Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Tuesday, September 26, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/121/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410205921
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8410205921.4

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.JozefaŠkrabaasudcovJUDr.Jozefa
Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcov: 1/ W. M. A., nar. XX.X.XXXX, bytom P. F.
W. XX, A.-XXXX, T. - B.. X., A., 2/ F.. Z. T. M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.. XX, F.-XXXXX, B. - H., N.,
3/ X. A., nar. XX.X.XXXX, bytom T. Ú.. X, S.-XXXX, A., V., 4/ P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. Ú.C.. XX,
A. XXXX, V., 5/ V. S., rod. A., nar. X.X.XXXX, A. K. Ú.. X/a, A. U., V., všetci zastúpení advokátom JUDr.

Štefanom Kamenickým, so sídlom Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 7, proti žalovanému: Vojenské
lesy a majetky SR, štátny podnik, so sídlom, Pliešovce, Lesnícka 23, IČO: 31 577 920, odštepný závod
Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, odštepný závod Kežmarok, Podolínec, Generála Štefánika
26, zastúpenému advokátom JUDr. Milošom Barbušom, so sídlom Bratislava, Štúrova 13, P. O. BOX
154, o zaplatenie 38.440,28 eur s prísl., pôvodne vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn.
2C/139/2010, a v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, zastúpená: Vojenské lesy a majetky SR,

š. p., o. z. Kežmarok, Podolínec, Generála Štefánika 26, IČO: 31 577 920, zastúpeného advokátom
JUDr. Milošom Barbušom, so sídlom Bratislava, Štúrova 13, P. O. BOX 154, proti žalovaným: 1/ W. M.
A., nar. XX.X.XXXX, bytom P. F. W. XX, A.-XXXX, T. - B.. X., A., 2/ F.. Z. T. M. A., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F.. XX, F.-XXXXX, B. - H., N., 3/ X. A., nar. XX.X.XXXX, bytom T. Ú.. X, S.-XXXX, A., V., 4/
P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. Ú.. XX, A. XXXX, V., 5/ V. S., rod. A., nar. X.X.XXXX, bytom K.
Ú.. X/a, A. U., V., všetci zastúpení advokátom JUDr. Štefanom Kamenickým, so sídlom Spišská Nová

Ves, Hviezdoslavova 7, o určenie vlastníckeho práva, pôvodne vedenom na Okresnom súde Kežmarok
pod sp. zn. 2C/41/2012, spojených okresným súdom na spoločné konanie pod sp. zn. 2C/139/2010,
na odvolanie Slovenskej republiky, zastúpenej: Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, so sídlom
Pliešovce, Lesnícka 23, IČO: 31 577 920, vo veci týkajúcej sa odštepného závodu Kežmarok, proti
rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 23.6.2014 pod č. k. 2C/139/2010-299, na odvolanie toho
istého odvolateľa proti dopĺňaciemu rozsudku toho istého okresného súdu zo dňa 27.09.2016 pod č. k.

2C/139/2010-422, takto

r o z h o d o l :

Ruší rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vo výroku o trovách konania a v rozsahu tohto zrušenia
mu vec vracia na ďalšie konanie.

Odmieta odvolanie žalobcu (obidvoch odvolateľov) proti výroku rozsudku o vylúčení veci na samostatné
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) vyššie označeným
rozsudkom v spojení s rozsudkom dopĺňacím návrh Slovenskej republiky, zastúpenej Vojenskými lesmi
a majetkami SR - štátny podnik Pliešovce, odštepný závod Kežmarok, doručeným súdu dňa 14.3.2012,
k nehnuteľnostiam v k. ú. C., zamietol. Zároveň zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému v 1. rade náhradu

trov konania k rukám jeho právneho zástupcu vo výške 13.424,62 Eur, žalovanému v 2. rade vo výške10.810,84 Eur, žalovanému v 3. rade 10.810,84 Eur, žalovanému v 4. rade vo výške 10.810,84 Eur,
žalovanému v 5. rade vo výške 10.810,84 Eur, všetko do 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti.

2. Návrh žalobcov v 1. až 5. rade o zaplatenie 26.110,35 Eur s prísl. vylúčil na samostatné konanie.
Dopĺňacím rozsudkom návrh žalobcov v 1. až 5. rade na zaplatenie 12.329,94 Eur s prísl. vylúčil na
samostatné konanie.

3. Vychádzal zo zistenia, že v konaní vedenom na tom istom súde pod sp. zn. 2C/139/2010, od začiatku

sa žalobcovia domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom,
dôvodiac, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k. ú. C., ktoré v
návrhu presne špecifikovali, pričom žalovaný tieto nehnuteľnosti užíva bez toho, aby platil akékoľvek
nájomné, prípadne inú náhradu. Medzi nimi ako vlastníkmi a užívateľom je zákonný nájomný vzťah a z
tohto dôvodu im teda vznikol nárok na zaplatenie nájomného, ktoré v petite návrhu vyčíslili a zároveň
následne upravili návrhom, ktorého zmenu súd pripustil uznesením zo dňa 18.4.2012, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 24.4.2012.

4. V konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 2C/41/2012 žalobca žiadal určiť, že je vlastníkom
predmetných nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. C., zapísaných na LV č. XXX, pričom návrh uplatnil
proti žalovaným v 1. až 5. rade, ktorí sú tými istými žalobcami ako v konaní pod sp. zn. 2C/139/2010.

5. Uznesením pod sp. zn. 2C/139/2010 zo dňa 18.4.2012 súd prvej inštancie spojil na spoločné konanie
vyššie uvedené veci, s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn. 2C/139/2010. Uznesenie o pripustení
zmeny návrhu a spojení veci nadobudlo právoplatnosť dňa 24.4.2012.
1.

6. Vo veci samej súd prvej inštancie najskôr rozhodol o návrhu žalobcu proti žalovaným v 1. až 5.
rade, pôvodne vedenej na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 2C/41/2012. V súvislosti s touto
prejednávanou vecou sa najskôr zaoberal vecnou príslušnosťou súdu v zmysle § 9 ods. 1 O.s.p.,
ako aj aktívnou legitimáciou žalobcu s poukazom na ustanovenie § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005
Z. z. o lesoch, poukazujúc pritom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/23/2002, podľa

ktorého, „právo hospodárenia s majetkom štátu spočíva v práve subjektu, ktorému prislúcha právo
hospodárenia, vykonáva za štát ako priameho vlastníka majetku, jeho vlastnícke práva, za určitých
štátom (vlastníkom) vopred určených podmienok. Uvedené právo v sebe zahŕňa tak oprávnenie vec
držať, užívať ju, nakladať s ňou, ako aj rad povinností smerujúcich na zachovanie, účelne využívanie
a ochranu takej veci vrátane uplatňovania a hájenia tohto práva (aj primárne vlastníckeho práva štátu)

v konaní pred súdmi a inými orgánmi“. Žalovaní sú vedení ako podieloví spoluvlastníci nehnuteľností
nachádzajúcich sa v k. ú. C., obec C., okres K., zapísaných na LV č. XXX, vedenom Správou katastra
K.. Vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudli dedením, a to na základe Osvedčenia o
dedičstve F., D.-XX/XX a Osvedčenia o dedičstve XD/XXX/XX, D.-XX/XX. Predmetné nehnuteľnosti boli
právnym predchodcom žalovaných skonfiškované na základe Dekrétov prezidenta republiky Edvarda

Beneša, tzv. benešove dekréty. Pôvodnému vlastníkovi R. A. boli na základe M.V. Y. N. M. M. K. zo dňa
21.7.1947 v X/X skonfiškované nehnuteľnosti, parc. č. XXX, PK, vložka XX. Pôvodným vlastníkom P. A.,
V. A., T.. X., P. K. A., T.. B., boli každému v X/X skonfiškované nehnuteľnosti parc. č. XXX, PK, vložka XX.
Ďalej žalobca dôvodil, že uvedené potvrdzuje aj Zápisnica Rady ONV - Upovedomenie Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Ako dôkazy k svojím tvrdeniam pripojil M.Ý. Y. N. M. M. K. zo

dňa 21.7.1947, pozemnoknižný N. zo dňa 7.9.1948, N.Á. N. W. K. zo dňa 18.5.1947, J. R., zÁ. D. D. T. Y.
N. M.A. M. K., D.Á. Y. W. W. V. zo dňa 5.5.1947, L. W. W. P. W. T. zo dňa 11.3.1948. Ďalej žalobca uviedol,
že dekréty prezidenta Beneša sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Zákonodarca,
pokiaľ ide vzťah právneho poriadku Slovenskej republiky a právneho poriadku bývalej ČFSR, sa priklonil
k princípu recepcie právneho poriadku. Čl. 152 Ústavy SR Slovenskej republiky pojednáva o tom, že

ústavne zákony, zákony a ostatné všeobecné záväzné právne predpisy zostávajú v SR v platnosti,
ak neodporujú ústave. Skonfiškovaná pôda sa prideľovala do vlastníctva fyzickým osobám alebo
jednotlivým organizáciám, pričom v § 11 ods. 1 zákona č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškácii a urýchlenom
rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako i zradcov a nepriateľov českého a
slovenského národa, sa súvisle lesné pozemky vo výmere nad 100 ha, ako aj lesné pozemky bez ohľadu

na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia alebo, ktoré s týmito možno spojiť v súvislý celok, sa pridelia
štátu. V zmysle § 11 ods. 3 citovaného zákona, sa uvedenému subjektu má prideliť aj príslušný lesný
priemysel, poľnohospodárska a iná pôda, ktorá leží vo vnútri lesa a je súčasťou lesného hospodárstva,
tomuto hospodárstvu patriace okrajové enklávy, ako aj príslušné dopravné zariadenia slúžiace lesnémuhospodárstvu. Teda žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam zo zákona a
svoj naliehavý právny záujem na podaní žaloby odôvodnil skutočnosťou, že v katastri nehnuteľností sú
ako vlastníci nehnuteľností vedení žalovaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie publikované v

periodiku zo súdnej praxe č. 48/2004, „že ak je odporca zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník
spornej nehnuteľnosti, navrhovateľ má naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva, lebo len
takéto súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností“.
Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/179/2010, podľa ktorého „žaloba o určenie
vlastníckeho práva a o vydanie, resp. vypratanie nehnuteľností je právnym prostriedkom vlastníka na

ochranu svojho vlastníckeho práva. Základnými predpokladmi úspešnosti takejto žaloby sú preukázanie
vlastníckehoprávanavrhovateľaaskutočnosť,žeodporcavecneprávomzadržujeapriurčovacejžalobe
aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení“. V prejednávanej veci bol naliehavý
právny záujem žalobcu na určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu
vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu. Taktiež žalobca
dal do pozornosti aj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.US 91/98, v zmysle ktorého „výpis z listu

vlastníctva je doklad o stave zápisu v katastri nehnuteľností, ktorý však nemusí zodpovedať skutočne
existujúcim právnym vzťahom“, a tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/305/98, podľa
ktorého „rozhodnutím katastrálneho úradu, ktorým bol povolený vklad do katastra nehnuteľností, nie je
súd viazaný, stav v katastri nehnuteľností totiž nemusí zodpovedať skutočnému stavu“. Podľa uznesenia
Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.US/48/97, „ten, kto spochybňuje právo proti subjektu vedenom v katastri

nehnuteľností, môže svoje tvrdené právo uplatniť súdnou cestou najmä určovacou žalobou“, a podľa
Nálezu Ústavného súd ČR sp. zn. II.US/77/02, „ochrany vlastníckeho práva sa môže domáhať i ten, kto
tvrdí, že je vlastníkom, hoci právny stav evidencie v katastri nehnuteľnosti svedčí niekomu inému“.

7. Žalovaní v 1. až 5. rade v konaní o určenie vlastníckeho práva žiadali návrh žalobcu zamietnuť,

keď uviedli, že všetky doklady, ktoré žalobca predložil, sa týkajú nehnuteľností v k. ú. S., pričom tie
isté doklady predložil už aj v konaní 3C/168/2006 na tom istom okresnom súde, kde sa domáhal
vyslovenia práva hospodárenia k týmto nehnuteľnostiam v k. ú. C.. Žalobu však označil ako žalobu o
určenie vlastníckeho práva. Táto bola právoplatným rozhodnutím súdov zamietnutá. Už v tomto konaní
žalovaní namietali, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Poukázali na ustanovenie

§ 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch. Uviedli, že z LV č. XXX, k. ú. C., nepochybne vyplýva,
že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú oni, nie Š.. Podľa vyššie označeného ustanovenia, správca
lesného majetku zastupuje Š. v konaní pred súdom len vtedy, ak je vlastníkom lesného majetku Š.,
čo nie je tento prípad. Ďalej citovali aj ustanovenie § 50 ods. 3 toho istého zákona a § 50 ods. 5.
Teda na základe týchto ustanovení tvrdili, že žalobca nie je v tomto konaní aktívne legitimovaný na

podaniežalobyourčenievlastníckehopráva.Taktiežvtomtoprípadežalobcaaninemánaliehavýprávny
záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR č. R 62/2004, podľa ktorého „štátny podnik nemôže mať naliehavý právny záujem na určenie, že
štát je vlastníkom veci. Môže sa len domáhať, že má k týmto veciam právo hospodárenia“. Podobne to
konštatuje aj rozhodnutie uverejnené pod číslom RČR 3/1997, podľa ktorého „štátny podnik nemôže mať

naliehavý právny záujem na určenie, že štát je vlastníkom, môže sa len domáhať, že štátny podnik má k
sporným veciam právo hospodárenia“. Ďalej uviedli, že ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy (teda
pred novelou zákona o lesoch) správcovi, ktorý na základe zákona spravuje majetok štátu, nevzniká
k tomuto majetku také právo alebo iná majetková hodnota, ktoré sa svojou povahou rovnajú alebo sú
podobné vlastníckemu právu štátu k tomuto majetku. Pokiaľ ide o M. Y. M. K. zo dňa 21.7.1947, ním

boli skonfiškované nehnuteľností zapísane v pozemno-knižnej vložke č. XX, k. ú. S., a to R. A., K.
B., P.C. A. P. V. A., T.. X.. Nehnuteľnosti pod N. XXX, k. ú. S., nie sú identické s nehnuteľnosťami,
ktoré súd predmetom žaloby, pretože predmetom žaloby sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú.
C., pôvodne zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XX, k. ú. C., pričom konfiškačným výmerom boli
konfiškované nehnuteľnosti v k. ú. S.. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností zapísaných vo vložke č.

XX, k. ú. C., boli V. A. P. J.. Q. A., každý v pomere X/X, voči ktorým konfiškácia na nehnuteľnosti v
k. ú. C. vyrieknutá nebola. Nehnuteľnosti vo vložke č. XX, k. ú C., nikdy neboli pôvodným vlastníkom
odňaté. Na tieto nehnuteľnosti neprebehlo ani pozemnoknižné vkladové konanie v súlade s Nariadením
č. 104/1945 Zb. SNR. Už Nariadením zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR sa upravuje vyňatie
poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie. Tento predpis už vtedy dovolil,

aby sa vrátili konfiškované majetky nespravodlivo zobraté. Totiž konfiškačný titul sa dodatočne neuznal
ako univerzálny titul s povinnosťou preukázať opak, ale opačne, konfiškácii podliehali iba osoby, ktoré
výslovneapreukázateľneslúžilifašizmuanacizmu.Tentopredpisupravujevyňatiepoľnohospodárskeho
majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie.8. Na základe vykonaného dokazovania a aplikáciou ustanovení § 50 ods. 3, 5, 6 zákona č. 326/2005
Z.z. o lesoch súd prvej inštancie predovšetkým uzavrel, že žalobca nie je aktívne legitimovaný na

podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva. Z LV č. XXX, k. ú. C., je zrejme, že vlastníkmi sporných
nehnuteľností sú žalovaní, nie štát. Podľa citovaných zákonných ustanovení, správca lesného majetku
zastupuje štát v konaní pred súdom len vtedy, ak je vlastníkom lesného majetku štát, čo nie je tento
prípad. Teda štátny podnik nemá aktívnu legitimáciu na podanie takejto žaloby, ale v tomto konkrétnom
prípade sa môže domáhať určenia vlastníckeho práva štát, teda SR - zastúpená Ministerstvom obrany

SR. Naviac, žalobca pripojil konfiškačné rozhodnutia týkajúce sa absolútne iného katastrálneho územia
vo vzťahu k nejakým A.. Konfiškačné rozhodnutia sú na úplne iný majetok v S., pričom žalobca tvrdí,
že konfiškačné listiny sa vzťahujú na k. ú. C.. Žalobca od roku XXXX užíva predmetné pozemky. Musel
ich prevziať na základe nejakých dokladov a listín, a teda dôkazné bremeno ohľadom jeho tvrdení je
predovšetkým na ňom. Mal súdu predložiť listinné dôkazy súvisiace so žalobou a neprenášať na súd
povinnosť zdokladovať to, že vraj údajne predmetné pozemky, ku ktorým žiada učiť vlastnícke právo,

boli konfiškované na základe Benešových dekrétov. Rétorika u právneho zástupcu žalobcu sa tiež v
priebehukonaniamenilapodľatoho,vakomštádiusakonanienachádzalo,avkonečnomdôsledkumalo
dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcom minimálne na základe vydržania. Tu však minimálne
absentuje dobromyseľnosť držby ako jedného z hlavných atribútov, aby k vydržaniu vôbec mohlo dôjsť, a
to už len s poukazom na to, kto je uvedený ako vlastník na predmetnom liste vlastníctva, a tiež vzhľadom

na korešpondenciu spomínanú právnym zástupcom žalovaných medzi W. M. A. P. M. R.. Teda celá
žaloba sa okresnému súdu javí ako účelová a ničím nepodložená, pričom účelovosť možno vidieť aj v
tom, že po tom, ako sa A. začali domáhať zaplatenia nájomného za užívanie predmetných pozemkov,
sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k týmto pozemkom. Keďže v danej veci sa jedná o
určenie vlastníckeho práva, je nevyhnutné, aby žalobca mal na podanie takejto žaloby naliehavý právny

záujem. V tejto súvislosti okresný súd mal za to, že tento v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. nie je daný,
teda nie je daný naliehavý právny záujem na tom, aby súd vyslovil svojím určovacím výrokom, že SR
je vlastníkom sporných nehnuteľností. Tak, ako to uviedol právny zástupca žalovaných, existujú viaceré
rozhodnutia súdov, podľa ktorých štátny podnik nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že štát
je vlastníkom veci, ale môže sa len domáhať, že má k týmto veciam právo hospodárenia.

9. Pokiaľ ide o M. Y. M. K. zo dňa 21.7.1947, tak boli skonfiškované nehnuteľnosti zapísané v
pozemnoknižnej vložke č. XX, k. ú. S., a to R. A., K. B., P. A. P. V.T. A., T.. X.. Nehnuteľnosti
pod N. XXX, k. ú. S., nie sú identické s nehnuteľnosťami, ktoré sú predmetom žaloby, pretože
jej predmetom sú nehnuteľnosti nachádzajúce sa k. ú. C., pôvodne zapísane v pozemnoknižnej

vložke č. XX, k. ú. C., pričom konfiškačným výmerom boli konfiškované nehnuteľnosti v k. ú. S..
Na tieto nehnuteľnosti neprebehlo ani pozemnoknižné vkladové konanie v súlade s Nariadením č.
104/1945 Zb. SNR. Už Nariadením zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR sa upravuje vyňatie
poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie. Tento predpis už vtedy dovolil,
aby sa vrátili konfiškované majetky nespravodlivo zobraté. Totiž konfiškačný titul sa dostatočne neuznal

ako univerzálny titul s povinnosťou preukázať opak, ale opačne, konfiškácii podliehali iba osoby, ktoré
výslovneapreukázateľneslúžilifašizmuanacizmu.Tentopredpisupravujevyňatiepoľnohospodárskeho
majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie.

10. Taktiež súd prvej inštancie súhlasil s tvrdením žalovaných, že v danej veci neexistuje prekážka

litispendencie v súvislosti s konaním 3C/168/2016. Predmetom označeného konania je určenie práva
hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam, a teda napriek totožností účastníkov konania nie je
totožný predmet konania, a nebol teda dôvod na to, aby súd pojednávanie odročil a počkal na
rozhodnutieonávrhunazmenupetitužalobyvkonaní3C/168/2006.Jepravdou,žezrejmevoznačenom
konaní bude pripustená zmena petitu návrhu, avšak v čase rozhodovania súdu v konaní 2C/139/2010

takáto prekážka litispendencie neexistovala vzhľadom na to, že nešlo o totožný predmet konania, išlo
iba o totožných účastníkov.

11. Na záver súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca jednak nie je v tomto konaní aktívne legitimovaný na
podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva, a neexistuje naliehavý právny záujem v danom prípade na

podaní takejto žaloby, nie je tu ani prekážka litispendencie s konaním 3C/150/2014, a taktiež vyhovenie
predmetnej žalobe by bolo rozpore s dobrými mravmi. Štátna právnická osoba, teda štátna organizácia
lesného hospodárstva, resp. správca majetku vo vlastníctve Š., akým žalobca je, môže konať za Š.
len v prípadoch, ak ide o súdne konanie vo veci nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve Š.. To znamenávo veciach, keď je existencia vlastníckeho práva Š. k nehnuteľnostiam nesporná a Š. je ako vlastník
sporných nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností. Toto v danom prípade absentuje. Tu sú ako
vlastníci predmetných nehnuteľností zapísaných v katastri žalovaní. Naviac, naliehavý právny záujem na

podanie takejto žaloby o určenie vlastníckeho práva štátu k nehnuteľnostiam vo vlastníctve iných osôb
môže mať iba štát, za ktorý koná pred príslušným súdom príslušný štátny orgán, čo v danom prípade
by mohlo byť príslušné ministerstvo.

12.Vsúvislostisospomínanoudobrouvierou,resp.skutočnosťou,ževyhoveniežalobybybolovrozpore

s dobrými mravmi, pretože žalovaní predmetné nehnuteľnosti nadobudli na základe dedičských konaní,
sú riadne zapísaní ako ich vlastníci na liste vlastníctva, okresný súd uzavrel, že princíp dobrej viery (čo
konštatuje aj Ústavný súd), chrániaci účastníkov v súkromno-právnych vzťahoch, je možné chápať ako
jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, ktorý je odvoditeľný z ústavného princípu právneho
štátu. Aj v tomto prípade niet pochyb o tom, že iné rozhodnutie, ako zamietnutie žaloby, by bolo prejavom
porušenia princípu právnej istoty žalovaných, ktorý dobrovoľne na základe dedičských konaní po svojich

právnych predchodcoch nadobudli predmetné nehnuteľnosti, a naviac, vo svojom vlastníckom práve
nikým neboli rušení. Platenia nájomného za užívanie nehnuteľností sa ako žalobcovia domáhajú v inom
konaní.

13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešným žalovaným

v súvislosti s týmto konaním priznal náhradu trov pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia.

14. Posledným výrokom napadnutého rozsudku pod č. II., ako aj výrokom napadnutého dopĺňacieho
rozsudku, súd prvej inštancie návrh žalobcov ako fyzických osôb o zaplatenie 26.110,35 Eur s prísl. a
o zaplatenie 12.329,94 Eur s prísl. vylúčil na samostatné konanie (aj keď to nezdôvodnil), zrejme podľa

§ 112 ods. 2 O.s.p..

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom, vo výroku o zamietnutí žaloby
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vo výroku o trovách konania, podal odvolanie žalobca:
Slovenská republika, zastúpená: Vojenské lesy a majetky SR, štátny podnik, odštepný závod Kežmarok,

Generála Štefánika 26, IČO: 31 577 920, pričom v odvolaní zároveň uviedol, že odvolanie podáva aj
ako žalovaný vo veci vedenej na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2C/139/2010 (o zaplatenie
nájomného s prísl.). Obidve odvolania podal predovšetkým, okrem iného, z týchto základných dôvodov:

I. Predovšetkým odvolateľ nesúhlasí s nedostatkom svojej aktívnej vecnej legitimácie súvisiacej z jeho

návrhom o určenie vlastníckeho práva proti žalovaným v 1. až 5. rade. V tejto súvislosti uviedol, že
okresný súd nerozlišuje medzi účastníkom konania - B. T. a jej zástupcom podľa osobitného predpisu
- Vojenskými lesmi a majetkami SR - štátny podnik. Aktívnu legitimáciu ako hmotnoprávnu podmienku
konania je potrebné predovšetkým skúmať u účastníka a nie u jeho zástupcu. V tomto prípade žalobu
podala B. T., C. Š.. Odlišnou od tejto hmotnoprávnej podmienky je potom zastúpenie účastníka konania,

čo je podmienkou procesnoprávnou, a jej nesplnenie predstavuje odstrániteľnú prekážku konania. Za
absurdné v tejto súvislosti považuje konštatovanie súdu v tom smere, že ,,z LV je zrejme, že vlastníkmi
sporných nehnuteľností sú žalovaní a nie štát.“ Ohľadom tohto tvrdenia poukázal na ustanovenia § 21
ods. 4 O.s.p. v spojení s § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení neskorších predpisov.
Podľa § 50 ods. 6 zákona o lesoch, ,,správca podľa odsekov 3 a 4 vykonáva práva vlastníka k lesnému

majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred
súdom a orgánmi verejnej správy“. K predmetným pozemkom, pôvodne zapísaným na PK, vložke č.
XX, disponuje M. B., Š..W.., so súhlasom V. W. B. k správe tohto lesného majetku vo vlastníctve štátu.
V tejto súvislosti odvolateľ pripojil M.Ý. N. B. R. V. Š. Č.. XXX/XXXX-XXX/XXa D. F. X.XX.XXXX. Teda
pokiaľ ide o otázku, či zákonné znenie ust. § 50 ods. 6 zákona o lesoch splnomocňuje správcu lesného

majetku na zastupovanie štátu v konaniach o určenie vlastníckeho práva v prípadoch, keď na LV figurujú
tretie osoby, tak táto otázka bola judikatúrou vyriešená celkom jednoznačne, a to tak, že to možné je. V
tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.11.2009, sp. zn. 2M Cdo 21/2008.
Teda žalobca tak, ako je označený v žalobe, nepochybne má aktívnu vecnú legitimáciu na podaní takejto
žaloby (o určenie vlastníckeho práva).

II. K otázke naliehavého právneho záujmu žalobcu - B. T. na požadovanom určení vlastníckeho práva,
odvolateľ uviedol, že aj v tomto smere trvá na podanej žalobe. V danom prípade ide o situáciu, keď k
pozemkom vo vlastníctve štátu sú na LV zapísané iné osoby. V zmysle konštantnej judikatúry je v tomtoprípade vždy daný naliehavý právny záujem na takomto určení, pretože právny stav nezodpovedá stavu
zapísanému v katastri nehnuteľností a právnu neistotu žalobcu možno odstrániť len zosúladením zápisu
v katastri s právnym stavom na základe rozsudku o určení vlastníctva. Aj v tejto súvislosti poukázal na

niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Doplnil, že otázka naliehavosti právneho záujmu na určení,
že vlastníkom pozemkov v tomto konaní je B., je úplne bez významu vo vzťahu k zástupcovi účastníka
konania - Vojenským lesom a majetkom SR, š.p.. Otázku naliehavého právneho záujmu treba v tomto
konaní riešiť vo vzťahu k účastníkovi konania, ktorým v danom prípade je Š., C..Q.. B. T.. Štátny podnik
v tomto prípade len koná za Š. a aj ,,svoj“ naliehavý právny záujem teda odvodzuje od Š..

III. V ďalšej časti odvolania odvolateľ poukázal na prekážku litispendencie vo vzťahu ku konaniu
vedenému na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C/150/2014 (pôvodne sp. zn. 3C/168/2006). Túto
prekážku vzniesol na pojednávaní dňa 23.6.2014, s čím súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku
vyslovil nesúhlas, keď uviedol, že o takúto prekážku nejde. Naopak žalobca (odvolateľ) tvrdí, že
predmetom konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C/150/2004 (pôvodne sp.

zn. 3C/168/2006) je určenie vlastníckeho práva k tým istým nehnuteľnostiam, ako sú špecifikované
v tomto konaní, pričom účastníkmi konania sú taktiež rovnaké subjekty ako v tomto konaní (resp.
presnejšie len v časti tohto konania). Teda v zásade je tu daná prekážka litispendencie podľa § 83 O.s.p..
Určenie vlastníckeho práva sa stalo v konaní 3C/150/2014 predmetom konania už dňom 23.2.2010,
kedy došlo zo strany žalobcu k návrhu na zmenu žaloby. Zmenený návrh sa totižto stáva predmetom

konania už dňom, kedy je na súd podaný návrh na pripustenie zmeny žaloby, a nie až dňom, keď súd
o pripustení/alebo nepripustení zmeny rozhodne. Takýto záver vyplýva aj z rozhodnutia dovolacieho
súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.3.2014, sp. zn. 6Cdo/94/2013), na ktoré poukazuje aj
napadnuté rozhodnutie („o podanej zmene návrhu nebolo pred rozhodnutím vo veci účinné a záväzne
súdom rozhodnuté“).

IV. V ďalšej časti odvolania sa vyjadruje k meritu veci a k neúplnému zisteniu skutkového stavu
veci okresným súdom, k otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním a k súdom
posudzovanému rozporu s dobrými mravmi. V závere odvolania napadá aj výrok rozsudku o trovách
konania.

16. Žalovaní v 1. až 5. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 11.12.2014 žiadali potvrdiť rozsudok
súd prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny a zároveň žiadali priznať náhradu trov
odvolacieho konania. K námietke litispendencie uviedli, že ak je žalobca presvedčený o tejto prekážke

konania, mal sa v odvolacom konaní domáhať zastavenia konania. Čo sa týka posúdenia aktívnej
legitimácie žalobcu, odkázali na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom v tejto časti. Tiež súhlasili s
odôvodnením princípu právnej istoty, ako aj ohľadom otázky naliehavého právneho záujmu v zmysle
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Taktiež navrhli potvrdiť rozsudok okresného súdu aj vo výroku o
trovách konania.

17. Odvolací súd aplikujúc ustanovenie § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal odvolanie
žalobcu (odvolateľa) podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto
ustanovenia totiž právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie bolo

podané pred týmto dátumom. Preto odvolací súd má za to, že ide o právo, ktoré vzniklo podľa doterajších
právnych predpisov, a preto niet žiadnej zákonnej opory pre dokončenie tohto konania podľa novej
právnej úpravy. V súlade s princípom legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd posúdil
odvolanie žalobcu v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

18. Odvolací súd tak prejednal odvolanie odvolateľa podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. v
medziach, v ktorých sa domáhal jeho preskúmania, a dospel k záveru, že odvolanie vo vyššie uvedených
námietkach žalobcu je dôvodné. Pokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie návrh štátu proti žalovaným
zamietol, jeho rozhodnutie je predčasné.

19. Žalobca (B. T.) v odvolaní predovšetkým namieta okresným súdom tvrdenú absenciu jeho
hmotnoprávnej aktívnej legitimácie na podanie návrhu o určenie vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam. Bez ohľadu na to, či predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam v k. ú. C., resp. v k. ú. S. (toto bude predmetom dokazovania okresným súdom poustáleníaktívnejlegitimáciežalobcu),odvolacísúdjetohonázoru,žeaktívnalegitimáciažalobcuvtomto
konaní je plne daná.

20. Podľa § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch, v znení jeho neskorších doplnkov, správca podľa
odsekov 3 a 4 vykonáva práva vlastníka 69) k lesnému majetku vo vlastníctve štátu, najmä zabezpečuje
jeho ochranu a zastupuje vlastníka v konaní pred súdom a orgánmi verejnej správy; obdobne správca
postupuje vo veciach lesných pozemkov, ktorých vlastník nie je známy, a to aj vtedy, ak vlastnícke právo
štátu a neznámych vlastníkov je sporné. Vedie evidenciu lesného majetku vo vlastníctve štátu podľa

osobitného predpisu70).

21. V súvislosti s aktívnou legitimáciou žalobcu súd prvej inštancie uzavrel, že aktívna legitimácia
žalobcu (označeného v návrhu na začatie konania) ohľadom jeho návrhu na určenie vlastníckeho práva,
nie je daná, a to predovšetkým z toho dôvodu, že takto označený žalobca nemá naliehavý právny záujem
na podaní takejto žaloby. Dôvodom tohto záveru súdu prvej inštancie je jeho zistenie, že zapísanými

vlastníkmi sporných nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. C., nie je štát, ale Ž. M. X. P. X. T.. Teda správca
lesného pozemku zastupuje Š. v konaní pred súdom len vtedy, ak je vlastníkom lesného pozemku Š., čo
nie je tento prípad. S týmto právnym záverom okresného súdu nemožno súhlasiť a v tomto je odvolacia
námietka B. T. dôvodná. Totiž iba žalobou v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa môže tento žalobca úspešne
domáhať určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ak z dôvodov, ktoré uvádza, nie je

zapísanýakoichvlastníkvpríslušnejevidenciínehnuteľností.Priotázkeaktívnejlegitimácieoznačeného
žalobcu odvolací súd dáva do pozornosti najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.11.2009,
sp. zn. 2M Cdo/21/2008, najmä jeho odôvodnenie, v ktorom sa uvádza: ,,Nemožno súhlasiť s právnym
názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého je aktívne legitimovaný v danej
veci (určenie vlastníckeho práva) žalobca. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym záverom odvolacieho

súdu, že týmto subjektom je pôvodný žalobca, ktorý sa ako správca nehnuteľností domáha určenia
svojho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. I pri určitých pochybnostiach o možnosti
odvodzovať toto oprávnenie z citovaného ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991, od účinnosti
zákona č. 326/2005 Z.z. o lesoch (od 1.9.2005) vyplýva oprávnenie tohto subjektu konať za štát aj
z ustanovenia § 50 ods. 6 uvedeného zákona (správca lesného majetku vo vlastníctve štátu najmä

zabezpečuje ochranu takéhoto majetku, zastupuje štát ako vlastníka v konaní pred súdom). Pretože
právnym prostriedkom ochrany práv vlastníka je aj žaloba o určenie vlastníckeho práva a podľa názoru
dovolacieho súdu (zhodný s odvolacím súdom) je správca lesného pozemku oprávnený konať za štát
aj v súdnych konaniach, predmetom ktorých je určenie vlastníctva k tomuto majetku, ak je vlastníctvo
spochybňovanévpriebehufaktickéhovýkonusprávytakéhotomajetku,vykonávanejakosprávalesného

majetku vo vlastníctve štátu. Treba uviesť, že novelou Občianskeho súdneho poriadku, uskutočnenou
zákonom č. 273/2007 Z.z., sa zmenilo znenie ustanovenia § 21 ods. 2 (za štát pred súdom koná
pracovník toho štátneho orgánu, ktorého sa vec týka, alebo poverený pracovník iného štátneho orgánu),
podľa ktorého za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu, čo znamená, že neide

o zastúpenie (či poverenie), ale o subjekt samostatný konajúci za štát. Napokon špeciálnu pôsobnosť
vystupovať v mene štátu štátnej organizácie lesného hospodárstva (ešte pred novelou O.s.p.) možno
vyvodiť z ustanovenia čl. 1 ods. 11 zákona č. 256/2001 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.
330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, ako správne uzavrel

odvolací súd“. To isté stanovisko a konštatovanie potvrdzujú aj ďalšie rozhodnutia tak Najvyššieho súdu
ČR, ako aj Ústavného súdu SR, na ktoré odkazuje žalobca v podanom odvolaní v súvislosti s jeho
aktívnou legitimáciou v spore. To isté sa týka aj danosti jeho naliehavého právneho záujmu ohľadom
žaloby o určenie vlastníckeho práva.

22. Teda už toto konštatovanie odvolacím súdom je dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu v
spojení s dopĺňacím rozsudkom a na ďalšie pokračovanie so správne označeným žalobcom, čo zároveň
znamená, že bolo bezpredmetné sa zaoberať ďalšími odvolacími dôvodmi žalobcu.

23. Čo je však právne významné v súvislosti s prebiehajúcim konaním na súde prvej inštancie (sp.

zn. 2C/139/2010), je dôvodná odvolacia námietka žalobcu ohľadom prekážky tzv. litispendencie v
súvislosti s prebiehajúcim konaním na tom istom okresnom súde pod sp. zn. 3C/150/2014 (pôvodne
sp. zn. 3C/168/2006). Stav konania vedeného na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3C/150/2014
je nasledovný:24. V označenom konaní sa žalobca (Slovenská republika, v zastúpení Vojenské lesy a majetky SR, š.p.,
Pliešovce, Lesnícka 23, IČO: 31 577 920), domáha proti žalovaným v 1. až 5. rade (tým istým žalovaným

ako v tomto konaní) najskôr určenia práva hospodárenia k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú.
C., obec C., okres K., špecifikovaným v žalobe.

25. Uznesením zo dňa 4.12.2014 pod. č. k. 3C/150/2014-175 Okresný súd Kežmarok konanie vo veci
samej zastavil, s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní od právoplatnosti uznesenia o

zastavení konania. V označenom konaní okresný súd poukázal na ustanovenie § 103, § 83, § 104 ods.
1, veta prvá, O.s.p., keď uviedol, že zistil, že na Okresnom súde Kežmarok prebieha identické konanie
o určenie vlastníckeho práva medzi rovnakými účastníkmi konania týkajúce totožných nehnuteľností, a
to pod sp. zn. 2C/139/2010, ktoré bolo začaté 10.3.2012, ktoré nie je doposiaľ právoplatne skončené.
S poukazom na ustanovenie § 83 O.s.p. považoval za podstatné rozhodnúť o zastavení konania pre
prekážku litispendencie, keďže časový okamih, ktorý je rozhodujúci pre vznik totožnosti predmetu,

teda aj pre vznik prekážky vedenia, nastal už samotným podaním žaloby vedenej na Okresnom súde
Kežmarok pod sp. zn. 2C/139/2010 (o určenie vlastníckeho práva ohľadom toho istého žalobcu).

26. Na odvolanie žalobcu (B. T.) Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 18.11.2015 pod č.
k. 4Co/2012/2015 zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

dôvodiac, že uplatnenú námietku nesprávneho posúdenia prekážky litispendecie uznal za dôvodnú
z dôvodu, že hmotnoprávne účinky navrhovanej zmeny petitu žaloby nastali podaním procesného
návrhu, t.j. 23.2.2010, a nie rozhodnutím súdu procesným uznesením o jej pripustení. V konaní
vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2C/139/2010 bolo jeho predmetom zaplatenie
istiny s titulu nájomného, ktorého zmena bola taktiež pripustená uznesením zo dňa 18.4.2012, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 24.4.2012. Práve v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp.
zn. 2C/139/2010 je k tomuto konaniu spojené pôvodne vedené pod sp. zn. 2C/41/2012 o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXX, k. ú. C., čo znamená, že aj skutočnosti
týkajúce sa totožného predmetu konania vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 2C/139/2010 súdom neboli
správne uvedené, lebo predmetom konania sp. zn. 2C/139/2010 je zaplatenie 38.440,28 eur s titulu

nájomného. Zmenu návrhu možno charakterizovať ako dispozitívny procesný úkon účastníka, ktorým
účastník konania mení pôvodný návrh na začatie konania svoju požiadavku vymedzujúcu, ako súd
vo veci má rozhodnúť. Ustanovenie § 95 O.s.p. je vyjadrením dispozičného oprávnenia žalobcu,
ktorému umožňuje disponovať, nakladať s konaním a jeho predmetom. Hmotnoprávnym účinkom
návrhu na zmenu dochádza už jeho podaním, nie rozhodnutím o tomto návrhu. Záver súdu prvého

stupňa o prekážke litispendencie vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 2C/139/2010 preto nebol správny
vrátane posúdenia hmotnoprávnych účinkov, ktoré nastali podaním navrhovanej zmeny petitu, a preto
uplatnené námietky nesprávneho právneho posúdenia právnym zástupcom žalobcu odvolací súd uznal
za dôvodné.

27. Z vyššie uvedeného taktiež vyplýva, že uznesením č. k. 3C/150/2014-68 zo dňa 5.9.2014 Okresný
súd Kežmarok rozhodol o návrhu žalobcu na zmenu žaloby, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. C., obec C., okres K., bližšie špecifikovanými
v žalobe, a to vo vzťahu k Slovenskej republike. Označené konanie sa pôvodne začalo podanou
žalobou zo dňa 6.11.2006, ktorou sa žalobca domáhal určenia práva hospodárenia k nehnuteľnostiam

nachádzajúcim sa v k. ú. C., obec C., okres K., špecifikovaným v žalobe. Teda ak ten istý žalobca
sa v konaní sp. zn. 3C/150/2014 na Okresnom súde Kežmarok domáhal určenia práva hospodárenia
k predmetným nehnuteľnostiam proti tým istým žalovaným už žalobou zo dňa 6.11.2006 (i keď súd
až uznesením zo dňa 5.9.2014 pripustil zmenu žaloby na žalobu o určenie vlastníckeho práva k tým
istým nehnuteľnostiam), a v konaní vo veci sp. zn. 2C/41/2012 sa ten istý žalobca proti tým istým

žalovaným domáhal určenia vlastníckeho práva k tým istým nehnuteľnostiam (spojenom na spoločné
konanie pod sp. zn. 2C/139/2010 žalobou doručenou okresnému súdu dňa 4.3.2012, konanie pod sp.
zn. 3C/150/2014 (na základe podanej žaloby zo dňa 6.11.2006) začalo skôr, teda v tomto konaní sp. zn.
2C/139/2010 ide už o prekážku začatého konania. Na tomto konštatovaní odvolacieho súdu nič nemení
ani zistenie, že účinky navrhovanej zmeny petitu žaloby (na určenie vlastníckeho práva) nastali podaním

procesného návrhu dňa 23.2.2010 v konaní sp. zn. 3C/150/2014, nie rozhodnutím okresného súdu o jej
pripustení. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie predovšetkým zastaviť toto konanie pôvodne vedené
pod sp. zn. 2C/41/2012 o určenie vlastníckeho práva, pretože tomuto konaniu predbieha skôr začaté
konanieourčenievlastníckehoprávaohľadomtýchistýchúčastníkovatýchistýchnehnuteľnostívedenépod sp. zn. 3C/150/2014. Procesne súd prvej inštancie taktiež nepochybí, ak toto konanie o určenie
vlastníckeho práva preruší do právoplatného skončenia konania vedeného na tom istom okresnom súde
pod sp. zn. 3C/150/2014.

28. Keďže v tomto štádiu odvolacieho konania, vzhľadom na vyššie uvedené zistenia, neboli splnené
podmienky na potvrdenie rozsudku v jeho napadnutej časti, ani na jeho zmenu, odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o zamietnutí žaloby o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a vo výroku o trovách konania, a v rozsahu tohto zrušenia mu

vec vracia na ďalšie konanie v naznačenom smere (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).

29. V ďalšom konaní sa bude musieť súd prvej inštancie taktiež vysporiadať s podaním žalobcu zo dňa
24.8.2017 (čl. 492).

30. Výrokom pod bodom II. rozsudku súd prvej inštancie návrh žalobcov W. M. A. o zaplatenie 26.110,35

Eur s prísl. v spojení s dopĺňacím rozsudkom vylúčil na samostatné konanie.

31. Pokiaľ žalobca (B. T.) podal odvolanie aj proti tomuto výroku rozsudku súdu prvej inštancie, a na
toto konanie sa taktiež vzťahujú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, proti výroku rozhodnutia
o vylúčení určitej veci na samostatné konanie odvolanie nie je prípustné, pretože sa jedná o rozhodnutie

upravujúce ďalší procesný postup v konaní. Z tohto dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu proti tomuto
výroku rozsudku odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

32. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, veta
posledná, CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).