Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, December 31, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/213/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1717203985
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1717203985.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: E. Y., narodená
X.X.XXXX, P. B. XX, Y., proti žalovanému: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava,
IČO:35717769,zastúpený:STRELÁK&Partners,s.r.o.,advokátskakanceláriasosídlomZáhradnícka
46,Bratislava,IČO:52451747vkonaníourčenie,žeúveryzozmluvyč.XXXXXXXXXzodňa17.4.2014

a č. Q. zo dňa 1.12.2014 sú bezúročné a bez poplatkov a o vydanie bezdôvodného obohatenia, na
odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 43Csp/12/2017-136 zo dňa 5. marca
2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že úvery zo zmluvy č.

XXXXXXXXX zo dňa 17.4.2014 a zo zmluvy č. Q. zo dňa 1.12.2014 sú bezúročné a bez poplatkov a
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 826,50 €. Žalovanému priznal náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

1.1. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c/, § 151 ods. 1 a § 191 ods.
1 Civilného sporového poriadku, § 107 ods. 1 a 2, a § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 5

zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že
žalobca na preukázanie svojich tvrdení súdu predložil úverovú zmluvu č. XXXXXXXXX zo dňa 17.4.2014
a č. Q. zo dňa 1.12.2014, prislúchajúce úverové podmienky, zmluvu o poskytovaní domáceho servisu,
rozhodcovskú doložku, výzvu na mimosúdnu dohodu. Bližšie sa k dokazovaniu nevyjadril.

1.2. V zmysle ustanovenia § 137 písm. c/ C.s.p. na základe ktorého sa žalobca podľa súdu prvej
inštancie domáhal v dvoch častiach petitu určenia, že zmluvy, ktoré uzavrel so žalovaným, sú bezúročné
a bez poplatkov, je danosť naliehavého (kvalifikovaného) právneho záujmu conditio sine qua non
procesnej prípustnosti takejto žaloby. Ak totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné
podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť. Skúmanie existencie naliehavého

právneho záujmu, ktoré súd vykonáva ex offo, je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností
tých pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych
povinnostíinýmsubjektom.Prežalobcutoznamenánevyhnutnosťtvrdiťadokázaťskutočnosti,zktorých
vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na
to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Existenciu naliehavého právneho záujmu na
určovacej žalobe musí teda preukázať žalobca, a to bez ohľadu na to, či je v konaní slabšou stranou

(naliehavý právny záujem je procesnou podmienkou na ktorú postavenie strany nemá žiaden vplyv)
a ak si túto dôkaznú povinnosť nesplní, jej dôsledkom je zamietajúce rozhodnutie súdu. Naliehavýprávny záujem na určení je daný vtedy, ak medzi stranami existuje aktuálny stav objektívnej právnej
neistoty (najmä u žalobcu), resp. právny vzťah medzi stranami je sporný a jestvuje potreba odstránenia
tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem sa viaže na

konkrétny určovací petit a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže
dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Pri skúmaní
existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne
zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti
práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné

(ďalšie) súdne konanie alebo konania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala
naliehavý právny záujem na určení, že zmluvy uzatvorené medzi stranami sú bez poplatkov a bez
úrokov (negatívny určovací petit). Primárne žalobkyňa ani neprezentovala potrebu odstránenia neistoty
či ohrozenia jej práva. Vo vzťahu k zmluvám uzatvoreným so žalovaným v roku 2008 netvrdila, že by
záväzky vzniknuté z týchto zmlúv neboli z jej strany uhradené, a teda že by žalovaný mohol eventuálne
podať voči žalobkyni návrh na ich zaplatenie. Naopak, žalobkyňa v tomto konaní žiadala o vrátenie

poplatkov a úrokov z jej úhrad, a teda súd z tohto jej nároku vyvodil, že všetky jej záväzky z uvedených
zmlúv sú vyporiadané. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý
právny záujem v zásade absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti, keď tvrdené
právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, pretože už došlo k jeho porušeniu. Uvedený prípad sa
týka aj žalobkyne, ktorá zároveň s určovacou žalobou podala aj žalobu na plnenie (inak by žalobkyňou

tvrdený nárok na plnenie nevznikol) následkom čoho de lege stratila naliehavý právny záujem na určení
práva.Súdvtakomtoprípadeurčovacejžalobenemôževyhovieť,pretožeakbudeakopredbežnúotázku
v konaní o plnenie posudzovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmlúv, určovací rozsudok by nebol pre
žalobkyňu podstatným spôsobom užitočný. Naliehavosť právneho záujmu teda nie je v žiadnom prípade
daná, pretože žalobkyňa má nielenže k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva, ale tento už aj

využila tým, že v tomto konaní žiada od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia zo sporných
zmlúv na základe toho istého právneho titulu (neprijateľnosť zmluvných podmienok, absencia zmluvných
náležitostí vymedzených zákonom). Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia de facto konzumovala
negatívny určovací petit.

1.3. Pokiaľ išlo o žalobu v časti vydania bezdôvodného obohatenia, žalobkyňa žiadala od žalovaného
vydať bezdôvodné obohatenie zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 17.4.2014 a č. Q. zo dňa
1.12.2014, ktoré sú z dôvodu absencie zákonom vymedzených náležitostí podľa názoru žalobkyne
bezúročné a bez poplatkov. Súd prvej inštancie sa podľa svojho vyjadrenia osobitne zaoberal každým
z nárokov prezentovaných zo strany žalobkyne. V prvom rade sa zaoberal námietkou premlčania

vznesenou žalovaným. Pri uvedených zmluvách išlo podľa súdu prvej inštancie o premlčanie práva
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, preto je potrebné na premlčanie aplikovať ust. §
107 Občianskeho zákonníka. Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
je ustanovená kombinovaná premlčacia doba (korektný termín je premlčacia lehota, preto v ďalšom
texte odvolací súd na rozdiel do súdu prvej inštancie používa označenie „lehota“), a to subjektívna

a objektívna. Subjektívna dvojročná premlčacia lehota začína plynúť od okamihu, keď sa oprávnený
dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Súd mal za to, že
žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela pre zmluvu č. XXXXXXXXX dňa 17.4.2014 a zmluvu
č. Q. dňa 1.12.2014, teda v čase ich podpisu. Žaloba bola na prvoinštančnom súde osobne podaná
dňa 19.6.2017, a teda právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia z uvedených zmlúv

bolo v čase jej doručenia súdu premlčané. Žalobkyňa sa dozvedela o bezdôvodnom obohatení v deň
podpisu jednotlivých zmlúv vzhľadom na skutočnosť, že právne predpisy týkajúce sa poskytovania
spotrebiteľských úverov jej boli známe už v čase ich uzavretia. Súd námietku žalobkyne o tom, že
prvýkrát sa o neprijateľných zmluvných podmienkach dozvedela z vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2017, považoval za nedôvodnú, keďže žalobkyňa o porušení

ustanovení spotrebiteľského práva mala vedieť už pri podpise dotknutých zmlúv, keďže sa jedná o
jednoznačné a jasné ustanovenia zákonov o ochrane spotrebiteľa.

1.4. Súd prvej inštancie na záver konštatoval, že je jeho výlučným právom právne posúdiť zistený
skutkový stav, pretože je to práve súd, ktorý v konaní o podanej žalobe verifikuje tvrdené skutkové

okolnosti a právne ich kvalifikuje. Pretože u žalobkyne absentovala existencia naliehavého právneho
záujmu (pokiaľ sa jedná o určovaciu žalobu) a zároveň neuniesla dôkazné bremeno, resp. jej nároky boli
premlčané, súd považoval za nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového
konania skúmať, či sporné zmluvy obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky, resp. či im chýbalináležitosti dané zákonom a vysporiadať sa právnou argumentáciou žalobkyne v tomto smere, a to v
súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balanic. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higginsc. Francúzsko z 19. februára 1998, ktorá je vzhľadom na vyššie
uvedené irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

1.5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že nárok na ich
náhradu priznal v plnom v rozsahu žalovanému, ktorý mal 100 % úspech vo veci.

2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vytkla súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, a že nebol zistený skutkový stav. Napadnuté rozhodnutie považovala za príliš formalistické
a jeho odôvodnenie za nepreskúmateľné. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie naopak

namiesto práv spotrebiteľa chránil v konaní záujmy dodávateľa (žalovaného) a uznal mu nárok,
ktorý podľa nej nepodložil relevantnými dôkazmi. Nebol a nie je dôvod na zamietnutie žaloby na
základe absencie naliehavého právneho záujmu. Súd má úradnú povinnosť skúmať spotrebiteľskú
zmluvu ex offo aj bez vyzvania a zistiť, či zmluva obsahuje zákonom stanovené náležitosti, a či
neobsahuje neprijateľné podmienky, prikazuje mu to Smernica rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách. Nesúhlasila ani s názorom súdu prvej inštancie o premlčaní jej nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobkyne mala byť aplikovaná, 10 ročná premlčacia
lehota, podľa § 107 Občianskeho zákonníka. Žalovaný jednoznačne počas konania preukázal úmysel
sa bezdôvodne obohatiť a konštatovanie súdu, že už pri podpise zmluvy sa žalobkyňa dozvedela, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu, nielen že nemá žiadnu oporu v zákone, ale je tak scestné, že

sa prieči aj zdravému rozumu. Ak by začala plynúť premlčacia lehota už pri podpise zmluvy, tak by
mohlo dôjsť k jej uplynutiu skôr, ako by vôbec k bezdôvodnému obohateniu reálne došlo. Žalobkyňa
považovala odôvodnenie súdu prvej inštancie za žalostné až smiešne. Na to, aby sa dozvedela, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu, by musela mať v tom čase, keď k nemu došlo, dostatočné právne znalosti
na to, aby som si sama dokázala zmluvu vyhodnotiť, či obsahuje povinné náležitosti podľa § 9 zákona

129/2010 Z. z., a tiež by musela mať vedomosť o tom, že pokiaľ tieto náležitosti zmluva neobsahuje, tak
je podľa § 11 zákona 129/2010 Z. z. poskytnutý spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov. Keďže
nebolo nijako preukázané, že by žalobkyňa tieto právne vedomosti v čase bezdôvodného obohatenia
mala a sudca sa nevysporiadal procesne s reálne podloženými faktami, že žalobkyňa sa o tom, že
žalovaný sa na nej bezdôvodne obohatil, dozvedela z listu z Ministerstva spravodlivosti SR, kde jej

bolo popísané, že zmluva neobsahuje zákonné náležitosti, a tiež že obsahuje neprijateľné podmienky.
Žalovaný ani sudca nijako nepreukázali, že žalobkyňa sa o tomto všetkom dozvedela v deň podpisu
zmluvy a navyše je tu otázka na žalovaného, prečo ju už v deň podpisu zmluvy neinformoval o tom,
že zmluva je v hrubom rozpore so zákonmi o spotrebiteľských úverov a takisto v rozpore so Smernicou
Rady 93/13/EHS a v neposlednom rade so zákonom o ochrane spotrebiteľa. Ak by ju na tieto skutočnosti

žalovaný upozornil pri podpise zmluvy a žalobkyňa by vedela, že úver je bezúročný, určite by nezaplatila
žalovanému úroky, na ktoré nemá právny nárok. Mala za to, že žalovaný a súd prvej inštancie pracovali
iba s domnienkami a nie s reálne podloženými faktami, ktoré by reálne vyvrátili skutočnosť o tom,
kedy žalobkyňa tie znalosti skutočne mohla mať. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013. Keďže

predpokladáme a zo súdnej praxe už vieme, že žalovaný nemá nárok na úroky a poplatky, lebo zmluvy
sú vyhlasované za bezúročné a bezpoplatkové, nakoľko sú v hrubom rozpore so zákonom, žalovaný
dobre vie a vedel, že nemá nárok na zaplatenie inej sumy ako je suma istiny. Plnenie však nad jej rámec
prijal a toto plnenie dobrovoľne a iniciatívne nevydal svojmu dlžníkovi, na úkor ktorého sa obohatil.
Tým, že si tieto finančné prostriedky ponechal, prejavil vôľu si ich nechať a keďže tieto predstavujú

bezdôvodné obohatenie, prejavil tým vôľu úmyselne a bezdôvodne sa obohatiť. Všetky predmetné
úvery sú vyplatené nad istinu. Ak aj žalovaný priamo nechcel, musel byť minimálne uzrozumený s
tým, že sa bezdôvodne obohatí. Toto konanie žalovaného, ako aj fakt, že nevrátil finančné prostriedky
zaplatené žalobkyňou nad rámec istiny, preukazuje len to, že žalovaný mal dostatok vôle na získanie
bezdôvodného obohatenia. Tieto svoje tvrdenia žalobkyňa podoprela rozhodnutiami. Okresného súdu

Trenčín sp. zn. 17C/128/2013 zo dňa 11.6.2013, Krajského sudu v Žiline sp. zn. 9Co 2/2016 zo dňa
24.3.2016 a sp. zn. 7Co 250/2016 zo dňa 24.08.2016 a Okresného súdu Prievidza sp. zn. 7C/62/2015
zo dňa 23.6.2015. Poukázala i na rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie už z roku 2010. Žalovaný
nie že musel mať vedomosť o tom, že zmluvy sú vadné, ale ju už v skutočnosti mal. Aj napriek tomuku žiadnej náprave zo strany žalovaného nikdy neprišlo. Žalovaný dával podpisovať vadné zmluvy
spotrebiteľom neznalých zákonov a tým využíval ich nevedomosť tak ako to bolo v prípade žalobkyne a
vedome sa žalovaný obohacoval. Opakovane je zle uvedená RPMN, termín konečnej splatnosti úveru

a opakovane v zmluvách figuruje zmluva o domácom servise. To, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil
úmyselne tiež preukazuje aj skutočnosť, že odmieta žalobkyni bezdôvodné obohatenie vrátiť. Tvrdiť, že
nemal v úmysle sa bezdôvodne obohatiť, ale na druhej strane odmietať bezdôvodne obohatenie vrátiť,
je absolútne rozporné.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že nie je úlohou súdu chrániť práva ktorejkoľvek
zo strán, ale v zmysle článku 2 C.s.p. rozhodnúť tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, čo v
uvedenom prípade jednoznačne naplnené bolo. K naliehavému právnemu záujmu, resp. jeho absencii
ako základnej podmienky úspešnosti určovacej žaloby žalovaný uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje
s odôvodnením prvoinštančného súdu v tejto časti, ktoré považuje za jasné, výstižné a presvedčivé Je
jednoznačne chybou žalobkyne, že nezvolila také prostriedky procesnej ochrany, ktoré by boli v súlade

splatnou právnou úpravou. Vyčítať konajúcemu súdu, že neupozornil žalobkyňu na neznalosť zákona,
je scestné, pričom je zaujímavé, že sama žalobkyňa v odvolacom konaní poukazuje na ustanovenie §
138 C.s.p.. K vznesenej námietke premlčania žalovaný uviedol, že prvoinštančný súd sa s uvedeným
vysporiadal dostatočne a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Žalovaný kategoricky odmieta aplikáciu
10-ročnej premlčacej lehoty, ako aj tvrdenie žalobkyne o tom že počas konania preukázal úmysel.

Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co 637/2015. Žalovaný dodal, že je
zaujímavé, že žalobkyňa, ktorá vo svojich vyjadreniach cituje množstvo rozsudkov, zrazu o sebe tvrdí,
že pri uzatváraní zmlúv nevedela o platnej právnej úprave. K RPMN sa žalovaný vyjadril a predložil aj
výpočet RPMN, ktorý je v súlade so zákonom č. 129/2010 Z. z., na rozdiel od žalobkyne ktorá svoje
tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi.

4. Žalobkyňa nevyužila svojr právo a repliku k vyjadreniu žalovaného nepodala.

5. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380
ods. 1 C.s.p., teda v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že je

nutné rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušiť, a vec mu podľa § 391
ods. 1 C.s.p. vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko odvolanie žalobkyne je dôvodné.

6. Podľa § 137 písm. d/ C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

7. Podľa § 181 ods. 2 C.s.p. po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.

8. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

9. Súd prvej inštancie sa pri odôvodňovaní svojho rozsudku dôsledne neriadil ustanovením § 220

ods. 2 C.s.p. upravujúcim požiadavky kladené na odôvodnenie rozsudku. Prvoinštančný súd najmä
nevysvetlil ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a v dôsledku toho nemohol ani zrozumiteľne uviesť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie. V skúmanom rozhodnutí boli súdom prvej inštancie len stroho vymenované
dôkazy navrhnuté žalobkyňou. Ani zo zápisnice o jedinom uskutočnenom pojednávaní, ktorá sa konalo

dňa 5.3.2018, nevyplýva, že by na ňom súd vykonal dokazovanie. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací
súd navyše zistil, že jedna z dvoch zmlúv, ktoré ako dôkaz navrhla vykonať žalobkyňa, a ktoré priložila k
žalobe, konkrétne zmluva č. Q. dňa 1.12.2014, nie je vôbec založená v samotnom spise. Odvolaciemu
súdu sa ju podarilo dohľadať iba v obálke s rovnopismi listín, tvoriacich obsah spisu. Je teda zrejmé, žesúd prvej inštancie sa s týmto pre rozhodnutie podstatným dôkazom vôbec nemohol oboznámiť. Ak aj
súd prvej inštancie vykonal nejaké dôkazy, neexistuje o tom v spise záznam a ich vykonanie a následné
vyhodnotenie a vyvodenie skutkových zistení nevyplýva ani z napadnutého rozsudku. V dôsledku vyššie

uvedených skutočností je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.

10. Okrem pochybní v procese dokazovania neuniklo odvolaciemu súdu ani nedodržanie zákonom
požadovaného procesného postupu pri pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie nerešpektoval
ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p. a neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré

skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd prvej
inštancie tiež stranám neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci.

11. Napriek vyššie uvedeným nedostatkom, ktoré zaťažujú napadnutý rozsudok a predchádzajúce
konanie súd prvej inštancie pristúpil k právnemu posúdeniu ním bližšie nešpecifikovaného skutkového
stavu. V prvom rade sa zaoberal žalobou v časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala určenia, že

spotrebiteľské úvery zo zmlúv č. XXXXXXXXX dňa 17.4.2014 a č. Q. dňa 1.12.2014 uzavreté medzi ňou
a žalovaným sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. V tejto súvislosti prvoinštančný súd prezentoval
právny názor, že žalobkyňa podala žalobu podľa § 137 písm. c/ C.s.p., v zmysle ktorého žalobou sa
možno domáhať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Na

podklade tohto právneho názoru následne súd prvej inštancie rozsiahlejšou úvahou vysvetlil, prečo
podľa jeho názoru žalobkyňa na požadovanom určení naliehavý právny záujem nemá.

11.1. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že žaloba o určenie, že spotrebiteľský úver
sa považuje bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“) nemá charakter určenia, či tu právo je alebo nie je. Ide o
určenie právnej skutočnosti. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil žalobný
petit, pokiaľ išlo o uplatnené určovacie nároky, nakoľko žalobkyňa sa nedomáhala určenia, či tu právo
je alebo nie je podľa § 137 písm. c/ C.s.p., ale určenia právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d/ C.s.p..

V prípade žaloby podľa § 137 písm. d/ C.s.p., ako vyplýva z doslovného znenia tohto ustanovenia, je
predpokladom prípustnosti žaloby nie existencia naliehavého právneho záujmu (tá sa vôbec neskúma),
ale zákonné oprávnenie podať takúto žalobu vyplývajúce z osobitného predpisu. Týmto osobitným
predpisom je v tomto prípade zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 1.1.2018, ktorý v §
11 ods. 4 výslovne ustanovuje, že spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou. Hoci žaloba bola podaná dňa 19.6.2017, teda pred nadobudnutím účinnosti § 11 ods.
4 zákona o spotrebiteľských úveroch, táto skutočnosť bola v priebehu konania zhojená nadobudnutím
účinnosti príslušnej novelizácie zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 279/2017 Z. z.). V čase
rozhodovania súdu prvej inštancie teda žaloba bola prípustná. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď

sa meritórne nezaoberal otázkou, či sa žalobkyňou označené úvery v dôsledku nedostatku povinných
náležitostí považujú za bezúročné a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
a nepristúpil k vecnému prieskumu náležitostí predložených zmlúv o spotrebiteľských úveroch. Odvolací
súd len okrajom dodáva, že pri prieskume zmlúv uzatvorených medzi stranami sporu možno podporne
vychádzať i z rozhodovacej činnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie a Národnej banky Slovenska,

nakoľko nezákonné praktiky žalovaného vo vzťahu k spotrebiteľom boli predmetom prieskumu týchto
inštitúcií.

12. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa si v žalobe uplatnila i nárok na splnenie povinnosti - vydanie
bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie sa pri posudzovaní jeho dôvodnosti zaoberal žalovaným

vznesenou námietkou premlčania. Premlčanie je kvalifikované plynutie času, v dôsledku ktorého nárok
(jeho súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za
následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku
čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. V prejednávanej veci ide o spor o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Pre právo na vydanie bezdôvodného obohatenia Občiansky zákonník

stanovuje osobitnú subjektívnu premlčaciu lehotu (nie dobu, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie),
ktorá je dvojročná, a začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie o bezdôvodnom obohatení a
o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Okrem toho sa právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia premlčuje tiež v objektívnej premlčacej lehote, ktorá je trojročná a v prípade úmyselnéhobezdôvodného obohatenia desaťročná, začínajúcej plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu
došlo. Na premlčanie práva postačuje márne uplynutie ktorejkoľvek premlčacej lehoty, teda uplynutie
subjektívnej lehoty, hoci objektívna lehota ešte neuplynula, alebo naopak uplynutie objektívnej lehoty, aj

keď subjektívna lehota neuplynula, prípadne vôbec nezačala plynúť.

12.1.Súdprvejinštanciepririešeníotázkypremlčaniavpodstatepoukázalnanevyvrátiteľnúdomnienku,
že dňom vyhlásenia v Zbierke zákonov sa každý právny predpis stáva známy tomu, koho sa týka,
na základe čoho musela takto s právnym poriadkom oboznámená žalobkyňa nadobudnúť subjektívnu

vedomosť o tom, že úverový vzťah, do ktorého vstupuje, sa považuje za bezúročný a bez poplatkov
priamo pri podpise zmlúv o úvere. Tento názor súdu prvej inštancie je už na prvý pohľad nesprávny
a zjavne nemôže obstáť, nakoľko by úplne popieral zmysel inštitútu subjektívnej premlčacej lehoty
ustanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hypotéza tejto právnej normy predpokladá
ako podmienku začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty skutočnú (reálnu, faktickú) subjektívnu
vedomosť oprávneného o relevantných skutkových okolnostiach, nie nastúpenie účinkov nevyvrátiteľnej

právnej domnienky o všeobecnej známosti právnych predpisov publikovaných v Zbierke zákonov.
Právny princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť práva neospravedlňuje), na ktorý v zásade
poukazoval súd prvej inštancie, nemá týmto súdom naznačovaný priamy súvis s posudzovaním začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty vo vzťahu k právu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ako už
bolo uvedené, rozhodujúca je vedomosť oprávneného o skutkových, nie právnych okolnostiach. V tomto

prípade teda vedomosť oprávneného o tom, že plnil žalovanému bez právneho dôvodu nad rámec istiny
úveru. Pravdaže predpokladom pre vznik takejto skutkovej vedomosti žalovaného je právne posúdenie
predmetnej zmluvy z hľadiska splnenia náležitostí vyžadovaných § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch
ako bezúročnej a bez poplatkov. Priemerný spotrebiteľ ako osoba neznalá práva nemôže túto vedomosť
nadobudnúť sám od seba a už vôbec túto vedomosť uňho nemožno prezumovať, ale musel ju získať

od tretieho subjektu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu SR
prezentovaný v uznesení sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, zo 16. januára 2013, podľa ktorého kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa
(poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti

prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje
požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto
neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť

na ujmu.

12.2. Pokiaľ v konaní nebude produkovaný iný dôkaz preukazujúci skoršie nadobudnutie subjektívnej
vedomosti žalovanej o tom, že predmetné úvery sa považujú za bezúročné a bez poplatkov, súd musí
akceptovať tvrdenie samotnej žalobkyne, ktorá uviedla, že subjektívnu vedomosť o tom, že žalovaný

sa na jeho úkor obohatil v určitej výške nadobudla na základe písomného stanoviska Ministerstva
spravodlivosti SR zo dňa 20.4.2017. V takom prípade by právo žalobkyne vzhľadom na to, že žaloba
bola podaná dňa 19.6.2017, nemohlo byť v subjektívnej lehote premlčané a bolo by potrebné zaoberať
sa objektívnou premlčacou lehotou.

12.3. Hoci otázkou prípadného premlčania práva žalobkyne v objektívnej premlčacej lehote sa súd
prvej inštancie nezaoberal, nakoľko mal za to, že jej právo je premlčané v subjektívnej premlčacej
lehote, odvolací súd s ohľadom na efektívnosť postupu v konaní považuje za potrebné prezentovať aj
svoj právny názor na dĺžku objektívnej premlčacej lehoty. Pokiaľ žalovaný, ako podnikateľský subjekt
ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom, do úverovej zmluvy,

o ktorej musel vedieť, že ju uzatvára so spotrebiteľom, a teda že ide o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, nezahrnul údaje vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch, takéhoto konania sa
nemohol dopustiť inak, ako úmyselne. Nie je rozumne možné predpokladať, že subjekty profesionálne
poskytujúce úvery spotrebiteľom sa dopúšťajú porušovania zákona o spotrebiteľských úveroch z
nevedomosti, a to aj s poukazom na to, že dôsledkom porušení zákona o spotrebiteľských úveroch

je spravidla zneprehľadnenie zmluvy pre spotrebiteľa, resp. dosiahnutie toho, že poskytnutý úver sa
javí spotrebiteľovi výhodnejší, než v skutočnosti je. Žalovaný tiež musel vedieť, že následkom absencie
(resp. nesprávnosti) daných náležitostí zmluvy vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch, je
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Napriek tomu, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že nazáklade takejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemá nárok na žiadne úroky, ani poplatky, zahrnul
do zmluvy úroky i poplatky a tieto od žalobkyne i prijal. Dopustil sa tak úmyselného konania, ktorým
pre seba získal bezdôvodné obohatenie. Za splnenia týchto predpokladov, ktoré v ďalšom dokazovaní

overí súd prvej inštancie, je potrebné pri posudzovaní námietky premlčania vychádzať z desaťročnej
premlčacej lehoty, ktorá sa v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikuje na právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ak toto bolo získané úmyselne.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie je z dôvodu závažných procesných pochybení potrebné zrušiť v

zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko
vytknuté nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

14. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Bude úlohou súdu prvej inštancie dodržať postup predpísaný
§ 181 ods. 2 C.s.p. a na pojednávaní oboznámiť strany sporu s tým, ktoré skutkové tvrdenia sú

medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
dôkazy nevykoná. Následne súd uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. Strany sporu musia
dostať procesný priestor na adekvátnu reakciu na závery súdu prvej inštancie spočívajúcu v právnej
argumentácií a možnosti navrhnúť ďalšie dôkazy. Súd prvej inštancie musí vykonať navrhnuté dôkazy
relevantné pre rozhodnutie vo veci. Pojednávaniu musí predchádzať dôsledné zrevidovanie obsahu

spisu tak, aby jeho obsahom boli všetky listinné dôkazy, ktoré strany súdu predložili. Tieto nie je
dovolené založiť len do obálky s rovnopismi. Po vykonaní dokazovania bude úlohou súdu prvej inštancie
znova vo veci rozhodnúť, pričom pri rozhodovaní bude jeho povinnosťou riadiť sa vyššie uvedenými
právnymi názormi odvolacieho súdu. V rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie
musí byť presvedčivé a preskúmateľné a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 C.s.p. s tým,

že musia byť riadne zdôvodnené všetky výroky rozhodnutia, t.j. každý výrok musí mať svoj obsah v
odôvodnení. Odvolací súd zdôrazňuje najmä potrebu uviesť v odôvodnení nového rozsudku vysvetlenie,
ktoré skutočnosti súd považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy.

15. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396
ods. 3 C.s.p.).

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).