Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, December 18, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819202432
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7819202432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci navrhovateľky R. P. nar.
XX.X.XXXX bývajúcej na E. ul. č. XXX/X v S. zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Kontrom so sídlom
AK na ul. Čučmianska dlhá č. 21 v Rožňave proti povinnému O. P. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu na E.
ul. č. XXX/X v S. v konaní o určenie výživného pre rozvedenú manželku o odvolaní navrhovateľky a
povinného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 20.2.2020 č.k. 4Pc/8/2019-98 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok súdu prvej inštancie tak, že návrh zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal povinného prispievať na výživu
navrhovateľky ako rozvedenej manželky po 100 Eur mesačne, splatných do konca toho - ktorého
mesiaca od 1.1.2020, výrokom II. v prevyšujúcej časti návrh zamietol, výrokom III. zaviazal povinného
nedoplatok na výživnom vo výške 100 Eur splácať po 10 Eur mesačne, spolu s bežným výživným od
právoplatnosti rozsudku a výrokom IV. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 72 ods. 1, 2 a 3 Zákona o rodine. Na základe vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že na strane navrhovateľky sú odôvodnené potreby na primeranú výživu,
keď má zabezpečené bývanie (spolu so synom) v byte povinného, kde on aj platí prevažnú väčšinu
nákladov za bývanie (vo výške okolo 200 Eur mesačne), ale nemá žiaden príjem. Poukázanie odporcu
na to, že navrhovateľka má požiadať o sociálnu dávku je v rozpore s výkladom § 72 ods. 1 ZR, keď
nie je namieste, aby rozvedená manželka nemala mať zabezpečenú primeranú výživu z prostriedkov
svojho bývalého manžela, hoci ten na to prostriedky má, ale že sa jej primeraná výživa má dopĺňať zo

spoločenských prostriedkov (teda štát nastupuje až vtedy, ak nie je možné zabezpečiť výživu v zmysle
ustanovení Zákona o rodine). Pri posudzovaní dôvodnosti návrhu vychádzal zo všetkých tvrdených a
zistených skutočností v konaní. Navrhovateľka je vyučená šička, okrem tejto práce by mohla vykonávať
prácu, kde je ponuka voľných pracovných miest v Rožňave stále aktuálna a to chyžná, predavačka,
pomocná pekárka, prípadne kuchárka, čašníčka (prehľad voľných pracovných miest k 09.12. 2019 na
čl. 41 až čl. 47 spisu). Na prácu v potravinárstve, resp. verejnom stravovaní by potrebovala zdravotný
preukaz, na prácu kuchárky zrejme predchádzajúce skúsenosti a pod. Výkon týchto prác je fyzicky

pomerne náročný a zamestnávateľ určite, ak má možnosť, uprednostní mladšie ročníky pri prijímaní do
práce. Navrhovateľka nepreukázala súdu (okrem firmy Farfoods a 2 predajní), že sa o nejakú konkrétnu
pozíciu zaujímala s negatívnym výsledkom, uviedla, len, že takýto výsledok vzhľadom na jej vek a
zdravotný stav predpokladá. O svojom zdravotnom stave súdu predložila správu od všeobecného lekárapre dospelých zo dňa 28.08. 2019, a to že je od roku 1993 liečená pre hrudnodriekovú skoliózu
a následne polytopný vertebtrogénny algický syndróm (čl. 55), teda pre chorobné zmeny na chrbtici,
ktoré jej spôsobujú bolesti. Uviedla, že ju čaká operácia kolena 29.1.2019 s čím je spojená následná

práceneschopnosť a z toho dôvodu sa v súčasnosti ani nepokúša zamestnať, pretože za týchto okolností
by ju nikto ani nezamestnal. Odkázanosť navrhovateľky na prispievanie na primeranú výživu rozčlenil
na čas, kedy podľa názoru súdu mala byť navrhovateľka viac aktívna pri hľadaní si práce a zamestnať
sa hoci aj na kratší čas (brigádnicky, sezónne atď.) a na čas, keď jej bol určený dátum operácie kolena
(29.1.2020), teda, že jej zdravotný stav bol takto lekármi vyhodnotený ako zhoršený (z čoho vyplýva, že

skutočne prácu vykonávať nateraz nemôže). Podľa názoru súdu od začiatku roka 2020 navrhovateľke
vznikol nárok na prispievanie na primeranú výživu od povinného ako bývalého manžela. Súd zistil, že na
strane povinného v súčasnosti sú podmienky na to, aby prispieval na výživu navrhovateľky a zdôraznil,
že „v súčasnosti“ preto, že tvrdené a preukázané zhoršenie zdravotného stavu povinného môže mať
zrejme v budúcnosti vplyv na jeho pracovné možnosti, čo sa prejaví aj na jeho príjmoch. Pri zmene
pomerov je povinný oprávnený požiadať súd o zmenu rozhodnutia v zmysle zákona. Súd pri výške

určeného výživného vychádzal z odôvodnených potrieb navrhovateľky na primeranú výživu (nechodí
do práce, nemá zvýšené nároky na stravovanie, obliekanie, dopravu do práce a pod.) keď náklady
na jej bývanie hradí povinný a dospel k sume výživného 100 Eur, ktorú v tomto prípade, vzhľadom aj
na okolnosti prejednávanej veci, považoval za primerané. Navrhovateľke nič nebráni požiadať štát o
priznaniesociálnejdávky,príspevkunabývanieapod..Upovinnéhosúdposúdiljehopríjmy,preukázané

v konaní a životné náklady, ktoré má aj v súvislosti s dochádzaním do zamestnania a tiež aj jeho
zhoršujúci sa zdravotný stav.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s návrhom, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie čo i za súčasného umožnenia

splácania nedoplatku spolu s bežným výživným. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a
h/ CSP. Nesprávnosť skutkových zistení vidí v tvrdení súdu, že „navrhovateľka je vyučená šička, okrem
tejtoprácebymohlavykonávaťprácu,kdejeponukavoľnýchpracovnýchmiestvRožňavestáleaktuálna
a to chyžná, predavačka, pomocná pekárka, prípadne kuchárka, čašníčka (prehľad voľných pracovných
miest k 09.12. 2019 na čl. 41 až čl. 47 spisu)“. Domnieva sa, že záver súdu o tom, že by tieto práce mohla

vykonávať nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Uzatvorenie pracovnej zmluvy ako dvojstranného
právneho úkonu je vždy pomerne zložitý proces, ktorému predchádzajú predzmluvné rokovania, ponuka
práce, výberové konania, posúdenie individuálnych schopností uchádzača, jeho zdravotného stavu,
veku a pod. Nemožno paušálne uzavrieť, že pokiaľ je daná matematickým vyjadrením uvedená ponuka
pracovných miest, že tieto môže konkrétna osoba - navrhovateľka vykonávať a bola by do pracovného

pomeru prijatá. Na pravde sa nezakladá ani to, že nepreukázala súdu (okrem firmy M. a 2 predajní),
že sa o nejakú konkrétnu pozíciu zaujímala s negatívnym výsledkom. O prácu sa uchádzala vo firme
M. práve preto, že táto firma bola povinným uvádzaná ako tá, ktorá hľadá zamestnanca. Jej iniciatíva
bola ako v iných prípadoch zbytočná, a to s ohľadom na obsadené pracovné miesto, navyše jej
bolo oznámené, že i tak by ju vzhľadom na jej vek neprijali. Upriamila pozornosť na to, že vykonáva

všetky potrebné úkony na uplatnenie sa na trhu práce v rámci svojich možností a schopností. Ak by
záujem o prácu nemala, nezúčastnila by sa projektu „podpora individualizovaného poradenstva pre
dlhodobo nezamestnaných UoZ“ od 6.11.2019 do 17.1.2020. Naďalej je vedená v evidencii uchádzačov
o zamestnanie od 14.10.2017. Ako súd v bode 8. odôvodnenia rozsudku uvádza, boli jej zistené cielené
povolania (analýza získaných vedomostí, zručností a predpokladov), bola zistená situácia na trhu práce,

vykonané aktivity v oblasti kontaktu s trhom práce a boli jej doporučené individuálne odporúčania.
Jej poradca jej odporúča pokračovať v individualizovanom odbornom poradenstve s cieľom udržať
jej súčasný proaktívny prístup k uplatneniu sa na pracovnom trhu, na ktorom by rada pracovala ako
predavačka alebo upratovačka. Zároveň jej bolo doporučené riešiť zdravotný problém a verifikovať
prípadnú stanovenú mieru poklesu pracovnej schopnosti a na základe týchto údajov určiť postup

a poskytovanie služieb zamestnanosti. Uviedla, že počas poradenského programu bola aktívna, so
záujmom sa zúčastňovala procesu, komunikovala so zamestnávateľmi, absolvovala pracovný pohovor.
Bolo doporučené priebežné monitorovanie plnenia úloh tohto akčného plánu a prípadnú aktualizáciu v
súlade so závermi lekárskych vyšetrení. Uviedla, že celý život pracovala, nevyhýbala sa plneniu svojich
pracovných povinností, počas trvania manželstva sa riadne o deti a manžela starala a zabezpečovala

ich potreby. Práve doporučené riešenie si svojho zdravotného stavu ju primälo podrobiť sa operácii,
ktorá jej už v čase vyhlásenia rozsudku objektívne bránila pracovať. Z uvedeného sú z jej pohľadu
skutkové zistenia týkajúce sa jej možnosti pracovať nesprávne. Pokiaľ teda Zákon o rodine v § 72
ods. 1 priznáva rozvedenému manželovi, ktorý nie je schopný sám sa živiť, aby mu prispieval naprimeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov je na mieste tento nárok
navrhovateľke priznať. Konštatovala, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak jej priznal príspevok
len po čase, kedy mala byť viac aktívna pri hľadaní si práce a zamestnať sa hoci aj na kratší čas

(brigádnicky, sezónne atď.) Opätovne v tejto súvislosti poukázala na svoje (vyššie uvedené) reálne,
objektívne možnosti zamestnať sa, ktoré sa výrazným spôsobom znižujú pri hľadaní si práce len na
určitýčas,počasktoréhosazamestnaneczaškolí,čozamestnávateľasaméhostojíniemálopracovného
času a následne zamestnanec zamestnanie opúšťa. Je presvedčená, že súd nesprávne posúdil aj výšku
príspevku. Skutočnosť, že nechodí do práce neznamená, že nemá výdavky na svoje živobytie. Bez

potreby dokazovania musí byť súdu zrejmé, že zo sumy 100 Eur by nikto (ne)mohol zabezpečiť čo i
len stravu pre svoju osobu. V tomto smere nič na veci nemení ani fakt, že povinný uhrádza náklady
na bývanie v byte, v ktorom ona býva, nakoľko úhrada týchto nákladov nie je príspevkom na jej výživu
v zmysle § 72 ZoR a byt obýva spoločne s ich spoločným synom. Naopak, vykonaným dokazovaním
boli preukázané nadštandardné príjmy povinného, ktoré mu nebránia prispievať rozvedenej manželke
v ňou navrhovanej výške.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie povinný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil a návrh navrhovateľky zamietol alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle §
365 ods. 1 písm. b/, f/, g/ a h/ CSP.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP uviedol, že súd neodôvodnil náležíte svoje

rozhodnutie, najmä prečo nezohľadnil tú skutočnosť, že v danom prípade (aj podľa zistenia súdu)
navrhovateľka neprejavila ozajstný (resp. žiaden) záujem o zaradenie sa do pracovného procesu,
nemala záujem zamestnať sa (čo bolo dôvodom toho, že súd II. výrokom svojho rozhodnutia návrh
navrhovateľky v prevyšujúcej časti zamietol), prečo potom za týchto okolností priznal výživné pre
rozvedenú manželku do budúcna. Je pritom evidentné, že zjavne nemôže obstáť, že do konca roka

2019 jej práve s poukazom na vyššie uvedené (ne)prislúcha uplatnený nárok, ale už od začiatku roka
2020 áno. Ak by si bola hľadala prácu, bola by sa mohla zamestnať a nebol by žiaden problém, že by
sa mala podrobiť operácii kolena. K tomu je potrebné dodať, že navrhovateľka nijakým spôsobom ani
nepreukázala, či a kedy sa má podrobiť operácii, naviac to ani nie je podstatné, súd má rozhodovať na
základe skutkového stavu, ktorý je daný v čase jeho rozhodovania a nie do budúcna. Navrhovateľka

sa možno pro futuro podrobí operácii, možno nie, podľa jeho presvedčenia súd mal vychádzať zo
zistenia, že sa navrhovateľka operácii v čase rozhodovania nepodrobila. Je navyše zrejmé, že sa bežne
podrobujú operačným zákrokom aj zamestnanci v hlavnom pracovnom pomere, čo teda rozhodne nie
je prekážkou toho, aby sa jej prípadne mohla podrobiť i navrhovateľka. Poukázal na to, že otázku
operácie kolena navrhovateľka začala riešiť až potom, čo podala návrh na súd. Považuje za zrejmé,

že ide o účelový procesný útok zo strany navrhovateľky po zistení, že sa jej procesnému útoku mieni
procesne brániť, pretože vo svojom návrhu na začatie konania sa o žiadnej operácii nezmienila.
Uviedol ďalej, že odvolávanie sa navrhovateľky je v hypotetickej rovine na svoj vek a zdravotný stav,
že aj tak by ju nikto nebol zamestnal, o čom sa bolo možné presvedčiť jedine tým spôsobom, že
sa bolo potrebné o zamestnanie riadne a náležíte uchádzať. Nevidí dôvod, prečo by potencionálny

zamestnávateľnebolnavrhovateľkuzamestnal,keďmalakútnynedostatokpracovnýchsíl(očomsvedčí
aj fakt, že túto okolnosť dal verejnosti vedieť aj prostredníctvom UPSVaR) a tento svoj problém by mohol
vyriešiť minimálne do času, kým by navrhovateľka nezačala spĺňať podmienky na priznanie starobného
dôchodku. Nie jeden zamestnanec pritom ani po splnení podmienok na priznanie starobného dôchodku
neprestane vykonávať prácu v hlavnom pracovnom pomere. Navrhovateľka v čase podania návrhu

mala len 58 rokov, čiže ešte roky mohla pracovať pre potencionálneho zamestnávateľa. Nič na tom
nemení ani prípadná operácia kolena, pretože liečenie sa po operácii menisku trvá len niekoľko týždňov
a značná časť populácie takúto operáciu už má za sebou. Nejedná sa teda o nejaký zložitý, náročný
zdravotný výkon, pacienti bývajú hospitalizovaní spravidla len 2 dni a celé liečenie aj s rehabilitáciou
trvá len niekoľko týždňov. Súd v tomto smere nevykonal žiaden dôkaz, pretože navrhovateľka ho

ani nepredložila. Súd rovnako neodôvodnil presvedčivo napadnutý rozsudok, prečo by sa nemohla
navrhovateľka zamestnať, keď je liečená na hrudnodriekovú skoliózu a polytropný vertebrogénny
algický syndróm už od r. 1993, pričom medzičasom aj s touto diagnózou pracovala pre viacerých
zamestnávateľov a vykonávala celý rad rôznych profesií. Od r. 1993 pracovala napr. ako upratovačka,
pomocná sila v kuchyni, predavačka na trhu, predavačka v obchode a pod. Súd rovnako neodôvodnil

svoje tvrdenie o tom, že navrhovateľka údajne nemá mať zdravotnú spôsobilosť v potravinárstve s
tým, že na to nemá peniaze, pretože toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Navrhovateľka je držiteľom
zdravotného preukazu, ktorého vydanie stojí 10 Eur, vlastní aj výučný list (resp. osvedčenie pre prácu
s potravinami), na základe ktorého vykonávala práce v kuchyni v reštauráciách, pričom ide o dokladplatný pre celú EU. Uviedol, že súd tiež presvedčivo neodôvodnil, prečo dospel k záveru o tom, že
napriek vyššie uvedenému jeho námietka, že si navrhovateľka uplatňuje svoje právo v rozpore s dobrými
mravmi (bod 22 odôvodnenia rozsudku) nemôže obstáť. Zastáva rozhodný názor, a to aj na základe

jej skorších vyjadrení, že navrhovateľke ide výlučne o to, aby ho pripravila o peniaze, ktorých priznania
sa dožaduje. V tomto smere je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že navrhovateľka vlastní likvidný
majetok, ktorý od nadobudnutia dedením vôbec neužíva a ktorý sa dá predať, čím by mohla získať
peniaze na svoju obživu, ak by ich naozaj potrebovala. Jedná sa o poľnohospodársku pôdu, lesy a
pasienky o celkovej výmere 12 847 m2.v k.ú Gemerská Panica. Pred časom, ešte za života jej matky,

kým s navrhovateľkou žili spolu, sa predala časť ich pozemkov, a to v časovom horizonte ani nie 14 dní.
Aj z bodu 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku vplýva, že navrhovateľka vlastní aj iné nehnuteľnosti,
ktoré v celosti, bezodplatne užíva jej brat. Z tohto uhla pohľadu (rozpor s dobrými mravmi) je významné,
že navrhovateľka sama priznala to, čo tvrdil v konaní, a síce že požíva alkoholické nápoje (priznala
dokonca aj konflikt s ich spoločným synom po požití alkoholu - vína), navyše aj fajčí, teda ak má na víno
a cigarety, je v rozpore s dobrými mravmi, aby jej bolo priznané výživné z jeho strany, ako rozvedeného

manžela. Rovnaký záver vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľka nemala ani len snahu požiadať
či už o sociálne dávky, hlavne však o príspevok na bývanie, čo jej aj navrhol a ponúkol maximálnu
súčinnosť pri vybavovaní týchto dávok resp. príspevku. Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva
aj skutočnosť, že za celý čas, čo je navrhovateľka nezamestnaná, sa o zamestnanie neuchádzala,
stalo sa tak až cca. pol roka po podaní návrhu na začatie konania, aj to až v čase, keď to začal

namietať (10.1.2020). Uviedol, že z listinného dôkazu uvedeného v bode 12. odôvodnenia rozsudku tiež
vyplýva, že pracovné miesto bolo voľné, ak by sa oň navrhovateľka uchádzala, mohla tam pracovať o
to viac, že zodpovedným vedúcim uvedeného úseku je ich rodinný známy. Vytkol súdu, že nevysvetlil,
prečo v rozpore s vyššie uvedeným považoval navrhovateľku za takú rozvedenú manželku, ktorá nie je
schopnásamasaživiť,hocinatútozákonompredpokladanúpodmienkupoukazuje(bod17odôvodnenia

rozsudku - § 72 ods. ZoR) a prečo navrhovateľku považoval za osobu, ktorá nie je schopná sama sa
živiť z objektívnych dôvodov. Súd neuviedol, o čo opiera názor, že navrhovateľka by na prácu kuchárky
potrebovala predchádzajúce skúsenosti (zvlášť keď ich nepožaduje ani potencionálny zamestnávateľ),
pričom navrhovateľka ako osoba, ktorá viedla domácnosť, minimálne 40 rokov takéto skúsenosti má
a už aj v minulosti pôsobila v kuchyni rôznych reštaurácií. Súd neodôvodnil názor, že ide o fyzicky

náročné práce, ako ani to, prečo a na základe čoho zdieľa názor, že by potencionálny zamestnávateľ
uprednostnil mladšie ročníky pri prijímaní do práce, prečo by nemohli rozhodovať skúsenosti pred
mladším vekom (viď bod 20. odôvodnenia rozsudku). Namietal tiež výrok o trovách konania. Zastáva
názor, že takto odôvodnené súdne rozhodnutie nie je možné považovať za riadne odôvodnené v súlade
s§220ods.2CSP.Konštatoval,ženapadnutýrozsudokjenepreskúmateľný,pretožekaždérozhodnutie

je potrebné považovať za nepreskúmateľné, ak pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov v
jeho odôvodnení nie je možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie a
ako dospel k samotnému rozhodnutiu v danej veci. Konštatoval, že súd vykonané dôkazy nevyhodnotil
správne a z týchto nevyvodil správne skutkové (ani právne) závery Je presvedčený, že súd na základe
uvedených faktov mal dospieť k takému skutkovému záveru, že navrhovateľka nie je zaradená do

pracovného pomeru výlučne svojim zavinením, teda len a len zo subjektívnych dôvodov. Nazdáva sa, že
nazákladetohojemožnéustáliť,žesúdnazákladevykonanýchdôkazovneustálilsprávneskutkovýstav
veci. Dal do pozornosti, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, že navrhovateľke umožňuje fakticky
bezplatne obývať a užívať byt, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve (a v ktorom nebýva už od februára
2016), čím de facto aj bez súdneho rozhodnutia prispieva na jej živobytie. Na služby spojené s užívaním

bytu navrhovateľka neprispieva a ani nemieni prispievať, čo mu oznámila. Inkaso v sume 132,44 Eur,
náklad na káblovku vo výške 35,97 Eur, fond opráv vo výške 20 Eur (čo je spolu 188,41 Eur) tiež znáša
on. Uviedol, že takisto si musí platiť bývanie pri Nitre, odkiaľ dochádza do zamestnania do Bratislavy a
ubytovňu v Bratislave. Jediné, čo navrhovateľka platí je štvrťročne vodné a stočné cca 20 Eur, a raz za
pol roka 5 Eur osvetlenie spoločných priestorov. Konštatoval, že ak by bola navrhovateľka naozaj bez

príjmu ako to tvrdí, z čoho by hradila tieto, aj keď nie významné položky. Uviedol, že súd bezdôvodne
nezohľadnil náležíte v jeho zdravotnom stave tú skutočnosť, že je onkologický pacient vedený v
Onkologickom ústave v Bratislave. Poukázal tiež na svoj zdravotný stav, ktorý sa ešte viac zhoršil, ako aj
na jeho hospitalizáciu, čo preukázal prepúšťacou správou Nemocnice sv. Michala v Bratislave, kde bol
hospitalizovaný pre veľké bolesti v období od 12. do 17.2.2020. Medzičasom absolvoval aj magnetickú

rezonanciu dňa 20.2.2020. Vyjadril presvedčenie, že v danom prípade navrhovateľka koná v rozpore
s dobrými mravmi, naviac je nezamestnaná zo subjektívnych dôvodov, čo vylučuje možnosť aplikácie
ust.72 ods. 1 ZoR. Ak konajúci súd dospel k iným právnym záverom evidentne pochybil a tak napadnuté
výroky jeho rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rovnako súd pochybil,keď mu nepriznal právo na náhradu trov konania, aj keď mal vo veci vo väčšine úspech (podľa zásady
úspešnosti), navyše si myslí, že aj podľa § 55 CMP by bolo spravodlivé s poukazom na vyššie uvedené
priznať mu právo na náhradu trov konania.

5. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že sa stotožňuje s názorom, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie nie je v medziach zákona, nie však z dôvodov uvedených navrhovateľkou,
ale s poukazom na skutočnosti, na ktoré poukázal a ktoré namietal v odvolaní. Konštatoval, že nie je
možné zdieľať názor, že by z vykonaného dokazovania nevyplývalo, aké práce by mohla navrhovateľka

vykonávať. Práve naopak, v tomto smere produkoval dôkazy, ktoré navrhovateľka nijak, a už vôbec nie
účinne, nepoprela. Jej spochybňovanie tohto záveru v tomto štádiu konania, považuje za v rozpore so
zákonom s tým, že sa v podstate jedná o tzv. novotu v odvolacom konaní, navyše zo zoznamu voľných
pracovných miest bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, že navrhovateľka, ak by bola mala čo i len trochu
snahy a ochoty zamestnať sa, už dávno mohla byť zaradená do pracovného procesu. V žiadnom prípade
nemôže súhlasiť s názorom, že by uzavretie pracovnej zmluvy bolo nejakým zložitým procesom. To, že

sa navrhovateľka snaží spochybniť, že by s ňou potencionálny zamestnávateľ uzavrel pracovnú zmluvu,
ak by sa o nejakú pracovnú pozíciu uchádzala, nie je možné akceptovať a ani ona sama netvrdí, že
by mala nejaký (a už vôbec nie vážny) záujem. Pokiaľ navrhovateľka takúto snahu nemala, jej konanie
odporuje (aj) dobrým mravom. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na to. že jej bolo odporučené riešiť
otázku miery poklesu jej zárobkovej schopnosti a doposiaľ tak neučinila svedčí o jej snahe zbaviť sa

nejakého možného príjmu (čo aj napr. titulom invalidného dôchodku) a docieliť tak to, aby sa mohla
domáhať plnenia titulom príspevku rozvedeného manžela. Avšak takéto konanie je rovnako v rozpore s
dobrými mravmi. O konaní v rozpore s dobrými mravmi svedčí aj nekriticky požadovaná výška príspevku
na výživu rozvedeného manžela, ako aj to, že napriek vykonanému dokazovaniu navrhovateľka trvá
na podanom návrhu v celom rozsahu, čiže aj na výške uplatneného nároku. Ak odvolateľka tvrdí, že

bola aktívna pri hľadaní si práce, toto jej tvrdenie v žiadnom prípade nemá ani len tú najmenšiu oporu
vo vykonanom dokazovaní, doposiaľ to ani netvrdila a keďže tak činí až teraz, v odvolacom konaní,
aj toto jej tvrdenie je potrebné považovať za novotu. Poukaz na tvrdenú operáciu kolena je rovnako
bez právneho významu vo svetle tej skutočnosti, že ak by bola navrhovateľka dostatočne aktívna
pri hľadaní si práce, už mohla byť zamestnaná pred operáciou kolena. Táto skutočnosť by mala za

následok, že by tak, ako aj iní zamestnanci, ktorí ochorejú alebo sa podrobia operácii menisku, dostávala
by nemocenské dávky, čo je právo a ktoré zamestnávateľ nemôže nijako obmedziť. Nie je dôvodná
ani námietka navrhovateľky, že súd pochybil pri stanovení výšky príspevku, pretože celý jej návrh je
nedôvodný, vôbec jej neprislúcha žiaden príspevok z jeho strany, ako rozvedeného manžela. Podľa jeho
presvedčenia účelom príspevku na výživu rozvedeného manžela určite nemôže nahradiť snahu a ochotu

druhého rozvedeného manžela pracovať a dosahovať príjem či už zo závislej činnosti, prípadne iným
titulom (podnikanie, opatrovateľské, akýkoľvek druh dôchodku a pod.). Nesúhlasí s názorom, že by súdu
mala byť známa výška financií potrebných pre živobytie navrhovateľky, naopak ona ako strana sporu
mala povinnosť tvrdenia a s tým spojenú dôkaznú povinnosť. Z týchto dôvodov odvolanie navrhovateľky
považuje za zjavne nedôvodné a preto navrhuje mu nevyhovieť a v odvolacom konaní rozhodnúť v

zmysle petitu ním podaného odvolania.

6. Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu povinného uviedla, že zotrváva na skutočnostiach uvedených
vo svojich doterajších vyjadreniach a podanom odvolaní.

7. Povinný vo vyjadrení k vyjadreniu navrhovateľky zotrval na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací
súd rozhodol v zmysle petitu ním podaného odvolania.
8.KonaniavoveciachvýživnéhoplnoletýchosôbsaprejednávajúarozhodujúpodľaZákonač.161/2015
Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „ CMP“).

9. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

11. Podľa ust. § 72 ods. 1 a 2 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže
žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možnostía majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh
niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi.

12. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66
CMP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že konajúci súd síce riadne zistil skutočný stav (§
36 CMP, ale nesprávne ho posúdil podľa zákonných ustanovení o vyživovacej povinnosti pre rozvedenú
manželku upravených v Zákona o rodine.

13. Základnou hmotnoprávnou podmienkou existencie a trvania nároku na príspevok na výživu
rozvedeného manžela je nepochybné preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť.
Skutočnosť, že rozvedená manželka má príjem, sama o sebe nestačí na konštatovanie, že je schopná
sama sa živiť, ak z tohto príjmu nie je schopná uhradiť popri nevyhnutných nákladoch na stravovanie
aj ďalšie nevyhnutné životné náklady. Preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou vzniku nároku na
príspevok, ale nie hľadiskom určujúcim rozsah príspevku, ktorý zákon vymedzuje pojmom primeraná

výživa čo znamená, že nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela prichádza do úvahy len
vtedy, ak je splnená podmienka, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť a až potom je možné
určiť konkrétny rozsah výživného. Dôvodom na priznanie príspevku teda nie je rozdiel v životnej úrovni
bývalých manželov, ani skutočnosť, že navrhovateľke klesla životná úroveň oproti obdobiu pred zánikom
manželstva a ani to, že si vlastnou prácou nedokáže zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojovanie

potrieb v rozsahu ako za trvania manželstva. Jedinou relevantnou skutočnosťou môže byť fakt, že bývalý
manžel nie je schopný sám sa primerane živiť. Vyžaduje sa pritom kvalifikovaná miera odkázanosti,
teda ak sa rozvedený manžel ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť,
nárok na príspevok mu nevzniká. Skúmajú sa len možnosti, schopnosti, majetkové pomery a primerané
potreby oprávneného, t.j. koľko finančných prostriedkov mesačne potrebuje na zabezpečenie svojej

primeranej výživy a či je v jeho schopnostiach, resp. možnostiach si samostatne takéto množstvo
finančných prostriedkov zabezpečiť. Ak nie je objektívne alebo subjektívne v možnostiach rozvedeného
manžela živiť sa primeraným spôsobom samostatne, je potrebné posúdiť, či druhý rozvedený manžel
má možnosti prispievať mu na výživu určitou sumou tak, aby boli potreby oprávneného zabezpečené v
primeranej miere. Miera výživného je charakterizovaná pojmom „primeraná výživa,“ t.j. ide o náklady na

uspokojovanie životných potrieb oprávneného v závislosti od jeho veku, zdravotného stavu, životného
štýlu a ďalších potrieb, teda o úhradu všetkých odôvodnených potrieb v bežnom chápaní pojmu výživné,
a to v primeranom rozsahu, avšak zároveň ide o užší rozsah výživného ako pri vzájomnej vyživovacej
povinnosti počas manželstva

14. Povinný je poberateľom výsluhového dôchodku v priemernej výške 770 Eur (č.l. 77), poberá starobný
dôchodok vo výške 158 Eur a je zamestnaný u Policajného zboru (ochrana objektov) s príjmom cca
550 Eur. Z jeho výpovede na pojednávaní 17.12.2019 (č.l. 64) vyplynulo, že býva v Nitre, kde uhrádza
nájom v sume 230 Eur a dochádza do práce v Bratislave, spláca spotrebný úver 190 Eur mesačne,
spoločnú pôžičku 72 Eur, Internet a káblovku 36 Eur, životnú poistku 20 Eur, poistku pre syna 11,92

Eur, cestovné 27 Eur, platí si ubytovňu v Bratislave (v čase nočných služieb) 30 Eur, posiela peniaze
synovi (naposledy 300 Eur). Navrhovateľka svoju odkázanosť odôvodňovala predovšetkým tým, že
sa nemôže zamestnať pre neexistenciu pracovných príležitostí v lokalite kde žije s prihliadnutím na
jej vek a zdravotné komplikácie. Odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľka svoju zníženú pracovnú
schopnosť dostatočne nepreukázala listinnými dôkazmi v konaní pred súdom prvej inštancie, čo správne

konštatoval aj konajúci súd a tieto nedoplnila ani v podanom odvolaní, nijako teda nepreukázala
v akom konkrétnom rozsahu je vzhľadom na jej zdravotný stav znížená jej pracovná schopnosť,
napríklad predložením posudku posudkového lekára, z ktorého by jednoznačne vyplývalo, aké sú
zdravotné obmedzenia navrhovateľky, aké je % miery poklesu schopnosti navrhovateľky vykonávať
zárobkovú činnosť a aké sú odporúčania lekára ohľadom možností navrhovateľky zamestnať sa.

Navrhovateľka teda nepreukázala, že jej zdravotný stav ju vyradil z pracovného procesu. Z výsledkov
vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že neschopnosť navrhovateľky samostatne
sa živiť nevyplýva ani zo subjektívnych ani z objektívnych skutočností na strane navrhovateľky.
Navrhovateľka v konaní nepreukázala subjektívne dôvody (t.j. zlý zdravotný stav v takej miere, že by
nebola schopná zárobkovej činnosti v miere byť neschopná sama sa živiť, žiadna kvalifikácia, strata

zamestnania a nemožnosť nájsť si iné zamestnanie v dôsledku dlhodobej absencie zo zamestnania z
dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti a rodinu a pod.) a nepreukázala ani objektívne skutočnosti
neschopnosti samej sa živiť (nedostatok pracovných príležitostí, nemožnosť zamestnať sa). Tiež
nepreukázala ani faktickú nemožnosť nájsť si zamestnanie zodpovedajúce jej fyzickým a duševnýmschopnostiam v regióne kde býva. Schopnosť navrhovateľky zamestnať sa je zrejmá, je vyučená
krajčírka a aj v minulosti pracovala v závodných kuchyniach, reštauračných zariadeniach, obchodoch,
posledné jej zamestnanie bolo v hoteli P. v kuchyni. Navrhovateľka disponuje dostatočnými pracovnými

skúsenosťami. Navrhovateľka okrem „odpovede na žiadosť o prijatie do zamestnania zo dňa 1.1.2020“
na pozíciu predavačky, ktorej nebolo vyhovené nepredložila iný dôkaz, ktorý by nasvedčoval tomu, že si
skutočne hľadala prácu, resp. podala u akéhokoľvek potencionálneho zamestnávateľa žiadosť o prijatie
do pracovného pomeru. Navrhovateľka síce v odvolaní tvrdí, že vykonáva všetky potrebné úkony na
uplatnenie sa na trhu práce, aj zapojením sa do projektu „podpora individualizovaného poradenstva

pre dlhodobo nezamestnaných UoZ“ (od 6.11.2019 do 17.1.2020), nepreukázala však, že by si aktívne
hľadala prácu. Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľka pokiaľ tvrdila, že podstúpi operáciu kolena
a preto by ju žiaden zamestnávateľ nezamestnal, ani túto okolnosť nepreukázala a napokon ani v
rámci odvolacieho konania nepredložila žiaden dôkaz o tom, že vôbec takúto operáciu podstúpila.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že samotná navrhovateľka v návrhu uviedla, že v čase
po rozvode manželstva zabezpečovala svoju a synovu výživu výživným poskytovaným od povinného

na syna v sume 300 Eur mesačne. Povinný sa v tom období ústne zaviazal prispievať na výživu
syna do konca augusta 2019, ktorý prísľub nedodržal a od 01.7. 2019 nijakým spôsobom na výživu
neprispieva. Navrhovateľka je teda bez akéhokoľvek príjmu. Je teda nepochybné, že navrhovateľka si
svoju výživu zabezpečovala prioritne z výživného, ktoré platil povinný na ich syna a na takto platené
výživné sa spoliehala. Z listinných dôkazov „Voľné pracovné miesta v okrese Rožňava“ (č.l. 41-49)

vyplýva aktuálna ponuka voľných pracovných miest vhodných pre navrhovateľku, pričom navrhovateľka
nepreukázala, žeby sa o akékoľvek z týchto pracovných miest uchádzala. Navrhovateľka je tiež
podielovou spoluvlastníčkou viacerých nehnuteľností (orná pôda, lesný pozemok) v kat. úz. Gemerská
Panica. V neposlednom rade odvolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že navrhovateľka má
zabezpečené bývanie v byte vo vlastníctve povinného, ktorý uhrádza náklady za bývanie v sume cca

200 Eur, čím jej aj bez rozhodnutia súdu z vlastnej vôle prispieva na výživu (živobytie).

15.Odvolacísúdkonštatuje,žepovinnýakobývalýmanželnavrhovateľkybymalporozvodemanželstva
vyživovaciu povinnosť k nej jedine za predpokladu, že by navrhovateľka relevantne preukázala svoju
neschopnosť samostatne sa živiť, čo v tomto prípade preukázané vôbec nebolo. Odvolací súd

poznamenáva, že väčšina odvolacích námietok navrhovateľky spočíva v tom, že nemá možnosť
zamestnať sa kvôli veku, zdravotným problémom a nedostatku pracovných príležitostí. Z uvedených
dôvodov považoval odvolací súd tvrdenia navrhovateľky za účelovú obranu s cieľom dosiahnuť
priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

16. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru o splnení
zákonných podmienok pre priznanie príspevku na rozvedenú manželku a nesprávne rozhodol, keď
návrhu navrhovateľky sčasti vyhovel, preto podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok a návrh
navrhovateľky v celom rozsahu zamietol ako neopodstatnený.

17. O trovách konania odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu
ä§ 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP), keďže v konaniach podľa CMP žiadne z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a zároveň nezistil žiadne okolnosti
nasvedčujúce tomu, že by to bolo spravodlivé § 55 CMP)
18.Onáhradetrovkonaniarozhodolodvolacísúd podľa§52CMP,vzmyslektoréhožiadenzúčastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
19. Povinný tvrdil, že súd pochybil, keď mu nepriznal právo na náhradu trov konania, aj keď mal vo veci
vo väčšine úspech (podľa zásady úspešnosti) a vyslovil názor, že aj podľa § 55 CMP by bolo spravodlivé
s poukazom na ním uvedené skutočnosti priznať mu právo na náhradu trov konania. Odvolací súd
konštatuje, že zásadu úspešnosti nie je možné uplatňovať v konaní podľa CMP a to vzhľadom na okruh

vecí, ktoré sú prejednávané v režime tohto zákona, ako aj z dôvodu prítomnosti verejného záujmu. V
konaniach podľa CMP v dôsledku verejného záujmu, ktorý je prítomný v prevažnom okruhu týchto vecí,
nie je možné uplatňovať ani sankčnú funkciu trov konania, ktorá by sa mala pomeriavať v súlade so
zásadou úspechu. V týchto konaniach preto platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§
49 CMP) a žiaden z nich nemá ani nárok na ich náhradu od iného účastníka. Toto všeobecné pravidlo

formulované ako generálna klauzula je prelomené v dvoch prípadoch a to podľa § 53 a § 55 CMP. Podľa
§ 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu
spravodlivé. V prejednávanej veci odvolací súd takéto okolnosti nezistil a povinný ich ani žiadnymspôsobom nepreukázal. Vzhľadom na uvedené odvolací súd žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu
trov konania nepriznal.

20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).