Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/24/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7610200785
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7610200785.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.
Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: E. V., nar. X.XX.XXXX, bytom F. XX, L.
W. ves, zastúpený: Bečarik & partners, s.r.o., so sídlom Letná 37, Spišská Nová Ves, proti žalovaným:
1/ I. V., nar. XX.X.XXXX, bytom na neznámom mieste, zastúpený Mgr. Ivanom Mazancom, advokátom,
so sídlom Metodova 12, Prešov a Slovenským pozemkovým fondom, Búdkova 36, Bratislava 2/ E. T.,

nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, L. U., zastúpená žalovanou v 4. rade, 3/ Y. V., nar. X.X.XXXX, bytom
U. 3, L. U., zastúpená L. S., bytom A. XXX/XX, J. T., 4/ C. T., nar. XX.X.XXXX, bytom R. 7, L. U., 5/
E. N., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XX, 6/ S. F., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, zastúpená opatrovníčkou
E. H., bytom S. XXX/X, L. M. a 7/ Y. L., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, o určenie vlastníckeho práva,
o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 27. mája 2019,
č. k. 6C/12/2010-214

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným v 1. rade a konanie voči žalovanému v 1. rade zastavuje.

Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania

pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo "prvoinštančný súd")
napadnutým rozsudkom určil výlučné vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri
nehnuteľností na LV č. XXX a č. XXX pre kat. úz U. (ďalej tiež len „nehnuteľnosti“), konanie voči
žalovaným v 2. až 7. rade (v rozsudku nesprávne označených ako žalovaní v 3. až 8. rade) zastavil a
rozhodol o trovách konania vyslovením, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu nárok.

2. Proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku podal odvolanie žalovaný v 1. rade, a to prostredníctvom
oboch zákonných zástupcov. Slovenský pozemkový fond v odvolaní mimo vecných námietok vytkol
súdu prvej inštancie tiež, že vec prejednal a rozhodol v nej napriek nesplneniu procesných podmienok
konania. Poukázal v tejto súvislosti na to, že žaloba smeruje (v časti nedotknutej čiastočným späťvzatím)
protiI.V.,ktorývšak podľaúdajovkatastranehnuteľnostíaleajpodľatvrdeniasamotnéhožalobcuužbol

v čase začatia konania nebohý. Z toho podľa jeho argumentácie vyplýva, jednak že I. V. ako zomrelého
nemôže zastupovať a jednak, že žaloba mala smerovať proti jeho dedičom - žalovaným v 2. až 7. rade,
konanievočiktorýmvšakbolonazákladespäťvzatiažalobyzastavené.LesySlovenskejrepubliky,štátny
podnik v lehote na podanie odvolania vyjadril len svoj všeobecný nesúhlas s napadnutým rozsudkom,
bez konkretizácie dôvodov, pre ktoré ho považuje za nesprávny. Nakoľko k oznámeniu týchto dôvodov
došlo až po uplynutí odvolacej lehoty, kedy už ich doplnenie procesný poriadok neumožňuje (§ 365 ods.

3 C.s.p.), odvolací na tieto dôvody s interpretačnou oporou v záveroch formulovaných ÚS SR v jeho
uznesení sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, neprihliadal. V tomto rozhodnutí ústavný súdvyjadril, že odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím
bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Zároveň v
ňom konštatoval, že „Relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie

chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň
neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí
lehoty na podanie odvolania“. Vo vzťahu k samotnej podstate odvolacích dôvodov štátneho podniku
Lesy Slovenskej republiky sa žiada odvolaciemu súdu poznamenať, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p.
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch

uplatnené.

3. Žalobca napadol odvolaním výlučne výrok rozsudku o trovách konania. Odvolací súd považuje
za potrebné uviesť na pravú mieru, že smerovanie odvolania žalobcu voči rozhodnutiu o trovách
konania vo vzťahu k „žalovaným v 1. a 2. rade“ má pôvod v nesprávnom označení strán súdom prvej
inštancie. Prvoinštančný súd totiž aj napriek tomu, že žalobca v priebehu sporu nezameniteľne vyjadril,

že (pôvodným) žalovaným je „neznámy vlastník“ (v skutočnosti I. V.), že Slovenský pozemkový fond
je jeho zákonný zástupca vo vzťahu k iným než lesným pozemkom (viď. žaloba a jeho podanie zo
17.8.2011) a štátny podnik Lesy Slovenskej republiky ho v spore zastupuje ohľadne lesných pozemkov
(viď. jeho podania zo 17.8.2010 a zo dňa 17.8.2011), navzdory tomu, že v prevažnej časti konania z
takéhoprocesnéhopostaveniaštátnehopodnikuLesySlovenskejrepublikyprisvojichúkonochsúdprvej

inštancie vyšiel (viď. napr. zápisnica o pojednávaní z 10.1.2011 a uznesenia zo 14.1.2014 a 16.5.2014)
a napriek tiež tomu, že takéto procesné postavenie uvedeného subjektu dokonca výslovne deklaroval
( v prípise z 30.3.2017), napokon v záhlaví napadnutého rozsudku štátny podnik Lesy Slovenskej
republiky nesprávne označil spôsobom, ktorý evokuje, že sa konania zúčastnil ako strana sporu; pritom
ale nad akúkoľvek pochybnosť v spore vystupoval (len) ako druhý zástupca žalovaného v 1. rade a

nie ako žalovaný v 2. rade, v ktorej súvislosti zrejme omyl súdu prvej inštancie pramenil. O tom, že
súd prvej inštancie považoval oboch správcov pozemkov za zástupcov žalovaného v 1. rade svedčí
napokon aj jeho zdôvodnenie rozhodnutia o trovách konania, v ktorom hoc i tu zmätočne, predsa len
ako tak znateľne vyjadril, že „žalovaných v 1. a 2. rade“ (rozumej Slovenský pozemkový fond a Štátny
podnik považoval za zákonných zástupcov, „ktorí účinne bránili práva týchto účastníkov konania“. V tejto

skutočnosti súd prvej inštancie vzhliadol dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý inak úspešnému
žalobcovi vzťahu k žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania nepriznal s použitím ust. § 257
C.s.p. Žalobca v odvolaní s takýmto spôsobom právneho posúdenia procesného vzťahu so žalovaným v
1. rade ohľadne trov konania nesúhlasil, pričom v súvisiacej argumentácii vyzdvihol predovšetkým svoj
sociálny status a nespravodlivosť usporiadania, kedy by mal znášať trovy spojené s nápravou pochybení

pri evidovaní vlastníctva nehnuteľností, ku ktorým došlo za bývalého režimu.

4. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného v 1. rade, vyjadrenie žalovaného v 1. rade k odvolaniu
žalobcu, a tiež následné reakcie strán na tieto podania spočívali len na zopakovaní už v odvolacom
konaní prezentovaných skutočností bez vnesenia nových či precizovania už prednesených argumentov.

5. Výroky rozsudku o zastavení konania voči žalovaným v 2. až 7. rade a o trovách konania medzi týmito
subjektmiažalobcomneboliodvolanímnapadnuté;vtýchtočastiachrozsudok nadobudolprávoplatnosť
v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nich nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal obe odvolania ako podané včas
(§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné
(§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písm. a) a h) (odvolanie žalovaného v 1. rade) a písm. h) (odvolanie žalobcu) C.s.p. a

dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je v oboch preskúmavaných výrokoch nesprávny. Ešte pred
vysvetlením samotných úvah, na podklade ktorých odvolací súd dospel k tomuto záveru považuje za
potrebné uviesť na adresu prvoinštančného súdu niekoľko kritických poznámok.

7. Z obsahu spisu, predovšetkým ale zo samotného rozsudku zreteľne vyplýva, že súd prvej inštancie

nedokázal ani v priebehu bez mála 10 rokov trvania sporu urobiť si jasno v elementárnych procesných
otázkach 1/ označenia žalovaného v 1. rade, ktorého i napriek tomu, že mu na základe tvrdenia
žalobcu boli známe údaje jeho mene, priezvisku a o dátume narodenia, označoval len všeobecným
pomenovaním „neznámy vlastník“; 2/ zastúpenia žalovaného v 1. rade ako nezisteného vlastníka vspore, ktoré ako odvolací súd vyjadril už v bode 5 tohto odôvodnenia si prvoinštančný súd inštitucionálne
zamieňal s procesnou legitimáciou a 3/ predovšetkým procesnej subjektivity žalovaného v 1. rade.
Zlyhanie súdu prvej inštancie v tomto smere je v okolnostiach prípadu umocnené tým, že obaja

zástupcovia žalovaného v 1. rade na potrebu vysporiadať sa predovšetkým s otázkou podmienok
konania ešte pred vecným prejednaním veci dôrazne upozorňovali. I napriek tomu zostal ich apel
bez povšimnutia, či už sa jedná o procesný postup alebo odôvodnenie napadnutého rozsudku, v
ktorom súd prvej inštancie na odvolateľmi predostretú argumentáciu, ktorou poukazovali na prítomnosť
neodstrániteľnej procesnej prekážky konania, nijak nereflektoval. Takýto prístup konajúceho sudcu

podľa posúdenia odvolacieho súdu rozhodne nemožno považovať za svedomitý výkon povinností,
vyplývajúcich z funkcie sudcu (§ 30 ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov).
Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na to, že vysvetlenie rozhodujúcich otázok a
vysporiadanie sa s podstatnými argumentmi strán považujú vo svojej judikatúre za neodmysliteľný
predpoklad spravodlivého procesu Ústavný súd SR (ÚS SR) aj Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP).
ÚS SR v tejto spojitosti napríklad formuloval záver o nevyhnutnosti aby spravodlivé súdne rozhodnutie

reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú
odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07). Odvolaciemu
súdu sa v tejto súvislosti žiada pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci
Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten

argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“

8. Pokiaľ by súd prvej inštancie venoval otázke procesných podmienok konania zákonom
predpokladanú ( § 161 ods. 1 C.s.p., do 30.6.2016 § 103 O.s.p.) a argumentačne naviac aj vyžiadanú
pozornosť, akiste by neušlo jeho pozornosti, že so spôsobom posudzovania procesnej subjektivity tzv.

nezistených vlastníkov sa právna prax už vysporiadala. V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje na
úvahy vyjadrené NS SR sp. zn. v uznesení sp. zn. 8 Cdo 31/2018 z 15. apríla 2019, v zmysle ktorých
predpokladom pre to, aby bolo možné v sporovom konaní vec prejednať s nezisteným vlastníkom,
zastúpeným Slovenským pozemkovým fondom (resp. štátnym podnikom Lesy Slovenskej republiky
- pozn. odv. súdu) je jeho existencia, čo u fyzickej osoby znamená, že ešte žije a u právnickej

osoby, že vznikla a dosiaľ nezanikla. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí formuloval jednoznačný a aj pre
túto vec výstižný záver, že „Takéto označenie („nezistený/neznámy vlastník, zastúpený Slovenským
pozemkovým fondom alebo štátnym podnikom Lesy Slovenskej republiky - pozn. odv. súdu) ale naopak
nemohlo prichádzať do úvahy u tých vlastníkov, ktorí neboli známi vôbec, spravidla preto, že pôvodný
vlastník už neexistoval a nebolo zrejmé, kto bol jeho právnym nástupcom“. Zahrnutie pod neznámeho

vlastníka tiež neexistujúcej osoby by podľa v tomto rozhodnutí vyjadreného názoru bolo „ pripustením
možnosti vykonania súdneho konania a vydania v ňom i vecného rozhodnutia o predmete sporu aj
za cenu neexistencie jednej z podmienok konania, či presnejšie pri zaťažení konania neodstrániteľnou
prekážkou, brániacou jeho ďalšiemu pokračovaniu a takto tiež popretím jedného zo základov, na ktorých
stojí civilný proces. Je totiž všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania alebo tiež tzv.

notorietou, že mŕtva fyzická osoba ani už zaniknutá osoba právnická nemajú spôsobilosť mať práva a
povinnosti, s nedostatkom takejto spôsobilosti išlo takpovediac ruku v ruke i nedostatok spôsobilosti byť
účastníkomkonania(vsúčasnostiprocesnejsubjektivity)aaktakátoskutočnosťtubolaužvčasezačatia
konania (na rozdiel od úmrtia fyzickej osoby či zániku osoby právnickej až v jeho priebehu, za určitých
okolností reparovateľných postupmi podľa § 107 O.s.p.), vadu spočívajúcu v snahe o zapojenie takéhoto

„subjektu“ do súdneho konania nešlo napraviť žiadnym spôsobom, ale pri postavení súdu pred takúto
procesnú situáciu muselo dôjsť (bez ďalšieho) v časti dotknutej takouto vadou k zastaveniu konania
(podľa § 19 a § 104 ods. 1 vety prvej O.s.p.)“.

9. V tomto rozhodnutí sa podľa v ňom vyjadreného odkazu najvyšší súd inšpiroval svojim skorším

uznesením sp. zn. 6 Cdo 11/2016 z 24. februára 2016, ktorý má pre posúdenie tejto veci zásadný
význam aj svojim záverom k spôsobu posudzovania prípadov, kedy smrť nezisteného vlastníka síce
nebola jednoznačne zistená, ale so zreteľom na všetky skutočnosti sa javí byť vysoko pravdepodobná.
K tejto otázke NS SR v zmieňovanou uznesení formuloval záver, že neodstrániteľnú prekážku zakladá
už skutočnosť, že „ s prihliadnutím k bežnej i najdlhšej známej dĺžke života sa to (že strana žije - pozn.

odvolacieho súdu) nejaví pravdepodobným, resp. javí omnoho menej pravdepodobným, než možnosť
opačná“. Zostáva dodať, že v tomto konkrétnom prípade NS SR vzhliadol na strane subjektu prekážku
konania preto, že nepovažoval za pravdepodobné aby ešte žil vo veku 122 rokov. Prenesené na daný
prípad možno podľa názoru odvolacieho súdu rovnaký záver prijať aj vo vzťahu k žalovanému v 1.rade, ktorého smrť, odhliadnuc od toho že ju tvrdí samotný žalobca, javí sa byť vysoko pravdepodobná
vzhľadom na vek, ktorého by sa k dnešnému dňu dožil (126 rokov).

10. Podľa ust. § 161 ods. 1 a 2 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné
podmienky"). (2) Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie
zastaví.

11. Podľa ust. § 61 C.s.p., procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak
len ten, komu ju zákon priznáva.

12. Podľa ust. § 62 C.s.p., ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví.

13. Na podklade citovaných ustanovení zákona je vo svetle zmienených záverov právnej praxe zrejmé,

že súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v nej napriek nesplneniu podmienky procesnej
subjektivity žalovaného v 1. rade. Nakoľko skutočnosť, že strana nedisponuje procesnou subjektivitou
už v čase začatia konania predstavuje neodstrániteľnú vadu konania, ktorej následkom je obligatórne
zastavenie konania (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 225s), odvolaciemu

súdu neostávalo iné, než rozhodnutie prvoinštančného súdu (v preskúmavanom rozsahu) podľa ust. §
389 ods. 1 písm. a) C.s.p. zrušiť a procesným postupom podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust.
§ 62 uvedeného zákona konanie zastaviť.

14. Podľa ust. § 396 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

15. Podľa ust. § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

16. Podľa ust. § 255 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

17. Podľa ust. § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu

trov konania protistrane.

18. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona by inak vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania žalovanému v 1. rade, keďže v procesných súvislostiach zastavenie konania zavinil žalobca
tým, že ho zaťažil procesnou podmienkou. Žalovaný v 1. rade ale, ako už bolo vyjadrené skôr, nemal už

v čase začatia konania spôsobilosť na práva a povinnosti, čím je vylúčené, aby vo vzťahu medzi ním a
žalobcom vznikli akékoľvek práva a povinnosti tiež procesnej povahy, povinnosť nahradiť trovy konania
a jej zodpovedajúce právo nevynímajúc. Z tohto dôvodu rozhodol odvolací súd o trovách konania pred
súdomprvejinštancieatiežodvolaciehokonaniavyslovením,žežiadnazostrán(žalobcaažalovanýv1.
rade) nemá právo na náhradu trov konania, s analogickým použitím ust. § 255 ods. 2 a 256 ods. 1 C.s.p.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.