Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, April 3, 2020

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/30/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116202171
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Pravda

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2020:2116202171.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom Mgr. Petrom Pravdom v právnej veci žalobkyne: O. K.D., E.. XX.XX.XXXX,

I. Ž. XXX, zastúpenej JUDr. Barborou Petrovič, advokátkou so sídlom Hlavná 44, Trnava, proti
žalovanému:U..A.K.,E..XX.XX.XXXX,I.A.X,G.,zastúpenéhoJUDr.DaliboromPavelkom,advokátom
so sídlom Pribinova 46, Hlohovec, o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že žalobkyňa je výlučným (1/1) vlastníkom nehnuteľností vedených Okresným úradom G.,
katastrálny odbor, pre obec Ž., katastrálne územie Ž., vedených na LV č. XXX, a to:

- stavba so súpisným č. XXX, postavená na parcele č. XXX/X, rodinný dom,

- stavba postavená na parcele č. XXX/X, garáž,
- stavba postavená na parcele č. XXX/X, iná budova,
- pozemok - parcela registra „C“ č. XXX/X o výmere XXXm2, orná pôda,
- pozemok - parcela registra „C“ č. XXX/X o výmere XXXm2, zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok - parcela registra „C“ č. XXX/X o výmere XXXm2, zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok - parcela registra „C“ č. XXX/X o výmere XXm2, zastavaná plocha a nádvorie,
- pozemok - parcela registra „C“ č. XXX/X o výmere Xm2, zastavaná plocha a nádvorie.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

III. Znalec MUDr. Mário Straka, s miestom výkonu činnosti Hodská 38, Galanta, znalec z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, má nárok na náhradu 100% trov znaleckého dokazovania
proti žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 01.02.2016 (v priebehu konania opravenou) domáhala
rozhodnutia, ktorým súd určí, že je vlastníkom nehnuteľností vedených Okresným úradom G., pre obec

Ž., katastrálne územie Ž.e vedené na LV č. XXX, a to: stavba so súpisným č. XXX, postavená na parcele
č. XXX/X, rodinný dom, stavba postavená na parcele č. XXX/X, garáž, stavba postavená na parcele č.
XXX/X, iná budova, pozemok s parcelným č. XXX/X o výmere XXXm2, orná pôda, pozemok s parcelným
č. XXX/X o výmere XXXm2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok s parcelným č. XXX/X o výmere
XXXm2, zastavaná plocha a nádvorie, pozemok s parcelným č. XXX/X o výmere XXm2, zastavaná
plocha a nádvorie, pozemok s parcelným č. XXX/X o výmere Xm2, zastavaná plocha a nádvorie (ďalej
len „predmetné nehnuteľnosti“) a zaviaže žalovaného k náhrade trov konania. Svoju žalobu odôvodnila

tým,žedňaXX.XX.XXXXuzatvorilaakopredávajúcasA..A.D.akokupujúcimkúpnuzmluvu,nazáklade
ktorej previedla svoje vlastnícke právo k predmetný nehnuteľnostiam. Následne A.. A. D. previedol
predmetné nehnuteľnosti na žalovaného a to kúpnou zmluvou č. K. XXX/XXXX Y. B. XX.XX.XXXX. Zo
strany kupujúceho A.. A. D. neprišlo k vyplateniu kúpnej ceny tak, ako to vyplýva z uvedenej kúpnejzmluvy, žalobkyňa neuzatvorila s menovaným žiadnu zmluvu o pôžičke dňa XX.XX.XXXX, nikdy jej A..
A. D. žiadnu pôžičku neposkytol a tiež jej pri podpise kúpnej zmluvy nevyplatil druhú časť kúpnej ceny.
A.. A. D. mal žalobkyni pomôcť vyplatiť jej dlžobu, pričom táto nemala záujem prevádzať svoje vlastnícke

právo k predmetným nehnuteľnostiam. Takto neobdržala žiadne finančné prostriedky a jej vlastnícke
právo bolo neplatným právnym úkonom prevedené na tretiu osobu bez toho, že by si toho bola vedomá.
Dôvody určenia vlastníckeho pravá žalobkyne spočívajú v tom, že kúpna zmluva zo dňa XX.XX.XXXX
uzavretá medzi žalobkyňou a A.. A. D. je neplatná a to z dôvodu, že žalobkyňa nebola spôsobila
na tento právny úkon, preto sa vlastníkom predmetných nehnuteľností nemohol stať ani žalovaný. K

nadobudnutiu vlastníctva žalovaným uviedla, že žalovaný pri kúpe predmetných nehnuteľností nemohol
byť dobromyseľný, má za to, že žalovaný bol s pánom A.. A. D. na všetkom dohodnutý, žalovaný ani
nebol vykonať ohliadku nehnuteľností, kupoval ich teda bez toho, aby sa s nimi oboznámil, vstupu do
nehnuteľností sa nedomáhal, nevadilo mu, že nehnuteľnosti obývajú cudzie osoby.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, považoval ju za nedôvodnú, žiadal žalobu zamietnuť a priznať

mu náhradu trov konania. Uviedol, že na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX medzi
A.. A. D. ako predávajúcim a ním ako kupujúcim sa stal riadnym výlučným vlastníkom predmetných
nehnuteľností. Mal za to, že v konaní nebol preukázaný žiaden dôvod neplatnosti pôvodnej kúpnej
zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a pánom A.. A. D. a tiež mal za to, že sú dane dôvody na
poskytnutie ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv žalovaným. Žalovaný sa nesnažil podvodným

spôsobom kohokoľvek oklamať, konal v dobrej viere, s odbornou starostlivosťou, vychádzajúc so
správnosti zápisu v katastri nehnuteľností, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že mu bol bankou na
kúpu predmetných nehnuteľností poskytnutý úver, ktorý sa zaviazala splácať desiatky rokov, a ktorý
do dnešného dňa spláca. Poukázal na prelomenie zásady nemo plus iuris. Nevykonanie ohliadky
nehnuteľností nepovažoval za rozhodujúce pri posudzovaní jeho dobromyseľnosti, nehnuteľnosti

kupoval ako investíciu za pre neho výhodnú cenu. Žalovaný namietal ustanovenie toho istého znalca,
ktorý vypracoval aj znalecký posudok č. 32/2018 zo dňa 01.03.2018 v konaní vedenom na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn 32Ps/2/2017 vo veci obmedzenia spôsobilosti žalobkyňe na právne úkony.
Znalca považuje za absolútne predpojatého pri vypracovaní znaleckého posudku č. 126/2019 v tomto
konaní, keďže jeho predmetom boli takmer totožné otázky, ako v prípade skoršieho posudku. Namietal

vypracovanie znaleckého posudku len na základe zdravotnej dokumentácie obsiahnutej v súdnom
spise, ktorú považuje za nepostačujúcu na zodpovedanie položených otázok. Považuje za nemožné,
len na základe dvoch prepúšťacích správ z roku 2012 a 2013 po cievnej mozgovej príhode, dôjsť
k objektívnemu a nespochybniteľnému záveru o prítomnosti duševnej poruchy vylučujúcej schopnosť
žalobkyne robiť právne úkony dňa 18.11.2014. Podľa jeho názoru, pri absencií príslušných zdravotných

záznamov v súčasnosti nie je možné žiadnou znaleckou metódou posúdiť, či práve dňa XX.XX.XXXX
bola žalobkyňa schopná robiť právne úkony.

3. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobkyňou ako predávajúcou a A.. A. D. bola dňa XX.XX.XXXX
uzavretá kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností. Ďalej nebolo sporné,

žeA..A.D.uzavreldňaXX.XX.XXXXkúpnuzmluvusožalovaným,nazákladektorejmalobyťvlastníctvo
k predmetným nehnuteľnostiam prevedené na žalovaného. Vlastnícke právo žalovaného k predmetným
nehnuteľnostiam bolo zapísané v katastri nehnuteľností.

4. Sporným vo veci bolo, či žalobkyňa v čase uzavretia kúpnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX trpela duševnou

poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, ako aj otázka, či žalovaný pri kúpe
predmetných nehnuteľností konal v dobrej viere.

5. Súd vo veci vykonal dokazovanie vyjadreniami strán, znaleckým posudkom č. 126/2019
vypracovaným MUDr. Máriom Strakom, jeho vyjadrením na pojednávaní dňa 05.03.2020 a zistil

nasledovný skutkový a právny stav:

6. Dňa XX.XX.XXXX uzatvorila žalobkyňa ako predávajúca s A.. A. D. ako kupujúcim kúpnu zmluvu,
predmetom ktorej bol prevod predmetných nehnuteľností. V roku 2012 a 2013 žalobkyňa utrpela
dve závažné cievne mozgové príhody, v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy trpela organickým

psychosyndrómom minimálne stredne ťažkého stupňa, a tiež cievnou vasculárnou demenciou, tiež
stredne ťažkého stupňa. Tieto prítomné duševné poruchy zakladajú z hľadiska medicínskeho -
psychiatrického zásadné a kruciálne predpoklady, že žalobkyňa nevedela v roku 2014 vykonávať právne
úkony a tiež v čase podpisu predmetnej zmluvy dňa XX.XX.XXXX. V čase vykonania tohto právnehoúkonu žalovaná konala v duševnej poruche, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou. Dňa
XX.XX.XXXXA..A.D.akopredávajúciažalovanýakokupujúciuzavrelikúpnuzmluvu,predmetomktorej
bol prevod predmetných nehnuteľností. Žalovaný nehnuteľnosť kupoval ako investíciu, pred uzavretím

kúpnej zmluvy nevykonal jej ohliadku.

7. Podľa § 38 ods. 1 Občianskeho zákona (ďalej len „OZ“), neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho
urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony.

8. Podľa § 38 ods. 2 OZ, takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju
robí na tento právny úkon neschopnou.

9. Preskúmaním predmetnej veci sú dospel k záveru, že rozhodnutie vo veci je závislé od zodpovedania
otázky, či žalobkyňa v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy trpela duševnou poruchou, ktorá ju
robila na tento právny úkon neschopnou, ako aj zodpovedanie otázky či žalovaný nadobudol vlastnícke

právo aj od nevlastníka vzhľadom na svoju tvrdenú dobromyseľnosť.

10. Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalobkyňa v čase podpisu predmetnej kúpnej zmluvy
trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tento právny úkon neschopnou, vyplýva to zo znaleckého
posudku č. 126/2019.

11. K námietkam žalovaného vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu súd uvádza, že skutočnosť, že
ustanovený znalec pred vypracovaním znaleckého posudku č. 126/2019 v tomto konaní vypracoval
aj znalecký posudok č. 32/2018 v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava, predmetom ktorého
bolo obmedzenie spôsobilosti žalobkyňe na právne úkony, nie je dôvodom na záver o predpojatosti

znalca. Dôvodom jeho predpojatosti by bola existencia pomeru k sporu, stranám, ich zástupcom alebo
osobám zúčastneným na konaní. Znalec na pojednávaní konanom dňa 05.03.2020 vysvetlil, že k záveru
o nespôsobilosti žalobkyne na predmetný právny úkon bolo možné dospieť aj z prepúšťacej správy z
roku 2012, kde bola konštatovaná nekróza vpravo, zmäknutie vľavo, zúženie cievy, ktorá vyživuje mozog
50%. To, že išla k psychiatrovi až v roku 2016 neznamená, že demenciou trpela odo dňa vzniku správy

psychiatra zo dňa 04.11.2016. Podľa názoru znalca žalobkyňa trpela demenciou minimálne dva roky a
samozrejme aj viacej, ochorenie nevzniká za týždne a mesiace. Osoby s polovične odumretými mozgom
nepovažuje znalec za schopné robiť právne úkony. Vzhľadom na uvedenú duševnú poruchu žalobkyne,
súd v súlade s § 38 ods. 2 OZ dospel k záveru, že uzavretie kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a A.. A.
D. dňa XX.XX.XXXX je potrebné považovať za absolútne neplatný právny úkon. A.. A. D. teda nie je

možné považovať za vlastníka predmetných nehnuteľností.

12. K otázke nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka súd poukazuje na názor Krajského súdu v
Trnave vyjadrený v uznesení č.k. 11Co/142/2017-195 zo dňa 05.06.2018 (ktorým je súd prvého stupňa
viazaný), podľa ktorého pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná

dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti,
s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá
viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za
následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého
mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je absolútne

neplatný. Občiansky zákonník de lege lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia vlastníctva od
nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho
práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 OZ) a dobromyseľnosť nadobúdateľa nemôže
nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky spravidla
nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto je nutné

zotrvať v dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ aj v
prípadoch, ktoré sa môžu javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej
moci je preto potrebné odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe
princípuochranydobrejvieryajvinýchprípadochakotých,ktoréObčianskyzákonníkvýslovneupravuje.
Rovnako zo znenia zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách nemožno vyvodiť záver o tom,

že by dobrovoľná dražba mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že
by došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 20/2011, ako aj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 448/2010.13. Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu SR zo dňa 16.03.2016, sp. zn. I.ÚS 549/2015, je potrebné
poukázaťnarozdielneskutkovéokolnostitamposudzovanejveci(keďsťažovateľombolprvý„súkromný“
vlastník nehnuteľnosti stojaci mimo orgánov verejnej správy a štátnych podnikov, pričom všetky

doterajšie prechody vlastníctva nehnuteľností sa uskutočňovali v rámci subjektov verejnej správy,
štátnych podnikov a spoločností vlastnených subjektmi verejnej správy, a tak ak to bol štát, ktorý
zavinil nedostatky privatizačného projektu, a preto vystupoval ako nedbalý vlastník, ktorého právne
postavenie v porovnaní so subjektom súkromnej sféry bolo oslabené prostredníctvom dobrej viery
nadobúdateľa - subjektu súkromnej sféry) a veci, ktorá je predmetom tohto konania (kedy voči sebe

stoja dva subjekty súkromnej sféry, pričom žiaden z týchto subjektov nebol nedbalým vlastníkom
ako strana predávajúceho), nie sú použiteľné pre rozhodnutie v tejto veci, pre ich výraznú skutkovú
odlišnosť v podstatných otázkach. Pokiaľ ide o českú judikatúru zaoberajúcu sa otázkami nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka, odvolací súd dodáva, že základom, od ktorého sa
odvíjala otázka nadobudnutia nehnuteľností od nevlastníka, bol vývoj judikatúry v otázkach následkov
odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností. V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR pod tlakom Ústavného

súdu ČR bol nútený uznať, že odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľností nemá vplyv na vlastníctvo
ďalších nadobúdateľov, pokiaľ vlastnícke práva nadobudli v dobrej viere. Týmto sa však vytvoril priestor
pre obdobnú otázku, aký vplyv na vlastníctvo ďalších nadobúdateľov má absolútna neplatnosť pôvodnej
zmluvy. Odpoveď na túto otázku dal Najvyšší súd ČR napr. v uznesení zo dňa 16.09.2010, sp. zn.
30 Cdo 250/2009, keď uzatvoril, že „... v prípade absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva

k nehnuteľnostiam nie je možné uplatniť princíp nadobudnutia vlastníckeho práva v dobrej viere“.
Ústavný súd ČR v podobnej veci vo svojom Náleze zo dňa 11.05.2011, sp. zn. II.US 165/2011 síce
uzavrel, že osoby, ktorým dobrá viera svedčí, nenesú žiadny podiel zodpovednosti na neplatnosti zmluvy
uzatvorenej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobí
nemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti. Osobe, ktorá vykonala určitý právny úkon

s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav, naviac potvrdený údajmi z verenej,
štátomvedenejevidencie,musíbyťvmateriálnomprávnomštáteposkytnutáochrana.Vtejtosúvislostije
však potrebné uviesť, že Najvyšší súd ČR hneď v niekoľkých rozhodnutiach vydaných v krátkej dobe po
sebenázorÚstavnéhosúduČRstriktneodmietolspoukazomnato,žemuchýbajúnosnédôvody.Vecne
sa odvolal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, z ktorých predovšetkým vyplýva, že závery Ústavného

súdu ČR by spôsobili úplne zbytočným inštitút vydržania, jednalo by sa o neodôvodnený prielom zo
zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv než má sám, a že z Nálezu Pléna Ústavného súdu
ČR zo dňa 16.09.2007, sp. zn. Pl.ÚS 78/2006 neplynie tak široké poňatie dobrej viery, pričom Nález
Pléna je nálezom „bežných“ senátov nadriadený. Následne Ústavný súd ČR potom závery Najvyššieho
súdu ČR vo svojej novšej judikatúre podporil. Uznesenie zo dňa 24.08.2011, sp. zn. I.US 3391/2010

totiž uviedol, že „ak zo zistených skutočností súdy dovodili, že zmluva nebola uzatvorená vážne alebo
bola dohodnutá ako prepadná zástava..., nemohla sa druhá sťažovateľka stať vlastníkom predmetných
nehnuteľností, nemohla ich ani... previesť do vlastníctva prvej sťažovateľky“. Tento názor Ústavného
súdu ČR bol Najvyšším súdom ČR prijatý, pričom ako pomyselnú bodku je potrebné vziať do úvahy
rozsudok z 21.12.2011, sp. zn. 30 Cdo 2881/2011, v ktorom Najvyšší súd ČR uviedol, že „právny názor

Najvyššieho súdu bol implicitne ako správny potvrdený uznesením Ústavného súdu zo dňa 24.08.2011,
sp. zn. I.US 3391/2010...“, v ktorom bolo mimo iného vyložené, že ak je zmluva o prevode nehnuteľností
uzavretá medzi subjektom A - predávajúcim a B - kupujúcim absolútne neplatná, nemohol sa kupujúci
B stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a nemohol ich ani previesť do vlastníctva subjektu C.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobu považoval za dôvodnú a žalobkyňu určil za vlastníčku
predmetných nehnuteľností.

15.Podľa§262ods.1Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“),onárokunanáhradutrovkonania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

16.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa mala v konaní plný procesný úspech, priznal jej súd v súlade
s ust. § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom o výške bude rozhodnutépo právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

19. Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, automaticky
neznamená, že trovy znaleckého dokazovania znáša štát. CSP na rozdiel od Občianskeho súdneho
poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141 ods. 4
OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát. Strany musia v
súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane

trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa
§ 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým
sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa
§ 262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane (II. ÚS 236/2019 zo dňa 12.09.2019). Vzhľadom
na uvedené súd III. výrokom priznal ustanovenému znalcovi MUDr. Máriovi Strakovi znalcovi z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria nárok na náhradu 100% trov znaleckého dokazovania

proti žalovanému, pričom o výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.), ak ide o rozhodnutie o výchove
maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.