Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/78/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713205130
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1713205130.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr.

Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: X. A. B., Š. XX, Y. A., X. B. B., B. XX,
Y. A., oboch zastúpených advokátkou JUDr. Dianou Bereseckou, Farská 33, Nitra, proti žalovanému:
A. Z., W.I. B. XXX, A., zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 3, Šaľa, F.
Y. X.XXX C., na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.09.2017, č.k.
8C/132/2016-121, v spojení s uznesením zo dňa 22.11.2018, č.k. 8C/132/2016-149, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd zmenu žaloby n e p r i p ú š ť a.

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva proti žalobcom v 1. a v 2. rade plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s uznesením zo dňa 22.11.2018, č.k. 8C/132/2016-149, súd prvej
inštancie zamietol žalobu zo dňa 03.04.2013, ktorou sa žalobcovia v 1. a v 2. rade domáhali voči
žalovanému zaplatenia sumy (pôvodne) 5.000 eur a žalovanému priznal proti žalobcom v 1. a v 2. rade
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia žalobu skutkovo odôvodnili tým,
že dňa 10.10.2011 uzavreli so žalovaným zmluvu o vzájomnej dohode (ďalej aj ako „zmluva“), v zmysle
ktorej sa žalovaný zaviazal vyňať žalobcov z úverového vzťahu vzniknutého na základe hypotekárneho
úveru č. XXXXXXXXXX, s J. I. W..S.., do ktorého žalobcovia vstúpili ako spoludlžníci. Pre prípad
nesplnenia povinnosti zo strany žalovaného, t.j. vyňať žalobcov z predmetného úverového vzťahu v
termíne najneskôr do 10.04.2012, sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcom zmluvnú pokutu vo výške 500
eur za každý začatý mesiac porušenia tejto povinnosti; splatnosť pokuty bola dojednaná vždy k 10 - temu

dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Vzhľadom na to, že si žalovaný svoju povinnosť na základe
zmluvy nesplnil, mali žalobcovia za to, že im vznikol voči žalovanému nárok na zaplatenie sumy 5.000
eur (10 mesiacov x 500 eur).

3. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vydal dňa 20.10.2014 platobný rozkaz, č.k. 37Ro/186/2013-22,
ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 4.500 eur a na náhradu trov konania, voči ktorému podal
v zákonom stanovenej lehote žalovaný odpor a namietal neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute, ako

aj samotnú zmluvu, čo do jej pravosti a pôvodu.

4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobcovia ako dlžníci uzavreli s J. I.
W..S.. ako s veriteľom zmluvu o bezúčelovom splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, zabezpečenéhozáložným právom k nehnuteľnosti (ďalej aj ako „úver“), vo vlastníctve žalovaného. Podľa žalobcov mali
predmetnú zmluvu uzavrieť z dôvodu pomoci žalovanému, v prospech ktorého banka vyplatila finančné
prostriedky. Sporové strany sa v následne uzavretej zmluve zo dňa 10.10.2011 dohodli, že úver bude

splácaný výlučne z prostriedkov žalovaného, zo samostatne zriadeného účtu vedeného v J. I. W..S..,
ktorý sa súčasne zaviazal k vyňatiu žalobcov z úverového vzťahu najneskôr do 10.04.2012. Pre prípad
nesplnenia podmienok (termín vyňatia z úverového vzťahu) tejto zmluvy sa žalovaný zaviazal uhradiť
za každý začatý mesiac dohodnutú pokutu vo výške 500 eur, splatnú k 10 - temu dňu príslušného
kalendárneho mesiaca k rukám žalobcov. Podľa žalobcov žalovaný predmetný úver splácal, hoci im

banka zasielala upomienky z dôvodu omeškania s úhradou splátok úveru.

5. Pokiaľ išlo o obsah zmluvy, ktorú nepripravila ani jedna zo zmluvných strán, ale známa žalobcov,
súd prvej inštancie vyhodnotil dojednanie o vyňatí žalobcov z úverového vzťahu s Tatra bankou, a.s.
do 10.04.2012 ako tzv. rozväzovaciu podmienku, pri ktorej skúmal, či išlo podmienku možnú alebo
nemožnú. Konštatoval, že pokiaľ bolo vôľou zmluvných strán, aby žalobcovia už neboli vedení ako

dlžníci v úverovom vzťahu s bankou, išlo o nesplniteľnú podmienku zo strany žalovaného; žalovaný
sa totiž nemohol sám zaviazať k prevodu úveru zo žalobcov na inú osobu, ak nebol účastníkom
pôvodnej úverovej zmluvy s bankou. Zároveň však konajúci súd považoval predmetné dojednanie za
nejednoznačné, neurčité a nezrozumiteľné, a tým za neplatné v zmysle § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Neurčitosť sa pritom týkala pojmu „vyňatie

z úveru“, a túto nebolo možné odstrániť ani použitím výkladových pravidiel v zmysle § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Podľa mienky súdu prvej inštancie bolo možné iba polemizovať s tým, že
žalobcovia mienili predmetným zmluvným dojednaním uzavrieť dohodu, že úver bude splácať žalovaný,
kým oni z neho budú vyňatí, ktorá dohoda mala potom charakter pristúpenia k záväzku podľa § 534
Občianskeho zákonníka (zrejme mal na mysli prevzatia plnenia - pozn. odvolacieho súdu).

6. V nadväznosti na neurčitosť pojmu „vyňatie z úveru“ vyhodnotil konajúci súd za neurčité a neplatné
i dojednanie o zmluvnej pokute, ktoré sa viazalo na (ne)splnenie bližšie nešpecifikovaných podmienok.
Keďže žalobcovia okrem samotnej zmluvy nepredložili iné dôkazy (listiny), mal zároveň za to, že
neuniesli dôkazné bremeno a dôvodnosť zmluvnej pokuty za 10 mesiacov (správne má byť 9 mesiacov

- pozn. odvolacieho súdu) „nevyňatia“ z úverového vzťahu žiadnym spôsobom nepreukázali. Na
uvedenom základe súd prvej inštancie, za súčasnej aplikácie ustanovení § 37 ods. 1, 2, § 39, § 544 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka, žalobu žalobcov zamietol.

7. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanému, ktorý mal
úspech v spore, priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. a v 2. rade v plnom rozsahu.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil

a zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 5.000 eur a na náhradu trov konania. Dôvodili, že v konaní
bolo preukázané, že žalovaný meškal s plnením svojej povinnosti po dobu 10 mesiacov a až po uplynutí
tejto doby si svoju povinnosť splnil takým spôsobom, že vyplatil úver a tento zanikol. Z uvedeného
žalobcoviavyvodili,žedošlokichvyňatiuzúverovéhovzťahusJ.I.,W..S..Povinnosťzabezpečiťvyňatie
z úveru bola pritom jednoduchou zmluvnou povinnosťou, ktorá bola určitá a znamenala, že by už viac

nevystupovali v pozícii dlžníkov voči J. I., W..S.. Podľa mienky žalobcov bolo vôľou zmluvných strán,
aby po dátume 10.04.2012 už viac neboli zaviazaní voči Tatra banke, a.s., pričom spôsob, akým si
žalovaný mal svoju povinnosť splniť, bola ponechaná na jeho vôli. V tejto súvislosti podotkli, že žalovaný
si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy splnil, a teda išlo o splniteľnú povinnosť, avšak oneskorene,
a preto im vznikol nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty; tá bola pritom dohodnutá písomne,

jasne a zrozumiteľne, a preto bola súladná s ustanovením § 544 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom
na to, že počas obdobia, v ktorom si žalovaný svoju zmluvnú povinnosť nesplnil, boli atakovaní bankou,
považovali výšku dohodnutej pokuty za primeranú.

9. V závere odvolania žalobcovia navrhli, aby odvolací súd preskúmal, či v predmetnej veci podal

žalovaný odpor proti platobnému rozkazu konajúceho súdu v zákonom stanovenej lehote. Podotkli, že
predchádzajúcemu právnemu zástupcovi vypovedali plnú moc pred rozhodnutím konajúceho súdu o
odmietnutí odporu žalovaného proti platobnému rozkazu, a preto nemali možnosť sa voči rozhodnutiam
týkajúcim sa oneskorene podaného odporu brániť opravnými prostriedkami.10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov namietal oneskorené podanie opravného prostriedku
žalobcami, ktorý naviac neobsahoval zákonom požadované náležitosti odvolania v zmysle § 363 C.s.p.

Mal za to, že žalobcovia v konaní nepreukázali a nezaložili do súdneho spisu výpoveď plnej moci
udelenej predchádzajúcemu právnemu zástupcovi, ktorý bol uvedený i v záhlaví napadnutého rozsudku
a ktorému bol tento následne i doručený; ukončenie zastupovania žalobcov pôvodným advokátom preto
nenadobudlo zamýšľané účinky ku dňu pojednávania súdu prvej inštancie, a preto podľa neho toto
zastupovanie naďalej trvalo. Žalovaný považoval za nedôvodné skúmať včasnosť podania odporu proti

platobnému rozkazu vydanému v danej veci, keďže žalobcom uplynula lehota na podanie odvolania
proti uzneseniu konajúceho súdu zo dňa 30.05.2016, č.k. 37Ro/186/2013-79 (ktorým zrušil uznesenie
o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu).

11. Žalovaný uzavrel, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, založený na správnych
skutkových zisteniach a právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru

o neurčitosti výrazu „vyňatie z úveru“, ktorý pripúšťal viacero výkladov. Pokiaľ teda nebola určito
vymedzená primárna povinnosť, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou, nemohol žalobcom
vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty; títo napokon ani nepreukázali tvrdený dôvod na priznanie
zmluvnej pokuty a nevysvetlili ani jej požadovaný rozsah. V konaní bolo preukázané, že žalobcovia úver
ani len čiastočne nesplatili.

12. Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 10.12.2018 mali za to, že ich odvolanie obsahovalo všetky podstatné
náležitosti vyžadované zákonom, pričom v ňom bol jasne a zrozumiteľne uvedený i odvolací návrh. Súdu
prvej inštancie na pojednávaní dňa 20.09.2017 oznámili ukončenie zastupovania pôvodným právnym
zástupcom, ktorú skutočnosť neboli povinní dodatočne osvedčovať. Bolo následne povinnosťou súdu,

aby im doručoval všetky písomnosti, vrátane súdnych rozhodnutí, a nie ich ďalej adresoval pôvodnému
zástupcovi. V ostatnom sa pridržali tých skutočností, ktoré uviedli v odvolaní.

13. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 11.03.2019 zotrval na tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k
odvolaniu. Nesúhlasil s tým, že žalobcovia preukázali ukončenie zastupovania bývalým advokátom O..

M., keď v tomto smere považoval ich vyjadrenie na pojednávaní súdu dňa 20.09.2017 za zmätočné.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383

C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 28.05.2020 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

15. Odvolací súd v prvom rade udáva, že vzhľadom na žalobcami predložený odvolací návrh, aby zmenil
zamietajúci výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a priznal žalobcom nárok na zaplatenie

sumy 5.000 eur, tento posúdil podľa obsahu ako návrh na zmenu žalobného petitu (žaloby); predmetom
konania, po úprave pôvodnej žaloby o zaplatenie 5.000 eur v zmysle § 172 ods. 7 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, bol totiž nárok žalobcov na zaplatenie sumy 4.500 eur. Návrhu žalobcov
na zmenu žaloby, spočívajúcej v priznaní sumy 5.000 eur však s poukazom na ustanovenie § 371 C.s.p.
nebolo možné vyhovieť, a preto odvolací súd žalobcami požadovanú zmenu žaloby nepripustil.

16. Pokiaľ išlo o vec samu, z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhali voči žalovanému
zaplatenia zmluvnej pokuty na tom základe, že žalovaný porušil povinnosť, ku ktorej sa zaviazal
zmluvou, čo malo za následok vznik ich nároku na zmluvnú pokutu. V odvolaní žalobcovia pritom
namietali nesprávnosť tých skutkových a právnych záverov konajúceho súdu, na základe ktorých

posúdil dojednanie o zmluvnej pokute za neurčité, nezrozumiteľné, a tým za neplatné v zmysle § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa mienky žalobcov „vyňatie z úveru“ bolo jednoduchou zmluvnou
povinnosťou, ktorou sa snažili zabezpečiť, aby v úverovom vzťahu s bankou už viac nevystupovali v
pozícii dlžníkov. Žalovaný si pritom povinnosť zo zmluvy napokon splnil, pretože až po uplynutí doby 10
mesiacov vyplatil úver a tento zanikol, t.j. došlo k ich vyňatiu z úverového vzťahu s Tatra bankou, a.s.

Podľa mienky odvolacieho súdu tejto odvolacej argumentácii žalobcov nemožno priznať úspech.

17. Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcov na zaplatenie zmluvnej
pokuty správne zameral na skúmanie platnosti dojednania o zmluvnej pokute, najmä z hľadiska toho,či obsahovalo všetky náležitosti právneho úkonu. Po vykonaní dokazovania pritom dospel k záveru,
že zabezpečovaná povinnosť nebola v zmluve vymedzená dostatočne určito a zrozumiteľne, s ktorým
záverom sa stotožnil i odvolací súd. I podľa mienky odvolacieho súdu žalovanému uložená povinnosť

„vyňatia žalobcov z úverového vzťahu“ totiž pripúšťa viaceré možnosti výkladu. Možno ju totiž vyložiť
v tom zmysle, že žalobcovia po jej splnení už nemali ďalej vystupovať v základnom úverovom vzťahu
s J. I., W..S.. ako dlžníci, keď na ich miesto mala nastúpiť iná, tretia osoba, resp. žalovaný; v takom
prípadebypredmetnédojednaniemalocharakterprevzatiadlhužalovanýmvzmysle§531Občianskeho
zákonníka, na ktorý úkon bol však potrebný súhlas veriteľa, t.j. J. I., W..S.. Adekvátna ochrana práv

veriteľa totiž vylučuje, aby si dlžník (dlžníci) vybral osobu, ktorá jeho (ich) dlh prevezme a bude povinná
ho ďalej plniť. Veriteľ tak vždy musí mať možnosť posúdiť právne a ekonomické následky konkrétnej
zmeny v osobe dlžníka. Je zrejmé, že súhlas Tatra banky, a.s. nebol obsiahnutý v zmluve, pričom
v nej neboli stanovené ani bližšie podmienky jeho prípadného získania. Na strane druhej predmetné
slovné spojenie možno vnímať vo väzbe na dohodu strán, podľa ktorej mal úver splácať žalovaný,
z jeho výlučných finančných prostriedkov, formou vkladov na bankový účet žalobcu v 1. rade (viď

predposledný odsek zmluvy), a teda ho vnímať len ako záväzok žalovaného splácať mesačné splátky
úveru, bez akejkoľvek materiálnej (finančnej) participácie žalobcov; v takom prípade by išlo skôr o
dohodu o prevzatí plnenia v zmysle § 534 Občianskeho zákonníka. Napokon, i z vyjadrení strán sporu,
dokonca i samotných žalobcov, je zrejmé, že oni sami mali nejasnosti o skutočnom obsahu zmluvného
záväzku žalovaného. Žalobcovia v priebehu konania na súde prvej inštancie síce uviedli, že cieľom

zmluvného dojednania bolo zabezpečiť, aby žalovaný na seba (fyzicky) previedol úver, avšak v odvolaní
spájali splnenie jeho povinnosti „vyňať“ ich z úverového vzťahu so samotnou úhradou úveru banke (t.j.
zaplatenie úveru = splnenie zmluvného záväzku). Vzhľadom na to, že v zmluve zo dňa 10.10.2011
absentoval určitý a jednoznačne vymedzený predmet záväzku, resp. povinnosti žalovaného, pre prípad
porušenia ktorého bola sporovými stranami dohodnutá zmluvná pokuta, takáto dohoda predstavovala

nielen neurčitý právny úkon (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ale i neplatné dojednanie o zmluvnej
pokute (§ 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Pre platné dojednanie o zmluvnej pokute je okrem
písomnej formy a dohody o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia, nevyhnutné jednoznačné
vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená; čo však v prejednávanej veci nebolo
splnené. Súd prvej inštancie na uvedenom základe vyvodil preto správny záver o neurčitosti dojednania

o zmluvnej pokute a z tohto dôvodu žalobu žalobcov ako neoprávnenú zamietol.

18. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní žiadali o preskúmanie včasnosti podania odporu žalovaného proti
platobnému rozkazu konajúceho súdu zo dňa 20.10.2014, č.k. 37Ro/186/2013-22, odvolací súd udáva,
že súd prvej inštancie po vykonaní náležitého šetrenia u poštového podniku zistil, že žalovaný podal

odpor proti platobnému rozkazu v zákonom stanovenej lehote, a preto uznesením zo dňa 30.05.2016,
č.k. 37Ro/186/2013-79, zrušil svoje pôvodné uznesenie zo dňa 25.03.2015, č.k. 37Ro/186/2013-63,
ktorým odmietol odpor žalovaného ako oneskorene podaný. Súd prvej inštancie predmetné zrušujúce
uznesenie riadne doručoval tak právnemu zástupcovi žalovaného, ako aj vtedajšiemu zástupcovi
žalobcov, ktorý po jeho prevzatí neoznámil súdu žiadne skutočnosti majúce za následok ukončenie

zastupovania žalobcov. Námietky žalobcov týkajúce sa nesprávneho postupu konajúceho súdu pri
doručovaní predmetného uznesenia preto odvolací súd vyhodnotil za neopodstatnené.

19. A napokon, za nedôvodnú považoval odvolací súd i argumentáciu žalovaného ohľadne
oneskoreného podania odvolania proti rozsudku konajúceho súdu zo strany žalobcov. Z obsahu

zápisnicezpojednávaniazodňa20.09.2017vyplýva,žežalobcoviakonajúcemusúduoznámili,žeužnie
sú zastúpení ich právnym zástupcom O.. M., ku ktorému oznámeniu neboli povinní pripájať žiadne ďalšie
doklady a listiny (napr. odvolanie plnej moci). I keď za tejto procesnej situácie nepostupoval konajúci súd
procesne správne, pokiaľ doručoval rozsudok vo veci samej advokátovi žalobcov, označujúc ho naďalej
za ich zástupcu, tento postup napravil vydaním opravného uznesenia a jeho doručením žalobcom, spolu

s napadnutým rozsudkom; žalobcovia prevzali rozhodnutie konajúceho súdu dňa 30.11.2018, a preto
odvolanie, ktoré podali elektronicky dňa 10.12.2018, podali v zákonom stanovenej lehote.

20.Sozreteľomnavyššieuvedenémožnouzavrieť,žežalobcoviavodvolaníneuviedližiadnerelevantné
skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací

súd preto v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil.21. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
priznal proti žalobcom v 1. a v 2. rade plný nárok na ich náhradu.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).