podmienkoupriznanianáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch(t.j.materiálnej
satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej

ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú.
Pritom však nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala
aj iná fyzická osoba.

Navrhovateľ vo svojom výsluchu pred súdom prvého stupňa uviedol, že to, že bol zaradený a
menovaný na titulnej strane z pozície svojej funkcie bývalého predsedu Najvyššieho súdu SR zvýrazňuje
zákernosť s úmyslom zatraktívniť, prilákať čitateľa pretože pri všetkej skromnosti z uvedených mien bol
najznámejšou osobou. Zažil množstvo škandalóznych článkov na jeho osobu, avšak ani jeden článok
sa ho nedotkol do takej miery ako tento, pretože je hlboko veriaci človek. Článok u neho vyvolal traumu,

pretože celá rodina sú hlboko veriaci, jeho otec nikdy nevstúpil do strany ani do JRD, vždy hlásal
princíp viery. Priami príbuzní ho oslovovali, kládli mu otázky, čo za svinstvá to robil. Vyslovili slová
sklamania, kládli otázky či iba predstiera kresťanské cítenie. Ľudia z radov kolegov, spolužiakov a
známych ho zastavovali s pohoršením, že si nemysleli, že patrí k sudcom, ktorí trestajú osoby za
prejavy viery. Samotný fakt , že ho ľudia zastavovali, musel podávať vysvetlenie, ho traumatizovalo,

vyčerpávalo. Kolegovia, známi, začali ním pohŕdať, cítili odpor, niektorí sa prestali s ním rozprávať.
Najintenzívnejšiu neoprávnenosť zásahu
pociťoval v najbližšej rodine. Manželka sa nikdy nezaujímala o jeho rozhodovaciu činnosť. V tomto
prípade bola na pochybách, uviedla, že mu verila v akýchkoľvek obvineniach a v negatívnych postojoch
voči jeho osobe, stála pri ňom, ale v danom prípade dôvodila tým, že nemôžu predsa v novinách písať

niečo, čo nie je pravda. Neverila a požadovala dôkaz. Situácia v rodine v dôsledku tohto napätia bola
citeľne narušená. Dovtedy pretrvávajúca harmónia bola výrazným spôsobom narušená, čo pociťovali
hlavnedvemaloletédeti.SynktorýbolštudentomPrávnickejfakultyvTrnavebolnapadnutýspolužiakmi,
že mu nadávajú, že má otca chrapúňa. Musel viesť so synom debaty a vyviniť sa.

Zo svedeckej výpovede svedka H. S., mal odvolací súd preukázané, že je bratom navrhovateľa. Uviedol,
že na článok ho upozornil kolega zo školy, ktorý sa dehonestujúcim spôsobom vyjadril, čo to má za brata,
ktorý odsúdil kňaza za prejavy viery a náboženské cítenie. Uviedol, že sa podieľal na výchove brata. Vo
veku 15 rokov zomrel im otec. Boli vychovávaní v náboženskej viere, takí sú aj dnes, otec bol v mieste
bydliska cirkevný kurátor. Článok čítal znova a znova a nevedel si predstaviť, že mienkotvorný denník

napíše niečo čo nie je pravda, a preto tomu uveril. Je riaditeľom gymnázia, vychováva deti k tolerancii.
Začal pociťovať zo strany kolegov odstup, prejavovali sa v ich postoji „čo to máš za bezcharakterného
brata“. Pociťoval to ako hanobenia mena. Zavolal preto bratovi. Pamätá si, že použil doslovný výraz „čo
sitozabezcitnéhodarebáka,žesiodsúdilnevinnéhokňazazaprejavyviery“.Ichvzťahyochladli,prestali
sa stýkať, dokonca v auguste keď mal narodeniny, brata nepozval prvýkrát na rodinnú oslavu, za čo sa

cítil navrhovateľ dotknutý. K urovnaniu vzťahov došlo na jeseň na sviatok Všetkých svätých, kedy brat
priniesol rozsudok z ktorého vyplývalo, že bol odsúdený uvedený kňaz za podvod. Manželka je hlboko
veriaca, o navrhovateľovi už nechcela ani počuť, označila nás, že sme celá taká rodina bezbožníkov
necharakterných, keď brat dosúdil nevinného kňaza. Obdobné reakcie boli aj od ľudí z okolia, priateľov
zo záhradkárskeho zväzu, ktorých pozná dlhé roky .

Svedkyňa J.. X. S., manželka navrhovateľa svedeckej výpovedi uviedla, že o článku sa dozvedela na
základe telefonátu od mamy, ktorá plakala a pýtala sa jej, čo to jej muž spravil, že odsúdil nevinného
kňaza. Pochádza z malej dediny, kde ju všetci poznajú, boli vychovávaní vo viere, mama bola učiteľka a
mala blízky vzťah s miestnym farárom, ktorý si pýtal vysvetlenie. Ujo ku ktorému má blízky vzťah, ktorý

sa o ňu staral pri výchove, pretože otec jej zomrel ešte v detstve, jej vytýkal čo to manžel (navrhovateľ)
spravil, že sa musí hanbiť, lebo každý ich pozná a aj vie, kto je jej manželom. Kúpila si tieto noviny,
prečítala si článok a začala tomu veriť. Bola pobúrená, nechcela tomu veriť, ale uverila , že to tak spravil.
Žiadala vysvetlenie, ktoré spočívalo v tom, že jej ukázal rozsudok. Situácia v rodine bola zlá hádali sa,
neskôr ju aj mrzelo že pochybovala o človeku ktorého má rada.

Syn navrhovateľa A. S. v svedeckej výpovedi uviedol, že na článok ho upozornili spolužiaci. Dávali mu
otázky, ako mohol otec súdiť za prejavy viery. Kamaráti, s ktorými hrá futbal ho atakovali, dávali otázky
akomôžesúdiťnaďalejkeďsúdilnevinnéhokňazazanáboženskécítenie.Situáciadomabolazlá,mamas otcom sa hádali, bola tichá domácnosť, na sviatky nešli do Tatier hoci každoročne majú taký zvyk, lebo
mama sa obávala reakcií ľudí z okolia. Osobne mal tiež pochybnosti. Zastáva názor že nemali by

novinári písať z brucha, to čo napíšu by malo mať základ v pravde. Približne 2-3 mesiace po uverejnení
článku otec priniesol domov rozsudok a až vtedy sa to doma vysvetlilo.

Zo svedeckej výpovede V. W., kolegu navrhovateľa, mal odvolací súd preukázané, že svedok článok
čítal, bol nepríjemne prekvapený. Sedeli spolu v senáte. Preto sa ho priamo na to spýtal a bolo mu

vysvetlené, ako to bolo, tým to pre neho skončilo. Článok čítal pretože ho k tomu viedla profesionálna
zvedavosť. Už z iných článkov mal vedomosť že napr. Q.. B. súdil kňaza za prejavy viery, v článku sa
spomínali aj iní kolegovia Q.. Š., ktorí súdil za pašovanie náboženskej literatúry. Článok v ňom vyvolal
dojem, že títo sudcovia súdili za prejavy viery a výkon kňazského povolania. Prečítal si to i z toho dôvodu,
že chcel vedie s kým sa stretáva a kto z jeho kolegov odsúdil kňazov za prejavy viery.

Svedkyňa F. R., v svedeckej výpovedi uviedla, že navrhovateľa pozná od roku 2000 pracovne, neskôr
bol jej kolegom. Článok čítala, zaujala ju v prvom rade jeho úprava. Na prvej strane bol napísaný článok
titulok, ktorý vyvolal dojem u čitateľov, že žalobca odsúdil kňaza za prejavy viery. A až následne na
tretej strane sa medzi rečou uviedlo, že bol odsúdený za majetkový delikt. Spracovanie článku sa jej
zdá neférové bez akéhokoľvek skutkového základu. Traduje sa u nás, čo sa píše v novinách je pravda.

Zastavovali ju jednoduchí ľudia, susedia , ľudia s ktorými hrá tenis, ľudia z Právnickej fakulty v Banskej
Bystrici sa pýtali ako môže navrhovateľ naďalej súdiť, keď súdil za prejavy viery. Článok vytvoril o ňom
negatívny obraz.

Svedok Q.. Š. V. uviedol, že v roku 2005, v čase vydania článku, pracoval na Ministerstve spravodlivosti

SR. Predtým bol dlhoročným sudcom. Článok čítal na základe upozornenia kolegov. Úvodný článok na
titulnej strane ho predovšetkým zaujal titulom „sudcovia ktorí súdili za prejavy viery“. Na prvej strane
obsah článku sa venuje dvom kolegom, priamo sa uvádzajú mená a veľmi jasne sa píše kto - meno
sudcu, koho a na koľko rokov odsúdil za prejav viery. Na tretej strane je rozhovor s kňazom, s ktorým
je urobený rozhovor, v závere ktorého sa uvádza, že títo sudcovia by mali vyzliecť talár. Zarazila

ho neúplnosť faktov a spôsob spracovania článku. Článok hodnotí ako ukážku sofizmu - navonok sa
javí pravdivý vo vnútri je klamlivý, zavádzajúci. Pracoval na Ministerstve spravodlivosti SR, chodil na
rôzne porady, kde sa stretával so sudcami a prokurátormi, s ktorými sa bavili na túto tému, pretože
táto skutočnosť sa musela dotknúť každého sudcu. Iným spôsobom obsah článku prijali a spracovali
sudcovia a iný záver si urobí masa ľudí. Článok je písaný sofistikovane so zlým úmyslom a masa ľudí

musela prijať záver, že S. je zlý človek. Osobne pozná navrhovateľa dlhé roky, je hlboko veriaci.

Svedok Š. S., synovec navrhovateľa, článok čítal. Reakcia na tento článok nebola príjemná. Je ťažko v
kruhu rodiny, priateľov a známych vysvetľovať, že to či napísali v novinách nie je pravdou. S podtónom
irónie dostával otázky, „to je ten tvoj strýko o ktorom si hovoril v superlatívoch“, a on odsúdil kňaza za

prejav viery. Bežne dostával otázky ,hlavne zo strany svokrovcov, ktorí chodia pravidelne do kostola,
čo ste to vy za rodinu načo sa to hráte, ste iní. Po prečítaní článku bo neistý, nemal dobrý pocit, bol
rozčarovaný, s pocitom niečo iné hovorí niečo iné robí. Mali blízky vzťah pretože je z otcových
súrodencov
najmladší. Chodili sme spolu športovať. Sú to veci na ktoré ľudia z dediny nezabudli napr. v krčme si

sadne ku stolu a dvaja ľudia sa postavia a odídu.

Svedok J.. V. A., uviedol, že v roku 1990 prišiel do Bratislavy. S navrhovateľom chodili spolu hrávať stolný
tenis a spriatelili sa. Šlo o veľmi blízky priateľský vzťah, až dôverný. Tento článok narušil ich vzťahy. Na
článok ho upozornili priatelia v banke. Pýtali sa ho „čo to máš za priateľa, keď súdil za prejav viery“. Pýtal

si vysvetlenie, došlo k výmene názorov, presvedčil ho, vysvetlil mu že šlo o kňaza, ktorý lákal peniaze od
starej ženy. Ukázal mu rozsudok, vzťahy sa upravili. Manželka a celá rodina chodia do kostola. Taktiež
sa pýtali, čo to má za priateľa, ktorý odsúdil nevinného kňaza.

SvedokY.F. sasnavrhovateľomsapoznáoddetstva.SúrodácizrodnejobceĽubica.Poznácelúrodinu

navrhovateľa ako silne katolícky založenú, veľmi slušnú, ktorá aj vychovala slušné deti. Navrhovateľ otec
nikdy nevstúpil do družstva, preto ho článok pobúril. Je starosta a článok je urážkou celej dediny, ako aj
jeho osobnou urážkou. Na článok ho upozornili obyvatelia, pohoršovali sa nad tým. Navrhovateľa veľmi
dobre pozná ako čestného a bezúhonného človeka. Obec si ho veľmi váži a s istotou tvrdí, že je hlbokonábožensky založený. Ľ. sa skladá zo starej a novej časti. V novej časti bývajú zväčša prisťahovalci,
noví ľudia, ktorí nemajú prepojenie, bývajú na sídlisku. Tá časť tomu uverila. Stará časť tomu neverila ,
ale pohoršilo ich to. Ak vznikne biľag na človeku veľmi ťažko ho pred ľuďmi zmaže a očistí sa.

Svedkyňa Q.. P. A. uviedla, že navrhovateľ je manželom jej najlepšej priateľky. Čítala článok a bola
prekvapená. Volala manželke navrhovateľa, ktorej bezprostredná reakcia bola, že je veľmi sklamaná.
Celá situácia zle vplýva na rodinu. Obe pochádzajú z dediny od Popradu, kde je 90 % obyvateľov
veriacich. Ihneď jej volala mama aj ocko, pýtali sa čo je to za človeka. Po prečítaní článku sa prestali

intenzívne stretávať. Prednedávnom vznikla situácia, že sa stretli, manželka navrhovateľa jej vysvetlila ,
že až na základe dôkazu rozsudku mu uverila. Ťažko bolo porozumieť tomu, keď bolo postavené
tvrdenie proti tvrdeniu.

Svedok Q.. M. K. uviedol, že navrhovateľa pozná od roku 1982, v čase kedy sám bol sudcom. Zblížili
sa, pretože mali spoločné názory. Poznal jeho postoj k profesii, k súdeniu, ako aj ku viere. Pamätá

si na prípad ako tvrdošijne oslobodzoval jedného kňaza, v konečnom dôsledku ho aj oslobodil. Po
prečítaní článku bol zaskočený mal nepríjemný pocit. Manželka je veriaca, dávala mu otázky čo to má
za kamaráta, že až taký svätý zase nebude, keď súdi kňaza za prejav viery. V súčasnosti sa stretávajú
menej, hlavne tento článok bol dôvodom obmedzenia ich stretnutí.

Svedok Q.. Q. A. vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že nemá k navrhovateľovi žiadny blízky vzťah.
Nie je stálym čitateľom denníka SME, na článok ho upozornili svokrovci, ktorí pochádzajú z tej istej
obec ako manželka navrhovateľa. Ľudia sú tam veľmi katolícky založení a útok na cirkev je vnímaná
negatívne.Aksaniečotakétoobjaví v novinách ideo„pozdviženie“. Vdanom prípade, že navrhovateľ
súdil kňaza za

prejav viery, že to tak nebolo ako je napísané v titule sa dalo vyčítať až z druhej strany, zväčša sa ľudia
orientujú podľa titulu.

Zo svedeckých výpovedí mal odvolací súd preukázané, že v danom prípade nielen svedkovia, ale
aj iné osoby, ktoré poznali oni sami, prípadne poznali navrhovateľa, jeho rodinu vnímali uverejnenie

článkov veľmi negatívne. Z týchto svedeckých výpovedí je zrejmé, že si článok vysvetlili v neprospech
navrhovateľa a ako osobu, ktorý odsúdil kňaza za prejav viery. Z vykonaného dokazovania bolo
preukázané, že nešlo len o situáciu, ktorá trvala len krátko.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že vzťahy boli v manželstve a rodine navrhovateľa

narušené. V dôsledku nepravdivých tvrdení uvedených v článku došlo k narušeniu dôvery medzi
manželmi, k narušeniu ich vzťahov, ktoré vyúsťovali do hádok Hádkami trpeli tiež aj ich deti. Taktiež
vzťah medzi navrhovateľom a jeho synom sa narušil, lebo taktiež vznikli pochybnosti syna voči otcovi,
či ho vychováva v pravde. Narušenie manželských a rodinných vzťahov, podávať vysvetlenie manželke
a synovi pre narušenie dôvery a predkladať k tomu dôkazy (sporný rozsudok, ktorým mal navrhovateľ

odsúdiť kňaza za prejav viery) považuje odvolací súd za veľmi vážny zásah do manželského a rodinného
života. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že toto obdobie trvalo dlhšie asi dva až tri mesiace,
a začali sa upravovať až po predložení dôkazu navrhovateľom. Zásah, ktorý navrhovateľ ako manžel a
otec musel prežívať v súvislosti s reakciami manželky a syna je vždy veľká záťaž , najmä ak dovtedy
boli tieto vzťahy harmonické.

Z vykonaného dokazovania bolo tiež preukázané, že sa narušili aj ďalšie rodinné vzťahy navrhovateľa,
ktorým navrhovateľ musel vysvetľovať a vyvracať obsah článku. V dôsledku narušenia vzťahov v
dôsledku tohto článku brat navrhovateľa, H. S., ho nepozval na rodinnú oslavu 50-tych narodenín, ktorá
oslava sa konala v auguste v roku, keď bol uverejnený článok. Článok bol uverejnený dňa 28.2.2005,

preto narušenie vzťahov, ktoré pretrváva viac ako trištvrte roka považuje odvolací súd za vážny zásah do
osobnostných práv navrhovateľa. Z dokazovania vyplýva, že vzťahy sa začali v širšej rodine upravovať
až po sviatku Všetkých svätých. Aj v tomto prípade navrhovateľ musel podávať vysvetlenie, preukazovať
dôkazmi či v skutočnosti patril medzi sudcov, ktorí odsúdili kňaza pre prejav viery. Je nesporné, že
narušením týchto vzťahov, ktoré sa odrazili nielen na samotnom navrhovateľovi, ale aj celej jeho

najbližšej rodine (manželke a deťoch), v dôsledku ktorých musel nielen navrhovateľ, ale aj celá jeho
rodina obmedziť styky so širšou rodinou nie je možné považovať za zásah do osobnostných práv, kde
je postačujúca iba nemateriálna satisfakcia (ospravedlnenie).Došlo tiež k narušeniu priateľských vzťahov. Zo svedeckej výpovede V. A. blízkeho priateľa bolo
preukázané, že vzťahy medzi svedkom a navrhovateľom sa po uverejnení článku výrazne narušili, mal
pochybnosti o čestnosti navrhovateľa, žiadal ho vysvetlenie. Vzťahy sa upravili až keď navrhovateľ

ukázal rozsudok. Svedkyňa A. a svedok K., uviedli že ich blízky priateľský vzťah v dôsledku obsahu
článku ochladol.

Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že na článok reagovali ďalší ľudia tým, že spochybňovali
navrhovateľa ako človeka, ako sudcu, vytýkali jeho rodine, priateľom a známym aké vzťahy udržujú
pokiaľ ide o navrhovateľa. Čitateľská verejnosť sa pohoršovala nad osobou navrhovateľa a svoje prejavy
dávala najavo jeho príbuzným, priateľom a známym. Ani tieto prejavy nie sú zanedbaniahodné a treba
ich hodnotiť ako vážne zásahy do osobnostných práv navrhovateľa.

Skutočnosti uvedené článkoch nabádajú čitateľskú verejnosť len k vyvodeniu si záveru o nemorálnom,
nečestnom a protiprávnom konaní navrhovateľa pri výkone jeho profesie sudcu. Z výpovedí svedkov
manželky, syna, brata, synovca navrhovateľa, kolegov a priateľov i z predložených reakcií čitateľov
denníka SME vyplynulo, že na predmetné články verejnosť reagovala veľmi negatívne. Navrhovateľ
následky pociťoval v odlišnom správaní sa najbližších príbuzných, kolegov a známych, bol vystavený

slovným útokom, bol vyčerpaný neustálym vysvetľovaním. Toto obdobie v najužších rodinných vzťahoch
trvalo okolo troch mesiacov, kedy sa začalo stabilizovať a v širších rodinných vzťahov viac ako osem
mesiacov. Stabilizovať sa vzťahy začali postupne po týchto obdobiach a tiež trvali určitú dobu kedy došlo
k ich urovnaniu. Taktiež medzi priateľmi trvali tieto vzťahy v rozsahu dlhšieho obdobia, kým sa začali
upravovať.

Na ťarchu odporcu treba uviesť, že v súdnom konaní nepreukázal pravdivosť svojho tvrdenia, ktoré
spochybnili nestrannosť, nezávislosť a objektívnosť sudcu S. a označil ho za osobu, ktorá svoju
súdnu činnosť zneužíva na politické ciele. Čitateľovi odporca neumožnil urobiť si vlastný úsudok ale
bezvýhradne ho nútil prijať jeho tvrdenie (ako to konštatoval aj ústavný súd a v tejto časti odporcovej

sťažnosti nevyhovel). Aj v tomto vidí súd závažnosť zásahu.

Nezávislosť a nestrannosť sudcov vzbudzuje všeobecný záujem a tlač je jeden z prostriedkov , ktorý
má verejná mienka k dispozícii, aby sa uistila, že sudcovia sa svojej vysokej zodpovednosti zhosťujú
v súlade s konštruktívnym cieľom poslania, ktoré im je zverené a nie vzbudzovať pochybnosti o ich

nestrannosti naviac, bez pravdivého základu.

Značné zníženie dôstojnosti a zásahu do cti navrhovateľa odôvodňujúce priznanie i náhrady
nemajetkovej ujmy je spôsobené i tým, že v prípade denníka SME ide o denník s celoslovenskou
pôsobnosťou, ktorý má v spoločnosti i dlhotrvajúcu históriu a širokú publicitu, pričom je jedným z

najdostupnejších zdrojov informácií širokej verejnosti. Z prieskumu vyplýva, že v období 2/2005, kedy
bol zverejnený článok bolo predaných 78 808 titulov denníka SME. Predmetný článok bol uverejnený
na titulnej strane denníka, ktorý vychádza v značnom náklade. Titulok bol zvýraznený čiernou tlačou v
rozmeroch 0,9 cm. Aj táto skutočnosť je rozhodujúca pre posúdenie zásahu a výšky ujmy.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ v minulom období pred uverejnením sporných článkov bol predsedom
Najvyššieho súdu bol aj z tohto dôvodu širokej verejnosti, všetkým obyvateľom Slovenska známy. Preto
každý jeden čitateľ mal vedomosť kto je navrhovateľ a akú funkciu ako v minulosti, tak aj v čase
uverejnenia článkov zastáva.

Nepravdivé tvrdenia o navrhovateľovi, ako vyplýva zo svedeckých výpovedí vo verejnosti v značnej
miere znížili jeho dôveryhodnosť a česť tak v rodinnom ako aj v profesionálnom živote a táto česť je
pri výkone sudcovskej moci ťažisková. Vzhľadom k tomu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
navrhovateľa mal súd zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia sa za nedodatočné a stotožnil sa s
názorom navrhovateľa, že je tu namieste priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie opätovne poukazuje na to, že články, ktoré boli predmetom
tohto konania (a v ktorej časti sú rozsudky všeobecných súdov právoplatné), že vo vzťahu k
navrhovateľovi hodnotiaci úsudok nevychádzal z pravdivo podaných východísk, resp. v článku preňnebol poskytnutý dostatočný faktografický základ. V predmetnom článku prezentovaný hodnotiaci súd
bol vyslovený kategoricky bez toho, aby dával priestor čitateľom sformovať si vlastný názor na dôvod
odsúdenia uvedeného kňaza, resp. dôvod spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať

funkciu sudcu. Pre vyslovenie v článku uvedeného hodnotového úsudku vo vzťahu k navrhovateľovi
neexistovala dostatočná základňa odôvodňujúca jeho opodstatnenosť, a preto došlo k neoprávnenému
zásahu do práv navrhovateľa (ako to konštatoval aj ústavný súd, ktorý sa stotožnil so záverom krajského
súdu, vysloveného v rozsudku sp. zn. 6Co 392/2007).

Pokiaľ ide o priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch - materiálnej satisfakcie odvolací súd zásahy,
ktoré boli spôsobené navrhovateľovi uverejnením týchto článkov považuje vzhľadom na okruh osôb,
u ktorých došlo k zníženiu jeho cti a dôstojnosti (a to nielen bližšej a širšej rodiny a priateľov) za tak
závažné, že odôvodňujú jej priznanie.

Výšku priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) súdom prvého stupňa

odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie považuje za odôvodnenú a primeranú s prihliadnutím na to,
že zásah do manželského a rodinného života, do rodinného života aj širšej rodiny, ktorým zásahom sa
narušili dovtedy pevné súrodenecké vzťahy, priateľských vzťahov a v neposlednom rade aj kolegiálnych
vzťahov, dobu trvania následkov ako aj to, že k upravovanie týchto vzťahov sa začalo normalizovať až
po predložení dôkazov, ktoré si navrhovateľ najprv musel zadovážiť. Oblasť citového života a z toho

vyplývajúcich manželských a rodinných vzťahov považuje odvolací súd za oblasť, do ktorej ak dôjde k
zásahu je jedna z najzávažnejších.

Odvolací súd vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej v okruhu najbližších osôb navrhovateľovi, dĺžku
jej trvania, ako aj ujmy u širšej čitateľskej verejnosti na území celého Slovenska potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa v časti priznanej nemajetkovej ujmy, lebo vzhľadom na uvedené vyššie považuje za
primeranú.

V tejto súvislosti odvolací súd podotýka, aj keď už v období po zrušení veci ústavným súdom túto
okolnosť neskúmal, že vzhľadom na prednes právneho zástupcu odporcu na odvolacom pojednávaní

dňa 1.12.2011, teda viac ako 6 rokov (takmer 7) po uverejnení článku, ktorý je toho názoru, že kňaza
Q. súdili za prejav viery (aj napriek vykonanému dokazovaniu vykonaného v tomto konaní a znalosti
celého spisu), odvolaciemu súdu z tohto
a priori vyplýva, že u čitateľskej verejnosti, ktorá nemala možnosť dostať vysvetlenie o tom ako to s
odsúdením kňaza Q. bolo, pretrváva názor na navrhovateľa, že bol sudcom, ktorí súdil za prejavy viery

(Q. sedel vo väzení neoprávnene bez ohľadu na to, že mohol byť odsúdený pre podvod.). Preto ak
pretrváva takýto názor u odporcu voči navrhovateľovi o to viac je odôvodnená dôvodnosť priznania
nemajetkovej ujmy a to aj v súdom priznanej výške.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, tak ako uviedol už vo svojom skoršom rozsudku (sp. zn.

6Co 392/2007) že je možné súhlasiť s tým, že kňaz A.K. Q. patril do skupiny ľudí, ktorí boli sledovaní
Štátnou bezpečnosťou (najmä ak bol tajne vysvätený za kňaza). O to viac mal svoj život viesť tak, aby
sa nedopúšťal takého konania, ktoré bolo v rozpore so zákonom a to nielen „svetským“, ale aj Božími
zákonmi a cirkevnými zákonmi. Ak by sa nedopustil trestného činu podvodu, nedošlo by k následku a to
k jeho odsúdeniu. V danej veci nebolo rozhodujúce aké povolanie vykonával A. E. Q., ale skutočnosť,

že sa dopustil trestného činu podvodu, ktorý je aj činom v rozpore s Božími zákonmi (Desatoro Božích
prikázaní).

K námietkam uvedeným v odôvodnení nálezu ústavného súdu, že krajský súd v súvislosti s výškou
priznanej nemajetkovej ujmy nijako nezohľadnil a ani nevyhodnotil fakt, že navrhovateľ v priebehu

odvolacieho konania zobral sčasti návrh späť, pričom okresný súd priznal tú istú sumu (1.000.000,- Sk)
z titulu nemajetkovej ujmy aj v spojitosti s touto časťou pôvodného návrhu odvolací súd nezohľadnil,
odvolací súd poukazuje na to, že v priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch je v prvom rade potrebné
prihliadať na to, či došlo v súlade s § 13 ods. 2 0bčianskeho zákonníka k značnému miere zníženiu
dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho vážnosti v spoločnosti. V danej súvislosti nie je rozhodujúce či

navrhovateľ sa domáhal ospravedlnenia alebo nie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred podaním takéhoto návrhu nie je
nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Materiálnu satisfakciu je možné priznať
fyzickejosobeajbeztoho,abysavôbecdomáhalamorálnejsatisfakcie.Pretoajkeďnavrhovateľvjednejčasti svojho návrhu na poskytnutie morálnej satisfakcie zobral návrh späť, táto skutočnosť sa neodrazila
na tom, ako reagovali rodinní príslušníci, priatelia kolegovia, čitateľská verejnosť na uverejnené články.
Závažnosť zásahu nie je priamo závislá na počte výrokov ospravedlnení - počte výrokov morálnej

satisfakcie. Okrem toho obe ospravedlnenia sa dotýkali súboru článkov (dvoch článkov), ktoré boli
uverejnené v periodickej (dennej) tlači v jeden deň (dňa 28.2.2005). Nedotýkali sa ospravedlnenia -
ich rozsahu viacerých článkov uverejnených v rôzne dni a následkov vzniknutých na takto uverejnené
články.

V danej veci nebolo možné ani zohľadniť, že navrhovateľ je osoba verejne známa, ktorá zastáva funkciu
predsedu najvyššieho súdu a tiež to, že účelom uvedeného článku bolo prispieť k verejnej diskusii o
veciach verejného záujmu a nie poškodenia dobrého mena navrhovateľa.

Odvolací súd k tomuto poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia ústavného súdu v tejto veci (str. 23,
24), kde udáva „... Aj podľa názoru ústavného súdu malo použitie ináč pravdivého výroku v celkovom

kontexte článku jednoznačne priamy vplyv na spochybnenie
dôvodu odsúdenia kňaza A. E. Q. uvedeného v článku (z celkového kontextu článku vyplýva, že
kňaz bol navrhovateľom odsúdený za prejav viery), a tým vytvorilo predpoklad na prijatie hodnotového
úsudku týkajúceho sa spochybnenia morálnej spôsobilosti navrhovateľa zastávať funkciu sudcu v
súčasnosti.... Ďalej poukázal na to, že ak zo skutkových okolností uvedených v článku nemožno

vyvodiť zodpovedajúce závery, nejde o právom prípustnú kritiku, ale o tvrdenie, ktoré nemá základ v
skutkovom deji. Za pravdivé opísanie skutkových okolností nemožno považovať také, keď autor článku
síce uvedie pravdivé skutočnosti, ale niektoré skutočnosti vynechá alebo ich nerozvedie do tej miery,
aby čitatelia si mohli vytvoriť vlastný názor na vec. Tento spôsob opísania skutkového deja čitateľovi
neumožňuje v konečnom dôsledku urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok, resp. má za následok skreslenie

jeho hodnotiaceho úsudku. V posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka SME
pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie,
uverejnil v tomto periodiku príspevok do verejnej diskusie o stave súdnictva týkajúcej sa vykonávania
funkcie sudcov osobami, ktoré v časoch neslobody súdili ľudí za prejavy viery.... voľba kategorických
jednoznačných formulácií, ktoré nedávali čitateľom možnosť vytvoriť si vlastný názor pre nedostatok

obsiahnutých informácií, ale naopak nútili ho k tomu, aby prijal tvrdenia autora článku, že aj v tomto
prípade došlo k odsúdeniu osoby za prejav viery. Pritom použitím podmienečného spôsobu vyjadrovania
v súvislosti s popisom konania navrhovateľa v minulosti sa takémuto zásahu do jeho práv mohol
sťažovateľ veľmi jednoducho vyhnúť....“.

Odvolací súd súhlasí s tým a neopiera, že články, reportáže, prípadne rozhovory dotýkajúce sa prístupu
štátu ako takého k otázkam cirkví a osôb, ktorí boli veriaci, sú potrebné. Ale aj takéto články je potrebné
predložiť verejnosti vyvážené a pokiaľ nie sú overené určité skutočnosti oboznámiť verejnosť s nimi bez
toho, aby neoprávnene zasahovali do práv iných osôb. V tomto prípade v predmetnom článku vôbec
nemal byť podľa názoru odvolacieho súdu zahrnutý konkrétny prípad dotýkajúci sa kňaza A. E. Q. (a tým

aj navrhovateľ) lebo nešlo o prípad odsúdenia za prejav viery. Z obsahu článkov ani nevyplýva, že by
išlo o kritiku súdneho rozhodnutia (ktoré sa dotýkalo kňaza A. E. Q.) a odporca to v konaní ani netvrdil.
Už samotný názov článku „Sudcovia, čo súdili za prejavy viery, sa neospravedlnili“, ako aj uvedený
text na strane štyri tohto denníka a dotýkajúci sa kňaza A. E. Q. sa nezaoberá obsahom súdneho
rozhodnutia, ktorým bol odsúdený, ale tvrdeniami, že „... bol obvinený z podvodu, lebo vraj vylákal

peniaze... v júni 1985 uňho urobili domové prehliadky a našli samizdatovú, náboženskú literatúru...
vrátil vec okresnému súdu. Súd znovu za predsedníctva S. a sudcov... odsúdil Q. na 28 mesiacov
nepodmienečne. Krajský súd... ho zároveň odsúdil za marenie dozoru nad cirkvou...“. V predmetnom
článku sú uvedené mená všetkých členov senátu okresného súdu, ako aj meno predsedu senátu
krajského súdu. Z týchto skutočností vyplýva, že nešlo o kritiku súdneho rozhodnutia, ale o uverejnenie

mien sudcov, ktorí podľa článkov patria medzi sudcov tak, ako je to uvedené v nadpise článku na strane
prvej. Obsahom článku nebol rozbor súdneho rozhodnutia a či a prečo je toto rozhodnutie nesprávne.

Z vyššie uvedeného odvolací súd dospel jednoznačne k záveru, že išlo v daných článkoch o kritiku
osoby sudcu - navrhovateľa a nie o kritiku súdneho rozhodnutia. Preto

odvolací súd pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy prihliadal na skutočnosť, že išlo o kritiku
navrhovateľa ako sudcu.Odvolací súd pri priznaní nemajetkovej ujmy nemohol prihliadať ani na skutočnosť, že následne
sa navrhovateľ stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr kontinuálne predsedom
najvyššieho súdu. Články, ktoré sú predmetom tohto konania boli uverejnené 28.2.2005. Je všeobecne

známe, že navrhovateľ sa stal ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky po voľbách, ktoré sa konali
v júni roku 2006 (10.7.2006), t. j. 16 mesiacov po uverejnení článku. Ako je uvedené vyššie následky,
ktoré boli vyvolané článkami v tomto období už odznievali, lebo navrhovateľ sa snažil všetkým, u ktorých
to bolo možné (rodina, priatelia, kolegovia) vysvetliť a objasniť skutkové okolnosti prípadu. Preto ak
okruh ľudí - politikov, ktorí ho do tejto funkcie navrhli, sa stotožnili s tým, že navrhovateľ nepatril a nepatrí

medzi sudcov, ktorí súdili za prejavy viery, bolo to ich rozhodnutie a nie je možné od toho odvodzovať,
že uvedené články navrhovateľa v kariérnom postupe nepoškodili. Na tieto okolnosti by bolo možné
prihliadnuťvtedy,akbyktejtoskutočnostidošlonásledne(voveľmikrátkomčasepouverejneníčlánkov).
Funkciu ministra spravodlivosti navrhovateľ vykonával do 23.6.2009 a následne sa stal predsedom
najvyššieho súdu. Ani od tejto okolnosti nie je možné odvodzovať posudzovanie nároku, že v dôsledku
nej nenastali podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy. Predsedom najvyššieho súdu sa navrhovateľ

stal až po 4 a pol roku od uverejnenia článkov. Tieto okolnosti - vymenovanie do funkcie ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky a neskôr do funkcie predsedu najvyššieho súdu nemôžu ovplyvniť
citové problémy a narušenie vzťahov, ktoré navrhovateľovi vznikli následne po uverejnení článkov a
ktoré pretrvávali obdobie dlhšie ako trištvrte roka a viac.

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí udáva, že pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy mala byť
zohľadnená aj skutočnosť, že sťažovateľ následne v tom istom denníku uverejnil články vysvetľujúce
pozadie prípadu, ktorý bol dôvodom, pre ktorý bol navrhovateľ v uvedenom článku sťažovateľom
menovaný. Tvrdenie sťažovateľa v článku tak síce neskôr, ale predsa dostalo určitý faktografický základ,
ktorýtomuistémuokruhučitateľovdávalmožnosťvytvoriťsioprijatýchhodnotovýchsúdovvlastnýzáver.

Pri zohľadnení priznania a výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch nebolo možné vziať do
úvahy článok, ktorý bol uverejnený v denníku SME následne potom, ako bol navrhovateľ vymenovaný
do funkcie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (dôkaz v spise bol stiahnutý z internetu dňa
20.9.2006 (pravdepodobne bol uverejnený dňa 12.7.2006)). Tento článok nebol uverejnený následne

po uverejnení článkov, ktoré sú predmetom tohto konania, ale až po roku a štyroch mesiacoch, asi dva
dni potom, ako bol navrhovateľ vymenovaný do funkcie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky. Na
takúto skutočnosť by bolo možné prihliadať vtedy, keby bol tento článok uverejnený v krátkom období
po uverejnení článkov, ktoré sú predmetom tohto konania, v rozsahu jedného až dvoch mesiacov.
Navrhovateľ svoj žalobný návrh podal na súd dňa 16.5.2005 (doručený odporcovi 1.7.2005). Ak odporca

tvrdí, že článkom z 12.7.2006 ozrejmil celú vec vo vzťahu k navrhovateľovi, vyvstáva otázka, prečo tak
neurobil následne, najneskôr v primeranom čase
po doručení žalobného návrhu. Ak by sa tak stalo, bolo by možné zvažovať ako dlho trval zásah do práv
navrhovateľa spôsobený prvotným článkom.

Článok bol spracovaný rovnakou novinárkou ako predchádzajúce články, má názov „Návrat k dávnemu
prípadu : za čo odsúdili kňaza“. Odvoláva sa na to, že pred časom denník SME písal aj o sudcoch,
ktorí súdili za komunizmu za prejav viery kňazov a sudcami sú aj dnes. Jedným z prípadov bola kauza
františkánskeho kňaza A. Q., ktorého Okresný súd v Poprade odsúdil v 80. rokoch na 28 mesiacov
nepodmienečne za podvod. Š. S., sudca, ktorý kňaza vtedy súdil, odmieta, že by ho odsúdil za prejav

viery. Podľa jeho názoru bol Janík odsúdený za podvod ako majetkový delikt, o čom podľa neho
nepochybne svedčia aj rozsudky Okresného súdu v Poprade a rozsudok odvolacieho súdu. Na ponuku
denníka SME na rozhovor na túto tému nereagoval.

Obsahom článku je ďalej popis, že prípad iniciovala Štb, kňaza podporovala zbožná vdova, Štb využila,

že vdova je labilná, súd najprv Q. oslobodil, na druhý raz dostal 28 mesiacov, vdova Q. udala, lebo ju
urazil, ukážka práce Štb proti kňazom.

V závere článku je vyjadrenie V. R. z Ústavu pamäti národa, ktorý uviedol, že kauza Janík je typický
prípad, ako Štb využila hocičo, aby potrestala kňaza.

Článok končí tým, že svoju úlohu v tom zohrali aj súdy. Viacerí sudcovia sa dnes bránia, že postupovali
len podľa vtedajších zákonov. Či vedeli o tom, akú úlohu v podobných prípadoch hrala Štb, je ťažké
dokázať.Z obsahu článku, aj keď vysvetľuje niektoré okolnosti prípadu jasne nevyplýva čo bolo predmetom
trestného stíhania, a čo vyplývalo z trestného spisu. Opätovne sú uvádzané subjektívne názory

novinárky ako k predmetnému trestnému konaniu malo dôjsť (možno došlo). Z jej svedeckej výpovede
(V. C., T.. Ž.) vyplýva, že tento článok spracovala a uverejnila z dôvodu, že navrhovateľ ju obvinil z
klamstva. Aj v čase svojej svedeckej výpovede (15.5.2008 pred odvolacím súdom) uviedla, že si myslí,
že kňaz bol v tomto prípade odsúdený za vieru a nie za podvod. Tvrdila, že to bola vykonštruovaná
kauza, čo vyplýva z dokumentov Štb, z ktorých vychádzala. Vychádzala tiež z toho, že išlo o bežný

postup režimu, ak išlo o odsúdenie kňazov a nie často sa zhodovalo so skutočnosťou.

Z tohto je zrejmé, že ani následne nebolo v záujme odporcu dať dostatočný podklad pre vytvorenie
si vlastného názoru ako v skutočnosti k skutku došlo a za aký trestný čin bol kňaz Q. odsúdený. Je
nesporné, že súd koná a rozhoduje na základe tých skutočností, ktoré v tom ktorom konaní vyšli najavo.
Ako bolo vyššie uvedené na základe vykonaného dokazovania bolo v trestnom konaní jednoznačne

preukázané, že kňaz Q. sa dopustil trestného činu podvodu [podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona,
platného v čase rozhodovania sporného prípadu, kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného
obohatí tým, že a) uvedie niekoho do omylu, alebo b) využije niečí omyl, potresce sa odňatím slobody
na šesť mesiacov až tri roky alebo nápravným opatrením alebo peňažným trestom. Odňatím slobody
na dva roky až osem rokov sa páchateľ potresce, a) ak spácha čin uvedený v odseku 1 pre zárobok, a

lebo b) ak spôsobí takým činom značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný
následok]. Z obsahu trestného spisu, ktorý mal odvolací súd k dispozícii (pri skoršom rozhodnutí) vôbec
nevyplývalo, že by konanie ovplyvňovala Štb.

Taktiež nie je možné pokiaľ ide o priznanie materiálnej satisfakcie prihliadnuť na to, že navrhovateľ ako

sudca nebol voči skutočnostiam uvedeným v posudzovanom článku celkom bezbranný, že disponoval
pomerne širokou paletou prostriedkov, ako reagovať na zverejnenú kritiku jeho osoby, čo predovšetkým
v zastávaných funkciách (či už ako predseda najvyššieho súdu, minister spravodlivosti Slovenskej
republiky alebo predseda Súdnej rady Slovenskej republiky) - v nie malom rozsahu aj využíval
(prostredníctvom médií, profesionálneho servisu cez tlačových hovorcov a pod.).

Podľa § 30 ods. 10 zák. č. 385/2000 Z. z. sudca je povinný zachovávať mlčanlivosť, a to aj po zániku
funkcie sudcu, o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie, ak nebol tejto povinnosti zbavený
podľa tohto zákona alebo osobou, v ktorej záujme túto povinnosť zachováva. Z vážnych dôvodov a
so súhlasom sudcu je oprávnený zbaviť sudcu tejto povinnosti aj predseda súdu, a ak ide o predsedu

súdu, predseda jeho bezprostredne vyššieho súdu, ak ide o predsedu najvyššieho súdu, predseda
národnej rady. Tejto povinnosti zachovávať mlčanlivosť nemôže byť zbavený vo veciach hlasovania.
Sudcu však nemožno nútiť, aby vypovedal ako svedok o veciach, o ktorých sa dozvedel pri výkone
funkcie sudcu. Sudca je aj po zbavení povinnosti zachovávať mlčanlivosť povinný dbať na oprávnené
záujmy účastníkov konania.

V kritickom čase keď boli uverejnené články, ktoré sú predmetom tohto konania navrhovateľ bol sudcom
najvyššieho súdu. V tom čase nebol v žiadnej funkcii, ktorá je uvedená vyššie a preto ani nemohol
využiť prostriedky uvedené v predchádzajúcom odseku. Okrem toho ako sudca, bez ohľadu na to
akú funkciu vykonáva, je povinný dodržiavať § 30 ods. 10 citovaného zákona. Navrhovateľ preto ani

ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ani ako predseda najvyššieho súdu nemohol toto
ustanovenie porušiť (a ani neporušil). Jedinú možnosť, ktorú navrhovateľ mal, a ktorá nepodlieha § 30
ods. 10 citovaného zákona, bola možnosť zadovážiť si kópiu rozsudku v trestnom konaní a týmto sa
prezentovať, čo aj urobil na obhájenie sa medzi svojimi blízkymi i vzdialenejšími rodinnými príslušníkmi,
priateľmi a kolegami. Predmetný rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozhodnutie súdu odvolacieho od

podania žalobného návrhu bolo súčasťou spisu. Teda aj odporca mal vedomosť o týchto rozhodnutiach.
Pre objektívnejší obraz, ak by mal záujem odporca ho podať, mal tento možnosť ich prípadne uverejniť
súčasne s druhým článkom, ktorý bol uverejnený v júli 2006.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že povinnosť mlčanlivosti rešpektuje aj Európsky súd

pre ľudské práva. Napr. vo veci Perna v. Taliansko konštatuje „Sudcovia musia byť chránení proti
nepodloženým výpadom tlače, predovšetkým s ohľadom na to, že im povinnosť zdržanlivosti zakazuje
reagovať...“.Odvolací súd ešte dodáva, že nemôže byť v neprospech navrhovateľa vyhodnotená skutočnosť, že po
nastúpení do funkcie ministra spravodlivosti SR (po jeden a pol roku od
uverejnenia článku) nevystupoval či už v tlačených, prípadne iných médiách (rozhlas a televízia) a

nevyjadroval sa k článkom, ktoré sú predmetom tohto konania. Okrem uvedeného vyššie je nesporné,
že v tomto období už viac ako rok v danej veci prebiehalo súdne konanie. Ak by navrhovateľ v priebehu
konania verejne vyjadroval svoj názor na uverejnené články, mohlo by dôjsť k ovplyvňovaniu súdu na
rozhodnutie vo veci.

Na záver odvolací súd si dovolí poukázať na to, že sa javí kontraproduktívne odôvodnenie rozhodnutia
ústavného súdu „...Neprimerané sankcie zo strany súdov by totiž v takýchto prípadoch mohli spôsobiť
odradenie šíriteľov informácii - predovšetkým novinárov (tlače) od plnenia, resp. vykonávania ich
základnej funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti. Na jednej strane konštatoval ústavný
súd porušenie práv navrhovateľa, na druhej strane poukazuje na to, že neprimeranou sankciou by mohlo
byť spôsobené zo strany súdov odradenie šíriteľov informácií od plnenia, resp. vykonávania základnej

funkcie „strážneho psa“ v demokratickej spoločnosti.

Za daných okolností, ak došlo ku konštatovaniu aj ústavným súdom, že odporca porušil svoje povinnosti
pri uverejnení článkov, v dôsledku ktorých zasiahol do práv navrhovateľa, je potrebné konštatovať,
že odporca týmito článkami (pokiaľ ide o navrhovateľa) nešíril informácie, ale udával nepravdivé

tvrdenia. Takomto prípade šíriteľ tlače si neplnil, resp. nevykonával základnú funkciu „strážneho psa“
v demokratickej spoločnosti. Novinári sú povinní pri svojej práci vždy rešpektovať právne a etické
princípy zákonov a ľudských práv, vrátane práva na nedotknuteľnosť súkromia a osobnosti. Právo na
slobodu prejavu, ktoré zahŕňa slobodu zastávať názory, prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
zahŕňa však aj povinnosti a zodpovednosť, čo v tomto prípade dodržané nebolo. Nie je možné sa

preto stotožniť s tým, že takáto funkcia šíriteľov (funkcia „strážneho psa!) by mala byť aj pri zverejnení
nepravdivých, prípadne pravdu skresľujúcich tvrdeniach ochraňovaná tým, že sa napriek konštatovaniu
vyššie, neprizná vyššia sankcia.

Iba tam, kde súd zistí porušenie tohto práva a ak intenzita jeho porušenia presahuje možnosť morálnej

satisfakcie, pristupuje k materiálnej satisfakcii. V takomto prípade si má šíriteľ tlače uvedomiť svoju
zodpovednosť za to, že neuverejnil pravdivé informácie.

Odvolací súd preto na základe uvedeného vyššie rozsudok súdu prvého stupňa (v ostávajúcej časti)
ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Ústavný súd SR zrušil rozsudok odvolacieho súdu aj vo výroku „Odporca je povinný zaplatiť
navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.272,37 Eur do rúk advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej“
a vec vrátil aby o nich znovu konal a rozhodol.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 392/2007 - 229 zo dňa 23.3.2009 v spojení s
opravným uznesením sp. zn. 6Co 392/2007 - 307 zo dňa 1.10.2009 rozhodol o trovách konania takto :
„Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 2.472,37 Eur do rúk
advokátky JUDr. Eleny Ľalíkovej, do troch dní.“.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 a § 142 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ
bol v odvolacom konaní úspešný.

Trovy konania za jednotlivé úkony v odvolacom konaní uplatnil nasledovne :
- vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 31.8.2007
- účasť na odvolacom pojednávaní dňa 21.2. 2008
- účasť na odvolacom pojednávaní dňa 15.5.2008

po 15.377,- Sk + 3 x režijný paušál 201,- Sk, spolu 46.734,- Sk -- 1.409,90 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 23.3.2009 663,88 Eur + 6,95 režijný paušál
- DPH (19 %)394,96 SkZa úkony vykonané po čiastočnom zrušení rozsudku Ústavným súdom SR si uplatnil :
- napísanie stanoviska k nálezu ÚS SR zo dňa 17.10.2011 663,88 Eur
- účasť na pojednávaní dňa 1.12.2011 663,88 Eur

2 x režijný paušál 7,41 Eur a 20 % DPH vo výške 268,50 Eur

Trovy konania odvolací súd priznal podľa § 10 ods. 1, § 10 ods. 8, § 11 ods. 1, § 13 ods. 3, § 14, § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z..

Pre priznanie trov konania nebolo možné použiť § 14 b ods. 3 písm. a) vyhl. č. 557/2008 Z. z..
Ustanovenie § 14b bol na základe vyhl. č. 649/2005 Z. z., ktorou sa menila vyhl. č. 655/2004 Z. z. bola
do vyhlášky č. 655/2004 Z. z. zaradená tretia hlava, v ktorej boli uvedené paušálne odmeny advokáta
za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi v občianskom súdnom konaní. Vyhl. č. 209/20090 Z. z. bola
opätovne vyhláška č. 655/2004 Z. z. zmenená. Touto vyhláškou došlo k nadpisu tretej hlavy na znenie:
„paušálne odmeny advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácanej centrom právnej

pomoci“ a došlo aj k zmene výšky taríf v jednotlivých veciach. Znenie § 14b tak ako bol zavedený vyhl.
č. 649/2005 Z. z. (vyhl. č. 557/2008 upravovala zmenu zo slovenských korún na eurá) s účinnosťou k
1.6.2009 bolo z vyhl. č. 655/2004 Z. z. vypustené.

Základ sporu bol nárok na ochranu osobnosti (imateriálna satisfakcia) s nárok na ujmu vyjadrenú v

peniazoch (materiálna satisfakcia). Podľa § 13 ods. 3 ide o zastupovanie v dvoch veciach. Základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina (1/13) výpočtového základu v
imateriálnej satisfakcii a v materiálnej satisfakcii zo základu 1.000.000,- Sk (33.193,92 Eur) do roku
2009 je 14.650,- Sk a po roku 2009 486,34 Eur.

Hodnota jedného úkonu za spojené veci je pre rok 2007 15.335,50 Sk (509,05 Eur) pre rok 2008
15.382,50 Sk (510,61 Eur), pre rok 2009 513,08 Eur, pre rok 2011 2.000,- Eur (§10 ods. 8 vyhl. č.
655/2004 Z. z.).

Režijný paušál pre rok 2007 je178,- Sk (5,90 Eur), pre rok 2008 190,- Sk (6,30 Eur), pre rok 2009 6,95

Eur a pre rok 2011 7,41 Eur.

Úkony právnej služby boli uplatnené správne a boli vykonané účelne.

Odvolací súd preto priznal navrhovateľovi trovy konania za úkony vo výške
- za vyjadrenie k odvolaniu 509, 05 + RP 5,90 = 514,95 Eur
- odvolacie pojednávanie dňa 21.2.2008 510,41 + RP 6.30 = 516,71 Eur
- odvolacie pojednávanie dňa 15.5.2008 510,41 + RP 6.30 = 516,71 Eur
- odvolacie pojednávanie dňa 23.3.2009 513,09 + RP 6,95 = 520,04 Eur

spolu 2.068,41 Eur
DPH 19 % 393,- Eur

- stanovisko k nálezu Ústavného súdu z 17.10.2011 663,88 + RP 7,41 = 671,29 Eur
- odvolacie pojednávanie dňa 1.12.2011 663,88 + RP 7,41 = 671,29 Eur

spolu 1.342,58 Eur
DPH 20 % 268,52 Eur

Trovy odvolacieho konania spolu sú vo výške 4.072,25 Eur.

Za úkony odvolacieho konania zo dňa 21.2.2008 a 15.5.2008 nemohol odvolací súd priznať hodnotu
úkonu vo výške 510,61 Eur z dôvodu, že právna zástupkyňa si uplatnila úkon v hodnote 15.377,- Sk
(510,41 Eur) a nie 15.382,50 Sk (510,61 Eur), ktorá hodnota úkonu je v súlade s vyhláškou. Taktiež
nemohol súd priznať hodnotu režijného paušálu vo vyššej výške ako bol na ten, ktorý rok určený
advokátskou komorou. Za úkony vykonané v roku 2011 nárok podľa § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z. z.

(účinná od 1.6.2009 - vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany
podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo
veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada
nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy) je hodnota úkonu v danej veci2.000,- Eur. Vzhľadom na to, že súd nemôže ísť nad návrh (trovy konania sú návrhovým konaním), súd
priznal iba trovy tak ako boli uplatnené.

O povinnosti zaplatiť trovy konania právnej zástupkyni navrhovateľa rozhodol odvolací súd podľa § 149
ods. 1 O. s. p.

Na záver odvolací súd udáva, že listinné dôkazy, ktoré predložil navrhovateľ odvolaciemu súdu na
pojednávaní dňa 20.10.2011 odvolací súd neprihliadal, lebo tieto listinné dôkazy sa na prejednávanú

vec nevzťahovali.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.