Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 25, 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/295/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710200544
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:8710200544.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: E. L., L. Ž. XXX, zastúpená advokátom JUDr.
Marošom Zimom, Hradné námestie 29, Kežmarok, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova
25, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane navrhovatelky: OMBUDSPOT, združenie na
ochranu práv spotrebiteľov, Šrobárová 2676/30, Poprad, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr.
Peter Rybár, s. r. o., Ľudová 14, Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie odporcu

proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 24C 173/2010 - 93 zo dňa 17. februára 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava zo
dňa 27. 11. 2009, sp. zn. SR 19164/09, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 4. 1. 2010. Odporcovi uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 331,50 eur na depozitný účet Okresného súdu
Bratislava IV č. ú. 7000132232/8180 vedený v Štátnej pokladnici. O trovách konania rozhodne do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil,
že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské
rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 19164/09 zo dňa 27. 11. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 4. 1. 2010, bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 2.913,06 eur s

úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12 eur od 10. 5. 2009 do zaplatenia a
nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 527,81 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na tom skutkovom základe, že navrhovateľka dňa
25. 8. 2008 uzatvorila s odporcom B. S. Ú. Č.. XXXXXXX, na základe ktorej odporca ako veriteľ
poskytol navrhovateľke úver vo výške 1.327,76 eur, ktorý sa navrhovateľka zaviazala vrátiť zvýšený o
príslušný poplatok vo výške 1.261,73 eur, zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky a náklady na

uzatvorenie zmluvy s tým spojené, t. j. spolu vrátiť sumu 2.589,13 eur v 12 splátkach po 251,76 eur
počnúc dňom 5. 4. 2009, pričom navrhovateľka ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie rozhodcovského
konania z uvedenej čiastky uhradila 0,- eur. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa
vyvodil záver, že na predmetný úverový vzťah sa nemajú aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, nakoľko odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľkou ako dlžníkom
zmluvu o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák. a navrhovateľka sama prehlásila, že finančné

prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania, avšak napriek tomu je navrhovateľke potrebné
poskytnúť ochranu podľa Občianskeho zákonníka, nakoľko aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver
podľa ZoSÚ, ochrana dlžníka z úverového vzťahu je v danom prípade garantovaná právnou úpravou
v Občianskom zákonníku. Súd prvého stupňa mal za to, že normy obchodného práva sa použijú len
vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov
v Občianskom zákonníka, pričom medzi tromi zákonmi - ZoSÚ, Občiansky zákonník a Obchodný

zákonník panuje ten pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny (ZoSÚ) a ak tento určitú otázku
neupravuje, nastupuju po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základeObčiansky zákonník nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie
použitie noriem práva obchodného. Súd prvého stupňa uzavrel, že zmluva o úvere č. XXXXXXX
je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. a nakoľko zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa,
Stály rozhodcovský súd pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa napr. tým, že dodávateľovi prisúdil plnenie odplaty za poskytnutý úver vo výške 95 %
z poskytnutého úveru, keď takáto odplata je neprimeraná a jej zmluvné dojednanie zakladá značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd prvého stupňa

taktiež dospel k záveru, že boli splnené podmienky na zrušenie rozhodcovského rozsudku aj podľa § 40
ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní pre neplatnosť rozhodcovskej doložky.
Predmetná rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Súd prvého stupňa bol názoru, že je takéto dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná, nakoľko obsah

zmluvy bol vopred daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť a rovnako obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Súd prvého stupňa mal za to, že zmluvná
podmienky v štandardnej formulárovej zmluve alebo v obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
sporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonanízakladádôvodnazrušenierozhodcovského

rozsudku pre jej neplatnosť. Súd prvého stupňa vzhliadol nekalosť predmetnej rozhodcovskej doložky
aj v tom, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konania a to aj napriek možnosti
vybrať si medzi všeobecným a rozhodcovským súdom. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil
spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si
medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na

návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konania. O trovách konania
rozhodne podľa § 151 ods. 3 O. s. p. O povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh rozhodol
podľa§2ods.2zák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkoch,nakoľkonavrhovatelkajeodplateniasúdnych
poplatkov za návrh oslobodená.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol názoru, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená
platne a nemožno ju považovať ani za neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko rozhodcovská doložka
dohodnutá medzi účastníkmi konania nie je výlučná. Mal za to, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák.
nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Taktiež bol

názoru,žeplatnostprávnehoúkonutrebahodnotiťvčasejehouzavretiaabezhypotetickéhozvažovania
okolností, ktoré môžu, ale nemusia nastať po jeho uzavretí, pričom dôležité je to, či doložka sama
osebe umožňuje alebo neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym
riešením sporu a nie je vôbec dôležité, čo sa môže stať v budúcnosti. Uviedol, že možnosť voľby nie je
vôbec iluzórna a je množstvo prípadov, kedy spotrebitelia podali návrh na všeobecnom súde ešte pred

podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania, čo bolo rozväzovacou podmienkou rozhodcovskej
doložky. Poukázal na to, že prijatie argumentácie súdu prvého stupňa by znamenalo len jediné a to
úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, pričom je zrejmé, že
z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie
úplne, ale iba ho obmedziť. Mal za to, že záver o prípustnosti rozhodcovského konania vyplýva aj

zo znenia smernice č. 2008/48/ES o spotrebiteľskom úvere, ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť
primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere.
Poukázal na to, že vzdialenosť sídla rozhodcovského súdu od bydliska navrhovateľky nemala žiaden
relevantný význam pre výsledok konania, resp. pre možnosť uplatnenia procesných práv účastníka a
nemohla účastníka odradiť od uplatnenia svojich práv. Poukázal na to, že výška príslušného poplatku

je primeraná a to aj vzhľadom na skutočnosť, že odporca je nebankovým subjektom, ktorého riziko
podnikania ako aj podnikateľské náklady sú rozdielne a vyššie oproti bankám, pričom v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere príslušný poplatok navrhovateľke vyhovoval, keďže nič proti nemu nenamietala a zmluvu
o úveru uzatvorila a peňažné prostriedky od odporcu prevzala. Mal za logické, že s ohľadom na výrazne
vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované nebankovými veriteľmi vyššie ako obvyklé bankové

úroky. Uviedol, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nepovažuje v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku a ani v rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. k/ Obč. zák., keď súlad úroku z
omeškania so zásadou poctivého obchodného styku je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na základnú
zásadu zmluvného práva pacta sunt servanda, v kontexte zmluvnej voľnosti kontrahentov a s náležitýmzreteľom na účel sankčného a motivačného mechanizne tohto dojednania. Taktiež uviedol, že odporca
ako veriteľ poskytol navrhovateľke ako dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa §
497 a nasl. Obch. zák. a teda zmluva o úvere má povahu absolútneho obchodno - záväzkového vzťahu a

záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka
v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ a teda Občiansky zákonník je všeobecným a podporným predpisom
k Obchodnému zákonníku. Bol názoru, že na zmluvný vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere je potrebné
aplikovať ustanovenia o omeškaní dlžníka upravené v Obchodnom zákonníku.
Navrhovateľka a vedľajší účastník sa k odvolaniu odporcu nevyjadrili.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie podľa §
214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa treba zrušiť.
Z obsahu spisu vyplýva, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 19164/09 zo dňa 27. 11. 2009, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 4. 1. 2010, bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi
sumu 2.913,06 eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.589,12 eur od 10. 5.

2009 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 527,81 eur, všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na tom skutkovom základe, že
navrhovateľka dňa 25. 8. 2008 uzatvorila s odporcom B. S. Ú. Č.. XXXXXXX, na základe ktorej odporca
ako veriteľ poskytol navrhovateľke úver vo výške 1.327,76 eur, ktorý sa navrhovateľka zaviazala vrátiť
zvýšený o príslušný poplatok vo výške 1.261,73 eur, zahŕňajúci paušálne poplatky a všetky výdavky

a náklady na uzatvorenie zmluvy s tým spojené, t. j. spolu vrátiť sumu 2.589,13 eur v 12 splátkach
po 251,76 eur počnúc dňom 5. 4. 2009, pričom navrhovateľka ku dňu vyhotovenia návrhu na začatie
rozhodcovského konania z uvedenej čiastky uhradila 0,- eur.
Odvolací súd mal za preukázané, že navrhovateľka sa návrhom domáha zrušenia rozhodcovského
rozsudku, pričom súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka

s tým, že na predmetný úverový vzťah sa nemajú aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, pretože odporca ako veriteľ uzatvoril s navrhovateľkou ako dlžníkom zmluvu
o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obch. zák. a navrhovateľka sama prehlásila, že finančné prostriedky
sú poskytnuté na výkon zamestnania.
Ust. § 52 ods. 1 Obč. zák. definuje, čo sa považuje za spotrebiteľskú zmluvu a to v závislosti od

subjektu na strane dodávateľa a spotrebiteľa, pričom nie je rozhodujúce v akej forme je zmluva uzavretá
a ani to, či bola dodržaná zákonom predpísaná alebo dohodnutá forma. Pre spotrebiteľskú zmluvu v
zmysle poskytnutia osobitnej ochrany podľa ustanovení § 52 Obč. zák. nie je charakteristické to, ako
je zmluva typologicky nazvaná alebo aplikáciu akého zákona zmluvné strany dohodli a ani to, či sú
inak naplnené pojmové znaky ustanovenia § 52 Obč. zák.. Znamená to teda, že ochrana podľa týchto

ustanovení bude poskytnutá napr. aj vtedy, ak zmluvné strany inak dohodli, že na daný vzťah sa budú
aplikovať ustanovania Obchodného zákonníka (§ 262 ods. 1 Obch. zák.). O spotrebiteľskú zmluvu
teda pôjde vtedy, ak dodávateľ ako aj spotrebiteľ bude mať charakter osoby definovanej v ods. 3 a
4, pričom sa vyžaduje naplnenie uvedených predpokladov u oboch subjektov. Ust. § 52 ods. 3 obč.
zák. obsahuje všeobecnú definíciu dodávateľa, za ktorého sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a

plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „spotrebiteľ“ ust. § 52 ods. 4 Obč. zák. tento pojem definuje negatívne
a to tak, že je ním každá fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osobitné právne úpravy
uvádzajú, ktoré vzťahy sa nepovažujú za spotrebiteľskú zmluvu, hoci inak by tento vzťah zodpovedal

ust. § 52 Obč. zák. (napr. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách v čl. 2 písm. b/ uvádza „spotrebiteľ“ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá
v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu
alebo povolaniu; Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 97/7/ES zo dňa 20. 5. 1997 o ochrane
spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku v čl. 2 uvádza „spotrebiteľ“ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá

v rámci zmlúv upravených touto smernicou koná na účely spadajúce mimo jej obchodnú, podnikateľkú
alebo profesijnú činnosť). S vymedzením pojmu „spotrebiteľ“ súvisí aj rozhodnutie Európskeho súdneho
dvora zo dňa 20. 1. 2005 vo veci C 464/01 (E. D. M. L. W. C.), v ktorom ESD uviedol, že „osoba, ktorá
uzavrela zmluvu o tovare určenom čiastočne na podnikateľský účel a čiastočne na účel, ktorý nie je
súčasťou jej podnikania alebo povolania, nemá právo odvolávať sa na princípy osobitnej právomoci

stanovené v článkoch 13 až 15 dohovoru s výnimkou prípadu, že podnikateľský účel je do takej miery
marginálny, že má v celkovom kontexte predmetného obchodu len zanedbateľný význam, pričom nie
je významné, že prevažuje nepodnikateľský aspekt, je na príslušnom vnútroštátnom súde rozhodnúť,
či bola predmetná zmluva uzavretá na krytie nie celkom nezanedbateľných potrieb, týkajúcich sapodnikania alebo povolania dotknutej osoby, alebo či naopak nemá podnikateľský účel iba nevýznamnú
úlohu, na tento účel musí tento vnútroštátny súd posúdiť všetky skutkové okolnosti, ktoré objektívne
vyplývajú zo spisu, naopak nemá posudzovať okolnosti alebo znaky, o ktorých mohol mať druhý účastník

zmluvy znalosť pri uzatváraní zmluvy s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia
spotrebiteľa, správala zjavne tak, že mohla vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely“.
Odvolací súd uvádza, že myšlienkový pochod pri aplikácii ustanovení o ochrane spotrebiteľa by mal
byť založený na nasledových úvahách: a/ určenie toho, aké ustanovenie Občianskeho zákonníka alebo
iného vnútroštátneho právneho predpisu sa na danú vec vzťahujú, b/ posúdenie predmetu daného

vzťahu alebo okolnosti za ktorých došlo k uzavretiu vzťahu, c/ zistenie, či tento vzťah je upravený
komunitárnym právom a aká konkrétna právna úprava sa na daný vzťah vzťahuje a aké ciele táto právna
úprava sleduje dosiahnuť, d/ pre prípad, že daný vzťah je upravený komunitárnym právom, posúdiť, či
vnútroštátne právo umožňuje výklad v zmysle cieľov (judikatúry) komunitárneho práva.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na tom, že navrhovateľke je potrebné poskytnúť ochranu
podľa Občianskeho zákonníka napriek tomu, že navrhovateľka prehlásila, že finančné prostriedky

boli poskytnuté na výkon zamestnania. Uvedená skutočnosť vyplýva i zo zmluvy o úvere, v ktorej
navrhovateľka ako dlžník uviedla, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Súd
prvého stupňa vychádzal z toho, že navrhovateľka je spotrebiteľ a zmluva o úvere je spotrebiteľská
zmluva, pričom neskúmal, či navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Súd prvého stupňa nevykonal ani výsluch navrhovateľky a

teda nezisťoval za akým účelom navrhovateľka zmluvu o úvere uzavrela a na čo boli poskytnuté finačné
prostriedky použité. Odvolací súd má za to, že záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľka vystupovala
ako spotrebiteľ a zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva je vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový
stav predčasný. Až po ustálení, či zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva, bude možné preskúmať
rozhodcovský rozsudok a posúdiť, či boli dodržané všeobecné záväzné predpisy na ochranu práv

spotrebiteľa.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
zrušil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ňom bude
súd prvého stupňa musieť vypočuť navrhovateľku ako účastníčku konania, zistiť okolnosti, za ktorých
došlo k uzavretiu zmluvy o úvere, taktiež zistiť, či navrhovateľka pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a až po takto vykonanom dokazovaní ustáliť,
či zmluva o úvere je spotrebiteľská zmluva a teda je potrebné jej poskytnúť osobitnú ochranu.
Vzhľadom na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutej časti musel odvolací súd zrušiť i výrok
o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh.
Vnovomrozhodnutíovecisúdprvéhostupňarozhodneotrováchprvostupňovéhoiodvolaciehokonania

(§224 ods. 3 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.